Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/557/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111202880 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111202880.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Kataríny Javorčíkovej, v právnej veci žalobcu: H. G., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. D.. O. XX, U., proti žalovaným: 1. Slovenská republika zastúpená Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, Špitálska 4, 6, 8, Bratislava, 2. Sociálna poisťovňa, Ul. 29. Augusta 8, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.03.2014, č. k. 8C/15/2011-58, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 18.03.2014, č. k. 8C/15/2011-58, p o t v r d z u j e . Žalovaným n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, posúdiac vec podľa § 1, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 10 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zamietol návrh žalobcu, ktorým sa domáhal voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa náhrady nemajetkovej ujmy domáhal voči žalovaným dôvodiac, že v dôsledku zmeny právnej úpravy (nový zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení účinný od 01.01.2004), ktorá nastala až po priznaní jeho starobného dôchodku rozhodnutím dňa 10.03.2003 podľa starej právnej úpravy (zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení), bol pri výpočte výšky jeho starobného dôchodku diskriminovaný a tak i poškodený. Podľa žalobcu Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR reagovalo na dôchodkovú reformu, resp. robilo dôchodkovú reformu, hlavne aby do výpočtu dôchodkov prenieslo princíp zásad z odmeňovania. Žalobca rozporuje tú časť, kde vyššie príjmy jednotlivých občanov boli zdanené od roku 1989, pričom dôchodky boli zvýšené až od roku 2004. Znamená to, že ostala skupina občanov, ktorí odišli do dôchodku medzi rokom 1989 a 2003, ale u tejto skupiny princíp zásluhovosti z ich nadštandardných príjmov nebol braný do úvahy. Do dôchodku v roku 1989 - 2003 odišli aj občania, ktorých príjmy sú porovnateľné, vo viacerých prípadoch i vyššie, ako príjmy občanov, ktorí odišli do dôchodku od 01.01.2004. Následne pod tlakom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny sa zákonmi č. 244/2005 Z. z. a č. 310/2006 Z. z. začali zmierňovať tieto rozdiely medzi dôchodkami vylúčenej skupiny dôchodcov a dôchodcami po 01.01.2004. Tým podľa žalobcu prakticky zákonne priznali pochybenie. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca si žiadosťou zo dňa 07.01.2003 uplatnil nárok na starobný dôchodok od 03.01.2003. Rozhodnutím zo dňa 10.03.2003 bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, platnom a účinnom v čase rozhodovania, od 03.01.2003 v sume 6.965,- Sk mesačne. Takto určená suma starobného dôchodku zodpovedá dobe zamestnania žalobcu - 41 rokov v III. pracovnej kategórii, dosiahnutým hrubým zárobkom za roky 1998, 1999, 2000, 2001, 2002 a zvýšeniu za 64 dní zamestnania po vzniku nároku na starobný dôchodok. Rozhodnutím zo dňa 22.05.2006 bola žalobcovi dodatočne zhodnotená doba poistenia od 15.10.1962 do 02.01.1963 a od 24.12.1964 do 26.03.1965 ako doba zamestnania. Aj po zhodnotení týchto období sa žalobcovi suma starobného dôchodku nezmenila a naďalej mu patril dôchodok v sume 6.965,- Sk mesačne. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca popri poberaní starobného dôchodku pracoval, bola suma jeho starobného dôchodku na základe jeho žiadosti zvýšená podľa § 261 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, platného a účinného od 01.01.2004, rozhodnutím z 15.06.2005 za obdobie dôchodkového poistenia od 01.01.2004 do 31.12.2004 zvýšená na sumu 7.972,- Sk mesačne. Rozhodnutím zo dňa 24.05.2006 bola žalobcovi zvýšená suma starobného dôchodku od 01.01.2006 podľa § 261 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. za obdobie dôchodkového poistenia získaného počas poberania starobného dôchodku od 01.01.2005 do 31.12.2005 na sumu 8.801,- Sk mesačne. Rozhodnutím zo dňa 24.04.2007 bola žalobcovi opäť zvýšená suma starobného dôchodku podľa § 261 ods. 3 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. od 01.01.2007 za obdobie dôchodkového poistenia získaného počas poberania starobného dôchodku od 01.01.2006 do 31.07.2006 na sumu 9.417,- Sk mesačne. Ďalšími rozhodnutiami bol žalobcovi v súlade s platnou právnou úpravou upravovaný starobný dôchodok nasledovne: rozhodnutím zo dňa 15.10.2007 bol zvýšený starobný dôchodok podľa § 293k zákona č. 461/2003 Z. z. od 18.08.2006 na sumu 11.905,- Sk mesačne, od 01.01.2007 na sumu 12.028,- Sk a od 01.07.2007 na sumu 12.780,- Sk; rozhodnutím zo dňa 02.06.2009 bola suma starobného dôchodku zvýšená podľa § 66 ods. 3 a § 293l ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006 Z. z. od 01.02.2009 po zhodnotení obdobia dôchodkového poistenia získaného počas poberania starobného dôchodku od 01.08.2006 do 31.01.2009 na sumu 497,- eur mesačne; v súlade s osobitnými právnymi predpismi bol starobný dôchodok žalobcovi postupne zvyšovaný, naposledy podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov od 01.01.2012 na sumu 538,- eur mesačne. 4. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca počas celého konania neuviedol, o aký právny predpis opiera svoj nárok, resp. na základe akého právneho titulu sa svojho nároku domáha. Túto skutočnosť namietali aj žalovaní s tým, že sa tak nemohli kvalifikovane vyjadriť k ich prípadnej pasívnej vecnej legitimácii, k premlčaniu (premlčanie tak z opatrnosti namietali všeobecne), k splneniu hmotnoprávnych náležitostí vzťahujúcich sa na konkrétny hmotnoprávny právny titul. Žalobca počas celého konania tvrdil iba to, že sa cíti byť diskriminovaný voči ostatným poberateľom starobného dôchodku, ktorým bol starobný dôchodok priznaný už podľa novej právnej úpravy účinnej od 01.01.2004, ktorá je voči poberateľom starobného dôchodku sociálnejšia, spravodlivejšia. Uvádzal, že priznanie starobného dôchodku podľa starej právnej úpravy účinnej do 01.01.2004 nebolo spravodlivé, pretože nebol vtedy braný pri výpočte výšky starobného dôchodku princíp zásluhovosti z ich nadštandardných príjmov. 5. Súd prvej inštancie preto posudzoval nárok žalobcu ako náhradu za nemajetkovú ujmu vzniknutú podľa zákona č. 58/1969 Zb., s poukazom na ustanovenia § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 10.03.2003 bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok. Súd ďalej vychádzal z právneho názoru, že výklad zákona č. 58/1969 Zb. je potrebné smerovať tak, aby bol tento bol konformný s Ústavou SR, preto pod pojmom náhrada škody treba rozumieť aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Nepripustením možnosti odškodnenia nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla nezákonným rozhodnutím žalovaného v 2. rade alebo nesprávnym úradným postupom žalovaných podľa zákona č. 58/1969 Zb., by došlo k situácii, že by poškodené osoby, ktorým škoda vznikla z tohto dôvodu pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z. z., boli oproti osobám, ktorým škoda vznikla z toho istého dôvodu, avšak už za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý náhradu nemajetkovej ujmy už upravuje), znevýhodnené a nedošlo by u nich k odškodneniu nemajetkovej ujmy, ktorá im preukázateľne vznikla. 6. Súd prvej inštancie následne skúmal, či bol v danej veci naplnený základný zákonný predpoklad pre prípadné úspešné uplatnenie nároku, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo existencia nesprávneho úradného postupu. 7. V postupe oboch žalovaných pri priznaní starobného dôchodku žalobcovi rozhodnutím zo dňa 10.03.2003 a následnými rozhodnutiami, však súd prvej inštancie nezistil žiadne nezákonné rozhodnutie, ani nesprávny úradný postup. 8. Súd prvej inštancie taktiež zdôraznil, že v prípade uplatňovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné v konaní preukázať závažnosť ujmy a závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, v spoločenskom uplatnení, alebo ďalších skutočností, a to z dôvodu ustálenia výšky takejto peňažnej náhrady. Súd môže peňažné zadosťučinenie priznať iba v prípade, ak dospeje k záveru, že v konkrétnom prípade došlo ku skutočnému závažnému následku na poškodenom a tento zásah má značnú intenzitu, pričom dôkazné bremeno je na žalobcovi. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca ani v uvedenom smere nepreukázal tvrdeniami, ani dôkazmi, závažnosť ujmy a následkov, ktoré mu vznikli ako poškodenému situáciou, ktorú opisoval počas celého konania. V konaní nebolo preukázané, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal dôsledok v znížení jeho dôstojnosti, v negatívnom dopade na jeho súkromný život, či v psychických útrapách. 9. Z uvedeného dôvodu dospel súd k záveru, že v danej veci nie je daný právny nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto návrh žalobcu zamietol v celom rozsahu ako právne nedôvodný. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP). Žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, žiadne trovy nevznikli, a preto im súd náhradu trov konania nepriznal. 10. Rozsudok bol doručený žalobcovi a žalovanému v 1. rade dňa 16.06.2014, a žalovanému v 2. rade dňa 12.06.2014. 11. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Namietol, že nepozná obsah korešpondencie okresného súdu s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny a so Sociálnou poisťovňou , ale z ich vyjadrení a z priebehu pojednávania na okresnom súde dňa 18.03.2014 vyplýva, že okresný súd sa nezaoberal podstatou jeho žaloby - diskrimináciou jeho osoby zákonom č. 461/2003 Z. z., ale viedol dokazovanie nesprávnym smerom. Okresný súd sa stotožnil s vyjadreniami žalovaných, v ktorých sa obidve inštitúcie vyjadrili čo všetko pre žalobcu v medziach zákona vykonali. Zabudli na to, čo ešte mali urobiť, aby nebol žalobca diskriminovaný - ospravedlniť sa a vykompenzovať pochybenie zo zákona č. 461/2003 Z. z.. Podľa žalobcu sa okresný súd bál opýtať žalovaného v 1. rade, prečo tvorcovia zákona č. 461/2003 Z. z. vylúčili skupinu občanov Slovenskej republiky, medzi ktorých patrí aj žalobca, z možnosti uplatniť si princíp zásluhovosti z ich nadštandardných zdanených príjmov do výpočtu dôchodkov. Okresný súd sa tiež bál požiadať žalovaného v 2. rade o prepočet jeho dôchodku podľa zákona 100/1988 Z. z., doplňujúcich zákonov č. 244/2005 Z. z. a č. 310/2006 Z. z. a zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalobca to považuje za vážny nedostatok, pretože diskriminačné rozdiely dávajú obraz o tom, ako štát uplatňovaním zákona č. 461/2003 Z. z. v praxi rozdielne zaobchádza s osobami v rovnakom postavení . Okresný súd nebol schopný sa zamerať na dokazovanie správnym smerom, čo nahradil dokazovaním žalobcovej neschopnosti formulovať, o čo mu vlastne ide. Zamietnutím žalobcovej žaloby len potvrdil, aký je radový občan bezmocný, aj pri tak nezvratných dôkazoch, ako je zákon č. 461/2003 Z. z., ktorý je voči nemu diskriminačný. Okresný súd rešpektuje konanie podľa tohto zákona, aj keď je evidentné, že uvedený zákon pôsobí diskriminačne. Na základe uvedených dôvodov navrhol žalobca odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok v plnom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Odvolanie žalobcu bolo doručené žalovanému v 1. rade dňa 08.07.2014 a žalovanému v 2. rade dňa 04.07.2014. 13. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca sa jednoznačne ani v odvolaní nevyjadril k tomu, na základe akého právneho titulu si uplatňuje nemajetkovú ujmu. Preto sa žalovaný v 1. rade naďalej nevie podrobne vyjadriť k skutkovému stavu veci, a tiež k otázke pasívnej legitimácie v tomto konaní. Žalobca uvádza, že údajná ujma mu bola spôsobená v roku 2004, keď mu bol prepočítaný dôchodok podľa novej právnej úpravy, t.j. podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. Žalovaný v 1. rade preto z opatrnosti opätovne namieta premlčanie práva na uplatnenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 101 a § 106 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a na zákon č. 58/1969 Zb. Ďalej uviedol, že podľa § 120 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., je žalovaný v 2. rade verejnoprávna inštitúcia, zriadená na výkon sociálneho poistenia. Žalovaný v 2. rade teda rozhoduje aj o priznaní dôchodkových dávok a určuje ich výšku. Ďalej poukázal na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Posudzovanie nároku na starobný dôchodok priznaný pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z. upravujú jeho prechodné ustanovenia. Podľa § 260 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. dávky dôchodkového zabezpečenia priznané podľa predpisov účinných pred 01.01.2004 sa považujú po 30.12.2003 za dávky podľa tohto zákona, a to v sume, v akej patrili k 31.01.2003. Žalovaný v 2. rade postupoval v súlade s Ústavou SR, ako aj všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď starobný dôchodok žalobcu vyčíslil podľa predchádzajúcej právnej úpravy, t.j. podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, a neprepočítaval ho po účinnosti zákona č. 461/2003 Z. z.. Okrem uvedeného, novelizáciami zákona č. 461/2003 Z. z. sa postupne zmierňoval rozdiel v sumách starobných dôchodkov priznaných pred a po účinnosti tohto zákona. Išlo napr. o novelu č. 244/2005 Z. z. (§ 293e zákona č. 461/2003 Z. z.) alebo novelu č. 310/2006 Z. z. (§293k zákona č. 461/2003 Z. z.). Z uvedeného vyplýva, že v prípade žalobcu nedošlo k žiadnej diskriminácií. Starobný dôchodok žalobcu sa posudzoval a vyplácal rovnako, ako starobný dôchodok ostatných fyzických osôb, ktorých nárok na výplatu starobného dôchodku vznikol pred 01.01.2004, t.j. pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z. z.. Všetkým týmto dôchodcom sa vypočítal dôchodok rovnakým spôsob, v súlade so zákonom č. 100/1988 Zb.. Žalovaný v 1. rade má za to, že žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a fakty, pre ktoré by mal byť rozsudok zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol. 14. Žalovaný v 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne a právne správny a dôvody odvolania nie sú relevantné vo vzťahu k predmetu tohto súdneho konania. Navrhol preto odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok potvrdil. 15. Vyjadrenia žalovaných k odvolaniu boli doručené žalobcovi dňa 18.08.2014. Žalobca na ne už písomne nereagoval. 16. Vec s odvolaním žalobcu bola predložená odvolaciemu súdu dňa 20.08.2014. 17. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi, po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť. Vo veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, a preto odvolanie žalobcu prejednal odvolací súd bez nariadenia pojednávania, a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 27.03.2018. 19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav zistený z riadne vykonaného dokazovania. Vykonaným dokazovaním dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré majú oporu v obsahu spisového materiálu. Dokazovanie vo veci vykonal v dostatočnom rozsahu a výsledky vykonaného dokazovania zhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach v súlade s ust. § 132 OSP (procesné ustanovenie platné do 30.06.2016). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Naopak, súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom posúdil v celom súhrne, a aj náležite vyhodnotil. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými pre vec rozhodujúcimi námietkami účastníkov sporu. Vec aj správne právne posúdil, keď na prejednávaný prípad aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. a zákona č. 514/2003 Z.z.. Svoj právny záver súd prvej inštancie aj riadnym spôsobom vysvetlil, pretože v odôvodnení rozsudku v súlade s § 157 ods. 2 OSP (platným do 30.06.2016) podal dostatočne zrozumiteľný výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku rozsudku, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Aj o náhrade trov konania rozhodol súd aplikujúc správne zákonné ustanovenie (§ 142 ods. 1 OSP) vzhľadom na plný úspech žalovaných v spore. 20. Odvolací súd sa preto plne stotožňuje so všetkými zisteniami a závermi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k jeho rozhodnutiu vo veci. S uvedeným odôvodnením napadnutého rozsudku sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa nasledovné: 21. Nemajetková ujma je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére. Pri vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, v prípade osoby právnickej jej dobré meno a povesť. Nemajetková ujma nemôže byť vypočítaná ako majetková ujma. Súd môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu, ak iná primeraná náhrada (ústne alebo písomné ospravedlnenie) nebola postačujúca na odstránenie následkov a došlo k značnému zníženiu dôstojnosti a spoločenskej vážnosti poškodeného. 23. Žalobca v danej veci v podstate spochybňuje kvalitu zákona č. 461/2003 Z. z., ktorý považuje za diskriminačný. Svojou žalobou sa domáhal priznania nemajetkovej ujmy ako kompenzácie „za pochybenia zo zákona č. 461/2003 Z. z.“. V žalobnom návrhu nežiadal, aby sa mu žalovaní ospravedlnili, tieto jeho očakávania vyplývajú až z podaného odvolania. Súd prvej inštancie bol však v čase svojho rozhodovania vo veci v zmysle § 153 ods. 2 OSP viazaný len žalobným petitom, a preto nemohol prekročiť žalobný návrh žalobcu a prisúdiť mu viac (prípadné ospravedlnenie), než žiadal. 24. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí správne konštatoval, a odvolací súd práve túto skutočnosť považuje za rozhodujúcu v tomto konaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania závažnosti ujmy a následkov, ktoré mu vznikli ako poškodenému. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú, je zásadne vecou účastníkov sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží teda zásadne na účastníkoch sporu a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť tvrdenia (v čase konania pred súdom prvej inštancie podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a povinnosť dôkazu (v čase konania pred súdom prvej inštancie podľa § 120 ods. 1 OSP). Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník sporu, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech. V prejednávanej veci zaťažovalo žalobcu dôkazné bremeno preukázať splnenie zákonných podmienok na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, čo však nepreukázal. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy tak žalobca nemohol byť ani úspešný. 25. Rovnako neobstojí ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa nezaoberal podstatou jeho žaloby - diskrimináciou zákonom č. 461/2003 Z. z.. Len v prípade, ak by v čase prejednávania veci súdom prvej inštancie dospel tento k záveru, že zákon č. 461/2003 Z. z. je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, iným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musel by v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) OSP konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. K takému záveru však zjavne súd prvej inštancie nedospel. 26. Žalovaní žiadnym spôsobom neporušili, a ani nemohli porušiť, svoju právnu povinnosť. Rozhodnutia sociálnej poisťovne, týkajúce sa dávok dôchodkového zabezpečenia boli žalobcovi vypočítané v súlade so zákonom, podľa rovnakých pravidiel ako iným dôchodcom. 27. Vzhľadom na uvedené, keď žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti oproti stavu v čase vyhlásenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a argumenty uvádzané v odvolaní nie sú spôsobilé privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. 28. Pretože nedošlo k žiadnemu porušeniu ústavného práva žalobcu na riadne a spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie, a súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu, ako aj o trovách konania, vecne správne, odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 29. Na záver považuje odvolací súd za potrebné ešte poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2004, č k. IV. ÚS 340/2004-16, podľa ktorého: „Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali, alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník.“ 30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 31. Aj keď boli žalovaní v odvolacom konaní úspešní, odvolací súd im nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pretože im žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).