Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Sa/101/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1018201570 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1018201570.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: F. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť B. islamskej republiky, aktuálne Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zast. Ligou za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, 811 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, v konaní o správnej žalobe žalobcu zo dňa 31.10.2018 vo veci zaistenia proti rozhodnutiu žalovaného PPZ-HCP-ME-122-030/2018-U zo dňa 25.10.2018 takto r o z h o d o l : I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-ME-122-030/2018-U zo dňa 25.10.2018, ktorým bol žalobca F., zaistený dňom 25.10.2018 najviac do 25.01.2019. II. Žalovanému n a r i a ď u j e bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, realizovaného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. III. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Včas podanou žalobou zo dňa 31.10.2018, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 Správneho súdneho poriadku, zák. č. 162/2015 Z.z. (ďalej len „S.s.p.“), doručenou dňa 05.11.2018 Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa žalobca postupom podľa ust. § 221 ods. 1, 2 S.s.p. domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ-HCP- ME-122-030/2018-U zo dňa 25.10.2018 a nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca správnemu orgánu vytkol nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov spočívajúcu v tom, že žalovaný nedostatočne odôvodnil aplikáciu ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a teda predĺženie lehoty zaistenia, neodôvodnil predpoklad vydania cestovného dokladu a vôbec neodôvodnil možnosť aplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia u žalobcu, ktorý je v pozícii žiadateľa o azyl, kedy nemožno cestovný doklad zabezpečovať, že je pravdepodobne osobou bez štátnej príslušnosti, o čom mal vedomosť najmenej od 23.10.2018 a neuviedol ako zohľadnil fakt, že žalobcovi sa na rozdiel od ostatných štátnych príslušníkov Pakistanu, ktorí žiadali o dobrovoľný návrat spoločne so žalobcom, nepodarilo vystavenie cestového dokladu vybaviť. Poukázal na potvrdenie IOM z ktorého vyplýva, že žalovaný má vedomosť o požiadavke pakistanskej ambasády o predloženie dokladu ešte z apríla 2018, týmto sa ale nezaoberal a len konštatoval, že náhradný cestovný doklad bude vydaný. Lehotu zaistenia uviedol veľmi všeobecne, na ďalšie tri mesiace, do 25.01.2019, čo nemožno považovať za dostatočné odôvodnenie účelnosti jeho ďalšieho zaistenia. Za všeobecné považuje aj konštatovanie neaplikácie menej prísneho donucovacieho opatrenia tým, že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a žiadnym ubytovaním na území SR. Žalobca poukázal na to, že je žiadateľom o azyl a alternatívou k zaisteniu je preňho v zmysle zákona a aj ustálenej judikatúry umiestnenie v tábore pre žiadateľov o azyl. Na podporu svojej argumentácie citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10 Szak/3/2017 zo dňa 09.02.2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 4Sa/5/20l8 zo dňa 30.01.2018. 2. Ďalším pochybením, ktoré žalobca vytkol žalovanému, je nesprávne právne posúdenie veci, vzhľadom na nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 88 ods. 1 pís. b/ Zákona o pobyte cudzincov, pretože žalobca je už v pozícii žiadateľa o azyl a lehotu zaistenia mu nebolo možné predĺžiť na účel výkonu jeho vyhostenia. Žalovaný mal po uplynutí lehoty zaistenia (dňa 27.10.2018) buď žalobcu prepustiť do Záchytného tábora v Humennom‚ alebo mal začať nové konanie o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl, v ktorom by náležité zohľadnil potrebu takéhoto jeho zaistenia. Predĺžením lehoty zaistenia o ďalšie tri mesiace za účelom výkonu vyhostenia, žalovaný v podstate poprel postavenie žalobcu ako žiadateľa o azyl a pokračoval v podnikaní krokov smerujúcich k jeho vyhosteniu, čo je neprijateľné. 3. K námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej z dôvodu, že žalovaný mal rozhodnutie vopred pripravené a toto mu nebolo riadne pretlmočené žalobca uviedol, že napadnuté rozhodnutie prevzal dňa 25.10.2018, cca jeden a pol hod. po odchode jeho právnej zástupkyne, ktorej bolo uvedené, že ešte sa nevie ako sa v jeho prípade bude postupovať, na čo mu tlmočník oznámil, že mu predlžujú lehotu zaistenia a či sa k tomu chce nejako vyjadriť. Na ozrejmenie mu uviedol, že nakoľko žiadal o azyl, potom o dobrovoľný návrat a potom zase o azyl, tak až kým nebude mať rozhodnutie z migračného úradu musí byť v zaistení. Obsah päť stranového rozhodnutia nepoznal a právnu zástupkyňu požiadal, aby mu vysvetlila, čo je v rozhodnutí uvedené. 4. K skutkovým okolnostiam žalobca uviedol, že od 15.04.2018, teda viac ako pol roka je umiestnený v ÚPZC Medveďov a dňa 15.05.2018 neúspešne požiadal o udelenie azylu, na základe čoho dňa 19.07.2018 spolu s ďalšími zaistenými požiadal IOM o dobrovoľný návrat do Pakistanu, pričom na rozdiel od ostatných, ktorí sa vrátili do domovskej krajiny, on zostal zaistený. Počas tejto doby dvakrát telefonicky komunikoval s pakistanskou ambasádou, kde sa dozvedel, že cestovný doklad mu nevystavia a návrat do domovskej krajiny mu neumožnia, kým nepredloží doklad o tom, že je štátnym príslušníkom Pakistanu. On a ani jeho otec nikdy žiadane doklady nemali, pochádzajú z rodiny bengálskych prisťahovalcov a napriek tomu, že sa narodil na území Pakistanu, pôvod majú v Bangladéši. Krajinu bol nútený opustiť po zmene politického režimu v roku 2016, keď on i jeho otec dostali výzvu na opustenie krajiny (ktorú mu poslal brat žijúci vo Francúzsku), v ktorej je uvedené, že ak neuposlúchne, bude odovzdaný bezpečnostným zložkám. O svojom bangladéšskom pôvode informoval počas azylového pohovoru aj migračný úrad. Na základe týchto skutočností znovu požiadal o udelenie azylu na území SR, ktoré nie je ukončené a kde pri azylovom pohovore túto výzvu migračnému úradu predložil. 5. Vo vyjadrení zo dňa 07.11.2018, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe, na námietku žalobcu o neodôvodnení predĺženia lehoty zaistenia, odcitoval znenie ust. § 88 ods. 4 ZoPC, k neodôvodneniu predpokladu vydania cestovného dokladu uviedol, že ak štátny príslušník Pakistanskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, ÚPZC Medveďov po preštudovaní spisového materiálu pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny a na príslušný zastupiteľský úrad sa zasiela žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu. Presnú dobu zaistenia účastníka konania nie je možné predbežne určiť a nie je možné odhadnúť dĺžku trvania z dôvodu vydania NCD, no podľa skúseností táto procedúra môže trvať aj viac ako šesť mesiacov. Ďalej odcitoval ust. § 88 ods. 3 ZoPC a doplnil, že samotný fakt, že žalobca požiadal o udelenie azylu nie je dôvodom na prepustenie zo zaistenia. V opačnom prípade by každá osoba, voči ktorej je vedené konanie o vyhostení prostredníctvom zaistenia, po požiadaní o udelenie azylu, bola automaticky prepustená zo zaistenia. 6. Na pojednávaní súdu sa žalobca zastúpený právnou zástupkyňou pridržiaval základných bodov svojej argumentácie v podanej žalobe, zdôraznil, že je žiadateľom o azyl a v jeho prípade teda mala byť posúdená jeho žiadosť s možnosťou zaradenia do pobytového tábora pre žiadateľov o udelenie azylu. Žalovaný vo svojom rozhodnutí ale vôbec, nielen túto alternatívu k zaisteniu, ale žiadnu možnosť nijakým spôsobom neodôvodnil, rovnako neodôvodnil časový horizont zaistenia, len uviedol, že vybavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako 6 mesiacov. pričom vôbec sa nezaoberal situáciou žalobcu, ktorý je bez cestovného dokladu, ktorý sám 2 krát komunikoval s Pakistanskou ambasádou ohľadom vystavenia náhradného dokladu, pričom výsledok je taký, že jeho žiadosť bola zamietnutá s tým, že nepredložil žiaden doklad totožnosti. Táto informácia bola známa žalovanému, na ktorú som ho upozornila ja sama ako aj žalobca v pohovore v azylovom konaní. Žalovaný teda aj túto skutočnosť konštatoval len všeobecnú bez akéhokoľvek zohľadnenia individuálnej situácie žalobcu. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný ešte v Apríli zaslal Pakistanskej ambasáde žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu, a v spise sa žiadna odpoveď nenachádza. V ďalšom poukázal na vydanie rozhodnutia o predĺžení zaistenia k rozhodnutiu zo dňa 27.07.2018 a to podľa § 88 ods. 1 písm. b/ pre účely vyhostenia žalobcu, on ale opakovane dňa 03.10.2018 podal žiadosť o azyl a teda procesný postup žalovaného považoval za nesprávne právne posúdenie, nakoľko pre účely vyhostenia žalobcovi nemohlo byť predĺžené zaistenie, žalovaný mohol v tomto prípade postupovať len vydaním nového rozhodnutia o zaistení žalobcu ako žiadateľa o azyl. K tomu doplnil, že nebol žiadnym spôsobom poučený pred vydaním rozhodnutia ani do zápisnice, rozhodnutie mu bolo len odovzdané do rúk. Žalovanému aj do súdneho spisu založil ako novú skutočnosť výzvu na opustenie Pakistanu, ktorú mu doručil jeho brat žijúci vo Francúzsku, s ktorým je v kontakte. 7. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 S.s.p.) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy S.s.p. v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby, a riadiac sa ust. prvej vety § 228 S.s.p., do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Predvolanie na pojednávanie určené na deň 19.11.2018 bolo z dôvodu dodržania lehoty zakotvenej v ust. § 228 S.s.p., obom stranám doručené dňa 08.11.2018 mailom. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 S.s.p.) dospel súd k záveru že správna žaloba je dôvodná a preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. a/ S.s.p. vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 8. Podľa ust. § 120 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „ZoPC“), ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe, a/ ak v § 33 ods. 9, § 48 ods. 3, § 113 písm. c/, § 115 ods. 1 a 10 a § 125 ods. 10 nie je ustanovené inak. 9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5, 6 S.s.p. správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 10. Podľa § 221 ods. 1, 2 S.s.p. žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 11. Podľa § 225 ods. 1 S.s.p. správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 12. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ S.s.p., ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 13. Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 14. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.10.2018 č. PPZ-HCP-ME-122-030/2018-U, právne odôvodneným ust. § 88 ods. 1, 4, 12, § 88a ods. 1 pís. c/, § 90 ods. 1 pís. d/ zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, predĺžil žalobcovi lehotu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2019 a ponechal ho umiestneného v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. O jeho zaistení a umiestnení do zariadenia Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov rozhodol na základe žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, so stanovením dĺžky zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2019. Rozhodnutie založil na neoprávnenom pobyte žalobcu na území SR, na základe čoho bolo dňa 15.04.2018, podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB7-117-016/2018AV, pričom v predmetnom rozhodnutí nebola žalobcovi určená lehota na vycestovanie. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-117-022/2018-AV, bol podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia umiestnený v ÚPZC Medveďov, kde dňa 15.05.2018 požiadal o udelenie azylu na území SR. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-112-005/2018-U zo dňa 16.07.2018 bol podľa ust. § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov zaistený a umiestnený v ÚPZC Medveďov ako žiadateľ o udelenie azylu, do 16.10.2018. Dňa 12.07.2018 Migračný úrad MV SR, vydal podľa § 12 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle, rozhodnutie o zamietnutí žiadosti ako zjavne neopodstatnenej, pod č. MU- PO-129-24/2018-Ž, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 25.07.2018. Žalobca dňa 19.07.2018 písomne, prostredníctvom medzinárodnej organizácie I.O.M., požiadal o návrat do krajiny pôvodu. Dňa 27.07.2018 s ním bola spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku, vedená pod číslom PPZ-HCP-ME-122-004/2018-AV do ktorej uviedol, že nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky a nedisponuje žiadnou finančnou hotovosťou, na základe čoho nebolo možné postupovať podľa ust. § 89 ods. 1 pís. a / a b/ a bola mu taktiež daná možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení v zmysle ust. § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, vyjadril k podkladu i k spôsobu jeho zaistenia, prípadne navrhol jeho doplnenie, kde sa viac nechcel žiadnym spôsobom vyjadriť. Dňa 03.10.2018 žalobca v priestoroch ÚPZC Medveďov, opätovne požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, avšak príslušný orgán do dnešného dňa právoplatné rozhodnutie vo veci udelenia azylu nevydal. Po tomto konštatovaní žalovaný ďalej vyjadril presvedčenie, že je potrebné predĺžiť lehotu zaistenia žalobcu z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad a existuje reálny predpoklad, že tento doklad bude vydaný. K dĺžke zaistenia sa žalovaný odvolal na ust. § 88 ods. 4 ZoPC a uviedol, že ju stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 25.01.2019, počas ktorej vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Presnú dobu zaistenia žalobcu nie je možné predbežne presne určiť a nie je ju možné odhadnúť presne. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej republiky so štátnymi orgánmi Pakistanskej islamskej republiky, prípadne nepredvídateľné zhoršenia zdravotného stavu účastníka konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Pakistanskej islamskej republiky, komunikácia s účastníkom, jeho spolupráca ako aj vybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú obe menované krajiny signatármi. 15. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku. 16. Podľa § 88 ods. 2, 3, 4 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 17. Podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku. 18. Podľa § 88a ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 20. Podľa § 89 ods. 2 a 3 zákona o pobyte cudzincov o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a/ alebo písm. b/. Policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6;to neplatí ak ide o žiadateľ o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 21. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 22. Podľa § 90 ods. 2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné prepustiť bez zbytočného odkladu zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny, 1. ak zanikol účel zaistenia, 2. na základe rozhodnutia súdu, 3. ak uplynula lehota zaistenia, 4. ak rozhodnutie o zaistení stratilo platnosť podľa § 88 ods. 9, 5. ak na základe rozhodnutia policajného útvaru zložil peňažnú záruku na účet Policajného zboru alebo ak policajný útvar rozhodol o uložení povinnosti podľa § 89 ods. 1 písm. a/, 6. ak policajný útvar, ktorý rozhodol o zaistení, vydá príkaz na prepustenie. 23. Podľa § 90 ods. 2 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 24. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As 12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci M., v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom. 25. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd). Zo záverov rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30.05.2013 (vec W. F. proti Polícia ČR, C-534/11) vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o navrátení“) a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať v zaistení. Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia“). Súdny dvor v predmetnej veci súčasne zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku). 26. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii namietal riadne neodôvodnenie rozhodnutia s následkom jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Podľa rozsudku NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/) aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť, že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “ 27. Žalobca ako zásadný odvolací dôvod prezentoval v žalobe ako aj na pojednávaní súdu nesprávne právne posúdenie veci pri postupe žalovaného, ktorý predĺžil lehotu zaistenia žalobcu, zaisteného na základe rozhodnutia č. PPZ-HCP-BB7-117-022/2018 - AV, na účel výkonu administratívneho vyhostenia, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ zákona o pobyte cudzincov. Túto jeho námietku súd považuje za dôvodnú a v preskúmavanej veci za zásadnú. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval fakt o v poradí druhej žiadosti žalobcu o udelenie azylu na území SR, podanej v priestoroch ÚPZC Medveďov dňa 03.10.2018, o ktorej príslušný orgán do dnešného dňa nerozhodol. Skutočnosť, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR, zmenila jeho právne postavenie v titule zaistenia, kedy ako správne žalobca namietal, nemohlo v jeho prípade dôjsť k predĺženiu doby zaistenia, realizovaného na základe rozhodnutia, ktorým bol umiestnený v ÚPZC Medveďov na účel výkonu vyhostenia, ale správnym postupom žalovaného malo dôjsť k jeho zaisteniu v postavení žiadateľa o azyl. Žalovaný musí mať ustálený predmet konania, s prehľadom v aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, ktoré je povinný správne na aktuálne existujúcu situáciu aplikovať, čo v danom prípade jeho pozornosti uniklo. 28. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia a podstatným pre posúdenie veci, či boli dané dôvody zaistenia vrátane jeho dĺžky. Žalovaný v rozhodnutí okrem vyššie uvedeného pochybenia neprezentoval dôvody z ktorých vychádzal pri závere o nevyhnutnosti zaistenia žalobcu korektne s existujúcim skutkovým stavom, tzn. že vydanie cestovného pasu žalobcovi, nemá pri individualite jeho postavenia, v uvedenej šesťmesačne lehote reálne opodstatnenie a žiadnym spôsobom, zohľadniac opakovane judikovaný záver, že žiadny správny orgán a teda ani žalovaný nedokáže presne určiť čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto v čase rozhodovania o zaistení cudzinca nevie presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov a každý prípad a teda aj vykonanie toho istého úkonu, je individuálny, neposkytol základné zdôvodnenie ohraničenia stanovenej dĺžky zaistenia ako esenciálnej náležitosti rozhodnutia o zaistení. Rovnako vôbec nevenoval ani najmenšiu pozornosť odôvodneniu nepristúpenia k alternatívam zaistenia, i s ohľadom na status žalobcu ako žiadateľa o azyl, s možnosťou jeho zaradenia do tábora pre žiadateľov o azyl v Humennom. Riadne odôvodnenie je dané priamo hypotézou ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a ako také, je podmienkou preskúmateľnosti rozhodnutia. Už s ohľadom na uvedené, keď žalovaný žiadnym spôsobom neodôvodnil podmienky naplnenia obsahu ust. § 88a ods. 1 pís. b/ ZoPC, t.j. žiadnym spôsobom neodôvodnil časový horizont zaistenia žalobcu a ani možnosť uplatnenia alternatív zaistenia, vytvoril právny podklad na naplnenie dispozície pís. c/ a d/ ods. 1 ust. § 191 S.s.p.. 29. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 30. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 31. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy SR. Ak správny orgán pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom. Konanie a rozhodovanie sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôlu v ich postupe pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane povinnosti rozhodnutie odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť ako správny orgán v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní. 32. Povinnosťou správneho orgánu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Správny súd sa v preskúmavanej veci plne stotožnil aj s námietkami žalobcu o riadnom neodôvodnení napadnutého rozhodnutia, vyvolávajúcom vadu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko citáciu ustanovení zákona nemožno považovať za dostačujúcu a nahrádzajúcu odôvodnenie rozhodnutia podľa požiadaviek kladených ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku a žalobca sa v rozhodnutí žiadnym spôsobom nevysporiadal s otázkou získania žalobcovho náhradného cestovného dokladu, resp. reálnymi dôsledkami jeho nezískania. Vydaním takéhoto rozhodnutia sa žalobcovi odňala možnosť riadnej ochrany jeho práv, na základe čoho súd postupoval v zmysle ust. § 230 ods. 1 pís. a/ S.s.p. a napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Povinnosťou žalovaného v ďalšom konaní bude riadne odôvodnenie esenciálnych náležitostí rozhodnutia o zaistení, najmä časového horizontu zaistenia, možnosti využitia alternatívnych opatrení s možnosťou umiestnenia žalobcu do tábora pre žiadateľov o azyl, zabezpečenie informácií o stave azylového konania a o možnosti získania náhradného cestovného dokladu a riadne odôvodnenie rozhodnutia tak, aby z neho bolo zjavné, akými správnymi úvahami sa žalovaný pri jeho vydaní riadil (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). 33. O trovách žalobcu súd rozhodol v zmysle ust. § 167 ods. 1 S.s.p., a za rešpektovania prejavu žalobcu, ktorým si nárok na náhradu trov konania neuplatnil, mu tieto nepriznal. 34. Žalovaného pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal. Poučenie: Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 S.s.p.). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods. 2 písm. d/ S.s.p.). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439 ods. 3 S.s.p.). Podľa § 440 S.s.p.: (1) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. (2) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 S.s.p.). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 S.s.p.uviesť a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 S.s.p.). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 S.s.p.).