Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/75/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1107213766 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1107213766.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: U.. T. B., W. S. X, W., proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o odstránenie nezákonného stavu zaplatením sumy 63.236 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02. novembra 2015, č.k. 14C/83/2007-164, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ako aj odstránenia nezákonného stavu zaplatením sumy 63.236 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že žalobca sa pôvodne okrem určenia, že jeho odmeňovanie uskutočňované podľa § 66 ods. 1,2,3,4, § 67 ods. 1,2, § 71 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a uloženia povinnosti žalovanému upustiť od jeho odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania nevyplácaním príplatku podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov od prvého mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku, svojou žalobou domáhal zaplatenia primeraného zadosťučinenia a tiež náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10.000 eur podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z. V časti o zaplatenie neskôr žalobu zmenil tak, že žiadal, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu peňažné zadosťučinenie vo výške 285.500 eur a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur. Neskôr žalobu v časti peňažného zadosťučinenia zmenil a sumu 285.500 eur žiadal priznať titulom nároku na nápravu protiprávneho stavu, pričom v tejto časti napokon žalobu v časti 222.264 eur vzal späť a žiadal, aby súd okrem určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uložil žalovanému povinnosť napraviť protiprávny stav zaplatením sumy vo výške 63.236 jeho osobe a zaplatiť mu tiež náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur. Vo vzťahu k veci samej vychádzal zo zistenia, že žalobca bol sudcom Krajského súdu v Trenčíne, pričom mu nebol s účinnosťou od 15. apríla 2005 priznaný a vyplácaný mesačný príplatok za výkon funkcie vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, nakoľko nie je sudcom Špeciálneho súdu ani sudcom Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd. Poukázal na to, že na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 14.01.2013 boli okrem iného prerokované aj štatistické výkazy za rok 2012 podľa, ktorých v roku 2012 v rámci agendy správneho kolégia bolo prevzatých počet vecí 1236, nápad bol 3124 vecí, vybavených 2705 vecí a nevybavených 1655 vecí. V agende trestného kolégia bolo prevzatých 120 vecí, nápad 1023 vecí, vybavených 1004 vecí a nevybavených 139 vecí. Tieto skutočnosti vyplývajú zo zápisnice zo zasadnutia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR konaného dňa 14. 01.2013. Na zasadnutí Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR dňa 11.02.2013 bola okrem iného prerokovaná i Správa komisie zriadenej uznesením č. 49/2012 Sudcovskej rady Najvyššieho súdu SR o aplikácií zákona č. 385/2000 Z.z. Zo správy vyplýva, že pracovná komisia zriadená Sudcovskou radou pri Najvyššom súde SR zdôraznila, že sudcovia Najvyššieho súdu SR opakovane od roku 2005 upozorňujú na pretrvávajúcu vnútornú nerovnosť v postavení a v odmeňovaní sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorá nie je odôvodnená väčšou odbornou erudovanosťou trestných sudcov špecializovaného trestného súdu. Predovšetkým však poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS 17/08 týkajúceho sa okrem iného i namietaného nesúladu § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a teda i otázky diskriminácie sudcov vo vzťahu k námietke o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a nesúladu právnej úpravy odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu, konštatoval, že Národná rada SR uplatnila svoju všeobecnú zákonodarnú právomoc [čl. 86 písm. a) ústavy] spôsobom konformným s čl. 145 ods. 2 ústavy, keď sudcom na Špeciálnom súde ustanovila práva a povinnosti, avšak hoci priznanie funkčného príplatku vo výške šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy sudcom na Špeciálnom súde a nepriznanie porovnateľného funkčného príplatku ostatným sudcom na všeobecných súdoch môže mať racionálny základ a väzbu na legitímny cieľ v podobe úsilia o zohľadnenie zvýšených nárokov na výkon funkcie (napr. v dôsledku vyššej miery rizika spojeného s rozhodovaním trestných vecí týkajúcich sa závažnej organizovanej trestnej činnosti), zjavne mu chýba vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom a takáto zásadná disbalancia v odmeňovaní sudcov Špeciálneho súdu, ako aj sudcov najvyššieho súdu rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu v porovnaní s odmeňovaním sudcov "ostatných súdov" porušuje princíp proporcionality limitujúci zásahy zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie (čl. 12 ods. 1 Ústavy), na čo zhodne poukázali stanoviská generálneho prokurátora, súdnej rady a najvyššieho súdu, ako aj z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva v štáte v zmysle čl. 143 ods. 1 ústavy, ktorý umožňuje zriaďovanie špecializovaných súdov, no vylučuje kreovanie alternatívnych prvkov súdnej sústavy, ktoré svojím postavením a väzbami na iné zložky štátnej moci vybočujú z rámcov ústavne vymedzujúcich postavenie, štruktúru, vlastnosti a funkčné pôsobenie súdnej moci (predovšetkým prostredníctvom princípov nezávislosti súdov, nezávislosti sudcov a oddeleného výkonu súdnictva od iných orgánov verejnej moci), teda ústavný súd v citovanom náleze dospel k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. s čl. 12 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 Ústavy, keď z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. Po právnej stránke vec posúdil podľa článku 12 ods. 1,2 a článku 13 ods. 1, 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písmeno b), § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 1, 2 Antidiskriminačného zákona, § 25 ods. 1, § 65 ods. 4, § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich (v znení účinnom do 14.04.2005, od 15.04.2005 a tiež od 17.07.2005), a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. V prvom rade poukázal na to, že žalovaný - Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré je ústredným orgánom verejnej moci, ktorý koná za štát v osobitných vzťahoch medzi sudcami a štátom, je v danej veci pasívne legitimovaným subjektom. Konštatoval však, že podanej žalobe v časti o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, nebolo možné vyhovieť z dôvodu, že žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na požadovanom určení, ktorý je v zmysle ustálenej judikatúry daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozením navrhovateľovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, avšak žalobca nepreukázal a ani netvrdil, že jeho právne postavenie bez požadovaného určenia je ohrozené alebo neisté, a to za stavu, keď ním tvrdený rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v náleze Ústavného súdu SR. Vo vzťahu k zvyšným nárokom žalobcu poukázal na to, že podľa § 9 Antidiskriminačného zákona má každý právo na rovnaké zaobchádzanie a na ochranu pred diskrimináciou, každý sa môže domáhať svojich práv na súde ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať najmä aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania upustil od svojho konania, ak je to možné napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie a ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola v značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa táto osoba domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k odmeňovaniu žalobcu v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špecializovaného trestného súdu konštatoval Ústavný súd SR v Náleze PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009, s obsahom ktorého sa stotožnil a tento rešpektoval. Poukázal však na to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti ním uplatneného nároku na zaplatenia žalovanej sumy, keď nepreukázal splnenie podmienky pre priznanie žiadneho z nárokov podľa § 9 Antidiskriminačného zákona, a to za stavu, keď konštatovanie diskriminácie sudcov všeobecných súdov v ústavnom náleze, na ktorý poukazoval sám žalobca, možno považovať za primerané morálne zadosťučinenie pre žalobcu. Osobitne uviedol, že v spore nevykonal žalobcom navrhované znalecké dokazovanie znalcom z odboru účtovníctva, nakoľko vykonanie tohto dokazovania považoval za nadbytočné a v súvislosti s týmto konaním za irelevantné, keď žalobca tento dôkaz nenavrhol vykonať na preukázanie vzniku jeho nároku, teda na skutočnosti na ktoré sa pri dokazovaní zameral. Pri rozhodovaní vychádzal zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním listinnými dôkazmi založenými v spise, pričom prihliadol aj na ďalší obsah spisu v intenciách tvrdení uvádzanými žalobcom, pričom skutkové zistenia ustálené vykonaným dokazovaním považoval za dostatočné pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k meritu veci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ju priznať nežiadal. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, i/ O.s.p. V prvom rade namietal, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím odmietol jeho právo na súdnu ochranu priznanú podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodov napadnutého rozhodnutia vyplýva, že konajúcu súd v zásade ním uplatnené nároky rozdelil na obdobie do Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL. ÚS 17/08 - 238 z 20.05.2009 a na obdobie po tomto náleze. Poukázal na to, že je nesporné, že ústavný súd v náleze konštatoval diskrimináciu v zaobchádzaní vo forme platových pomerov sudcov Špeciálneho súdu oproti ostatným sudcom všeobecných súdov, keď funkčný príplatok, ktorý poberali sudcovia Špeciálneho súdu bol vyplácaný v takej nehoráznej výške, že ústavnému súdu nezostalo nič iné, len označiť tento funkčný príplatok za diskriminačný vo vzťahu k ostatným sudcom všeobecných súdov. Nález ústavného súdu ale nerieši žiadnym spôsobom sanáciu diskriminácie a keďže štát dobrovoľné diskrimináciu sudcov všeobecných súdov nesanoval, zostáva táto úloha všeobecnému súdu v prípade existencie žaloby, ktorou sa žalobca - sudca domáha sanácie diskriminácie. Okresný súd sa pritom s touto povinnosťou v danom prípade žiadnym spôsobom nevyporiadal, pretože arbitrárnym spôsobom odmietol všetky spôsoby sanácie uplatnené ním podanou žalobou v súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktoré majú oporu v skutkových okolnostiach veci ako i v právnych predpisoch a preto nezodpovedá zákonu tvrdenie súdu prvej inštancie, podľa ktorého uplatnené prostriedky ochrany v zmysle § 9 ods. 2 osobitného zákona v prejednávanom prípade neprichádzajú do úvahy. Tým, že okresný súd odmietol sanáciu nerovnakého zaobchádzania prostriedkami, ktoré sú fakultatívne vymenované v ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, odmietol nápravu jeho diskriminácie v odmeňovaní, v podstate len potvrdil existenciu diskriminácie a ponechal v platnosti existujúci diskriminačný stav bez toho, aby sa čo i len pokúsil o sanáciu diskriminácie. Svojim rozhodnutím ignoroval relevantné právne normy nielen tuzemské - § 34 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich , § 9 osobitného zákona, § 119a zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý je na vec aplikovateľný prostredníctvom ust. § 150 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, či. 20 Ústavy Slovenskej republiky - ale i medzinárodného charakteru, ktorými je Slovenská republika viazaná - čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, či 1 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru, Smernica č. 97/80/ES, č. 2000/43/ES, č. 2000/78/ES, č. 2000/73/ES, a poprel tým všeobecnú zásadu rovnosti. Za nesprávny označil žalobca v odvolaní aj názor okresného súdu pri namietanej diskriminácií a forme jej sanácie po vydaní nálezu ústavného súdu. Ak totiž všeobecný súd tvrdí, že právne predpisy spôsobujúce diskrimináciu môže za protiústavné vyhlásiť len ústavný súd, bolo jeho povinnosťou postupovať v súlade s § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a konanie prerušiť a postúpiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska a nie žalobu zamietnuť pokiaľ ide o diskrimináciu po náleze ústavného súdu pre nedostatok právomoci. O existencii diskriminácie a spôsobe je sanácie v odmeňovaní pritom mohol po náleze ústavného súdu rozhodnúť súd prvej inštancie aj aplikáciou noriem jednoduchého práva - § 34 ods. 1 veta prvá zákona o sudcoch a prísediacich, § 9 osobitného zákona, § 119a zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, a to bez toho, aby o tom musel rozhodnúť ústavný súd. Nie je pritom rozhodujúce, či diskriminácia v odmeňovaní je spôsobená všeobecným právnym predpisom so silou zákona, alebo ako výsledok svojvôle subjektu, ktorý je zodpovedný za odmeňovanie sudcov. Takéto porovnanie okresný súd nespravil a preto jeho rozhodnutie je prinajmenšom predčasné a vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu a neprávneho právneho názoru. Zdôraznil tiež, že súčasná diskriminácia v odmeňovaní je materiálnym základom aj pre budúcu diskrimináciu vo forme rozdielnej výšky dôchodku, ktorý bude priznaný konkrétnym sudcom, pokiaľ sa ho dožijú. Ak okresný súd odmietol k tejto forme diskriminácie vykonať ďalšie dokazovanie, odňal mu tým možnosť konať pred súdom. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti určovacieho petitu žaloby sa nestotožnil s názorom okresného súdu, podľa ktorého nepreukázal naliehavý právny záujem, nakoľko pri tomto type žalôb je určovací petit formou satisfakcie diskriminovanej osoby, a preto naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať. V súvislosti s náhradu nemajetkovej ujmy zdôraznil, že ide iba o formu sanácie diskriminácie, ktorá má podklad v ust. § 9 ods. 3 zákona. Napokon namietal, že z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, akým spôsobom sa konajúci súd vysporiadal s tvrdením žalobcu o pokračujúcej diskriminácií v jeho odmeňovaní aj po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/08 a po zmene príslušnej právnej úprave o výške príplatku, ktorý je vyplácaný sudcom Špecializovaného trestného súdu a sudcom najvyššieho súdu, ktorý rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu až do súčasnosti. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu prejednal vec podľa § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je (vo výroku) vecne správny. 5. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ako aj nápravy protiprávneho stavu zaplatením sumy 63.236 eur a zaplatenia sumy 10.000 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy. 6. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu a na základe správneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na vyhovenie podanej žalobe v časti o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, avšak ani v časti o nápravu protiprávneho stavu vyplatením sumy 63.236 eur žalovanému ani na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur, pričom ani obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť ťažiskových záverov súdu prvej inštancie, podľa ktorých neboli splnené predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe vyplývajúce z ust. § 9 Antidiskriminačného zákona. 7. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď spor po právnej stránke posúdil podľa § 9 Antidiskriminačného zákona a správne v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku práva žalobcu voči žalovanému na poskytnutie plnenia za porušenie zákazu nerovnakého (diskriminačného) zaobchádzania so žalobcom v zmysle ust. § 9 Antidiskriminačného zákona, opierajúc sa o nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. PL.ÚS 17/08-238. V tejto súvislosti prvoinštančný súd dôsledne rešpektoval právne závery vyslovené v citovanom náleze Ústavného súdu SR, tieto správne aplikoval aj v danom spore. Je nesporné, že Ústavný súd SR vo svojom náleze konštatoval, že v prípade ostatných sudcov; teda nepochybne i v prípade žalobcu; došlo v dôsledku novelizácie príslušných ustanovení podľa § 66 ods. 1 a § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a sudcov najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je na prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd podľa § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, k nerovnakému zaobchádzaniu. Ústavný súd vo svojom náleze; ktorého závery vyplývajúce z citovaného nálezu boli širokej laickej verejnosti prezentované masovokomunikačnými prostriedkami (v printových i audiovizuálnych médiách) a stali sa všeobecne známe; podrobne a zrozumiteľne vysvetlil, v čom spočívalo zistené nerovnaké zaobchádzanie s tzv. ostatnými sudcami oproti sudcom poberajúcim osobitné príplatky a v akom smere došlo k pochybeniu pri prijímaní danej právnej úpravy. Za tohto stavu odvolací súd považuje za správny záver súdu prvej inštancie, že v časti o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania nebolo možné podanej žalobe vyhovieť. Hoci prípustnosť podanej žaloby v časti o určenie, že odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorého sa žalobca domáhal v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, nemožno, ako na to inak opodstatnene poukazuje žalobca v odvolaní, hodnotiť z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu (§ 80 písm. c) O.s.p.), keďže ide iba o jednu z foriem poskytnutia morálnej satisfakcie za porušenie zákazu diskriminácie, je nepochybné, že takáto morálna satisfakcia bola (aj) žalobcovi v plnej miere poskytnutá už vydaním, no najmä zverejnením citovaného nálezu Ústavného súdu SR, a preto opakované konštatovanie takéhoto porušenia vo výroku rozsudku v preskúmavanej veci treba považovať za nadbytočné, presahujúce rámec účelu a zmyslu ustanovenia § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona, ktorým nepochybne nie je (iba preto, že to žalobca požaduje) opakovane poskytnúť (morálnu) satisfakciu (zadosťučinenie) spôsobom a vo forme, v akej už raz bolo poskytnuté, a to dokonca Ústavným súdom SR, ktorý je najvyšším orgánom ochrany ústavnosti v Slovenskej republike. Súd prvej inštancie preto rozhodol vecne správne, keď žalobu v časti určenia, akého sa žalobca domáha, podanú žalobu ako neopodstatnenú zamietol. 8. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci pre vyhovenie podanej žalobe neboli splnené predpoklady vyplývajúce z ust. § 9 Antidiskriminačného zákona, teda ani v časti, v ktorej sa žalobca domáha poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere správne aj s prihliadnutím na poskytnutie dostatočnej satisfakcie samotným (citovaným) nálezom Ústavný súd SR prvoinštančný súd konštatoval, že žalobca v spore neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko nepreukázal, že by na jeho strane došlo k takým následkom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré by umožňovali priznať mu primerané zadosťučinenia v peňažnej forme, keď nepreukázal, že by došlo k zníženiu jeho dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti, pričom samotný rozdiel vo výške mzdy splnenie zákonom stanovených predpokladov nezakladá a pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch i náhrady nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo uplatnenia, pričom poskytnutie primeraného zadosťučinenia nebolo v danom prípade postačujúce, čo však tiež žalobca v spore nepreukázal. 9. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené považuje za neopodstatnenú námietku žalobcu v odvolaní, že svojim prvoinštančný súd svojím rozhodnutím o zamietnutí podanej žaloby porušil jeho právo na súdnu ochranu priznanú podľa č. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pričom odmietol nápravu jeho diskriminácie v odmeňovaní, v podstate len potvrdil existenciu diskriminácie a ponechal v platnosti existujúci diskriminačný stav bez toho, aby sa čo i len pokúsil o sanáciu diskriminácie. Na kompenzáciu následkov protiprávneho stavu spôsobom a za podmienok uplatnených žalobcom v tomto spore totiž, z už uvedených dôvodov, neboli splnené zákonom (§ 9 Antidiskriminačného zákona) stanovené predpoklady, keď žalobca v spore nepreukázal také okolnosti, ktoré by podanej žalobe umožňovali vyhovieť. 10. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci pre vyhovenie podanej žalobe neboli splnené predpoklady vyplývajúce z ust. § 9 Antidiskriminačného zákona ani v časti, v ktorej sa žalobca domáha odstránenia nezákonného stavu a následkov porušenia zásady rovnakého zaobchádzania zaplatením sumy 63.236 eur. V tejto súvislosti, pokiaľ ide o otázku nápravy protiprávneho stavu, na ktorú žalobca poukazoval aj vo svojom odvolaní, odvolací súd uvádza, že z dikcie ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona vyplýva, že vznik povinnosti napraviť protiprávny stav spočívajúci v porušení zákazu nerovnakého zaobchádzania, prichádza do úvahy iba v prípade, ak je to (objektívne) možné, pričom takáto povinnosť môže byť uložená iba tomu, kto tento zákaz porušil a takýto stav spôsobil. V tomto prípade však Ministerstvo spravodlivosti SR nepochybne nie je tým subjektom, ktorý by spôsobil neústavný stav, dôsledkom ktorého bolo priznanie neprimerane vysokých príplatkov sudcom Špecializovaného trestného súdu a niektorým sudcom Najvyššieho súdu SR, keď i Ústavný súd SR vo svojom náleze zodpovednosť za nastolenie neústavného stavu pripisuje zákonodarnej moci, teda Národnej rade SR. Za tohto stavu potom i podľa názoru odvolacieho súdu nebolo možné podanej žalobe vyhovieť ani v časti o zaplatenie sumy 63.236 eur, uplatnenej (formálne) žalobcom ako nárok na odstránenie nezákonného stavu. 11. Zároveň však odvolací súd; so zreteľom na to, že náprava protiprávneho stavu v zmysle ust. § 9 ods. 2 Antidiskriminačného zákona prichádza do úvahy iba ak je to objektívne možné; poukazuje na to, že žalobca sa domáha nápravy protiprávneho stavu, ktorý mal byť spôsobený jeho diskrimináciou, proti žalovanému, ktorým je Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, spôsobom, ktorý je zo strany orgánu konajúceho v danom prípade za štát právne nemožný. Ak by totiž malo dôjsť k uspokojeniu nároku zo strany žalovaného, bolo by to objektívne možné iba ak by žalovaný hrubým spôsobom porušil právne predpisy upravujúce nakladanie s rozpočtovými prostriedkami. Žalobca sa totiž v skutočnosti; dôvodiac potrebou nápravy nezákonného diskriminačného stavu; domáha iba doplatenia (časti) príplatkov, aké podľa právnej úpravy prináležali sudcom, ktorí na rozdiel od žalobcu kritériá pre vznik nároku na vyplatenie v zmysle (hoci diskriminačnej) právnej úpravy spĺňali. V tejto súvislosti sa nemožno stotožniť ani so (zjednodušujúcou) argumentáciou žalobcu, že nakoľko Ústavný súd SR vo svojom náleze vyslovil existenciu nerovnakého zaobchádzania, avšak nerozhodol o sanácii diskriminácie, je povinnosťou všeobecného súdu o nej rozhodnúť, a to bez ohľadu na akékoľvek ďalšie okolnosti prejednávanej veci. Všeobecný súd totiž rozhoduje o konkrétnej žalobe na základe individuálnych okolností každej veci, a v prípade žalobcu je významné i to, aké nároky, akým spôsobom a proti komu podanou žalobou uplatnil. Žalobca pritom spomedzi nárokov z porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (okrem určovacej žaloby a náhrady nemajetkovej ujmy) uplatnil už iba právo na odstránenie nezákonného stavu, ktoré prichádza do úvahy iba v prípade, ak je to objektívne možné. Náprava nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania takým spôsobom, že žalobcovi bude zo strany žalovaného vyplatená peňažná suma vo výške predstavujúcej (časť) príplatku za výkon funkcie, ktorý by v prípade splnenia uloženej povinnosti viedla zo strany žalovaného k hrubému porušeniu platných právnych predpisov, tak objektívne nie je možná, keď uložením povinnosti niečo vykonať v rozsudku všeobecného súdu nemožno nikoho nútiť konať v rozpore s platnou právnou úpravou. Napokon odvolací súd poukazuje i na to, že k skutočnej (a jedinej objektívne možnej) náprave diskriminačného stavu došlo už prijatím zmeny právnej úpravy odmeňovania sudcov Špecializovaného trestného súdu a niektorých sudcov Najvyššieho súdu SR, keď výška ich sporného funkčného príplatku bola zákonom č. 291/2009 Z.z., ktorým bolo v súlade s citovaným nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/08 novelizované ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z., s účinnosťou od 17.07.2009 znížená (z neprimerane vysokého šesťnásobku) na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. 12. Neopodstatnená je tiež námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím ignoroval relevantné právne normy nielen tuzemské - § 34 ods. 1 prvá veta zákona o sudcoch a prísediacich, § 9 osobitného zákona, § 119a zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, ktorý je na vec aplikovateľný prostredníctvom ust. § 150 ods. 1 zákona o sudcoch a prísediacich, či. 20 Ústavy Slovenskej republiky - ale i medzinárodného charakteru, ktorými je Slovenská republika viazaná - čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, či. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru, či 1 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru, Smernica č. 97/80/ES, č. 2000/43/ES, č. 2000/78/ES, č. 2000/73/ES, a poprel tým všeobecnú zásadu rovnosti. Prvoinštančný súd totiž pokiaľ ide o rešpektovanie zásady rovnosti dôsledne vychádzal z nálezu Ústavný súd SR, ktorý porušenie zákazu nerovnakého zaobchádzania celkom jasne konštatoval, pričom samotným zamietnutím podanej žaloby k porušeniu zásady rovnosti nepochybne nedochádza. V danom prípade naviac pre rozhodnutie v spore nebolo relevantné posúdenie otázky rovnakého zaobchádzania, avšak iba to, či boli splnené Antidiskriminačným zákonom stanovené podmienky na vyhovenie podanej žalobe, ktorou (konkrétny) žalobca proti (konkrétnemu) žalovanému uplatňoval niektoré z práv vyplývajúcich z ust. § 9 Antidiskriminačného zákona. 13. Pokiaľ ide o otázku ďalšej diskriminácie po vydaní nálezu Ústavného súdu SR, na ktorú žalobca poukazoval v podanom odvolaní, a to aj v súvislosti s jeho budúcim dôchodkovým zabezpečením, v tomto smere správne súd prvej inštancie považoval jeho argumentáciu za nedôvodnú, nakoľko žalobca v spore nepreukázal splnenie predpokladov pre priznanie zadosťučinenia v peniazoch ani náhrady nemajetkovej ujmy 10.000 eur, pričom nakoľko žalobcovi nevznikla ani povinnosť napraviť vzniknutá diskriminačný nezákonný stav, ktorý svojim konaním nespôsobil, nemožno uvažovať ani o existencii ďalších s tým súvisiacich nárokov. Naviac, pokiaľ ide o otázku potenciálnej výšky nárokov žalobcu z dôchodkového zabezpečenia v budúcnosti, ide o otázku hypotetickú, ktorej zodpovedanie závisí od vopred neznámych skutočností, ktoré majú nastať až v budúcnosti, a preto nie sú spôsobilé ani v prípade, ak by to inak bolo možné, založiť povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi ním uplatnenú peňažnú sumu. Odvolací súd však i v tejto súvislosti opätovne poukazuje na to, že po vydaní nálezu Ústavného súdu bol sporný funkčný príplatok znížený zo 6-násobku na 2-násobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy, teda došlo k náprave protiústavného stavu a diskriminačný stav už ďalej nepokračoval. Neopodstatnené sú v tomto smere i ostatné námietky žalobcu v odvolaní, smerujúce k nedostatočnému ustáleniu skutkového stavu veci, keď posúdenie výšky nároku, či prípadnej hypotetickej výšky dôchodku žalobcu bolo vzhľadom na absenciu predpokladov pre priznanie nárokov uplatnených podanou žalobou z hľadiska rozhodnutia vo veci samej bez významu. 14. So zreteľom na vyššie uvedené sú bez významu i námietky žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa náležite nevysporiadal s otázkou možnosti sanácie nerovnakého zaobchádzania vo forme nápravy v podobe vyplatenia sumy 63.236 eur. Bez ohľadu na to, či žalobca žiadal priznať predmetnú peňažnú sumu titulom nápravy nezákonného stavu alebo práva na poskytnutie peňažnej satisfakcie, totiž žalobcovi na zaplatenie danej sumy nárok nevznikol. Za tohto stavu sú z hľadiska správnosti napadnutého rozsudku neopodstatnené i námietky žalobcu smerujúce k arbitrárnosti napadnutého rozsudku, keď je správny základný záver súdu prvej inštancie, že v konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by umožňovali žalobcovi priznať akékoľvek nároky vyplývajúce z ust. § 9 Antidiskriminačného zákona, teda okrem nároku na nápravu nezákonného stavu ani nárok na poskytnutie peňažnej satisfakcie, avšak ani nárok na zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy peniazoch. Skutočnosti uvádzané žalobcom v podanom odvolaní tak nemôžu pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie v spore. 15. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako (vo výroku) vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., avšak úspešnému žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď je celkom zjavné, že mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy, na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).