Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/313/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111201684 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111201684.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: V. I., Z. K. X, Z., zastúpený JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Vazovova 9/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2016 č.k. 14C 12/2011-112 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 395 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku v rozsahu o zaplatenie sumy 331,20 eur p o t v r d z u j e a vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu nad rámec zaplatenia sumy 331,20 eur z a m i e t a. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 68%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 395 eur titulom náhrady škody spôsobenej mu pri výkone verejnej moci do troch dní od jeho právoplatnosti, vo zvyšku žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.596,96 eur zamietol, s tým, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku. 2. Vychádzal zo žaloby žalobcu skutkovo odôvodnenej tým, že uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, ČVS:T.-XXX/X-T.-Z.-XXXX zo dňa 18.10.2005 mu bolo vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 184 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Prokurátor podal obžalobu na Okresný súd Bratislava III dňa 19.09.2006. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 3T 119/2006. Okresný súd Bratislava III dňa 25.09.2006 vydal trestný rozkaz, ktorým bol uznaný vinným a bol mu uložený peňažný trest a bol zaviazaný na náhradu škody voči poškodenej organizácii. Voči uvedenému trestnému rozkazu podal odpor a následne bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.11.2007, sp.zn. 3T 119/06 spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2007. O predbežné prejednanie nároku na náhradu škody požiadal dňa 26.01.2009, avšak bezvýsledne. Podľa žaloby mu v dôsledku trestného stíhania vznikla škoda v podobe výdavkov na trovy právneho zastúpenia, spočívajúcich v uhradenej platbe vo výške 395 eur, ktoré vyplatil v uvedenej sume svojmu obhajcovi ako zmluvne dohodnutú odmenu súvisiacu s jeho obhajobou v trestnom konaní. Nemajetková ujma podľa žaloby spočíva v dlhodobej psychickej nepohode, narušení rodinného života a tiež strate dôstojnosti a vážnosti v profesionálnom živote. Za nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda, považoval uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava III, ČVS:T.-XXX/X- T.-Z.-XXXX zo dňa 18. 10. 2005, ktorým mu bolo vznesené obvinenie za skutok kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 184 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, ako aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní. 3. Poukázal na vyjadrenie žalovaného k žalobe, že nie je orgánom oprávneným konať za štát v predmetnej veci z dôvodu nesplnenia podmienok na postup podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvodil, že v priebehu prípravného konania nedošlo k takej zmene situácie, ktorá by zakladala postup prokurátora v zmysle § 215 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Nakoľko Okresný súd nariadil vo veci pojednávanie, potvrdil tým zákonnosť prípravného konania. Oslobodzujúci rozsudok bol vyhlásený z dôvodu zmeny procesnej situácie na pojednávaní. Mal za to, že ani jeden z orgánov verejnej moci nevydali nezákonné rozhodnutie, resp. že by nesprávne úradne postupovali. Argumentoval, že nie sú splnené podmienky v zmysle § 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. Namietal, že voči Generálnej prokuratúre SR bola žaloba podaná predčasne, nakoľko nebola podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 splnená podmienka predbežného prerokovania nároku, keďže na Generálnu prokuratúru SR nebola doručená písomná žiadosť žalobcu na predbežné prerokovanie nároku a takáto žiadosť jej nebola ani postúpená. Ďalej uviedol, že uplatnený nárok nespĺňa zákonné požiadavky podľa §17 ods. 3 ods. 4 zák. č. 514/2003. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nie je podľa neho vôbec odôvodnený, nie sú uvedené žiadne relevantné skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých by bolo možné uplatnený nárok priznať. Zdôraznil, že nemajetkovú ujmu nestačí len deklarovať, ale musí byť aj preukázaná a potvrdená. Namietal premlčanie, ktoré zdôvodnil tým, že rozsudok Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 3T /119/06 z 20.11.2007 nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2007, žaloba o náhradu škody bola súdu doručená až dňa 21.1.2011. Tiež nie sú podľa neho splnené hmotnoprávne predpoklady pre to, aby v konaní na strane žalovaného vystupovala Generálna prokuratúra SR podľa § 4 ods. 1 pís. f 514/2003. Žiadal, aby súd pokračoval v konaní s Ministerstvom spravodlivosti SR. Poukázal na nález US SR SP II.US 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013. Argumentoval, že v danom prípade došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby podľa § 285 písm. c) Trestného poriadku, že skutok nespáchal obžalovaný. Poukázal na skutočnosť, že v rámci hlavného pojednávania došlo k výraznej zmene dôkaznej situácie, nakoľko došlo k zmene výpovede svedka L., ktorý žalobcu v prípravnom konaní usvedčoval zo spáchania predmetného trestného činu, nakoľko z jeho výpovede vyplynulo, že k zanedbaniu povinností došlo z jeho strany a tento poznatok bol následne vyťažený a bolo proti nemu začaté trestné stíhanie. Z uvedeného je podľa žalovaného zrejmé, že zo strany prokuratúry nedošlo k porušeniu povinností uložených prokurátorovi zákonom v rámci prípravného konania. Nemôže preto niesť zodpovednosť za prípadnú vzniknutú škodu. 4. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol právne ju posúdiac podľa ust. § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 4 ods. 1 uvedeného zákona, § 5 ods. 1 uvedeného zákona, § 6 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 17 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 18 ods. 1 uvedeného zákona a § 19 ods. 1,2,3 uvedeného zákona, keď vykonaným dokazovaním zistil, že vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave III, ČVS:T.-XXX/X-T.-Z.-XXXX zo dňa 18.10.2005 vzniesol voči žalobcovi obvinenie za skutok kvalifikovaný ako trestný čin poškodzovania a ohrozovania prevádzky všeobecne prospešného zariadenia podľa § 184 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku. Žalobca voči uvedenému rozhodnutiu podal dňa 26.10.2005 sťažnosť. Uznesením zo dňa 11.11.2005, č.k. 3Pv 1285/05-14 Okresná prokuratúra Bratislava III podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Okresná prokuratúra Bratislava III podala obžalobu pod sp. zn. 3 PV 1285/05 na Okresný súd Bratislava III dňa 22.09.2006. Vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 3T 119/2006. Okresný súd Bratislava III žalobcu trestným rozkazom zo dňa 25.09.2006, sp. zn. 3T /119/2011 uznal vinným zo skutku kladeného mu za vinu. Voči trestnému rozkazu podal žalobca odpor. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.11.2007, č.k. 3T 119/2006-162 bol žalobca spod obžaloby podľa § 285 c Trestného poriadku oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, spáchal. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2007. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 20.11.2007, sp. zn. 3T/119/2006-162 zistil, že už zo záverov znaleckého posudku vypracovaného v prípravnom konaní bolo zrejmé, že zodpovednostný subjekt je osoba odlišná od žalobcu. Mal za preukázané, že advokát JUDr. Peter Vačok vystavil žalobcovi dňa 18. 12. 2007 faktúru č. 84/07 na sumu 11 900 Sk (395 Eur) spolu s DPH za poskytovanie právnych služieb v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 3T/119/2006. Z výpisu z účtu JUDr. Petra Vačoka zo dňa 21.03.2008 až 26.03.2008 zistil, že žalobca vyplatil sumu 11900 Sk (395 eur) JUDr. Petrovi Vačokovi, advokátovi, dňa 26.03.2008, a to vkladom v hotovosti. Z vyčíslenia trov právneho zastúpenia mal za preukázané, že právny zástupca žalobcu počas trestného stíhania vykonal nasledovné úkony právnej služby: - prevzatie a príprava zastúpenia dňa 15.01.2007 - účasť na hlavnom pojednávaní na Okresnom súde Bratislava III, dňa 13.03.2007, dňa 27.04.2007, dňa 26.06.2007 a dňa 20.11.2007 teda 4 úkony právnej služby po á 49,29 eur + režijný paušál za rok 2007 po á 5,91 eur + 20 % DPH, spolu s DPH 331,20 eur. Skutočnosť, že vyúčtované úkony boli v trestnom konaní skutočne aj vykonané, nemal za spornú. Z osvedčenia o registrácii a pridelení daňového identifikačného čísla mal za preukázané, že JUDr. Peter Vačok, advokát bol platiteľom DPH v rozhodnom období. 5. Vychádzal zo žiadosti žalobcu zo dňa 26.01.2009, ktorou žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie náhrady škody, pričom nemal za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR na jeho žiadosť neodpovedalo. 6. K žalovanej sume predstavujúcej skutočnú škodu vo výške 395 eur, ktorú požadoval titulom uhradených nákladov na obhajobu, žalobca uviedol, že advokátsky poriadok dovoľuje s klientom si dohodnúť výšku odmeny, táto zodpovedá fakturovanej sume, ktorú klient uhradil, o čom sa v spise nachádza doklad, a to faktúra a výpis z účtu JUDr. Vačoka z 26.3.2008. Uvedenú sumu uhradil v hotovosti. Mal za to, že i keď podľa súdnej praxe k náhrade dochádza podľa sumy vypočítanej podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z., náhrada škody v danom prípade zodpovedá sume, ktorú uhradil svojmu advokátovi a teda sume, ktorou sa mu ponížil jeho rodinný rozpočet. Dohoda o odmene bola uzatvorená ústne. 7. Súd prvej inštancie vyhodnotil za medzi stranami sporu nesporné, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky na žiadosť o predbežné prejednanie nároku žalobcu nereagovalo a rovnako nemal za sporné, že vyúčtované úkony boli v trestnom konaní právnym zástupcom žalobcu skutočne aj vykonané. V danom spore sa teda zameral na riešenie otázok, ktoré zostali medzi stranami sporu sporné. Predovšetkým bolo potrebné vyriešiť otázku, ktorý subjekt je nositeľom povinnosti nahradiť žalobcovi škodu, ďalej riešiť otázku, či žaloba bola podaná včas a napokon ustáliť, či žalobcovi vznikla škoda a nemajetková ujma a v akej výške. Ustálil, že zodpovedným subjektom je štát (Slovenská republika). Konštatoval, že k otázke označenia (resp. určenia) orgánu oprávneného konať za štát zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky právne závery napríklad v uznesení z 26. septembra 2012 sp. zn. 6Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania (žaloby). Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 OSP). Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť žaloby, so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 OSP. V prípade, že žalujúca strana síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu (žaloby) a ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá OSP vyplýva, že súd je povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. Právne názory vyjadrené v tomto uznesení najvyššieho súdu použil súd prvej inštancie aj v danej veci. Pozornosť upriamil tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo 289/2014, podľa ktorého ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. Toto rozhodnutie bolo prijaté na uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR na zasadnutí občianskoprávneho kolégia NSSR, ktoré sa konalo dňa 3.12.2015. 8. Ustálil, že v danom prípade nárok žalobcu sa odvíja od uznesenia o vznesení obvinenia Okresného riaditeľstva policajného zboru v Bratislava III ČVS:T.-XXX/X-T.-Z.-XXXX zo dňa 18.10.2005, ako aj nesprávneho postupu prokurátora v tom, že podal obžalobu.Za daného skutkového stavu mal za naplnené podmienky ustanovenia § 4 ods,1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. a uzavrel, že orgánom konajúcim za štát je generálna prokuratúra. Týmto orgánom nemôže byť ministerstvo vnútra, pretože nie sú naplnené právne podmienky § 4 ods.1 písm. b/ alinea 1, keďže prokurátor podal obžalobu. Týmto orgánom nemôže byť ani ministerstvo spravodlivosti, pretože na základe rozhodnutia súdu došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. 9. Dôvodil, že oporu v zákone nemá ani argumentácia generálnej prokuratúry, že ak súd obžalobu prokurátora prijme, má za štát konať ministerstvo spravodlivosti, keď iba v prípade ministerstva vnútra a generálnej prokuratúry ako orgánov konajúcich za štát sú v zákone špecifikované podmienky, za ktorých v súvislosti s postupom orgánov činných v trestnom konaní je dané ich konanie za štát. Ministerstvo vnútra je týmto orgánom len za predpokladu, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. Ak tieto podmienky nie sú kumulatívne splnené, vyjadril názor, že je orgánom konajúcim za štát generálna prokuratúra. Vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti ako orgánu konajúcemu za štát už žiadna špecifická podmienka upravená nie je. 10. Druhú v poradí riešil námietku žalovaného, že žaloba bola voči nemu podaná predčasne, z dôvodu, že mu nebol zaslaný návrh na predbežné prejednanie náhrady škody. Túto námietku súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej doručením žaloby zo strany súdu sa má za to, že žalovaný bol vyzvaný na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody 11. Ďalej sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou včasnosti uplatneného nároku, pretože žalovaný vzniesol námietku jeho premlčania. Túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Oslobodzujúci rozsudok bol vyhlásený dňa 20.11.2007, nadobudol právoplatnosť dňa 23.11.2007. Žalobca požiadal o predbežné prejednanie nároku dňa 26.01.2009. Odo dňa podania žiadosti o predbežné prejednanie až do skončenia prerokovania premlčacia lehota neplynie, najdlhšie však počas šiestich mesiacov. Vzhľadom na medzi stranami sporu nespornú skutočnosť, že ministerstvo spravodlivosti na žiadosť žalobcovi v lehote 6 mesiacov neodpovedalo, v čase od 26.01.2009 do 26.07.2009 premlčacia lehota neplynula. Vyhodnotil, že žalobcovi tak trojročná lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uplynula dňa 23.05.2011, pričom žalobu podal dňa 21.01.2011. 12. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou splnenia zákonných podmienok zodpovednosti štátu za danú škodu. Mal za to, že predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, za splnenia podmienky využitia riadnych opravných prostriedkov a zrušenia nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovila a je konštantná v otázke, že ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 30. novembra 2009 sp. zn. 4Cdo 183/2009). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je totiž neskorší výsledok trestného stíhania. 13. Vyjadril názor, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Vzhľadom na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 zo dňa 13.11.2013, ktorý skonštatoval, že "vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila" , súd prvej inštancie skúmal osobitosti daného prípadu. Z vykonaného dokazovania v konaní pred Okresným súdom Bratislava III sp. zn. 3T/119/2006 zistil, že podľa názoru súdu, ktorý rozhodoval v trestnej veci, bolo už v štádiu prípravného konania z protokolu ako aj zo znaleckého posudku zrejmé, kto je zodpovedný subjekt. Samotná zmena vo svedeckých výpovediach pred súdom nebola jediným dôvodom, pre ktorý došlo k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby. 14. Z uvedeného potom vyvodil, že v konaní bola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia, ktorým je v tomto prípade uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, bol preukázaný vznik škody v podobe výdavkov žalobcu na trovy právneho zastúpenia, ktoré žalobcovi vznikli v dôsledku rozhodnutia vydaného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Bratislave III ČVS:T.-XXX/X-T.-Z.-XXXX zo dňa 18.10.2005 a k úhrade ktorých zo strany žalobcu skutočne aj došlo. 15. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody. Konštatoval, že v danom prípade skutočnou škodou boli náklady žalobcu vynaložené v spojitosti s uplatnením práva na obhajobu v trestnom konaní, a to bez ohľadu na účelnosť ich vynaloženia, keďže v danom konaní nerozhoduje o trovách konania resp. o ich výške, pričom právne uzavrel, že ide o sumu, o ktorú sa zmenšil majetok žalobcu v súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. 16. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 395 eur spočívajúcu vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní, ktorú žalobca vynaložil v súvislosti s právnym zastúpením JUDr. Petra Vačoka a ktorá bola dohodnutá ako zmluvná odmena a bola žalobcom na účet jeho právneho zástupcu vyplatená. 17. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca si v konaní okrem náhrady materiálnej škody uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania, a to v súkromnom, spoločenskom a profesionálnom živote. Pri vyhodnotení predmetného čiastkového nároku vychádzal z výpovede žalobcu a predvolaných svedkov W. I. F. F. Z., ktorých výpovede uviedol v odôvodnení rozsudku a zohľadnil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti. V konaní nemal za preukázané, že v danom prípade išlo o citeľný zásah do práva žalobcu na jeho česť, dôstojnosť, súkromný život a rovnako nemal za preukázané, že trestné stíhanie malo nepriaznivé dôsledky na jeho ďalšie pracovné uplatnenie. Na základe vykonaného dokazovania vyhodnotil, že trestné stíhanie žalobcu nebolo zásahom do jeho rodinného a spoločenského života s priamym dopadom na jeho najbližších v intenzite udávanej žalobcom. Vyjadril názor, že žalobca počas konania nepreukázal, že by bola znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti a rovnako ani to, že by došlo k zhoršeniu jeho postavenia v pracovnom alebo rodinnom živote, keďže bol až do odchodu na dôchodok zamestnancom v jedinej spoločnosti, trestné stíhanie nemalo vplyv na výšku jeho príjmu. Z výpovede jeho nadriadeného vyplynulo, že trestné stíhanie nemalo vplyv ani na postavenie žalobcu vo vzťahu k jeho nadriadeným alebo podriadeným. Svedok sám ako nadriadený žalobcu mu dôveroval. V rodinnom živote manželka žalobcu poukazovala síce na hádky a nezhody, ale v ďalších častiach svojej výpovede poukázala na to, že medzi ňou a žalobcom boli počas spolužitia "bežné" hádky ako v každom vzťahu. Vo vzťahu k deťom na jednej strane uvádzala, že sa im zhoršil prospech a na druhej strane uviedla, že dvaja starší synovia už pracovali a vo vzťahu k zhoršenému prospechu najmladšieho syna poukázala na to, že s prospechom mal problémy už od 5. ročníka základnej škody, pričom v čase trestného stíhania žalobcu mal 18 rokov a bol študentom strednej škody. Vzal do úvahy, že k obmedzeniu kontaktu žalobcu s jeho širšou rodinou došlo na základe jeho vlastného rozhodnutia. Vo vzťahu k namietanej dĺžke konania poukázal na skutočnosť, že žalobca v priebehu celého trestného stíhania sťažnosť na prieťahy nepodal. V časti uplatnenej nemajetkovej ujmy preto žalobu ako nedôvodnú zamietol, majúc za to, že žalobca v konaní dostatočným spôsobom nepreukázal nim uvádzaný vplyv trestného stíhania na integritu jeho osoby. 18. O trovách konania nerozhodol s poukazom na ust. §151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“). 19. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho vyhovujúcej časti podal riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho v napadnutej časti zmeniť a žalobu i v tejto časti zamietnuť. Uviedol, že z výpisu z účtu právneho zástupcu žalobcu JUDr. Vačoka vyplýva jediná skutočnosť, že dňa 26.03.2008 bola na účet uvedeného advokáta pripísaná suma 395 eur od osoby menom I., z čoho sa podľa jeho názoru nedá jednoznačne usudzovať, že išlo o osobu žalobcu a ani že išlo o zaplatenie trov právnych služieb v trestnej veci žalobcu. Mal teda za žalobcom nepreukázané, že mu vznikla škoda spočívajúca v zmenšení jeho majetku o sumu 395 eur. Ďalej poukázal na znenie ust. § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a na jeho poznámku pod čiarou, ktorá odkazuje na § 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, keď podľa uvedenej vyhlášky a aj samotného vyčíslenia trov obhajoby v trestnom konaní samotným právnym zástupcom doloženým do preskúmavaného spisu vyčíslenie trov zastúpenia bolo v sume 331,20 eur. Z uvedeného dôvodu potom podľa neho súd prvej inštancie neprávne priznal žalobcovi dohodnutú zmluvnú odmenu za právne zastupovanie vo výške 395 eur, keď ustanovenia § 9 až 14 uvedenej vyhlášky dohodnutú zmluvnú odmenu advokáta neupravujú. 20. Žalobca proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie nepodal a ani sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 21. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, keď súd prvej inštancie síce riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré však správne nevyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí náležite odôvodnil pokiaľ ide o posúdenie unesenia dôkazného bremena žalobcom o uhradení trov obhajoby JUDr. Vačokovi, a odvolací súd sa s jeho právnymi závermi v tomto smere a v tomto rozsahu stotožňuje a konštatuje ich správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je v tomto rozsahu dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaní v tejto súvislosti uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o dôvodnosti uplatneného nároku na náhradu žalobcovi takto vzniknutej škody. Súd prvej inštancie však nesprávne tento nárok žalobcu právne posúdil, keď žalobcovi priznal náhradu zmluvne dohodnutej odmeny advokáta a nie odmenu tarifnú podľa § 9 až 14 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. V tomto smere a v tomto rozsahu odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného za dôvodné a s jeho odvolacou argumentáciou sa v celom rozsahu stotožnil. 24. Z dôvodu viazanosti odvolacieho súdu dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd posudzoval správnosť a zákonnosť postupu súdu prvej pri vykonávaní dôkazov a zákonnosť ich hodnotenia, keď v tomto smere nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne procesné pochybenie. 25. Podľa § 132 OSP ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016, t.j. v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci (aktuálne strany sporu). S uvedeným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov. 26. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky z každého dôkazu potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie (6MCdo 1/2010). 27. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania pokiaľ ide o preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti o uhradení trov obhajoby v trestnom konaní JUDr. Vačokovi a nemožno mu vyčítať žiaden rozpor vysloveného právneho záveru s logickým myšlienkovým postupom pri hodnotení vykonaných dôkazov vo všetkých vzájomných súvislostiach. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie a s jeho právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací súd plne stotožňuje. Uhradenie trov obhajoby JUDr. Vačokovi žalobcom je na základe vykonaného dokazovania zrejmé z časovej a logickej súvislosti doložených dôkazných prostriedkov a ich nadväznosti na trestné konanie vedené proti žalobcovi a odvolací súd o preukázaní tejto skutočnosti žalobcom nemá žiadne pochybnosti. Následne súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval príslušné ust. § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré však nesprávne interpretoval a dopustil sa tak nesprávneho právneho posúdenia danej veci. 28. Právne posúdenie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná. Právne posúdenie je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu, pretože na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis, než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval. 29. Nesprávnosť právneho posúdenia danej veci súdom prvej inštancie spočíva v tom, že žalobcovi priznal nárok na náhradu zmluvne dohodnutej odmeny za právne zastupovanie advokátom v trestnom konaní, napriek tomu, že aplikované ust. § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v poznámke pod čiarou odkazuje na ust. § 9 až 14 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov upravujúcich tarifnú odmenu za právne zastupovanie. Tarifná odmena advokáta v trestnej veci žalobcu bola vo výške 331,20 eur, čomu zodpovedá i žalobcom doložené vyčíslenie trov právneho zastúpenia jeho právnym zástupcom JUDr. Vačokom v jeho trestnej veci. 30. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa vyhodnotenia unesenia dôkazného bremena žalobcom o uhradení trov obhajoby JUDr. Vačokovi za nedôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v jej rozsahu 331,20 eur ako vecne správny v podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo zvyšku rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti nad rámec 331,20 eur podľa § 388 CSP zmenil, nakoľko v tomto rozsahu neboli splnené podmienky na potvrdenie ani zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie a žalobu v tomto rozsahu zamietol. 31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu strán sporu v odvolacom konaní, keď žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v rozsahu 84% a neúspešný v rozsahu 16%, jeho pomerný úspech v odvolacom konaní je teda 68%. 32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).