Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/7/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112200657 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112200657.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z: predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: W. B., I. XX.XX.XXXX, Z. K.T. XX, XXX XX Z., proti žalovanému: Ú. B., M. O. F. L., O. X/A, XXX XX Z. o návrhu vo veci porušenie zásady rovnakého zaobchádzania na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 12. júla 2016 č. k. 14C/5/2012-439, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 12. júla 2016 č. k. 14C/5/2012-439, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému súd nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 12. júla 2016 č. k. 14C/5/2012-439, zamietol žalobu žalobcu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou pôvodne podanou na Okresom súde Bratislava III. dňa 27.09.2011 domáhal určenia, že zásada rovnakého zaobchádzania žalobcu upravená antidiskriminačným zákonom bola porušená a súčasne sa domáhal zaplatenia primeraného zadosťučinenia voči žalovanému v sume 25.000,- €. V žalobe tvrdil, že dňa 14.07.2008 požiadal Ú. B. M. O. F. L. O. Z. R.., o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov v súvislosti so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Rozhodnutím č. k. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008 mal predmetný úrad jeho žiadosť bez odôvodnenia zamietnuť. Vo veci podal odvolanie, ktoré malo Ú. B., M. O. F. L. O. Z. B. Č.. N.. F.-I. zo dňa 21.10.2008 zamietnuť bez riadneho odôvodnenia. Následne žalobca podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy proti predmetnému rozhodnutiu pod č. k. AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008. Krajský súd v Bratislave mal rozsudkom č. k. 4 S 149/2008-26 zo dňa 04.12.2009 preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. Podľa žalobcu si žalovaný bol vedomý, že koná diskrimináciu už od podania zo dňa 23.08.2002, ale nezákonný postup nenapravil a zámerne pokračoval v diskriminácii. Podľa žalobcu žalovaný s ním konal menej priaznivo, ako s inou osobou pri rozhodovaní kompenzácie, pri ktorých boli porušené základné pravidlá konania. Žalovaný bol povinný chrániť jeho záujmy, rozhodnutie malo vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a žalovaný mal dbať na to, aby pri rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Žalobca sa domnieva, že žalovaný ho dlhodobo diskriminuje a jeho žiadosti, či už o príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov alebo kúpy osobného motorového vozidla bez opodstatnenia zamietal. Žalobca diskrimináciu pociťuje ako nemajetkovú ujmu na ľudskej dôstojnosti invalidného dôchodcu so ZŤP a ako ohrozenie zdravia. Uviedol, že pociťuje aj majetkovú ujmu a to pre insolventnosť - odpredaj garáže vo výške 4.980,- €, nutnú kúpu osobného motorového vozidla 12.300,- € a financovanie pohonných hmôt od 07/2008 vo výške 1.135,- €. 3. V písomnom podaní zo dňa 28.09.2012 žalobca doplnil, že žalovaný je zodpovedný za vzniknutú situáciu, pretože svojím konaním porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania v zdravotnom postihnutí a to: a) priamu diskrimináciu v posudzovaní sociálnych dôsledkov v oblastiach kompenzácií, ktoré má žalobca ako fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia, b) neoprávnený postih, ktorý bol pre osobu žalobcu nepriaznivý, c) nepriama diskriminácia v posudzovaní sociálnych dôsledkov v oblasti kompenzácie, ktoré má ako fyzická osoba s odkázanosťou na individuálnu prepravu, v porovnaní s B.. V., ktorý nemohol byť v žiadnom prípade odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, ale žalovaný mu všetky výhody priznal, d) nepriamu diskrimináciu v posudzovaní sociálnych dôsledkov v oblasti kompenzácie, ktoré má ako fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia so zníženou pohyblivosťou, e) nepriamu diskrimináciu v posudzovaní sociálnych dôsledkov v konaní č. 2008/05586/01/AMA. V písomnom podaní zo dňa 19.04.2013 ďalej špecifikoval, že diskrimináciu odôvodňuje tým, že žalovaný jeho žiadosť bez odôvodnenia zamietol rozhodnutím č. 2008/05586/01/ AMA. Žalobca uviedol, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pretože a) rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, b) zistenie skutkového stavu, z ktorého žalovaný vychádzal bolo v rozpore s obsahom spisov, c) zistené skutkového stavu bolo nedostačujúce na posúdenie veci, d) rozhodnutia boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, e) boli zistené vady, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutí, keďže neboli dodržané zásady správneho konania a to zákonnosti, materiálnej pravdy, hospodárnosti, súčinnosti správnych orgánov s účastníkmi a rovnakého zaobchádzania 4. V priebehu konania žalobca viackrát požiadal o rozšírenie petitu žaloby o ďalšie rozhodnutia žalovaného, ktorými mal byť žalobca diskriminovaný. Súd prvej inštancie o týchto jeho procesných návrhoch rozhodol postupne uzneseniami č. k. 14 C 5/2012-95 zo dňa 23.04.2013, č. k. 14 C 5/2012 - 328 zo dňa 13.01.2016, č. k. 14 C 5/2012 -414 zo dňa 18.05.2016. Konečný žalobný petit bol súdom pripustený v nasledujúcom znení: Zásada rovnakého zaobchádzania W. B., Z. Z. upravená antidiskriminačným zákonom č. 365/2004 postupom žalovaného v rozhodnutí pod č. 2008/05586/01/AMA, pod B3/2010/10921/1/AMA, pod B3/2011/14752/1/DLA, pod BA3/2012/14433/1/ LAC, pod BA3/RPPKŤZV/SOC/2013/38138 a pod BA3/OPPKŤZP/SOC/2015/26478 porušená bola. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch suma 15.000,- € a všetky trovy konania. 5. Žalovaný sa podaním zo dňa 23.09.2015 písomne vyjadril k žalobe a uviedol, že žalobu považuje za zmätočnú, nedôvodnú a žiada ju zamietnuť. Argumentoval tým, že žalobca v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní /antidiskriminačný zákon/ neoznámil súdu konkrétne skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Uviedol, že riadne a presne nešpecifikoval sumu vo výške 15.000,- €, ktorú považuje za nemajetkovú ujmu, nepreukázal, že v súlade s § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona konaním žalovaného bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, alebo spoločenské uplatnenie. Ďalej uviedol, že je neprípustné, aby si žalobca uplatňoval nemajetkovú ujmu počnúc rokom 2005, pretože predmetom žaloby sú rozhodnutia žalovaného č. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008 a B3/2010/10921/AMA zo dňa 09.11.2010. Žalovaný vzniesol námietku premlčania vo vzťahu k rozhodnutiu č. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008, pričom poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 17.02.2011 sp. zn. 5 Cdo 265/2009. Podľa žalovaného začala plynúť premlčacia doba dňa 06.08.2008, deň po vydaní rozhodnutia a jej plynutie skončilo dňa 06.08.2011, pričom žalobca podal žalobu dňa 27.09.2011. Dôvodil, že žalovaný konal v súlade so zákonom o správnom konaní, o sociálnej pomoci, o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Žalovaný odmietol v plnom rozsahu tvrdenia žalobcu o protiprávnom konaní a o zásahu do práva na ochranu osobnosti, konkrétne do práva na súkromie. Poukázal na to, že celý proces od podania žiadosti žalobcom cez vydanie jednotlivých rozhodnutí bol už preskúmaný Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 1S/57/2011 a vydaný rozsudok bol preskúmaný aj Najvyšším súdom SR v konaní sp. zn. 9 Sžso 12/2012. Uviedol, že žalobca nešpecifikoval, ktoré ustanovenia zákona o správnom konaní mal žalovaný porušiť. Ďalej udával, že dňa 14.07.2008 podal žalobca žiadosť na úrad o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzácie zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. K žiadosti doložil nález neurológa W.. X. M. zo dňa 14.01.2008. V dolnej časti nálezu bolo uvedené, že pacient vyžaduje vzhľadom na jeho zdravotný stav prepravu osobným motorovým vozidlom. Následne bol vydaný záznam lekára oddelenia posudkových činností úradu zo dňa 21.07.2008 W.. Z.I., ktorá skonštatovala, že žalobca nemá v nálezoch poruchu chôdze, preto naďalej ŤZP je schopný prepraviť sa k vozidlám, nastúpiť aj vystúpiť z vozidiel, ako aj prepravovať sa vozidlami verejnej hromadnej dopravy. Žalovaný následne v súlade so záznamom lekára vydal rozhodnutie č. 2008/05586/01/AMA dňa 05.08.2008, v ktorom žalobcovi nepriznal peňažný príspevok. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací orgán tak, že rozhodnutím č. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008 odvolanie zamietol. Žalobca sa ďalej domáhal preskúmania tohto rozhodnutia na súde, pričom Krajský súd v Bratislave rozhodnutím č. AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008 rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 04.05.2010 Ú.M. B. ako odvolací orgán vydalo rozhodnutie č. AA/2010/7198/NSVOPPK/KLD, ktorým zrušil rozhodnutie č. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008. Žalovaný sa k námietke, že žalobcu posudzoval inak, ako iných žiadateľov vyjadril tak, že rozhodnutia o priznaní alebo nepriznaní kompenzácií sa vydávali v súlade s § 64 ods. 1 zákona č. 195/1998 Z.z., posudzovanie žiadateľa sa vykonávalo v súlade s § 50 ods. 1, § 52 ods. 1,2,3 a § 57 ods. 1,2 zákona o sociálnej pomoci. Žalovaný zastával názor, že posudkový lekár v čase účinnosti zákona č. 195/1998 Z.z. nebol viazaný lekárskym nálezom neurológa. Odborný lekár - neurológ nie je oprávnený vykonávať závery vedúce k navrhnutiu kompenzácie. Uviedol, že posudkový lekár úradu je nezávislým lekárom, ktorý posudzuje zdravotný stav zo všetkých lekárskych nálezov, ktoré má v čase posudzovania žiadateľa k dispozícii. Tvrdil, že ani odborný lekár - neurológ vo svojich nálezoch jednoznačne nekonštatoval vážne poškodenie chôdze. Správnosť záznamu posudkového lekára úradu bola podľa žalovaného potvrdená aj posudkom Ú. B., M.Á. O. F. L. dňa 13.10.2008. Dňa 23.06.2010 bol žalobca predvolaný na osobné stretnutie s posudkovým lekárom na úrade práce. Dňa 30.06.2010 sa žalobca dostavil na úrad a bol poučený o spôsobe preukazovania zdravotného stavu a mal predložiť do 21.07.2010 W.. Z. nové lekárske správy, ktoré nepredložil. Dňa 22.10.2010 bol žalobca vyzvaný na osobný pohovor, na ktorý sa nedostavil. O tejto skutočnosti bol spísaný úradný záznam. Dňa 03.11.2010 bol vydaný podľa § 52 písm. c) zákona č. 447/2008 Z.z. komplexný posudok č. BA/2010/56687/Kun, ktorého obsahom bolo, že sa žiadateľovi kompenzácie nenavrhujú a dňa 09.11.2010 bolo vydané rozhodnutie č. B3/2010/10921/1/AMA, kde sa nepriznal peňažný príspevok. Žalobca sa dňa 22.11.2010 odvolal, boli doložené lekársky nálezy a dňa Ú. B. vypracovalo lekársky posudok č. AA/2011/16579 a následne bol vydaný komplexný posudok, v ktorom neboli navrhnuté kompenzácie. Dňa 28.02.2011 Ú. B. vydalo rozhodnutie č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr, ktorým zamietlo odvolanie žalobcu. Následne bolo toto rozhodnutie preskúmané Krajským súdom v Bratislave v konaní č. k. 1S/57/2011, ktorý žalobu žalobcu zamietol. Žalovaný právne argumentoval ustanoveniami § 11 ods. 1, 3, 6, 8, 9, 10, 11 zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. 6. Súd prvej inštancie z výsluchu žalobcu zistil, že je invalidným dôchodcom od roku 2000 a je osobou ťažko zdravotne postihnutou od roku 2001(ZŤP).Uviedol, že žije z invalidného dôchodku, ktorý je v súčasnosti vo výške 309,- €, avšak má exekúciu a k dispozícii má 230,- €. Ďalej uviedol, že po úraze chrbtice od roku 1994 je odkázaný na kompenzácie a požiadal žalovaného o kompenzáciu príspevku na individuálnu prepravu osobného motorového vozidla L. M.. Tvrdil, že veľmi citlivo vníma prejednávanie jeho žiadostí o kompenzáciu peňažného príspevku na individuálnu prepravu t.j. na prevádzku jeho osobného auta. Výška príspevku je individuálna a závisela od životného minima a v súčasnosti je 33,09 €. Žalobca tvrdil, že posudzovanie jeho zdravotného stavu bolo rozdielne, nebolo objektívne a žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, pričom žalovaný v rozhodnutiach uvádzal, že žalobca nie je odkázaný na individuálnu prepravu a tým mu odmietol poskytnúť sociálnu výhodu v porovnaní s údajnými rozhodnutiami iných subjektov. Tvrdil, že žaloba je postavená na rozhodnutiach zo dňa 05.08.2008, 13.05.2011, 15.05.2012, 08.02.2013, pričom podľa žalobcu žalovaný konal v rozpore s platnými právnymi predpismi a dobrými mravmi. Uviedol, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.11.2010, bolo v danom čase vydané na základe subjektívneho posúdenia posudkových lekárov žalovaného, pretože odmietol spolupracovať so žalobcom za účelom doloženia odborných lekárskych nálezov nie starších ako 6 mesiacov a to od fyziatricko - rehabilitačného lekára s posúdením imobility a popisom používaných pomôcok a od neurológa s objektívnymi aktuálnymi vyšetreniami. Podľa žalobcu bol takýto postup posudkovej činnosti v rozpore s postupom písomne vyjadreným posudkovým lekárom žalovaného W.. X. N. zo dňa 17.10.2012 s výzvou na doloženie lekárskych nálezov. Podľa žalovaného je sporné rozhodnutie nepreskúmateľné. Ďalej poukázal na to, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 02.06.2015 bolo v danom čase vydané na základe subjektívneho posúdenia posudkovým lekárom žalovaného s tým, že v danom čase odmietol žalovaný z administratívneho spisu posúdiť a zohľadniť rehabilitačný nález W.. Š. zo dňa 06.12.2012 v lekárskom posudku, o ktorom neboli pochybnosti. Rozhodnutím žalovaného bola žalobcovi od 1.12.2012 až doposiaľ priznaná kompenzácia vo výške 33,09 € na individuálnu prepravu žalobcu t.j. prevádzku jeho osobného motorového vozidla. 7. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vypovedal ohľadne výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy tak, že uviedol, že žalovaný spochybňuje jeho zdravotný stav a mal pocit, že po zamietnutí jeho žiadosti o kompenzáciu príspevku na individuálnu prepravu si podal nové žiadostí a mal pocit, že obťažuje žalovaného. Uviedol, že je odkázaný na kompenzácie, a preto aj požiadal o kompenzáciu peňažného príspevku na zabezpečenie prevádzky osobného motorového vozidla. Nemajetkovú ujmu vidí v tom, že žalovaný nepristupoval k jeho osobe tak, ako k iným, ale mal rozdielny prístup. Rozdielny prístup vnímal v tom, že posudkový lekár žiadal od neho napríklad ďalšie neurologické vyšetrenia nie staršie ako 6 mesiacov a podľa názoru žalobcu to nebolo potrebné. Žalovaný ho vyzval na doloženie odborných lekárskych záverov dňa 17.05.2016. Uviedol, že v súčasnosti už má poskytnutý finančný príspevok od 01.02.2012 na prevádzku auta, ktorý mu bol vyplatený spätne. Tvrdil, že nerovnaké zaobchádzanie v podobe neposkytnutia príspevku na kompenzáciu osobného motorového vozidla malo na neho veľký vplyv, na jeho zdravotný stav, pretože sa nemohol presúvať, keď niečo potreboval. Poukázal na to, že žije z minimálneho dôchodku vo výške 309,- €. Výšku ujmy 15.000,- € odôvodňuje z toho, že žalovaný spochybňoval jeho zdravotný stav, od roku 2008 bol znevýhodnený, nemohol ísť k rodine 60 km od Bratislavy, pretože tam nejde vlak. Uviedol, že v MHD je vysoké riziko úrazu, ak sa má presúvať individuálne. 8. Žalovaný s tvrdeniami žalobcu nesúhlasil. V prípade žalobcu nebolo sporné, že je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom v nálezoch nebolo skonštatované vážne poškodenie chôdze. Poukázal na ustanovenie § 11 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z.z. o kompenzáciách a na možnosť predvolania fyzickej osoby, ak má pochybnosti o správnosti diagnostikovaného zámeru vyplývajúceho z predloženého lekárskeho posudku. Žalobca bol vyzvaný na dňa 21.07.2010 na doloženie lekárskych nálezov, tieto nepredložil a až následne ich doložil dňa 06.10.2010, dňa 22.10.2010 bol vyzvaný na osobný pohovor, na ktorý sa nedostavil. Opätovne bol dňa 03.11.2010 informovaný telefonicky a keďže nebolo možné ho osobne vypočuť a nebolo možné získať aktuálne informácie o aktuálnom stave, bol vydaný komplexný posudok dňa 03.11.2010 a na základe tohto bolo vydané rozhodnutie č. B3/2010/10921/1/AMA, kde sa peňažný príspevok na kompenzáciu nepriznal. Žalovaný namietol listinný dôkaz zo dňa 17.04.2012 a to jeho formu aj obsah, ide o fotokópiu. Nevedel sa vyjadriť k podpisom, pretože nevedel, aký podpis má W.. N.. Namietal, že žalovaný nemôže preukázať a nevie, čo správny orgán konkrétne požadoval v iných prípadoch žiadateľov, ktorých posudzoval. Nesúhlasil s tým, že na účel posúdenia postačoval lekársky nález od rehabilitačného lekára, respektíve ortopéda. Žalovaný zastával názor, že nebolo preukázané, že konaním žalovaného bola znížená dôstojnosť žalobcu, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie. 9. Súd prvej inštancie v rámci skutočného stavu zistil, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave rozhodnutím č. k. 2005/03496 zo dňa 15.04.2005 žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla. V odôvodnení uviedol, že žiadosť zamietli na základe posudku Ú. B., M. O. F. L. O. Z., oddelenia posudkových činností číslo 2005/0216 - ZKV zo dňa 08.04.2005, v ktorom peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla, ako kompenzácia zdravotného postihnutia žalobcu nebol navrhnutý. Ú. B. M. O. F. L. rozhodnutím č. k. 2008/05586/01/AMA zo dňa 05.08.2008 žalobcovi nepriznal nárok na peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie bolo vydané na základe stanoviska Ú. B., M. O. F. L. O. Z., oddelenia posudkových činností číslo 2008/483 Kra zo dňa 28.07.2008, podľa ktorého je žiadateľ schopný prepravovať sa prostriedkami verejnej dopravy osôb a nie je odkázaný na individuálnu prepravu. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 4 S 149/2008 - 26 zo dňa 04.12.2009 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008 konanie v časti o nariadenie vypracovania posudku nestrannou posudkovou komisiou na základe zdravotnej dokumentácie žalobcu zastavil a rozhodnutie žalovaného č. AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zo dňa 21.10.2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v konaní pred správnym orgánom bolo preukázané, že žalobca je občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Táto skutočnosť nebola nikým namietaná a spochybnená. Sporná bola skutočnosť, či žalobca je odkázaný na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s prevádzkou osobného motorového vozidla. V preskúmavanej veci súd zistil, že boli porušené zásady správneho konania z dôvodu, že žalobca, na podnet ktorého sa začalo správne konanie, nebol oboznámený s dôkazmi vykonanými oddelením posudkových činností žalovaného, t.j. so stanoviskami posudkových lekárov, odboru posudkových činností ani s vysporiadaním sa s lekárskym nálezom neurológa z januára 2008. Ú. B., M. O. F. L. O. Z., odbor M. O. F. L. vydal pod č. BA/2010/56687/Kun zo dňa 03.11.2010 komplexný posudok žalobcu, v ktorom bolo uvedené, že v oblasti mobility a orientácie má žalobca sťaženú pohybovú schopnosť samostatne sa premiestňovať v dôsledku narušenia telesných funkcií, pohybuje sa bez opory kompenzačných pomôcok, v sprievode inej fyzickej osoby, sa dokáže prepravovať v prostriedkoch verejnej hromadnej prepravy osôb, nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a kompenzácia sa mu nenavrhuje. Ú. B., M. O. F. L. rozhodnutím č. k. B3/2010/10921/1/AMA zo dňa 09.11.2010 nepriznal žalobcovi peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Ú. B., M. O. F. L., odbor B.H. B. rozhodnutím č. AA/2011/02082-NSVOPPK/Chr zo dňa 28.02.2011 rozhodlo o odvolaní žalobcu tak, že rozhodnutie B3/2010/10921/1/AMA zo dňa 09.11.2010 potvrdilo. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S 57/2011 zo dňa 26.01.2012 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. AA/2011/02082-NSVOPPK/ Che zo dňa 28.02.2011 rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol. Ú. B., M. O. F. L. O. Z., odbor M. O. rozhodnutím č. B3/2011/14752/1/DLA zo dňa 13.05.2011 žalobcovi nepriznal peňažný nárok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Toto rozhodnutie Ú. B., M. O. F. L. rozhodnutím č. PS/US1/SSVODPPK/BEZ/2014/29143/Chr zo dňa 10.10.2014 zrušilo. Z lekárskeho nálezu zo dňa 16.11.2010 W.. X. M. súd zistil, že žalobca mal opakovane spadnúť a je po úraze hlavy. W.. B. X. v lekárskej správe uviedol, že žalobca dňa 23.06.2006 večer spadol v električke. Ú. B., M. O. F. L. Z., odbor M. O. F. L. rozhodnutím č. B3/2012/14433/1/ LAC zo dňa 15.05.2012 žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Žalobcovi bol rozhodnutím Ú. B., M. O. F. L. Z. č. BA3/RPPKŤZP/SOC/2013/38138 zo dňa 08.02.2013 priznaný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla mesačne vo výške 16,7% sumy životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu a to na základe posudku Ú. B., M. O. F. L. Z., odboru B. B. č. AA/2012/13555-SSVOPČ zo dňa 31.12.2012. Ú. B., M. O. F. L. Z., odbor M. O. F. L. Rozhodnutím č. BA3/OPPKŤZP/SOC/2015/26478 zo dňa 02.06.2015 žalobcovi nepriznal peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla. Žalobca predložil súdu fotokópiu čestného vyhlásenia V. H. zo dňa 06.06.2016 na pojednávaní dňa 21.6.2016 z ktorého vyplýva, že menovaná vykonáva žalobcovi doprovod od roku 2004 z dôvodu jeho ťažkého zdravotného postihnutia. V čestnom vyhlásení uviedla, že žalovaný v roku 2005 žalobcovi neopodstatnene odňal kompenzáciu na zvýšené výdavky súvisiace so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ktorú mal priznanú od roku 2001, len preto, že požiadal o kompenzáciu na kúpu osobného motorového vozidla. Následne žalobca neustále podával nové žiadosti, až do roku 2013, kedy mu bola kompenzácia priznaná. Tvrdila, že žalovaný bol vo veci neustále zaujatý na žalobcu. Uviedla, že v roku 2011 posudkový lekár priznal žalobcovi kompenzáciu, ale o dva týždne mu volal posudkový lekár, že kompenzáciu mu musí zamietnuť z dôvodu nadhodnotenia zdravotného stavu žalobcu, pričom vychádzal iba zo starých lekárskych nálezov založených v spise. Ďalej uviedla, že v roku 2012 vyzval žalobcu na doloženie aktuálneho lekárskeho nálezu z neurologického vyšetrenia, nie staršieho ako 6 mesiacov. Tvrdila, že posudkový lekár W.. X. N. inak konal voči žalobcovi, pretože ho nevyzval o doloženie aktuálneho lekárskeho nálezu z rehabilitačného vyšetrenia na zistenie mobility, ktoré sa vyšetruje iba z rehabilitačného lekárskeho nálezu. Tvrdila, že sa k žalobcovi posudkové pracovníčky na posudkovom pracovisku na O. U.., počas osobného pohovoru na posudkovom pracovisku inak správali, ako k ostatným žiadateľom. Jedna z pracovníčok mala povedať, že žalobca môže robiť čokoľvek, aj tak tú kompenzáciu nedostane a inokedy mali mať na žalobcu pri vstupe do dverí ihneď nepríjemné poznámky. Žalobca predložil súdu prefotený pokyn s nečitateľnými podpismi datovaný dňa 17.04.2012, v ktorom je uvedené, že je potrebné doložiť neurologické vyšetrenie nie staršie ako 6 mesiacov a, že klient bol oboznámený s potrebou tohto vyšetrenia pre nové posúdenie zdravotného stavu. 10. Súd prvej inštancie návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov - posudkového lekára W.. X. N., vedúcej posudkového oddelenia V. Y., posudkovej pracovníčky Y. N. zamietol, pretože žalobca neuviedol relevantné skutočnosti, na ktoré okolnosti by mali vypovedať. V danom prípade bolo vykonanie predmetných dôkazov nadbytočné nehospodárne a vzhľadom na odstup času. Súd považoval skutkový stav veci sa dostatočne objasnený. 11. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia konštatoval, že diskriminácia je vo všeobecnosti poškodzovanie, znevýhodňovanie alebo obmedzovanie jednotlivca alebo skupiny osôb z dôvodu ich pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, veku, sexuálnej orientácie, viery, náboženstva, politického, či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Diskrimináciou je každé neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu alebo iných ľudí, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí. Diskriminácia môže mať podobu: právom zakázaného konania (medzinárodné dohovory, legislatíva Európskeho spoločenstva, napr. antidiskriminačné smernice, rozhodnutia vnútroštátnych a medzinárodných súdov, ústava, zákony, napr. Antidiskriminačný zákon, Zákonník práce a ďalšie) - právom dovoleného konania (napr. Norimberské zákony, apartheid, neexistencia registrovaných partnerstiev v SR). Ústava SR <http://www.diskriminacia.sk/archiv/?q=a_legislation/constsk> v článku 12 garantuje rovnosť v dôstojnosti i právach; Základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie). Antidiskriminačný zákon <http://www.diskriminacia.sk/archiv/?q=a_legislation/antidiscact>č. 365/2004 Z. z. a v spojení s ním ďalšie zákony - zakazujú diskrimináciu v oblasti zamestnania a povolania, vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, sociálneho zabezpečenia, prístupu k tovarom a službám. Antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Antidiskriminačný zákon definuje 7 foriem diskriminácie: priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie, pokyn na diskrimináciu, nabádanie na diskrimináciu, neoprávnený postih. 12. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Žalobca sa domáhal určenia, že zásada rovnakého zaobchádzania W. B., Z. Z. upravená antidiskriminačným zákonom č. 365/2004 postupom žalovaného v rozhodnutí pod č. 2008/05586/01/ AMA, pod B3/2010/10921/1/AMA, pod B3/2011/14752/1/DLA, pod BA3/2012/14433/1/LAC, pod BA3/ RPPKŤZV/SOC/2013/38138 a pod BA 3/0PPKŤZP/SOC/2015/26478 porušená bola a zaplatenia nemajetkovej ujmu v peniazoch vo výške 15.000,- €. Predpokladom pre priznanie tohto nároku je preukázanie niektorého z vyššie citovaných diskriminačných dôvodov. Žalobca neuviedol, že by bol diskriminovaný z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu. Dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farby pleti, jazyk, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Žalobca svoju dôkaznú povinnosť neuniesol, keď ním predložené listinné dôkazy a tvrdené skutočnosti, z objektívneho hľadiska nepreukazujú také okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať na prvý pohľad, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V prvom rade žalobca tvrdil, že žalovaný s ním konal menej priaznivo, ako s inou osobou pri rozhodovaní o kompenzácii. Posudzovanie jeho zdravotného stavu malo byť rozdielne a žalovaný nepristupoval k nemu tak, ako k iným, ale mal rozdielny prístup. Rozdielny prístup vnímal v tom, že posudkový lekár žiadal od neho napríklad ďalšie neurologické vyšetrenia nie staršie ako 6 mesiacov, čo podľa názoru žalobcu nebolo potrebné. Z tvrdení žalobcu možno vyvodiť, že pociťoval určitú zaujatosť jednotlivých zamestnancov žalobcu pri rozhodovaní o jeho žiadostiach na poskytnutie kompenzácie. Možnosť kvalifikovať určité konanie ako diskrimináciu vyžaduje existenciu tzv. komparátora - subjektu, voči ktorému sa porovnáva osoba, ktorá o sebe tvrdí, že s ňou je zaobchádzané menej priaznivo. V tomto smere žalobca poukazoval na iné rozhodnutia žalovaného, v ktorých bol nárok žiadateľov na kompenzáciu priznaný. V kontexte antidiskriminačného zákona by teda mohlo ísť o nepriamu diskrimináciu, teda postup, ktorý sa navonok javí ako zaobchádzanie rešpektujúce princíp rovnosti, avšak s potenciálom znevýhodňovať určité osoby. To znamená, že určitý navonok neutrálny predpis alebo kritérium, či prax by priviedli osoby (napr. určitej viery, veku, rasy alebo s určitým zdravotným postihnutím) do osobitnej nevýhody v porovnaní s inými osobami. K týmto argumentom žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že konanie žalovaného vo veci rozhodovania o žiadostiach žalobcu o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením osobného motorového vozidla nemožno považovať za diskriminačné konanie voči žalobcovi. K rozhodnutiam žalovaného došlo po objektívnom posúdení zdravotného stavu žalobcu posudkovým lekárom, podľa zdravotnej dokumentácie žalobcu a po objektívnom posúdení sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia oprávneným sociálnym pracovníkom. Pokiaľ uvedeným spôsobom posudkový lekár dospel k záveru, že žalobca nebol odkázaný na individuálnu prepravu, žalovaný nemohol vyhovieť jeho žiadosti (obdobne, ak žalobca síce odkázaný na individuálnu prepravu bol, avšak kompenzovaný bol iným spôsobom). Takéto rozhodnutie a konanie žalovaného nemožno pripísať diskriminačnému správaniu žalovaného voči žalobcovi, ale nesplneniu zákonných predpokladov pre priznanie tejto kompenzácie. Teda v prípade, že správny orgán postupoval pri rozhodovaní o kompenzácii v súlade so zákonom, ktorého aplikácia bola pre žalobcu nepriaznivá, nemožno postup žalovaného hodnotiť ako nesprávny, nespravodlivý a diskriminačný. 13. Súd prvej inštancie považoval za nevyhnutné uviesť vo vzťahu k žalobcovi a k návrhom na predloženie listinných dôkazov žalovaným a to rozhodnutí v iných veciach vydaných žalovaným ohľadne iných žiadateľov, ktorými mali podľa tvrdenia žalobcu diskriminovať jeho osobu porušením zásady rovnakého zaobchádzania a priznaním kompenzácie rozhodnutím iným osobám ZŤP nie je právne irelevantné. Treba uviesť, že nemožno vyvodiť diskriminačné správanie žalovaného voči žalobcovi iba porovnaním zhodnosti diagnóz, ak by boli známe u iných žiadateľov, ktorým tento peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia bol priznaný. Zdravotný stav fyzickej osoby a obzvlášť zdravotne ťažko postihnutej fyzickej osoby, je aj pri totožnej diagnóze natoľko špecifický a jedinečný pre každú fyzickú osobu a je natoľko individualizovanou kategóriou, že fakticky porovnateľná situácia u dvoch rozdielnych osôb nemôže nastať. Posúdenie zdravotného stavu žalobcu, ako predpokladu priznania predmetných kompenzačných príspevkov je predmetom správneho konania, ktoré prebehlo medzi účastníkmi - zákonnosť rozhodnutia vydaného v správnom konaní, resp. postup správneho orgánu mohlo byť na návrh žalobcu preskúmané súdom v rámci správneho súdnictva. Diskriminácia žalobcu z dôvodu jeho iného postavenia, ktoré má spočívať v zdravotnom postihnutí, nebola zistená, nakoľko za iné postavenie sa považuje určitá vlastnosť alebo danosť, ktorú jedna osoba má a iná osoba nemá, a ktorá je práve z tohto dôvodu diskriminovaná. Ak sa žalobca domnieva, že v jeho prípade došlo k porušeniu dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania spočívajúcej v zákaze diskriminácie z dôvodu zdravotného postihnutia žalobcu (ktorý je osobou s ťažkým zdravotným postihnutím), nesprávne poukazuje na iné prípady iných žiadateľov s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorým tento peňažný príspevok na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia bol žalovaným priznaný, a to práve z dôvodu, že aj títo iní žiadatelia boli osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, a teda nemohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu z dôvodu jeho zdravotného postihnutia. Žalobca priznal, že od 01.02.2012 poberá kompenzačný príspevok na osobné motorové vozidlo, o ktorého priznanie opakovane žalovaného žiadal. V súčasnosti je výška daného príspevku stanovená na sumu 33,09 €. Zákon č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci účinný do 31.12.2008 upravoval peňažný príspevok na zvýšené výdavky v súvislosti so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla, ako príspevok na ktorý nie je obligatórny právny nárok, ale naopak ustanovoval iba možnosť priznania takéhoto príspevku po splnení zákonných predpokladov. 14. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný posudzoval žiadosti žalobcu o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením osobného motorového vozidla rozdielne, že by sa dopúšťal diskriminačného konania v neprospech žalobcu. V danom prípade žalovaný postupoval podľa vtedy účinného zákona č. 195/2008 Z.z. o sociálnej pomoci a ďalej o následných žiadostiach rozhodoval podľa zákona č. 447/2008 Z.z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia účinného od 01.01.2009. Predmetom tohto súdneho konania nie je preskúmanie zákonnosti jednotlivých vydaných rozhodnutí, ale posúdenie rozdielneho zaobchádzania konajúceho správneho orgánu o žiadostiach žalobcu. Takéto diskriminačné konanie žalovaného nebolo žalobcom v konaní preukázané, pričom v danom konaní nebol žalobcom preukázaný právny základ nároku, preto sa súd už nezaoberal náhradou nemajetkovej ujmy. Žalobca využil všetky zákonom dovolené opravné prostriedky prípustné pri rozhodovaní o jeho žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením osobného motorového vozidla. Žiadne z týchto rozhodnutí nadriadeného správneho orgánu alebo súdu rozhodujúceho v správnom súdnictve nekonštatovalo ani len nepriamo porušenie práva žalobcu na rovnaké zaobchádzanie. Pokiaľ žalobca videl diskriminačné správanie žalovaného v skutočnosti, že žalovaný nedodržal jednotlivé zásady správneho konania a jeho žiadosti o poskytnutie peňažného príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením osobného motorového vozidla žalovaný opakovane zamietol, súd prvej inštancie aj v tejto časti považoval návrh žalobcu za nedôvodný. Postup rozhodovania v právnych vzťahoch pri poskytovaní sociálnej pomoci sa riadi ustanoveniami správneho konania, pričom pokiaľ boli rozhodnutia žalovaného v rámci odvolacích konaní krajským súdom zrušené a vrátené na opätovné prejednanie a rozhodnutie nemožno len z tohto dôvodu konštatovať nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. Skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave rozsudok č. k. 4 S 149/2008 - 26 zo dňa 04.12.2009 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. AA/2008/13342-NSVOPPK/KLD zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie, sama o sebe neznamená, že sa žalovaný dopustil diskriminačného konania voči žalobcovi. Krajský súd v Bratislave odôvodnil svoje zrušujúce rozhodnutie tým, že správny orgán porušil zásadu správneho konania, keď neoboznámil žalovaného s vykonanými dôkazmi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie (v tomto prípade správne konanie), v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia možné bez ďalšieho považovať za diskriminačné, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Posudkový lekár v zmysle § 11 ods. 9 zákona č. 447/2008 mal právo predvolať žiadateľa, ak mal pochybnosti o správnosti diagnostického záveru vyplývajúceho z predbežného lekárskeho záveru. Žalobca bol vyzvaný dňa 21.07.2010 na doloženie lekárskych nálezov. Tieto nedoložil a až následne ich doložil dňa 06.10.2010 a dňa 22.10.2010. Žalobca sa na osobný pohovor, na ktorý bol vyzvaný nedostavil. Opätovne bol dňa 03.11.2010 informovaný telefonicky a keďže nebolo možné osobne ho vypočuť a nebolo množné získať aktuálne informácie o jeho súčasnom stave, bol vydaný komplexný posudok dňa 03.11.2010 a na jeho základe bolo vydané rozhodnutie č. B3/2010/10921/1AMA, kde sa žalobcovi peňažný príspevok na kompenzáciu nepriznal. Žalobca predložil v konaní dôkaz a to čestné vyhlásenie V. H. zo dňa 17.6.2016 z ktorého vyplýva, že žalobcovi vykonáva doprovod od roku 2004 z dôvodu jeho zdravotného postihnutia. V tomto konaní uvedené tvrdenie nebolo preukázané, pretože žalobca v priebehu súdneho konania bol na pojednávaniach sám a nikto ho nesprevádzal. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a predložených dôkazov účastníkmi návrh zamietol ako nedôvodný. V danom prípade nebolo konštatované diskriminačné konanie žalovaného voči žalobcovi, tak súd sa už nezaoberal podmienkami priznania primeraného zadosťučinenia v peniazoch, ktorého predpokladom je nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania. 15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, a preto by mal právo na náhradu trov konania voči žalobcovi. Žalovanému v konaní žiadne trovy konania nevznikli, a preto súd mu náhradu trov konania nepriznal. 16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a), b), c),d) a f) O.s.p. a žiadal odvolací súd nariadiť pojednávanie a po preskúmaní veci zrušiť rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie, že v rámci podanej diskriminačnej žaloby súd všeobecne nedostatočne preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ktoré tvorili podklad žaloby. Napadnutý rozsudok z pohľadu žalobcu trpí vadou nepreskúmateľnosti, jeho odôvodnenie je nepresvedčivé, arbitrárne, v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko absentuje zrozumiteľne vysvetlený myšlienkový postup súdu prvej inštancie vo všetkých významných otázkach dôležitých pre zistenie skutkového stavu. Žalobca nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie, že neuniesol svoju dôkaznú povinnosť v otázke preukázania okolností, z ktorých možno vyvodiť, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca argumentuje, že diskriminačná žaloba bola postavená na dôvodoch zdravotného postihnutia s tvrdením, že diskriminačná pohnútka bola z iného postavenia, pretože žalovaný bez akéhokoľvek posúdenia zdravotného stavu žalobcu rozhodol, že nie je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Žalobca namieta nedostatočné zdôvodnenie záveru súdu prvej inštancie, v ktorom hovorí, že rozhodnutia žalovaného boli vydané po objektívnom posúdení zdravotného stavu žalobcu a takéto konanie nie je možné považovať za diskriminačné. Žalobcovi nie je zrejmé, na základe akých podkladov dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný v súlade so zákonom rovnako zaobchádzal so žalobcom, keď vykonával procesné úkony v posudkovej činnosti, v porovnaní s 28 rozhodnutiami iných subjektov, ktoré uviedol žalobca ako príklad, a ako sa vysporiadal s dôkazom posudkového lekára W.. X.. N. zo dňa 17.10.2012. Žalobca taktiež nesúhlasí s konštatovaním súdu prvej inštancie (ods. 50 napadnutého rozsudku), že nesprávne poukázal na iné prípady žiadateľov o kompenzáciu, nakoľko išlo o osoby ZŤP a práve z tohto dôvodu, keďže im bol žalovaným priznaný nárok, nemohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu z dôvodu jeho zdravotného postihnutia. S uvedeným tvrdením žalobca nesúhlasí, pretože ním uvedení žiadatelia neboli ZŤP, ale požiadali o kompenzáciu. Ďalej žalobca v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nevykonanie, prípadne nedostatočné vyhodnotenie niektorých dôkazov predložených žalobcom (čestné vyhlásenie V. H. zo dňa 17.06.2016, nevypočutie posudkového lekára, zamietnutie návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému predložiť dôkazy). Žalobca namieta, že súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu veci, z ktorého by žalobcovi bolo preukázané, či žalovaný znevýhodňoval jeho osobu alebo, či rovnako vykonával procesné úkony, v porovnaní s uvedenými 28 subjektmi, pri vyhotovovaní lekárskeho posudku, ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutí o posúdení žiadostí o kompenzácie žalobcu. Z uvedeného dôvodu žiada, aby žalovaný do odvolacieho konania predložil všetky dôkazy tvoriace podklady pre lekársky posudok, z ktorého vychádzal žalovaný pri svojom rozhodovaní a zároveň žiada predvolať svedka W.. X.. N. za účelom vyjadrenia sa, či rovnako vykonával procesné úkony v porovnaní s uvedenými inými 28 žiadateľmi. Žaloba bola podložená viacerými rozhodnutiami žalovaného, z ktorých bolo podľa žalobcu zrejmé, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania z dôvodu zdravotného postihnutia žalobcu. Bol znevýhodnený v porovnaní s inými subjektmi, ktorým kompenzácia priznaná bola. Žalobca tvrdí, že súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil dôkazy a bez znaleckého posudku súdneho znalca alebo výpovede posudkového lekára žalovaného k meritu veci dospel tak k nesprávnym skutkovým zisteniam a záverom. Rozhodnutia žalovaného, tvoriace podklad žaloby, považuje žalobca za nezákonné a preukazujúce, že žalovaný znevýhodňoval jeho osobu v porovnaní s inými osobami tak, že jeho zdravotný stav v posudkovej činnosti prejednával žalovaný inak, než postupom zvoleným v prípade iných, žalobcom označených 28 žiadateľov. V jeho prípade vychádzal žalovaný z neaktuálnych lekárskych nálezov, avšak v iných prípadoch rozhodoval na základe lekárskeho posudku vychádzajúceho z aktuálnych lekárskych nálezov. 17. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril. 18. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§379 a §380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie preto, ako vecne a právne správny potvrdil ( §387 ods.1, 2 CSP). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.02.2018 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu t.j. žalobca a žalovaný upovedomení zákonným spôsobom. 19. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie žalobu zamietol, potvrdil, pretože je v tomto výroku vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s. p.). 20. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods.1, 2 CSP (predtým § 153 ods. 1 O.s.p. a s poukazom na citované ustanovenia antidiskriminačného zákona je správny jeho právny záver, že v konaní nebolo žalobcom preukázané, že by došlo k rozdielnemu prístupu pri priznávaní príspevku na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s prevádzkou alebo kúpou osobného motorového vozidla, nebola preukázaná existencia nerovnakého zaobchádzania so žalobcom a teda, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie aj patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP predtým § 157 ods. 2, 3 O.s.p.). Odvolací súd s poukazom na rozhodnutia NS SR sp. zn. 3 Cdo 171/2008, ÚS SR sp. zn. IV.ÚS16/2009 zastáva súhlasný názor, že len subjektívny názor žalobcu, jeho samotný pocit, či vnútorné presvedčenie na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z.z. antidiskriminačného zákona totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, sexuálna orientácia, farba pleti, jazyk, národný alebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Odvolací súd v zhode s názoru súdu prvej inštancie má za to, že žalobca svoju dôkaznú povinnosť neuniesol, keď ním predložené listinné dôkazy (rozhodnutie pod č. 2008/05586/01/AMA, pod B3/2010/10921/1/AMA, pod B3/2011/14752/1/DLA, pod BA3/2012/14433/1/ LAC, pod BA3/RPPKŤZV/SOC/2013/38138 a pod BA 3/0PPKŤZP/SOC/2015/26478), z objektívneho hľadiska nepreukazujú také okolnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, keď žalovaný o nároku žalobcu riadne rozhodol (hoci negatívne), pričom rozhodnutia žalovaného boli predmetom odvolacieho prieskumu v rámci správneho konania. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že samotný vnútorný pocit žalobcu, že žalovaný s ním konal menej priaznivo, ako s inou osobou pri rozhodovaní kompenzácie, pri ktorých boli porušené základné pravidlá konania, pričom žalovaný bol povinný chrániť jeho záujmy, rozhodnutie malo vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a žalovaný mal dbať na to, aby pri rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, nemôže byť samo o sebe diskrimináciou, či už priamou alebo nepriamou. Žalobca sa iba domnieva, že žalovaný ho dlhodobo diskriminuje a jeho žiadosti, či už o príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov alebo kúpy osobného motorového vozidla bez opodstatnenia zamietal. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zdôrazňuje, že pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie (v tomto prípade správne konanie), v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia možné bez ďalšieho považovať za diskriminačné, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu vzťahujúce sa ku skutočnosti, že žalobca v porovnaní s 28 rozhodnutiami iných osôb (bez označenia konkrétnych mien) bol diskriminovaný, nakoľko žalovaný v porovnaní s jeho osobou inak vykonával procesné úkony, v tejto súvislosti odvolací súd udáva, že predloženie samotných rozhodnutí Úradu práce sociálnych vecí a rodiny t.j. žalovaného, ktorými bol priznaný kompenzačný peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich so zabezpečením prevádzky osobného motorového vozidla určitým osobám, ktorých meno však žalobca neuviedol, sama osebe bez ďalšieho preskúmania celého spisu a zdravotného stavu danej osoby nie je možné vyhodnotiť ako diskrimináciu. Zo všetkých rozhodnutí predložených žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie vyplýva, že týmto osobám bol peňažný príspevok na kompenzáciu priznaný v dôsledku miery funkčnej poruchy, v dôsledku zníženej pohybovej schopnosti samostatne sa premiestňovať, v dôsledku narušenia telesných funkcií, v dôsledku nemožnosti sa prepravovať prostriedkami verejnej dopravy osôb. Aký však bol reálne zdravotný stav daných osôb, ktoré žalobca neoznačil, nie je možné z uvedeného zistiť. Preto ani nie je možné tvrdiť, že v takomto prípade došlo k diskriminácii žalobcu, nakoľko žalobca súdu prvej inštancie neuviedol žiadne mená osôb, vo vzťahu ku ktorým pociťuje diskrimináciu, doložil iba rozhodnutia žalovaného, z ktorých sa nedá zistiť ani osoba, ani konkrétny zdravotný stav tej - ktorej osoby. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že zdravotný stav každej osoby je individuálna vec a nie je možné, aby sa zdravotný stav zhodoval aj len v dvoch možných prípadoch. Preto predloženie 28 rozhodnutí vzťahujúcich sa k určitým osobám, nemôže byť preukázaním diskriminácie vo vzťahu k žalobcovi, ktorý má iný zdravotný stav, ako osoby, ktorým bol priznaný peňažný príspevok, respektíve žalobca môže trpieť inými ochoreniami. Žalobca v odvolaní tvrdí, že dané osoby neboli osobami s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom odvolací súd z jednotlivých rozhodnutí, napríklad z rozhodnutia č.l. 86 a z rozhodnutia č.l. 87 zistil, že vždy išlo o osobu respektíve občana, ktorý je 50 % občanom s ťažkým zdravotným postihnutím. Z obsahu spisu je zrejmé, že každé rozhodnutie vo vzťahu ku každej osobe je robené individuálne, je individuálne posudzované, pričom je nepochybné, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie, ani pred odvolacím súdom nepreukázal existenciu komparátora, t.j. subjektu, voči ktorému sa porovnáva osoba (žalobca), ktorá o sebe tvrdí s ňou je zaobchádzané menej priaznivo. Pokiaľ ide o samotné nevykonanie dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie a to konkrétne výsluchu posudkového lekára žalovaného, podľa názoru odvolacieho súdu uvedený výsluch nebol potrebný pre objasnenie skutkového stavu veci. Je síce pravdou, že žalovaný má v danom spore taktiež dôkaznú povinnosť preukázať, že k diskriminácii žalobcu nedošlo, avšak v danom prípade samotný žalobca nepreukázal a v konaní ani netvrdil, že došlo k jeho diskriminácii základe pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, respektíve rodu. Žalobca v predmetnej veci tvrdil, že žalovaný posudzoval jeho zdravotný stav rozdielne, ako vo vzťahu k iným subjektom a mal k nemu aj rozdielny prístup, ktorý spočíval v tom, že posudkový lekár žiadal od neho lekárske potvrdenia, nie staršie ako 6 mesiacov, čo podľa názoru žalobcu nebolo potrebné, ani v súlade so zákonom. Odvolací súd však zdôrazňuje, uvedené konanie žalovaného nemôže byť diskrimináciou žalobcu, nakoľko všetky rozhodnutia žalovaného podliehajú prieskumnej právomoci v rámci správneho konania, pričom ak bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia možné bez ďalšieho považovať za diskriminačné, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne respektíve bolo zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovi nebolo možné vyhovieť, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 22. Správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie spočíva v správnej aplikácii v rozsudku citovaných ustanovení zák.č. 365/2004 Z.z. Zákon o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) na zistený skutkový stav veci, nebola porušená zásada rovnosti zbraní (§ 18 veta prvá O.s.p.); porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.2015, sp.zn. 6 Cdo 273/2014; (porovnaj tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14.12.2010, č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. 17696/07 vo veci JanČavajda v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. 9965/08 vo veci Vladimír Matoušek v. Česká republika). Na tomto mieste odvolací súd pripomína ustanovenie § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný (o.i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. 23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, avšak žiadne trovy mu v rámci odvolacieho konania nevznikli súd mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podia druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podia predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podia § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podia § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).