Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/224/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109216854 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1109216854.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: B.. T. Š., K. K. XXXX/XX, V. C., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Tatiana Polková, so sídlom Na priekope 174/13, Žilina, IČO: 14 224 780, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o určenie, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, o povinnosť upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a o povinnosť napraviť protiprávny stav, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. októbra 2014 č.k. 17C 134/2009-191 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa po úpravách jej petitu proti žalovanému domáhal určenia, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uloženia povinnosti žalovanému upustiť od takéhoto odmeňovania, ako aj uloženia povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 255 286,- Eur žalobcovi a nahradiť trovy konania. 2. Vychádzal zo žaloby skutkovo odôvodnenej tým, že novelizáciou zákona č. 385/2000 Z.z. sa od 15.04.2005 zvýšil funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu špeciálneho súdu na šesťnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci rok, čo činilo sumu 3 440,35 Eur k základnému platu a predstavuje podstatne vyššiu sumu než je samotný základný plat sudcu (2 224,- Eur - 67 000,- Sk). Pri ďalšom porovnávaní sumy 3 440,35 Eur s príplatkami sudcov a funkcionárov súdov v sumách od 33,19 Eur do 205,80 Eur je to neodôvodnený rozdiel a možno vyvodiť, že v skutočnosti nemá povahu príplatku. Rozdiel v odmeňovaní sudcov je podľa žaloby aj protiústavný, lebo Ústava SR pozná iba jeden "druh" sudcov, pričom rovnaké ústavné postavenie sudcov neodôvodňuje ich diferencované odmeňovanie. Rozdiely v platoch sudcov považoval žalobca za neodôvodnené, nakoľko požiadavky na výkon funkcie sudcu (až na príslušnú previerku NBÚ) sú pre všetkých sudcov rovnaké a zodpovednosť za rozhodovaciu činnosť nesie sudca v každej veci (nielen sudca rozhodujúci v špeciálnej agende). Argumentácia spočívajúca v tom, že špeciálny sudca pracuje s obsahovo veľkými spismi a rozhoduje nepríjemné prípady a je ohrozený, je podľa žaloby nedôvodná, nakoľko "ostatní sudcovia" vykonávajúci funkciu sudcu na trestnom úseku vybavujú agendu trestných vecí vyplývajúcu z rovnakého hmotného a procesného práva. Príplatok špeciálnych sudcov má teda diskriminačnú povahu a je istou obdobou tzv. náborového príspevku z minulosti. Podľa žaloby je potrebné zohľadniť, že žalobca ako sudca okresného súdu, poberal základný plat v sume 2 242,58 Eur mesačne. V príčinnej súvislosti s nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania v rámci odmeňovania sa značne znížila jeho vážnosť a dôstojnosť, lebo vo všeobecnosti vzniká dojem, ako keby sudcovia špeciálneho súdu boli odborne kvalitnejší a mali iné, výnimočnejšie vzdelanie a prax. Zároveň vzniká dojem, ako keby veci, na rozhodovaní ktorých sa podieľal, neboli rozhodnuté s dostatočnou odbornosťou. Uplatnený nárok na náhradu v peniazoch predstavuje súčet príplatkov vyplácaných špeciálnym sudcom v období rokov 2006 - 2008. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že pôvodne sa žalobca žalobou domáhal určenia, že jeho odmeňovanie uskutočňované podľa § 66, resp. § 66 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z. v znení neskorších predpisov, v porovnaní s odmeňovaním sudcov podľa § 69 ods. 2 citovaného zákona v znení zákona č. 122/2005 Z.z., je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ako aj zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 156 648,87 Eur a náhrady trov konania. Uznesením zo dňa 16.05.2012 pripustil súd prvej inštancie zmenu žaloby tak, že žalobný petit znel okrem určovacieho výroku, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, na uloženie povinnosti žalovaného na upustenie od takéhoto odmeňovania žalobcu a na uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 255 286,- Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 10 000,- Eur a trovy konania. Následne žalobca zmenil žalobu procesným návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 18.04.2012, a zmenu súd prvej inštancie pripustil uznesením zo dňa 26.06.2012. Zmenenou žalobou žalobca žiadal o určenie, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, uloženie povinnosti žalovanému upustiť od takéhoto odmeňovania a uloženie povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 255 286,- Eur, alternatívne o uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi primerané zadosťučinenie vo výške 255 286,- Eur a nahradiť trovy konania. Takto pripustenú žalobu vzal žalobca v časti o zaplatenie primeraného zadosťučinenia vo výške 255 286,- Eur späť. O späťvzatí súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 96 Občianskeho súdneho poriadku ako procesnej normy účinnej do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a konanie v tejto časti zastavil uznesením zo dňa 24.10.2013. Poslednou zmenou žaloby pripustenou uznesením súdu prvej inštancie zo dňa 10.01.2014 žiadal žalobca o určenie, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, o uloženie povinnosti žalovanému upustiť od takéhoto odmeňovania, o uloženie povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením sumy 255 286,- Eur žalobcovi a nahradiť trovy konania. 4. Poukázal na vyjadrenie žalovaného v konaní, ktorý žiadal žalobu zamietnuť namietajúc nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie s poukazom na to, že sám žalobca v žalobe uviedol, že za stav diskriminácie zodpovedá Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona č. 122/2005 Z.z. Mal za to, že nie je subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania. Vzniesol námietku premlčania žalobou uplatneného nároku z dôvodu, že vzhľadom k tomu, že žalobca odvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy od prijatia zákona č. 122/2005 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 15.04.2005, odkedy začala plynúť všeobecná premlčacia doba, pričom žalobca podal žalobu po jej uplynutí dňa 07.05.2009. Nedôvodnosť nároku na zaplatenie sumy 255 286,- Eur žalovaný odôvodnil tým, že pripustenie vzniku legitímneho očakávania alebo legitímnej nádeje adresáta právnej normy po kvalifikovanom vyslovení jej rozporu s ústavným poriadkom by bolo v priamom rozpore s podstatou princípu právneho štátu, pretože by vo svojich dôsledkoch umožňovalo obchádzanie práva a znemožňovala by účinnú ochranu ústavnosti. Ak by aj daný príplatok znamenal neústavnosť, mal by sa odstrániť a nie zaviesť ostatným sudcom, nakoľko opak by znamenal, že neústavnosť zakladá ústavnosť. Žalovaný ďalej namietal, že Ústavný súd SR nálezom PL. ÚS 17/08-238 nespochybnil samotný charakter funkčných príplatkov pre sudcov špeciálneho súdu, ale iba ústavnosť výšky príplatku, pričom aj v súčasnosti je výška príplatku stanovená na dvojnásobok priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR, a teda z uvedeného vyplýva, že nepoprel, že sudcovia špeciálneho súdu neboli v rovnakej situácii ako ostatní sudcovia všeobecného súdnictva. Poukázal na to, že rozdielne zaobchádzanie v rámci odmeňovania malo a má legitímny dôvod s ohľadom na náročnosť prejednávaných prípadov, väčšie riziko hrozby ujmy na živote a zdraví sudcov špeciálneho súdu, pritom každý zo sudcov všeobecného súdnictva mal rovnakú príležitosť uchádzať sa o funkciu špeciálneho súdu a získať tým súvisiace výhody. Keďže nález Ústavného súdu SR zakladá právne účinky do budúcna, nie je podľa žalovaného zrejmé, na akom právnom základe sa žalobca domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ak protiústavnosť predmetného zákonného ustanovenia bola vyslovená až následne po rozhodnom období, v ktorom si žalobca uplatňuje svoje nároky. Podľa žalovaného v prejednávanej veci ide o také uplatňovanie práva, ktoré môže byť posudzované ako rozporné s dobrými mravmi, nakoľko podávanie tzv. antidiskriminačných žalôb zo strany sudcov je širokou verejnosťou vnímané veľmi kriticky a požadovanie uplatňovanej sumy je neprimerané, nereflektujúce celospoločenskú ekonomickú situáciu. Vo vzťahu k určovaciemu výroku uviedol, že vyhovením žalobe v tejto časti nepríde k zmene právneho postavenia žalobcu. Z dôvodu, že odmeňovanie žalobcu nie je podľa neho v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, sú aj šance na úspech žalobcom uplatňovaného petitu negatórnej žaloby značne iluzórne, a to aj vzhľadom na nevykonateľnosť predmetného petitu, ktorý nereflektuje ust. § 87 až 90 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorých plat sudcu vypláca osobný úrad sudcu a v platových veciach rozhoduje predseda súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu, teda nie žalovaný. 5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne vec posúdiac podľa ust. § 2 ods. 1, 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“), § 2a ods. 1 uvedeného zákona, § 3 ods. 1, 2 a 3 uvedeného zákona, § 9 ods. 1 až 4 uvedeného zákona, § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, článkov 1, 12, 141, 141a ods. 4 písm. b/, 144 a 148 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca je sudcom Okresného súdu Ružomberok. V roku 2009 poberal plat vo výške 2 242,58 Eur. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č.k. PL. ÚS 17/08-238 zo dňa 20.05.2009 okrem iného vyslovil nesúlad ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR, čl. 148 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii. Z uvedeného vyvodil, že Ústavný súd SR nielenže konštatoval nesúlad s Ústavou SR (protiústavnosť) ustanovenia zákona, týkajúceho sa výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu, ale zároveň konštatoval, že nie je ani v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania (antidiskrimináciou), keď vo výroku uviedol, že nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR. Citovaný článok Ústavy SR totiž pojednáva o rovnosti ľudí v dôstojnosti i v právach, pričom základné práva a slobody definuje ako neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. V nadväznosti na ods. 2 citovaného článku, podľa ktorého sa základné práva a slobody zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie, pričom nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať, je teda zrejmé, že ustanovenie o výške príplatkov sudcov Špeciálneho súdu je v rozpore aj so zásadou rovnosti v právach a teda aj so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá je primárne upravená v Ústave SR (a špeciálne upravená v zákone č. 365/2004 Z.z.). Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel v rámci právneho posúdenia základu predmetu sporu (ohľadom vzniku samotnej diskriminácie) k takému záveru, že nálezom Ústavného súdu SR bola konštatovaná diskriminácia ohľadom výšky príplatku sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov (ktorého sudcom je aj žalobca), a preto nie je ďalej potrebné zaoberať sa uvedenou otázkou, keď súd vzal za podklad pre svoje rozhodovanie predmetný nález Ústavného súdu SR. V dôsledku vyššie uvedeného sa preto ani nezaoberal argumentáciou strán sporu, či vznikla alebo nevznikla diskriminácia a ani nevykonával v tomto smere dokazovanie, resp. zamietol návrhy na doplnenie dokazovania navrhnuté žalobcom. 7. Pokiaľ ide o žalovaným namietaný nedostatok jeho pasívnej vecnej legitimácie v konaní z dôvodu, že Ministerstvo spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, keď týmto subjektom je podľa neho Národná rada SR, súd prvej inštancie v tomto smere konštatoval, že konal s Ministerstvom spravodlivosti SR ako zástupcom štátu, ktorého označil žalobca, pričom zároveň vyvodil, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom predmetu sporu je odmeňovanie žalobcu, ktoré v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov). Námietku premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vznesenú žalovaným vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko predmetom konania po pripustení zmeny žaloby a čiastočnom späťvzatí žaloby nebol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. 8. Vyjadril názor, že žalobcovi vzniklo právo na ochranu pred diskrimináciou, pričom právne prostriedky ochrany sú upravené v zákone č. 365/2004 Z.z. Podľa ust. § 9 cit. zákona sa každý, kto sa domnieva, že bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie. Uviedol, že posledným právnym prostriedkom ochrany je možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to v prípade, ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Z uvedeného podľa súdu prvej inštancie vyplýva postupnosť jednotlivých prostriedkov nápravy, ktorá musí byť pri uplatňovaní nárokov dodržaná. V danom prípade však prvé dva prostriedky ochrany (upustenie od konania a napravenie protiprávneho stavu) neprichádzajú do úvahy, preto žalobcovi prináležalo domáhať sa primeraného zadosťučinenia, a následne (až pri jeho nedostatočnosti) náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. 9. Súd prvej inštancie tiež konštatoval, že v prípade nároku žalobcu na uloženie povinnosti žalovaného upustiť od jeho odmeňovania v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania tento úzko súvisí s otázkou ustálenia diskriminácie aj v období po náleze Ústavného súdu SR, teda po zákonnej zmene príplatkov špeciálnych sudcov na výšku 2-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Pokiaľ ide o určovací výrok, ktorým žiadal žalobca vysloviť rozpor v jeho odmeňovaní v porovnaní s odmeňovaním sudcov špeciálneho súdu, dospel k záveru, že na takomto určení do času vydania nálezu Ústavného súdu, resp. do novelizácie ustanovenia § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. zákonom č. 291/2009 Z.z. (ktorým bol príplatok sudcov špeciálneho súdu upravený na dvojnásobok priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok) nie je naliehavý právny záujem, nakoľko rozpor so zásadou rovnakého zaobchádzania bol vyslovený v samotnom náleze Ústavného súdu SR. Pokiaľ ide o obdobie po vydaní nálezu Ústavného súdu SR a následnej novele zákona č. 385/2000 Z.z. v otázke určenia príplatku sudcov špeciálneho súdu, súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade nemal zákonný podklad na vyslovenie takéhoto určenia, nakoľko vyslovenie nesúladu súčasného príplatku sudcov špeciálneho súdu so zásadou rovnakého zaobchádzania zakotvenou v Ústave SR je v kompetencii iba Ústavného súdu SR vzhľadom k skutočnosti, že prípadná diskriminácia je obsiahnutá vo všeobecne záväznom právnom predpise. Z toho dôvodu podľa neho ani neprichádza do úvahy vyhovenie nároku žalobcu na uloženie povinnosti žalovaného upustiť od odmeňovania žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. 10. Čo sa týka nároku žalobcu ohľadom uloženia povinnosti žalovanému napraviť protiprávny stav zaplatením žalobcovi sumy 255 286,- Eur, ktorý má zrejme predstavovať rozdiel príplatkov špeciálnych sudcov a žalobcu za obdobie od podania žaloby až po jej zmenu, v tomto smere súd prvej inštancie vyvodil, že hoci inak by bolo možné ako jeden z právnych prostriedkov ochrany proti diskriminácii uvedený nárok priznať (teda rozdiel medzi nerovnakým odmeňovaním dvoch subjektov v rovnakom postavení), v danom prípade však uvedená náprava nie je možná. V prvom rade, v časti nároku spadajúceho po vydaní nálezu Ústavného súdu SR, nie je podľa jeho právneho názoru možné konštatovať existenciu diskriminácie žalobcu, v druhom rade, nárok spadajúci pred vydaním nálezu nie je možné žalobcovi priznať z dôvodu špecifickosti daného prípadu, keď diskriminácia bola založená právnym predpisom, ktorý bol následne kvalifikovane vyhlásený za rozporný s predmetnými článkami Ústavy SR, pričom vyhovenie žalobe v tejto časti by znamenalo, že "neústavnosť by zakladala ústavnosť", nakoľko príplatok špeciálnych sudcov (vyhlásený ako neústavný) by sa priznal a fakticky "zaviedol" ostatným sudcom, čo súd prvej inštancie označil za neprípustné. Z uvedeného dôvodu nevykonal dokazovanie navrhované žalobcom znaleckým posudkom z odboru účtovníctva na preukázanie diskriminácie, ktorá sa má prejaviť v dôchodkovom veku žalobcu. 11. Ohľadom náhrady trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1OSP, avšak v konaní plne úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže si ju neuplatnil. 12. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobca a žiadal ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Poukázal na to, že Ústavný súd SR v náleze č.k. PL.ÚS 17/08-238 z 20.05.2009 konštatoval diskrimináciu v zaobchádzaní vo forme platových pomerov sudcov Špeciálneho súdu oproti sudcom všeobecných súdov, pretože funkčný príplatok sudcov špeciálneho súdu bol vyplácaný v nehoráznej výške. Nález ÚS SR však nesanuje túto diskrimináciu. Uvedenú diskrimináciu nesanoval podľa neho ani súd prvej inštancie v rámci svojho arbitrárneho rozhodnutia. Namietal rozbor nároku na náhradu nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie, keď v tejto časti bola žaloba vzatá späť. Poukázal na problém súdu prvej inštancie s ustálením skutkového stavu, keď uviedol, že uplatnená relutárna náhrada má „zrejme“ predstavovať rozdiel medzi platom špeciálneho sudcu a platom sudcu všeobecného súdu. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa o sanáciu stavu ani nepokúsil, keď podľa jeho názoru by súd prvej inštancie vyhovením žalobe nezaviedol ďalší príplatok ostatným sudcom, ale napravil by diskrimináciu jedného konkrétneho sudcu. Podľa neho súd prvej inštancie nechal v platnosti existujúci diskriminačný stav a svojím rozhodnutím ignoroval právne normy, a to tuzemské i medzinárodného charakteru (Zákon č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, Ústava SR, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Do pozornosti dal zásadu rovnosti, ktorú súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím podľa neho popiera. Pokiaľ ide o svoju diskrimináciu po vydaní nálezu ÚS SR vyjadril názor, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie postupovať podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP a konanie prerušiť a postúpiť vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, ktorý postup súdu je obligatórny. Po náleze ÚSSR mohol súd prvej inštancie vo veci rozhodnúť i aplikáciou ust. § 34 ods. 1 veta prvá zákona o sudcoch a prísediacich, § 9 osobitného zákona a § 119a zákona č. 311/2001 Z.z. Uviedol, že v čase podania odvolania funkčný príplatok predstavuje sumu cca 1571 Eur predstavujúci viac ak 50% funkčného platu väčšiny sudcov všeobecných súdov, keď posúdenie diskriminácie bolo aj úlohou súdu prvej inštancie. Zastal názor, že aktuálna diskriminácia je materiálnym základom aj pre diskrimináciu budúcu vo forme rozdielnej výšky dôchodku. V tomto smere súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie, ktorú skutočnosť označil za odňatie mu možnosti konať pred súdom. 13. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 14. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 15. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi pokiaľ ide o posúdenie naplnenia zákonných predpokladov pre vyhovenie žalobe žalobcu podľa antidiskriminačného zákona stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku, keď na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné. 17. Zákonom č. 122/2005 Z.z. zo dňa 17. marca 2005, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bolo novelizované ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich, podľa ktorého funkčný príplatok za výkon funkcie patrí sudcovi Špeciálneho súdu a sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špeciálny súd, mesačne v sume rovnajúcej sa 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, keď výška príplatku sa zvýšila z dvojnásobku na šesťnásobok. Zákon č. 122/2005 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 15. apríla 2005. 18. Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze zo dňa 20. mája 2009 PL. ÚS 17/08 týkajúcom sa okrem iného i namietaného nesúladu ust. § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky a tak i otázky diskriminácie sudcov uviedol, že s prihliadnutím na všetky okolnosti dospel k záveru o nesúlade § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy, keď podľa ÚS SR z hľadiska dodržiavania kautel vyplývajúcich z ústavného princípu rovnosti zahŕňajúceho požiadavku vylúčenia svojvôle pri odlišovaní právneho statusu subjektov práv je posudzovaná právna úprava vo vzťahu k ostatným sudcom diskriminačná. 19. Žalobca v konaní preukázal, že voči jeho osobe ako sudcovi došlo k nedodržaniu zásady rovnakého zaobchádzania v súvislosti s jeho odmeňovaním v porovnaní s odmeňovaním sudcov Špeciálneho súdu a sudcov Najvyššieho súdu SR, ktorí rozhodujú o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam Špeciálneho súdu, nakoľko došlo k preukázaniu skutočnosti, že bol odmeňovaný nižšou odmenou ako sudcovia uvedených súdov, keď odvolací súd sa stotožnil s citovaným nálezom Ústavného súdu SR o znevýhodnení iných sudcov. Za stavu, keď mal súd prvej inštancie preukázaný diskriminačný postup žalovaného v súvislosti s odmeňovaním žalobcu, správne postupoval, ak pre účely rozhodnutia vo veci aplikoval ust. § 9 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), podľa zásad ktorého je možné domáhať sa ochrany jednak žalobou domáhajúcou sa upustenia od neoprávneného zásahu, žalobou domáhajúcou sa nápravy a odstránenia protiprávneho stavu a jeho následkov a tiež satisfakčnou žalobou, t.j. uplatnením si primeraného zadosťučinenia. Nástroje sanácie diskriminácie sú v antidiskriminačnom zákone formulované hierarchicky, a to v prvom rade upustenie od diskriminačného konania, potom napravenie protiústavného stavu, ak je to možné a nakoniec poskytnutie primeraného zadosťučinenia, ktoré môže mať podobu plnenia v peniazoch v prípade, ak iné zadosťučinenie nebolo postačujúce na zhojenie následkov diskriminácie a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia diskriminovanej osoby. 20. Žalobca sa po pripustení poslednej zmeny petitu domáhal zadosťučinenia spočívajúceho v určení, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorú časť žaloby odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú vzhľadom na prijatý nález ÚS SR č.k. PL.ÚS 17/08, ktorým došlo k zadosťučineniu vo vzťahu ku všetkým sudcom všeobecných súdov, a teda i vo vzťahu k žalobcovi. Určenie všeobecného súdu v konaní žalobcu o ním podanej žalobe, že odmeňovanie žalobcu je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzanie, za situácie, že k tomuto záveru už dospel i ÚS SR vo vyššie uvedenom náleze, je nadbytočné a nedôvodné, nakoľko zadosťučinenie sa žalobcovi dostalo formou nálezu ÚS SR, ktoré odvolací súd vyhodnotil za primerané. Pokiaľ ide o žalobcom požadované určenie, že jeho odmeňovanie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania po vydaní nálezu ÚS SR, odkedy bol príplatok sudcov Špeciálneho súdu stanovený vo výške dvojnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve, odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o tom, že vysloviť nesúlad odmeňovania sudcov Špeciálneho súdu obsiahnutý vo všeobecne záväznom predpise je oprávnený iba Ústavný súd SR. Žaloba v časti uloženia povinnosti žalovanému upustiť od protiprávneho konania spočívajúceho vo vyplácaní zmenenej výšky príplatku sudcom Špeciálneho súdu, resp. vo vyplácaní tohto príplatku i žalobcovi, potom taktiež nie je dôvodná, nakoľko odmeňovanie sudcov Špeciálneho súdu v zmenenej výške nebolo Ústavným súdom SR určené za diskriminačné. 21. V časti, v ktorej súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu pokiaľ ide o napravenie protiprávneho stavu zaplatením sumy 255.286 eur, sa odvolací súd taktiež stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že po vydaní nálezu ÚS SR nie je možné konštatovať diskrimináciu žalobcu a preto žaloba o uloženie povinnosti napraviť protiprávny stav nie je dôvodná, a v časti týkajúcej sa obdobia do vydania nálezu Ústavným súdom SR je potrebné mať na zreteli skutočnosť, že diskrimináciu založenú právnym predpisom následne kompetentným Ústavným súdom SR kvalifikovaným ako protiústavným nemožno sanovať, nakoľko by došlo k aplikácii protiústavnosti. 22. Pokiaľ ide o odvolací argument žalobcu, že bolo obligatórnou povinnosťou súdu prvej inštancie konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušiť a postúpiť vec ústavnému súdu na zajatie stanoviska k výške príplatku po vydaní nálezu ÚS SR č.k. PL.ÚS 17/08, tento vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnený, nakoľko ÚS SR sa otázkou nesúladu príplatku sudcov Špeciálneho súdu so zásadou zákazu diskriminácie zaoberal v konaní, ktorého výsledkom bol uvedený nález č.k. PL.ÚS 17/08, podľa ktorého za diskriminačný určil príplatok vo výške 6-násobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok a dvojnásobnú výšku príplatku za diskriminačnú neurčil. Súd prvej inštancie preto právne nepochybil, ak pred rozhodnutí vo veci nedospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý takúto výšku príplatku sudcom Špeciálneho súdu určuje, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. 23. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, pričom nárok na ich náhradu žalovanému nepriznal, keďže mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).