Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/386/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111242051 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111242051.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ Ľ. Z., K.. XX.X.XXXX, O. Š. XX, O. a 2/ Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX, O., oboch zastúpených: Mgr. Daniela Hanáková, nar. 24.8.1979, bytom Špitálska 51, Bratislava proti žalovaným: 1/ I. C., K.. XX.X.XXXX, O. Š. XX, O. a 2/ U. C., K.. X.X.XXXX, O. Š. XX, O. o určenie neplatnosti oznámenia o úhrade nájomného a zdržanie sa zásahov do užívania bytu, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16.1.2015, č.k. 24C/171/2011-159, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovaným 1/ a 2/ sa proti žalobcom 1/ a 2/ priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že oznámenie o výške nájomného za užívanie štvorizbového bytu na X. poschodí v bytovom dome na Š. T. Č.. X v O., katastrálne územie W. Q., dané zo strany žalovaných 1/ a 2/ listom zo dňa 02.11.2011 voči žalobcom 1/ a 2/ v sume 400 eur mesačne počnúc mesiacom december 2011, splatnej k 15-temu dňu mesiaca, za ktorý sa nájomné platí a za obdobie 36 mesiacov spätne v sume 14 400,- Eur, je neplatné. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy konania spočívajúce v zaplatenom súdnom poplatku vo výške 99,50 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2.Rozhodnutie právne odôvodnil § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 43, § 145 ods. 1, § 671 ods. 1, § 680 ods. 2, 3, § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, 2, § 697, § 700 ods. 1, 2, 3, § 703 ods. 1, 2, 3, § 705 ods. 1, § 710 ods. 1, § 711 ods. 1, § 871 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 1 ods. 1, 5, § 4a, § 5 zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách (ďalej len „zákon o cenách“) a § 2 ods. 1 písm. e), § 4 ods. 1, 2, 3 zákona č. 260/2011 Z.z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z.z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 260/2011 Z.z.“) a vecne tým, že vo vzťahu k určovaciemu petitu je daný naliehavý právny záujem žalobcov na požadovanom určení. Vychádzal z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 7 Obo 54/02, zo dňa 15.05.2003 (vo veci určenia neplatnosti vylúčenia žalobkyne 1/ z Družstva Pod vežami), z ktorého vyplynulo, že žalobkyňa 1/ získala štvorizbový byt s príslušenstvom na základe rozhodnutia o pridelení bytu zo dňa 16.09.1991 a zápisom o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 21.10.1991. Následne kúpnou zmluvou zo dňa 13.02.1995 č. 35/94 nadobudlo Družstvo Pod vežami vlastníctvo k obytnému domu, ktorým úkonom sa byt, v ktorom mali žalobcovia právo spoločného užívania, stal bytom družstevným. Následne na základe zmluvy o prevode vlastníctva k bytu zo dňa 31.01.2006, došlo k zmene vlastníka a prenajímateľa bytu, keď do právneho postavenia Družstva Pod vežami vstúpili ako noví spoluvlastníci a prenajímatelia žalovaní 1/ a 2/. Vyvodil, že žalovaným nevzniklo právo vypovedať predmetnú nájomnú zmluvu a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že nájom nebol dojednaný zo strany právneho predchodcu odporcov na dobu určitú. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaných, podľa ktorého zánikom členstva v družstve mal zaniknúť žalobcom aj nájom k bytu. Konštatoval, že k zániku nájmu bytu môže dôjsť len zo zákonných dôvodov, pričom pokiaľ ide o zánik nájmu k družstevnému bytu z dôvodu vylúčenia z družstva, takáto situácia je možná za splnenia podmienky, ak nájomca uzatvorí nájomnú zmluvu s prenajímateľom, ktorým je bytové družstvo, ak predmetom nájmu je družstevný byt. Poukázal na to, že v danom prípade žalobkyňa 1/ nedostala do osobného užívania družstevný byt od bytového družstva a ani z jej strany nedošlo k uzatvoreniu nájomnej zmluvy s bytovým družstvom, naopak, bytové družstvo počas trvania spoločného nájmu bytu žalobcami vstúpilo do právneho postavenia prenajímateľa, pričom zmena na strane prenajímateľa a vstup žalobcov do bytového družstva a ich prípadné vylúčenie z bytového družstva nemalo vplyv na skutočnosť, že zánik nájmu bytu sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Keďže žalovaní nepreukázali existenciu dohody o zániku nájmu bytu, uzavretú medzi stranami sporu, resp. existenciu písomnej výpovede z nájmu, mal za to, že dňom doručenia oznámenia o úhrade nájomného za užívanie bytu zo dňa 02.11.2011, existoval medzi sporovými stranami hmotnoprávny vzťah z titulu nájmu bytu. Zároveň vyvodil, že medzi žalobkyňou 1/ a žalobcom 2/ v čase doručenia oznámenia zo dňa 02.11.2011 zo strany žalovaných, existovalo právo spoločného nájmu bytu. Uviedol, že k jednostrannému zvýšeniu nájomného síce došlo s účinnosťou od decembra 2011 (čo je v súlade s ust. § 4 zák. č. 260/2011 Z.z.), avšak z obsahu oznámenia nevyplýva výška sumy, z ktorej bolo vypočítané zvýšenie nájmu; ak teda žalovaní pri výpočte zvýšeného nájomného vychádzali z povahy, kvality a stavu bytu, resp. miesta, kde sa byt nachádza, postupovali tak v rozpore s ust. § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 260/2011 Z.z. V časti oznámenia o povinnosti zaplatiť nájomné spätne za posledných 36 mesiacov vo výške 14 400,- Eur, konštatoval, že nemožno bez pochybností ustáliť, na základe akého cenového predpisu, resp. akým spôsobom dospeli žalovaní k vypočítaniu uvedenej sumy, t.j. aj v tejto časti je jednostranný právny úkon žalovaných nezrozumiteľný a nepreskúmateľný a nemôže sa jednať o platný právny úkon. Uzavrel, že oznámenie žalovaných zo dňa 02.11.2011 vo veci úhrady nájomného za užívanie bytu, bol uskutočnený v rozpore s ust. § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v rozpore s ust. § 4 ods. 1 písm. a) Zákona č. 260/2011 Z. z. o ukončení a spôsobe usporiadania niektorých nájomných vzťahov k bytom, v znení účinnom ku dňu 02.11.2011, v dôsledku čoho je tento jednostranný právny úkon absolútne neplatný pre jeho rozpor so zákonom. Vo vzťahu k tvrdeným zásahom uviedol, že z vykonaného dokazovania nevyplynul záver o tom, že by sa žalovaní dopustili rušivých zásahov do výkonu nájomného práva žalobcov. S poukazom na povinnosť nájomcu platiť nájomné (§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka) dospel k záveru, že žalobcovia sa nemôžu cítiť byť dotknutí, ak by ich žalovaní v súlade s Občianskym zákonníkom vyzývali na úhradu nájomného za užívanie bytu, ktorý je preukázateľne v spoluvlastníctve žalovaných. Vyvodil, že akékoľvek rokovania o výške nájomného, resp. hoci aj neplatné oznámenie o úhrade nájomného nemožno právne kvalifikovať ako rušivý zásah do výkonu práva nájmu. Poukázal na to, že samotný pojem ,,vypratie bytu po skončení nájmu" upravuje Občiansky zákonník, preto ak prenajímatelia v súvislosti s neplatením nájmu upozornili žalobcov na takúto sankciu, nedopustili sa protizákonného konania. Uzavrel, že za prípadné vyhrážky zo strany syna žalovaného 1/ ohľadom vyhádzania vecí na ulicu, nemôžu niesť právnu zodpovednosť žalovaní. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a trovy pomerne rozdelil podľa úspechu strán v spore. Konštatoval, že žalobca mal úspech v časti o zaplatenie 1 695,30 eur (75,92%) a žalovaná v časti o zaplatenie 537,60 eur (24,08%), t.j. žalobcovi priznal trovy v pomere 51,84%, čo tvorila suma 94,35 eur titulom uhradeného súdneho poplatku a suma 248,03 eur titulom trov právneho zastúpenia. 3. Proti rozsudku v jeho zamietajúcej časti podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p., t.j. že súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietali, že súd listinný dôkaz - oznámenie o výške nájomného vyhodnotil ako neplatný právny úkon a uvedený dôkaz aj vykonal, avšak dospel k nesprávnemu názoru, že takýto úkon nemožno kvalifikovať ako rušivý zásah do výkonu práva k bytu, nedostatočne zohľadnil konkrétne skutkové okolnosti predmetného úkonu, keď neprihliadol na skutočnosť požadovania vysokého peňažného plnenia v neprimerane krátkej lehote pod hrozbou núteného opustenia bytu, pričom takéto plnenie bolo vyžadované od nich na základe protiprávneho stavu vykonania neplatného úkonu a takisto pod hrozbou vykonania úkonu výpovede v navodenom stave právnej neistoty. Mali za to, že vzhľadom na neplatnosť predmetného úkonu išlo o bezprávne vyhrážky, s tým, že použitie takýchto hrozieb dostatočne odôvodňuje poskytnutie súdnej ochrany žalobcom a ochranu ich práva na bývanie. Ďalej poukázali na to, že súd prvej inštancie vychádzal iba z obsahu zápisov v evidencii katastra nehnuteľností, príslušného listu vlastníctva a neprihliadol na všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Uviedli, že napriek tomu, že v konaní bola predložená zmluva o prevode predmetného družstevného bytu, súd neprihliadol na jej absolútnu neplatnosť, keďže uzavretím uvedenej zmluvy boli porušené ich práva k družstevnému bytu, ktorú skutočnosť namietali v prvoinštančnom konaní. Uviedli, že vzhľadom na to, že žalovaní opierali svoje tvrdenia len o evidenciu katastra nehnuteľností, pri ktorej neplatí nevyvrátiteľná právna domnienka jej správnosti a súladu so skutočným stavom hmotného práva, boli oprávnení túto skutočnosť namietať a súd bol povinný postupovať v zmysle zásady uvedenej v § 132 O.s.p. Zdôraznili, že predmetnú zmluvu mal uzatvárať žalovaný 1/ na jednej strane ako štatutár družstva a na druhej strane ako kupujúci za sumu 1 Sk, pričom žalovaní si boli vedomí, že v predmetnom byte bývajú žalobcovia a aké plnenia sa platia za užívanie bytu. Konštatovali, že ak podľa neplatnej kúpnej zmluvy a podľa neplatného úkonu určenia nájomného chceli žalovaní získať od žalobcov peňažné plnenie, ide o protiprávny stav navodený zavinením žalovaných, preto konanie žalobcov nemožno právne kvalifikovať ako zásah do práva žalovaných. Namietali, že súd nevykonal navrhnutý dôkaz žalobou o vypratanie bytu, ktorú podali žalovaní voči žalobcom (konanie prebieha na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 12C/219/2013), v rámci ktorej žalovaní pripustili, že sa domáhali od žalobcov odovzdania bytu a dohody o určení odplaty za užívanie bytu. Konštatovali, že v takejto neprehľadnej situácii navodenej úkonmi žalovaných sa oprávnene domáhajú súdnej ochrany. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v tejto časti vyhovie. 4. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu vyjadril v podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 28.5.2015. Uviedli, že sa stotožňujú s názorom vysloveným v napadnutom rozsudku ako aj v uznesení Krajského súdu v Bratislave, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia ohľadom povinnosti žalobcov platiť odplatu za užívanie nehnuteľnosti žalovaným ako vlastníkom bytu. Poukázali na to, že sú riadnymi vlastníkmi bytu, pričom žalobcovia im neuhrádzajú za užívanie bytu žiadnu odplatu, a to bez uzatvorenej nájomnej zmluvy. Vyslovili názor, že nemôže ísť o rušivé zásahy, ak sa domáhajú odplaty za užívanie bytu alebo vypratania bytu žalobou, keďže ide o ich ústavné právo na súdnu ochranu a právo na ochranu svojho majetku. Poukázali na to, že v oznámení neboli použité žiadne vyhrážky a hrozby, išlo iba o žiadosť o platenie odplaty za užívanie bytu s tým, že aj právo žalobcov na bývanie má svoje medze. Uviedli, že v súdnom konaní o vypratanie bytu ponúkli žalobcom 8 návrhov primeraného náhradného bytu s tým, že zaplatia za žalobcov 6-mesačné nájomné a náklady spojené s vysťahovaním a žalobcovia ponuky odmietli. Upozornili, že žalobcovia svoje tvrdenia o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy medzi Družstvom a žalovanými neodôvodnili žiadnymi konkrétnymi dôvodmi. Zopakovali chronológiu úkonov spojených s predmetným bytom, keď žalobkyňa 1/ získala byt od Hlavného mesta SR Bratislava do osobného užívania a následne sa spolu so žalobcom 2/ stali od roku 1994 zakladajúcimi členmi Družstva. Uviedli, že žalobcovia na základe členstva v Družstve mali členské práva v Družstve a boli povinní zaplatiť základný členský vklad a podieľať sa na základe rozhodnutia členskej schôdze na úhrade nákladov Družstva so splácaním kúpnej ceny bytového domu a pozemku určenej kúpnou zmluvou medzi Družstvom a Hlavným mestom SR. Poukázali na to, že Družstvo dňa 24.3.1995 vylúčilo žalobkyňu 1/ ako zakladajúceho člena Družstva a bol jej vrátený členský vklad. V konaní o neplatnosť vylúčenia z Družstva súd rozhodol, že z Družstva nemala byť vylúčená len žalobkyňa 1/, ale aj žalobca 2/, keďže bol manželom žalobkyne 1/ a ich rozvodové konanie nebolo právoplatne skončené. Konštatovali, že na základe uvedeného Družstvo následne dňa 3.10.2005 vylúčilo žalobcov 1/ a 2/ z Družstva a medzitým rozsudkom 9C/286/1996 zo dňa 27.4.1999 súd privolil k výpovedi žalobcov z predmetného bytu a uložil im povinnosť z bytu sa vysťahovať; okrem toho žalobcovia dňa 2.2.1999 previedli členské práva v Družstve na manželov S.. Konštatovali, že na základe uvedených úkonov nemajú žalobcovia žiadne práva k predmetnému bytu. Poukázali na to, že prevzali voľný členský podiel po žalobcoch rozhodnutím členskej schôdze, zaplatili základný členský vklad a vysporiadali všetky nedoplatky a po 10 rokoch sa byty v súlade s kúpnou zmluvou v bytovom dome, vrátane predmetného bytu previedli do osobného vlastníctva členov. Vlastníctvo k predmetnému bytu sa previedlo na žalovaných zmluvou o prevode vlastníctva bytu dňa 31.1.2006 za 1 Sk, nakoľko žalovaní splácali byt 10 rokov Družstvu a Družstvo následne Hlavnému mestu SR. Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 5. Žalobcovia reagovali na vyjadrenie žalovaných podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 24.7.2015, v ktorom uviedli, že tvrdenie žalovaných ohľadom konania o privolenie výpovede je zmätočné, nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo odvolacím súdom zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie, pričom následne bolo konanie zastavené. Následne uviedli argumentáciu v súvislosti s nedôvodnosťou uvedenej žaloby o privolenie výpovede z nájmu bytu z dôvodu, že smerovala iba proti žalobkyni 1/ a nedostatku právne relevantnej výpovede ako podmienky pre uvedené konanie. V súvislosti s prevodom členských práv a povinností na manželov S. uviedli, že uvedenú zmluvu posudzoval Krajský súd v Bratislave v konaní sp.zn. 34Cb/27/99 a následne Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku zo dňa 15.5.2003, č.k. 7Obo/54/02, v ktorom bol vyslovený názor, že k platnému prevodu mohlo dôjsť len ak manželstvo žalobcov k 2.2.1999 trvalo a manželia žili v spoločnej domácnosti, pričom vec bola vrátená Krajskému súdu v Bratislave, ktorý mal vykonať dokazovanie v týchto otázkach. Uviedli, že ich manželstvo bolo právoplatne rozvedené ku dňu 21.12.1998, t.j. zmluvu o prevode členských práv a povinností nemohli platne uzatvoriť. K otázke základného členského vkladu žalobcov v Družstve uviedli, že tento riadne uhradili, o čom bolo vystavené Družstvom písomné potvrdenie, pričom vrátenie základného členského vkladu nemal žiadny právny ani účtovný podklad, navyše členstvo žalobcov v Družstve nezaniklo. Poukázali na to, že Družstvo im neposkytovalo informácie ani potrebnú súčinnosť nevyhnutnú k náprave, pričom následne bez predchádzajúcej písomnej výzvy malo dôjsť k vylúčeniu žalobcov z Družstva z dôvodu neuhradenia základného členského vkladu s tým, že skutočnosť o konaní členskej schôdze nie je doposiaľ preukázaná. Poukázali na to, že ich členský podiel v Družstve nebol voľný, pričom vykonštruované prevzatie členského podielu nie je relevantným právnym dôvodom vzniku členstva. Ani skutočnosť o ich vylúčení z Družstva nepovažovali za preukázanú, keďže nebola v žiadnom konaní predložená zápisnica z členskej schôdze týkajúca sa uvedeného vylúčenia. Zároveň namietali, že nemohlo dôjsť k ich platnému vylúčeniu z Družstva v dôsledku uplynutia objektívnej lehoty na rozhodnutie členskej schôdze. V súvislosti s prevodom vlastníctva bytu na žalovaných uviedli, že sa jedná o zdanlivý úkon, ktorý nebol uzavretý medzi skutočnými nájomcami a členmi Družstva, okrem toho zmluvy o prevode vlastníctva bytu obsahuje nesprávne označenie osoby správcu bytového domu a predmet prevodu. Nesúhlasili s argumentáciou, že rozhodnutím členskej schôdze o vylúčení člena z Družstva sa tento automaticky dostáva do postavenia bezdôvodného užívateľa družstevného bytu, pričom aj platne vylúčený člen má nárok na bytovú náhradu a vyrovnací podiel. V súvislosti s platením kúpnej ceny konštatovali, že žalovaní nepreukázali koľko vlastne platili a na základe akého právneho dôvodu tak činili. K otázke výmazu Družstva z obchodného registra uviedli, že registrový súd nemohol posúdiť zápisnicu z členskej schôdze zo dňa 15.8.2008, pretože mohla vykazovať formálne znaky zápisnice, ale skutočnou zápisnicou nebola. Nesúhlasili s tvrdením žalovaných o ponuke primeraného náhradného bytu, nakoľko táto spočívala iba v zaslaní vytlačenej komerčnej inzercie realitných kancelárií z internetu. Upozornili, že dňa 16.4.2015 bol na Okresnom úrade Bratislava, katastrálny odbor podaný návrh na vklad vlastníckeho práva podľa kúpnej zmluvy č. B. XXXX/XXXX a dňa 27.5.2015 bol vklad vlastníckeho práva povolený, t.j. v súčasnosti je vlastníctvo neexistujúceho bytu z hľadiska právneho nástupníctva úkonom žalovaných spochybnené, pretože aj po povolení vkladu o sebe vyhlasujú, že sú vlastníci, pričom spoločnosť CONCEPTA Invest s.r.o. s jediným spoločníkom je cyperskou schránkovou firmou. Zároveň je ako spoločník uvedená vo firme PURPUR s.r.o., kde je konateľom syn žalovaných a zakladateľskú listinu spoločnosti CONCEPTA Invest s.r.o. pospisovala koncipientka právneho zástupcu žalovaných. Žiadali, aby odvolací súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal žalovaným náhradu trov konania, keďže úkon žalovaných zo dňa 25.5.2015 nemožno vyhodnotiť ako úkon pri poskytovaní právnych služieb, na ktoré sa vzťahuje § 18 ods. 2 zákona o advokácii. 6. Žalobcovia podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 31.8.2016 oznámili, že v súčasnosti spoločnosti CONCEPTA Invest s.r.o. nesvedčí žiadny zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, nakoľko po uskutočnení záznamu G.-XXXXX/XX o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 3.6.2016 sa obnovil stav zápisov pred uzavretím kúpenej zmluvy V-XXXX/XX zo dňa 27.5.2015. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je podané dôvodne. 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok ( § 380 ods.2 C.s.p.). 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.12.2011 domáhali voči žalovaným 1/ a 2/ dvoch nárokov. V prvom petite žaloby žiadali, že určenie výšky nájomného za užívanie štvorizbového bytu na 1. p. v bytovom dome na Š. T.. Č.. XX B. O., kat.ú. W. Q. zo strany žalovaných 1/ a 2/ listom zo dňa 2.11.2011 voči žalobcom 1/ a 2/ na sumu 400 eur mesačne počnúc mesiacom decembrom 2011 splatné k 15. dňu mesiaca, za ktorý sa nájomné platí a za obdobie 36 mesiacov spätne na sumu 14 400 eur je neplatné. Druhým žalobným petitom sa domáhali, aby boli žalovaní 1/ a 2/ povinní sa zdržať zásahov do užívania bytu č. 1 v dome na Š. T.. Č.. XX B. O. žalobcami 1/ a 2/, a to jednostranného určovania peňažných plnení za užívanie bytu žalobcami 1/ a 2/, hrozieb vypratania z bytu a vypratania žalobcov 1/ a 2/ z bytu. Súd prvej inštancie žalobe v časti určovacieho petitu vyhovel, pričom vo vzťahu k tomuto výroku nebolo podané odvolanie žiadnou zo sporových strán. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bolo rozhodnutie prvoinštančného súdu v časti, v ktorej zamietol nárok žalobcov týkajúci sa uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa zásahov do užívacieho práva k bytu, hrozieb vypratania a vypratania žalobcov z bytu. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcov rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Podľa § 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom. 14. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak nároku žalobcov nevyhovel. Je zrejmé, že žalobcovia ako prvoradé vytýkajú súdu prvej inštancie, že sa prejudiciálne nezaoberal otázkou platnosti nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaných k predmetnému bytu, ochrany užívania ktorého sa domáhajú, resp. platnosti úkonov predchádzajúcich nadobudnutiu tohto vlastníckeho práva. Odvolací súd však konštatuje, že bez ohľadu na vyriešenie otázky právneho postavenia žalovaných vo vzťahu k predmetnému bytu, nemožno považovať tvrdené konanie žalovaných za zásah do riadneho užívania bytu žalobcami. Tvrdený zásah do užívania bytu mal totiž spočívať v tom, že žalovaní zaslali žalobcom písomnú žiadosť, aby žalobcovia uhrádzali nájomné za užívanie bytu určené vo výške 400 eur mesačne počnúc decembrom 2011 a súčasne aby uhradili takto určené nájomné za posledných 36 mesiacov vo výške 14 400 eur pod hrozbou výpovede nájmu bytu a následného vyprataniu bytu. Podľa názoru odvolacieho súdu písomná žiadosť obsahujúca výzvu na úhradu nájomného, príp. iného plnenia spojeného s užívaním bytu a s tým spojené určenie výšky týchto plnení hoc aj od nevlastníka bytu nemôže zakladať rušivý a neoprávnený zásah do pokojného užívania bytu, ktorý by odôvodňoval potrebu súdnej ingerencie vo forme uloženia povinnosti zdržania sa takéhoto zásahu pôvodcovi tohto konania. Súdna ochrana proti rušivým zásahom do práva užívať nehnuteľnosť, resp. v širšom zmysle práva na bývanie je namieste, ak tvrdené konanie fakticky a v určitej intenzite zasahuje do práv vlastníka, nájomcu, príp. oprávneného detentora nehnuteľnej veci (na základe tvrdených skutkových okolností nie je možné zistiť, z akého titulu odvodzujú žalobcovia svoje právo byt užívať). Za takýto faktický zásah by bolo možné považovať napríklad faktickú nemožnosť užívania bytu, nemožnosť užívania bytu v stave spôsobilom na riadne užívanie, nemožnosť požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním veci. Určenie výšky plnenia a výzva na jeho úhradu žiadnym spôsobom reálne neobmedzuje užívateľa nehnuteľnosti a nie je tomu tak ani pri tvrdenom „navodení právnej neistoty“, ktorá mala nastať konaním žalovaných. Obdobne je to aj v prípade hrozby vyprataním bytu, keď samotné „vyhrážanie“ konaním, ktoré by prípadne aj mohlo znamenať rušivé konanie (čo však nie je daný prípad), nemôže byť dôvodom podania negatórnej žaloby. Žalobcovia zároveň žiadali, aby bola žalovaným uložená povinnosť zdržať sa aj samotného vypratania nehnuteľnosti. Odvolací súd však ani samotné vypratanie bytu (bez ďalšieho) nepovažoval za rušivý zásah do užívania bytu, keď vypratanie bytu je iba dôsledkom úspešného uplatnenia právneho prostriedku, t.j. žaloby v súdnom konaní, ktorá mimochodom bola zo strany žalovaných aj podaná a o ktorej sa vedie súdne konanie, t.j. k samotnému procesu vyprataniu ešte nedochádza, pričom zároveň právny podklad na vypratanie - oznámenie o určení výšky nájomného, bolo súdom vyhlásené za neplatné. Ak teda súd prvej inštancie vychádzajúc zo zápisu z katastra nehnuteľností, na základe čoho považoval za vlastníkov nehnuteľností žalovaných, neskúmal namietanú neplatnosť nadobudnutia tohto vlastníckeho práva, resp. neplatnosť úkonov tomu predchádzajúcich a v tomto smere nevykonal dokazovanie, nepochybil, nakoľko pre rozhodnutie o nároku žalobcov na zdržanie sa rušivých zásahov do užívania bytu to nebolo potrebné. Odvolací súd na okraj poznamenáva, že prípadným skúmaním právneho postavenia žalovaných k predmetnému bytu by sa nič nezmenilo na postavení žalobcov čo do rozsahu ich užívacích práv k bytu (ktoré však nijakým spôsobom neboli zasiahnuté konaním žalovaných). 15. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správne potvrdil. 16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ voči neúspešným žalobcom 1/ a 2/, s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).