Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/362/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112201520 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112201520.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: K.. E. F., W.. XX.XX.XXXX, F. S. A. XXX, XXX XX T., I. T. - A., Č. C., zast. JUDr. Vojtechom Agnerom, advokátom v Bratislave, Špitálska 10, proti žalovanému: Ústav pamäti národa, so sídlom v Bratislave, Miletičova 19, IČO: 37 977 977, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave zo dňa 26. júna 2014 č.k. 16C/9/2012-440 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu žalobcu zamieta. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 17.01.2012 domáhal voči žalovanému ochrany osobnosti a žiadal, aby súd určil, že je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný na webovej stránke O..G..J..sk <Q.:/..G..J..sk> zverejnil registračný protokol zväzkov D.. L. A. F., v ktorom je pod registračným číslom XXXXX L. krycím menom „F. uvedený žalobca ako agent bývalej Štátnej bezpečnosti. V archívnom zväzku, ktorý spravuje žalovaný, sa nachádza zväzok D.. L.U. A. F. s registračným číslom XXXXX, podľa ktorého bol žalobca evidovaný odo dňa 12.11.1980 ako dôverník a odo dňa 23.11.1982 ako agent bývalej Štátnej bezpečnosti. Žalobca tvrdil, že aktívne nepôsobil ako agent bývalej Štátnej bezpečnosti, nikdy nepodpísal záväzok k spolupráci s bývalou Štátnou bezpečnosťou ako agent, neudržiaval s pracovníkmi Štátnej bezpečnosti konšpiratívny styk a jeho evidencia ako agenta v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti je v rozpore so skutočným stavom a predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu. Zverejnenie mena a priezviska a ďalších údajov žalobcu v evidencii osôb, ktoré spolupracovali s bývalou Štátnou bezpečnosťou, zasahuje do chránených osobnostných práv žalobcu, keďže žalobca nikdy nepodpísal záväzok k spolupráci s bývalou Štátnou bezpečnosťou ani vedome nespolupracoval s touto organizáciou ako agent. Neoprávnená evidencia je vážnym zásahom do cti, vážnosti a dôstojnosti žalobcu, pretože verejnosť vníma tieto informácie veľmi citlivo. Žalobca, keďže nepodpísal žiadny záväzok k spolupráci a nebol činný ako agent Štátnej bezpečnosti, je oprávnený domáhať sa v rámci ochrany svojich osobnostných práv určenia, že bol neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. 2/Žalovaný svoju obranu v spore založil okrem iného na tvrdení, že nie je pasívne legitimovaný vo veci nárokov vyplývajúcich z evidencie žalobcu ako agenta ŠtB, nakoľko za takéto konanie zodpovedá štát v zastúpení Ministerstva vnútra SR. Zverejnením žalobcu ako agenta ŠtB si žalovaný splnil povinnosť uloženú § 19 Zákona o pamäti národa pričom zákon mu neumožňuje posudzovať správnosť a dôvodnosť zápisov v registračných protokoloch a neumožňuje mu registračné protokoly nezverejniť. Evidencia žalobcu ako agenta ŠtB bola vedená v režime prísne tajné a teda nebola prístupná tretím osobám, a tak nemohla znížiť alebo narušiť česť, vážnosť a dôstojnosť žalobcu a nemôže predstavovať zásah objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka. 3/Súd prvej inštancie rozsudkom z 26. júna 2014 č.k. 16C/9/2012-440 určil, že žalobca je neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent, žalovanému uložil povinnosť uverejniť výrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a napokon uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 66,- eur a trov právneho zastúpenia vo výške 646,71 eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. 4/Pri posudzovaní oprávnenosti žaloby žalobcu sa súd prvej inštancie prioritne zaoberal otázkou pasívnej legitimácie žalobcom označeného žalovaného v konaní, teda či je žalobca oprávnený domáhať sa požadovaného určenia voči označenému žalovanému. Dospel k záveru, že žalobcom označený žalovaný bol v konaní pasívne legitimovaný, čo vyplýva zo zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu v rokoch 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa. Je pravdou, že žalovaný má zákonnú povinnosť evidovať a zverejňovať zachované alebo rekonštruované dokumenty, ktoré vznikli činnosťou ŠtB v období od 18.04.1939 do 31.12.1989 a že predmetný zákon neobsahuje výslovné ustanovenie o zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby v súvislosti s plnením tejto zákonnej povinnosti uverejňovať záznamy, evidencie a zväzky, a že dokonca nie je ani povinný overovať, či údaje v dokumentoch sú presné a pravdivé (§ 26 ods. 3 zákona č. 553/2002 Z.z.). Je ale nepochybné, že pokiaľ povinnosť zverejňovať údaje a poskytovať informácie žalovaný má, zároveň je i zodpovedným subjektom v prípade, ak sa preukáže, že bola zverejnená neoprávnená evidencia tej-ktorej osoby. Žalovaný totiž ako jediný správca dokumentov je zodpovedný a oprávnený vo veci neoprávnenej evidencie, aj keď je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že žalovaný sám nezavinil a zaviniť ani nemohol prípadné nedostatky v evidenciách a nepravdivosť v nich uvádzaných údajov. 5/V súvislosti s tvrdením žalovaného, že zverejnením žalobcu ako agenta ŠtB si splnil svoju povinnosť mu uloženú § 19 zákona č. 553/2002 Z.z., pričom zákon mu neumožňuje posudzovať správnosť a dôvodnosť zápisov v registračných protokoloch, neumožňuje mu registračné protokoly nezverejniť a teda keďže išlo o plnenie povinnosti uloženej zákonom, nie je možné označiť takéto konania za protiprávne a ani za neoprávnený zásah, súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. mája 2011 sp. zn. 6 Cdo 83/2010, podľa ktorého už sama neoprávnená evidencia fyzickej osoby v materiáloch bývalej Štátnej bezpečnosti je neoprávneným zásahom podľa § 13 Občianskeho zákonníka objektívne spôsobilým privodiť ujmu na osobnostných právach dotknutej osoby. Podľa názoru dovolacieho súdu pokiaľ zo zisteného skutkového stavu možno vyvodiť záver, že žalobca nebol agentom ŠTB a jeho evidencia v materiáloch ŠTB v kategórii agent bola neoprávnená, ide o skutočnosť spôsobilú zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy a to s poukazom na ustálenú judikatúru (R 38/1996). 6/O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. 7/Na odvolanie žalovaného proti tomuto rozsudku odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 30. júna 2015 č.k. 5Co/635/2014-553 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému uložil povinnosť náhrady trov odvolacieho konania žalobcu. Konštatoval, že je nepochybné, že účelom zákona o pamäti národa je okrem iného i zverejnenie údajov o vykonávateľoch prenasledovania osôb a potláčania politických práv a slobôd prostredníctvom represívnych zložiek totalitného štátu. Z toho však nemožno vyvodiť, že účelom tohto zákona je aj zverejňovanie údajov o osobách, ktoré fakticky boli touto represiou postihnuté tým, že boli neoprávnene evidované ako spolupracovníci bývalej Štátnej bezpečnosti (v rozpore s vtedy platnými predpismi). Zverejnenie mena osoby neoprávnene evidovanej ako spolupracovníka Štátnej bezpečnosti v zozname týchto spolupracovníkov je bezpochyby spôsobilé citeľne zasiahnuť do osobnej cti postihnutej osoby. Je pravdou, že žalovaný zoznamy spolupracovníkov bývalej Štátnej bezpečnosti zverejňuje v rámci svojej zákonnej povinnosti bez toho, aby bol povinný overovať pravdivosť údajov obsiahnutých v dokumente a údajov zo zachovaných evidenčných pomôcok a za súčasnej právnej úpravy nemôže na evidencii nič meniť, to však neznamená, že dotknutej osobe nemôže byť poskytnutá ochrana súdnym rozhodnutím, pokiaľ neoprávnenosť jej evidencie bola preukázaná. Ohľadne žalovaným namietaného nedostatku tzv. vecnej pasívnej legitimácie v spore poukázal aj odvolací súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. mája 2011 pod sp. zn. 6Cdo/83/2010, v ktorom súd uviedol: „V súvislosti s pasívnou legitimáciou žalovaného 1/ (Ústav pamäti národa) v konaní o ochranu osobnostných práv, do ktorých malo byť zasiahnuté neoprávnenou evidenciou v materiáloch ŠTB a zverejnením prepisov evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok Štátnej bezpečnosti z rokov 1939 až 1989 dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že i keď zákon o pamäti národa nemá výslovné ustanovenie o pasívnej legitimácii, teda o zodpovednosti žalovaného 1/ za neoprávnený zásah do osobnostných práv, ku ktorému môže dôjsť v súvislosti s plnením povinností podľa tohto zákona, možno túto zodpovednosť z jeho jednotlivých ustanovení vyvodiť. Tým, že uvedený právny predpis v § 27 ods. 1 uložil vymenovaným štátnym orgánom a to Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej službe odovzdať žalovanému 1/ dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo vlastníctve, držbe alebo správe, a že uložil žalovanému 1/ okrem iného povinnosť sprístupňovať tieto dokumenty, zverejňovať údaje z nich a poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci, určil ho zároveň za subjekt zodpovedný za riziko spojené s plnených týchto úloh, ak údaje v týchto materiáloch, resp. evidencia v nich je neoprávnená. S možnosťou prípadných sporov o pravosť dokumentov alebo sporov na ochranu osobnosti zákon o pamäti národa výslovne počíta napr. v § 17 ods. 2 a 3. Dispozícia s týmito dokumentmi dáva zároveň žalovanému 1/ možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným návrhom v tomto smere. Plnenie povinností vyplývajúcich z § 19 zákona o pamäti národa nevylučuje zodpovednosť žalovaného 1/ za zásah do osobnostných práv v prípadoch neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠtB. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena ako aj právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe je základným ľudským právom výslovne chráneným okrem medzinárodných dokumentov aj čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky. Uvedené ustanovenie ako aj celý zákon musí byť interpretovaný v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky ústavne súladným spôsobom. To znamená, že jeho výklad a aplikácia má rešpektovať jednak jeho účel a jednak ústavné imperatívy vyplývajúce z čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého základné práva a slobody sú neodňateľné, a z čl. 13 ods. 4 tohto základného zákona, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. To znamená, že žalovaný ako vlastník, prípadne správca dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek, zodpovedá za zásah do osobnostných práv, ktorý je daný už samotnou neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v týchto materiáloch, aj keď túto skutočnosť nezavinil a ani zaviniť nemohol, a ku ktorému v takomto prípade dochádza aj v prípade plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 19 zákona o pamäti národa“. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v obdobnej právnej veci v odôvodnení rozsudku z 27.11.2009 sp. zn. 5Cdo/83/2008 okrem iného uviedol: „K tvrdenému zásahu do osobnostných práv žalobcu malo v danom prípade dôjsť pri činnosti, ktorá bola uložená žalovanému zákonom č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 -1989 a o založení Ústavu pamäti národa v znení neskorších predpisov. Je preto nesporné, že k zásahu došlo činnosťou žalovaného, i keď na základe zákona. Žalovaný je pôvodcom namietaného zásahu a je preto vecne pasívne legitimovaný v spore o ochranu osobnosti, vyvolanom týmto zásahom. V tomto smere sú nedôvodné jeho námietky, že nie je právnym nástupcom bývalej represívnej zložky - ŠtB. Ak bolo účelom zákona zverejnenie údajov o vykonávateľoch prenasledovania osôb prostredníctvom tajných represívnych zložiek totalitného štátu, potom nie je možné vychádzať z toho, že jeho účelom je i zverejňovať údaje o osobách, ktoré boli postihnuté už fakticky tým, že sa bez svojho súhlasu v takýchto evidenciách, i keď s ŠTB nespolupracovali, ocitli." Z tohto právneho názoru najvyššieho súdu vychádzal v prejednávanej veci i odvolací súd. Je preto zrejmé, že nie je dôvodná námietka žalovaného, že mu v spore chýba pasívna vecná legitimácia a že za zásah do osobnostných práv žalobcu nezodpovedá z dôvodu, že zverejnením registračného protokolu na svojej internetovej stránke iba plnil povinnosť, ktorú mu ukladá zák. č. 553/2002 Z.z. Okrem toho odvolací súd poukázal na to, že vo svojich rozhodnutiach v obdobných veciach konštantne vychádza z toho, že Ústav pamäti národa je pasívne vecne legitimovaný v sporoch o ochranu osobnosti v prípadoch, kde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo zverejnením registračného protokolu na internetovej stránke tohto ústavu (napr. rozsudky odvolacieho súdu z 20.11.2007, sp. zn. 5Co/144/2006 a z 12. 11. 2009, sp. zn. 6Co/13/2007). 8/Na dovolanie žalovaného proti rozsudku odvolacieho súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 31. januára 2017 pod sp. zn. 2Cdo/984/2015 dovolanie žalovaného odmietol a vyslovil, že žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania. 9/Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 12. októbra 2017 pod sp. zn. II.ÚS 285/2017 konštatoval, že základné práva Ústavu pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2 Cdo 984/2015 a jeho uznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5 Co 635/2014 a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 porušené boli, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 984/2015 z 31. januára 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 635/2014 z 30. júna 2015 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. 10/Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii poukázal predovšetkým na vývoj judikatúry všeobecných súdov, ktorá (porov. za všetky napr. R 38/1996 a R 114/1999) pripúšťala, aby sa osoby tvrdiace, že boli neoprávnene evidované vo zväzkoch ŠtB, domáhali občianskoprávnej ochrany titulom ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Tieto žaloby boli prípustné najskôr voči Slovenskej informačnej službe (porov. cit. R 38/1996), pretože za rozhodujúcu sa považovala „skutočnosť, kto v súčasnej dobe spravuje archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti. Týmto orgánom je Slovenská informačná služba, ktorá vznikla na základe zák. č. 46/1993 Z. z. a ktorá má aj v súčasnosti možnosť tieto materiály využívať.“. Už v tejto judikatúre teda všeobecné súdy uznali za zodpovedného za zásah spočívajúci v neoprávnenom evidovaní osoby vo zväzku ŠtB orgán, ktorý bol držiteľom a správcom týchto zväzkov, aj keď sám tento orgán o evidovaní určitej osoby nerozhodoval a ani rozhodovať nemohol (keďže vznikol tri roky po zrušení Štátnej bezpečnosti). Zákonom o pamäti národa bol zriadený sťažovateľ ako verejnoprávna ustanovizeň a samostatná právnická osoba (§ 7 ods. 1 a 2), ktorého úloha spočíva výslovne len v povinnosti spravovať zväzky ŠtB a ďalšie súvisiace dokumenty, sprístupňovať a zverejňovať ich, ako aj odborne spracúvať obdobie neslobody 1939 až 1989. Tieto úlohy sú mu podľa výslovného (vyššie už citovaného) znenia zákona zverené štátom (§ 8 ods. 1 úvodná veta). Ustanovením § 26 ods. 1 citovaného zákona sa potom štátnym orgánom, medzi inými aj ministerstvu vnútra a Slovenskej informačnej službe uložila povinnosť odovzdať sťažovateľovi všetky dokumenty presne vymedzené v tomto ustanovení tak, aby mohol plniť svoje úlohy. Práve v dôsledku toho potom judikatúra všeobecných súdov v nadväznosti na právne názory vyslovené v citovaných judikátoch R 38/1996 a R 114/1999 dospela k záveru, že od účinnosti zákona o pamäti národa je v sporoch o ochranu osobnosti z titulu neoprávneného evidovania určitej osoby vo zväzkoch ŠtB pasívne legitimovaným práve sťažovateľ (porov. R 39/2012). Bez ohľadu na uvedené je však potrebné vždy dôsledne rozlišovať, aký zásah je predmetom konania, teda akým konaním ktorej osoby došlo k zásahu, pred ktorým sa žalobca domáha ochrany. V prerokúvanej veci totiž krajský súd na viacerých miestach svojho rozsudku zmiešava otázku neoprávneného evidovania a neoprávneného zverejnenia. Ústavný súd v súvislosti s formovaním svojho postoja k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa považoval za vhodné poukázať na inšpiratívne rozhodnutie okresného súdu sp.zn. 20 C 149/2005 z 30. augusta 2011, „ktorým bol zamietnutý návrh na určenie neoprávnenosti vedenia vo zväzkoch ŠtB s argumentáciou, že pasívna legitimácia v tomto spore svedčí jednoznačne Slovenskej republike, ktorá je nositeľom zodpovednosti za neoprávnený zásah do cti navrhovateľa, jeho zaevidovaním v registroch bývalej Štátnej bezpečnosti, pričom konkrétna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľa prešla z bývalého Federálneho ministerstva vnútra ČSFR na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky; na základe uvedených skutočností mal súd za to, že odporca nie je subjektom, ktorý by bol zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Pre úplnosť rozhodnutia konštatoval, že podľa § 23 ods. 2 zák. č. 553/2002 Z.z. o pamäti národa má navrhovateľ ako fyzická osoba u ktorej je evidovaný osobný zväzok, možnosť odovzdať odporcovi vlastné vyjadrenie k obsahu zväzku, alebo k faktu registrácie v evidencii v informačných systémoch zväzkov bezpečnostných služieb - ak by navrhovateľ takéto vyjadrenie odporcovi odovzdal, bol by odporca povinný ho zaradiť k údajom o navrhovateľovi ako neoddeliteľnú súčasť dokumentu, a ďalej ju sprístupňovať už iba s týmto vyjadrením. Uplatnením si týchto práv mohol navrhovateľ dostatočne účinne zamedziť zásahu do svojich osobnostných práv.“. Krajský súd však citovaný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie s poukazom na to, že pretože „zákon v § 27 ods. 1 uložil vymenovaným štátnym orgánom - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej službe odovzdať odporcovi dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo vlastníctve, držbe alebo správe, a že uložil odporcovi okrem iného povinnosť sprístupňovať tieto dokumenty, zverejňovať údaje z nich a poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci, určil ho zároveň za subjekt zodpovedný za riziko spojené s plnením týchto úloh, ak údaje v týchto materiáloch, resp. evidencia v nich je neoprávnená. S možnosťou prípadných sporov o pravosť dokumentov alebo sporov na ochranu osobnosti zákon o pamäti národa výslovne počíta napr. v ust. § 17 ods. 2 a 3. Dispozícia s týmito dokumentmi dáva zároveň odporcovi možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným návrhom v tomto smere. Plnenie povinností vyplývajúcich z § 19 zákona o pamäti národa nevylučuje zodpovednosť odporcu za zásah do osobnostných práv v prípadoch neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠTB. (…) Odporca ako vlastník, prípadne správca dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek zodpovedá za zásah do osobnostných práv, ktorý je daný už samotnou neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v týchto materiáloch, aj keď túto skutočnosť nezavinil a ani zaviniť nemohol, a ku ktorému v takomto prípade dochádza aj v prípade plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 19 zákona o pamäti národa.“. Ústavný súd zastal názor, že sťažovateľ nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za (i) neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za (ii) zverejnenie tejto evidencie. (i) K neoprávnenej evidencii žalobcu Z § 13 Občianskeho zákonníka, na ktorom všeobecné súdy založili svoje rozhodnutie, vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky a aby jej bolo priznané primerané zadosťučinenie. Žaloba na ochranu osobnosti môže byť okrem iného aj určovacou žalobou, výsledkom ktorej je určenie či sa žalobcovi neoprávnene zasiahlo do osobnej sféry, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení sa neskúma, keďže prípustnosť takejto žaloby sa vyvodzuje priamo z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa všeobecne akceptovaného názoru právnej teórie je povinným subjektom podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vždy pôvodca zásahu, teda ten, ktorého konanie spôsobilo zásah do osobnosti fyzickej osoby. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažuje za výsledok racionálnej interpretácie záver krajského súdu v napadnutom rozsudku, že „odporca je pasívne vecne legitimovaný i vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa navrhovateľ na ňom domáha, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu. V danom prípade (keď predmetom konania je okrem určenia, že navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v materiáloch bývalej ŠtB aj uloženie povinnosti odporcovi zverejniť výrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke) je týmto vymedzená pasívna vecná legitimácia len označeného odporcu v spore...“. Pasívna legitimácia žalovaného (sťažovateľa) totiž podľa názoru ústavného súdu nemôže byť založená tým, že žalobca (dotknutá osoba) žiada zverejnenie určitého rozhodnutia na jeho stránke. Naopak, z už citovaného § 13 Občianskeho zákonníka pri jeho racionálnej interpretácii celkom zreteľne vyplýva, že pasívne legitimovaný musí byť (len) pôvodca zásahu. Úlohou súdov v konaní o ochranu osobnosti, s osobitným zreteľom na konania ohľadom neoprávneného evidovania osoby vo zväzkoch ŠtB, je teda najskôr ustáliť, aký zásah je predmetom konania, kto je, resp. bol pôvodcom tohto zásahu (t. j. koho konanie je podstatou daného zásahu). Podľa názoru ústavného súdu však všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch nedávajú jasnú odpoveď ani na jednu z týchto otázok. Krajský súd totiž v odôvodnení svojho rozsudku na jednej strane uvádza, že (zvýraznenia pridal ústavný súd) „uvedenie v zoznamoch ŠtB a jeho zverejnenie je závažným zásahom do osobnosti fyzickej osoby... Uvedenie mena konkrétnej osoby v zoznamoch osôb spolupracujúcich s ŠtB je verejnosťou vnímané negatívne a ak ide o nedôvodný záznam, má táto osoba právo na ochranu svojej cti, dôstojnosti, povesti, mena a vážnosti v spoločnosti“. V ďalšej časti však krajský súd uvádza, že „vychádza z toho, že Ústav pamäti národa je pasívne vecne legitimovaný v sporoch o ochranu osobnosti v prípadoch, kde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv došlo zverejnením registračného protokolu na internetovej stránke tohto ústavu (napr. rozsudky odvolacieho súdu z 20.11.2007, sp. zn. 5Co/144/2006 a z 12.11.2009, sp. zn. 6 Co 13/07).“. V nadväznosti na citované ústavný súd zdôrazňuje, že žalobca sa v prerokúvanej veci nedomáhal určenia, že k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv došlo zverejnením dokumentov sťažovateľom v zmysle § 19 zákona o pamäti národa, ale neoprávneným evidovaním sťažovateľa. Pod (neoprávneným) evidovaním treba rozumieť činnosť príslušných zložiek a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, na základe ktorej bol založený zväzok žalobcu, boli vytvárané jednotlivé dokumenty (záznamy, správy, informácie, potvrdenia a pod.), ktoré sú obsahom tohto zväzku, resp., že tento zväzok, prípadne ďalšie dokumenty bol zaevidovaný v iných registračných pomôckach ŠtB a pod. Len takáto činnosť totiž mohla viesť k tomu, čo tvrdí žalobca, teda že zväzok založený na jeho meno nie je pravdivý (je vymyslený), že v ňom obsiahnuté záznamy o stretnutiach, spolupráci, ako aj správy a potvrdenia o výplate prostriedkov nezodpovedajú skutočnosti. Len komplex týchto činností viedol (mohol viesť) k tomu, že takýto (podľa žalobcu fiktívny) zväzok vznikol a informácie o jeho (údajnej) spolupráci v ňom obsiahnuté sú nesprávne a mohli teda zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Je zrejmé, že pôvodcom tohto zásahu, ktorý viedol k neoprávnenému vytvoreniu zväzku na meno žalobcu a jeho neoprávnenému zavedeniu do evidencie ŠtB, nemohol byť sťažovateľ, ktorý bol ako verejnoprávna ustanovizeň zriadený o (približne) 20 rokov potom, čo sa tento zväzok vytváral, a o 13 rokov potom, čo došlo k zrušeniu Štátnej bezpečnosti. Na tomto základe možno skonštatovať, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je vnútorne nekonzistentné, pretože ak zásah do osobnosti spočíva v neoprávnenom evidovaní, nie je zákonný dôvod pre zodpovednosť sťažovateľa, keďže sťažovateľ o evidovaní nerozhodoval. Jeho zodpovednosť pritom nemôže zakladať sama okolnosť, že spravuje archívne materiály, ako to naznačuje odvolací súd. To by bolo rovnako neakceptovateľné, ako by mohla byť analogicky (hypoteticky) zodpovednosť archívu za rozhodnutia, ktoré opatruje, alebo zodpovednosť Obchodného vestníka alebo Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky za aktuálne povinné zverejňovania zmlúv. Samotná okolnosť, že určitý orgán (verejnoprávna inštitúcia) sa stal ex lege držiteľom fyzických nosičov, na ktorých sú zachytené výstupy (úradnej) činnosti orgánov verejnej moci, totiž sama osebe nezakladá aj prechod zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo (malo dôjsť) touto (úradnou) činnosťou. Krajský súd v napadnutom rozsudku pritom neuviedol žiadne ustanovenie právneho predpisu, z ktorého by takýto prechod zodpovednosti za predmetný zásah mal vyplývať, okrem už spomínanej skutočnosti, že sťažovateľ spravuje tieto archívne materiály. V tejto súvislosti ústavný súd len dodáva, že ani rozhodnutia, na ktoré sa krajský súd odvoláva (napríklad už cit. judikát R 39/2012 - 6 Cdo 83/2010), žiadnu takúto argumentáciu neobsahujú. Všetky totiž napospol opakujú len túto istú okolnosť, bez toho, aby obsahovali vysvetlenie, prečo by samotné archivovanie materiálov bývalej ŠtB sťažovateľom malo mať za následok aj prechod jeho zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Všeobecné súdy zrejme vychádzali z úvah vyslovených v už citovanom judikáte R 38/1996, prostredníctvom ktorého sa vyvodila pasívna legitimácia Slovenskej informačnej služby. Slovenská informačná služba však v danom čase bola (a je) štátnym orgánom, teda orgánom konajúcim za štát, ktorá mala oprávnenie s evidenciou bývalej ŠtB nakladať ako štátny orgán v medziach svojej právomoci. V tomto prípade teda nešlo o určenie pôvodcu zásahu a zodpovednej osoby, keďže nebolo sporné, že pôvodcom zásahu bol štát (konkrétne federatívny štát, keďže do federálnej pôsobnosti patrilo riadenie Štátnej bezpečnosti, porov. § 2 prvý bod zákona č. 128/1970 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti v znení neskorších predpisov); išlo teda len o určenie štátneho orgánu, ktorý je (ako štátny orgán) pasívne legitimovaný. Postavenie sťažovateľa je však odlišné; sťažovateľ nie je štátnym orgánom, ktorému by boli zverené akékoľvek právomoci v otázkach evidencie spolupracovníkov bývalej ŠtB. Navyše, vzťah medzi osobami evidovanými v registračných protokoloch ŠtB a štátnym orgánom zjavne nemožno označiť za súkromnoprávny, a teda aplikovať na neho ochranu osobnosti. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani argumentácia krajského súdu založená na § 17 ods. 2 a 3 zákona „[(2) Pri spore o pravosti dokumentu alebo jeho časti je ústav povinný na žiadosť právnickej osoby vydať pre potreby znaleckej činnosti podľa osobitného predpisu originál zachovaného osobného zväzku alebo originál zachovaného personálneho (kádrového) spisu alebo tých častí, pravosť ktorých je sporná. (3) Po smrti osoby uvedenej v odseku 1 má ústav povinnosti uvedené v odseku 1 tiež na základe žiadosti podanej osobou oprávnenou uplatniť právo na ochranu osobnosti zomrelého. (4) Ak je vedený súdny spor v súvislosti s rehabilitačným konaním podľa osobitného predpisu, bude osobám oprávneným v zmysle tohto predpisu umožnený prístup do zväzkov založených a vedených Štátnou bezpečnosťou o osobách, ktoré už nežijú a ktorým bola spôsobená majetková alebo iná krivda, za účelom získania prípadného dôkazného materiálu, týkajúceho sa skutočností uvedených v osobitnom predpise.]“, keďže zo skutočnosti, že Ústav pamäti národa má edičnú povinnosť, nemožno odvodiť jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konkrétnom type sporu. (ii) K zverejneniu evidencie o žalobcovi Z už uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu by mohlo pripúšťať aj taký interpretačný záver, že krajský súd za neprípustný „zásah“ do práv žalobcu v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka považoval práve zverejnenie zväzkov ŠtB, v ktorých je ako agent uvedený aj žalobca, hoci s ŠtB (podľa svojho tvrdenia) nespolupracoval. Ústavný súd (vo všeobecnosti) nevylučuje, že zásah v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže spočívať aj v samotnom akte zverejnenia už existujúcej informácie alebo dokumentu. Typickým prípadom môže byť zásah do súkromia spočívajúci vo zverejnení (inak pravdivého) súkromného, dokonca intímneho listu, ktorý bol zjavne určený len jeho adresátovi. Takisto nemožno považovať za a priori vylúčené ani to, že takýto zásah môže spočívať aj v zverejnení informácií získaných štátnym orgánom pri výkone jeho zákonom ustanovených úloh. V tejto súvislosti však treba mať na pamäti, že § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne poskytuje ochranu (len) pred neoprávneným zásahom. Zákonom o pamäti národa zriadil štát ústav (tak ako iné verejnoprávne inštitúcie) a splnomocnil ho na plnenie úloh verejnoprávneho charakteru, v danom prípade na úlohy súvisiace s vyrovnávaním sa s minulosťou. V už citovanom § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa je ustanovená povinnosť Ústavu pamäti národa vydať tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov. Sťažovateľ pri plnení tejto zákonnej povinnosti nijakú diskréciu, označené ustanovenie zákona neobsahuje žiadnu hypotézu. Sťažovateľ teda správne v dovolaní argumentoval, že „registračné protokoly zverejnil na základe zákonnej licencie uvedenej v zákone č. 553/2002 Z.z., kde § 19 ods. 1 obsahuje jasnú a jednoznačnú povinnosť pre žalovaného a neumožňuje mu zákonnú povinnosť si nesplniť a registračné protokoly nezverejniť“. Ústavný súd opakovane zdôraznil, že sťažovateľ nemá pri zverejňovaní registračných protokolov žiadne diskrečné oprávnenie, teda oprávnenie rozhodnúť, či určitú ich časť zverejní alebo nie. Nejde teda o „diskrečnú“ aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa, ale o priame („technické“) plnenie zákona. Ústav pamäti národa dokonca neprepisuje údaje v týchto protokoloch (kde prípadný chybný prepis by prípadne mohol zakladať zodpovednosť za zásah do osobnosti), ale uverejňuje priamo fotografie archiválií. Úlohou sťažovateľa nie je skúmať osobné príbehy evidovaných osôb, dôvody, kvôli ktorým súhlasili či nesúhlasili so spoluprácou, alebo ako sa ich meno v zozname evidovaných osôb ocitlo, ale len uverejniť konkrétne, zákonom presne určené materiály. Zodpovednosť sťažovateľa za skúmanie správnosti zverených mu materiálov výslovne vylučuje aj § 26 ods. 3 zákona o pamäti národa, podľa ktorého „Ústav nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v odseku 2 sú presné alebo pravdivé.“. Plnenie tejto zákonnej povinnosti teda samo osebe vylučuje, aby jej plnením sťažovateľ konal protiprávne, teda aby toto zverejnenie (ak je vykonané presne v súlade s § 19 a ďalšími ustanoveniami zákona o pamäti národa) mohlo predstavovať neoprávnený zásah v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (aj v judikáte R 38/96 sa v zamietacej časti voči ministerstvu vnútra uvádza, že: „za neoprávnený zásah nemožno preto považovať postup pri vydávaní osvedčenia podľa § 9 ods. 1 zák. č. 451/1991 Zb. V takomto prípade, keď príslušný štátny orgán vo vydanom osvedčení uviedol, že žiadateľ je osobou vedenou v bývalých archívnych materiáloch Štátnej bezpečnosti ako osoba uvedená v § 2 ods. 1 zák. č. 451/1991 Zb., ide totiž o plnenie zákonom uloženej povinnosti.“ pozn.). Určovacou žalobou sa nemôže meniť objektívne právo (právne normy). Ak právny predpis jasne a zrozumiteľne ustanovuje nejakú povinnosť, tak súd nemôže vo svojom rozhodnutí o určovacej žalobe konštatovať, že žalovaný splnením zákonom ustanovenej povinnosti porušil subjektívne právo žalobcu. Ústavný súd považoval z ústavného hľadiska za neakceptovateľný postup krajského súdu v jeho napadnutom rozsudku založený na pokuse o „vyvažovanie“ medzi záujmom na ochrane osobnosti a záujmom verejnosti poznať obsah evidencie represívnych zložiek prednovembrového režimu („... hoci osoba spolupracovníkom bezpečnostných zložiek štátu v skutočnosti nebola a nebola ani zodpovedná za udalosti či činnosť označené v preambule zák. č. 553/2002 Z. z., práve taký záujem ostatných občanov, osôb či záujem spoločnosti, ktorý by potrebu či účel zverejnenia údajov rozumne zdôvodňoval“). Odvolací súd totiž nemal právomoc vyvažovať tieto hodnoty, tak ako sa o to pokúša v odôvodnení svojho rozsudku. Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy boli totiž sudcovia odvolacieho súdu viazaní zákonom, teda aj § 19 zákona o pamäti národa. Odvolací súd bol teda povinný vychádzať z toho, že ak zákonodarca v § 19 zákona o pamäti národa uložil sťažovateľovi povinnosť zverejniť všetky dokumenty týkajúce sa činnosti ŠtB, tak tým sám vyvážil záujem na ochrane osobnosti na jednej strane a s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej strane, pričom preferoval záujem na transparentnosti tohto procesu (porov. bod 9.5; porov. II. ÚS 480/2014 bod 33), t. j. zákonodarca vytvoril normatívnu situáciu, v ktorej už neostáva priestor na vyvažovanie pre aplikačné orgány. Ak bol krajský súd toho názoru, že § 19 zákona o pamäti národa je v „rozpore“ s § 13 Občianskeho zákonníka, nemôže tento (zdanlivý) konflikt riešiť „vyvažovaním“, ale len použitím všeobecných derogačných pravidiel. V prerokúvanej veci pritom tak zásada lex posterior derogat priori, ako aj lex specialis derogat generali vedú k jednoznačnému záveru, že § 19 zákona o pamäti národa predstavuje právny základ postupu sťažovateľa pri zverejnení uvedených archívnych materiálov. Ak bol odvolací súd toho názoru, že § 19 zákona o pamäti národa (príp. aj v spojení s jeho ďalšími ustanoveniami) nie je v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami (resp. je s nimi v napätí), mal možnosť (a aj povinnosť) postupovať podľa čl. 144 ods. 2 ústavy, t.j. podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy a nie riešiť tento problém v rámci rozhodovania o určovacej žalobe žalobcu (porov. aj II. ÚS 16/2011). Iba ústavný súd v konaní o súlade právnych predpisov je totiž oprávnený posúdiť otázku, či zákonodarca pri vydávaní označeného ustanovenia zákona správne vyvážil jednotlivé základné práva a slobody, ktoré sú v danej veci „v hre“. Odvolací súd však napadnutým rozsudkom v podstate „súdil“ zákonodarcu (normotvorcu), k čomu nie je oprávnený, pretože je podľa čl. 144 ods. 1 ústavy viazaný „zákonom“. Z tohto hľadiska napadnutý rozsudok odvolacieho súdu vo svojej podstate zasahuje do ústavného princípu deľby moci, keďže len zákonodarca má právo vydávať, meniť a rušiť zákony (čl. 72 ústavy) a súdy sú naopak povinné ich rešpektovať, pokiaľ ústavný súd nerozhodne o ich nesúlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy). Na základe uvedeného ústavný súd, vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ nie je (nebol) pôvodcom zásahu, a že mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon o pamäti národa, dospel k záveru, že krajský súd porušil sťažovateľovo základné právo na súdnu ochranu aj preto, že rozhodoval o veci, ktorú mal prima facie zamietnuť pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, vyvolal extrémny rozpor medzi skutkovými zisteniami a právnym hodnotením, čo zakladá dôvod na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m.m. II. ÚS 501/2010). Nad rámec uvedeného ústavný súd už len podčiarkol, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo (okrem iného) určenie, či bol žalobca neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. Štát však právomoc (úlohu) rozhodovať o evidencii žalobcu, resp. iných osôb v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti Ústavu pamäti národa zákonom o pamäti národa a ani iným zákonom nezveril. Následné uverejnenie a sprístupnenie dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti Ústavom pamäti národa zodpovedá jeho zákonom ustanoveným úlohám a postupu, ktorý ustanovuje zákon o pamäti národa, a je len právnym dôsledkom rozhodnutia iných štátnych orgánov splnomocnených k tomu štátom, za ktoré nemôže niesť zodpovednosť Ústav pamäti národa (sťažovateľ) o to viac, že je „len“ verejnoprávnou ustanovizňou, ktorá môže plniť len tie úlohy, ktoré jej štát prostredníctvom zákona explicitne zveril (§ 9 zákona o pamäti národa). Ústavný súd napokon poznamenal, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je oprávnený „vystupovať“ mimo rámec petitom sťažnosti vymedzeného predmetu konania, a preto ponecháva všeobecným súdom v rámci ich následnej rozhodovacej činnosti, resp. príp. aj zákonodarcovi priestor k hľadaniu odpovede na otázku ako má byť poskytovaná efektívna súdna ochrana fyzickým osobám, ktoré sa domáhajú určenia, že sú neoprávnene evidované v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti. 11/Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej CSP), kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12/Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13/Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 14/Po vrátení veci odvolací súd opätovne prejednal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania žalovaného (379, 380 ods. 1 CSP), a v zmysle § 56 ods. 6 zák. č. 38/1993 Z.z. viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vecne správny nie je. 15/Vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán/účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má len tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti (pasívna vecná legitimácia). Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a jednou z podstatných otázok, ktoré si súd musí vyriešiť. 16/Odvolací súd konštatuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v spore označený žalovaný nie je (nebol) pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, keď mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon o pamäti národa, mal súd prvej inštancie správne žalobu zamietnuť pre absenciu pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, z ktorého dôvodu neostalo odvolaciemu súdu než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť (§ 388 CSP) a pre označený nedostatok tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane žalovaného žalobu zamietnuť. 17/O nároku na náhradu trov rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2, § 255 ods. 1 CSP a v konaní celkom úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu. 18/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).