Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/163/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110243356 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1110243356.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobkyne : B.. G. C., nar. XX. XX. XXXX bytom F. XX, R., zast. Mgr. Ferdinand Pethő, advokát, so sídlom Ružomberská 6, Bratislava, proti žalovanému: A. I., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. XX, U. XXXX, A., zast. JUDr. Ing. Juraj Plecho, advokát, Ivánska cesta 15, Bratislava, o zaplatenie 3.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.7C/213/2010-407 zo dňa 23. januára 2017 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobkyne o zaplatenie 3 000,- € titulom ústnej dohody o vykonaní administratívnych prác. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania konštatoval, že žalobkyňa nepredložila žiadnu zmluvu, z ktorej by žalovaný nárok vyplýval. Výpovede svedkov si odporujú vzájomne, prípadne odporujú tvrdeniam žalobkyne a preto neprihliadol najmä na výpoveď p. L., o ktorom žalovaný uviedol, že tohto svedka nepozná a na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení žiadal predložiť SMS komunikáciu, čo žalobkyňa neurobila. Za preukázané najmä z výpovede p. M. považuje, že žalobkyňa sa so žalovaným stretli niekedy v roku 2008 za účelom rokovania o vzájomnej dohode smerujúcej k vymáhaniu pohľadávok. Súd považuje za pravdepodobné, že skutočne došlo k dohode sporových strán o tom, že žalobkyňa bude činná v oblasti vymáhania pohľadávok aj to, že pravdepodobne došlo k vykonaniu prác smerujúcich k dohodnutej činnosti, skutočnosti ktoré vyplývajú aj z výpovede svedkyne p. M. a p. C.. Súd ale nepovažuje za preukázaný konkrétny obsah dohody medzi sporovými stranami, a to rozsah práce ktorá sa mala vykonať, či obsahom dohody bolo aj to, že žalobkyňa bude hradiť najmä náklady na poštovné a hovorné z vlastných prostriedkov s následnou povinnosťou refundácie zo strany žalovaného, doba trvania vzťahu, odplata a subjekt, s ktorým mala byť zmluva uzavretá. Žalobkyňa na preukázanie týchto skutočností neoznačila ani nepredložila žiadne dôkazy, napriek tomu, že žalovaný uvedené skutočnosti namietal. K časovému rozsahu spolupráce medzi stranami súd poukazuje na to, že podľa svedkyne p. C. v jej čestnom prehlásení zo dňa 13.04.2011 , že malo dôjsť k Dohode v polovici júna 2008, avšak vo svojej výpovedi uviedla, že pre spoločnosť žalovaného EPM robila v období od septembra do decembra, z čoho je zrejmé, že svedkom uzatvárania dohody nemohla byť. K výpovedi svedkyne p. C. súd poznamenáva, že svedkyňa v čestnom prehlásení sa o žiadnej výške odmeny nezmienila, avšak za cca 6 rokov pri podaní svedeckej výpovede na súde sa jej táto suma vybavila - súdu sa javí ako vysoko nepravdepodobné, že by človek, ktorý o sebe tvrdí, že nemá bližší vzťah so žalobkyňou jednak vedel o čase uzavretia dohody, ktorej nebol prítomný ako aj to, že si po 6 rokoch spomenula na konkrétny detail dohody (výške žiadanej odmeny). Súd ďalej poukazuje na to, že žalobkyňa dva krát v priebehu konania tvrdila, že práce vykonávala doma (žaloba, pojednávanie dňa 3.10.2013 - čl. 299) a dva krát, že doma a v sídle EPM (vo vyjadrení zo dňa 20.1.2011 čl. 16, a vo vyjadrení zo dňa 14.4.2011 čl. 22). Vo vzťahu k dobe vykonávania tvrdenej činnosti, žalobkyňa uviedla, že činnosť vykonávala od 15.6.2008 do 12.11.2008. Následne v podaní zo dňa 14.4.2011 uviedla že jej práce z mája sú v počítači p. I.. Svedkyňa p. C. si v čestnom prehlásení bola istá, že práce vykonávala do 5.decembra 2008. Napriek tvrdeniam žalobkyne, že predmetom dohody bolo okrem iného preplatenie poštovného a nákladov, žalobkyňa ktorú o tejto skutočnosti zaťažovalo dôkazné bremeno nepredložila súdu jediný doklad o zaplatení poštovného ani jedinú faktúru, ktorá by mohla preukázať výšku jej výdavkov ako aj to, že skutočne tvrdenú činnosť vykonávala. Vo vzťahu k výške odmeny súd poukazuje na vyjadrenie žalobkyne na pojednávaní dňa 03.10.2013, kde prvý krát od začatia konania (cca po troch rokoch) uviedla, aká mala byť dohoda sporových strán o odmene - 0,2 % z vymoženej sumy+ účet za telefón a poštovné náklady, avšak zároveň výslovne uviedla, že výšku nárokovanej sumy mal uviesť žalovaný. Takéto tvrdenie žalobkyne sa súdu v spojení s ostatnými tvrdeniami žalobkyne a dôkazmi javí prinajmenšom ako nepravdepodobné. V prípade dohody o preplatení poštovného a nákladov na telefón by osoba, ktorá koná s bežnou opatrnosťou musela mať doklady o zaplatení týchto nákladov. Žalobkyňa ich však ani nepredložila a ani nešpecifikovala. Súd rovnako nepovažuje za preukázané, s kým mala byť Dohoda uzatvorená, či so žalovaným ako fyzickou osobou prípadne so spoločnosťou EPM. Je však nepochybné, že ak žalobkyňa nejakú prácu vykonávala, bola to práca pre spoločnosť EPM, nie pre súkromnú osobu žalobkyne. Súd považuje za preukázané, že žalobkyňa žiadala od žalovaného za vykonanú prácu sumu 3.000,- € - toto napokon vyplýva aj z Výzvy na úhradu zo dňa 23.08.2010, avšak nepovažuje za preukázané, že žalovaný sa zaviazal žalobkyni túto sumu zaplatiť, čo potvrdzuje aj svedecká výpoveď p. C., ktorá sama uviedla, že nevie na akej sume sa sporové strany dohodli. 1.1. V dôsledku vyššie uvedeného súd prvej inštancie poukázal na závery z uznesenia Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2010, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 v zmysle ktorého „..na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“ Aj keď žalobkyňa nie je povinná uviesť právne posúdenie veci v danom prípade žalobkyňa ani vôbec netvrdila, akú konkrétnu zmluvu mala so žalovaným uzatvoriť a ani neuviedla také rozhodujúce skutkové okolnosti, ktoré by súdu vôbec umožnili subsumovať ním tvrdené okolnosti pod nejakú právnu normu, upravujúcu tvrdený zmluvný vzťah sporových strán. Ak by malo ísť o zmluvu podľa Zákonníka práce, takáto zmluva by nikdy nemohla byť platne uzatvorená pre nedostatok písomnej formy. Ak by malo ísť o nepomenovanú zmluvu, podľa súdu žalobkyňa nepreukázala, že by takáto zmluva platne vznikla, keď nepreukázala splnenie podstatných náležitosti takejto zmluvy. Žalobkyňa teda nepreukázala relevantným spôsobom vznik alebo aspoň existenciu záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami s konkrétnym obsahom. Prísľub žalovaného o tom, že žalobkyni zaplatí určitú peňažnú sumu ak by aj bol uskutočnený a preukázaný, čo sa v konaní podľa súdu nestalo, nezakladá bez ďalšieho žalovanému žiadne právne povinnosti. Takýto prísľub by nadobudol právnu relevanciu iba v prípade, ak to zákon predpokladá (napríklad verejný prísľub) alebo ak by bol tento prísľub napr. uznaním záväzku, čo sa v danom prípade nestalo pre nesplnenie minimálne formálnych záležitostí právneho úkonu. Keďže malo ísť o odmenu za vykonanú prácu a refundáciu výdavkov, ktoré žalovaný v celosti poprel, bola žalobkyňa na dosiahnutie úspechu v spore povinná preukázať existenciu záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami a jeho obsah, čo sa nestalo, preto žalobu v celom rozsahu zamietol. 1.2. Záverom uviedol, že sa stotožňuje s námietkou žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala ani to, kto je v spore pasívne legitimovaný. 1.3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 C.s.p.. Nakoľko žalovaný mal spore plný úspech, nárok na náhradu trov súd priznal žalovanému a mieru jeho úspechu v spore určil na 100 %. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadla žalobkyňa vytýkajúc súdu prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil vykonané dokazovanie keď dospel k záveru, že údajne nebol preukázaný rozsah prác ktoré mala žalobkyňa pre žalovaného vykonať. Z tvrdení žalobkyne ako aj svedkov pána M. a pani C. bolo preukázané, že žalobkyňa najmenej v období druhého polroka 2008 vykonávala práce, ktoré spočívali v príprave písomných výziev dlžníkom, a to so súhlasom a s vedomím žalovaného. Odkázala na ust. § 724 Občianskeho zákonníka pojednávajúceho o príkaznej zmluve. Mala zato, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obsah dohody medzi stranami spočíval v dojednaní činnosti žalobkyne smerujúcej k zefektívneniu inkasa pohľadávok spoločnosti žalovaného od jej dlžníkov. Žalobkyňa na základe vzájomnej dohody so žalovaným prípravu písomných výziev predložila žalovanému na podpis a podala na pošte. Popritom kontaktovala dlžníka aj telefonicky. Žalobkyňa nekonala vo vlastnom mene, všetky úkony realizovala v mene a na účet žalovaného. Žalobkyňa nemá k dispozícií poštové podacie hárky, doklady o zaplatení poštovného, pretože bola povinná ich odovzdať žalovanému. Žalovaný si vo svojich vlastných tvrdeniach odporuje opakovane zavádza súd. Najskôr tvrdil, že žalobkyňu videl 3-4 krát piť kávu, ale nebola u neho, avšak nevedel vysvetliť ako sa zoznam niekoľko 100 dlžníkov dostal k žalobkyni. Neskôr priznal, že sa so žalobkyňou poznal dlhšiu dobu a sám pripustil existenciu príkazu udeleného žalobkyňu obstarať záležitosť smerujúcu k inkasu pohľadávky. Súd nesprávne vyhodnotil závery vyplývajúce z výsluchu svedkyne pani M., keď vyhodnotil tak, že nepotvrdila existenciu dohodu o odmene. Uvedená svedkyňa opakovane vyhlásila, že žalobkyňou vykonávala pre žalovaného činnosť na ktorej sa dohodli, avšak táto nepriniesla úspech aký žalovaný očakával. Nekritickým hodnotením jednotlivých vyjadrení žalovaného vo vzájomnej súvislosti a nedôvodným odmietnutím výpovedi svedkov L. a L. súd spôsobil, že rozhodnutie je nelogické a vnútorne rozporné. Z uvedených dôvodov navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa sa o príkaznej zmluve ako údajného zmluvného vzťahu vyjadrila prvýkrát až v odvolaní. Ak by aj išlo o zmluvný vzťah založený príkaznou zmluvou musela by takáto zmluva spĺňať zákonom predpísané náležitosti, čo nie je daný prípad. Ak by došlo k uzatvoreniu pracovnej, príkaznej či inej obdobnej zmluvy druhým účastníkom by musela byť spoločnosť ETM s.r.o. a nie žalovaný, jej konateľ ako fyzická osoba, preto súd prvej inštancie správne vyhodnotil otázku pasívnej legitimity. Čo sa týka svedeckej výpovede svedkyne L. dcéry žalobkyne , ktorá bola adolescentkou sú absurdné. Žalobkyňa neopodstatnene napadá rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a z ktorých vyvodil aj správny právny záver v dôsledku čoho navrhuje aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalobkyňa na písomné vyjadrenie žalovaného k odvolaniu nereagovala. 5. Odvolací preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný v konaní uvádzal na svoju obranu. Následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 C.s.p. dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobkyňa nepreukázala existenciu záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami s konkrétnym obsahom, čo správne viedlo súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby pre neunesenie dôkazného bremena, s odôvodnením ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje (§387 ods. 2 C.s.p.). 6. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je zaplatenie odmeny za činnosť vykonanú v nešpecifikovanom rozsahu a nároku na preplatenie poštovného a výdavkov na telefón. 7. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka), pričom strany môžu založiť záväzok akoukoľvek zmluvou a môžu uzatvárať aj tzv. zmiešané zmluvy (§ 491 Občianskeho zákonníka). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikovaného Zo súdnej praxe pod publikačným číslom XX/XXXX platí, že v občianskom práve sa uplatňuje princíp zmluvnej autonómie. To znamená, že platí predovšetkým to, čo si účastníci zmluvy dohodli, pokiaľ to zákon výslovne nezakazuje alebo pokiaľ z povahy príslušného zákonného ustanovenia nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť. Nemožno preto vylúčiť kombináciu prvkov zmlúv zákonov upravených (pomenovaných) so zmluvami zákonom neupravenými (nepomenovanými). V takom prípade sa zmluva bude spravovať okrem dojednania zmluvných strán prvkami pomenovanej zmluvy, ako aj ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy, ktoré sú v zostávajúcej časti obsahom najbližšie (§ 853 Občianskeho zákonníka). Pri každom type zmluvy je nevyhnutnou podmienkou o.i. určitosť a zrozumiteľnosť prejavu vôle. 8. Súd prvej inštancie sa uvedenými základnými zásadami dôsledne riadil a z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil aj správny záver, že žalobkyni sa nepodarilo preukázať konkrétny obsah dohody medzi sporovými stranami, a to rozsah práce ktorú mala pre žalovaného vykonať, t.j. prejav vôle strán smerujúcich čo sa ním chcelo vyjadriť, t.j. predmet zmluvného vzťahu, ktorý je podstatnou náležitosťou zmlúv zákonom upravených ako aj zmlúv nepomenovaných. 9. Vzhľadom na primárny záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie záväzkového vzťahu medzi sporovými stranami vedúci k zamietnutiu žaloby je nenáležitá námietka žalobkyne prezentovaná v odvolaní, že „..z tvrdení žalobkyne ako aj svedkov pána M. a pani C. bolo preukázané, že žalobkyňa najmenej v období druhého polroka 2008 vykonávala práce, ktoré spočívali v príprave písomných výziev dlžníkom, a to so súhlasom a s vedomím žalovaného..“ Okolnosť, že žalobkyňa vykonávala nejaké práce konštatoval v bode 19 napadnutého rozhodnutia aj súd prvej inštancie. Toto konštatovanie však vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania nie je spôsobilé nahradiť nedostatok určitosti prejavu vôle vo vzťahu k predmetu zmluvy a odmeny, na podklade ktorom by mohol súd zaviazať žalovaného k plneniu. V súlade s ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka totiž musí pre svoju platnosť právny úkon vykazovať základné podmienky a náležitosti, ktoré sa týkajú samotného prejavu. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle, ktorý možno považovať za určitý iba vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený, pričom určitosť sa musí týkať podstatných zložiek obsahu právneho úkonu a predmetu, ktorého sa tento právny úkon týka, keďže je požiadavkou právnej istoty. 10. V súdenej veci, ani extenzívnym výkladom nemožno ustáliť obsah dohody medzi sporovými stranami, a to nielen rozsah práce ktorú mala žalobkyňa pre žalovaného vykonať, ale ani výšku odmeny ku ktorej sa žalovaný zaviazal, dĺžku vzťahu, ako aj druhú stranu vzťahu, s ktorou mala byť zmluva uzavretá, či so žalovaným ako fyzickou osobou alebo so spoločnosťou EPM, s.r.o., pre spoločnosť ktorú žalobkyňa zjavne nejakú prácu vykonávala. Pokiaľ by aj súd akceptoval námietku žalobkyne, že sa jedná o príkaznú zmluvu, čím žalobkyňa až v odvolacom konaní mala snahu zhojiť spornú otázku pasívnej legitimácie, táto aj tak nie spôsobilá privodiť na vec iný náhľad, pretože opäť medzi podstatné náležitosti príkaznej zmluvy patrí dohoda o predmete príkazu, predmet ktorý aj napriek pomerne rozsiahlemu dokazovaniu nebolo možné ustáliť (odkaz na bod 19 rozhodnutia súdu prvej inštancie). Naviac, otázka odmeny príkaznej zmluvy musí byť dohodnutá, náležitosť ktorú sa žalobkyni rovnako nepodarilo bezpečne preukázať (odkaz na bod 22 rozsudku súdu prvej inštancie). Tieto nedostatky nemožno na podklade vykonaných dôkazov preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených v § 35 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. 11. Nepodstatná vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie je aj odvolacia námietka žalobkyne, že žalovaný zavádza súd ohľadom počtu a miesta stretnutí so žalobkyňou ako aj potvrdenia príkazu udeleného pre žalobkyňu obstarať záležitosť smerujúcu k inkasu pohľadávky. Súd prvej inštancie postrehol tieto okolnosti a preto konštatoval, že považuje za pravdepodobné, že skutočne došlo k dohode (odkaz na bod 19 súdu prvej inštancie), avšak táto okolnosť sama o sebe nie je spôsobilá zhojiť absenciu určitosti prejavu vôle sporových strán pri uzatvorení dohody. 12. Čo sa týka nároku na preplatenie poštovného a výdavkov na telefón žalobkyňa nepredložila ani v odvolacom konaní žiaden doklad o zaplatení poštovného, prípadne nákladov na telefón. Existencia tvrdenej skutočnosti je podmienená existenciou dôkaznej povinnosti, nedodržanie ktorej nie je procesne sankcionované, avšak prejaví sa v rozhodnutí vo veci, vo forme neúspechu strany v spore, o aký prípad sa jedná i v súdenej veci. 13. Žalobkyňa napokon vytkla súdu prvej inštancie aj to, že nesprávne vyhodnotil závery vyplývajúce z výsluchu svedkyne pani M., ohľadom potvrdenia existencie dohody o odmene. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť dodáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, v dôsledku čoho ani táto odvolacia námietka nie je spôsobilá privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci. 14. V odvolaní žalobkyňa neargumentuje skutočnosťami a dôkazmi s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo predložené nové dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobkyne nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).