Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/663/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244568 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1111244568.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: Belveder Development, s.r.o., Bratislava, Šoltésovej č. 14, IČO: 36 737 305, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Bratislava, Námestie SNP č. 33, IČO: 00 165 182, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. januára 2014, č.k. 12 C 189/2011-123, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 8. januára 2014, č.k. 12 C 189/2011-123, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. V predmetnom súdnom konaní sa žalobca domáha voči žalovanému zaplatenia 4.388.568,75 € s príslušenstvom, a to podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, z titulu nezákonného rozhodnutia, ako aj trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu, Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v rokoch 2006 až 2008 realizovala 1. etapu rozsiahlej obnovy a rekonštrukcie lokality Banská Bystrica - Kalvária - Urpín (ďalej len „Kalvária“), ktorá predstavovala rekonštrukciu objektov kaplniek krížovej cesty a vrcholového kostolíka na Kalvárii. V čase začatia tejto obnovy bola vlastníkom pozemkov tvoriacich lokalitu Kalvárie Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, so sídlom Banská Bystrica, Nám. SNP č. 27, IČO: 37 966 444. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica a Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, uzavreli dňa 30.6.2006 vyhlásenie o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Kalvárie, ktorou prejavili vôľu postupovať vo všetkých úkonoch a záležitostiach spojených s rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo vzájomnej súčinnosti, informovanosti, personálnom a finančnom prepojení. Územným plánom Mesta Banská Bystrica bola lokalita Pod kalváriou určená na polyfunkčnú zónu občianskej vybavenosti a bývania. Dňa 10.12.2007 uzavrela Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, so žalobcom Dohodu o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Kalvárie, v ktorej sa dohodli, že žalobca najneskôr do 30.6.2008 poskytne Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, podľa potreby finančné prostriedky určené na rekonštrukciu a rozvoj Kalvárie vo výške minimálne 50.000.000,- Sk V Dohode o spolupráci žalobca vyhlásil, že má záujem nadobudnúť do vlastníctva pozemky nachádzajúce sa v lokalite Kalvária vo výmere 27.000 m2 za účelom výstavby polyfunkčnej zóny, súčasťou ktorej budú objekty občianskej vybavenosti a bývania. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v dohode vyhlásila, že zabezpečí, aby žalobca mohol nadobudnúť do vlastníctva pozemky minimálne vo výmere 27.000 m2. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica a žalobca sa ďalej dohodli, že do 3 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy žalobcu, adresovanej Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, najneskôr však do 15 mesiacov odo dňa podpisu Dohody o spolupráci, t.j. do 10.3.2009, bude uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej žalobca nadobudne pozemky do vlastníctva za nasledovných podmienok: a/ výmera pozemkov predávajúcich predmet kúpy bude minimálne vo výmere 27.000 m2, b/ kúpna cena bude predstavovať sumu vo výške 2.000,- Sk/m2, c/ pozemky nebudú zaťažené žiadnym právom tretej osoby, najmä záložným právom, vecným bremenom, nájomným právom a pod., d/ aspoň časť pozemkov vo výmere minimálne 10.000 m2 sa bude nachádzať na území, ktoré je v zmysle Územného plánu Mesta Banská Bystrica určené ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti a bývania, e/ na pozemky resp. ich časť, sa nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť, vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny alebo ochranného pásma, resp. nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť vyhlásené za súčasť pamiatkovej rezervácie. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, a žalobca sa tiež dohodli, že ak nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy najneskôr do 10.3.2009, finančné prostriedky poskytnuté žalobcom Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, budú predstavovať pôžičku pre Rímskokatolícku cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, a tá bude povinná ich vrátiť s úrokom 10 % p.a., počítaným odo dňa ich poskytnutia až do dňa ich vrátenia žalobcovi. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, a žalobca sa tiež dohodli, že v prípade, ak žalobca bude v budúcnosti predávať tretej osobe pozemky (resp. ich časť) alebo projekt po jeho vybudovaní ako taký (resp. jeho časť - samostatné objekty a pozemky, ktoré budú súčasťou projektu), bude povinný 50 % z dohodnutého zisku (výnosy z predaja po odpočítaní všetkých preukázateľných nákladov) poukázať Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, a to spôsobom a vo forme, na ktorej sa dohodnú v osobitnej dohode, ktorá bude uzavretá spoločne s kúpnou zmluvou. Na základe Dohody o spolupráci žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, a Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, nasledovné finančné prostriedky: Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, zaplatil žalobca dňa 14.12.2007 sumu 10.000.000,- Sk, dňa 20.12.2007 sumu 20.000.000,- Sk, dňa 21.1.2008 sumu 10.000.000,- Sk, Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, zaplatil žalobca dňa 31.5.2008 sumu 10.000.000,- Sk a 500.000,- Sk. Kúpna cena pozemkov podľa Dohody o spolupráci predstavovala sumu minimálne vo výške 54.000.000,- Sk. Poskytnutá suma finančných prostriedkov zo strany žalobcu vo výške 50.500.000,- Sk sa v zmysle Dohody o spolupráci mala započítať s časťou kúpnej ceny z kúpnych zmlúv predpokladaných v dohode o spolupráci, pričom Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, by v prípade uzavretia kúpnych zmlúv mala nárok na doplatok zvyšku kúpnej ceny, a to minimálne vo výške 3.500.000,- Sk. Dňa 1.4.2008 bola na úradnej tabuli Mesta Banská Bystrica vyvesená verejná vyhláška Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/70-5/2181/And - oznámenie o začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica. Do priestoru navrhovaného ochranného pásma bola zahrnutá aj časť Banská Bystrica-Kalvária-Urpín. K vyhláške bol pripojený aj návrh na vyhlásenie ochranného pásma, ktorý určoval podmienky činnosti v jednotlivých častiach územia ochranného pásma a obsahoval obmedzenia novej zástavby na pozemkoch na výstavbu, a to nad rámec obmedzení daných platným územným plánom. Dňa 30.4.2008 podal právny predchodca žalobcu na Pamiatkový úrad Slovenskej republiky námietku k návrhu a žiadal v návrhu vylúčiť obmedzenie novej zástavby na dotknutých pozemkoch na výstavbu. Dňa 7.10.2008 bolo na úradnej tabuli Mesta Banská Bystrica vyvesené formou verejnej vyhlášky rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008 č. PÚ-08/70-21/6722/And, ktorým sa podľa § 18 ods. 2 zákona č. 49/2002 Z.z. vyhlásilo ochranné pásmo pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a nehnuteľných kultúrnych pamiatok evidovaných v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky, spolu 35 nehnuteľností. Vo výroku rozhodnutia Pamiatkový úrad Slovenskej republiky určil hranice ochranného pásma popisom hraničných bodov i vyznačením na mapovom podklade. Súčasťou výrokovej časti bol i súpis parciel ochranného pásma. Podkladom pre vydanie rozhodnutia bol návrh na vyhlásenie ochranného pásma. V odôvodnení rozhodnutia Pamiatkový úrad Slovenskej republiky stanovil konkrétne limity činnosti v ochrannom pásme; námietke právneho predchodcu žalobcu Pamiatkový úrad Slovenskej republiky nevyhovel. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, sa voči tomuto rozhodnutiu odvolala. O odvolaní rozhodlo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky dňa 18.12.2008 tak, že odvolanie zamietlo a Rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma potvrdilo. Dňa 10.3.2009 uplynula v zmysle Dohody o spolupráci lehota na uzavretie kúpnej zmluvy na prevod pozemkov na žalobcu. Avšak vzhľadom na podmienku uvedenú v Dohode o spolupráci a existenciu právoplatného Rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma, ktoré zahŕňalo aj predmetné pozemky do ochranného pásma a zavádzalo obmedzenie výstavby, k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo. Dňa 27.3.2009 podala Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, podľa § 247 a nasl. Občianskeho zákonníka žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 1.12.2009, sp.zn. 3 S 158/2009, rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008 ako aj rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, z dôvodu nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti zrušil a podľa § 250j ods. 3 O.s.p. vec vrátil ministerstvu na ďalšie konania. Vo veci opätovne konal a rozhodol Pamiatkový úrad Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 19.3.2010, opäť vyhlásil ochranné pásmo Pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a nehnuteľných národných pamiatok. Na odvolanie Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, ministerstvo dňa 30.6.2010 rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 19.3.2010 zrušilo. Žalobca rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008 a rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, ktoré boli rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, sp.zn. 3 S 158/2009, zrušené, označil za nezákonné. Uviedol, že tieto nezákonné rozhodnutia mali za následok, že medzi žalobcom a Rímskokatolíckou cirkvou, Biskupstvo Banská Bystrica, v lehote do 10.3.2009 nedošlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, vznikla škoda minimálne vo výške žalovanej sumy. Ide o sumu, ktorú je povinná vrátiť vo výške 50.500.000,- Sk t.j. 1.676.292,90 € (z ktorej k 15.12.2011 už vrátil 1.081.799,77 €), sumu predstavujúcu úrok z poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10 % odo dňa ich poskytnutia do dňa ich vrátenia, čo ku dňu 15.12.2011 predstavuje sumu 17.460.017,- Sk (579.566,56 €), sumu predstavujúcu časť kúpnej ceny za pozemky, ktorú žalobca Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, nedoplatí, minimálne vo výške 3.500.000,- Sk (116.178,72 €), sumu predstavujúcu ušlý zisk Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, z Projektu na Kalvárii vo výške 50 % podľa článku I. bod 8 Dohody o spolupráci, vo výške 60.750.000,- Sk (2.016.530,57 €), spolu 4.388.568,75 €. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. dňa 6.6.2011 a 22.9.2011 požiadala žalovaného o predbežné prerokovanie tohto nároku na náhradu škody. Žalovaný jej žiadosti nevyhovel. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi, zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011, postúpila pohľadávku, vyplývajúcu z nároku na náhradu škody voči štátu, a to vo výške 4.376.353,14 €. Postúpenie pohľadávky oznámila žalovanému dňa 9.12.2011. 2. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 8.1.2014, č.k. 12 C 189/2011-123, žalobu zamietol, žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a po vecnej stránke tým, že v konaní neboli preukázané zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu titulom nezákonného rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 2.1. Súd prvej inštancie sa predovšetkým zaoberal žalovaným namietaným nedostatkom aktívnej vecnej legitimácie, keďže žalobca nebol účastníkom konaní, v ktorých mali byť vydané rozhodnutia, ktoré označil za nezákonné. Súd prvej inštancie dôvodil, že škoda, ktorej sa možno domáhať podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je majetkovým právom, ktoré možno postúpiť v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Ncdo 8/2007). Súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011, mal za preukázané, že žalobca je v konaní aktívne legitimovaný v časti postúpenej pohľadávky vo výške 4.376.353,14 €, keď Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, ktorá bola účastníkom správneho konania, v ktorom boli vydané rozhodnutia, žalobcom označené za nezákonné, predmetnú pohľadávku platne, v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka, postúpila žalobcovi. Vo zvyšku uplatneného nároku, 12.215,61 € (4.388.568,75 € - 4.376.353,14 € = 12.215,61 €), žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v konaní nepreukázal, čo bolo dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti. 2.2. Súd prvej inštancie skúmajúc kumulatívne splnenie zákonných podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (nezákonné rozhodnutie, škoda, príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím) konštatoval, že rozhodnutia označené žalobcom ako nezákonné, a to rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/70-21/6722/And zo dňa 25.9.2008 a rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. MK 4439/2008-51/18075 zo dňa 18.12.2008, boli zrušené podľa § 250j ods. 3 O.s.p. a vec bola vrátená Ministerstvu kultúry Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Dôvodom pre toto rozhodnutie nebola nezákonnosť zrušených rozhodnutí, ale ich nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť, z ktorého dôvodu v konaní nebola splnená podmienka vydania nezákonného rozhodnutia. 2.3. Pri skúmaní ďalšej podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to vzniku škody, súd prvej inštancie vychádzal zo špecifikácie škody a jej výšky, uplatnenej žalobcom, podľa ktorej si žalobca uplatnil škodu vo výške 50.500.000,- Sk t.j. 1.676.292,90 €, ako sumu, ktorú žalobca v zmysle čl. I. bod 1, Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, už poskytol a ktorá sa v zmysle bodu 6 zmenila na pôžičku a ktorú musí Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi vrátiť a z ktorej ku dňu 15.12.2011 už vrátila 1.081.799,77 €, ďalej vo výške 17.460.017,- Sk, t.j. 579.566,56 €, ako sumu zodpovedajúcu 10 % ročnému úroku, ktorý musí Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, žalobcovi vrátiť spolu s poskytnutými finančnými prostriedkami v zmysle čl. I. bod 6 Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, ku dňu 15.12.2011, ďalej vo výške 3.500.000,- Sk, t.j. 116.178,72 € ako časť kúpnej ceny za pozemky, ktorú žalobca Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, nedoplatí v zmysle v čl. I bod 4 Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, ďalej vo výške 60.750.000,- Sk, t.j. 2.016.530,57 € ako ušlý zisk Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, z Projektu na Kalvárii vo výške 50 % podľa čl. I bod 8 Dohody o spolupráci. 2.4. Pri skúmaní existencie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody ako podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súd prvej inštancie, na základe vykonaného dokazovania Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007 a výpismi z účtu Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica, a Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, zo dňa 14.12.2007, 20.12.2007, 21.1.2008 a 31.5.2008, mal za preukázané, že žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica, finančné prostriedky v celkovej výške 40.000.000,- Sk a Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, finančné prostriedky vo výške 331.939,19 € (10.000.000,- Sk). Dňa 31.5.2008 žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, finančné prostriedky vo výške 16.596,96 € (500.000,- Sk), ako preddavok na kúpnu zmluvu, iný subjekt, podľa výpisu z účtu „Strpka“. Žalobca uvedené finančné prostriedky poskytol ako developérska spoločnosť, ktorá mala záujem podporiť rekonštrukciu Kalvárie, podieľať sa spolu s Rímskokatolíckou cirkvou, Biskupstvo Banská Bystrica, na ďalších etapách zveľaďovania Kalvárie, ako aj nadobudnúť do vlastníctva pozemky vo vlastníctve Farnosti alebo Biskupstva, nachádzajúce sa v lokalite Kalvária vo výmere minimálne 27.000 m2 za účelom výstavby polyfunkčnej zóny, v súlade s platným Územným plánom Mesta Banská Bystrica. Žalobca v uzavretej Dohode o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007 zobral na vedomie, že v čase podpisu tejto dohody bola v platnom Územnom pláne Mesta Banská Bystrica iba časť pozemkov, o výmere nie menšej ako 10.000 m2, určená na zastavanie ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti a bývania a vo zvyšnej časti pozemkov bolo potrebné požiadať Mesto Banská Bystrica o zmenu územného plánu. Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, v čase uzavretia Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007, bola realizátorom stavby „Kalvánska hora - Urpín Banská Bystrica“, uskutočňovanej na pozemkoch vo vlastníctve iného subjektu - Rímskokatolíckej cirkvi, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského. Napriek tomu sa uzavretou Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 10.12.2007 zaviazala, že zabezpečí, aby žalobca mohol nadobudnúť do vlastníctva pozemky minimálne vo výmere 27.000 m2 a zaviazala sa, že v lehote do 3 dní odo dňa doručenia písomnej výzvy žalobcu, najneskôr však do 15 mesiacov odo dňa podpisu, do 10.3.2009, uzavrie kúpnu zmluvu, na základe ktorej žalobca nadobudne pozemky do vlastníctva za dohodnutých podmienok. Podmienky uzavretia kúpnej zmluvy boli dohodnuté tak, že výmera pozemkov predstavujúcich predmet kúpy, bude minimálne 27.000 m2, že kúpna cena bude predstavovať sumu vo výške 2.000,- Sk/m2, že pozemky nebudú zaťažené žiadnym právom tretej osoby, najmä záložným právom, vecným bremenom, nájomným právom a pod., že aspoň časť pozemkov vo výmere 10.000 m2 sa bude nachádzať na území, ktoré je v zmysle platného Územného plánu Mesta Banská Bystrica určené ako polyfunkčná zóna občianskej vybavenosti a bývania, že na pozemky resp. ich časť sa nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého by boli pozemky resp. ich časť vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny alebo ochranného pásma, resp. nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky resp. ich časť vyhlásené za súčasť pamiatkovej rezervácie. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, predmetnou Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zaviazala splniť záväzky, ktoré nemohla záväzne ovplyvniť a ktorými aj prejudikovala postup správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu. Súd prvej inštancie sa preto stotožnil s obranou žalovaného, že išlo o neštandardne formulovaný záväzok a ak jeho nesplnením vznikla Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, škoda, tá nie je v príčinnej súvislosti s rozhodnutiami označenými žalobcom za nezákonné. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Tým, že Rímskokatolícka cirkev, Biskupstvo Banská Bystrica, od uzavretia Dohody o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie dňa 10.12.2007 ani raz žalobcu neupozornila na nemožnosť splnenia svojho záväzku, a to ani po začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok, verejnou vyhláškou Pamiatkového úradu Slovenskej republiky č. PÚ-08/70-5/2181/And zo dňa 25.3.2008, tak nepostupovala. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že časť finančných prostriedkov žalobca poskytol Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, dňa 31.5.2008, teda až po začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nie je splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi žalobcom označeným nezákonným rozhodnutím a škodou vzniknutou Rímskokatolíckej cirkvi, Biskupstvo Banská Bystrica, ako pohľadávkou postúpenou žalobcovi. 2.5. Z dôvodu nesplnenia dvoch zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu (nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody) súd prvej inštancie, poukazujúc na hospodárnosť konania, upustil od žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania na preukázanie výšky vzniknutej škody. 2.6. Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p., úspešnému žalovanému však nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 3.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalobca. Pokiaľ ide o existenciu nezákonného rozhodnutia ako podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie zjednodušený záver, v zmysle ktorého nemožno subsumovať pojmy „nepreskúmateľnosť“, „nezrozumiteľnosť“ a „nedostatok dôvodov“, uvedené v rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, ako dôvody zrušenia rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma, pod pojem „nezákonnosť“, a to z dôvodov, že pojem „nezákonné rozhodnutie“ nie je v zákone č. 514/2003 Z.z. definovaný, zistenie nezákonnosti rozhodnutia je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu, v rozsudku krajský súd síce odkazuje na ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p., avšak v odôvodnení poukazuje na dôvody, pre ktoré sa rozhodnutie má zrušiť i podľa ustanovenia § 250j ods. 2 O.s.p. Podľa odvolateľa súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď sa pri posudzovaní dôvodov zrušenia rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma zameral výlučne na znenie petitu rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, a dôvody zrušenia v ňom uvedené, t.j. ustanovenie § 250j ods. 3 O.s.p. a neskúmal okolnosti tejto právnej veci súvisiace s posúdením zákonnosti/nezákonnosti rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma a len z dôvodu, že sa vo výrokovej časti rozsudku krajského súdu neuvádza zrušenie rozhodnutia o odvolaní a rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma z dôvodu ich nezákonnosti dospel k záveru, že obe rozhodnutia neboli zrušené pre nezákonnosť, ale z iného dôvodu. Odvolateľ ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dôvody, prečo podľa jeho právneho názoru rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma nie sú nezákonné, ale obmedzil sa len na generalizujúci záver, že nepreskúmateľné/nezrozumiteľné rozhodnutie nemôže byť súčasne rozhodnutím nezákonným. Poukázal na to, že krajský súd vo svojom rozhodnutí uviedol aj iné dôvody, pre ktoré by mali byť rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma zrušené, a to že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav, t.j. dôvod zrušenia rozhodnutia podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p. a konštatoval, že v konaní došlo k takej vade, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, t.j. dôvod zrušenia rozhodnutia podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.5.2011, sp.zn. 4 MCdo 20/2009, keď z právneho názoru v ňom vysloveného vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (vo výroku rozsudku krajského súdu však tento dôvod zrušenia rozhodnutia absentuje) je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi konania. Podľa názoru odvolateľa je možné v súlade so zásadami formálnej logiky dospieť k záveru, že ak by bolo akékoľvek rozhodnutie v súlade s objektívnym právom, t.j. bolo by zákonné, tak by neexistoval žiaden dôvod na to, aby bolo rozhodnutie súladné so všeobecne záväznými právnymi predpismi zrušené z akéhokoľvek dôvodu. Logicky tak možno dospieť aj k ďalšiemu záveru, že príslušný orgán by mal zrušiť len také rozhodnutie, ktoré nie je v súlade s objektívnym právom, a teda mal by zrušiť len také rozhodnutie, ktoré je nezákonné. Vychádzajúc z uvedeného odvolateľ dospel k záveru, že rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma boli Krajským súdom v Bratislave zrušené, pretože neboli v súlade s objektívnym právom, a teda bez ohľadu na zákonný dôvod ich zrušenia je nevyhnutné považovať ich za nezákonné, inak by zrušené Krajským súdom v Bratislave neboli. 3.2. K splneniu ďalšej zákonnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody odvolateľ uviedol, že v Dohode o spolupráci bol medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom určený predmet prevodu vlastníckeho práva, pozemky, ako aj ich kúpna cena (2.000,- Sk/m2). Celková kúpna cena, na ktorú by v prípade uzavretia kúpnej zmluvy/kúpnych zmlúv malo Biskupstvo od žalobcu nárok, predstavovala sumu vo výške 54.000.000,- Sk, t.j. 1.792.471,62 €. Nezákonné rozhodnutie o odvolaní v spojení s rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma malo za následok, že medzi Biskupstvom na jednej strane a žalobcom na strane druhej nedošlo k uzatvoreniu kúpnych zmlúv do dňa 10.3.2009, hoci sa na tom Biskupstvo a žalobca v Dohode o spolupráci dohodli, pričom žalobca neuzavretie kúpnych zmlúv odôvodnil existenciou právoplatného rozhodnutia o vyhlásení ochranného pásma. Žalobca uviedol, že Biskupstvu dňa 22.9.2011 doručil list, v ktorom žalobca uviedol: „Naša spoločnosť vstupovala do spoločného projektu na Banskobystrickej Kalvárii ako developérska spoločnosť, pričom mala možnosť predaja všetkých pozemkov investorovi, s ktorým mala uzavretú zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy (ďalej len „Zmluva s investorom“). V Zmluve s investorom boli dohodnuté rovnaké podmienky nadobudnutia Pozemkov ako v čl. I. bod 4 Dohode o spolupráci, s výnimkou kúpnej ceny, ktorá bola v Zmluve s investorom dohodnutá na 6.500,- Sk za 1 m2, t.j. spolu celkovo 175.000.000,- Sk (27.000 m2 x 6.500,- Sk). Vzhľadom k uvedenému by ste v prípade realizácie tohto predaja Pozemkov investorovi mali v zmysle článku I. bod 8 Dohody o spolupráci voči našej spoločnosti nárok na 50 % z dosiahnutého zisku, čo by v tomto prípade predstavovalo sumu vo výške 60.750.000,- Sk (2.016.530,57 €), t.j. 50 % zo sumy 121.500.000,- Sk predstavujúcej rozdiel medzi kúpnou cenou dohodnutou v Zmluve s investorom (175.500.000,- Sk) a kúpnou cenou dohodnutou v Dohode o spolupráci (54.000.000,- Sk).“ Podľa odvolateľa z uvedeného vyplýva, že v dôsledku prijatia nezákonného rozhodnutia o odvolaní v spojení s nezákonným rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma právnemu predchodcovi žalobcu vznikla povinnosť vrátiť finančné prostriedky poskytnuté žalobcom vo výške 50.500.000,- Sk, t.j. 1.676.292,90 €; právnemu predchodcovi žalobcu vznikla povinnosť zaplatiť úrok z poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10 % p.a. odo dňa poskytnutia až do dňa ich vrátenia; žalobca nedoplatil Biskupstvu časť kúpnej ceny za pozemky minimálne vo výške 3.500.000,- Sk, t.j. 116.178,72 €; Biskupstvo nemalo možnosť podieľať sa na ďalšom zisku z Projektu na Kalvárii vo výške 50 % (čl. I. bod 8 Dohody o spolupráci), t.j. právny predchodca žalobcu nemal zisk z Projektu vo výške 60.750.000,- Sk, t.j. 2.016.530,57 €. Právnemu predchodcovi žalobcu tak v dôsledku prijatia nezákonného rozhodnutia o odvolaní v spojení s nezákonným rozhodnutím o vyhlásení ochranného pásma vznikla škoda minimálne vo výške 4.388.568,75 €. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o odvolaní a vznikom škody je tu daná a vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutím o odvolaní nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma, ktoré bolo jediným a priamym dôvodom, pre ktorý právny predchodca žalobcu nemohol získať prospech vyplývajúci mu z Dohody o spolupráci. Podľa odvolateľa pre splnenie podmienky príčinnej súvislosti nie je rozhodujúce, či sa právny predchodca žalobcu Dohodou o spolupráci zaviazal splniť záväzky, ktoré nemohol podľa súdu záväzne ovplyvniť, keďže ide o súkromnoprávny vzťah dvoch právnických osôb, pretože v tomto prípade ide najmä a výhradne o posúdenie nezákonnosti rozhodnutia a iba v prípade nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci je možné uvažovať o uplatnení si prípadnej náhrady škody za súčasného splnenia ďalších podmienok. To znamená, že ak by boli rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o vyhlásení ochranného pásma zákonné, žalobca by nebol oprávnený uplatniť si náhradu škody spôsobenú orgánom verejnej moci a žalobca by bol oprávnený uplatniť si voči svojmu právnemu predchodcovi sankcie predpokladané Dohodou o spolupráci. Pre splnenie podmienky príčinnej súvislosti podľa odvolateľa taktiež nie je rozhodujúce, že finančné prostriedky žalobca poskytol svojmu právnemu predchodcovi pred alebo až po začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok, pretože povinnosť žalobcu poskytnúť finančné prostriedky svojmu právnemu predchodcovi vyplývala zo zmluvného vzťahu založeného Dohodou o spolupráci. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, výsluch svedkov k skutočnostiam rozhodujúcim pre posúdenie výšky vzniknutej škody, ako aj znalecké dokazovanie za účelom preukázania zníženia hodnoty pozemkov. 3.3. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.388.568,75 € s príslušenstvom, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku ako aj trovy konania; alternatívne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4.1. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím musia byť kumulatívne splnené tri podmienky a to, že bolo vydané nezákonné rozhodnutie, že poškodenému vznikla škoda a že škoda je v príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím, pričom v prejednávanom prípade neboli preukázané dve podmienky, a to nezákonné rozhodnutie a príčinná súvislosť. Žalovaný poukázal na to, že rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím odvolacieho orgánu, vo výrokovej časti vymedzuje rozsah ochranného pásma, nezakazuje vlastníkovi nehnuteľnosti, ktorým je právny predchodca žalobcu, prevod nehnuteľností spadajúcich do ochranného pásma, resp. nehodnotí, či je prípadný zámer úpravy nehnuteľností v lokalite okrsku č. 16 Kalvária z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom prípustný. Zároveň poukázal na to, že pri všetkých zamýšľaných činnostiach na území ochranného pásma bol v rozhodnom čase Krajský pamiatkový úrad Banská Bystrica dotknutým orgánom podľa ustanovenia § 32 ods. 5 a ods. 10 zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu pre vydanie záväzného stanoviska k predloženým návrhom a zámerom. Podľa ustanovenia § 32 ods. 5 zákona o ochrane pamiatkového fondu účinného do 31.5.2009 (teda účinného v čase vydania rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a rozhodnutia ministerstva) záväzné stanovisko krajského pamiatkového úradu je povinný vyžiadať si vlastník nehnuteľnosti, ktorá nie je kultúrnou pamiatkou, ale nachádza sa v pamiatkovom území alebo v ochrannom pásme, a to predložením žiadosti o záväzné stanovisko k zámeru úpravy nehnuteľnosti v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Podľa ustanovenia § 32 ods. 10 zákona o ochrane pamiatkového fondu účinného do 31.5.2009 krajský pamiatkový úrad vydá osobitné záväzné stanovisko o každej prípravnej dokumentácii a o každej projektovej dokumentácii obnovy a projektovej dokumentácii úpravy nehnuteľnosti stavby na nehnuteľnosti v pamiatkovom území a v ochrannom pásme. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca za nezákonné rozhodnutie neoznačil záväzné stanovisko Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici, ktoré by v prípade predloženia zámeru resp. projektu tento zámer hodnotil, ale rozhodnutia, ktorým bol vymedzený rozsah ochranného pásma. 4.2. K vzniku a preukázaniu výšky škody žalovaný vo vyjadrení uviedol, že neuznáva výšku škody deklarovanej žalobcom v odvolaní. V prípade, že právnemu predchodcovi žalobcu vznikla škody (ako tvrdí žalobca), táto rozhodne nevznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a rozhodnutím Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Poukázal na ustanovenie § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, majetku, prírode a životnom prostredí. Podľa žalovaného sa právny predchodca žalobcu Dohodou o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie uzatvorenou dňa 10.12.2007 zaviazal splniť záväzok, ktorého splnenie nedokázal záväzne ovplyvniť. Súčasne takýmto záväzkom prejudikoval postup správneho orgánu v konaní podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov. Žalovaný ani Pamiatkový úrad Slovenskej republiky neboli zmluvnou stranou takejto dohody a rozhodnutia, ktoré špecializované orgány štátnej správy pre oblasť ochrany pamiatkového fondu vydávajú, sledujú všeobecný verejný záujem, ktorým je ochrana pamiatkových hodnôt tých objektov, ktoré sú ich nositeľmi. O neštandardne nastavenom záväzku zmluvných strán dohody svedčí aj skutočnosť, že zmluvné strany formuláciou záväzku uvedeného v čl. I. ods. 4 písm. e/ Dohody prejudikovali nielen konanie orgánov štátnej správy na úseku ochrany pamiatkového fondu, ale aj konanie vlády Slovenskej republiky („..nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť vyhlásené za súčasť...“). Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal aj na to, že z čl. I ods. 2 a ods. 3 Dohody je tiež zrejmé, že právny predchodca žalobcu sa bez predloženej plnej moci, neštandardne a nezákonne, zaviazal na plnenie, a to prevod nehnuteľností vo vlastníctve tretieho subjektu, ktorý disponuje vlastnou právnou subjektivitou. Týmto právnym subjektom je Rímskokatolícka cirkev, farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, Nám. SNP č. 27, 947 01 Banská Bystrica. Farnosť nie je zmluvnou stranou dohody, štatutárny zástupca tohto právneho subjektu dohodu neuzatvoril a nepodpísal, plná moc nie je súčasťou dohody. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že právny predchodca žalobcu od uzatvorenia dohody ani raz neupozornil druhú zmluvnú stranu na nemožnosť splnenia záväzku uvedeného v čl. I. ods. 4 písm. e/ Dohody, a to ani po začatí správneho konania vo veci vyhlásenia ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica a ochranného pásma nehnuteľných národných pamiatok, verejnou vyhláškou. Ak právnemu predchodcovi žalobcu vznikla nejaká škoda, tak výlučne na základe jeho vlastného konania alebo nekonania, predovšetkým určením záväzku Dohody, čl. I. ods. 4 písm. e/, ktorého splnenie nedokázal záväzne ovplyvniť, a nie na základe rozhodnutia žalovaného alebo rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Žalovaný mal za to, že vzájomné nároky vyplývajúce z dohody by si právnymi prostriedkami, ktorých uplatnenie slovenský právny poriadok umožňuje, mali zmluvné strany dohody riešiť vzájomne medzi sebou, nie však prenášaním neexistujúcej zodpovednosti na štát. Žalovaný namietal aj vyčíslenie škody, ktorej celkovú výšku žalobca nepreukázal a preto navrhol v tomto smere vykonať dokazovanie. Vzhľadom na nesplnenie kumulatívne stanovených podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody považoval žalovaný navrhnuté dokazovanie za nehospodárne. Žalovaný poukázal aj na neexistenciu písomnej výzvy žalobcu na vrátenie pôžičky od jeho právneho predchodcu, keďže žalobca a jeho právny predchodca sa dohodli, že ak nedôjde k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v lehote do 10.3.2009, finančné prostriedky poskytnuté žalobcom jeho právnemu predchodcovi, budú predstavovať pôžičku pre právneho predchodcu žalobcu a právny predchodca žalobcu bude povinný žalobcovi vrátiť sumu požičaných finančných prostriedkov s úrokom 10 % p.a. počítaným odo dňa poskytnutia finančných prostriedkov až do dňa ich vrátenia spoločnosti. Z uvedeného je zrejmé, že právny predchodca žalobcu, resp. žalobca, sa neplnenie vzájomných povinností vyplývajúcich zo súkromnoprávnej dohody, ktorú uzatvorili, snažia účelovo prenášať na štát. 4.3. Žalovaný, poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.2.2011, sp.zn. 3 Cdo 313/2009, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 292/2006, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 26.4.2007, sp.zn. Cdo 915/2005, uviedol, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že medzi škodou a rozhodnutím Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím žalovaného, ktoré označil za nezákonné, existuje akákoľvek príčinná súvislosť. Konštatoval, že, podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pre záver o existencii príčinnej súvislosti nestačí pravdepodobnosť, príčinná súvislosť musí byť vždy s istotou preukázaná (bezpečne zistená), pričom dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. Poukázal na to, že vychádzajúc z rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky a Českej republiky, štát „automaticky“ nezodpovedá za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére určitej fyzickej alebo právnickej osoby pri vydaní nezákonného rozhodnutia štátu, ale výlučne iba za takú škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. 4.4. Žalovaný namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, ktorý v rámci uplatneného nároku na náhradu škody od žalovaného požaduje aj sumu, ktorú poukázal na účet Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského (nie účet Biskupstva), a to dňa 14.12.2007 sumu 10.000.000,- Sk, dňa 20.12. 2007 sumu 20.000.000,- Sk, dňa 21.1.2008 sumu 10.000.000,- Sk (teda celkovo na účet farnosti bolo vyplatených 40.000.000,- Sk). Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, Nám. SNP č. 27, 974 01 Banská Bystrica, je subjekt s vlastnou právnou subjektivitou. Vyhlásením o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 30.6.2006 farnosť a právny predchodca žalobcu deklarovali, že za účelom operatívneho konania a naplnenia spoločného záujmu prejavujú svoju vôľu postupovať vo všetkých úkonoch a záležitostiach spojených s rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo vzájomnej súčinnosti, informovanosti, personálnom a finančnom prepojení. Pri posúdení obsahu vyhlásenia je zrejmé, že sa nejedná o splnomocnenie ani dohodu o udelení plnej moci, na základe ktorej by farnosť splnomocnila právneho predchodcu žalobcu k uzatvoreniu dohody alebo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011, naopak, v zmysle vyhlásenia sa farnosť a právny predchodca žalobcu zaviazali konať spoločne. Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Banská Bystrica, nebola účastníkom súdneho sporu vedeného na Krajskom súde v Bratislave, ktorým súd zrušil rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a rozhodnutie Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, na základe ktorého rozsudku sa žalobca domáha nároku na náhradu škody, farnosť nie je ani zmluvnou stranou dohody a rovnako tak nepostúpila na žalobcu pohľadávku vo výške 40.000.000,- Sk. Podľa ustanovenia § 524 Občianskeho zákonníka veriteľ môže postúpiť pohľadávku na iného aj bez súhlasu dlžníka. Podstatou postúpenia pohľadávky je zmena v osobe veriteľa, pričom platí právna zásada, že nikto nemôže na iného preniesť viac práv, ako sám má. Je teda zrejmé, že právny predchodca žalobcu neplatne postúpil zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011 na žalobcu aj časť pohľadávky vzťahujúcej sa k Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Banská Bystrica. 5. Odvolací súd dňa 11.12.2017 doručil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu právnej zástupkyni žalobcu. Právna zástupkyňa žalobcu, podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 15.12.2017, predmetné vyjadrenie žalovaného vrátila odvolaciemu súdu a zároveň mu oznámila, že od 21.8.2014 žalobcu v predmetnom súdnom konaní nezastupuje, k oznámeniu pripojila Dohodu o ukončení právneho zastupovania advokátom zo dňa 21.8.2014, uzatvorenú so žalobcom. Odvolací súd v tomto smere považuje za potrebné poukázať na to, že podľa ustanovenia § 28 ods. 3 O.s.p., ako aj § 92 ods. 3 C.s.p., odvolanie plnomocenstva stranou sporu je voči súdu účinné dňom, keď ich strana alebo zástupca súdu oznámili. V prejednávanom prípade právna zástupkyňa žalobcu oznámila súdu ukončenie zastupovania žalobcu až dňa 15.12.2017 napriek tomu, že k uzatvoreniu dohody o ukončení právneho zastupovania advokátom medzi právnou zástupkyňou žalobcu a žalobcom došlo ešte dňa 21.8.2014. Odvolací súd, postupom podľa § 374 ods. 1 C.s.p., dňa 27.12.2017 doručil vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu žalobcovi s tým, že má možnosť v lehote 10 dní od doručenia vyjadrenia sa k nemu vyjadriť. Dňa 4.1.2018 žalobca doručil súdu podanie, v ktorom potvrdil doručenie vyjadrenia žalovaného k odvolaniu žalobcu s tým, že využije právo vyjadriť sa k uvedenému vyjadreniu, a to najneskôr do 31.1.2018, prostredníctvom nového právneho zástupcu. Žalobca teda nedodržal lehotu na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu, ktorú mu súd určil v súlade s ustanovením § 374 ods. 1 C.s.p. a nevyužil svoje právo vyjadriť sa k podaniu žalovaného. Neoznámil odvolaciemu súdu ani svojho nového právneho zástupcu. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7.1. Žalobca sa predmetným žalobným návrhom domáha voči žalovanému náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. 7.2. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je objektívnou zodpovednosťou a je daná vtedy, ak sú súčasne splnené podmienky zodpovednosti, a to 1/ nezákonné rozhodnutie, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. Ak nie je splnená čo i len jedna z týchto podmienok, štát zodpovednosť nenesie. Súd prvej inštancie v konaní zisťoval, či je splnená podmienka zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia, pričom konštatoval, že rozhodnutia, ktoré žalobca v žalobe označil za nezákonné (rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky zo dňa 25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And o vyhlásení ochranného pásma pamiatkovej rezervácie Banská Bystrica, a rozhodnutie Ministerstva kultúry zo dňa 18.12.2008, č. MK 4439/2008-51/18075) boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, právoplatným dňa 8.1.2010, z dôvodu ich nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti, teda nie z dôvodu ich nezákonnosti, preto nie je splnená podmienka zodpovednosti štátu za škodu, a to existencia nezákonného rozhodnutia. Žalobca, poukazujúc na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp.zn. 7 Cdo 27/2011 zo dňa 20.3.2012, 4 MCdo 20/2009 zo dňa 30.5.2011) vytýkal súdu prvej inštancie, že neskúmal okolnosti prejednávaného prípadu z pohľadu posúdenia zákonnosti, resp. nezákonnosti, označených rozhodnutí a nešpecifikoval dôvody, prečo dotknuté rozhodnutia nie sú, podľa jeho názoru, nezákonné. Žalobca poukázal aj na to, že Krajský súd v Bratislave vo výroku rozsudku č.k. 3 S 158/2009-83 konštatoval, že dotknuté rozhodnutia zrušuje podľa § 250j ods. 3 O.s.p., ale v odôvodnení uviedol aj iné dôvody, pre ktoré by mali byť dotknuté rozhodnutia zrušené, a to pre nedostatočne zistený skutkový stav (§ 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), ako aj z dôvodu, že v konaní došlo k takej vade, ktorá môže mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.). Podľa žalobcu z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu, je nezákonné a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu. 7.3. Posúdenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností prípadu. Nezákonnosť rozhodnutia treba vždy skúmať v každom jednotlivom prípade, nielen podľa výroku,, ale aj obsahu rozhodnutia, pričom pre posúdenie je rozhodujúce, či napadnuté rozhodnutie je, či nie je, v súlade s objektívnym právom. V prejednávanom prípade Krajský súd v Bratislave, preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And, a rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008, číslo MK 4439/2008-51/18075, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a ani správneho orgánu prvého stupňa, čo sa týka len žalobou napadnutej časti predmetného rozhodnutia, nie je zrejmé, prečo považuje námietky žalobcu (v tomto konaní právneho predchodcu žalobcu) za mylné a vyvrátiteľné, ktoré skutočnosti vzal za podklad svojho rozhodnutia, prečo považuje skutočnosti predložené účastníkom za nezrozumiteľné, nesprávne alebo inými dôkazmi vyvrátiteľné, má za to, že rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a odvolacieho orgánu, sú v napadnutej časti nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, a preto ich podľa § 250j ods. 3 O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, podľa názoru odvolacieho súdu, vyplýva, že nedošlo ku konštatovaniu nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov, napadnuté rozhodnutia boli zrušené ako nepreskúmateľné, keďže v odôvodnení rozhodnutí neboli dostatočne uvedené dôvody, ktoré viedli správne orgány k vydaniu preskúmavaných rozhodnutí. V tomto smere treba zdôrazniť, že zrušenie správneho rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť v rámci výkonu správneho súdnictva je prostriedkom otvárajúcim možnosť účastníkom správneho konania uplatniť účinné právne prostriedky prislúchajúce konaniu pred správnym orgánom podľa správneho poriadku. 7.4. Nad rámec uvedeného odvolací súd poznamenáva, že záver súdu prvej inštancie o tom, že rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 25.9.2008, č. PÚ-08/70-21/6722/And, a Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.12.2008, číslo MK 4439/2008-51/18075, ktoré boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.12.2009, č.k. 3 S 158/2009-83, z dôvodu ich nepreskúmateľnosti (§ 250j ods. 3 O.s.p.), neboli zrušené pre nezákonnosť, má oporu aj v súdnej praxi, keď Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp.zn. II. ÚS 437/08 a sp.zn. III. ÚS 97/2010 nepovažoval za arbitrárny, či svojvoľný názor súdov vyjadrený v preskúmavaných rozhodnutiach, že zrušenie rozhodnutia pre jeho nepreskúmateľnosť nezakladá podmienku nezákonnosti rozhodnutia podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 7.5. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku vzniku zodpovednosti štátu za škodu, a to príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, odvolací súd uvádza nasledovné. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je rovnako podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom (bezprostredným) tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha [test (conditio sine qua non) spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie], či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 24/2004, 3 MCdo 12/2005, 3 Cdo 32/2007, 5 MCdo 13/2010, R 21/1992, R 7/1979). 7.6. V prejednávanom prípade právnemu predchodcovi žalobcu mala vzniknúť škoda tým, že je povinný vrátiť žalobcovi finančné prostriedky, ktoré mu tento poskytol, ďalej je povinný zaplatiť úrok z poskytnutých finančných prostriedkov vo výške 10 % p.a. odo dňa ich poskytnutia až do dňa ich vrátenia, žalobca svojmu právnemu predchodcovi nedoplatí časť kúpnej ceny a právny predchodca žalobcu sa nebude môcť podieľať na zisku z projektu vo výške 50 %. Žalobca tvrdí, že nebyť nezákonných rozhodnutí, došlo by k naplneniu Dohody o spolupráci uzatvorenej dňa 10.12.2007 medzi žalobcom a jeho právnym predchodcom, ako aj k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a škoda by mu nevznikla. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie a názorom žalovaného, konštatuje, že právny predchodca žalobcu sa v Dohode o spolupráci uzatvorenej dňa 10.12.2007 zaviazal k takému plneniu, ktorého obsah nemohol dodržať a ani ovplyvniť, keď sa, okrem iného, zaviazal, že na pozemky, resp. ich časť, ktoré mali byť predmetom kúpnej zmluvy, sa nebude vzťahovať žiadny režim ochrany podľa zákona č. 49/2002 Z.z. o ochrane pamiatkového fondu, najmä nebude existovať žiadne právoplatné rozhodnutie, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť, vyhlásené za súčasť kultúrnej pamiatky, pamiatkovej zóny alebo ochranného pásma, resp. nebude existovať nariadenie vlády, na základe ktorého by boli pozemky, resp. ich časť vyhlásené za súčasť pamiatkovej rezervácie. Naviac, ako správne poukázal vo vyjadrení k odvolaniu žalovaný, rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného, vo výrokovej časti vymedzuje rozsah ochranného pásma, pričom nezakazuje vlastníkovi nehnuteľnosti prevod nehnuteľností spadajúcich do ochranného pásma, resp. nehodnotí, či je prípadný zámer úpravy nehnuteľností v lokalite okrsku č. 16 Kalvária z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom, prípustný. Preto nemožno jednoznačne konštatovať, že prípadná škoda tak, ako ju označil žalobca, vznikla v dôsledku zrušenia rozhodnutia Pamiatkového úradu Slovenskej republiky a rozhodnutia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky o odvolaní proti rozhodnutiu Pamiatkového úradu Slovenskej republiky. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca a jeho právny predchodca si v Dohode o spolupráci zo dňa 10.12.2007 upravili vzájomné zmluvné vzťahy aj pre prípad, že by k uzatvoreniu kúpnej zmluvy nedošlo a to tak, že poskytnuté finančné prostriedky budú považované za pôžičku poskytnutú žalobcom jeho právnemu predchodcovi, pričom boli dohodnuté aj úroky ako odmena za poskytnutie týchto finančných prostriedkov. Preto vrátenie poskytnutej pôžičky spolu s úrokmi je zmluvnou povinnosťou právneho predchodcu žalobcu a nemožno ju považovať za prípadnú škodu. 7.7. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie, z oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011 adresovaného žalovanému nepochybne vyplýva, že žalobca ako postupník a jeho právny predchodca ako postupca uzatvorili dňa 7.12.2011 zmluvu o postúpení pohľadávky, predmetom ktorej bola pohľadávka vo výške 4.376.353,14 €, pričom žalobca sa na základe uvedenej zmluvy o postúpení pohľadávky domáha náhrady škody vo výške 4.388.568,75 €, teda o 12.215,61 € viac, ako bola výška postúpenej pohľadávky. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 12.215,61 € zamietol aj z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie, je preto, podľa názoru odvolacieho súdu, správne. Podľa odvolacieho súdu nie je možné opomenúť aj námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vznesenú v konaní žalovaným, ktorý poukázal na to, že žalobca v rámci uplatneného nároku na náhradu škody od žalovaného požaduje aj sumu, ktorú poukázal na účet Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Banská Bystrica - Katedrála sv. Františka Xaverského, v celkovej výške 40.000.000,- Sk, pričom ide o subjekt s vlastnou právnou subjektivitou. Vyhlásením o spolupráci pri rekonštrukcii a obnove Banskobystrickej Kalvárie zo dňa 30.6.2006 farnosť a právny predchodca žalobcu deklarovali, že za účelom operatívneho konania a naplnenia spoločného záujmu prejavujú svoju vôľu postupovať vo všetkých úkonoch a záležitostiach spojených s rekonštrukciou a obnovou Kalvárie spoločne, vo vzájomnej súčinnosti, informovanosti, personálnom a finančnom prepojení. Z obsahu vyhlásenia je zrejmé, že sa nejedná splnomocnenie ani dohodu o udelení plnej moci, na základe ktorej by farnosť splnomocnila právneho predchodcu žalobcu k uzatvoreniu dohody alebo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7.12.2011. Prisvedčiac námietke nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, aj z tohto dôvodu nie je žaloba, minimálne vo výške 1.327.756,75 €, dôvodná. Faktom však je, že otázkou výšky prípadnej škody, vzniknutej žalobcovi, sa súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne, nezaoberal a z dôvodu hospodárnosti ani nevykonal v tomto smere žalobcom navrhnuté dokazovanie, keď konštatoval neexistenciu ďalších dvoch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to nezákonného rozhodnutia a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 8. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 9. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).