Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111215894 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111215894.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobkyne: C.. T. G. O. M. Š. T. M. E. Q. M. E. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom L. K., I. T. Č.. XX/XX, zastúpená JUDr. Evou Borovskou, advokátkou, Bratislava, Štefánikova č. 7, proti žalovanému: Allianz-Slovenská poisťovňa, a. s., IČO: 00 151 700, Bratislava, Dostojevského rad č. 4, o zaplatenie sumy 8.943,37 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. októbra 2016, č.k. 18 C 126/2011-99, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. októbra 2016, č.k. 18 C 126/2011-99, vo výroku, ktorým žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 8.943,37 € počnúc od 23.5.2010 do 2.10.2013 v celkovej sume 2.707,- € a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e . II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 17. októbra 2016, č.k. 18 C 126/2011-99, vo výroku, ktorým žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania, z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 17.10.2016, č.k. 18 C 126/2011-99, konanie v časti o zaplatenie sumy 8.943,37 € zastavil; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 8.943,37 € počnúc od 23.5.2010 do 2.10.2013 v celkovej sume 2.707,- € a to v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 17.5.2011, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 8.943,37 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 23.5.2010 do zaplatenia. Žalobu dôvodila tým, že uzavrela so svojou právnou zástupkyňou zmluvu o právnej pomoci, v ktorej sa dohodli na zmluvnej odmene vo výške 20 % z vymoženej sumy za úraz, ktorý je bol spôsobený v dôsledku dopravnej nehody, v súvislosti s ktorou žalovanému vznikla zákonná povinnosť (zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za náhradu škody spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) nahradiť spôsobenú škody na zdraví. Žalovaný jej uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví dobrovoľne nezaplatil, z dôvodu ktorého bola nútená sa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne domáhať náhrady škody súdnou cestou. Podala preto na Okresný súd Bratislava I. žalobu, ktorá bola vedená pod sp.zn. 8 C 285/2004, pričom žalovaný jej nahradil uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví po podaní žaloby na súd, ktorú čiastočne zaplatil v priebehu konania a čiastočne na základe právoplatného súdneho rozhodnutia č. k. 8 C 285/2004-170 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.4.2012, č.k.7 Co 248/2010-207, a preto náklady spojené so zmluvnou odmenou boli vynaložené účelne a má právo na ich úhradu zo strany žalovaného. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, vykonal dokazovanie vyjadreniami procesných strán, listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobkyňa a jej právna zástupkyňa uzavreli dňa 28.5.2003 zmluvu o právnej pomoci, ktorej obsahom bola dohoda o vyplatení podielovej odmeny z vymožených nárokov od žalovaného. Právoplatným rozhodnutím súdu č.k. 8 C 285/2004-170 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.4.2012, č.k. 7 Co 248/2010-207, bola žalobkyni priznaná náhrada škody na zdraví vo výške 37.577,18 € s príslušenstvom s tým, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením. Právna zástupkyňa žalovanej (správne žalobkyne, poznámka odvolacieho súdu) vystavila a doručila žalovanému faktúru č. 9/2010, v ktorej vyčíslila zmluvne dohodnutú odmenu na sumu 8.943,37 €. Počas konania žalovaná uhradila trovy právneho zastúpenia vo výške 8.943,37 € žalobkyni dňa 2.10.2013, z dôvodu ktorého žalobkyňa písomným podaním zo dňa 10.10.2016 vzala žalobu čo do istiny späť a zotrvala na nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Žalovaný na pojednávaní konanom dňa 17.10.2016 so späťvzatím žaloby súhlasil, pričom uviedol, že k úhrade došlo omylom na základe neprávoplatného rozhodnutia súdu č.k. 8 C 285/2004-243, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zrušený, navrhol nárok žalobkyne na priznanie úrokov z omeškania zamietnuť ako nedôvodný. Súčasne poukázal na to, že na Okresný súd Trnava podal žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá je vedená pod sp.zn. 20 C 351/2015. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 2 C.s.p., § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a dôvodil tým, že dňa 2.10.2013 došlo k úhrade istiny za právne zastúpenie poškodenej vo výške 8.943,37 € na účet žalobkyne. Nesporným faktom je, že sa tak stalo potom, ako Krajský súd v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 30.4.2013, č.k. 14 Co 603/2012-237, vyslovil svoj právny názor vo vzťahu k priznaniu nárokov na vyplatenie podielovej a tarifnej odmeny v totožnom spore. Poukázal na to, že žalovaný, napriek tomu, že bol výzvou súdu zo dňa 29.4.2014 v rámci konania vedeného pod sp. zn. 8 C 285/2004 vyzvaný k oznámeniu, či z jeho strany došlo k úhrade trov konania na základe predloženej faktúry č. 9/2010, sa k tejto skutočnosti bližšie nevyjadril (uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 14 Co 833/2014-279), hoci k jej úhrade došlo zhruba pred 7 mesiacmi, pričom táto skutočnosť mohla mať zásadný význam pre rozhodovanie o náhrade trov právneho zastúpenia podľa advokátskej tarify. S poukazom na tieto skutočnosti dospel k záveru, že žalovaný uhradil žalovaný nárok žalobkyne dobrovoľne na základe predloženej faktúry i napriek rozhodnutiu krajského súdu, ktorý oprávnenosť tohto nároku spochybnil. To znamená, že žalovaný uznal nárok žalobkyne v súlade s faktúrou č. 9/2010, avšak k jeho úhrade pristúpil po uplynutí doby splatnosti, čím sa dostal do omeškania, z dôvodu ktorého žalobkyni vzniklo právo na zaplatenie úrokov z omeškania. Listom zo dňa 18.5.2010 vyzvala právna zástupkyňa žalobkyne žalovaného na úhradu nákladov spojených s právnym zastúpením žalobkyne v súdnom konaní 8 C 285/2004 v zmysle zmluvy o zmluvnej odmene v lehote do troch dní od jeho doručenia. Žalovaný pristúpil k úhrade až dňa 2.10.2013 a tak sa dostal do omeškania s plnením podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak dlžník nesplní svoj peňažný dlh riadne a včas má veriteľ právo popri plnení požadovať aj úroky z omeškania. Námietku žalovaného, že uhradená istina je predmetom súdneho konania o vydanie bezdôvodného obohatenia vedeného na Okresnom súde Trnava, nebola z jeho strany preukázaná s tým, že pokiaľ žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná, vychádzajúc zo spisovej značky konania uvedenej žalovaným, v roku 2015, mal dostatok priestoru k tomu, aby v predmetnom konaní predložil súdu relevantný dôkaz o uvedenom konaní. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že k úhrade istiny došlo omylom, nakoľko nikdy nárok žalobkyne v tejto veci neuznával, potom zostala nezodpovedaná otázka, prečo konal v rozpore so svojím tvrdením a prečo dôkaz o úhrade nepoužil v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania podľa advokátskej tarify. Úroky z omeškania boli vyčíslené v súlade s vykonávacím predpisom, ich výška a doba začiatku plynutia nebola zo strany žalovaného spochybnená. 3.2. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255, § 256, § 262 C.s.p.; vecne tento výrok neodôvodnil. 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 8.943,37 € počnúc od 23.5.2010 do 2.10.2013 v celkovej sume 2.707,- € a proti výroku, ktorým priznal žalobkyni náhradu trov konania podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Vytkol súdu prvej inštancie, že vôbec neskúmal právny základ žalobou uplatneného práva, pretože ak rozhodoval o nároku žalobkyne na zaplatenie úrokov z omeškania, mal ako predbežnú otázku posúdiť, či nejaké právo (na zaplatenie istiny) žalobkyni vzniklo a ak áno, kedy toto právo vzniklo, kedy sa mala pohľadávka stať splatnou a či mohlo dôjsť k jeho omeškaniu s plnením peňažného dlhu. Prvoinštančný súd teda pochybil, keď neskúmal, či daný dlh niekedy vôbec existoval. Žalobkyni zaplatil sumu 8.943,37 € dňa 2.10.2013, ale nemienil tým uhradiť (refundovať) zmluvnú odmenu podľa faktúry jej právnej zástupkyne č. 9/2010, v žiadnom prípade ale nezaplatil žalobkyni žalovanú istinu, úhradu uvedenej sumy vykonal na základe neprávoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 2.9.2013, č.k. 8 C 285/2004-243, ktoré na odvolanie žalobkyne odvolací súd zrušil (rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 14 Co 645/2013-251). Momentom doručenia zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave vzniklo na strane žalobkyne bezdôvodné obohatenie, ktoré mu mala vydať. Uvedenú sumu zaplatil omylom, išlo o chybu, ktorú priznáva, pričom žalobkyni právo na úhradu istiny nikdy nevzniklo, táto pohľadávka sa nikdy nestala splatnou, z dôvodu ktorého sa nemohol nikdy dostať do omeškania. Nesúhlasil s argumentáciou súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že výška a doba začiatku plynutia nebola z jeho strany spochybnená, nakoľko iba stroho uviedol, že nepredložil dôkaz o podaní žaloby na Okresný súd Trenčín (v napadnutom rozsudku bolo omylom uvedené Trnava), ktorou sa domáha od žalobkyne vydania bezdôvodného obohatenia. Podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za právne irelevantné vo vzťahu k tomuto konaniu s tým, že poukázal na ustanovenie § 151 ods. 1 C.s.p. Ďalej uviedol, že plnil na základe uznesenia súdu, ktoré mu bolo doručené dňa 11.9.2013, nie na základe výzvy žalobkyne, ktorá mu bola doručená dňa 24.5.2010, t.j. tri a pol roka pred uskutočnením platby. Právo na zaplatenie žalovanej sumy nemohlo žalobkyni vzniknúť ani titulom náhrady trov konania a ani titulom náhrady škody. Žalovaný v odvolaní poukázal na splnenie podmienky účelnosti vynaložených nákladov podľa § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. a namietal duplicitu za tú istú právnu službu, pretože zaplatil žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia za všetky úkony vykonané jej právnou zástupkyňou JUDr. Borovskou v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 8 C 285/2004. Záverom uviedol, že nikdy neuznával a neuznáva údajnú pohľadávku žalobkyne na zaplatenie zmluvnej odmeny vo výške 8.943,37 €, ktorú mala žalobkyňa dobrovoľne uhradiť svojej advokátke na základe nimi uzavretej zmluvy o právnej pomoci Túto odmenu jej nenahradil (nerefundoval) a ani ju nemieni refundovať, pretože ak žalobkyni nevzniklo právo domáhať sa náhrady z uvedenej zmluvnej odmeny z povinného zmluvného poistenia, nemohol mu ani vzniknúť dlh, ktorý bol predmetom tohto sporu a tým sa nemohol dostať do omeškania, a teda nemôže byť zaviazaný na úhradu úrokov z omeškania z tohto dlhu. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal náhradu trov konania. 5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila, odvolanie nepodala. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. marca 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa žalobkyne a žalovaný, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktorú by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd uvádza, že predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 8.943,37 € s príslušenstvom. Z dôvodu späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie uvedenej žalovanej sumy, súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil (v tejto časti odvolanie žalobca a žalovaný nepodali); žalobkyňa zotrvala na zaplatení príslušenstva, úroku z omeškania vo výške 9 % zo sumy 8.943,37 € od 23.5.2010 do 2.10.2013, v celkovej sume 2.707,- €. 10. V prejednávanej veci žalobkyňa zobrala žalobu späť v časti o zaplatenie žalovanej istiny z dôvodu jej zaplatenia počas konania, pričom žalovaný s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasil. Za týchto okolností prvoinštančný súd postupoval správe, keď konanie v časti o zaplatenie sumy 8.943,37 € predstavujúcej žalovanú istinu zastavil. Odvolací súd dodáva, že späťvzatím žaloby sa rozumie procesný úkon žalobcu, z ktorého obsahu jednoznačne vyplýva, že na prejednaní svojej žaloby úplne, prípadne v presne určenej časti, nemá záujem a je uzrozumený s tým, že o jeho žalobe v tomto rozsahu nebude súdom meritórne rozhodnuté. Zákon žalobcovi výslovne neukladá, aby zdôvodnil späťvzatie žaloby, pretože dôvody, pre ktoré berie žalobu späť, môžu byť významné pre posúdenie, či má žalovaný vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím žaloby, ako aj pre rozhodnutie o náhrade trov konania. Pretože späťvzatie žaloby môže byť v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného na skončení konania meritórnym rozhodnutím veci, má preto zásadne právo vyjadriť nesúhlas s týmto procesným úkonom. Keď žalobca vezme žalobu späť, súd je povinný pred rozhodnutím o tomto úkone, vyzvať žalovaného, aby uviedol, či so späťvzatím žaloby súhlasí, a v prípade ak nesúhlasí, aby uviedol, aké má k tomu dôvody. Vážne dôvody, ktoré opodstatňujú nesúhlas so späťvzatím žaloby, spravidla spočívajú v tom, že žalovaný má právny alebo iný (morálny, procesný, ekonomický a podobne) záujem na tom, aby sa o žalobe meritórne rozhodlo. To, že má žalovaný vážne dôvody, tvrdí a preukazuje on a nesie aj pre seba nepriaznivé následky vyplývajúce z toho, že vážne dôvody netvrdil alebo nepreukázal. Toto platí nielen vtedy, ak žalobca žalobu zoberie späť celkom, ale aj vtedy, ak príde k späťvzatiu žaloby sčasti. 11. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietku žalovaného, že súd prvej inštancie neskúmal právny základ žalobou uplatneného nároku a bol povinný pred priznaním úrokov z omeškania skúmať, či u neho daný dlh niekedy existoval, pretože na pojednávaní konanom dňa 17.10.2016 neuviedol žiadne vážne dôvody, pre ktoré by nesúhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby, práve naopak, so späťvzatím žaloby súhlasil a iba skonštatoval, že ak by neprišlo k späťvzatiu žaloby v časti zaplatenia istiny, žaloba by bola v celom rozsahu nedôvodná, pretože na jej zaplatenie nemá žalobkyňa nárok. Ak mal žalovaný záujem na autoritatívnom rozhodnutí súdu, nemal s čiastočným späťvzatím súhlasiť, prvoinštančný súd by jeho dôvody posúdil, či sú vážne a konanie by v časti o zaplatenie istiny nezastavil. 12. Z uvedených dôvodov preto ďalšiu argumentáciu žalovaného v odvolaní, že žalovanú istinu zaplatil žalobkyni omylom na základe neprávoplatného rozhodnutia súdu, že žalobkyni právo na úhradu istiny nikdy nevzniklo, že išlo o duplicitnú odmenu za tú istú právnu službu (tarifnú aj zmluvnú odmenu), vyhodnotil ako nedôvodnú. Odvolací súd zároveň dodáva, že ak žalovaný zaplatil žalobkyni žalovanú istinu omylom, mohol sa v konaní vzájomnou žalobou domáhať zaplatenia omylom takto uhradenej sumy, čo ale neurobil. Žalovaný síce tvrdil, že istina, ktorú žalobkyni uhradil, je predmetom konania o vydanie bezdôvodného obohatenia vedeného na Okresnom súde Trenčín (súd prvej inštancie omylom uviedol v napadnutom rozsudku Okresný súd Trnava), ale toto tvrdenie nepreukázal a v odvolaní dokonca uviedol, že podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia považuje za právne celkom irelevantné vo vzťahu k tomuto konaniu. Odvolací súd preto dospel k záveru, že tvrdenia uvádzané žalovaným v jeho odvolaní nemali vplyv na správnosť posúdenia skutkových a právnych okolností veci, ktoré uviedol súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, pretože nemusel z dôvodu čiastočného späťvzatia istiny vykonať dokazovanie týkajúce sa nároku žalobkyne na zaplatenie žalovanej istiny, keďže vzala žalobu v tejto časti späť z dôvodu splnenia dlhu žalovaným. 13.1. Podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. 13.2.Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 14. Úrok z omeškania je sankciou za nedodržanie povinnosti uhradiť dlh riadne a včas a tvorí aj príslušenstvo pohľadávky. Veriteľovi vzniká nárok na úhradu úroku z omeškania zo zákona dňom, kedy sa dlžník dostane do omeškania. Zvyčajne ide o deň, ktorý nasleduje po splatnosti faktúry, alebo po uplynutí dňa, do ktorého mala byť napríklad vrátená pôžička. Ustanovenie § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka určuje podmienky, za ktorých sa dlžník dostáva do omeškania, ale neurčuje, kedy dochádza k zániku tohto omeškania. Tieto prípady možno vyvodiť z ďalších ustanovení zákona, príp. logickou úvahou. Omeškanie dlžníka zanikne najmä splnením povinnosti zo záväzkového vzťahu, t. j. riadnym a včasným splnením dlhu (§ 559 Občianskeho zákonníka). 15. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, pretože nezaplatil žalobkyni odmenu za právne zastúpenie právnej zástupkyni, ktorá ju zastupovala vo veci náhrady škody vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 8 C 285/2004, v lehote splatnosti, ktorá jej bola vyfakturovaná faktúrou č. 9/2010, zo dňa 3.5.2010, splatnou dňa 19.5.2010, z dôvodu ktorého priznal žalobkyni úrok z omeškania tak ako žiadala vo výške 9 % zo žalovanej sumy od 23.5.2010, t.j. odo dňa nasledujúceho po uplynulí lehoty na zaplatenie dlhu uvedenej vo výzve na úhradu trov konania zo dňa 18.5.2010 (3 dni odo dňa obdržania výzvy), do 2.10.2013, t.j. do dňa kedy zanikol peňažný dlh splnením, tzn. Dňom, kedy žalovaný uhradil žalobkyni žalovanú istinu (výška úroku z omeškania je v súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.). 16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 191 C. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193, § 205 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovenia § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 17. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci, s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 18. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v ďalšej napadnutej časti, a to vo výroku, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania, vzhľadom na absenciu uvedenia, v akom rozsahu jej priznal nárok na náhradu trov konania, ako aj vecného odôvodnenia tohto výroku, zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. a vec mu vrátil podľa § 391 ods. 1 C.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom bude povinnosťou súdu opätovne o náhrade trov konania rozhodnúť a svoje rozhodnutie presvedčivo odôvodniť. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania, nespĺňa náležitosti vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p., t.j. je nepreskúmateľné, nakoľko sa prvoinštančný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia odôvodnením výroku o trovách konania právne relevantným spôsobom vôbec nevysporiadal. Povinnosťou súdu prvej inštancie totiž bolo uviesť právne dôvody, pre ktoré na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ustanovenia § 255, § 256 a § 262 C.s.p., mal skúmať procesné zavinenie na zastavení konania. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že trovy konania ako neodmysliteľná súčasť občianskeho procesu sú spojené s konkrétnym súdnym konaním a ich platenie a náhrada, končí právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie meritórne, či procesne skončilo. Z uvedeného vyplýva, že o náhrade trov konania je súd povinný vždy rozhodnúť a svoje rozhodnutie i v tejto časti presvedčivo odôvodniť, a to nielen uvedením zákonného ustanovenia, podľa ktorého o trovách konania rozhodol. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutí je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. 19. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania zrušil, o náhrade trov prvoinštančného a zároveň i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o náhrade trov konania (§ 396 ods. 1, § 255 a nasl. C.s.p.). 20. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 21. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).