Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10CoPr/6/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223035 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112223035.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobkyne: W. K., O.. XX. XX. XXXX, V. V. H.. Č.. X, V., zastúpená: Advokátska kancelária Zuzana Papšíková, s.r.o., Jégeho ul. č. 8, Bratislava, IČO: 36 800 040, proti žalovanému: Agentúra na podporu výskumu a vývoja, Mýtna ul. č. 23, Bratislava, IČO: 30 797 764, zastúpený: MENKE LEGAL s. r. o., Gorkého ul. č. 3, Bratislava, IČO: 47 258 799, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o späťvzatí žaloby, vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10Cpr/5/2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd p r i p ú š ť a späťvzatie žaloby, medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 14. decembra 2016, č. k. 10Cpr/5/2012 - 532 z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e . Žiadna zo sporových strán n e m á n á r o k na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie medzitýmnym rozsudkom zo dňa 14. decembra 2016, č. k. 10Cpr/5/2012 - 532 určil, že výpoveď z pracovného pomeru žalovaného zo dňa 08. 03. 2012, doručená žalobkyni dňa 12. 03. 2012 je neplatná s tým, že o náhrade mzdy titulom neplatne skončeného pracovného pomeru a o nároku na náhradu trov konania rozhodne po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 4, 7, § 63 ods. 1 písm. e), § 63 ods. 4, 6, § 64 ods. 3 písm. b), c), § 77, § 79 ods. 1 Zákonníka práce a vecne tým, že nakoľko výpovedné dôvody sú vo výpovedi danej žalobkyni uvedené neurčito a nezrozumiteľne, je neplatná. Uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že uzavretím pracovnej zmluvy dňa 06. 02. 2007 v znení dodatku zo dňa 31. 12. 2010, vznikol žalobkyni u žalovaného dňom 07. 02. 2007 pracovný pomer na dobu neurčitú, v ktorom žalobkyňa vykonávala pracovnú činnosť spočívajúcu v samostatnom zabezpečovaní a spracúvaní náročnej mzdovej agendy, katalógu pracovných činností s prevahou duševnej práce pri výkone práce vo verejnom záujme pre spoločné činnosti a z obsahu listinného dôkazu s označením výpoveď s dátumom 08. 03. 2012, ktorá bola žalobkyni doručená dňa 12. 03. 2012 zistil, že dôvody skončenia pracovného pomeru nie sú formulované v súlade s ustanovením § 61 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko v nej žalovaný len abstraktne uviedol, že žalobkyňa bola povinná plniť si svoje povinnosti z pracovnej zmluvy a pracovnej náplne, ako aj plniť povinnosti vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, keď bez riadnej špecifikácie dôvodu, pre ktorý by mohol so žalobkyňou skončiť pracovný pomer okamžite iba vymedzil: „ že vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa svoje povinnosti porušila závažným spôsobom dáva jej v súlade s ustanovením § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, pre ktoré by bolo možné skončiť s Vami pracovný pomer okamžite“ s tým, že výpoveď v texte odôvodnil tak, že jednou zo základných povinností žalobkyne bolo riadne a včasné prihlasovanie a odhlasovanie zamestnancov v Sociálnej poisťovni bez akejkoľvek podrobnej špecifikácie. Uviedol, že ak žalovaný do písomnej výpovede ďalej zakomponoval, že žalobkyňa bola upozornená listom zo dňa 23. 03. 2011 na porušenie pracovnej disciplíny s možnosťou skončenia pracovného pomeru výpoveďou, tak ku skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou malo prísť do uplynutia šiestich mesiacov od doručenia písomného upozornenia na porušenie pracovnej povinnosti, pretože inak takto formulovaný dôvod výpovede nemá logické a zákonné opodstatnenie, teda z takto formulovaného obsahu výpovede nie zrejmé, či žalovaný chcel so žalobkyňou skončiť pracovný pomer z dôvodov, pre ktoré by s ňou mohol skončiť pracovný pomer okamžite alebo pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by sa muselo skutkovo opakovať, keď si nesplnil povinnosť výpovedné dôvody riadne a nezameniteľne špecifikovať. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo aj nesplnenie povinnosti žalobkyne súvisiace s prihlasovaním a odhlasovaním zamestnancov do a zo Sociálnej poisťovne, a keďže mal žalovaný dostatok poznatkov o chybách pri registrovaní a odregistrovaní zamestnancov v Sociálnej poisťovni a mal za to, že za to výhradne zodpovedala žalobkyňa, potom mal možnosť ich presne a nezameniteľne špecifikovať ako pochybenia žalobkyne vo výpovedi. Uviedol, že žalovaný vo výpovedi nešpecifikoval závažné porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, a preto nebolo možné považovať výpoveď za platnú, nakoľko ani pri vymedzení závažného porušenia pracovnej disciplíny v ďalšej časti textu výpovede, neboli jednoznačne a presne definované spôsoby porušenia pracovnej disciplíny - konkrétne rozsah porušenia pracovnej disciplíny, ani reálne dátum zistenia, kedy k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobkyne malo prísť, pričom vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že ak k porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou vôbec došlo, bolo to už v roku 2011. Poukázal na skutočnosť, že Sociálna poisťovňa doručila žalovanému zoznamy zamestnancov žalovaného, v ktorých údaje o zamestnancoch neboli správne, keď vzhľadom na obsah týchto zoznamov, muselo k prípadnému porušeniu pracovnej disciplíny žalobkyňou prísť skôr, o čom však žalovaný, ak by mal riadne zabezpečené pracovné podmienky pre svojich zamestnancov a sám pre seba, musel vedieť ďaleko skôr. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že aj výpovedný dôvod spočívajúci v povinnosti žalobkyne odstrániť nezrovnalosti v registrácii zamestnancov žalovaného v Sociálnej poisťovni a viesť agendu tak, aby boli naplnené všetky zákonné podmienky, keď opätovne závažným spôsobom mala porušiť svoje pracovné povinnosti v súvislosti s odhlasovaním zamestnancov v Sociálnej poisťovni je neurčitý, keďže sa žalovaný snažil tieto výpovedné dôvody skutkovo špecifikovať až počas konania, ktoré však nemohli byť porovnané so skutočnými dôvodmi skončenia pracovného pomeru, nakoľko neboli vo výpovedi špecifikované. Uviedol, že ani výpovedný dôvod spočívajúci vo vedení ako aktívnych zamestnancov žalovaného, ktorí však už nemali v danom čase (28. 11. 2011) dôvod byť neodhlásení v Sociálnej poisťovni, bol taktiež zmätočný a nejednoznačný, nakoľko žalovaný mal jednoznačne uviesť počet osôb, ako aj dátumy prihlásení, resp. odhlásení zamestnancov žalovaného ako aj tzv. dohodárov. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný vo výpovedi jednoznačne a nezameniteľne nevymedzil na základe akých preskúmavaných podkladov zistil porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou s tým, že ani počas konania a vykonaného rozsiahleho dokazovania nebolo preukázané, že by žalobkyňa, tak ako to definoval žalovaný vo výpovedi, úmyselne a svojvoľne neinformovala priamu nadriadenú alebo štatutárneho zástupcu žalovaného, že odhlasovala zamestnancov žalovaného so spätným dátumom z registra Sociálnej poisťovne pred dátumom 28. 11. 2011, nakoľko v konaní bolo preukázané, že žalobkyňa informovala bývalú štatutárnu zástupkyňu žalovaného E.. G.. Š., ako aj svedkyňu C.. W.. M. o svojej pracovnej činnosti a zároveň bolo jednoznačne preukázané, že priama nadriadená ako aj štatutárna zástupkyňa žalovaného vedeli, že žalobkyňa spolupracovala s pracovníkmi Sociálnej poisťovne pri odhlasovaní a prihlasovaní zamestnancov žalovaného, ako aj tzv. dohodárov a taktiež bolo preukázané, že žalovaný nevytvoril pracovné podmienky pre žalobkyňu tak, aby mohla pracovnú činnosti vykonávať bezchybne a v súlade s platnou právnou úpravou. Uviedol, že bývalá štatutárna zástupkyňa žalovaného pri citácii jednotlivých dôkazov počas konania vedela presne vymedziť pochybenia žalobkyne, avšak ich neuviedla vo výpovedi, a preto nemohol jednoznačne ustáliť, či aj pre neskôr vymedzené pochybenia štatutárnou zástupkyňou v jej výpovedi na pojednávaní dňa 02. 12. 2013, boli skutočne výpovednými dôvodmi, pre ktoré bol so žalobkyňou skončený pracovný pomer resp., či tieto porušenia pracovnej disciplíny boli skutočne tými porušeniami pracovnej disciplíny, pre ktoré mal byť pracovný pomer so žalobkyňou skončený. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania poukazoval na jednotlivé porušenia pracovnej disciplíny žalobkyňou, ale keďže neboli vymedzené vo výpovedi, nemohol ich jednoznačne považovať za dôvody, pre ktoré bol skutočne so žalobkyňou skončený pracovný pomer výpoveďou pre závažné porušenie pracovnej disciplíny s tým, že v závere výpovede vymedzené tri závažné porušenia pracovnej disciplíny žalobkyne nespĺňajú zákonné predpoklady pre jednoznačnosť a nezameniteľnosť formulovania výpovedných dôvodov. Uviedol, že žalovaný v závere písomnej výpovede, bez akejkoľvek špecifikácie konania žalobkyne uviedol, že mimoriadne závažným spôsobom porušila ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona č. 461/2003 Z. z. a zavinila porušenie zákona žalovaným, čím ho ohrozila možnosťou finančného postihu, keďže takéto porušenie zákona je sankcionované pokutami, avšak ani tieto dôvody výpovede jednoznačne a nezameniteľne nedefinoval. Poukázal na skutočnosť, že citovaný obsah výpovede jednoznačne nespĺňa náležitosti z hľadiska určitosti vytýkaného nedostatku v pracovnej činnosti žalobkyne, a preto takto neurčite a nezrozumiteľne uvedené výpovedné dôvody výpovede žalobkyni majú za následok jej neplatnosť, pričom žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňu v súlade s ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce oboznámil s dôvodmi výpovede a umožnil jej vyjadriť sa k týmto dôvodom. Uviedol, že výpoveď z pracovného pomeru doručená žalobkyni je len abstraktným textom, ktorý by mohol byť použitý vo vzťahu ku ktorémukoľvek zamestnancovi žalovaného, nakoľko aj napriek vykonanému dokazovaniu vo vzťahu k obrane žalovaného, nebolo možné jednoznačne identifikovať zavinenie žalobkyne ani jednotlivé dôvody, pre ktoré s ňou mal byť skončený pracovný pomer, pretože žalovaný počas konania poukazoval na celú škálu pochybení žalobkyne vo vzťahu k vedeniu zoznamu zamestnancov a tzv. dohodárov, ktorí mali byť prihlásení, resp. odhlásení v Sociálnej poisťovni, pričom z vykonaného dokazovania vyplynul záver, že samotný žalovaný nevytvoril pre zamestnancov oddelenia personalistiky a miezd také pracovné podmienky, aby sa všetky údaje o zamestnancoch žalovaného dostali do včasnej dispozície žalobkyne, ktorá na uvedenom oddelení pracovala za rozhodné obdobie sama. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že návrhu žalovaného, ktorý sa domáhal postupu podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce tak, aby určil, že pracovný pomer žalobkyne skončil nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou, keďže by nebolo spravodlivé požadovať od žalovaného ako zamestnávateľa, aby žalobkyňu naďalej zamestnával nevyhovel, nakoľko nebolo jednoznačne preukázané závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobkyne, keďže výpovedné dôvody vo výpovedi neboli vôbec skutkovo vymedzené a žalovaným prezentované pochybenia nemohli byť komparované so žiadnym výpovedným dôvodom, pričom zmena pracovnej náplne žalobkyne a vznik požiadavky, aby túto prácu vykonával zamestnanec s vysokoškolským vzdelaním prvého stupňa, neodôvodňujú postup v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. c/ C. s. p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ C. s. p.) a navrhol napadnutý medzitýmny rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. zmeniť a doplniť o výrok, ktorým určí, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným založený pracovnou zmluvou do dňa 06. 02. 2007 končí právoplatnosťou medzitýmneho rozsudku, prípadne medzitýmny rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne určil moment, kedy sa dozvedel o porušeniach, ktoré vo výpovedi vytýkal, nakoľko sa o možnom porušení pracovnej disciplíny žalobkyne dozvedel najneskôr až po doručení zoznamu Sociálnej poisťovne dňa 01. 12. 2011, ako to vyplýva aj z výpovedí svedkýň E.. Š. R. C.. M., ktorá vo svojej výpovedi uviedla, že zoznamy z podateľne prevzala a odovzdala žalobkyni na preverenie ich obsahu, keď o mieste ich uloženia a o problémoch s dohodármi sa dozvedela až počas práceneschopnosti žalobkyne (od 02. 01. 2012), keďže zoznamy začala kontrolovať až dňa 13. 02. 2012. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne určil čas, kedy došlo k rozšíreniu rozsahu pracovnej náplne žalobkyne, nakoľko zo súhlasného vyjadrenia strán sporu vyplynulo, že k zmene došlo podpisom pracovnej náplne dňa 31. 12. 2010, pričom dátum 31. 12. 2011 v pracovnej náplni je uvedený v dôsledku chyby v písaní. Poukázal na výpovede svedkýň E.. Š., C.. M., z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaná ho úmyselne a svojvoľne neinformovala o výsledkoch spracovania zoznamov zo Sociálnej poisťovne a odhlasovala zamestnancov so spätným dátumom, pričom sa nestotožnil ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nemala vytvorené pracovné podmienky pre výkon svojej pracovnej činnosti v súlade s právnou úpravou a v tomto smere poukázal v detailoch na výpovede svedkov C.. I., C.. Š. s tým, že tieto nesprávne skutkové zistenia boli v určujúcej miere podkladom pre vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorým určil výpoveď za neplatnú. Uviedol, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov týkajúcich sa odôvodnenia rozhodnutia o návrhu podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj pre nedostatok dôvodov a nezohľadnenie jeho kľúčových argumentov a dôkazov týkajúcich sa závažného porušenia pracovnej disciplíny, konkrétne výsluchu svedkyne N., C.. M., listu Sociálnej poisťovne z 28. 04. 2016, registračných listov, ktoré predložil a iných dôkazov preukazujúcich neplnenie povinností žalobkyne voči Sociálnej poisťovni, ako aj dôkazov týkajúcich sa určitosti výpovede, okrem iného tým, že súd prvej inštancie odmietol konfrontovať výsledky dokazovania s výpoveďou iba na základe jednoduchého konštatovania, že jednotlivé porušenia nevedel priradiť k dôvodom uvedeným vo výpovedi. Vytkol súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje vyhodnotenie výpovede svedkyne N., vyhodnotenie dôkazov preukazujúcich komunikáciu medzi oddelením OPaM a E.. Š. ohľadom prihlasovania a odhlasovania dohodárov a zamestnancov zo Sociálnej poisťovne, a neobsahuje ani sumarizáciu nepravdivých tvrdení žalobkyne, ktoré predniesol vo svojej záverečnej reči, čím je jeho rozhodnutie aj arbitrárne. Namietol, že sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nevysporiadal ani so skutočnosťou, do akej miery mala okolnosť, že nebol za porušenia uvedené v rámci konania, ktorých sa mala dopustiť žalobkyňa sankcionovaný a ani s tým, aký vplyv mala na jeho rozhodnutie skutočnosť, že žalobkyňa nebola vopred oboznámená s dôvodmi výpovede, nakoľko však neumožnenie vyjadrenia k dôvodom výpovede nespôsobuje jej neplatnosť a ani neuloženie sankcie zo strany Sociálnej poisťovne za porušenie zákonných povinností žalobkyňou, nemôže byť na jeho ťarchu. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie v rámci právneho posúdenia odmietol zohľadniť, že výpoveď obsahuje odkaz na ust. § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce, špecifikuje dôvody porušenia pracovnej disciplíny, skutkové okolnosti, za ktorých sa uskutočnilo ich porušenie, časovú a vecnú súvislosť tak, že vytvára identifikáciu porušení, ktorá je dostatočne špecifická a nezameniteľná s inými skutkami. Nestotožnil sa ani s tvrdením súdu prvej inštancie, že výpoveď je abstraktná a použiteľná pre akéhokoľvek zamestnanca, nakoľko obsahuje chronologický sled udalostí predstavujúcich okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu pracovnej disciplíny, vo výpovedi identifikuje zoznam poskytnutý Sociálnou poisťovňou, odkazuje na nedostatky pri plnení pracovných úloh žalobkyne, výhrady k neinformovaniu o zisteniach, ktoré mu vyplynuli zo spracovania zoznamu, z ktorých skutočností bolo možné zistiť, prečo došlo k skončeniu pracovného pomeru. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil nedodržanie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty pre uplatnenie výpovede podľa ust. § 63 ods. 6 Zákonníka práce, nakoľko určujúcim pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je moment, kedy sa zamestnávateľ dozvedel o tomto dôvode a nie moment, kedy sa mohol o porušení dozvedieť, pričom odovzdanie pošty C.. M. na jej spracovanie žalobkyni nemožno považovať za moment, kedy sa dozvedel o porušení pracovnej disciplín žalobkyňou. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne nezahrnul do medzitýmneho rozsudku aj rozhodnutie o jeho návrhu podľa ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, čo v kontraste s odôvodnením rozsudku zakladá jeho neúplnosť a nepreskúmateľnosť, pričom sa v tomto smere nevysporiadal s jeho kľúčovými tvrdeniami týkajúcimi sa narušenia dôvery a nemožnosti spravodlivého požadovania ďalšieho zamestnávania žalobkyne. 3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla napadnutý medzitýmny rozsudok potvrdiť a uviedla, že súd prvej inštancie sa v jeho odôvodnení podrobne zaoberal celým textom výpovede, ako aj jej jednotlivými časťami, zhodnotil vždy obsah hodnotenej časti podľa určitosti obsahu a prihliadol na zákonnú povinnosť určiť porušenie zamestnanca tak, aby bolo možné porušenie skúmať a nebol zameniteľný s iným. Stotožnila sa so správnymi závermi súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k porušeniam týkajúcim sa odhlasovania a prihlasovania zamestnancov do Sociálne poisťovne žalovaný nedostatočne vymedzil porušenie, keď nebolo možné ani v súdnom konaní ustáliť, vo vzťahu ku ktorým zamestnancom, resp. konkrétnym porušeniam jej bola daná výpoveď. Uviedla, že záver súdu prvej inštancie, že pokiaľ žalovaný ako zamestnávateľ vedel v súdnom konaní predložiť zoznamy zamestnancov, pri ktorých nastali pochybenia, mal v čase spisovania výpovede dostatok vedomostí, aby skutok konkretizoval, vo vzťahu ku ktorým zamestnancom nastalo údajné pochybenie pri ich prihlasovaní alebo odhlasovaní je správny, keďže z dôkazov žalovaného vyplýva, že vedel o konkrétnych menách zamestnancov, ktorých spresnenie je dôležité aj preto, že súd neskúma, čo zamestnávateľ zistí po podaní výpovede, ale skutočnosti, ktoré zamestnávateľ zistil pred daním výpovede a ktoré ho k výpovedi viedli. Uviedla, že zoznam Sociálnej poisťovne zo dňa 28. 11. 2011 obsahoval takmer 200 aktívnych poistencov, 14 fiktívnych, ako aj neaktívnych zamestnancov, a preto je viac než nutné definovať aspoň na pár príkladoch, ktorých zamestnancov sa výpoveď v časti odhlasovania a prihlasovania zamestnancov týkala aj s určením, prečo nastalo pochybenie a ako ho zistil zamestnávateľ. Poukázala na skutočnosť, že potreba uviesť konkrétne mená súvisí zároveň s tým, že súd skúma nielen, či k porušeniu došlo, ale musí skúmať, ako závažné je porušenie, akou mierou zavinenia sa podieľala na vzniknutej chybe, a preto bez špecifikácie mien vo výpovedi nemohol uvedené skúmať a ani ustáliť prípady porušenia s tým, že počas celého súdneho konania žalovaný uvádzal nové a nové mená, podľa neho zle registrovaných zamestnancov, teda nemal ujasnené, ktorí z nich boli dôvodom výpovede. Uviedla, že odkaz vo výpovedi na zoznam poistencov zo dňa 28. 11. 2011 nie je dostatočný, pretože nie je možné bez ďalšieho zistiť, ktoré konkrétne prípady viedli žalovaného k podaniu výpovede, nakoľko iba tie môžu byť predmetom skúmania v konaní o neplatnosť výpovede, pričom sa nestotožnila so záverom žalovaného, že v pochybnostiach by si mal súd zistiť konkrétne porušenia výkladom jeho vôle. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zaužívanou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri hodnotení určitosti výpovede, pričom vo vzťahu k časti výpovede týkajúcej sa úmyselného neinformovania priamej nadriadenej alebo riaditeľky a odhlasovanie zamestnancov spätne a s nesprávnymi dátumami, tak tieto porušenia žalovaný vôbec nepreukázal a správne uviedol, že pokiaľ štatutárna zástupkyňa, resp. jej podriadený zistili porušenie pracovnej disciplíny a zhodnotili ho ako závažné, nič im nebránilo zistenia uviesť vo výpovedi. Žalobkyňa sa stotožnila aj so záverom súdu prvej inštancie, že výpoveď v častiach týkajúcich sa porušenia zákona o sociálnom poistení je použiteľná pre každého zamestnanca, ktorý by mal v kompetencii prihlasovanie a odhlasovanie zamestnancov a k poukazovaniu žalovaného na zoznam zo dňa 28. 11. 2011 ako dokladu o jej porušeniach, potom samotné porušenie muselo nastať už skôr, pretože zoznam je už len dokladom o údajných pochybeniach, pričom v konaní sa nepodarilo ustáliť konkrétne porušenia, ktoré boli jednoznačne dôvodom výpovede ku dňu 08. 03. 2012, a preto bolo ťažké hodnotiť, či neuplynula nielen subjektívna, ale aj objektívna prekluzívna lehota. Uviedla, že pokiaľ sa podľa žalovaného prípadné porušenia nedali zistiť len nahliadnutím do zoznamu z 28. 11. 2011, ktorý prevzala jej priama nadriadená, boli v zozname tzv. fiktívni zamestnanci, čo je stav nejakej chyby a je zrejmý hneď na prvej strane zoznamu, pričom podľa predložených dôkazov pri týchto „fiktívnych zamestnancoch“ bol problém z jej strany riešený opakovane s tým, že ide o osoby zaregistrované v rokoch 2006 - 2008, prípadne o zahraničných zamestnancov, kde registráciu do elektronického systému nahrávala aj sama Sociálna poisťovňa. Stotožnila sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že závažné porušenie povinností z jej strany nebolo v konaní preukázané, pričom podmienky na pracovisku ju priviedli až do psychiatrickej ambulancie, kde je doteraz ambulantne liečená a z vyjadrenia lekárky, ktoré je súčasťou spisu jednoznačne vyplýva, že jej problémy sú spôsobené nevhodným správaním zamestnávateľa, čo sťažuje hodnotenie miery jej zavinenia, a preto aplikácia ust. § 72 ods. 1 Zákonníka práce nie je možná. Uviedla, že argument žalovaného, že nevie používať niektoré nové programy a postupy je nepodstatný, pretože ak by aj žalovaný prijal akéhokoľvek nového zamestnanca, aj ten by musel prejsť školeniami, pričom aj samotná priama nadriadená C.. M. sa školila a zaúčala viac ako 2 mesiace. Poukázala na skutočnosť, že mnohé dôkazy produkované žalovaným boli vyberané tak, aby očiernili jej meno za každú cenu, čo je samozrejme v takomto spore predpokladateľné, avšak žalovaný postupoval až tak, že predkladal neúplné dôkazy, z ktorých nebolo možné zistiť jej skutočné konanie, ako napr. prípad pána W., kde bolo v konaní zistené, že žalovaný nepredložil registračný list, ktorým riešila odhlasovania tohto zamestnanca skôr, ale až ten, kde už problém riešila opakovane a keďže nemá prístup k dôkazom, ako aj vzhľadom na odstup času a množstvo mien, ktoré riešila, nemala rovnakú možnosť sa brániť voči všetkým predkladaným dôkazom, a preto žiadala, aby odvolací súd aj túto okolnosť bral do úvahy pri hodnotení celej veci. 4. Žalobkyňa podaním zo dňa 16. 11. 2017 vzala žalobu v celom rozsahu späť a žiadala konanie zastaviť z dôvodu, že strany sporu uzavreli dňa 13. 11. 2017 dohodu o urovnaní (žalobkyňa odvolaciemu súdu predložila Dohodu o urovnaní podpísanú oboma stranami sporu) a o nároku na náhradu trov konania žiadala rozhodnúť tak, že žiadnej zo sporových strán nebude nárok na náhradu trov konania priznaný. 5. Podľa § 370 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. 6. Podľa § 370 ods. 2 C. s. p., súd späťvzatie žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví. 7. Žalovaný sa k späťvzatiu žaloby, ktoré bolo doručené jeho právnemu zástupcovi dňa 16. 01. 2018, nevyjadril, resp. neuviedol, že so späťvzatím žaloby nesúhlasí. 8. Žalobkyňa vzala žalobu späť v čase po vyhlásení medzitýmneho rozsudku súdom prvej inštancie, avšak predtým ako rozsudok nadobudol právoplatnosť, a preto odvolací súd po prejednaní veci bez pojednávania podľa § 378 ods. 1 C. s. p. pripustil späťvzatie žaloby, medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a konanie zastavil. 9. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p. a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko spor urovnali mimosúdne. 10. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí obsah podania žalobkyne zo dňa 17. 03. 2017, ako aj obsah podania žalovaného zo dňa 20. 02. 2017 a 04. 04. 2017 neuviedol z dôvodu späťvzatia žaloby, a preto ich citácia v tomto uznesení by bola bez vecného významu pre rozhodnutie zastavení konania. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).