Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/775/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112217045 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112217045.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová v právnej veci žalobcu: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, sídlo Župné nám. 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, proti žalovanému: H. X., Q.. XX.XX.XXXX, U. Ž. Q.. XX, U., zastúpený advokátskou kanceláriou Mitro, Ňuňuk & partners, s.r.o., sídlo Cintorínska 22, Bratislava, IČO:35 883 634, o vypratanie bytu, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 15C/114/2012-90 zo dňa 12.06.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 15C/114/2012-90 zo dňa 12.06.2014 vo výroku, ktorým rozhodol, že odporca j e p o v i n n ý vypratať byt pozostávajúci zo štyroch obytných miestností, kuchyne, komory, kúpeľne a WC s celkovou výmerou 134,39 m2 nachádzajúci sa T. U. na Ž. Q. XX na Z.. R. Y. Y. Y.. Č.. XXX M. na S. Č.. XXXX pre X. Ú. Y. J. do 30 dní po tom, ako mu bude navrhovateľom zabezpečený náhradný byt, ktorý bude veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný vypratávanému bytu, v spojení s výrokom o náhrade trov konania, z r u š u j e a v e c v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný vypratať byt pozostávajúci zo štyroch obytných miestností, kuchyne, komory, kúpeľne a WC s celkovou výmerou 134,39 m2 nachádzajúci sa T. U. na Ž. Q. XX na Z.. R. Y. Y. Y.. Č.. XXX M.Y. na S. Č.. XXXX pre X. Ú. Y. J. do 30 dní po tom, ako mu bude žalobcom zabezpečený náhradný byt, ktorý bude veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný vypratávanému bytu. Vo zvyšku súd prvej inštancie vzájomný návrh zamietol. Zároveň zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 136,24 eur na účet advokátskej kancelárie Mitro, Ňuňuk & partners, s.r.o., Č.: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. Svoje rozhodnutie odôvodnil súd prvej inštancie právne aplikáciou ustanovení § 711 ods. 1 písm. f), § 711 ods. 2 až 4, § 712 ods. 1 a 2 a § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami a vecne tým, že žalobca žalobou zo dňa 22.05.2002 žiadal súd, aby žalovanému uložil povinnosť vypratať byt, titulom skončenia nájmu služobného bytu dňa 30.06.2011, z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu ku skutkovému stavu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu s nástupom do práce 01.10.1993, na dobu neurčitú a dňa 01.08.2007 uzavrel so žalovaným Zmluvu o nájme služobného bytu, pričom doba nájmu v čl. II bod.1 zmluvy o nájme bola dohodnutá na dobu neurčitú za predpokladu trvania pracovného pomeru v rezorte MS SR. Podľa čl. II bod 2. zmluvy o nájme v prípade skončenia pracovného pomeru v rezorte MS SR nájom bytu sa skončí uplynutím jedného mesiaca od dátumu skončenia trvalého pracovného pomeru. Na základe skončenia pracovného pomeru výpoveďou z 22.02.2011 podľa § 63 ods.1 písm. b) zák. č. 311/2001 Z. z., pracovný pomer, na ktorý bol nájom služobného bytu viazaný, skončil uplynutím výpovednej doby, t.j. 31.05.2011. Žalobca vyzval žalovaného k odovzdaniu služobného bytu bez bytovej náhrady s odkazom na ustanovenie § 4 zákona č. 189/1992 Zb. Žalovaný písomne listom zo dňa 16.06.2011 žalobcovi oznámil, že deň opustenia bytu bude zhodný s dňom zabezpečenia náhradného bytu žalobcom, ktorý bude veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný k bytu, ktorý žalovaný užíva (§ 712a ods.1 v spojení s § 712c Občianskeho zákonníka a § 5 ods. 4 zákona č. 189/1992 Zb.), zároveň požadoval náhradu nákladov spojených so sťahovaním. Žalobca dňa 05.03.2012 doručil odporcovi ponuku náhradného bývania, uznal splnenie podmienok § 712a ods.1 Občianskeho zákonníka, avšak predložené ponuky bývania podľa názoru žalovaného nespĺňali zákonné požiadavky. Vo veci navrhol žalovaný rozhodnúť vzájomným návrhom tak, že žalovaný je povinný vypratať byt pozostávajúci zo štyroch obytných miestností, kuchyne, komory, kúpeľne a WC s celkovou výmerou 134,39 m2 nachádzajúci sa T. U. na Ž. Q. XX na Z.. R.. Y. Y. Y.. Č.. XXX M. na S. Č.. XXXX pre X. Ú. Y. J. do 30 dní potom ako mu bude žalobcom zabezpečený náhradný byt, ktorý bude veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný vypratávanému bytu a k náhrade nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním. 3. Súd prvej inštancie v odôvodnení ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania bolo sporné, či Zmluva o nájme služobného bytu z 01.08.2007 je absolútne neplatná, či predmetná zmluva bola uzavretá na dobu určitú alebo neurčitú a či má teda vzhľadom na to žalovaný nárok na bytovú náhradu. Žalobca argumentoval, že nájomná zmluva z 01.08.2007, keďže nebola uzavretá so Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti SR (vlastníkom predmetného bytu je štát, ktorý je podľa § 21 Občianskeho zákonníka právnickou osobou), je absolútne neplatná. K uvedenej námietke žalobcu súd prvej inštancie uviedol, že z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.09.1991 pod Spr. 1297/91, ktorým bol žalovanému pridelený predmetný služobný byt, mal súd prvej inštancie za preukázané, že Krajský súd v Bratislave mal budovu, v ktorej sa predmetný byt nachádza, v správe podľa zákona č. 278/1993 Z.z., a preto mal podľa § 25 zákona č. 41/1964 Zb. titul na vydanie rozhodnutia o pridelení bytu, na odovzdanie bytu a následne Ministerstvo spravodlivosti SR ako správca titul uzavrieť zmluvu o nájme služobného bytu z 01.08.2007. S poukazom na obsah právneho úkonu nájomnej zmluvy služobného bytu súd prvej inštancie bol názoru, keďže nešlo o prevod majetku štátu ale len o správu majetku zvereného štátom, obsahom táto nájomná zmluva a ani účelom neodporovala zákonu č. 278/1993 Z.z., preto nájomná zmluva z 01.08.2007 nespĺňa znaky neplatného právneho úkonu (účelom právneho úkonu bolo dať do nájmu služobný byt s väzbou na prácu ktorú odporca pre zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy vykonával). 4. Súd prvej inštancie pri posudzovaní skutočnosti, či Zmluva o nájme služobného bytu z 01.08.2007 bola uzavretá na dobu určitú alebo neurčitú, vychádzal z čl. II predmetnej zmluvy, v ktorej sa účastníci výslovne dohodli, že prenajímateľ žalovanému prenajal byt na dobu neurčitú s rozväzovacou podmienkou za predpokladu trvania pracovného pomeru v rezorte MS SR. Súd zastával názor, že v tejto časti išlo o logicky automatickú voľbu zániku predmetnej zmluvy, ktorý je vyvolaný naplnením rozväzovacej podmienky. Pri rozväzovacej podmienke právne následky platného úkonu pominú, keď sa splní podmienka. Až okamihom splnenia rozväzovacej podmienky (ex nunc) pominú právne následky, ktoré už nastali, pričom nesplnením podmienky právne následky úkonu trvajú naďalej, t.j. neurčito. S poukazom na uvedené ako aj gramatický výklad termínu „na dobu neurčitú“ možno podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne vyvodiť záver, že predmetná nájomná zmluva z 01.08.2007 bola uzavretá na dobu neurčitú, táto situácia trvala až do naplnenia rozväzovacej podmienky, pri ktorej žiadna zo zúčastnených strán pri uzavretí zmluvy nevedela, kedy môže nastať (nastala až okamihom jej splnenia, t.j. skončením pracovného pomeru výpoveďou z 22.02.2011 podľa § 63 ods.1 písm. b) zák.č. 311/2001 Z.z. k 31.05.2011). 5. Súd prvej inštancie následne posúdil samotnú otázku bytovej náhrady. Vychádzal z právneho názoru, že zmluva o nájme služobného bytu z 01.08.2007 bola uzavretá na dobu neurčitú, čím žalobca nie je pod ochranou ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb. K námietke žalobcu, že pred uzavretím predmetnej zmluvy o nájme služobného bytu žalovaný nemal právo užívať iný byt, súd prvej inštancie mal z osobného dotazníka z 03.07.1989 preukázané, že hoci žalovaný s Rektorátom SVŠT v Bratislave skončil pracovný pomer k 30.06.1989 a od 01.07.1989 nastúpil do pracovného pomeru na Krajský súd v Bratislave, až do rozhodnutia o pridelení bytu Krajským súdom v Bratislave zo 16.09.1991 nepretržite býval v služobnom byte Rektorátu SVŠT (dohoda o prenechaní služobného bytu s Rektorátom SVŠT zo 07.02.1986 č.l.76, dodatok č.l.77, zápis o odovzdaní bytu z 31.12.1991 č.l.78, dotazník- spôsob ubytovania -služobný byt). 6. Súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalovaný má povinnosť predmetný byt vypratať, pretože nájom bytu bol viazaný na pracovný pomer, ktorý skončil výpoveďou z dôvodu na strane zamestnávateľa a žalovaný má podľa § 712a ods.1 Občianskeho zákonníka právo na primeraný náhradný byt, ktorý je podľa miestnych podmienok rovnocenný bytu, ktorý sa má vypratať. 7. Okrem uvedeného súd prvej inštancie vzájomný návrh žalovaného v časti, aby súd zaviazal žalobcu k náhrade nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním, zamietol, nakoľko podľa názoru súdu prvej inštancie bez špecifikácie výšky výdavkov by bol petit nevykonateľný a keďže nie sú známe ani náklady na sťahovanie, aj predčasný. V tejto časti súd prvej inštancie konštatoval, že podľa § 712a ods.1 vety druhej Občianskeho zákonníka má žalovaný právo na náhradu nevyhnutných výdavkov spojených so sťahovaním, avšak domáhať sa tohto práva na súde je možné po tom, ako budú žalovanému známe náklady na sťahovanie, ktoré si uplatní u žalobcu a až po tom, keď žalobca odmietne plniť, môže sa domáhať svojho práva na súde. 8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods.3 O.s.p., a keďže žalovaný mal v konaní len minimálny čiastočný neúspech (od samého začiatku sa nebránil vypratania bytu, problém zostal v bytovej náhrade, kde bol úspešný, neúspech mal len v časti vzájomného návrhu o náhradu nevyhnutných nákladov spojených so sťahovaním), súd prvej inštancie mu priznal plnú náhradu trov konania, titulom právneho zastúpenia tak. 9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie v časti výroku o bytovej náhrady (t.j. v časti výroku vyjadrenej slovami „do 30 dní potom ako mu bude navrhovateľom zabezpečený náhradný byt, ktorý bude veľkosťou svojej obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný vypratávanému bytu“) a v časti výroku o trovách konania. Odvolanie sa preto nedotýka výroku o zamietnutí vzájomného návrhu vo zvyšku a časti výrokovej vety vyjadrenej slovami „odporca je povinný vypratať byt pozostávajúci zo štyroch obytných miestností, kuchyne, komory, kúpeľne a WC s celkovou výmerou 134,39 m2 nachádzajúci sa T. U. na Ž. Q. Č.. XX na Z.. R.. Y. Y. Y.. Č.. XXX M. na S. Č.. XXXX pre X. Ú. Y. J..“ Žalobca odvolanie dôvodí podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. tým, že sa účastníkovi konania (žalobcovi) odňala možnosť konať pred súdom a tým, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. 10. Žalobca v odvolaní namieta, že súd prvej inštancie pochybil pri procesnom posúdení otázky vzájomného návrhu. Žalovaný sa vo svojom podaní zo dňa 11.10.2012 podľa názoru odvolateľa neprípustne domáhal vzájomným návrhom vypratania bytu voči sebe, nakoľko vypratania bytu sa voči nemu domáhal žalobca, pričom otázka bytovej náhrady predstavovala už len určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi a nemusela byť preto obsiahnutá priamo v petite žaloby (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) a súd by ani nebol viazaný petitom ohľadom bytovej náhrady. Otázka bytovej náhrady sa teda nestala predmetom konania z titulu návrhu žalovaného, ale z titulu § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O vzájomný návrh sa mohlo jednať iba v časti nároku na náhradu výdavkov na sťahovanie, v ostatnom vzájomný návrh pojmovo neprichádzal do úvahy, a preto súd zaťažil konanie vadou. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania žalobcu možno však konštatovať, že v ňom namietal súdom prvej inštancie nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci v otázke doby nájmu a povinnosti bytovej náhrady. Žalobca považuje za stále aktuálny svoj záver o tom, že v prípade Nájomnej zmluvy išlo o nájom na dobu určitú. Poukazuje na čl. II ods. 2 Nájomnej zmluvy, podľa ktorého „v prípade skončenia trvalého pracovného pomeru v rezorte MS SR nájom bytu sa skončí uplynutím jedného mesiaca od dátumu skončenia trvalého pracovného pomeru.“ Argumentuje, že je nesporné, že zmluvné strany vyjadrili spoločnú vôľu prenajímať byt nájomcovi (žalovanému) len počas trvania pracovného pomeru žalovaného na Ministerstve spravodlivosti SR. Z Nájomnej zmluvy jasne vyplýva, že doba nájmu je viazaná na trvanie pracovného pomeru. Správny záver je preto ten, že Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom táto doba predstavovala obdobie trvania pracovného pomeru plus obdobie jedného mesiaca. Doba nájmu preto bola jasne určiteľná. Žalobca podporne poukazuje na záver uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 294/2009 zo dňa 28.01.2010: „za predpokladu, že medzi prenajímateľom a nájomcom je dohodnuté, že nájomný pomer bude trvať po dobu trvania služobného, resp. pracovného pomeru nájomcu a prenajímateľa dohodnutého na dobu neurčitú, ide o nájomnú pomer na dobu určitú. Doba nájomného pomeru dohodnutého na dobu určitú môže byť dohodnutá nielen uvedením určitého časového obdobia (napr. mesiacov, rokov) jeho trvania, prípadne uvedením konkrétneho dňa, ku ktorému nájomný pomer zanikne, ale i tak, že dobu trvania nájomného pomeru možno viazať na konkrétnym dátumom neurčenú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochybností zistiť, kedy nájomný pomer skončí, pričom v dobe uzatvárania takejto dohody nemusia mať účastníci istotu, kedy takto dohodnutá doba uplynie, je však isté, že táto skutočnosť nastane a to buď nezávisle na vôli účastníkov (napr. smrťou, odchodom do dôchodku) alebo nastane z vôle účastníkov (napr. výpoveďou z pracovného pomeru, dohodou o skončení pracovného pomeru). Žalobca podotýka, že pri akomkoľvek výklade nájomnej zmluvy je nepochybné, že zmluvné strany vyjadrili vôľu byť v nájomnom vzťahu iba istý časový úsek. Skončenie nájomného vzťahu nastalo uplynutím jedného mesiaca od skončenia pracovného pomeru, čo žalovaný v priebehu celého konania ani nerobil sporným. V prípade žalovaného však nebolo možné s vyprataním bytu spájať povinnosť poskytnúť bytovú náhradu. Žalobca v tejto súvislosti namieta, že súd prvej inštancie odvodil povinnosť poskytnúť bytovú náhradu z ustanovenia § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka s odkazom na ustanovenie § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, čím však vec nesprávne posúdil, keďže povinnosť bytovej náhrady podľa § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje iba k ukončeniu nájmu bytu z dôvodu výpovede nájmu z bytu. V prípade žalovaného však nájomný vzťah nebol ukončený výpoveďou, ale podľa súdu prvej inštancie účinkami rozväzovacej podmienky, resp. podľa žalobkyne uplynutím času. Pre prípad, že nájom bol ukončený rozväzovacou podmienkou alebo iným spôsobom, žalobca opätovne zdôrazňuje, že pre takéto prípady právne predpisy neurčujú žiadnu bytovú náhradu, a preto premisa súdu prvej inštancie o skončení nájmu rozväzovacou podmienkou mala smerovať k tomu, že žalobca nie je povinný poskytnúť vôbec žiadnu bytovú náhradu, pričom však súd prvej inštancie paradoxne odvodil najvyššiu formu bytovej náhrady. 11. Žalobca v priebehu konania vychádzal zo záveru, že Nájomnou zmluvou bol založený nájomný vzťah na dobu určitú. Zákon vychádza z premisy, že pri skončení nájmu služobného bytu na dobu určitú v zásade nevzniká právo na bytovú náhradu a existujú výnimky, najmä prípad, ak nájomca pred užívaním služobného bytu ukončil užívanie bytu (§ 4 zákona č. 189/1992 Zb.). Žalobca argumentuje, že u žalovaného však tento prípad nemôže nastať už z toho dôvodu, že pred užívaním služobného bytu na základe Nájomnej zmluvy zo dňa 01.08.2007, užíval totožný Služobný byt, keďže tento mu bol pridelený v inom právnom režime už dňa 17.09.1991. Žalovaný v súvislosti s Nájomnou zmluvou neukončil užívanie iného bytu, ale pokračoval v užívaní toho istého bytu, čím nie sú naplnené podmienky stanovené citovaným ustanovením (ukončenie užívania iného bytu), a žalovaný nemôže mať nárok na bytovú náhradu. 12. Žalobca v odvolaní namietal taktiež faktickú nevykonateľnosť rozsudku vzhľadom na druh bytovej náhrady, priznanej vo výroku rozsudku, kedy v trhových podmienkach nie je možné takýto byt zabezpečiť. Primeranosť výšky nájomného a primeranosť veľkosti obytnej plochy, vybavenia a umiestnenia sú v tomto konkrétnom prípade vo vzťahu vzájomnej konkurencie až negácie, keďže Služobný byt sa nachádza v centre Starého mesta, má veľkorysú obytnú plochu a za symbolické nájomné podľa zmluvy vo výške cca 183,- eur za mesiac nie je možné zabezpečiť v Bratislave a v širokom okolí žiaden byt, a už vôbec nie byt s parametrami Služobného bytu. Rovnako vytýka žalobca súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, resp. dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, že v prípade rodinného domu vo vlastníctve žalovaného ide len o rekreačnú chatku, hoci súd disponoval T. M. S. T. Č.. XXXX, podľa ktorého ide o rodinný dom, a žalovaný len tvrdil, ale nepreukázal, že nejde o rodinný dom. 13. Pre teoretický prípad, že by súd odvodil povinnosť poskytnúť bytovú náhradu z ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb., žalobca dal už súdu prvej inštancie do pozornosti, že toto ustanovenie v poznámke pod čiarou odkazuje iba na ustanovenie § 712 Občianskeho zákonníka, ktoré však neurčuje, akú konkrétnu bytovú náhradu je v ktorom konkrétnom prípade potrebné poskytnúť. Žalobca preto pre prípad priznania nároku na náhradný byt podľa § 4 zákona č. 189/1992 Zb. žiada aj naďalej, aby mu dal súd možnosť výberu ohľadom druhu bytovej náhrady (v alternatívnom výroku rozsudku), prípadne, aby za bytovú náhradu určil prístrešie, a to aj vzhľadom na vyššie uvedené dôvody. 14. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru aj v otázke úspešnosti žalovaného. Tento záver súdu spolu s jeho odôvodnením (podľa ktorého sa žalovaný nebránil vypratania bytu a bol úspešný v spornej otázke bytovej náhrady) dosahuje podľa názoru žalobcu intenzitu absurdnosti a má zrejme svoj pôvod už v nesprávnom vyhodnotení vzájomného návrhu žalovaného. Podstatné v tejto otázke je poznanie, že vo veci išlo o návrhové konanie, kde sa žalobca domáhal výroku o vyprataní bytu a tento výrok dosiahol, a teda bol úspešný. Nie je pritom vôbec významné, že žalovaný nerozporoval svoju povinnosť vysťahovať sa z bytu. Otázka bytovej náhrady bola pritom len otázkou vedľajšou a išlo len o vyrovnanie vzťahu medzi účastníkmi konania a bola predmetom konania z titulu ustanovenia § 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný preto nebol v konaní vôbec úspešný a súd prvej inštancie nesprávne vec posúdil, resp. rozhodol arbitrárne, pokiaľ žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovaného. 15. S ohľadom na uvedené žiada žalobca odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 15C/114/2012-90 zo dňa 12.06.2014 v napadnutej časti zmenil tak, že slová výroku napadnutého rozsudku „do 30 dní potom ako mu bude navrhovateľom zabezpečený náhradný byt, ktorý bude veľkosťou svojej obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný vypratávanému bytu“ nahradí slovami „bez poskytnutia bytovej náhrady do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku“ a aby ho ďalej zmenil tak, že žalovaný nemá právo na náhradu trov konania, alebo aby rozsudok v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 16. K odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že tvrdenie žalobcu o zaťažení konania vadou, keď akceptoval súd podanie žalovaného zo dňa 11.10.2012 ako vzájomný návrh, nemá oporu v platnom právnom poriadku, je iba úvahou žalobcu bez vplyvu na rozhodnutie vo veci samej. Uviedol pritom, že vzájomný návrh, resp. vzájomná žaloba v zmysle ustanovenia § 97 ods. 1) O.s.p. je taká žaloba, ktorou za konania odporca uplatňuje svoje práva voči navrhovateľovi so zámerom, aby bola prejednaná a aby o nej bolo rozhodnuté v rovnakom konaní ako o žalobe podanej navrhovateľom. Žalovaný sa ďalej stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, v súvislosti s trvaním Zmluvy o nájme služobného bytu zo dňa 01.08.2007 na dobu neurčitú s rozväzovacou podmienkou, ktorou je existencia pracovného pomeru žalovaného. Tvrdenia žalobcu, že pracovný pomer, ak je zmluvnými stranami dohodnutý na dobu neurčitú, je v podstate dobou určitou, nakoľko pracovný pomer nemôže trvať večne a teda nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, sú v rozpore s úmyslom zákonodarcu. Pracovný pomer žalovaného bol uzavretý na dobu neurčitú, taktiež nájomný vzťah medzi žalovaným a žalobcom bol dohodnutý na dobu neurčitú. Keďže doba nájmu nie je presne určená, nemožno sa stotožniť s tvrdeniami žalobcu, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú, nie je určený čas, doba, po ktorú je nájomná zmluva uzavretá. Rovnako rozporuje žalovaný aj námietku žalobcu o nesprávnej aplikácii ustanovenia § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka, kedy podľa žalobcu predmetné ustanovenie sa vzťahuje len na prípady, kedy bol ukončený nájomný vzťah výpoveďou. Podľa žalovaného je nepochybné vychádzajúc z ustanovenia § 712a ods. 1) Občianskeho zákonníka, že po skončení pracovného pomeru, všetci, čo majú služobný byt, majú právo na poskytnutie náhradného bytu. Túto úvahu potvrdzuje samotné znenie uvedeného ustanovenia, kde je explicitne uvedené, ak sa nájomný pomer skončil nájomcovi, ktorý prestal vykonávať prácu, na ktorú je nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa. Na mieste je podľa názoru žalovaného aj aplikácia ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami, nakoľko pred odovzdaním predmetného služobného bytu žalovaný užíval iný služobný byt pridelený Rektorátom SVŠT v Bratislave, a práve tento moment je rozhodujúci z hľadiska aplikácie ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb . 17. Žalovanému vzniká s poukazom na skutkový stav nárok na náhradný byt, ktorý svojou veľkosťou a vybavením zabezpečuje ľudsky dôstojné bývanie žalovaného a členov jeho domácnosti. Pre posúdenie nároku žalovaného na bytovú náhradu je irelevantná skutočnosť, že je vlastníkom Q. I. na N.O. T. X. Ú. T. N., nakoľko žalovaný spolu s manželkou pracujú v Bratislave a predmetná nehnuteľnosť nie je uspôsobená na trvalé bývanie a od pracoviska žalovaného je vzdialená 194 km. Žalovaný má za to, že hmotnoprávne predpoklady na náhradný byt vyplývajúce z ustanovenia § 712a ods. 1) Občianskeho zákonníka sú splnené, keďže prestal vykonávať prácu, na ktorú bol nájom služobného bytu viazaný, z dôvodu na strane zamestnávateľa. Ak by žalovaný musel predmetný byt vypratať bez zabezpečenia bytovej náhrady, bol by to zásah do jeho práv na ochranu súkromného a rodinného života a obydlia. Akékoľvek spochybňovanie jeho nároku na náhradný byt je účelové a nemá oporu v platnom právnom poriadku. s poukazom na uvedené žiada odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a zároveň zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. 18. K vyjadreniu žalovaného zo dňa 22.08.2014 žalobca uviedol, že zotrváva na tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil podanie žalovaného zo dňa 11.10.2012 ako vzájomný návrh. Takýto návrh však žalovaným podľa názoru žalobcu podaný vôbec nebol a súd prvej inštancie zároveň vôbec pre tento záver neuviedol v napadnutom rozhodnutí odôvodnenie. Žalobca tak trvá na tom, že žalovaný nepodal vzájomný návrh, na prejednanie ktorého by boli splnené procesné podmienky, čo sa následne zásadným spôsobom pretavilo do rozhodnutia o náhrade trov konania. Otázka bytovej náhrady sa nestala predmetom konania z titulu vzájomného návrhu žalovaného, ale výlučne z titulu § 153 ods. 2 O.s.p. Rovnako zotrváva žalobca na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní vo vzťahu k otázke trvania nájomnej zmluvy, kedy má za to, že v prejedávanom prípade išlo celkom zjavne o zmluvu na dobu určitú, čo podporil žalobca odkazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/294/22009 zo dňa 28.01.2010. Na vyjadrenia žalovaného nemožno prihliadať podľa názoru žalobcu, nakoľko tento neargumentuje relevantne s odkazom na konkrétne ustanovenia právnych predpisov v prospech vecnej správnosti žalobcom napadnutého rozhodnutia. Žalobca zdôraznil, že nehnuteľnosť, ktorú žalovaný naďalej užíva, užíva bez právneho dôvodu, čím dochádza k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcu a to už po dobu 6 rokov. Žalobca taktiež rozporuje záver žalovaného o aplikácii ustanovenia § 712a Občianskeho zákonníka na súdenú vec a záver, že všetci užívajúci služobný byt majú právo na poskytnutie náhradného bytu. Podľa žalobcu nemožno aplikovať dané zákonné ustanovenie, nakoľko nebola naplnená hypotéza právnej normy v podobe ukončenia nájomného vzťahu výpoveďou. Nájomný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným totiž skončil uplynutím času. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalovaný v súvislosti s nájomnou zmluvou (uzatvorenou Krajským súdom v Bratislave s nájmom od 16.09.1991) neukončil užívanie iného bytu, nakoľko byt, ktorý mu bol daný do užívania rektorátom SVŠT od 07.02.1986 bol rovnako viazaný na trvanie pracovného pomeru, ktorý ukončil žalovaný dňa 30.06.1989. K odovzdaniu bytu došlo až 31.12.1991, a pridelený byt od Krajského súdu v Bratislave užíval od 16.09.1991. Nie je teda splnená podmienka uvedená v § 4 zákona č. 189/1992 Zb. (že nájomca pred užívaním bytu ukončil užívanie iného bytu). Žalovaný preto nijakým spôsobom nemá nárok na bytovú náhradu. Žalobca zotrváva na svojom odvolacom návrhu. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, pri preskúmaní veci bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní (§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.), vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. 20. Odvolací súd s poukazom na skutkový stav zistený súdom prvej inštancie konštatuje, že v predmetnom konaní súd posudzoval žalobu o vypratanie služobného bytu a v súvislosti s tým nárok žalovaného na bytovú náhradu. Podstatná otázka, s ktorou sa súd prvej inštancie mal vysporiadať, bola doba trvania zmluvy o nájme služobného bytu, resp. či nájomný pomer bol medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovaným ako nájomcom uzavretý na dobu určitú alebo neurčitú, skutočnosť ktorá bola ďalej rozhodujúca pre právne posúdenie nároku žalovaného na bytovú náhradu. Súd prvej inštancie právne posúdil vec v zmysle ustanovenie § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka a založil svoje rozhodnutie na tom, že nájomná zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, pričom vychádzal z čl. II predmetnej zmluvy, v ktorej sa účastníci výslovne dohodli, že prenajímateľ žalovanému prenajal byt na dobu neurčitú s rozväzovacou podmienkou za predpokladu trvania pracovného pomeru v rezorte MS SR. Na základe takto zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec ustanovenie § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka a priznal žalovanému bytovú náhradu, nakoľko nájom bol dojednaný na dobu neurčitú. Žalobca nebol pod ochranou ustanovenia § 4 zákona č. 189/1992 Zb. 21. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie o vyprataní žalovaného z bytu stotožňuje, avšak považuje jeho právne posúdenie otázky bytovej náhrady za nesprávne. Súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal otázkou doby trvania nájomnej zmluvy, ktorú považoval za uzavretú na dobu neurčitú rovnako ako pracovný pomer, v súvislosti s ktorým bol poskytnutý nájomcovi služobný byt, ktorý bol tiež uzavretý na dobu neurčitú. 22. Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne právne posúdil veci v otázke doby nájmu a povinnosti bytovej náhrad, je dôvodná. Odvolací súd na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie zastáva názor, že nájomná zmluva bola dojednaná na dobu určitú za podmienky existencie pracovného pomeru s MS SR. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo 294/2009 zo dňa 28.01.2010: „za predpokladu, že medzi prenajímateľom a nájomcom je dohodnuté, že nájomný pomer bude trvať po dobu trvania služobného, resp. pracovného pomeru nájomcu a prenajímateľa dohodnutého na dobu neurčitú, ide o nájomnú pomer na dobu určitú.“ Vyplýva to v konečnom dôsledku aj z prejavu vôle strán pri uzatváraní nájomnej zmluvy, kedy nájomný pomer je podmienený trvaním pracovného pomeru nájomcu a nakoniec sporné medzi stranami nebolo, že nájom služobného bytu skončil uplynutím mesačnej lehoty po skončení pracovného pomeru žalovaného v rezorte MS SR. Uvedená skutočnosť priamo vyplýva z predmetnej zmluvy o nájme služobného bytu v zmysle čl. II ods. 2 Nájomnej zmluvy, podľa ktorého „v prípade skončenia trvalého pracovného pomeru v rezorte MS SR nájom bytu sa skončí uplynutím jedného mesiaca od dátumu skončenia trvalého pracovného pomeru.“ 23. Následne na takto zistený skutkový stav mal súd prvej inštancie posúdiť nárok na bytovú náhradu v zmysle ustanovenia § 712a ods. 9 Občianskeho zákonníka a nepriznať žalovanému náhradný byt. 24. Súd prvej inštancie teda nedostatočne zistil skutkový stav na základe vykonaného dokazovania v otázke skončenia nájomného vzťahu, ktorý v zmysle nájomnej zmluvy skončil uplynutím času mesiac po ukončení trvalého pracovného pomeru žalovaného s MS SR. Žalobca nevypovedal nájom v zmysle ustanovenia § 711 ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Na základe nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávnej aplikácii právnych ustanovení dospel súd prvej inštancie k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a priznal žalovanému bytovú náhradu. 25. Vzhľadom na záver odvolacieho súdu, že po správnom právnom posúdení veci by bytová náhrada neprináležala žalovanému, odvolací súd nepovažuje za potrebné ďalej sa vysporiadať s námietkou žalobcu týkajúcou sa faktickej nevykonateľnosti rozsudku vzhľadom na druh priznanej bytovej náhrady, ako ani s námietkou, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že žalobca vlastní rodinný dom (súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že ide o rekreačnú chatku), nakoľko táto skutočnosť nemá relevanciu v prípade, ak bytová náhrada nebude priznaná žalobcovi. 26. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, podľa ust. § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvej inštancie v novom konaní opätovne posúdi skutkový stav najmä v otázke doby nájmu a na daný vzťah pri posudzovaní nároku na bytovú náhradu bude aplikovať ustanovenie § 712 a ods. 9 Občianskeho zákonníka. 27. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).