Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/144/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110217255 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1110217255.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Š. J., I.. XX. XX. XXXX, Z. U.. B.. V. Č.. XXXX/X, M. I. O., zastúpený advokátom: Mgr. Peter Mesároš, Bottova ul. č. 34, Nitra, proti žalovanému: Alpetrans Slovensko, s.r.o., ul. Na Hrebienku č. 16, Bratislava, IČO: 35 932 210, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. novembra 2015, č. k. 21C/57/2010 - 239, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru ku dňu 23. 02. 2010 a náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa oznámenia žalovanému, že na ďalšom zamestnávaní trvá do dňa, kedy mu žalovaný umožní vo výkone práce pokračovať, a zároveň žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia JUDr. Daniele Surkošovej vo výške 819,26 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 18,46 eur na účet Okresného súdu Bratislava I, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 38 ods. 1, § 68 ods. 1 písm. b), § 68 ods. 2, § 81 písm. c) zákona č. 311/2011 Z. z. (Zákonník práce) a vecne tým, že argumenty uvedené žalobcom nie je možné právne vyhodnotiť tak, aby mohli mať vplyv na neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 05. 05. 2009 medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobcom ako zamestnancom, na dobu jedného roka so skúšobnou dobou tri mesiace, s pracovným zaradením - vodič nákladného automobilu vo vnútroštátnej a medzinárodnej doprave, s náplňou práce vedenie nákladného motorového vozidla, manuálne práce pri nakládke a vykládke tovaru, spolupráca s colnými úradmi a špeditérskymi firmami pri preclievaní tovaru, keď v čl. 10 pracovnej zmluvy súhlasil s nerovnomerným rozvrhnutím pracovného času a podľa čl. 11 zmluvy sa účastníci dohodli, že pokiaľ zamestnanec vykonáva medzinárodnú cestnú dopravu vzťahuje sa na neho vyhláška MZV č. 108/1976 Zb. s tým, že v čl. 16 zmluvy sa dohodli o možnosti zamestnávateľa skončiť pracovný pomer okamžite, ak zistí závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré je pod písm. g) definované tak, že zamestnanec hrubo porušil pracovnú morálku na pracovisku, ako aj mimo neho a to tým, že v nadmernej miere požíval alkoholické nápoje, omamné alebo psychotropné látky, v ubytovacích priestoroch pri služobných cestách poškodil zariadenie a neprimerane svojím nevhodným správaním obťažoval ostatných spolubývajúcich. Poukázal na skutočnosť, že medzi stranami bolo sporné podpísanie okamžitého skončenia pracovného pomeru konateľom spoločnosti, pretože žalobcovi bolo dané okamžité skončenie pracovného pomeru v čase, kedy mal čerpať voľno a vykonanie dychovej skúšky požitia alkoholu, avšak z plnomocenstva zo dňa 18. 09. 2008 mal za preukázané, že žalovaný v zastúpení jediného konateľa F. G. M. M. W. na zastupovanie spoločnosti, okrem iného aj na podpisovanie všetkých písomností, ktoré sú potrebné pre riadne vedenie spoločnosti, ktoré by inak musel podpísať konateľ, keby bol prítomný na území Slovenskej republiky, pričom súčasťou spisu sú dve identické listiny o okamžitom skončení pracovného pomeru s tým rozdielom, že jedna je podpísaná konateľom, ktorú žalobca odmietol prevziať osobne a druhá, ktorá je podpísaná v zastúpení M. W. a bola žalobcovi dňa 26. 02. 2010 doručená poštou, a preto listina o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010, ktorá bola podpísaná v zastúpení a bola žalobcovi riadne doručená, má všetky náležitosti a bola podpísaná oprávnenou osobou za zamestnávateľa. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že doručovanie písomností do vlastných rúk na pracovisku osobitne upravuje ust. § 38 ods. 1 Zákonníka práce, keď pre platnosť doručenia písomnosti zamestnancovi do vlastných rúk je potrebné, aby bola bezpodmienečne splnená esenciálna podmienka doručenia do vlastných rúk, t. j., že zamestnávateľ doručí konkrétnemu zamestnancovi písomnosť, ktorá mu je adresovaná a tento úkon je vyznačený na druhom rovnopise tejto listiny (dátumom, podpisom zamestnanca) s tým, že ak zamestnanec odmietne listinu prevziať, táto skutočnosť sa rovnako vyznačí na druhom rovnopise tejto listiny (dátumom, uvedením skutočnosti odmietnutia prevzatia zamestnancom, podpis zamestnanca, ktorý predmetný úkon za zamestnávateľa vykonal a to všetko za prítomnosti najmenej dvoch svedkov, ktorí potvrdia, že zamestnanec písomnosť odmietol prevziať) alebo písomným prehlásením zamestnanca, že odmieta písomnosť prevziať, pričom pri doručovaní písomnosti do vlastných rúk na pracovisku musí zamestnávateľ postupovať profesionálne a jednoznačne tak, aby bolo zrejmé, aký úkon voči zamestnancovi realizuje, a preto sa na takýto úkon má náležite pripraviť a to i pre prípad, že by zamestnanec písomnosť odmietol prevziať, teda aby pri úkone mal zabezpečených nezávislých svedkov. Poukázal na skutočnosť, že na listine o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010 je rukou dopísaná poznámka „zamestnanec odmietol prevziať“, čím považoval úkon doručenia výpovede do vlastných rúk za nejasný, vyvolávajúci pochybnosť o tom, aký úkon mal žalovaný úmysel vykonať (dohodnúť sa o spôsobe skončenia pracovného pomeru alebo doručiť žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru), keďže žalobca odmietol do predkladaných listín nahliadnuť a žalovaný vierohodne nepreukázal, že mu priamo oznámil, že mu práve doručuje okamžité skončenie pracovného pomeru s tým, že žalovaný za účelom poriadku, istoty, okamžité skončenie pracovného pomeru doručil žalobcovi poštou do vlastných rúk, a preto zákonné podmienky boli splnené. K dychovej skúške vykonanej u žalobcu prístrojom Alcoscan AL 7000 uviedol, že ide o bežne dostupný prístroj vyrobený v roku 2009 s tým, že žalovaný nemá povinnosť požívať certifikovaný prístroj, nakoľko žiaden právny predpis zamestnávateľom, ktorí sú oprávnení kontrolovať svojich zamestnancov na prítomnosť alkoholu v krvi, takúto povinnosť neukladá, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že meranie bolo vykonané v prítomnosti dvoch zamestnancov žalovaného, a ak mal žalobca pochybnosť o meraní, mal možnosť ako mu žalovaný ponúkol, absolvovať krvné skúšky, avšak to neurobil, ale vo svojej výpovedi potvrdil konzumáciu alkoholických nápojov vo forme tvrdého alkoholu a piva, keď stav žalobcu v nedeľu večer dňa 21. 02. 2010 potvrdil aj svedok W. Č., z ktorého výpovede je nepochybné, že žalobca v nedeľu večer (dňa 21. 02. 2010) požil alkoholické nápoje v priestoroch terminálu Marostica. Uviedol, že z odborného stanoviska Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 19. 09. 2014 pod č.: 5323/2014-2.3 vyplýva, že dňa 22. 02. 2010 mal žalobca čerpať týždennú dobu odpočinku, ktorú mal čerpať už od 20. 02. 2010, čím žalovaný porušil čl. 8 bod 6 Nariadenia EP a R (ES) č. 561/2006 v spojení s § 6 ods. 2 zákona č. 462/2007 Z. z. v doplnení zákona č. 125/2006 Z. z., zákona č. 82/2005 Z. z. a zákona č. 309/2007 Z. z. a zároveň však poukázal na čl. II. bodu 6. Pokynu pre vstup na terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008, z ktorého vyplýva, že vodiči nesmú počas zdržiavania sa v priestoroch terminálu konzumovať alkoholické nápoje alebo vstupovať do priestorov terminálu pod vplyvom alkoholických nápojov alebo psychotropných látok, pričom za účelom zistenia použitia alkoholických nápojov je spoločnosť oprávnená vykonávať u vodičov kontroly dychovým meracím zariadením. Uviedol, že uvedená smernica nie je v rozpore so žiadnym všeobecným právnym predpisom, je platná a treba ju rešpektovať, a keďže žalobca v priestoroch terminálu Marostica dňa 21. 02. 2010 požil alkoholické nápoje, porušil daný interný predpis žalovaného, s ktorým bol žalobca dňa 12. 06. 2009 oboznámený. Poukázal na skutočnosť, že základnou povinnosťou zamestnanca v zmysle ust. § 81 Zákonníka práce je dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený s tým, že žalobca bol oboznámený so všeobecnými predpismi súvisiacimi s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a technických zariadení a s vnútropodnikovou smernicou (Pokyny pre vstup na terminál Marostica), a nakoľko žalobca vykonával prácu vodiča nákladného automobilu vo vnútroštátnej a medzinárodnej doprave s náplňou práce - vedenie nákladného motorového vozidla, manuálne práce pri nakládke a vykládke tovaru, spolupráca s colnými úradmi a špeditérskymi firmami pri preclievaní tovaru, s poukazom na zaradenie žalobcu, výkon jeho pracovnej činnosti, vstup a zdržiavanie sa v priestoroch terminálu Marostica, mal povinnosť dodržiavať pracovnú zmluvu zo dňa 05. 05. 2009 (čl. 16 písm. g/), všeobecné predpisy o ochrane zdravia pri práci a technických zariadení (zákon č. 124/2006 Z. z.) a vnútropodnikovú smernicu - Pokyny pre vstup na terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008, a tým, že dňa 21. 02. 2010 konzumoval alkoholické nápoje v priestoroch terminálu, závažne porušil pracovnú disciplínu, čo je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru a to aj napriek tomu, že v čase, kedy zamestnávateľ vykonal meranie alkoholu v krvi, mal mať voľno. Uviedol, že vnútropodniková smernica nepochybne a jednoznačne upravila zákaz konzumovať alkoholické nápoje alebo vstupovať do priestorov terminálu pod vplyvom alkoholických nápojov bez ohľadu na to, či zamestnanec pracoval alebo čerpal voľno, pretože jej zmyslom bolo zabezpečiť za každých okolností bezpečnosť a poriadok, aby v priestoroch terminálu neboli zamestnanci pod vplyvom alkoholických nápojov ani v čase výkonu práce ani v čase voľna, a preto aj s dôrazom na charakter prevádzky terminálu, bolo prijatie vnútropodnikovej smernice pre zabezpečenie bezpečnosti a poriadku, kontrola zamestnancov na prítomnosť alkoholu v dychu v súlade so zákonom č. 124/2006 Z. z., ako aj vyvodenie dôsledkov v prípade porušenia interného predpisu dôvodné, nakoľko aj vo vzťahu k ostatným zamestnancom musí byť zrejmé, že predpisy nielen všeobecné, ale aj interné treba dodržiavať a že v prípade ich porušenia budú v súlade so zákonom voči zamestnancovi vyvodené dôsledky. Súd prvej inštancie k námietke žalobcu, že žalovaný zmenil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď v listine o okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010 je požívanie alkoholických nápojov počas výkonu práce, keďže dňa 22. 02. 2010 o 12:00 hod. bol prichytený pod vplyvom alkoholu počas výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste v Taliansku v meste Marostica, počas čakania na odjazd a v rámci konania žalovaný poukazoval na porušenie vnútropodnikovej smernice uviedol, že je potrebné vychádzať vždy zo skutočnosti, ktorá je považovaná za porušenie pracovnej disciplíny, pričom z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010, ako aj následnej argumentácie žalovaného je zrejmé, že žalobcovi bolo vytknuté požitie alkoholických nápojov zistené dychovou skúškou. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému priznal náhradu trov právneho zastúpenia vyčíslených podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a), c), d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. vychádzajúc z tarifnej hodnoty sporu 709,20 eur, za úkony právnej služby, prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 10. 05. 2010 (51,45 eur + režijný paušál 7,21 eur), písomné podanie zo dňa 13. 05. 2010 (51,45 eur + režijný paušál 7,21 eur), účasť na pojednávaní dňa 05. 06. 2012 (2 x 51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), písomné podanie zo dňa 25. 06. 2012 (51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), písomné podanie zo dňa 03. 09. 2012 (51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), účasť na pojednávaní dňa 04. 09. 2012 (51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), písomné podanie zo dňa 29. 10. 2012 (51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), účasť na pojednávaní dňa 06. 11. 2012 (51,45 eur + režijný paušál 7,63 eur), účasť na pojednávaní dňa 18. 02. 2014 (51,45 eur + režijný paušál 8,04 eur), účasť na pojednávaní dňa 11. 06. 2015 (51,45 eur + režijný paušál 8,39 eur), písomné podanie zo dňa 09. 06. 2015 (51,45 eur + režijný paušál 8,39 eur), písomné podanie zo dňa 07. 07. 2015 (51,45 eur + režijný paušál 8,39 eur), účasť na pojednávaní dňa 12. 11. 2015 (51,45 eur + režijný paušál 8,39 eur), spolu 822,10 eur s tým, že nakoľko je rozhodnutie o trovách konania podľa § 151 ods.1 O. s. p. konaním návrhovým a právna zástupkyňa žalovaného si vyúčtovala trovy právneho zastúpenia vo výške 819,26 eur, priznal žalovanému trovy právneho zastúpenia iba v uplatnenej výške. Uviedol, že trovy právneho zastúpenia boli uplatnené za jeden úkon právnej služby podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., avšak v prípade, ak by bol žalobca úspešný a bola mu priznaná náhrada mzdy, táto by bola vo výške priemernej mzdy za dva mesiace, t. j. celkom 709,20 eur brutto, a preto pri náhrade trov právneho zastúpenia vychádzal z predmetného predpokladu (súdna prax v prípade náhrady mzdy). Rozhodnutie o trovách štátu odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že štátu vznikli trovy titulom svedočného, ktoré vyplatil svedkovi uznesením zo dňa 11. marca 2014, č. k. 21C/57/2010 - 192 vo výške 18,46 eur, a preto na ich náhradu zaviazal neúspešného žalobcu 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Uviedol, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako ho vo svojom odôvodnení uvádza súd prvej inštancie, nie je skutočným dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý uviedol žalovaný v predmetnom okamžitom skončení pracovného pomeru, čím neoprávnene a nedovolene nahradil svojím rozsudkom dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom podľa ustanovenia § 70 Zákonníka práce musí okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovať skutkové vymedzenie jeho dôvodu tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, nakoľko dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno dodatočne meniť. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010 uviedol ako dôvod požívanie alkoholu počas výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste, počas čakania na odjazd s prideleným kamiónom zamestnávateľa, avšak počas súdneho konania uvádzal ako dôvod porušenie vnútropodnikovej smernice - Pokyny pre vstup na terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008, čím v rámci súdneho konania výrazným spôsobom zmenil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, napriek tomu, že je to Zákonníkom práce výslovne zakázané s tým, že je značný rozpor medzi dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru uvedeného v listine zo dňa 22. 02. 2010 a dôvodom, ktorý žalovaný použil v súdnom konaní, a preto je jednoznačné, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bolo práve požívanie alkoholu počas čakania na odjazd a nie porušenie vnútropodnikovej smernice, na ktorú poukázal žalovaný, o čom jednoznačne svedčí samotná textácia a formulácia okamžitého skončenia pracovného pomeru, v ktorom sa žalovaný neodvoláva na porušenie vnútropodnikovej smernice. Žalobca v odôvodnení svojho odvolania uviedol, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného bolo požívanie alkoholu počas pracovnej doby a nie porušenie vnútropodnikovej smernice, o čom v konečnom dôsledku svedčí nielen samotné znenie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale aj dokazovanie v rámci súdneho konania vyjadrením príslušného Inšpektorátu práce, ktorý jednoznačne ustálil, že v uvedenom dni čerpal pracovné voľno, nevykonával prácu a nečakal s kamiónom na odchod. Poukázal na skutočnosť, že pokiaľ by bolo dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru údajné porušenie vnútropodnikovej smernice, nebolo by potrebné vykonať dokazovanie ohľadom skutočnosti, či v uvedený deň čerpal pracovné voľno alebo nie, pričom aj z výsluchu svedkyne Q. F. dňa 04. 09. 2012 vyplýva, že žalovaný videl porušenie pracovnej disciplíny v požívaní alkoholu počas pracovnej doby a nie v porušení vnútropodnikovej smernice, bez ohľadu na to, či čerpal voľno alebo nie. Uviedol, že argumentácia o porušení vnútropodnikovej smernice použitá žalovaným v konaní je preto účelová a tendenčná, nakoľko v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru nebolo dôvodom porušenie vnútropodnikovej smernice a skutočnosť, že sa okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010 neodvoláva na vnútropodnikovú smernicu nasvedčuje tomu, že porušenie tejto smernice nebolo v danom čase dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukázal na skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné práve aj z nedostatočnosti preukázania dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, keď pracovnú disciplínu a svoje povinnosti pri výkone práce neporušil, nakoľko žiadnu prácu nevykonával, práve naopak, čerpal týždenný odpočinok, a preto nemohol porušiť pracovnú disciplínu počas výkonu práce - počas čakania na odjazd s prideleným kamiónom, nakoľko v zmysle príslušných predpisov čerpal týždenný odpočinok a nemohol vykonávať žiadnu prácu, čím neboli splnené hmotnoprávne podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru a predmetné skončenie pracovného pomeru nespĺňa náležitosti stanovené ustanovením § 70 Zákonníka práce, nakoľko nie je skutkovo vymedzený dôvod skončenia pracovného pomeru tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom. Vytkol súdu prvej inštancie, že neoprávnene nahradil vôľu žalovaného a upravil svojvoľne dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, že následkom takejto zmeny je prakticky zhojenie nedostatkov a nesplnenia náležitostí okamžitého skončenia pracovného pomeru, čím prakticky vyriekol rozhodnutie, ktorým považuje okamžité skončenie pracovného pomeru za platné, čo je však neprípustné. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný okamžite skončil pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, ktoré je potrebné a nevyhnutné uplatňovať výlučne v závažných prípadoch, pričom v zmysle ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je potrebné každý jeden prípad posudzovať osobitne a skúmať, či bola pracovná disciplína porušená závažným spôsobom, s ohľadom na osobu zamestnanca, na jeho funkciu, doterajší postoj k plneniu pracovných úloh, na dobu a situáciu, v ktorej došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, na mieru zavinenia zamestnanca, na spôsob a intenzitu porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, na dôsledky porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa ako aj na to, či svojím konaním zamestnanec spôsobil zamestnávateľovi škodu a pod. Uviedol, že v zmysle vyššie uvedeného nie je požívanie alkoholu mimo pracovného času, v čase čerpania zákonného odpočinku, tak závažným porušením pracovnej disciplíny, za ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer, keď mal čerpať a aj čerpal týždenný odpočinok, čo bolo nad mieru všetkých pochybností preukázané vyjadrením príslušného Inšpektorátu práce, a preto v daný deň nemal vykonávať žiadne pracovné úlohy a žalovaný ako zamestnávateľ mu nebol oprávnený prideliť v čase čerpania tohto odpočinku prácu. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie správne posúdil vec, dospel k správnym skutkovým zisteniam a zároveň žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 79,95 eur (písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu á 71,37 eur + režijný paušál 8,58 eur). Nestotožnil sa so subjektívnym hodnotením dôkazov žalobcom v jeho odvolaní ani s právnym posúdením platnosti okamžitého skočenia pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dňa 22. 02. 2010 dopustil s tým, že súd prvej inštancie súd správne právne posúdil skončenie pracovného vzťahu so žalobcom, nakoľko odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ktorými bolo preukázané, že závažné porušenie pracovnej disciplíny uvedené a skutkovo vymedzené v oznámení zo dňa 22. 02. 2010 ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je platné. Uviedol, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí potvrdil, že dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru nebol nikdy z jeho strany zmenený ani nahradený iným dôvodom taxatívne vymedzeným v ust. § 70 Zákonníka práce ako nesprávne tvrdí žalobca, a preto jeho argumentácia, že súd neoprávnene a nedovolene nahradil svojím rozsudkom dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru neobstojí a nemá oporu v žiadnej vete odôvodnenia rozhodnutia, naopak súd prvej inštancie uviedol pravdivo všetky podstatné skutočnosti, o ktorých vypovedali svedkovia a ktoré boli predložené v priebehu konania. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru spočíva výlučne v tom, že v oznámení uviedol, že k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny došlo počas výkonu práce (na konci druhej vety oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru), nakoľko neprihliada na ďalšie znenie listu zo dňa 22. 02. 2010, v ktorom je skutkovo vymedzený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru tak, ako to ukladá ust. § 70 Zákonníka práce, pričom tento list vychádzal zo skutočnosti, že žalobcu, ktorý mal čerpať voľno informoval, že dňa 22. 02. 2010 má nastúpiť na jazdu a v popoludňajších hodinách vykonať prepravu tovaru jeho klientovi. Uviedol, že táto skutočnosť bola dobre známa nielen žalobcovi, ale aj ostatným vodičom, lebo bolo všeobecne známe, že v pondelok všetci vodiči nastupujú na prepravu tovaru podliehajúcemu skaze a teda nie je možný odklad prepravy, nakládky a vykládky u klienta, keď túto skutočnosť jednoznačne potvrdil aj jeho spolujazdec W. Č. na pojednávaní dňa 18. 02. 2014, kedy vypovedal, že žalobca bol dispečerom informovaný a oboznámený, že má v pondelok (dňa 22. 02. 2010) prepraviť tovar jeho klientovi. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že zamestnanec je povinný riadiť sa pokynmi zamestnávateľa a je nepochybné, že dispečer je osobou, ktorá je v dopravnej spoločnosti oprávnená dávať pokyny vodičom, preto sa žalobca mýli, keď v odvolaní tvrdí, že zamestnávateľ nie je oprávnený v čase čerpania voľna prideliť zamestnancovi prácu, naopak Zákonník práce mu to výslovne povoľuje v prípadoch, ak je to nevyhnutné na zabezpečenie neodkladných úloh a odvrátenie škody s tým, že eventuálne porušenie zákona č. 462/2007 Z. z. o pracovnom čase v doprave nie je predmetom sporu a nemá vplyv na rozhodovanie o žalobe, a preto mal byť žalobca dňa 22. 02. 2010 v popoludňajších hodinách pripravený na odjazd s prideleným vozidlom. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa opakovane zameriava iba na druhú vetu oznámenia a odmieta pripustiť, že skutkovo vymedzil dôvod okamžitého zrušenia v ďalšom texte tak, ako to ukladá ust. § 70 Zákonníka práce, pričom sa v konaní odvolával na celé znenie listu zo dňa 22. 02. 2010, ktorým oznámil žalobcovi, že s ním okamžite končí pracovný pomer z dôvodu, že sa dňa 22. 02. 2010 dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, ku ktorému sa priznal, pretože si uvedomil právne a iné následky jeho závažného porušenia pracovnej disciplíny, a zrejme preto sa odmietol podrobiť krvnej skúške na prítomnosť alkoholu a ihneď navrhol skončiť pracovný pomer dohodou, s čím konateľ vzhľadom na neprimerané a neslušné správanie žalobcu nesúhlasil a žalobca následne bez jeho súhlasu opustil areál Marostica, nasadol do auta a svojvoľne skončil pracovnú cestu, čo je ďalším závažným porušením pracovnej disciplíny, ktoré však nie je predmetom sporu. Žalovaný uviedol, že v kontexte úplného znenia listu zo dňa 22. 02. 2010 je zrejmé, že okamžité skončenie pracovného pomeru obsahovalo skutkové vymedzenie jeho dôvodu a neskôr ho nemenil ani nenahradil iným dôvodom, keď slová „počas výkonu práce“ na konci druhej vety citovaného listu je potrebné vykladať nadväzne na ust. § 96 Zákonníka práce o pracovnej pohotovosti, nakoľko zákon predpokladá, že zamestnávateľ v odôvodnených prípadoch môže na zabezpečenie nevyhnutných úloh nariadiť zamestnancovi, aby bol pripravený na výkon práce podľa pracovnej zmluvy s tým, že Zákonník práce pre takéto prípady rozlišuje aktívnu a neaktívnu pohotovosť, počas ktorej je zamestnanec pripravený na výkon práce i keď čerpá voľno, pričom v takomto prípade ide o pracovnú pohotovosť a práve dňa 22. 02. 2010 mal v popoludňajších hodinách žalobca nastúpiť na jazdu a prepraviť tovar, ktorý nezniesol odklad. Poukázal na skutočnosť, že zákon neukladá zamestnávateľovi citovať internú smernicu vydanú práve na zamedzenie požívania alkoholu - Pokyny pre vstup do areálu Marostica v Taliansku, ale z popisu závažného porušenia pracovnej disciplíny je to zrejmé najmä s odkazom na bod 16 písm. g) Pracovnej zmluvy, ako to žalobca v odvolaní vytýka, pričom skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru netreba rozvádzať do všetkých podrobností, ale okrem odkazu na zákonný dôvod uvedený v ust. § 68 Zákonníka práce a popisu závažného porušenia pracovnej disciplíny musí byť zo zrušovacieho prejavu zrozumiteľné ako k porušeniu došlo (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 109/2001). Uviedol, že z vykonaného dokazovania je evidentné, že sám žalobca si bol vedomý závažného porušenia pracovnej disciplíny a zneniu oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru dobre porozumel, a práve preto odmietol prevziať oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru, nakoľko vedel, že oznámenie odkazuje na bod 16 pracovnej zmluvy, v ktorom si dohodli, že za závažné porušenie pracovnej disciplíny sa bude považovať požitie alkoholických nápojov a to aj mimo pracoviska a tiež aj odmietnutie dychovej skúšky, pričom citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uvádza, že okamžité skončenie pracovného pomeru by bolo neplatné len vtedy, ak by sa vôbec nedalo a to ani výkladom prejavu vôle zistiť, prečo bol pracovný pomer okamžite zrušený. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že žiadnym spôsobom neporušil pracovnú disciplínu, a preto neboli splnené podmienky na okamžité skončenie pracovného pomeru, keďže v skutočnosti si žalobca veľmi dobre uvedomoval, akého závažného porušenia pracovnej disciplíny sa dopustil ako aj všetci v tom čase prítomní vodiči nachádzajúci sa v areáli Marostica. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že v čase odpočinku mohol v areáli Marostica, teda na pracovnej ceste v zahraničí požívať alkoholické nápoje a to bez ohľadu na to, že na zamedzenie takéhoto správania slovenských vodičov vydal v roku 2008 vnútropodnikovú smernicu, nakoľko pravidlá pre vstup a správanie sa osôb v areáli Marostica platia pre všetky osoby, nielen pre jeho zamestnancov, pričom absolútny zákaz požívania alkoholických nápojov platí na ochranu bezpečnosti a zdravia všetkých osôb, ako aj z dôvodu, že vodiči nesmú požívať alkoholické nápoje, pretože tzv. zvyškový alkohol v krvi by im bránil napr. preparkovať vozidlo, resp. riadiť sa pokynmi kompetentnej osoby v areáli. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 173/2006, na ktorý v odvolaní žalobca poukázal, svedčí v jeho prospech ako zamestnávateľa z dôvodu, že aj Najvyšší súd SR sa stotožňuje s jeho názorom, že preukazovanie závažného porušenia pracovnej disciplíny nemožno viazať iba na ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce, v ktorých sú všeobecne obsiahnuté základné povinnosti zamestnancov, ale aj na povinnosti zamestnancov, ktoré sú obsiahnuté v ďalších vnútorných predpisoch zamestnávateľa, teda aj vo vnútornom predpise - Pokyny pre vstup do areálu Marostica zo dňa 22. 12. 2008, s obsahom ktorých bol žalobca ako aj ostatní zamestnanci oboznámení pri nástupe na prácu. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie sa so závažnosťou porušenia pracovnej disciplíny vážne zaoberal a vysporiadal tak, že vyhodnotil závažnosť porušenia pracovnej disciplíny ako také, pre ktoré bol daný dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nakoľko žalobca ako vodič medzinárodnej nákladnej prepravy tovaru závažným spôsobom ohrozil bezpečnosť a zdravie všetkých osôb v areáli Marostica v Talianskej republike, kde by v prípade ublíženia na zdraví došlo k nenapraviteľným škodám na zdraví nielen zamestnancov, ale aj iných štátnych príslušníkov a ku škodám na majetku fyzických a právnických osôb, pričom závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom je potrebné posudzovať ako veľmi zlý a škodlivý príklad pre ostatných vodičov, najmä tých, ktorých mal sám zaúčať na prácu vodiča v medzinárodnej nákladnej preprave tovaru, a preto je bez akýchkoľvek pochybností nutné toto závažné porušenie pracovnej disciplíny kvalifikovať tak, že zotrvanie žalobcu v pracovnom pomere, by bolo z hľadiska pracovnej morálky neudržateľné a malo by nepriaznivý vplyv na pracovnú disciplínu ostatných zamestnancov - vodičov. Uviedol, že odhliadnuc od týchto vážnych právnych následkov došlo aj k poškodeniu jeho dobrého mena, nakoľko areáli v Marostica sa obvykle nachádzajú aj iní prepravcovia so sídlom v členských štátoch Európskej únie a mimo nej. 4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu uviedol, že trvá na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní a nesúhlasil s právnym názorom žalovaného ohľadom pracovnej pohotovosti, pretože z ustanovenia § 96 Zákonníka práce v znení účinnom v danom čase je zrejmé, že pracovná pohotovosť mohla byť zamestnávateľom nariadená výlučne v odôvodnených prípadoch, avšak nevyhnutnými úlohami v odôvodnených prípadoch nemožno považovať akúkoľvek pracovnú činnosť, ktorú nariadi zamestnávateľ, a preto je potrebné pri nariaďovaní pracovnej pohotovosti zo strany zamestnávateľa vždy dbať na dodržiavanie ustanovenia § 96 Zákonníka práce. Nestotožnil sa ani s výkladom žalovaného, podľa ktorého akákoľvek pracovná úloha, ktorú nariadi zamestnávateľ je považovaná za nevyhnutnú úlohu, pre ktorú je možné nariadiť pracovnú pohotovosť, nakoľko v prípade, ak by bolo možné akúkoľvek pracovnú úlohu označiť takýmto výkladom žalovaného za nevyhnutnú, nemá zmysel právna úprava ust. § 96 Zákonníka, ktorá jednoznačne stanovuje odôvodnenosť prípadov na zabezpečenie nevyhnutných úloh, pričom za takúto pracovnú úlohu rovnako nemožno považovať ani prípadný ušlý zisk zamestnávateľa, ale za úlohy, kvôli ktorým je možné nariadiť pracovnú pohotovosť je potrebné vnímať najmä službu lekárov v nemocnici, avšak nie rozvoz tovaru v nákladnej doprave s tým, že je úlohou zamestnávateľa, aby rozvrhol pracovné úlohy v rámci riadneho pracovného času. Uviedol, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že v daný deň musel čerpať pracovné voľno práve s ohľadom na rozvrh jeho práce v zmysle ustanovení zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave v znení neskorších predpisov, preto akékoľvek prípadné nariadenie pracovnej pohotovosti nemôže byť odôvodnené a oprávnené v prípade, ak by takýmto nariadením pracovnej pohotovosti došlo k porušeniu právneho predpisu, v dôsledku čoho sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že porušenie zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave v znení neskorších predpisov nie je predmetom konania. Poukázal na skutočnosť, že v daný deň sa nachádzali na pracovisku viacerí zamestnanci, preto pokiaľ by sa jednalo o tak nevyhnutnú pracovnú úlohu, mal žalobca ako zamestnávateľ možnosť určiť na vykonanie tejto pracovnej úlohy iného zamestnanca, ktorý nemusel v daný deň čerpať pracovné voľno zmysle ustanovení zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave v znení neskorších predpisov, ako aj na skutočnosť, že nevykonával a ani v daný deň nemohol vykonávať žiadnu pracovnú úlohu, nakoľko mal v tento deň čerpať voľno v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave v znení neskorších predpisov, čo bolo jednoznačne preukázané vyjadrením príslušného Inšpektorátu práce, a preto sa vo svetle vyššie uvedených skutočností javí skončenie jeho pracovného pomeru ako zámienka na skončenie pracovného pomeru pre možné osobné nezhody. Žalobca opätovne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 173/2006, v zmysle ktorého nie je požívanie alkoholu mimo pracovného času alebo v čase čerpania zákonného odpočinku, tak závažným porušením pracovnej disciplíny, za ktoré možno okamžite skončiť pracovný pomer, keď súčasne svedok Marián Čička uviedol, že v daný deň počas pracovného voľna požili alkoholické nápoje viacerí vodiči, avšak so žiadnym z nich nebol rozviazaný pracovný pomer a pokiaľ žalovaný tvrdí, že bol prísny zákaz požívania alkoholických nápojov v danom terminály, nie je zrejmé, prečo nebola rovnakým spôsobom vyvodená zodpovednosť aj voči iným zamestnancom, ktorí požili alkoholické nápoje rovnako, ako on. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 05. 03. 2018 (fikcia doručenia), nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny, keď súd prvej inštancie neposúdil vec správne po právnej stránke, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech. 7. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu. 10. Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným odborovým orgánom (§ 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t. j. ktorý zákonný dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod nebude možné dodatočne meniť. 11. Pokiaľ ide o posúdenie, či označený skutok, ktorý bol dôvodom zrušovacieho prejavu žalovaného napĺňa znaky takého porušenia pracovnej disciplíny, ktorý je závažný, je nutné vychádzať z toho, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a spočíva v plnení povinností ustanovených právnymi predpismi (najmä ust. § 81 a § 82 Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou. Samotný pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk je nutné pri jeho posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho tak osoba zamestnanca, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi škodu a pod. Na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce sa vyžaduje, aby išlo o zavinené konanie zo strany zamestnanca (aspoň z nedbanlivosti), a musí dosahovať intenzitu porušenia pracovných povinností závažným spôsobom. 12. V posudzovanej veci nebolo medzi stranami sporným, že žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom listom zo dňa 22. 02. 2010 v súlade s ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, okamžite skončil pracovný pomer ku dňu 05. 05. 2009 z dôvodu, že závažne porušil pracovnú disciplínu tým, že počas výkonu práce požíval alkoholické nápoje, nakoľko bol dňa 22. 02. 2010 o 12:00 hod. prichytený pod vplyvom alkoholu počas výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste v štáte Taliansko, mesto Marostica, počas čakania na odjazd s prideleným kamiónom zamestnávateľa s tým, že bol okamžite podrobený dychovej skúške, ktorá požitie alkoholu potvrdila a k čomu sa aj osobne priznal, pričom pri nástupe do pracovného pomeru súhlasil s podmienkami pracovnej zmluvy, kde v bode 16. písm. g) bol upozornený na zákaz požívania alkoholických nápojov a omamných látok, ako aj na zákaz neprimeraného správania sa z toho vyplývajúceho. 13. V okamžitom skončení pracovného pomeru je potrebné nielen citáciou právneho predpisu, ale aj skutkovo konkretizovať (vymedziť) dôvod skončenia pracovného pomeru tak, aby nebol zameniteľný, inak je okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 70 Zákonníka práce neplatné. Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru je skutkovo vymedzený nezameniteľným spôsobom vtedy, ak sú v ňom okolnosti dôvodu uvedené tak, že opísaný skutok je nezameniteľný s inými skutkami. Je treba mať tiež na pamäti, že súd právnou kvalifikáciou (citáciou právneho predpisu), ktorú účastník vo výpovedi uvedie, nie je viazaný. Dôvod okamžitého končenia pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 Zákonníka práce je nutné uviesť nielen tak, aby bolo zrejmé, ktorý z dôvodov uvedených v § 68 ods. 1 Zákonníka práce bol uplatnený, ale súčasne takým spôsobom, aby bolo nepochybné, v čom (skutkovo) spočíva. Bez tejto konkretizácie použitého výpovedného dôvodu zo skutkovej stránky nie je zabezpečené, že nevzniknú pochybnosti o tom, z akého dôvodu bol so zamestnancom pracovný pomer skončený, a že tento dôvod nebude možné dodatočne meniť dopĺňaním skutkových údajov, ktoré výpoveď neobsahuje. Skutočnosti, ktoré boli dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, pritom nie je potrebné rozvádzať do všetkých podrobností (detailov), lebo pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť prejavu vôle je výpoveď z pracovného pomeru neplatná len vtedy, ak by sa nedalo ani výkladom prejavu vôle ustáliť, prečo bola daná zamestnancovi výpoveď. Výklad prejavu vôle môže však smerovať len k objasneniu jeho obsahu, teda k zisteniu toho, čo bolo skutočne prejavené, nemožno ním doplňovať vôľu, ktorú zamestnávateľ v čase dania výpovede síce aj mohol mať, ale ju neprejavil (neuviedol do výpovede). 14. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie neoprávnene a nedovolene v odôvodnení napadnutého rozsudku nahradil dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorým nebolo, ako to uvádzal aj žalovaný počas súdneho konania, porušenie vnútropodnikovej smernice, ale požívanie alkoholu počas výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste, počas čakania na odjazd s prideleným kamiónom zamestnávateľa, pretože dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 22. 02. 2010 je skutkovo vymedzený stavom žalobcu pod vplyvom alkoholických nápojov dňa 22. 02. 2010 o 12:00 hod., v meste Marostica, Taliansko, teda je určito a zrozumiteľne vyjadrený, v dôsledku čoho nie je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné, pričom konštatovanie súdu prvej inštancie, či žalovaného v konaní, že žalobca týmto konaním porušil aj vnútropodnikovú smernicu - Pokyny pre vstup do areálu Marostica vydané dňa 22. 12. 2008, sú už dôsledkami konania žalobcu, ktoré majú právny význam pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. 15. Z pracovnej zmluvy uzavretej dňa 05. 05. 2009 medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom vyplýva, že podľa bodu 16. písm. a) môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný pomer, ak zistí závažné porušenie pracovnej disciplíny, pod ktorým sa rozumie aj požívanie alkoholických nápojov, omamných alebo psychotropných látok zamestnancom pri práci, resp. vykonávať prácu pod ich vplyvom s tým, že zamestnanec je povinný sa podrobiť dychovej alebo inej skúške potrebnej na zistenie požitia týchto látok. Podľa ust. bodu 16 písm. g) pracovnej zmluvy, zamestnanec hrubo porušil pracovnú morálku na pracovisku, ako aj mimo neho, a to najmä tým, že v nadmernej miere požíval alkoholické nápoje, omamné alebo psychotropné látky, v ubytovacích priestoroch pri služobných cestách poškodil zariadenie a neprimerane svojím nevhodným správaným obťažoval ostatných spolubývajúcich. 16. Z obsahu spisu vyplýva, že sa žalobca dňa 06. 05. 2009 zúčastnil školenia o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a technických zariadení, ktorého súčasťou bolo okrem iného oboznámenie sa aj so zákonom č. 124/2006 Z. z. a poučenie o zákaze donášať, predávať, skladovať a požívať alkoholické nápoje, toxické látky, iné omamné látky v práci, na pracoviskách, lieky označené výstrahou „zákaz použitia osobám, ktoré vedú motorové vozidlo, resp. vykonávajú činnosť, ktorou by mohli ohroziť zdravie ľudí“ (Vstupná inštruktáž - školenie novoprijatých zamestnancov o ustanovených podmienkach bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na technických zariadeniach), ako aj dňa 12. 06. 2009 s vnútropodnikovou smernicou - Pokyny pre vstup na Terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008, ktorá v bode 6. upravuje zákaz vodičom počas zdržiavania sa v priestoroch terminálu konzumovať alkoholické nápoje alebo vstupovať do priestorov terminálu pod vplyvom alkoholických nápojov alebo psychotropných látok, pričom za účelom zistenia požitia alkoholických nápojov je spoločnosť oprávnená vykonávať u vodičov kontroly dychovým meracím zariadením. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že dňa 22. 02. 2010 o 12:00 hod. sa žalobca podrobil vykonaniu kontroly požitia alkoholu s pozitívnym výsledkom 1,30 ‰ za účasti svedkov G. K. F. Q. F., pričom svedok F. G. záznam o vykonaní kontroly podpísal dodatočne (výpoveď svedkyne Q. F., Č.. Y.. XX spisu). 17. Podľa § 12 ods. 2 písm. k) zákona č. 124/2006 Z. z., zamestnanec je povinný nepožívať alkoholické nápoje, omamné látky a psychotropné látky na pracoviskách a v priestoroch zamestnávateľa a v pracovnom čase aj mimo týchto pracovísk a priestorov, nenastupovať pod ich vplyvom do práce. 18. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z., je pracoviskom mobilného zamestnanca v cestnej doprave a) miesto hlavnej prevádzky zamestnávateľa, u ktorého mobilný zamestnanec vykonáva dopravné činnosti, b) vedľajšie miesta prevádzky bez ohľadu na to, či sú v tom istom mieste ako hlavná prevádzka alebo hlavné sídlo zamestnávateľa, c) každé iné miesto, na ktorom mobilný zamestnanec vykonáva dopravné činnosti pre zamestnávateľa, a d) vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec používa na vykonávanie dopravných činností. 19. Odvolací súd sa preto stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca uvedeným konaním porušil nielen vnútropodnikovú smernicu - Pokyny pre vstup na Terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008, ako aj ust. § 81 Zákonníka práce, ktorým je zamestnancovi uložená povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy vzťahujúce sa na prácu ním vykonávanú, ak bol s nimi riadne oboznámený, t. j. všeobecné predpisy súvisiace s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a technických zariadení (č. l. 57 spisu), či ustanovenie bodu 16 písm. g) pracovnej zmluvy, nakoľko zákaz požívať alkoholické nápoje je v Zákonníku práce vymedzený jednak časovo - zákazom požívania alkoholických nápojov v pracovnom čase bez ohľadu na to, či je zamestnanec na pracovisku alebo mimo neho (teda aj napr. na pracovnej ceste a pod.), ako aj priestorovo, lebo zamestnanec nesmie požívať alkoholické nápoje na pracovisku nielen počas pracovného času, ale aj mimo neho (napr. po pracovnom čase je zakázané na pracovisku poriadať rôzne oslavy a pod., spojené s požívaním alkoholických nápojov). 20. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity (závažným spôsobom) je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď z pracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b/ a § 63 ods. l písm. e/ Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny. 21. Vzhľadom na charakter ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho zamestnanca. 22. Odvolací súd vychádzajúc z doterajšej jednotnej súdnej praxe, považuje za potrebné zdôrazniť, že hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí vždy od konkrétnych okolností prípadu a v zásade ju ovplyvňuje 1/ osoba zamestnanca, 2/ funkcia, ktorú zamestnanec zastáva (resp. pracovné zaradenie), 3/ jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností, 4/ spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, 5/ situácia, v ktorej k porušeniu pracovnej disciplíny došlo, 6/ dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, t. j. či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi napr. škodu a pod. Demonštratívny výpočet vyššie uvedených základných kritérií je rámcom objektívneho posúdenia stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny. 23. V posudzovanej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny a že žalovaným uplatnený dôvod k okamžitému skončeniu pracovného pomeru žalobcu bol naplnený, keď prihliadol na zaradenie žalobcu, výkon jeho pracovnej činnosti, vstup a zdržiavanie sa v priestoroch terminálu Marostica, kde žalobca dňa 21. 02. 2010 konzumoval alkoholické nápoje, čím porušil vnútropodnikovú smernicu - Pokyny pre vstup na Terminál Marostica zo dňa 22. 12. 2008 a to aj napriek tomu, že v čase, kedy zamestnávateľ vykonal meranie alkoholu v krvi (správne v dychu, pozn. odvolacieho súdu) mal mať žalobca voľno. 24. Z hľadiska vymedzenia hypotézy právnej normy, ako v predmetnej právnej veci vyplýva z ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, nemožno uvedenú úvahu prvoinštančného súdu považovať za správnu (úplnú), nakoľko vzhľadom k okolnostiam prejednávanej veci, mal prihliadať nielen k tomu, akým konaním žalobca pracovnú disciplínu porušil, k charakteru pracoviska, miestu kde k porušeniu pracovnej disciplíny z jeho strany došlo, ale aj k ďalším okolnostiam, t. j. mal posúdiť osobu žalobcu (jeho vek, životné a pracovné skúsenosti, dĺžku trvania pracovného pomeru), jeho prístup k plneniu pracovných povinností, ako aj prihliadnuť k tomu, či porušenie pracovnej disciplíny bolo z jeho strany ojedinelé, a zároveň k následkom, ktoré toto porušenie pracovnej disciplíny mohlo zamestnávateľovi alebo aj ostatným zamestnancom spôsobiť, a napokon skúmať aj okolnosti, pri ktorých by bolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať zamestnávanie žalobcu počas výpovednej doby (§ 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce) alebo do uplynutia doby, na ktorú bol pracovný pomer dohodnutý, t. j. do 05. 05. 2010. 25. Podľa názoru odvolacieho súdu je skutočnosť, že žalobca mal v čase od 21. 02. 2010 od 12:45 hod. do 23. 02. 2010 do 09:45 hod. čerpať dobu týždenného odpočinku, v dôsledku čoho nemohol začať ďalšiu jazdu ani vykonávať alebo inú prácu v súvislosti s dopravnými činnosťami pre žalovaného, na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie, zásadnou, nakoľko nespôsobilosť zamestnanca vykonávať v dôsledku požitia alkoholických nápojov pracovné činnosti v čase, keď ich podľa zákona ani vykonávať nesmie, v podstatnej miere vplýva na okolnosti, ktoré je súd povinný pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny zamestnancom skúmať. 26. Je nutné zdôrazniť, že súd prvej inštancie nevenoval pri hodnotení intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom pozornosť ani skutočnosti, že podľa výpovede žalobcu ako aj svedka W. Č., mali v stredisku Marostica dňa 21. 02. 2010 požívať alkoholické nápoje aj iní vodiči (do 10), keď ani nezisťoval, či boli zamestnancami žalovaného, a ak áno, akým spôsobom túto situáciu riešil žalovaný, ktorý bol povinný vyžadovať plnenie zákonných ako aj zmluvných povinností vo vzťahu k bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, či majetku, rovnakým spôsobom voči všetkým zamestnancom, ani v tejto súvislosti neskúmal možný vplyv nedorozumenia medzi žalobcom a špeditérom G. K. na vyvodenie právnych dôsledkov požitia alkoholických nápojov iba vo vzťahu k žalobcovi. 27. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci doplniť dokazovanie za účelom vyhodnotenia intenzity porušenia pracovnej disciplíny žalobcom, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.), vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 191 ods. 1 C. s. p., rozhodnúť v súlade s ust. § 215 ods. 1, 2 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p. 28. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 3 C. s. p. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).