Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/10/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244556 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244556.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: A. N., W. XXX, O., zastúpeného FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Národná banka Slovenska, Imricha Karvaša 1, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody 790,87 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 14C/189/2011-273, zo dňa 29.9.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia 790,87 eura s prísl. predstavujúcej náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom žalovanej pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „PDSI“ alebo „družstvo“) a obchodníka s cennými papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len „obchodník s CP“); návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami článku 2 ods. 2 Ústavy SR, § 1, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1 a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) a § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách (ďalej len zákon č. 566/2001 Z.z.), keď z obsahu žaloby mal za zrejmé, že žalobca sa voči žalovanej domáha náhrady škody titulom zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a preto nárok posudzoval v intenciách tohto zákona. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol členom PDSI, do ktorého vložil členský vklad, avšak vzhľadom na rozhodnutie o vystúpení z družstva jeho členstvo zaniklo k 30.3.2011, čím vzniklo právo na vyplatenie vyrovnávacieho podielu vo výške 790,87 eura splatné do 30.9.2011. Úrad pre finančný trh (ďalej len „úrad“) rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil družstvu Prospekt investície, pri ktorom družstvo požiadalo návrhom na začatie konania doručeným úradu dňa 16.4.2003 o schválenie jeho dodatku. Úrad oboznámil PDSI o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z. a zároveň PDSI upozornil na to, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt, pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou družstva. Súd prvej inštancie zistil, že dňa 2.6.2008 uzavrelo družstvo s obchodníkom s CP Zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s CP ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz. Obchodník s CP sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že investíciami vloženými do družstva, ktoré tvorili vklady členov družstva mal právo disponovať výhradne obchodník s CP na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán uzatvorenej medzi obchodníkom s CP a PDSI; zmluva bola ukončená zo strany obchodníka s CP výpoveďou z 30.3.2010 s tým, že po zániku záväzkového vzťahu medzi družstvom a obchodníkom s CP sa družstvo domáhalo svojich nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie dlžných súm. PDSI sa svojich nárokov voči obchodníkovi s CP nedomáhalo súdnou cestou. Ďalej zistil, že finančné prostriedky, ktoré družstvo získalo od svojich členov, neposkytovalo obchodníkovi s CP na základe zmluvy, kde by bola špecifikovaná výška poskytnutej sumy, ale zamestnanci obchodníka s CP priamo disponovali s peniazmi družstva na základe udeleného súhlasu družstvom. S finančnými prostriedkami na účte PDSI boli oprávnené disponovať zamestnankyne obchodníka s CP (Z., H., D., O.) a uzavrel, že družstvo malo účty v Slovenskej sporiteľni a.s., v Československej obchodnej banke a.s. a vo Všeobecnej úverovej banke a.s. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe schváleného Prospektu investície Úradom pre finančný trh UTF-002/2002/ SPI z 21.3.2002, právoplatného 28.3.2002, bolo družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov. Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie pre ich investičné rozhodnutie. Zo zmluvy o zriadení portfólia z 2.6.2008 mal preukázané založenie zmluvného vzťahu medzi PDSI a obchodníkom s CP; predmetná zmluva bola obchodníkom s CP vypovedaná listom z 30.3.2010 s účinnosťou od 1.5.2010 a po tomto úkone družstvo listom z 15.4.2010 požiadalo Národnú banku Slovenska (ďalej len „NBS“) o preskúmanie postupu obchodníka s CP. V tomto čase družstvo však nepodalo žalobu voči obchodníkovi s CP o náhradu škody, ale žiadalo NBS, aby situáciu riešila. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že do 1.6.2010 NBS, ale aj jej právny predchodca - Úrad pre finančný trh - postupovali v súlade so zákonom č. 566/2001 Z.z. správne vo vzťahu k družstvu, ktoré bolo NBS povinné predkladať polročné správy o svojom hospodárení. Mal za zrejmé, že z obsahu správ, ale ani po rokovaniach so štatutárom družstva a s ostatnými štatutármi dcérskych spoločností družstva, nevyplývali žiadne informácie o prípadnej zhoršenej finančnej situácií PDSI. Obsah prerokovaných skutkových okolností o činnosti PDSI mal súd prvej inštancie preukázaný zo zápisu z prerokovania problémov a nezrovnalostí v činnosti družstiev z 24.8.2007; družstvo doručilo (10.10.2007) NBS list s tým, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu zákona ani Prospektov investícií schválených úradom z dôvodov v liste špecifikovaných. Družstvo sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev vzhľadom na ich investičnú stratégiu, že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDING-u, a.s., jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Podľa názoru družstva narušenie tohto systému by mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody a na druhej strane aj náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi. Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentami by boli spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s. PDSI zdôraznilo, že dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom bola vyslovená obava, že jej zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej zo strany ich členov možné, aby jednotlivé družstvá boli naďalej schopné plniť svoje záväzky. Za vyše päťročné obdobie pôsobenia družstiev na slovenskom finančnom trhu nebola evidovaná ani jedna sťažnosť zo strany členov družstiev a taktiež družstvám nebolo zrejmé, že by NBS disponovala nejakou sťažnosťou voči jednotlivým družstvám. 4. Súd prvej inštancie ozrejmil, že družstvo až listom doručeným 15.4.2010 požiadalo NBS o preskúmanie postupu obchodníka s CP po tom, čo mu Obchodník s CP vypovedal zmluvu o zriadení portfólia. Z obsahu listinných dôkazov, ako aj z obsahu výpovede splnomocneného zástupcu žalovanej mal preukázané, že NBS vykonala v období od 20.4.2010 do 6.5.2010 u obchodníka s CP dohľad na mieste a v tomto období vyzvala PDSI listom z 20.4.2010, aby predĺžilo žiadosť o schválenie dodatku Prospektu investície tak, aby družstvo mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže NBS zistila, že podstatná časť Prospektu investície sa stala neaktuálna. Družstvo 28.4.2010 predložilo NBS žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície; týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo podľa § 21 ods. 1 písm. a) zákona č.747/2004 Z.z. prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 z 10.5.2010 na čas, kedy PDSI bolo povinné odstrániť nedostatky žiadosti a žiadosť doplniť. Družstvo však ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie vád žiadosti nedostatky neodstránilo, v dôsledku čoho NBS rozhodnutím OPK-5664/1-5/2010 z 26.8.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu investície zastavila. Rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady NBS číslo GUV-1744/2010 z 8.12.2010, právoplatným 16.12.2010. NBS súbežne začala voči družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. za porušenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) zákona č. 566/2001 Z.z. a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z., rozhodnutím ODT-10890-4/2010 z 30.5.2011, právoplatným 18.7.2011. Týmto rozhodnutím NBS družstvu zakázala predaj majetkových hodnôt, ale nezakázala mu vykonávať inú činnosť, keďže NBS takéto kompetencie voči PDSI ako podnikateľskému subjektu nemala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti ešte dodal, že NBS na základe získaných poznatkov o činnosti družstva ako aj obchodníka s CP, podala dňa 27.7.2010 orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu. Podľa uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru boja proti korupcii ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo 16.11.2010, bolo dňa 10.8.2010 začaté trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. 5. Súd prvej inštancie vznik škody titulom nesprávneho úradného potupu posudzoval v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď mal za to, že žalobca bol povinný preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody, ktorá mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad družstvom, ktorého žalobca bol členom. Vyslovil, že zákonné podmienky vzniku zodpovednosti žalovanej za vznik škody musia byť splnené kumulatívne bez ohľadu na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Žalobca musí spoľahlivo preukázať nesprávny úradný postup orgánu štátu, ako aj to, že mu vznikla škoda v príčinnej súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. Podľa názoru súdu prvej inštancie však žalobca nepreukázal, že by NBS vo vzťahu k družstvu nesprávne úradne postupovala; práve naopak, v konaní mal za preukázané, že NBS až od účinnosti zákona č. 566/2001 Z.z. od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt t.j. PDSI dodržiava schválený Prospekt investície. Dôvodil, že NBS nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb., so zákonom č. 566/2001 Z.z. a zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom. Dospel k záveru, že v danom štádiu konania žalobca nepreukázal už prvú z troch podmienok vzniku zodpovednosti za vznik škody a to nesprávny úradný postup NBS a z dôvodu hospodárnosti konania sa súd prvej inštancie s ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu výškou škody a príčinnou súvislosťou s nesprávnym úradným postupom NBS pri výkone dohľadu nad Družstvom už nezaoberal; skonštatoval, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt je v § 126 až § 130 zákona č. 566/2001 Z.z. regulovaná len čiastočne. Alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8.6.2011 o správcoch alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods. 1 majú členské štáty EÚ vrátane Slovenskej republiky prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.7.2013. Prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z.z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 Z.z. Bol názoru, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný plniť. Uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11.4.2011, sp. zn. 3K 95/2010, mal za preukázané, že na majetok družstva ako úpadcu bol vyhlásený konkurz. Do funkcie správcu bol ustanovený O.. O. U. a veritelia PDSI boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu. Mal za zrejmé, že vzhľadom na vznik nároku žalobcu voči družstvu na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, žalobca patril medzi skupinu veriteľov družstva oprávnených prihlásiť si svoju pohľadávku do konkurzu, čo formou prihlášky do konkurzu urobil a uplatnil si pohľadávku vo výške 790,87 eura. Súd prvej inštancie ďalej v tejto súvislosti konštatoval, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Cz 110/84, publikovaného vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 4/87, ktoré je vzhľadom na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005, naďalej aplikovateľné, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004) platí, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má žalobca pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. 6. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu za predčasne podanú; ako predčasne podanú ju zamietol aj z dôvodu, že žalobca ako bývalý člen družstva, ktorý sa stane v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom veriteľom družstva, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva alebo členom kontrolnej komisie podľa § 244 Obchodného zákonníka. Mal za to, že Obchodný zákonník v § 251 ods. 2, § 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva družstva, ktorí ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Vyjadril presvedčenie, že existencia pohľadávky žalobcu na náhradu škody voči vyššie uvedeným subjektom PDSI vylučuje možnosť, aby sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca nepreukázal, že by bez svojej viny sa bezúspešne domáhal náhrady škody voči subjektom družstva; za skutočnú škodu súd prvej inštancie mal aj ujmu spočívajúcu v neuspokojenej pohľadávke žalobcu ako veriteľa voči subjektom PDSI, ktorú náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, avšak s tým, že táto škoda vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. 7. Súd prvej inštancie považoval v danom prípade ako právne relevantný nesprávny úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému subjektu, ktorým je družstvo; preto len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu, by v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, prichádzalo do úvahy, že žalobcovi vznikne škoda. Žalobca poukázal na to, že mu vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu zo strany NBS nad činnosťou obchodníka s CP, a uviedol, že družstvo poskytovalo finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od žalobcu, obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia. Medzi družstvom a obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak družstvo zistilo, že obchodník s CP si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Iba v prípade, ak by sa PDSI svojej pohľadávky nedomohlo titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné (teoreticky) dospieť k záveru, že družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP. Súd prvej inštancie v tomto kontexte zdôraznil, že v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom (obchodníkom s CP) mohla vzniknúť škoda iba na strane družstva, čo je však subjekt odlišný od žalobcu. Z vyššie uvedených dôvodov vyvodil, že prípadný nesprávny úradný postup NBS vyplývajúci z dohľadu nad obchodníkom s CP v danom prípade právne irelevantný, pretože na strane žalobcu nedošlo k vzniku škody je v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad obchodníkom s CP a preto sa takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal. Bol názoru, že NBS dohľad nad dohliadaným subjektom PDSI nezanedbala a priklonil sa k názoru žalovanej, že družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až 128 zákona č. 566/2001 Z.z. V súlade s uvedenými stanoveniami úrad schválil družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z.z.), t.j. či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné orgány družstva; žalovaná tiež preukázala, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a) bodu 10 zákona č. 566/2001 Z.z.). NBS nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou PDSI, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií a uzavrel, že NBS až od 1.6.2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt dodržiava schválený Prospekt investície. Súd prvej inštancie záverom vyslovil názor, že štát nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy PDSI sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom; žalobca ako člen družstva (podnikateľského subjektu) neinvestoval predmetné peňažné prostriedky do subjektu, na činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak členská schôdza (najvyšší orgán družstva), prostredníctvom ktorého členovia uplatňujú svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolujú činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Žalobca nepreukázal, že počas členstva v PDSI realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z členstva tak, že by aktívne zasahoval do činnosti družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov družstva. 8. Súd prvej inštancie na uvedenom základe tak dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., na vyvodenie ktorej je potrebné kumulatívne, t.j. súčasné splnenie všetkých zákonom stanovených podmienok, keď nepreukázal vznik škody, namietaného nesprávneho úradného postupu, a tým ani vznik príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, preto nárok žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnej žalovanej nepriznal z dôvodu, že si náhradu trov konania neuplatnila. 9. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie ďalej zamietol návrh žalobcu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konštatujúc, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ o žalobcom položených otázkach nie je nevyhnutné pre meritórne rozhodnutie veci. Návrh na začatie prejudiciálneho konania zamietol aj z dôvodu, že v prejednávanej veci rozhoduje ako súd prvej inštancie a nie je teda súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. Preto mu táto povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok. 10. Proti rozsudku v časti zamietnutia návrhu vo veci samej podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť, žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody 790,87 eura s prísl., alternatívne žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie; namietal, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súdu prvej inštancie vytkol neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie nezohľadnil, že NBS nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Pretože vychádzal z garancie NBS ako orgánu dohľadu, spoliehal sa, že nedôjde ku škode na jeho úkor; uviedol, že nemohol predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa NBS len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval. Postup NBS bol preto z jeho pohľadu svojvoľný v neprospech každého, kto sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument NBS, že upozornila družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad jeho celkovou činnosťou, posúdil ako úplne irelevantný, ak nemohol o takto zúženom dohľade orgánu dohľadu vedieť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností NBS, spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný považoval záver, že sa mal viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol „bdelý“ s tým, že mu nepatrili ani zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou družstva, ani obchodníka s CP, ktorými by mohol zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankcie donucujúce porušujúci subjekt k dodržiavaniu zákona. Vychádzal z toho, že povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 zákona č. 566/2001 Z.z. je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa § 135 ods. 1 predmetného zákona (platného v tomto znení od 1.5.2007) družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s CP, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany NBS napriek tomu, že v priebehu celého konania žalovaná tvrdila opak; NBS mala preto zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný NBS) a obchodníkovi s CP. Mal za to, že povinný zákonný dohľad zo strany NBS je dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj PDSI činnosťou obchodníka s CP, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka L.. R. M., Csc. preukázané, že NBS už v roku 2007 pri kontrole družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, akciová spoločnosť, ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s CP, t.j. že PDSI malo všetky peňažné prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a družstvom. NBS sa po zistení o rizikovosti portfólia družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, akciová spoločnosť, CI REALITY, s.r.o., a GLOBAL production, s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, akciová spoločnosť a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva alebo konateľom L.. U. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s CP. Poukázal tiež na to, že NBS naďalej akceptovala stav, že celé portfólio družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, akciová spoločnosť a obchodníkom s CP a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi s CP (v ktorom konštatovala, že obchodník s CP vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre PDSI porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch), ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť obchodníkovi s CP alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s CP alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s CP). Mal za zrejmé, že následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti družstva aj obchodníka s CP vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ním vložených prostriedkov do PDSI, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázal ďalej na skutočnosť, že NBS tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s CP odňala licenciu na činnosť a družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplynulo, že NBS tolerovala porušovanie právnych predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011. Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že NBS rozhodnutím zo dňa 30.5.2011 č. ODT-10890-4/2010 (právoplatným dňa 18.7.2011) zakázala družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že NBS ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle NBS dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva PDSI za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s ktorými je družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006. Na uvedenom základe mal za to, že družstvo svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. od 31.12.2006, avšak NBS voči PDSI úradne zasiahla až v máji 2011 (zákazom činnosti). Mal tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľovi, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. V tejto súvislosti uviedol, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. 11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Uviedla, že súd prvej inštancie pri konaní v prejednávanom spore postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či už predložené žalobcom alebo ňou. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti (§ 121 O.s.p.), pretože na súde prvej inštancie už od 2.7.2012 pravidelne prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Žalovaná vo vyjadrení zopakovala svoje, počas konania prezentované, tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcich sa daného prípadu a uviedla, že žalobca v konaní nepreukázal bezúspešné uplatnenie nároku voči PDSI, čo znamená, že nepreukázal vznik škody. 12. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.3.2018 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 13. Podľa § 470 ods. 1, ods. 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 14. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 15. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom orgánmi verejnej moci je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladom v ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta tak, že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu „nesprávny úradný postup“ vyplýva, že vo všeobecnosti môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. 16. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup zo strany NBS pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou družstva. V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou PDSI ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu. Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície. Teda až od 1.6.2010 mohla NBS dohliadať, či družstvo dodržiava schválený Prospekt investície. Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. (novela zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h) cit. zákona) pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, a teda ani družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie). Preto tieto neexistujúce povinnosti PDSI nemohla NBS kontrolovať. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že NBS nevykonávala dohľad nad finančnými ukazovateľmi družstva, ako sa mylne domnieva žalobca. NBS mohla podľa platnej právnej úpravy kontrolovať len to, či PDSI plní informačné povinnosti v zmysle ustanovení §§ 126 až 130 zákona č. 566/2001 Z.z. Je potrebné poukázať i na to, že žalobca si musel byť vedomý toho, že s jeho investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov (§ 129 ods. 1 písm. b) zákona č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21.7.2013; § 126 až 130 boli z cit. zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa 22.7.2013). Ak si toho žalobca vedomý nebol, nemožno to pričítať na ťarchu žalovanej v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou družstva nemal vedomosť. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu o povinnosti NBS v oblasti skúmania rizikovosti portfólia družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, preto ani NBS tvrdená povinnosť nevyplývala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností NBS. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup NBS iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobcu, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup žalobca vyhodnotil, ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť NBS pri aplikácii zákonov viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú. 17. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi PDSI a obchodníkom s CP vyplýva, že jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva, čo v praxi znamenalo, že obchodník s CP obchodoval vo vlastnom mene na účet družstva. Uvedené znamená, že riziko nieslo samotné PDSI, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c) Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré družstvo ako klient obchodníka s CP využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Žalobca si ako člen družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musel byť vedomý, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť (čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi). Až do rozhodnutia NBS zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV - 274/2011, vykonával obchodník s CP túto činnosť ako regulovanú NBS. Činnosť PDSI, ktorého bol žalobca v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob jeho zhodnocovania na vlastné riziko, t.j. riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s CP voči družstvu, či sekundárnu zodpovednosť družstva voči žalobcovi. Odvolací súd ďalej v názorovej zhode so súdom prvej inštancie poznamenáva, že ani prípadný nesprávny úradný postup NBS voči obchodníkovi s CP, nie je z hľadiska predmetu prebiehajúceho konania pre úspech žalobcu v konaní právne významný, pretože na strane žalobcu nemohlo dôjsť k vzniku škody v bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s eventuálnym nesprávnym úradným postupom NBS (pri dohľade nad obchodníkom s CP) ani podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a ani podľa zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom, keďže žalobca v rozhodnom období nebol (a ani nie je) v žiadnom záväzkovom vzťahu s obchodníkom s CP. Zisťovanie naplnenia nesprávneho úradného postupu NBS vyplývajúceho z jeho dohľadu nad obchodníkom s CP preto nebolo dôležité. Napriek uvedenému sa však s námietkou žalobcu, o nedostatočných opatreniach NBS na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s CP pri činnosti voči PDSI, nie je možné stotožniť, zohľadňujúc aktívny prístup NBS k obchodníkovi s CP (v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 16.596,96 eura, opätovne rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, ktorým uložila obchodníkovi s CP pokutu vo výške 9.958,18 eura a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s CP povolenie na poskytovanie investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobca sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení v postupe NBS, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí NBS, keďže za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. 18. Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zákon č. 514/2003 Z.z., ktorým je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného NBS. 19. Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo/4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazoval žalobca, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu odvíja odo dňa, keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok sp. zn. 29Cdo/4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič. Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty, preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti pohľadávky žalobcu nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvej inštancie i v tom, že návrh na začatie konania bol podaný predčasne. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).