Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/178/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104898579 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1104898579.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: R., K..E.., so sídlom U. E. XX, T., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom financií SR, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č. k. 17C/65/2004-320 zo dňa 11.1.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č. k. 17C/65/2004 - 320 zo dňa 11.1.2016 p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č. k. 17C/65/2004 - 320 zo dňa 11.1.2016 zamietol v celom rozsahu žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti žalovanému náhrady škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj MF SR) zo dňa 9.12.1998, č. j. 043/1998/SAN a ktorým uložilo MF SR Stredisku cenných papierov SR a.s. (ďalej aj SCP a.s.), aby do troch dní od doručenia tohto rozhodnutia uviedlo do pôvodného stavu evidenciu účtu majiteľa Ministerstva hospodárska SR, ako jediného majiteľa akcií spoločnosti F., a.s., Bratislava, ako aj evidenciu registra emitenta, ktorým bola uvedená spoločnosť. Na to Stredisko cenných papierov SR a.s. uvedené rozhodnutie realizovalo a akcie z účtu žalovaného odpísalo, čím mal byť žalobca protizákonne zbavený majetku napriek tomu, že v exekučnom konaní vedenom proti Slovenskej republike dňa 9.10.1998 nadobudol 98 akcií obchodnej spoločnosti F., a.s. a bol ako ich vlastník zapísaný v SCP SR a.s. a vykonával aj akcionárske práva, keď uvedené rozhodnutie Ministerstva financií zrušil Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 28.5.2002, sp. zn. 4Sž 143/01. Z tohto rozsudku vyplývalo, že žalobca nikdy neprestal byť akcionárom uvedenej obchodnej spoločnosti a pokiaľ riadne valné zhromaždenie uvedenej spoločnosti v máji 2002 schválilo vyplatenie mimoriadnych dividend v sume 1311159,7 eur (395 000 000,-Sk), avšak žalobca sa valných zhromaždení nezúčastnil, pretože nebol pozvaný a dividendy mu vyplatené neboli, bol ako akcionár opomenutý, vznikla mu tak škoda v žalovanej výške 676283,27 eur (20 373 710,- Sk), keď na jednu akciu pripadalo 207 895,-Sk, za ktorú podľa žalobcu zodpovedá štát v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., nielen z dôvodu nezákonného rozhodnutia, ale aj z titulu nesprávneho úradného postupu Ministerstva financií SR spočívajúceho v tom, že s ním ako účastníkom správneho konania nekonalo, napriek jeho žiadosti, respektíve, že nerozhodlo o jeho žiadosti o priznanie mu postavenia účastníka konania č. 043/1998/SAN s poukazom na ustanovenie § 14 zákona č. 71/1967 Zb., keď predmetom kontroly bol prevod akcií obchodnej spoločnosti F. a.s., a výsledky z tejto kontroly sa ho dotkli ako akcionára. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu domáhať sa nároku na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím, nakoľko nebol účastníkom konania, v ktorom bolo rozhodnutie Ministerstva financií SR zo dňa 9.12.1998 vydané. Zároveň nešlo ani o prípad, že by do tohto konania nebo pribratý, hoci podľa zákona by mal byť účastníkom konania, skúmajúc tak danosť podmienok uplatneného nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu podľa §§ 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb.. Dôvodil, že Ministerstvo financií SR v konaní 043/1998/SAN vydalo dňa 9.12.1998 svoje rozhodnutie v rámci výkonu štátneho dozoru podľa § 82 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch, a to v správnom konaní podľa zákona č. 71/1967 Zb., konkrétne štátneho dozoru na dodržiavanie zákona Strediskom cenných papierov, ktoré je povinné evidovať zaknihované cenné papiere, zmeny ich majiteľov a ďalšie údaje, ktoré sa ich týkajú, a to v rozsahu ustanovenom zákonom, a viesť aj evidenciu na účtoch majiteľov cenných papierov v Registri emitentov cenných papierov, z čoho vyplývalo, že žalobca nebol a ani nemal byť účastníkom tohto správneho konania podľa § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., a to z dôvodov uvedených v rozhodnutí ministerky financií SR zo dňa 24.11.1999, podľa ktorého zákon o cenných papieroch v ustanovení § 82 a nasledujúce vymedzuje subjekty podliehajúce tomuto dozoru a tým vlastne aj okruh subjektov administratívneho vzťahu, pričom medzi tieto subjekty zákonodarca nezaradil tzv. tretie osoby, s ktorými je dozorovaný subjekt v právnych vzťahoch. Opatrenia dozorného orgánu tak nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných, či občianskoprávnych vzťahov a sú len zásahom do právneho postavenia toho subjektu, ale bez priameho dopadu na iné subjekty. V danom prípade sa stav evidencie zmenil až úkonom kontrolovaného subjektu SCP a.s., a tak právo účastníka konania si mal žalobca uplatniť v konaní, keďže o ňom vedel priamo z oznámenia SCP a.s. o realizácii rozhodnutia o uložení opatrenia a na nápravu zistených nedostatkov zo dňa 10.2.1998, teda ešte pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia. Poukázal na to, že otázkou postavenia účastníka sa zaoberal aj Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 4Sž 20/99, veci obdobnej ako konanie vo veci sp. zn. 4Sž 143/01, kde v uznesení zo dňa 28.9.1999, ktorým konanie o preskúmanie a zrušenie rozhodnutia č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 a uloženie povinnosti doručiť rozhodnutie zastavil a konštatoval, že nebolo možné vyhovieť žiadosti o uloženie povinnosti doručiť napadnuté rozhodnutie, keďže nespĺňal kritéria účastníka správneho konania vedeného podľa zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papierov, § 82 a nasledujúce. Žalobca, označený ako majiteľ v zmenovom výpise z účtu zo dňa 9.10.1998 bol len v právnom vzťahu s SCP a.s., ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom a ktorý zodpovedá za škodu, ktorá vznikla osobám, ktorých účty vedie podľa § 67 zákona č. 600/1992 Zb.. Žalobca nepodal proti napadnutému neprávoplatnému správnemu rozhodnutiu rozklad ako účastník konania. Nevyužil tak riadny opravný prostriedok voči správnemu rozhodnutiu, aby predišiel vzniku škody a jeho podanie označené ako rozklad zo dňa 1.10.1999 nie je už procesne účinným podaním rozkladu podľa § 61 správneho poriadku, tak ako ho má na mysli ustanovenie § 3 zákona č. 58/1967 Zb. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v danej veci nebola splnená podmienka daná v ustanovení § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., pretože Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Sž 143/01 zo dňa 28.5.2002 nezrušil rozhodnutie MF SR zo dňa 9.12.1998 pre nezákonnosť, ale pre nepreskúmateľnosť z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu žalovaného ako správneho orgánu, na základe ktorého súd preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, a to podľa § 250j ods. 2 druhá veta OSP. Súčasne však súd prvej inštancie poukázal aj na to, že v prejednávanej veci absentuje aj príčinná súvislosť medzi rozhodnutím MF SR zo dňa 9.12.1998 a vznikom škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nevyplatením dividend, nakoľko k odpísaniu akcií z účtu žalobcu došlo úkonom SCP a.s., s ktorým bol žalobca v právnom vzťahu, a nie rozhodnutím MF SR, ktoré toto opatrenie SCP a.s. síce uložilo, avšak toto sa proti rozhodnutiu neodvolalo, a opravu nedostatkov by muselo vykonať aj z úradnej povinnosti, bez potreby uloženia povinnosti rozhodnutím. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj tým, či je daný nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom Ministerstva financií SR podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb., a to tým, že toto ministerstvo s ním nekonalo ako s účastníkom správneho konania hoci tak podľa žalobcu nepochybne konať malo a týmto postupom zavinilo, že v čase vyplácania dividend nebol zapísaný v zozname akcionárov F., a.s., pričom aj v tejto súvislosti na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že Ministerstvo financií SR sa voči žalobcovi nedopustilo nesprávneho úradného postupu v priamej príčinnej súvislosti s ktorou by mu vznikol nárok na náhradu škody. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca nespĺňal kritéria byť účastníkom predmetného správneho konania. Správne konanie sa právoplatne skončilo dňa 28.12.1998 v súlade s ustanovením §§ 51, 52 ods. 1 Správneho poriadku, pretože nebolo voči nemu možné podať rozklad účastníkmi konania a na uvedené nemohlo mať vplyv ani podanie žalobcu, ktorým sa dovolával priznania postavenia účastníka dňa 20.9.1999, keď sa už konanie právoplatne skončilo za stavu, keď mu takéto postavenie zo zákona neprináležalo. Súd prvej inštancie uviedol, že nešlo ani o nečinnosť, keď správne orgány sa touto jeho žiadosťou v rozhodnutí zo dňa 24.11.1999 vecne zaoberali, hoci po právoplatnom skončení konania bola táto jeho žiadosť bezpredmetná. Rozhodnutie Ministerstva financií SR zo dňa 9.12.1998 ďalej nemohlo byť právne účinným spôsobom ani zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 4Sž 143/01 zo dňa 28.5.2002 pre nedostatok právomoci na takýto postup ako aj pre nedostatok jeho právomoci, a preto nemožno ani na jeho základe vyvodiť, že by správne konanie malo pokračovať. Pokiaľ by tomu bolo tak a došlo by dňom 4.7.2002 k jeho zrušeniu tak nebol dôvod v konaní v rámci výkonu štátneho dozoru pokračovať, nakoľko sa neobnovil pôvodný stav v evidencii ktorý bol opravou odstránený, a preto nebol dôvod sa zápisom v evidencii zaoberať, keďže SCP a.s. opravu chybného zápisu vykonalo, a okrem toho kompetenciu výkonu štátneho dozoru prevzal v tom čase Úrad pre finančný trh, ktorý vo svojom vyjadrení konštatoval, že nie je dôvod v konaní pokračovať. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 odsek 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý bol úspešnou stranou v spore náhradu trov konania nepriznal, pretože mu trovy v konaní nevznikli. 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a že súd prvej inštancie mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom. Žalobca tvrdí, že záver súdu prvej inštancie, že rozhodnutie žalovaného nebolo zrušené pre nezákonnosť, ale pre nepredloženie administratívneho spisu je neudržateľný, neobhájiteľný a preto neobstojí, pretože priamo odporuje zákonu. Poukazuje na to, že zákonodarca nerozdeľuje a neuvádza žiadne ustanovenia, podľa ktorých sú niektoré rozhodnutia správneho orgánu zrušené pre nezákonnosť a niektoré z iných dôvodov. Súd zruší len také rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom. Ak teda súd zrušil rozhodnutie žalovaného, pričom súd môže tak rozhodnúť len ak je rozhodnutie v rozpore so zákonom, nemôže obstáť tvrdenie žalovaného, že jeho rozhodnutie je zákonné. Súd zruší len také rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom a preto každé rozhodnutie správneho organu, ktoré súd zruší je nezákonné. Namietal tiež záver súdu prvej inštancie o tom, že žaloba nebola dôvodná ani v rozsahu, v ktorom sa týkala nesprávneho úradného postupu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.. Žalobca je akcionárom F. a. s., a v správnom konaní sa jednalo o akciách, ktoré sú jeho majetkom. Žalobca nadobudol vlastníctvo k akciám v rámci exekúcie Ex 4575/97 dňa 9.10. 1998 na základe Rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 24.9.1998, č. k. Er 3143/97, exekúcia bola právoplatne skončená dňa 29.10.1998 vrátením poverenia na výkon exekúcie. Na základe podnetu Ministerstva hospodárstva SR, podal Generálny prokurátor SR mimoriadne dovolanie voči exekúcii na Najvyšší súd SR, ktorý dňa 28. 2. 2001 v konaní sp. zn. M Cdo 2/99 toto mimoriadne dovolanie zamietol. Najvyšší súd SR preskúmal exekučné konanie v rámci mimoriadneho opravného prostriedku a s konečnou platnosťou sa vysporiadal s tvrdením (Ministerstva hospodárstva SR, Ministerstva financií SR či a.s. TRANSPETROL a.s.) že akcie žalovaného nemohli byť predmetom exekúcie a rovnako Najvyšší súd SR konštatoval, že v zmysle § 61 Exekučného poriadku návrat v exekučnom konaní nie je možný. Týmito rozhodnutiami súdov bola raz a navždy vytvorená negatórna procesná prekážka RES JUDICATA, prekážka veci právoplatne rozhodnutej a skončenej, ktorá bráni opätovnému preskúmaniu veci. Jeden z akcionárov dotknutých realizáciou rozhodnutia Ministerstva financií SR , č. k. 043/1998/SAN z 9.12.1998, spoločnosť TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným napadol toto rozhodnutie Ministerstva financií SR žalobou, ktorej vyhovel Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. 4SŽ 143/01 rozhodnutím zo dňa 28. 5.2002, ktorý rozhodnutie Ministerstva financií SR zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Ministerstvo financií SR ani ďalšie správne orgány a to Úrad pre dohľad nad finančným trhom, Úrad pre dohľad nad kapitálovým trhom či Národná banka Slovenska, na ktoré prešla právomoc dohľadu už vo veci ďalej nekonali. Tento akcionár preto napadol správny orgán žalobou o nečinnosť správneho orgánu a tento nejasný právny stav s konečnou platnosťou rozhodol a ustálil Najvyšší súd SR v konaní č. k. 3Sžnč 11/2007 rozhodnutím zo dňa 29. 5.2008 tak, že správne konanie vedené pod značkou č. 043/1998/ SAN bolo právoplatne skončené zastavením a to dňa 23. 10.2002. Žalobca bol toho názoru, že bol účastníkom správneho konania na základe druhej zákonnej domnienky, pretože vydaným rozhodnutím bolo priamo zasiahnuté do jeho práv a právom chránených záujmov a to tým, že Ministerstvo financií SR svojim rozhodnutím nariadilo SCP, a.s., previesť akcie z majetkového účtu majiteľa čím zasiahlo do jeho vlastníckych práv. Žalovaný si bol vedomí, že realizáciou jeho rozhodnutia sa zasiahne do práv žalobcu, pretože sám zároveň nariadil SCP a.s. doručiť oznámenie žalobcovi o realizácii tohto rozhodnutia. Žalobca bol účastníkom správneho konania aj v zmysle tretej zákonnej domnienky, keď účastníkom konania je aj ten, ktorý tvrdí, že môže byť na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý a to až do času, kým sa preukáže opak. Žalobca totiž dňa 10.12.1998 a dňa 17.9.1999 doručil žalovanému žiadosť o priznanie postavenia účastníka správneho konania. Tým, že žalobca požiadal žalovaného o priznanie postavenia účastníka správneho konania sa zakladá zákonná domnienka, že sa žalobca stal účastníkom konania, čo žalovaný môže vyvrátiť predložením právoplatného rozhodnutia ktorým bolo toto postavenie účastníka správneho konania zamietnuté. V dôvodoch odvolania žalobca poukázal aj na to, že podaním zo dňa 7.1.2016 doručeným súdu prvej inštancie dňa 8. 1. 2016 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní dňa 11.1.2016 a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu, že podal súdu návrh na prerušenie konania, o ktorom súd prvej inštancie nerozhodol. Preto je toho názoru, že súd prvej inštancie procesné pochybil, keď rozhodol vo veci samej bez prítomnosti žalobcu, nerozhodol najprv o jeho procesnom návrhu na prerušenie konania a nezaoberal sa žiadosťou žalobcu o odročenie pojednávania. Týmto postupom mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom, vyjadriť sa k prebiehajúcemu konaniu, či doplniť ďalšie dôkazy, ktoré získal v priebehu konania . 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 5. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie vo veci bolo podané počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. Dňom 1.7.2016 bol Občiansky súdny poriadok zrušený a nahradil ho zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok. Podľa § 470 odsek 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. To znamená, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (§ 470 odsek 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok odvolania do 30.6.2016, pretože právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti Civilného sporového poriadku zostávajú zachované. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP). Vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť respektíve zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje už len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu v odvolaní. 8. Podľa článku 46 odsek 3 zákona č. č. 460/1992 Zb.- Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. 9. Základné právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v zmysle článku č. 46 odsek 3 ústavy nie je absolútne, ale v záujme zabezpečenia právnej istoty podlieha (článok 46 odsek 4 v spojení s článkom 51 odsek 1 ústavy) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie (III. ÚS 155/2011). Podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu upravuje v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorý nadobudol účinnosť k 1. 1. 2013. Podľa § 27 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Žalobcom napadnuté rozhodnutie ako aj namietaný nesprávny postup orgánu štátu bolo vydané, respektíve vykonané do 1.1.2013, preto sa na tento skutkový stav veci vzťahuje právna úprava zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 10. Podľa zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, pričom zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemôže zbaviť (§ 18 ods. 1, 2 Zákona č. 58/1969 Zb.) a priznáva právo na náhradu škody tým, ktorí boli účastníkmi konania a boli poškodení takýmto nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní (§ 1 ods. 1, § 2 cit. zákona) za podmienok pre uplatnenie tohto nároku ustanoveniach v § 3 a 4 citovaného zákona . Podľa § 4 ods. 1 cit. zák. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená pre nezákonnosť, nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. 11. Zodpovednosť podľa § 1 ods.1 cit. zákona je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, tzn. zodpovednosti uplatňovanej bez ohľadu na zavinenie, ktorá je daná vtedy, ak sú splnené súčasne tri základné zákonné podmienky, a to existencia škody, ako majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, existencia nezákonného rozhodnutia zrušeného príslušným orgánom, po tom ako účastník využil všetky možnosti podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť a príčinná súvislosť medzi škodou a takýmto nezákonným zrušeným rozhodnutím. 12. Prvotnou podmienkou je teda existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. V danej veci súd prvej inštancie riešil žalobcom uplatnenú náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená rozhodnutím Ministerstva financií SR č. 043/1998/ SAN zo dňa 9.12.1998, ktoré rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR, v konaní sp. zn. 4Sž/143/01 zo dňa 28.5.2002. Z tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu SR žalobca vyvodzuje nezákonnosť rozhodnutia Ministerstva financií SR č. č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998. Z obsahu predmetného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998, bolo zrušené pre jeho nepreskúmateľnosť z dôvodu neposkytnutia administratívneho spisu žalovaného ako správneho orgánu. Najvyšší súd SR sa v označenom rozhodnutí obsahom návrhu a prípadnou nezákonnosťou rozhodnutia Ministerstva financií SR nezaoberal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 97/2010 zo dňa 9.3.2010 (uverejnené pod č. 87/2010), z obdobnej veci žalobcu, podľa ktorého „zo znenia legálnej definície obsahovej náplne súdneho prieskumu správnych rozhodnutí uvedenej v § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je možné identifikovať primárny cieľ prieskumu, ktorým je zistenie zákonnosti (resp. tvrdenej nezákonnosti) právoplatných rozhodnutí správnych orgánov. Občiansky súdny poriadok stanovuje povinnú súčinnosť žalovaného správneho orgánu. Pokiaľ súdu takáto súčinnosť poskytnutá nie je, je povinný napadnuté rozhodnutie správneho orgánu zrušiť pre jeho nepreskúmateľnosť. V takomto prípade teda nedochádza ku konštatovaniu nezákonnosti správneho rozhodnutia, avšak zrušenie rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť v žiadnom prípade neprezumuje ani zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia. Nemožnosť objektívne posúdiť súlad napadnutého správneho rozhodnutia s právnym poriadkom je dôvodom uplatnenia kasačného princípu v správnom súdnictve bez súčasného konštatovania nezákonnosti rozhodnutia. Zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa Správneho poriadku“. V súlade s uvedeným sa preto odvolací súd stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie vo vzťahu k nesplneniu podmienky zrušenia rozhodnutia pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, ktorá priamo vyplýva z § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. 13. K námietke žalobcu vo vzťahu k riešeniu otázky jeho postavenia účastníka správneho konania odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sž/20/1999 zo dňa 28.9.1999 (aj z rozhodnutí NS SR sp. zn. 6Sž/21/99, 6Sž/23/99, 6Sž/26/99). V citovanom rozhodnutí 4Sž/20/1999 Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o totožnom rozhodnutí Ministerstva financií ako v prípade žalobcu posudzoval účastníctvo v správnom konaní u osoby, ktorá bola v obdobnom právnom postavení ako žalobca (vec skutkovo totožná ako konanie vo veci sp. zn. 4Sž/143/01). Skonštatoval, že „kto je účastníkom konkrétneho konania, určuje zákon, predovšetkým špecifický, upravujúci dotknutú oblasť vzťahov alebo všeobecný, ak osobitný zákon na jeho použitie odkazuje, respektíve ak takáto úprava v špecifickom zákone chýba. Zákonom č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov (ďalej aj zákon č. 600/1992 Zb.), v piatej časti - Ochrana finančného trhu, v ustanovení § 82 a nasledujúce bol ustanovený výkon štátneho dozoru nad jeho dodržiavaním, rozsah a predmet. Súčasne boli aj vymedzené subjekty dozoru, a tým vlastne aj okruh subjektov tohto administratívneho vzťahu. Medzi tieto subjekty (štandardne, tak ako je to aj pri iných dozoroch a kontrolách vykonávaných či už univerzálnymi alebo špeciálnymi štátnymi kontrolnými orgánmi, napr. Najvyšším kontrolným úradom, Slovenskou obchodnou inšpekciou, Slovenskou energetickou inšpekciou a ďalšími) zákonodarca nezaradil tzv. tretie osoby, teda osoby, s ktorými je kontrolovaný subjekt v právnych vzťahoch (obchodných, občianskoprávnych), hoci tieto vznikajú v rámci činnosti, ktorá je predmetom kontroly. Zásadne výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa totiž nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu, ktoré mu vyplývajú zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu. Opatrenia kontrolných orgánov nemajú povahu rozhodnutí o právach a povinnostiach vyplývajúcich z obchodných alebo občianskoprávnych vzťahov, ani povahu rozhodnutia o spore z týchto vzťahov medzi účastníkmi vzniknutými. Takáto právomoc kontrolným ani dozorným orgánom nie je zverovaná a nebola na dotknutom úseku zákonom č. 600/1992 Zb. zverená ani žalovanému. Opatrenie kontrolného orgánu, ktorým ukladá kontrolovanému subjektu na zverenom úseku, tak je len priamym zásahom do právneho postavenia kontrolovaného subjektu, ale bez priameho dopadu na iné subjekty. Pri tejto sfére vplyvu opatrenia, ktoré je obsahom napadnutého rozhodnutia žalovaného, žalobca nespĺňa kritériá účastníka vymedzené v ustanovení § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., keďže napadnutým rozhodnutím nebolo rozhodované o jeho právach (žalovaný nemá tú kompetenciu, tá v prípade sporu s kontrolným orgánom patrí súdu) a toto rozhodnutie sa ho ani priamo nedotklo - stav evidencie sa zmenil až úkonom kontrolovaného subjektu.“ V právnej vete tohto uznesenia teda Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že "výkonom kontroly, ktorej súčasťou sú aj oprávnenia ukladať opatrenia, sa nemenia práva a povinnosti kontrolovaného subjektu vyplývajúce zo zákona alebo zmluvy voči osobám, s ktorými je v právnom vzťahu". Posúdenie účastníctva žalobcu v správnom konaní, na základe záverov označeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, považoval za dostatočné a vyčerpávajúco vyargumentované aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 97/2010 zo dňa 9.3.2010. Vzhľadom na uvedené sa preto odvolací súd stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nebol účastníkom označeného správneho konania a že žalovaný sa nedopustil voči nemu nedopustil nesprávneho úradného postupu. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že so žiadosťou žalobcu o priznanie postavenia účastníka správneho konania sa vysporiadala ministerka financií v rozhodnutí č. 17630/1999-62, zo dňa 24.11.1999, ktorým zamietla jeho podanie označené ako rozklad proti rozhodnutiu č. 043/1998/SAN zo dňa 9.12.1998 ako neprípustné, pretože nebolo podané účastníkom konania. Predmetné rozhodnutie žalobca prevzal 9.12.1999 na adrese svojho sídla - ul. 26. novembra 45, Humenné (č. l. spisu 132). Žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti súdom, predmetné rozhodnutie tak doteraz nebolo ako nezákonné zrušené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z konania sp. zn. 3 Sžu/11/2007, v ktorom sa iný, rozhodnutím Ministerstva financií č. 043/1998/SAn zo dňa 9.12.1998 dotknutý subjekt domáhal uloženia povinnosti konať a rozhodnúť vo veci zrušeného rozhodnutia Ministerstva financií SR č. 043/1998/SAN. Najvyšší súd SR v tejto veci uznesením zo dňa 29.5.2008 pod vyššie uvedenou spisovou značkou tento návrh zamietol a skonštatoval, že orgán štátneho dozoru vykonal kontrolu dodržiavania zákona o cenných papieroch SCP a.s. a uložil opatrenie na nápravu zistených nedostatkov, ktoré boli realizované. Účastníkom správneho konania o uloženie sankcie (opatrenia) bolo len Stredisko cenných papierov SR a.s., práva a povinnosti z predmetného opatrenia vyplývajú len a výlučne pre SCP a.s. Vydaním rozhodnutia o opatrení a jeho realizáciou bol výkon kontroly ukončený, navrhovateľ účastníkom tohto konania nebol a účastníkom sa preukázateľne nestal ani po zrušení rozhodnutia orgánu štátneho dozoru súdom. Najvyšší súd SR v svojom rozhodnutí sp. zn. 3Sžnč/11/2007 uviedol (str. 4): „ Z podaní navrhovateľa vyplýva, že aktuálny prejednávaný návrh na konanie proti nečinnosti, podal z dôvodu, že žiadny z orgánov dohľadu nad kapitálovým trhom nevydal do podania tohto návrhu ani rozhodnutie o zastavení správneho konania v nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie súdu. Podľa § 30 Správneho poriadku v znení účinnom do 31.12.2003, správny orgán mohol konanie zastaviť, ak odpadol dôvod konania začatého na podnet správneho orgánu. Je nepochybne preukázané, že konanie o uloženie opatrenia pri výkone štátneho dozoru začal správny orgán (MF SR) z vlastného podnetu podľa správneho poriadku a preto bolo len na uvedenom správnom orgáne, či a ako bude po zrušujúcom rozhodnutí súdu ďalej pokračovať. Pokiaľ správny orgán dospel k záveru, že napriek zrušujúcemu rozhodnutiu súdu zanikol dôvod konania, nič mu nebránilo v konaní nepokračovať. Formálne vyjadrenie tejto skutočnosti vydaním rozhodnutia o zastavení konania postačovalo záznamom v spise. Súd za také formálne vyjadrenie úmyslu v konaní nepokračovať môže považovať interné prerokovanie ďalšieho postupu MF SR z 23. 10.2002, podľa obsahu, ktorého pominul dôvod ďalšieho konania Úradom pre finančný trh. Za tejto situácie za ukončené možno považovať aj správne konanie začaté z vlastného podnetu (z úradnej moci)kontrolovaného orgánu. Preto ani povinnosť konať a rozhodnúť nemohla prejsť na v poradí ďalší orgán, do pôsobnosti ktorého patrí výkon dohľadu nad kapitálovým trhom, v danom prípade na odporcu Národnú banku Slovenskej republiky“. 14. Žalobca v odvolaní proti predmetnému rozsudku namietal porušenie jeho práv účastníka konania a to postupom súdu prvej inštancie spočívajúcom v tom, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci v jeho neprítomnosti napriek tomu, že boli splnené podmienky na odročenie pojednávania, za ktoré žalobca označil nerozhodnutie o jeho návrhu na fakultatívne prerušenie konania zo dňa 8.1.2016 (§ 221 odsek 2 písmeno a OSP). 15. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí ísť však o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník pred súdom mohol uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. 16. Podľa § 101 ods. 2 OSP, súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. 17. Podľa § 119 ods. 1, 2 OSP pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a/ dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b/ deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c/ ak je to možné uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil. 18. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise (§ 119 ods. 4 OSP). 19. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie nariadil na prejednanie danej veci pojednávanie na deň 11.1.2016, ktoré predvolanie žalobca prevzal dňa 7.12.2015. Na tomto pojednávaní súd prvej inštancie vo veci meritórne rozhodol v neprítomnosti žalobcu, keď skonštatoval, že sa ho bez ospravedlnenia nezúčastnil. Na č. l. - 318 spisu (aj na prvopis rozsudku) je zaznamenaná poznámka, že dňa 12.1.2016 bolo konajúcemu sudcovi predložené ospravedlnenie žalobcu, doručené konajúcemu súdu poštou dňa 8.1.2016, ktorým žalobca žiadal o odročenie pojednávania s odôvodnením, že predkladá súčasne s ospravedlnením návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 17Cb/122/2003. Uvedenú skutočnosť považoval za procesnú prekážku nariadeného pojednávania. Žalobca tvrdil, že ak súd návrhu na prerušenie konania vyhovie, konanie zároveň preruší, ak súd však návrh na prerušenie konania zamietne, tak žalobca využije svoje právo a podá proti uzneseniu odvolanie a súd bude musieť počkať na právoplatnosť rozhodnutia. 20. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie tým, že vec prejednal a rozhodol na pojednávaní dňa 11.1.2016 bez prítomnosti žalobcu neodňal žalobcovi možnosť konať pred súdom. Z citovaného ustanovenia § 101 odsek 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.6.2016 vyplýva povinnosť súdu pokračovať v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Zároveň umožňuje súdu vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka za podmienky riadneho predvolania a nedostatku žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Dôležitosť dôvodu posudzuje súd s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Skutočnosť, že žalobca navrhol fakultatívne prerušenie konania v zmysle § 109 odsek 2 písmeno c) OSP nie je takým dôležitým dôvodom aký má na mysli citované ustanovenie § 101 odsek 2 OSP, na ktorý mal súd prihliadnuť a pojednávanie odročiť. Podanie návrhu na prerušenie konania nebránilo žalobcovi zúčastniť sa nariadeného pojednávania a jeho úvahy o dôsledkoch kladného alebo zamietavého rozhodnutia súdu o tomto návrhu nie sú významné z hľadiska posúdenia dôležitosti dôvodu na odročenie pojednávania. Odvolací dôvod, že žalobcovi ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom preto nie je opodstatnený. V tejto súvislosti odvolací súd podporne poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/27/2014 zo dňa 29.4.2015 a uznesenie Ústavného súdu SR, č. k. II.ÚS655/2016 - 16 zo dňa 7.9.2016. 21. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 odsek 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle § 262 odsek 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).