Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/24/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110213702 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1110213702.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: IMMOFINANZ Residential Slovakia s.r.o., Vajnorská 100/B, 831 04 Bratislava, IČO: 35 946 539, zast. Wilsons s.r.o., Pribinova 6, 811 09 Bratislava, IČO: 36 775 894, proti žalovanému: GASTRO TIME GROUP, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 44 259 514, zast. Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, IČO: 35 951 087, o zaplatenie 84.681,96 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/61/2010-231 zo dňa 5.10.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave prvý výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 26Cb/61/2010-231 zo dňa 5.10.2015 potvrdzuje. Druhý výrok rozsudku mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 4.900,50 EUR súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.359,36 EUR, k rukám právneho zástupcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobca má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej len súd) prvým výrokom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 84.681,96 EUR spolu s nasledovným príslušenstvom, ktoré súd vo výroku svojho rozhodnutia špecifikoval. Druhým výrokom rozhodol tak, že „Odporca je povinný nahradiť trovy konania, ktorých výška bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám právneho nástupcu navrhovateľa v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku “. Rozhodol tak s poukazom na § 261 ods. 1, 6 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len OBZ), §§ 33 ods. 2, 720 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len OZ), § 3 ods. 1, 3, 4 zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd uviedol, že žalobca sa domáhal návrhom doručeným súdu dňa 19.03.2010 zaplatenia istiny vo výške 75.621,10 EUR s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného za nájom nebytových priestorov na základe Zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 01.10.2008 a Dodatku zo dňa 14.10.2008. Svoj návrh žalobca odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril dňa 01.10.2008 zmluvu o nájme, predmetom ktorej bol nájom priestoru s výmerou podlahovej plochy XXX Q.X nachádzajúcich sa na prvom nadzemnom podlaží budovy B. V. - Y. Z., nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., R.: O. - Q..Č.. Y., R.: O. H., postavenej na parcele Č.. XXXXX/XX, zapísanej na liste vlastníctva Č.. XXXX a Š. S. V. nachádzajúcich sa na prízemí Q. O. so súpisným číslom XXXXX, postavenej na parcele Č.. XXXXX/XX nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., R. O. - Q..Č.. Y., R. O. H. na dobu určitú, a to od 01.10.2008 do 31.03.2009. Dňa 14.10.2008 uzavrel so žalovaným dodatok k zmluve, ktorým bola upravená výška nájomného tak, že pôvodná výška nájomného 5.117,00 EUR/mesiac sa v období od decembra 2008 do 31.03.2009 znížila na sumu 3.450,00 EUR/mesiac. Podľa čl. 3 bodu 3.1 Zmluvy o nájme po dobe nájmu sa nájom automaticky predĺži o 6 mesiacov, pokiaľ nedoručí prenajímateľ nájomcovi oznámenie, že nemá záujem pokračovať v zmluve. Žalobca takéto oznámenie žalovanému nedoručil, čím sa nájom predĺžil do 30.09.2009. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu 25.02.2013 uviedol, že nájomná zmluva je neplatným právnym úkonom z dôvodu, že v bode 8.6 zmluvy je uvedených 9 príloh, pričom žalobca žiadnu z príloh k žalobe nedoložil a priestory označené v bode 2 zmluvy nikdy neužíval a faktúry za nájom mu neboli doručené. Podaním doručeným súdu dňa 11.04.2013 žalobca podal návrh na zmenu petitu, pričom upravil uplatňované úroky z omeškania a rozšíril žalobný návrh na sumu vo výške 84.681,96 EUR s príslušenstvom. Súd uznesením zo dňa 15.10.2013 zmenu návrhu pripustil. Podaním doručeným súdu dňa 18.07.2013 sa žalobca vyjadril k námietkam žalovaného a do spisu doložil prílohy k nájomnej zmluve, ďalej poukázal na prílohu č. 4, ktorú tvorí protokol podpísaný žalovaným a ktorý potvrdzuje, že žalovaný priestory riadne prevzal. Poukázal tiež na tú skutočnosť, že žalovaný nijako nepreukázal, že dotknuté priestory neužíval, naopak, za užívanie priestorov najprv platil nájomné, o čom predložil aj prehľad zaplatených faktúr a výpisy z účtu. Čo sa týka doručovania faktúr, túto námietku považuje žalobca za účelovú a ničím nepodloženú. Štatutárny zástupca žalovaného Š. D. na pojednávaní dňa 20.04.2015 uviedol, že predmetnú spoločnosť GASTRO TIME GROUP s.r.o. (žalovaný) prevzal v r. 2010, ďalej uviedol, že je pravdou, že v predmetných priestoroch aj za jeho pôsobenia fungovali, avšak nevedel o existencii nájomnej zmluvy a nemal ani vedomosť o nejakej nájomnej zmluve. Predpokladal, že nájomný vzťah má spol. Catering group s.r.o., s ktorou spoločné priestory užívali. V rámci tejto výpovede však súd skonštatoval, že menovaný bol spoločníkom a taktiež konateľom tejto spoločnosti, čo súd racionálne musí viesť k záveru, že tvrdenie v tejto časti vyjadrenia súd považuje za minimálne nepresvedčivé. Ďalej vo svojej výpovedi uviedol, že v týchto priestoroch chceli ostať ďalej pôsobiť, chcel uzatvoriť nájomnú zmluvu a chcel to riešiť s pánom S.. Taktiež uviedol, že platili faktúry za nájom z dôvodu, že boli vystavené žalobcom, a to aj za spotrebované energie. Údajne v priebehu r. 2010 žiadali predĺžiť nájomnú zmluvu od žalobcu, ale nie je si istý, či mu predložená bola. Ďalej priznal, že obchodný podiel spol. Catering group s.r.o., ktorú označil za užívateľa priestoru, predal v r. 2011. Snažil sa dosiahnuť, aby nájomnú zmluvu na tieto priestory mala spol. Catering group a žiadal, aby žalobca vec právne doriešil. Uviedol, že rokovania boli osobné, pri stretnutiach sa zápisy nerobili. Na tomto pojednávaní právny zástupca odporcu vzniesol novú námietku, pre ktorú považuje nájomnú zmluvu za neplatnú z dôvodu, že nájomnú zmluvu uzavrela spol. VenVinis, s.r.o., ktorú podpísal pán S., a pánovi S. bolo dané plnomocenstvo na uzavretie nájomnej zmluvy ako fyzickej osobe. Svedok J. S. na pojednávaní dňa 22.06.2015 uviedol, že pokiaľ si pamätá, mala jeho spoločnosť so žalobcom podpísané zmluvy, ktoré ho oprávňovali na uzatváranie zmlúv za žalobcu, takýchto zmlúv mal podpísaných veľmi veľa, aj s inými spoločnosťami, pričom plnomocenstvo si dával podpísať aj pre seba. Na okolnosti uzatvárania nájomnej zmluvy si už nepamätá, o žiadnych závadách nevie, resp. si nepamätá na bližšie okolnosti. Pamätá si jedine, že v priestoroch sa konala akcia U.. V rámci tohto pojednávania právny zástupca žalobcu poukázal na § 33 ods. 2 OZ. Svedok S. W., ktorý pôsobil ako spoločník a konateľ žalovaného v rozhodnom čase, na pojednávaní dňa 5.10.2015 uviedol, že nechceli o predmetné priestory prísť, tak rýchlo podpísali nájomnú zmluvu na spol. GASTRO TIME GROUP s.r.o., čiže na žalovaného s tým, že táto firma bola čistá, nemala zamestnancov, tak ju využívala aj ich druhá spol. Catering group, kde tiež vystupoval ako spoločník a konateľ. Uviedol, že chceli nájomnú zmluvu prehodiť na spol. Catering group, ale nikdy k tomu nedošlo. Nájomné uhrádzali zo zisku spol. Catering group. Ďalej uviedol, že dal pánovi S. peniaze, aby zariadil ukončenie nájomného vzťahu so žalobcom z dôvodu technických nedostatkov priestoru. Na otázku, či s pánom S. má spísanú nejakú dohodu, aby zabezpečil ukončenie nájomného vzťahu, resp. predložil doklad o tejto skutočnosti uviedol, že žiadny nemá. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že nájomný vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol riadne uzavretý. Tvrdenie žalovaného, že nemal vedomosť o nájomnej zmluve, jej obsahu a povinnostiach, ktoré z nej vyplývali súd považoval za účelové. Žalovaný, ako aj spol. Catering group s.r.o., na ktorú poukazuje, je majetkovo aj osobnostne prepojená s tými istými osobami. Túto skutočnosť potvrdil aj svedok S. W. a svedčí o tom aj snaha žalovaného zmeniť nájomnú zmluvu v tom smere, že nájomcom predmetných priestorov sa na základe dohody stane spol. Catering group s.r.o.. Žalovaný nepreložil súdu také relevantné dôkazy, ktoré by ho zbavovali povinnosti vyplývajúce mu z predmetnej nájomnej zmluvy. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. V odôvodnení svojho rozhodnutia o trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP podľa zásady úspechu v konaní a priznal žalobcovi náhradu trov v plnom rozsahu, nakoľko bol v spore úspešný. Trovy konania tvoria súdny poplatok vo výške 4.900,50 EUR podľa položky 2 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.359,36 EUR, ktoré súd špecifikoval. Vo výroku rozhodnutia však súd rozhodol tak, že „Odporca je povinný nahradiť trovy konania, ktorých výška bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku, k rukám právneho nástupcu navrhovateľa v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku “. 2. Proti rozsudku súdu v celom rozsahu vrátane trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, nakoľko rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia, v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. f) OSP, súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd svoje rozhodnutie odôvodňuje tak, že mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol riadne uzatvorený nájomný vzťah, pričom žalovaný v konaní súdu nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by žalovaného zbavovali povinnosti platiť nájomné v zmysle nájomnej zmluvy, na základe čoho súd žalobcovi uplatnený nárok priznal. Svedok S. W., ktorý bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy konateľom žalovaného, na pojednávaní dňa 05.10.2015 uviedol, že nájomná zmluva bola podpísaná „narýchlo“ ako rezervačná zmluva, nakoľko žalovaný nechcel o možnosť nájmu predmetných priestorov prísť. Žalovaný v tom čase nevykonával žiadnu činnosť, nemal žiadnych zamestnancov, priestory v zmysle nájomnej zmluvy preto využívala spoločnosť Catering group, s.r.o., kde bol p. W. v tej dobe tiež konateľom. Z dôvodu využívania priestorov spoločnosťou Catering group, s.r.o., ktorá aj žalobcovi uhrádzala nájomné za užívanie priestorov v zmysle nájomnej zmluvy namiesto žalovaného, p. W. z pozície konateľa opakovane žiadal o zmenu nájomnej zmluvy tak, aby sa spoločnosť Catering group, s.r.o. stala nájomcom. Zároveň poukázal na §§ 35 ods. 2, 43a ods. 1, 43c, 44 ods. 1 OZ a tiež na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 242/07 z 3. júla 2008, rozsudok NS SR z 31. júla 2012, sp. zn. 3 Cdo 81/2011. Z uvedeného vyplýva, že zmluva uzatvorená medzi stranami predstavuje akceptáciu návrhu jednej strany druhou stranou. Strana zasielajúca návrh druhej strane za účelom uzatvorenia zmluvy zamýšľa uzatvorenou zmluvou pôsobiť na vzájomné práva a povinnosti strán, t.j. spôsobiť medzi stranami určité zamýšľané následky (napr. vznik nájomného vzťahu). Strana, ktorej je návrh adresovaný, prijatím návrhu druhej strany vyjadruje súhlas s jeho obsahom, a teda súhlasí s vôľou druhej strany spôsobiť medzi stranami zamýšľané následky. Mimoriadne významný faktorom je teda súhlasné - zhodné stretnutie vôle zmluvných strán, t.j. obe strany majú záujem prostredníctvom uzatvorenia zmluvy medzi sebou spôsobiť tie isté zamýšľané následky. Z hľadiska osobitej dôležitosti prejavu vôle strán je v zmysle vyššie uvedeného Nálezu ÚS SR súd povinný skúmať túto vôľu s ohľadom na reálny zámer strán, t.j. aké následky chceli uzatvorenou zmluvou spôsobiť a či sa tieto v prípade oboch strán zhodujú. Uvedené je súd pritom v zmysle vyššie uvedeného rozsudku NS SR povinný skúmať v čase dojednania strán, t.j. pri akceptácii ponuky. Vzhľadom na význam vôle strán, ktorá je primárnou motiváciu pre uzatvorenie zmluvy, pričom konkrétna písaná zmluva je len slovným vyjadrením vôle, ktoré nemusí byť presné, má vôľa strán prednosť pred doslovným významom textu zmluvy. Táto zásada je o.i. aj explicitne zakotvená vo vyššie citovanom ust. § 35 ods. 2 OZ -„právny úkon treba vykladať najmä podľa vôle“. Pritom platí, že taký prístup súdu ako orgánu verejnej moci, ktorým súd vykladá text zmluvy bez ohľadu na vôľu strán, t.j. súd sa vôľou a zámerom strán ani nezaoberá, predstavuje neprijateľný zásah súdu do autonómneho prejavu vôle strán zmluvy, a je neprípustným a protiústavným. Aplikujúc uvedené na skutkový stav v danej právnej veci, svedok p. W. na pojednávaní dňa 05.10.2015 uviedol, že nájomná zmluva bola ním ako konateľom žalovaného podpísaná „narýchlo“ ako rezervačná zmluva, aby neprišiel o možnosť nájmu priestorov uvedených v nájomnej zmluve. Ďalej z jeho výpovede, ako aj z výpovede konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 20.04.2015 vyplýva, že žalovaný sa do priestorov nenasťahoval, ale tieto začala užívať spoločnosť Catering group, s.r.o., ktorá aj uhrádzala nájomné. Preto je zrejmé, že skutočnou vôľou žalovaného pri podpise nájomnej zmluvy nebol vznik nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale iba zarezervovanie priestorov uvedených v nájomnej zmluve pre tretí subjekt, spoločnosť Catering group, s.r.o.. Na základe tejto skutočnosti je nájomná zmluva zmätočná a neplatná z dôvodu, že nepredstavuje konsenzus vôle zmluvných strán. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že priestory v zmysle nájomnej zmluvy žalovaný ani nezačal užívať, ale tieto užívala spoločnosť Catering group, s.r.o. ako nájomca a aj plnila povinnosti nájomcu podľa nájomnej zmluvy, ako napr. úhrady nájomného. Rovnako tiež žalovaný ani nikdy nezložil kauciu v zmysle ods. 4.5 nájomnej zmluvy vo výške jednomesačného nájomného. V tejto súvislosti poukázal na dezinterpretáciu výpovedí v rozsudku. Súd na str. 11 rozsudku uvádza, že konateľ žalovaného na pojednávaní dňa 20.04.2015 o.i. vypovedal, že je pravdou, že v predmetných priestoroch aj za jeho pôsobenia fungovali“, pričom súd z tohto výroku vyvodzuje, že priestory v zmysle nájomnej zmluvy vraj užíval aj žalovaný. Takýto záver súdu je však zavádzajúci, nakoľko konateľ žalovaného na pojednávaní dňa 20.04.2015 citovaný výrok vyriekol nie vo vzťahu k žalovanému, ale vo vzťahu k spoločnosti Catering group, s.r.o., s ktorou „v predmetných priestoroch za jeho pôsobenia fungovali“. Poukázal na skutočnosť, že prvostupňový súd do zápisníc protokoloval len časti výpovedí, pričom žalovaný a spoločnosť Catering group, s.r.o. boli personálne prepojené svedkom p. W., ako aj konateľom žalovaného p. D., čo mohlo spôsobiť zámenu kontextu výpovede. Z dôvodu zmätočnosti nájomnej zmluvy pre nedostatok konsenzu vôle strán záver súdu o platnosti nájomnej zmluvy považujeme za nesprávne skutkové zistenie. Ak by sa však súd aj nestotožnil s týmto skutkovým tvrdením, že nájomná zmluva že nepredstavovala konsenzus vôle zmluvných strán, a teda bola zmätočná a neplatná, bol v zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR povinný sa vôľou strán, resp. jej konsenzom, aspoň zaoberať a svoje posúdenie tejto otázky uviesť v odôvodnení rozsudku a náležíte vysvetliť, na základe čoho dospel k svojmu záveru o platnosti nájomnej zmluvy. Súd vôbec neuviedol, na základe ktorých konkrétnych dôkazov k tomuto záveru prišiel, ako o konkrétnych dôkazoch, a vôbec o ktorých dôkazoch, uvažoval a ako tieto vyhodnotil, súd ani nepopísal žiadny vnútorný proces hodnotenia dôkazov, na základe čoho je záver súdu o údajnom platnom založení nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nielenže neodôvodnený, ale navyše aj ostáva v rovine náhodného a svojvoľného rozhodnutia bez akéhokoľvek relevantného podkladu na takéto rozhodnutie. Z uvedeného je zrejmé, že súd jednak na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň nedostatočným odôvodnením rozsudku spôsobil jeho nepreskúmateľnosť a porušil tak právo žalovaného na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto by mal byť zrušený. Ďalej uviedol, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 05.10.2015 žiadal doplnenie dokazovania predložením výpisov z účtu žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, že nájomné v zmysle nájomnej zmluvy uhrádzala spoločnosť Catering group, s.r.o., čo by preukazovalo tvrdenia žalovaného a svedka p. W. o tom, že k faktickej realizácii nájomnej zmluvy nikdy neprišlo, že žalovaný v priestoroch nikdy nesídlil, čo odôvodňuje záver, že nájomná zmluva nepredstavuje konsenzus vôle zmluvných strán, a teda je zmätočná a neplatná a nemohla byť ani ratihabovaná. Podľa názoru odvolateľa súd nevykonaním navrhnutých dôkazov neúplne zistil skutkový stav veci, pričom tieto dôkazy boli potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. V prípade, ak súd zamietol návrh na doplnenie dokazovania predložením výpisov z účtu žalobcu, z ktorých by bol zrejmý subjekt, ktorý uhrádzal nájomné, nakoľko uvedené nepovažoval za relevantné pre náležité zistenie rozhodujúcich skutočností (čo však odmieta), súd bol povinný nevykonanie týchto dôkazov v rozsudku náležite odôvodniť, čo však súd nevykonal. Na základe vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že súd jednak neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo predstavuje odvolací dôvod v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) OSP, pričom súd zároveň opätovne porušil svoju povinnosť riadne odôvodniť rozsudok, čím spôsobil jeho nepreskúmateľnosť. Poukázal aj na to, že právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 22.06.2015 opakovane poukázal na neplatnosť nájomnej zmluvy z dôvodu absencie splnomocnenia pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., IČO: 35 889 241, ktorá nájomnú zmluvu za navrhovateľa uzatvorila. V zmysle ods. 8.6 nájomnej zmluvy malo byť neoddeliteľnou súčasťou nájomnej zmluvy splnomocnenie pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., ktorá pri uzatváraní nájomnej zmluvy konala za žalobcu. Avšak neoddeliteľnou súčasťou nájomnej zmluvy takéto splnomocnenie nebolo. Dodatočne bolo k nájomnej zmluve priložené len splnomocnenie pre p. J. S. ako pre fyzickú osobu na uzatváranie obchodných zmlúv, navyše len v objeme do 25.000,- EUR bez DPH (pritom predmetom tunajšieho konania je zaplatenie sumy vo výške 84.681,96 EUR s prísl.). P. S. bol konateľom spoločnosti VenVivis, s.r.o.. Nakoľko konateľ spoločnosti a spoločnosť sú dva odlišné subjekty, poukazoval na skutočnosť, že spoločnosť VenVivis. s.r.o. nebola oprávnená konať za žalobcu, a preto je nájomná zmluva o.i. aj z tohto dôvodu neplatná. 3. Na námietku neplatnosti nájomnej zmluvy reagoval právny zástupca žalobcu, ktorý na pojednávaní dňa 22.06.2015 uviedol, že žalobca úkon spoločnosti VenVivis, s.r.o. - uzatvorenie nájomnej zmluvy v mene a na účet žalobcu - údajne dodatočne schválil faktickým fungovaním a realizáciou nájomnej zmluvy, teda tzv. ratihabíciou v zmysle ust. § 33 ods. 2 OZ. V reakcii na toto tvrdenie žalovaný na pojednávaní dňa 05.10.2015 uviedol, že trvá na námietke neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu absencie plnomocenstva a z dôvodu nemožnosti aplikácie inštitútu ratihabície v danej právnej veci, a to s poukazom na konštantnú judikatúru. Napr. NS ČR v rozsudku zo dňa 20.11.2007, sp. zn. 330bo/178/2005, uviedol: „Ak splnomocnenec robí právny úkon v mene splnomocniteľa bez plnomocenstva, takýto úkon splnomocniteľa zaväzuje len vtedy, ak tento úkon dodatočne schváli, teda ratihabuje. Ratihabíciu je potrebné posudzovať vždy podľa konkrétnych okolností každého príkladu, napr. ak prenajímateľ prijíma od nájomcu nájomné dohodnuté v zmluve.“ Z citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že ratihabícia nastáva neskorším faktickým fungovaním zmluvných strán, teda reálnym napĺňaním predmetu zmluvy konaním strán, ktoré však v zmysle dikcie zákona musí byť urobené bez zbytočného odkladu. Ak však k reálnemu napĺňaniu predmetu zmluvy bez zbytočného odkladu nikde nepríde, úkon nemôže byť ratihabovaný, a teda ostáva neplatným. Žalovaný v priestoroch uvedených v nájomnej zmluve nikdy nesídlil a žalobca od žalovaného nikdy neprijal žiadne nájomné (toto uhrádzala spoločnosť Catering group, s.r.o.), navyše, žalobca nepreukázal, že by bez zbytočného odkladu bol vykonal akýkoľvek konkrétny úkon, ktorým by uzatvorenie nájomnej zmluvy ratihaboval. Z tohto dôvodu je podľa nášho názoru v tunajšej právnej veci absolútne vylúčená aplikácia inštitútu ratihabície nájomnej zmluvy práve z dôvodu, že nájomná zmluva nebola stranami nikdy reálne napĺňaná, nikdy neprišlo k jej faktickému uvedeniu do praxe, navyše určite nie v lehote bez zbytočného odkladu, ako vyžaduje dikcia zákona (odporca v priestoroch nikdy nesídlil, nikdy neuhradil nájomné a ani nezložil kauciu podľa ods. 4.5 nájomnej zmluvy). Podľa odvolateľa nájomná zmluva je neplatná aj pre absenciu jej imanentných súčastí, iba s ktorými „telo“ zmluvy tvorí jeden kompletný celok, t.j. zmluvu ako platný právny úkon. V prípade, ak nájomná zmluva vyslovene v ods. 8.6 stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je o.i. plnomocenstvo pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., znamená to, že toto plnomocenstvo je jednou zo súčastí, ktoré nájomnú zmluvu ako platný právny úkon tvoria. Ak však takýto dokument nielenže súčasťou nájomnej zmluvy nebol, ale ani nikdy neexistoval (žalobca plnomocenstvo pre spoločnosť VenVivis, s.r.o. ako súčasť nájomnej zmluvy v konaní nepredložil ani dodatočne), nájomná zmluva nie je platným právnym úkonom, nakoľko neobsahuje všetky potrebné súčasti, práve ktoré robia nájomnú zmluvu de facto nájomnou zmluvou - t.j. platným právnym úkonom, ktorý obsahuje všetky časti, ktoré tento právny úkon tvoria. Tiež dodal, že ak nájomná zmluva v ods. 8.6 stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je 9 príloh, tieto by mali byť do nájomnej zmluvy zodpovedajúcim spôsobom implementované, alebo aspoň s „telom“ nájomnej zmluvy pevne spojené. Uvedené však nájomná zmluva nespĺňala. Na základe uvedeného nájomná zmluva nie je platným právnym úkonom, ktorý musí byť jedným kompletným celkom obsahujúcim všetky potrebné súčasti, t.j. telo zmluvy plus neoddeliteľné prílohy. K trovám konania uviedol, že súd v časti výroku rozsudku týkajúcej sa trov doslovne uvádza: „Odporca je povinný nahradiť trovy konania, ktorých výška bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám právneho nástupcu navrhovateľa v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. “ Takýto výrok súdu je podľa jeho názoru zmätočný a nezrozumiteľný. 4. Z vyššie uvedených skutočností podľa názoru odvolateľa je zrejmé, že súd pri rozhodovaní a koncipovaní rozsudku závažným spôsobom porušil svoje povinnosti, čím výrazným spôsobom poškodil práva žalovaného, rozsudok je nepreskúmateľný z dôvodu absencie riadneho odôvodnenia, ďalej je z rozsudku zrejmé, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 písm. i) OSP, súd prvého stupňa tiež neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd na základe vykonaných dôkazov tiež dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu vychádza aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Na základe uvedeného žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Voči žalobcovi si tiež uplatňuje právo na náhradu trov odvolacieho konania. 5. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný namieta závery súdu uvedené v odôvodnení na strane 13 rozsudku, kde súd uvádza, že mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol riadne uzatvorený nájomný vzťah, pričom žalovaný v konaní súdu nepredložil relevantné dôkazy, ktoré by žalovaného zbavovali povinnosti platiť nájomné v zmysle nájomnej zmluvy zo dňa 1.10.2008, na základe čoho súd navrhovateľovi uplatnený nárok priznal. Tvrdenia žalovaného v odvolaní považuje za zavádzajúce, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, s tým, že ich snahou je účelovo manipulovať so skutkovými zisteniami súdu. Preto ich odmieta a k jednotlivým tvrdeniam odporcu uviedol nasledovné. Podľa žalovaného: nájomná zmluva bola p. W. ako konateľom žalovaného podpísaná „narýchlo" ako rezervačná zmluva, aby neprišiel o možnosť nájmu priestorov uvedených v Nájomnej zmluve. Ďalej z jeho výpovede, ako aj z výpovede konateľa žalovaného na pojednávaní dňa 20.4.2015 vyplýva, že žalovaný sa do priestorov nenasťahoval, ale tieto začala užívať spoločnosť Catering group, s.r.o.. Na základe skutočnosti, že žalovaný priestory v zmysle nájomnej zmluvy nikdy neužíval, je zrejmé, že skutočnou vôľou žalovaného pri podpise nájomnej zmluvy nebol vznik nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale iba zarezervovanie priestorov uvedených v nájomnej zmluve pre tretí subjekt, spoločnosť Catering group, s.r.o.. Na základe tejto skutočnosti je nájomná zmluva zmätočná a neplatná z dôvodu, že nepredstavuje konsenzus vôle zmluvných strán. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že priestory v zmysle nájomnej zmluvy žalovaný ani nezačal užívať, ale tieto užívala spoločnosť Catering group, s.r.o. ako nájomca a aj plnila povinnosti nájomcu podľa nájomnej zmluvy, ako napr. úhrady nájomného. Rovnako tiež žalovaný ani nikdy nezložil kauciu v zmysle ods. 4.5 nájomnej zmluvy vo výške jednomesačného nájomného. Podľa žalobcu vtedajší spoločník a konateľ žalovaného p. W. na pojednávaní dňa 5.10.2015 uviedol, že priestory od počiatku využívala hlavne spoločnosť Catering group, s.r.o., pričom niekoľkými listami požadoval, aby bola nájomná zmluva „prehodená" zo žalovaného na spoločnosť Catering group, s.r.o.. P. W. ďalej uviedol, že vzhľadom na existenciu určitých technických nedostatkov v prenajatých priestoroch požadoval od p. S. (zástupcu navrhovateľa) zariadenie ukončenia nájomnej zmluvy. Obdobne p. D. ako konateľ žalovaného uviedol na pojednávaní dňa 20.4.2015, že priestory boli užívané spoločne so spoločnosťou Catering group, s.r.o.. Listom zo dňa 4.3.2009, predloženým právnym zástupcom žalovaného na pojednávaní dňa 22.6.2015, p. W. (ako zástupca žalovaného a p. D. (ako zástupca Catering group, s.r.o.) požadovali, aby nájomná zmluva bola od 1.3.2009 daná na spoločnosť Catering group, s.r.o.. Súčasne obaja úvodom v liste výslovne uvádzajú, že nájomná zmluva bola uzatvorená so spoločnosťou žalovaného. Na základe uvedeného je nepochybné, že tak pôvodný ako aj neskorší spoločníci a konatelia žalovaného, p. W. a p. D., mali vedomosť a vychádzali zo skutočnosti, že nájomná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným, a opakovane žiadali o jej postúpenie na spoločnosť Catering group, s.r.o.. Navyše, z kontextu výpovede p. W. a p. D. vyplýva, že predmetné priestory mali užívať toho času obidve spoločnosti (žalovaný a spoločnosť Catering group, s.r.o.) spoločne. K nezloženiu kaucie žalovaným podľa nájomnej zmluvy žalobca uviedol, že tato skutočnosť nijako nepreukazuje, že skutočným zámerom strán bolo uzavrieť nájomnú zmluvu so spoločnosťou Catering group, s.r.o.. Jedná sa výlučne o porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného. V danom čase nič nebránilo tomu, aby nájomná zmluva bola uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou Catering group, s.r.o., pokiaľ toto mal byť skutočný zámer zainteresovaných strán. Bolo zásadne vecou zmluvnej slobody týchto strán, aby si nájomný vzťah dohodli podľa ich skutočnej vôle v danom čase. Na rozdiel od tvrdenia žalovaného žalobca má za to, že strany svoju vôľu prejavili nepochybne a za týmto účelom bola uzatvorená nájomná zmluva medzi žalobcom a žalovaným. Žalovaný ani spoločnosť Catering group, s.r.o. doteraz nikdy nenamietali existenciu nájomnej zmluvy, práve naopak, svojimi úkonmi jednoznačne prejavili vôľu na jej postúpenie na spoločnosť Catering group, s.r.o.. Na základe uvedeného, tvrdenia žalovaného o uzatvorení „rezervačnej zmluvy" medzi žalobcom a žalovaným, a tým aj následnej neplatnosti nájomnej zmluvy odmieta, a považuje ich za nepodložené a nedôvodné. Ďalej uviedol, že súd v rozsudku na stranách 11, 12 a 13 a s poukázaním na jeho vyššie uvedené tvrdenia dostatočne odôvodnil, na základe akých úvah sa spravoval pri vyhodnotení vykonaných dôkazov a ako dospel k záveru o existencii nájomného vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom, a tým aj o platnosti Nájomnej zmluvy. 6. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 05.10.2015 žiadal doplnenie dokazovania predložením výpisov z účtu žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, že nájomné v zmysle nájomnej zmluvy uhrádzala spoločnosť Catering group, s.r.o., čo by preukazovalo tvrdenia žalovaného a svedka p. W. o tom, že k faktickej realizácii nájomnej zmluvy nikdy neprišlo, že žalovaný v priestoroch nikdy nesídlil, čo odôvodňuje záver, že nájomná zmluva nepredstavuje konsenzus vôle zmluvných strán, a teda je zmätočná a neplatná a nemohla byť ani ratihabovaná. Súd tento návrh na doplnenie dokazovania bez ďalšieho zamietol. 7. K tomu žalobca uviedol, že súd na pojednávaní dňa 5.10.2015 k návrhu žalovaného na vykonanie dokazovania ohľadom predložením výpisov z účtu žalobcu uviedol, že vykonanie tohto dôkazu ako nadbytočného odmieta. Ako uvádza žalovaný, súd nemusí vykonať všetky navrhované dôkazy, ale len tie relevantné, pričom posúdenie relevantnosti dokazovania prináleží výlučne súdu. Predloženie výpisov z účtu žalobcu nebolo spôsobilé ďalej bližšie objasniť skutkový stav, resp. zvrátiť dôkaznú situáciu v prospech žalovaného. K námietke neplatnosti nájomnej zmluvy pre absenciu splnomocnenia žalobca uviedol, že majetková a osobnostná prepojenosť žalovaného a spoločnosti Catering group, s.r.o. v rozhodnom čase umožňuje žalovanému predkladať účelové tvrdenia o neexistencii podmienok pre ratihabíciu nájomnej zmluvy, resp. účelovo vykladať a prispôsobovať podmienky pri uzatváraní a počas trvania nájomnej zmluvy. Z výpovedí svedkov vyplýva, že žalovaný mal vedomosť o existencii a plnení nájomnej zmluvy a jeho opačné tvrdenia treba považovať za účelové. Na rozdiel od názoru žalovaného má žalobca za preukázané, že po uzavretí nájomnej zmluvy došlo k viacerým kvalifikovaným úkonom žalobcu, ktorými nájomnú zmluvu - napriek absencii príslušnej plnej moci - dodatočne schválil, a teda ratihaboval. Konkrétne, žalobca odovzdal priestory žalovanému (viď protokol o odovzdaní, tvoriaci prílohu č. 4 k Nájomnej zmluve), umožnil mu ich užívať, zasielal faktúry žalovanému, prijímal nájomné a iné platby spojené s užívaním priestorov, zasielal upomienky žalovanému ohľadom nedodržania platobnej disciplíny, atď.. Všetky takéto úkony nesporne dokazujú, že žalobca sa cítil a bol viazaný nájomnou zmluvou, vystupoval v pozícii prenajímateľa, konal so žalovaným ako s nájomcom, riadne plnil voči nemu príslušné povinnosti a uplatňoval príslušné práva, a to všetko na základe a v súvislosti s nájomnou zmluvou. Inými slovami, boli nepochybne vykonané všetky potrebné kroky, a tým splnené zákonné požiadavky pre ratihabíciu nájomnej zmluvy. K tvrdeniu žalovaného ohľadom vylúčenia ratihabície uviedol, že splnenie podmienok pre ratihabíciu zaťažuje zásadne osobu toho, kto úkon dodatočne schvaľuje, t.j. v danom prípade žalobcu. Preto je právne nevýznamné, či platby nájomného boli následne platené inou osobou než nájomcom (žalovaným), resp. či užívala priestory aj tretia strana; o čom žalobca navyše nemal ani žiadnu vedomosť. Napokon, pre existenciu nájomného vzťahu je právne irelevantné, či žalovaný počas doby trvania nájmu priestory aj skutočne užíva, resp. či aj sám uhrádza nájomné. Ako uvádza vyššie, podstatné je, že všetky úkony žalobcu smerovali voči žalovanému ako nájomcovi na základe nájomnej zmluvy. Ďalej uviedol, že nájomná zmluva nie je platným právnym úkonom, ktorý musí byť jedným kompletným celkom, obsahujúcim všetky potrebné súčasti, t.j. telo zmluvy plus neoddeliteľné prílohy. V prípade, ak Nájomná zmluva vyslovene v ods. 8.6 stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je o.i. plnomocenstvo pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., znamená to, že toto plnomocenstvo je jednou zo súčastí, ktoré nájomnú zmluvu ako platný právny úkon tvoria. Ak nájomná zmluva v ods. 8.6 stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je 9 príloh, tieto by mali byť do nájomnej zmluvy zodpovedajúcim spôsobom implementované, alebo aspoň s „telom" nájomnej zmluvy pevne spojené. Prílohy nájomnej zmluvy žalobca súdu a aj žalovanému dokladal dodatočne až v prílohe listu zo dňa 18.7.2013, pričom žaloba žalobcu bola súdu doručená už dňa 11.4.2013. Podľa žalobcu absencia plnej moci pre spoločnosť VenVivis, s.r.o. nemá žiadny vplyv na platnosť nájomnej zmluvy z dôvodu, že v súvislosti s touto záležitosťou došlo k ratihabícii. Aj keby existovala plná moc pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., jej nepriloženie samo osebe nemôže spôsobiť neplatnosť nájomnej zmluvy, pokiaľ by jej existencia bola stranám známa, resp. na požiadanie preukázaná. A to aj napriek formulácii o „neoddeliteľnosti" v nájomnej zmluve. Opačný výklad tvrdený žalovaným by viedol k absurdným záverom a znamenal by neplatnosť nájomnej zmluvy o.i. aj z dôvodu, že by súčasťou nájomnej zmluvy nebol napr. protokol o prevzatí priestorov od nájomcu pri ukončení nájmu, resp. list vlastníctva. Pri podpise nájomnej zmluvy žalovaný riadne obdržal všetky prílohy k nájomnej zmluve a túto skutočnosť zástupcovia žalovaného napokon nikdy nenamietali. Naopak, ich dispozíciu s dokumentmi tvoriacimi prílohy jednoznačne potvrdzuje napr. podpis p. W. na protokole o prevzatí predmetu nájmu (príloha č. 4 k nájomnej zmluve), resp. na obdobnom dokumente tvoriacom prílohu 5 k Nájomnej zmluve. Ďalej o účelovosti tvrdenia žalovaného v odvolaní svedčí vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní dňa 22.6.2015 (strana 4 zápisnice), kedy výslovne uviedol, že doručením príloh odpadol dôvod spočívajúci v neplatnosti nájomnej zmluvy. Na základe vyššie uvedeného žiada odvolací súd, aby rozsudok potvrdil a odvolanie žalovaného zamietol. Súčasne týmto uplatňuje voči odporcovi náhradu trov odvolacieho konania. 8. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, ako aj vyjadrením žalobcu k odvolaniu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 9. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými prostriedkami procesnej obrany v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu súdom zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. 10. Podľa ods. 3 odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 380 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. 11. Predmetom sporu je zaplatenie istiny vo výške 75.621,10 EUR s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného za nájom nebytových priestorov na základe Zmluvy o nájme nebytového priestoru zo dňa 01.10.2008 a Dodatku zo dňa 14.10.2008. Je nesporné, že žalobca uzatvoril so žalovaným dňa 01.10.2008 zmluvu o nájme, predmetom ktorej bol nájom priestoru s výmerou podlahovej plochy XXX Q.X nachádzajúcich sa na prvom nadzemnom podlaží budovy B. V. - Y. Z., nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., R.: O. - Q..Č.. Y., R.: O. H., postavenej na parcele Č.. XXXXX/XX, zapísanej na liste vlastníctva Č.. XXXX, a Š. S. V. nachádzajúcich sa na prízemí Q. O. so súpisným číslom XXXXX, postavenej na parcele Č.. XXXXX/XX nachádzajúcej sa v katastrálnom území K., R. O. - Q..Č.. Y., R. O. H. na dobu určitú, a to od 01.10.2008 do 31.03.2009. Dňa 14.10.2008 uzavrel so žalovaným dodatok k zmluve, ktorým bola upravená výška nájomného tak, že pôvodná výška nájomného 5.117,00 EUR/mesiac sa v období od decembra 2008 do 31.03.2009 znížila na sumu 3.450,00 EUR/mesiac. Podľa čl. 3 bodu 3.1 Zmluvy o nájme po dobe nájmu sa nájom automaticky predĺži o 6 mesiacov, pokiaľ nedoručí prenajímateľ nájomcovi oznámenie, že nemá záujem pokračovať v zmluve. Žalobca takéto oznámenie žalovanému nedoručil, čím sa nájom predĺžil do 30.09.2009. Žalovaný sa v odvolaní bránil tým, že svedok S. W., ktorý bol v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy konateľom žalovaného, na pojednávaní dňa 05.10.2015 uviedol, že nájomná zmluva bola podpísaná „narýchlo“ ako rezervačná zmluva, nakoľko žalovaný nechcel o možnosť nájmu predmetných priestorov prísť. Žalovaný v tom čase nevykonával žiadnu činnosť, nemal žiadnych zamestnancov, priestory v zmysle nájomnej zmluvy preto využívala spoločnosť Catering group, s.r.o., kde bol p. W. v tej dobe tiež konateľom. Z dôvodu využívania priestorov spoločnosťou Catering group, s.r.o., ktorá aj žalobcovi uhrádzala nájomné za užívanie priestorov v zmysle nájomnej zmluvy namiesto žalovaného, p. W. z pozície konateľa opakovane žiadal o zmenu nájomnej zmluvy tak, aby sa spoločnosť Catering group, s.r.o. stala nájomcom. Preto je podľa odvolateľa zrejmé, že skutočnou vôľou žalovaného pri podpise nájomnej zmluvy nebol vznik nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ale iba zarezervovanie priestorov uvedených v nájomnej zmluve pre tretí subjekt, spoločnosť Catering group, s.r.o.. Na základe tejto skutočnosti je nájomná zmluva zmätočná a neplatná z dôvodu, že nepredstavuje konsenzus vôle zmluvných strán. Rovnako tiež žalovaný ani nikdy nezložil kauciu v zmysle ods. 4.5 nájomnej zmluvy vo výške jednomesačného nájomného. 12. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že pre obchodno-právne úkony sa uplatňujú o výklade vôle strán pravidlá uvedené v ust. § 266 a nasl. OBZ. Obchodné právo prikladá väčšiu váhu vôli než prejavu - prihliada sa k úmyslu konajúceho, ak bol alebo musel byť druhej strane známy. Neberie sa zreteľ na to, čo konajúci prejaviť chcel, ale ako jeho prejav vôle pôsobí navonok. Zákon tak chráni dobrú vôľu adresáta úkonu. Pri výklade vôle konajúceho sa prihliada ku všetkým okolnostiam, za ktorých bola prejavená. Nehľadí sa len na vlastný obsah prejavu vôle, ale na všetko, čo s tým súvisí. Interpretácia obsahu právneho úkonu súdom podľa § 266 OBZ nemôže nahrádzať alebo meniť už uskutočnené prejavy vôle. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. Obchodný zákonník v tomto ustanovení ako rozhodujúce akcentuje iné kritérium ako Občiansky zákonník, a to význam vôle, ktorú uprednostňuje pred jazykovým prejavom. 13. Z obsahu nájomnej zmluvy zo dňa 1.10.2008 a Dodatku k zmluve jednoznačne vyplýva, že zmluvu so žalobcom uzatvoril žalovaný, predmet zmluvy je jasne špecifikovaný ako aj doba nájmu a jeho ukončenie vrátane výšky nájomného. Nevyplýva z nej, že ide o rezervačnú zmluvu pre spoločnosť Catering group, s.r.o.. O tom, že užívanie týchto priestorov sa týkalo žalovaného svedčí aj to, že žalovaný listom zo dňa 4.3.2009 požadoval zmenu nájomnej zmluvy (č.l. 215). Aj z výpovede svedka S. W. vyplýva snaha žalovaného zmeniť nájomnú zmluvu v tom smere, že nájomcom predmetných priestorov sa stane spol. Catering group s.r.o.. Navyše, z kontextu výpovede p. W. a p. D. vyplýva, že predmetné priestory mali užívať toho času obidve spoločnosti (žalovaný a spoločnosť Catering group, s.r.o.) spoločne. K zmene nájomnej zmluvy nedošlo. Podľa odvolacieho súdu nájomná zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je z tohto hľadiska platná. Taktiež nezloženie kaucie žalovaným podľa nájomnej zmluvy nepreukazuje, že skutočným zámerom strán bolo uzavrieť nájomnú zmluvu so spoločnosťou Catering group, s.r.o.. Ide výlučne o porušenie zmluvnej povinnosti žalovaného. 14. K tvrdeniu žalovaného, že na pojednávaní dňa 05.10.2015 žiadal doplnenie dokazovania predložením výpisov z účtu žalobcu, z ktorých by bolo zrejmé, že nájomné v zmysle nájomnej zmluvy uhrádzala spoločnosť Catering group, s.r.o. odvolací súd dodáva, že v zápisnici z pojednávania zo dňa 5.10.2015 nie je uvedené, žeby žalovaný žiadal doplnenie dokazovania predložením výpisov z účtu žalobcu. Z faktúr predložených žalobcom je nesporné, že vyúčtovanie nájomného bolo adresované žalovanému, s ktorým mal platne uzatvorenú nájomnú zmluvu. Ak by aj z výpisov z účtu žalobcu vyplývalo, že nájomné uhrádza spoločnosť Catering group, s.r.o., nejde o dôkaz, ktorým by bola preukázaná neplatnosť nájomnej zmluvy. O tom, že priestory užíva aj spoločnosť Catering group, s.r.o. žalobca nemal vedomosť. 15. K tvrdeniu žalovaného, že súd do zápisníc protokoloval len časti výpovedí, pričom súd výpovede nesprávne pochopil, odvolací súd dodáva, že v prípade nepresnosti protokolácie na pojednávaniach mal žalovaný postupovať v zmysle vtedy platného OSP, § 40 ods. 3 OSP, a mal namietať priamo na pojednávaní znenie zápisnice, čo však neurobil. Text zápisníc je jasný a zrozumiteľný a súd ho správne interpretoval. 16. Pokiaľ ide o námietku žalovaného ohľadne neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu absencie plnomocenstva, odvolací súd poukazuje na §33 ods. 1 OZ, podľa ktorého ak splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámi osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel, platí, že prekročenie schválil. 17. Z uvedeného vyplýva, že právnym úkonom zástupcu, ktorý prekročil rozsah svojho oprávnenia zastupovať, je zastúpený viazaný, len pokiaľ úkon dodatočne schváli (ratihabícia). Ak splnomocniteľ neoznámil osobe, s ktorou splnomocnenec konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa sám o prekročení oprávnenia dozvedel, uplatní sa nevyvrátiteľná domnienka, že prekročenie schválil. Dôkaz o tom, že splnomocniteľ sa v určitej dobe dozvedel o prekročení plnomocenstva a bez zbytočného odkladu neoznámil osobe, s ktorom splnomocnenec konal svoj nesúhlas, musí predložiť osoba, ktorá sa dovoláva uplatnenia nevyvrátiteľnej právnej domnienky, že prekročenie bolo schválené. Dodatočné schválenie a nevyvrátiteľná domnienka pôsobia ex tunc, t.j. úkon zástupcu sa považuje za platný od okamihu jeho uzavretia. 18. V danej veci bolo plnomocenstvo udelené Q.. J. S. ako fyzickej osobe (podľa nájomnej zmluvy za žalobcu konala spoločnosť Venvivis, s.r.o., kde bol p. S. konateľom). Nakoľko žalobca bez zbytočného odkladu neoznámil žalovanému, že nesúhlasí so zastupovaním pánom S., došlo k ratihabícii. Žalobca svojimi úkonmi napriek absencii plnej moci - dodatočne schválil úkony p. S. napríklad tým, že odovzdal priestory žalovanému, umožnil mu ich užívať, zasielal faktúry žalovanému, prijímal nájomné a iné platby spojené s užívaním priestorov, zasielal upomienky žalovanému ohľadom nedodržania platobnej disciplíny, atď.. Všetky takéto úkony nesporne dokazujú, že žalobca sa cítil a bol viazaný nájomnou zmluvou, vystupoval v pozícii prenajímateľa, konal so žalovaným ako s nájomcom, riadne plnil voči nemu príslušné povinnosti a uplatňoval príslušné práva na základe a v súvislosti s nájomnou zmluvou. 19. Odvolateľ ďalej tvrdil, že nájomná zmluva je neplatná aj pre absenciu jej imanentných súčastí. Ods. 8.6 Nájomnej zmluvy stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je o.i. plnomocenstvo pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., znamená to, že toto plnomocenstvo je jednou zo súčastí, ktoré nájomnú zmluvu ako platný právny úkon tvoria. Takýto dokument súčasťou nájomnej zmluvy nebol, ale ani nikdy neexistoval (navrhovateľ plnomocenstvo pre spoločnosť VenVivis, s.r.o. ako súčasť nájomnej zmluvy v konaní nepredložil ani dodatočne), nájomná zmluva nie je platným právnym úkonom, nakoľko neobsahuje všetky potrebné súčasti, práve ktoré robia nájomnú zmluvu de facto nájomnou zmluvou - t.j. platným právnym úkonom, ktorý obsahuje všetky časti, ktoré tento právny úkon tvoria. Tiež dodal, že ak nájomná zmluva v ods. 8.6 stanovuje, že jej neoddeliteľnou súčasťou je 9 príloh, tieto by mali byť do nájomnej zmluvy zodpovedajúcim spôsobom implementované. Uvedené však nájomná zmluva nespĺňala. Preto nájomná zmluva nie je platným právnym úkonom, ktorý musí byť jedným kompletným celkom obsahujúcim všetky potrebné súčasti, t.j. telo zmluvy plus neoddeliteľné prílohy. 20. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožnil s názorom žalobcu, že aj keby existovala plná moc pre spoločnosť VenVivis, s.r.o., jej nepriloženie samo osebe nemôže spôsobiť neplatnosť nájomnej zmluvy. Podpisom nájomnej zmluvy, ktorá obsahuje aj vymenovanie jej príloh, čím žalovaný potvrdil, že všetky prílohy sú mu známe a že ich prevzal. Nájomná zmluva je preto platná. 21. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom odvolateľa, že uznesenie súdu je nepreskúmateľné, čo je v rozpore s ich právom na spravodlivý proces, konkrétne s právom na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 420 f) CSP ) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými predpismi. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 209/2004 všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa § 46 ods. 1 ústavy, a práva na spravodlivý proces podľa čl.6 ods.1 dohovoru, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktoré predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, I.ÚS 232/08). 22. Odvolací súd dodáva, že súd vo svojom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, vysporiadal sa s podstatnými prednesmi strán v konaní, ktoré v zmysle § 387 ods. 3 CSP odvolací súd ešte doplnil. 23. Na základe uvedených skutočností odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP, prvý výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne. K námietke odvolateľa, týkajúcej sa zmätočnosti a nezrozumiteľnosti výroku o trovách konania, v ktorom súd uviedol: „Odporca je povinný nahradiť trovy konania, ktorých výška bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku k rukám právneho zástupcu navrhovateľa v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku“ odvolací súd dodáva, že zo strany súdu došlo k zrejmej chybe, nakoľko v odôvodnení rozsudku súd vyčíslil a priznal žalobcovi trovy konania vo výške 4.900,50 EUR podľa položky 2 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.359,36 EUR, pozostávajúcich z 2 úkonov právnej služby: - prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom v zmysle ust. § 10 ods. 1, v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z., - písomné podanie na súd - t.j. návrhu na vydanie platobného rozkazu v zmysle ust. § 10 ods. 1, v spojení s ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z.. Čo sa týka ďalších úkonov právneho zástupcu žalobcu, tieto si v lehote 3 dní v lehote od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil. Z toho dôvodu súd priznal trovy právneho zastúpenia vo výške, ktorá bola vyčíslená v žalobnom návrhu. 24. Z tohto dôvodu odvolací súd v zmysle § 388 CSP zmenil druhý výrok rozhodnutia súdu (výrok o trovách konania) tak, že priznal žalobcovi trovy konania vo výške 6.259,86 eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku 4.900,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 1.359,36 eur, nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech. 25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Nakoľko bol žalobca v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal právo na plnú náhradu trov konania. 26. Podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 27. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).