Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/568/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112209062 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112209062.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Silvia Walterová, v právnej veci žalobcu: A.P. X., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., W..Č.. Ú. S., zastúpený: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom Kutlíkova 17, 851 02 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.5.2015, č.k. 4C/72/2012-344, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti z r u š u j e a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 119,37 eur zastavil (výrok I), uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 2 482,04 eur titulom náhrady škody (výrok II), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok III), s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok IV). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1,2, § 8 ods. 6, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), § 96 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej len „O.s.p.“), § 12 ods. 6 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len „vyhláška“) a vecne tým, že na základe späťvzatia žaloby žalobcom so súhlasom žalovanej konanie v časti o zaplatenie sumy 119,37 eur zastavil. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia, a to uznesenia vyšetrovateľa PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie zo dňa 4.3.2009, ČVS: K.-XXX/X-K.-U.-XXXX, ktorým bolo proti žalobcovi ako obvinenému zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom začaté trestné stíhanie, a proti ktorému žalobca podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok zo dňa 6.4.2009, č. 2Pv 279/09-7 zamietnutá. Na základe zmeny právnej kvalifikácie na trestný čin prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, § 20 Trestného zákona bola voči žalobcovi podaná obžaloba, za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Okresný súd Pezinok dňa 22.4.2010 vydal trestný rozkaz, č.k. 2T 52/2010, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom, uvedené rozhodnutie žalobca napadol odporom a následne bol rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 17.3.2011, č.k. 2T 52/2010 oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. Súd prvej inštancie tak vychádzal z právneho názoru, že zastavenie trestného stíhania ako aj oslobodenie spod obžaloby majú rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to preto, že predpoklad o spáchaní trestného činu vyslovený v uznesení o vznesení obvinenia nebol potvrdený. Nakoľko žalobca preukázal aj splnenie ďalších zákonných predpokladov podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ustálil, že mu vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 2 482,04 eur spočívajúcej vo vynaložených trovách obhajoby v trestnom konaní. Dospel k záveru, že právny zástupca žalobcu si trovy obhajoby účtoval správne, keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby určil ako 1/6 výpočtového základu, a to vo výške 115,90 eur, vychádzajúc z toho, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie zo zločinu lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného poriadku s trestnou sadzbou 7 až 12 rokov. Pri stanovení výšky nároku súd prvej inštancie vychádzal z predloženej faktúry, ktorú žalovaná v priznanej časti nerozporovala. 3. Ako nedôvodný súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu v časti o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur, nakoľko v tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno, odmietajúc vo veci vypovedať. Vzhľadom k uvedenému súd prvej inštancie iba samotné tvrdenia o zásahu do dobrej povesti a cti žalobcu a psychickom tlaku na žalobcu nepovažoval za postačujúce pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. 4. Vo vzťahu k námietke žalovanej, že organizačná zložka Ministerstvo vnútra SR nie je kompetentnou konať za štát z titulu novely zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, nakoľko v zmysle novely je zástupcom štátu v sporoch o náhradu škody podľa uvedeného predpisu Generálna prokuratúra SR, súd prvej inštancie ustálil, že podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody ako aj samotná žaloba boli podané za účinnosti ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého zástupcom štátu v danom prípade bolo Ministerstvo vnútra SR, preto zástupcom štátu je naďalej Ministerstvo vnútra SR. Uviedol, že novela zákona č. 514/2003 Z.z. účinná od 1.1.2013 (zákon č. 412/2012 Z.z.) neobsahuje prechodné ustanovenia, preto by zmena zástupcu štátu v priebehu konania, keď žiadosť o predbežné prerokovanie nároku ako aj žaloba smerovali voči Slovenskej republike, zastúpenej orgánom, ktorý v danom čase bol oprávnený štát zastupovať a nárok aj predbežne prerokoval), bola v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a na ujmu žalobcu ako účastníka konania. 5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 O. s. p., tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 6. Proti prisudzujúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, a to z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 1 a ods. 2 písm. f) O.s.p.. Namietala nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky. Poukázala na to, že ust. § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zmenené zákonom č. 412/2012 Z.z. zo dňa 27.11.2012 súčinnosťou od Í.1.2013, čím došlo k špecifikácii podmienok zodpovednosti orgánu konajúceho v mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. Nakoľko v trestnej veci žalobcu prokurátorka zamietla sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru a následne podala obžalobu príslušnému súdu, mala za to, že nie sú splnené zákonné predpoklady na to, aby orgánom konajúcim v mene štátu bolo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 514/2003 Z.z. je predpisom obsahujúcim tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne ustanovenia. Ustanovenie § 4 upravujúce príslušnosť zodpovedného orgánu konajúceho v mene štátu vo veci náhrady škody je procesnoprávnym predpisom, nakoľko upravuje, ktorý konkrétny orgán v ktorých prípadoch koná v mene Slovenskej republiky a z uvedeného dôvodu by mal byť v procese aplikovaný odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti. Keďže novela zákona č. 412/2012 Z.z. neobsahuje prechodné a záverečné ustanovenia vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z.z. a tento predpis je procesnoprávnym predpisom, je súd povinný aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania. V tomto prípade teda nedochádza k spätnej retroaktivite zákona, nakoľko pasívne legitimovaným bola a je Slovenská republika, novelou došlo len k špecifikácií podmienok na určenie procesné spôsobilého orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky. Podľa názoru odvolateľky, prípadná zmena v štátnych orgánoch oprávnených konať za štát v priebehu konania nie je zmenou účastníctva, t.j. pasívne legitimovaným subjektom zostáva Slovenská republika, zmení sa len ústredný orgán konajúci v jej mene, pričom súd o tom nerozhoduje formou rozhodnutia. Je povinnosťou súdu určiť subjekt, oprávnený konať za štát. Súd v tomto prípade konal s nesprávnou organizačnou zložkou štátu a táto vada konania má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe uvedeného, z dôvodu nedostatku procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky konať v mene Slovenskej republiky žiadala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil. 7. K odvolaniu žalovanej sa žalobca vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 5.11.2015 uvádzajúc, že s námietkami odvolateľky nesúhlasí. Poukázal na to, že nemožno hovoriť o judikatúre k otázke aplikácie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v rámci konaní, ktoré pred právoplatným rozhodnutím zastihla novela zákona č, 514/2003 Z.z. prostredníctvom zákona č. 412/2012 Z.z.. Za nesprávny považoval aj záver odvolateľky, že ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. je procesnoprávnym predpisom a preto je potrebné, aby bol v procese aplikovaný odo dňa nadobudnutia jeho účinnosti. Mal za to, že z pohľadu systematiky a jazykového výkladu zákona č. 514/2003 Z.z je zrejmé, že ide o právny predpis zmiešaného charakteru, teda obsahuje právne normy procesnoprávneho, ako aj hmotnoprávneho charakteru. Tieto je nutné vnímať vo vzájomnej korelácii, a preto nie je možné bez ďalšieho konštatovať povinnosť aplikovať osamotene ktorékoľvek procesnoprávne ust. zákona č. 514/2003 Z.z. v zmysle odvolateľky konštatovanej povinnosti „aplikovať procesné právo účinné v čase jeho rozhodovania". Zákon č. 514/2003 Z.z. je nutné aplikovať ako celok a to s prihliadnutím na všetky procesné úkony účastníkov konania, pričom absencia prechodných ustanovení k novelizačnému zákonu nemôže byť na ujmu žalobcu a považoval by ho za prísne formalistický. Z právneho hľadiska je tak nesporné, že Slovenská republika je jedným žalovaným s jedným štátnym rozpočtom, z ktorého sa v prípade konkrétneho právoplatného rozhodnutia súdu uhrádza spôsobená škoda bez ohľadu na právneho zástupcu. Preto aj argument odvolateľky o nepríslušnosti orgánu konajúceho v mene štátu bez reálneho napadnutia samotného konštatovania prvoinštančného súdu o vzniku škody je podľa jeho názoru len snahou odvolateľky o procesnú šikanu žalobcu v rozpore s dobrými mravmi, a zároveň jeho snahou o predĺženie konania v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného konania. Pripomenul, že účastníci vrátane žalovanej zostali v predmetnom konaní rovnakí (Slovenská republika na strane žalovaného), a preto v danom prípade nemožno hovoriť o odňatí možnosti účastníkov konať pred súdom. Nemožno tak ani hovoriť o odňatí možnosti účastníkov konať pred súdom v rámci konania. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 8. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je podané dôvodne. 9. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalovanej vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalovanej rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uznesením vyšetrovateľa PZ Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ Bratislava - okolie zo dňa 4.3.2009, ČVS: K.-XXX/X-K.-U.-XXXX, bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie ako obvineného za zločin lúpeže spolupáchateľstvom podľa § 188 ods. 1, ods. 2, písm. c) Trestného zákona k § 20 Trestného zákona. Dňa 5.3.2009 bol žalobca zadržaný z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Trestného poriadku a v rovnaký deň bol vykonaný výsluch žalobcu ako obvineného. Uznesením Okresnej prokuratúry Pezinok zo dňa 6.4.2009, č. 2Pv 279/09-7 bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia. Vyšetrovateľ PZ vyrozumel žalobcu listom zo dňa 21.7.2009 o zmene právnej kvalifikácie na trestný čin prečin ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona k § 20 Trestného zákona. Žalobca podaním zo dňa 23.10.2009 požiadal o zastavenie trestného stíhania. Okresná prokuratúra Pezinok podala na súd dňa 16.4.2010 obžalobu na žalobcu ako obvineného za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Okresný súd Pezinok dňa 22.4.2010 vydal trestný rozkaz, sp. zn. 2T 52/2010, ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 156 ods. 1 Trestného zákona. Proti vyššie uvedenému trestnému rozkazu podal žalobca dňa 29.4.2010 odpor. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 17.3.2011, č.k. 2T 52/2010 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutok spáchal. Faktúrou č. XX/XX zo dňa 22.6.2011 advokát H.. Y. H.X. vyfakturoval žalobcovi odmenu za právne služby v sume 12 719,04 eur. Dňa 15.7.2011 uhradil žalobca H.. Y. H. sumu 3 197,76 eur. Listom zo dňa 28.10.2011 požiadal žalobca Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo vnútra SR listom zo dňa 6.3.2012 žalobcovi oznámilo, že jeho nároku nemožno vyhovieť. Dňa 23.3.2012 doručil žalobca žalobu súdu. 13. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) až f) zákona č. 514/2003 Z.z. , účinného do 31.12.2012, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2003/514/20110101.html>, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1.škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b)Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru, c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej správy alebo poverený colný orgán, d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, 14. Podľa § 4 ods.1 písm. a) až f) zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.1.2013, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/2003/514/20130101.html>, koná v mene štátu a)Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1.škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2.škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3.škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, b)Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a 1.prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora, c)Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy, a 1.prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo 2.vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora. d)ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, e)ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 15. Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované. 16. Podľa § 21 ods. 4, vety prvej, O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu. 17. Odvolateľka svoje odvolanie založila na nesprávnom právnom posúdení súdom prvej inštancie v časti určenia orgánu konajúceho v mene štátu, majúc za to, že procesne spôsobilým orgánom konať v mene SR bola Generálna prokuratúra SR. 18. V konaní nebolo sporným, že pasívne legitimovaným v konaní o náhradu škody spôsobenej orgánom verejnej moci je Slovenská republika bez ohľadu na tú skutočnosť, ktorý orgán Slovenskej republiky koná v jej mene. Označenie správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciu štátu nesúvisí. Riadne označenie štátu ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať (§ 79 ods. 1 O. s. p.). Z uvedeného vyplýva, že ak účastník konania síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. Z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 vyplývalo, že súd bol povinný - bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu - zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom. 19. Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v časti určenia orgánu konajúceho v mene štátu založil na nesprávnom právnom posúdení. Dáva do pozornosti, že súd nie je pri posudzovaní správnosti označenia orgánu príslušného konať v mene štátu, viazaný predchádzajúcim (ne) konaním orgánov štátu pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody. Rozhodujúci je obsah žaloby, z ktorej musí byť zrejmé rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktorým mala byť spôsobená škoda. K otázke označenia, resp. určenia orgánu oprávnenému konať za štát zaujal Najvyšší súd SR právne závery, napr. v uznesení z 26.9.2012, sp. zn. 6 Cdo 149/2011, v ktorom uviedol, že „riadne označenie štátu, ako žalovaného účastníka konania je náležitosťou riadneho návrhu na začatie konania. Štát je ako účastník konania označený riadne, ak je súčasne s ním označený príslušný štátny orgán, ktorý bude za štát konať. Neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p.. V prípade, že účastník konania síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí, ale uplatnený nárok do pôsobnosti tohto štátneho orgánu nepatrí, alebo označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania.“ Tak ako bolo uvedené vyššie z ustanovenia § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p vyplýva, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v návrhu zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu a konať len s takýmto oprávneným subjektom“. Právne názory vyjadrené v tomto uznesení Najvyššieho súdu SR zastáva i odvolací súd v preskúmavanej veci. 20. Orgán verejnej moci, ktorý koná za štát vo veci náhrady škody spôsobenej v zmysle § 3 ods. 1 zákona č.514/2003 Z. z. sa určuje podľa kritérií obsiahnutých v ust. § 4 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. aplikuje alebo interpretuje ust. § 4 ods.1 a 2 tohto zákona nesprávnym spôsobom, v dôsledku čoho za orgán verejnej moci, ktorý má konať v mene štátu považuje orgán verejnej moci, ktorý by pri zákonu zodpovedajúcej aplikácii alebo interpretácii uvedeného ustanovenia za taký (v mene štátu konajúci orgán) nemal byť považovaný, ide bezpochyby o nesprávnosť, nedostatok situovaný do rámca súdom uskutočnenej aplikácie alebo interpretácie právnej normy, teda nejde o nesprávnosť procesnú, či procedurálnu, ale o nesprávnosť, ktorá spadá do rámca činnosti súdu, ktorá vyúsťuje do právneho posúdenia veci. 21. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to uznesením o vznesení obvinenia. V zmysle ustálenej judikatúry sa nárok na náhradu škody spôsobenej trestným stíhaním, ktoré skončilo zastavením stíhania alebo oslobodením spod obžaloby, posudzuje podľa ust. § 5 zákona č. 514/2003 Z. z.. V zmysle ust. § 4 ods. 1 na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. došlo k precizovaniu orgánu, ktorý je orgánom konajúcim v mene štátu. Súdna prax totiž dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ) aj zastavenie trestného stíhania; rovnaké následky vo vzťahu k zákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia pripísala súdna prax aj oslobodeniu spod obžaloby (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011). 22. Právna úprava zmenená zákonom č. 412/2012 účinná od 1.1.2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. V zmysle § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, konalo vo veci náhrady škody Ministerstvo vnútra SR, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru; v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 konala vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v správnom konaní. V zmysle § 4 ods. 1 písm. l) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 konal vo veci náhrady škody orgán príslušný podľa písm. a) až písm. j), u ktorého bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci. Ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 514/2003 Z. z. došlo od 1.1. 2013 k zmene, a to výslovne k spresneniu vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle ich kompetencie konať za štát v prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. 23. V zmysle vyššie uvedených ustanovení je zrejmé, že zákonom č.412/2012 Z. z. došlo k presnejšiemu vymedzeniu oprávnenia jednotlivých štátnych orgánov konať za štát v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Preto aj keď nezákonným rozhodnutím je stále uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré vydal príslušný policajt oprávnenie ministerstva vnútra konať za štát v rámci konania o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, zostala z hľadiska prejednávanej veci zachovaná len pre prípad, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. V opačnom prípade je potrebné dospieť k názoru, že Ministerstvo vnútra SR oprávnenie konať za štát nemá, preto v prípade, že prokurátor podanú sťažnosť obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia zamietne a následne podá obžalobu príslušnému súdu, zakladá tým oprávnenie Generálnej prokuratúry SR konať za štát v následnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Prokurátor svojím aktívnym konaním, a to podaním obžaloby zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, teda aj nezákonnosť trestného stíhania hoci mu právny poriadok dáva oprávnenie konať aj inak, napr. zastaviť trestné stíhanie alebo postúpiť vec. K spôsobeniu škody v tomto prípade zo strany prokurátora nedochádza vydaním nezákonného rozhodnutia, ale tým, že nevyužijúc svoju kompetenciu nezákonné rozhodnutie nezrušil, trestné stíhanie obvineného nezastavil, nepostúpil vec, teda osvojil si závery nezákonného rozhodnutia a podal na jeho základe obžalobu. Tieto kritériá považuje odvolací súd za natoľko jednoznačné, že nespôsobujú výkladové problémy, preto podľa právneho záveru odvolacieho súdu je v danom prípade orgánom oprávneným konať v mene štátu Generálna prokuratúra SR. 24. Keďže súd prvej inštancie konal o návrhu žalobcu voči žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej konalo Ministerstvo vnútra SR, ide o vadu konania, ktorú nie je možné odstrániť postupom odvolacieho súdu, ak dosiaľ prvoinštančný súd nekonal so správnym orgánom, ktorý mal konať v mene štátu, teda s Generálnou prokuratúrou SR, a ktorý dosiaľ nebol oboznámený s prebiehajúcim konaním a ktorému skutkové, ale ani právne okolnosti tohto konania nie sú známe. 25. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 389 ods.1 písm. b), C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci doručiť žalobu na vyjadrenie orgánu konajúcemu v mene štátu - Generálnej prokuratúre SR, a po vykonaní dokazovania opätovne o zostávajúcom nároku rozhodnúť a rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posudzovaní nárokov uplatnených žalobcom, ktoré zostali predmetom konania. 26. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).