Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/134/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112223485 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112223485.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Y. X. , narodený dňa X.XX.XXXX, bytom X., O. č. 1, zastúpený JUDr. Erikom Šablatúrom, advokátom, Bratislava, Holíčska č. 13, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. januára 2016, č.k. 10 C 144/2012-190, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 18. januára 2016, č.k. 10 C 144/2012-190, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 18.1.2016, č.k. 10 C 144/2012-190, zamietol žalobu; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 23.7.2012, ktorou žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť mu sumu 1.261,- € titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla zaplatením súdneho poplatku v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 10 C 377/2004 (správne sp.zn. 18 C 377/2004, poznámka odvolacieho súdu) a sumu 20.000,- € titulom nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla uvedeným konaním. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004, predmetom ktorej bolo konanie o jeho nároku ako zamestnanca, postupovala nesprávne, súd bol nečinný, z dôvodu ktorého podal sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá zaevidovaná pod sp.zn. III. ÚS 332/2010 a dňa 18.1.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol nálezom č.k. III. ÚS 332/2010-31 tak, že Okresný súd Bratislava I. spôsobil prieťahy v súdnom konaní sp.zn. 18 C 377/2004 v dôsledku nesústredeného konania, čo je podľa neho subjektívne zavinenie sudcu a jeho odborné a morálne zlyhanie. Podľa uvedeného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky ho zákonný sudca vo veci sp.zn. 18 C 377/2004 uviedol do omylu tým, že konanie prerušil uznesením zo dňa 4.10.2010, č.k. 18 C 377/2004-423, z dôvodu, že v inom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 136/2005 prebieha konanie, ktoré je prerušené do zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade právnych predpisov s tým, že predmetné stanovisko ústavného súdu bude významné aj v konaní sp.zn. 18 C 377/2004, ale podľa uvedeného nálezu, žiadne takéto podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky nebolo doručené a nenachádza sa ani v registri podaní, čo mu oznámila aj predsedníčka Ústavného súdu Slovenskej republiky. Zákonná sudkyňa si vykonštruovala dôvod prerušenia konania vedeného pod sp.zn. 18 C 377/2004 a vo vzťahu k jeho osobe konala nečestne, keď uznesením zo dňa 25.8.2011, č.k. 18 C 377/2004-448, opätovne prerušila konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 136/2005. Od podania žaloby v uvedenej veci tak prešlo 7,5 roka, jeho jednoduchý spor nie je právoplatne ukončený a stále trvá stav jeho právnej neistoty. Za uvedený čas súdneho konania nebol vykonaný rozhodujúci dôkaz pre posúdenie stavu veci, keď nebol oboznámený obsah Internej smernice Dopravného podniku č. PR 10/03 zo dňa 6.10.2003 - uplatňovanie finančných postihov za priestupky v doprave. V dôsledku neodbornej práce zákonného sudcu vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004 mu bola spôsobená škoda vo výške zaplateného súdneho poplatku v celkovej sume 1.261,- €, ktorý zaplatil štátu, ale ktorý nezabezpečil v primeranej dobe, aby jeho právo na spravodlivý rozsudok nebolo porušené. Náhradu škody titulom zaplateného súdneho poplatku si uplatnil z dôvodu, že by bolo nemorálne od štátu, aby vyžadoval a trval naďalej na zaplatenom súdnom poplatku v spore, v ktorom nie je schopný v dôsledku odborného a morálneho zlyhania sudcu zabezpečiť spravodlivý rozsudok bez zbytočných prieťahov, pretože doba 7,5 roka, iba na súde prvej inštancie, je doba, ktorá je prieťahom v konaní veľkého rozmeru a oneskorená spravodlivosť už stráca účelnosť a význam pre nápravu protiprávneho stavu pri diskriminácii v zamestnaní. Konštatoval, že na spravodlivosť sa treba pozerať ako na službu občanom od štátu, ktorá má byť poskytovaná kvalitne, odborne, a preto zaplatený súdny poplatok považuje za majetkovú škodu z dôvodu, že po jeho zaplatení do dňa podania žaloby v prejednávanej veci o náhradu škody a nemajetkovej ujmy nemal peniaze, pričom doteraz nebol vynesený spravodlivý a právoplatný rozsudok. Zároveň žiadal aj o zaplatenie sumy 20.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy za poškodenie jeho ústavného práva zakotveného v čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého má každý občan právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti. Dôvodne predpokladal, že sudca je znalý právnych predpisov, hmotných a aj procesných, ale v prípade zákonného sudcu vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004 sa sudca pokúšal uviesť ho do omylu tým, že realizoval právne postupy, ktoré nezodpovedali reálnemu skutkovému stavu, pretože zákonná sudkyňa vyhlásila neodborný a nekvalitný rozsudok, ktorý bol zrušený. Uviedol, že zákonná sudkyňa v prejednávanej veci dňa 29.5.2007 otvorila súdne pojednávanie v úplne inej veci ako bol ním označený žalobný návrh, išlo teda o manipuláciu so spravodlivosťou v jeho neprospech, zákonná sudkyňa až dňa 14.1.2010 viedla pojednávanie o poškodzovaní jeho práv formou diskriminácie v súlade so žalobou. Takýmto konaním sa ho zákonná sudkyňa snažila uviesť do omylu, pričom za takéto podvody štátu musel platiť aj súdne poplatky vo výške 663,87 € (20.000,- Sk). Zákonná sudkyňa vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004 vyhlásila rozsudok dňa 19.6.2007, ktorým jeho žalobu zamietla, rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2009, č.k. 2 Co 331/2008-189, zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktorý mu vyrubil súdny poplatok za odvolanie v rozpore so sadzobníkom súdnych poplatkov vo výške 1.095,40 € (33.000,- Sk), ktorý po podaní opravného prostriedku bol vyrubený vo výške 597,50 € (18.000,- Sk). Podľa jeho názoru sa ho okresný súd snažil finančne poškodiť a mal v úmysle ho uviesť do omylu. Sudca ani nevykonal ním žiadané dokazovanie a zákonná sudkyňa tak nemohla vo veci spravodlivo rozhodnúť, a preto konanie zákonnej sudkyne vyhodnotil tak, že konala v prospech žalovaného, keďže jeho žalobu zamietla. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, skutkový stav mal zistený vykonaným dokazovaním, a to výsluchom žalobcu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, spisom Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 18 C 377/2004, vyjadrením žalovaného. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1, § 2, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 2 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 30 ods. 1, ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov, dôvodiac tým, že nároky žalobu na náhradu škody a aj na náhradu nemajetkovej ujmy sú neopodstatnené. Uviedol, že povinnosťou žalobcu bolo, aby v konaní uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Zodpovednosť štátu za vznik škody v súvislosti s neprávnym úradným postupom vzniká za preukázania všetkých troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorými sú: nesprávny úradný postup, vznik škody či nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody či nemajetkovej ujmy, pričom existencia všetkých troch podmienok musí byť v súdnom konaní bezpečne preukázaná; nepostačuje iba pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Požiadavka na kumulatívne splnenie podmienok znamená, ak nie je naplnená čo i len jedna z podmienok návrhu, nie je možné vyhovieť žalobe bez ohľadu na to, či sú splnené ostatné podmienky. Zákon neustanovuje v akom poradí sa má súd v spore o náhradu škody jednotlivými podmienkami zaoberať a je na úvahe súdu, ako bude postupovať. Konštatoval, že podľa jednotlivých druhov štátnej moci sa štátne orgány delia na orgány zákonodarné, výkonné a súdne. Výkon súdnictva sa uskutočňuje predovšetkým v rozhodovacej činnosti súdov. Nesprávny úradný postup sa môže vyskytnúť najmä v súvislosti s neprimeranou dĺžkou konania (v prejednávanej veci sa však žalobca nedomáhal náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcom v neodôvodnených prieťahoch v súdnom konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004). Poukázal na skutočnosť, že súd sa v konaní riadi Občianskym súdnym poriadkom a hmotnoprávnou normou, ktorú na prejednávanú vec aplikuje. Samotné jednotlivé procesné úkony súdu, ktoré až na výnimky sú vykonávané podľa úvahy sudcu, ktorý súdne konanie vedie, nie je možné preskúmavať v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Jednotlivé procesné úkony môžu byť preskúmavané iba v rámci odvolacieho konania v prípade, že niektorá zo strán sporu podá voči jednotlivým rozhodnutiam súdu riadny opravný prostriedok, ak mu zákon takéto oprávnenie priznáva. Žalobca sa v prejednávanej veci domáha náhrady škody v súvislosti so splnením si poplatkovej povinnosti v konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004 z dôvodu, že štátu nevznikol nárok na zaplatenie súdneho poplatku žalobcom, respektíve nárok na jeho ponechanie si, pretože uvedené konanie nie je právoplatne skončené. Žiadne ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. nezakladá nárok strany sporu civilného konania na náhradu škody titulom náhrady zaplateného súdneho poplatku v súvislosti s dĺžkou konania, v ktorom mu vznikla poplatková povinnosť. Strane sporu, ktorej vznikla poplatková povinnosť a ktorú si splnil, v prípade jeho úspechu bude súdom priznaná náhrada trov konania, čo platí aj vo vzťahu k žalobcovi vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004 a v tejto súvislosti tak nemohol ani preukázať žiadnu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za uplatnenú škodu, keďže žalobcovi v súvislosti s uvedeným konaním škoda nevznikla, pretože si len splnil svoju zákonnú povinnosť strany sporu zaplatiť súdny poplatok vo veci vedenej pod sp.zn. 18 C 377/2004. Ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy v súvislosti s namietanými procesnými postupmi zákonnej sudkyne vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004, ale súd v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže preskúmavať jednotlivé procesné úkony súdu, ktoré zákonný sudca počas vedenia realizoval a ktorými podľa názoru žalobcu zasiahol do jeho práv strany sporu. Jednotlivé procesné úkony súdu budú preskúmané v rámci odvolacieho konania v prípade, že niektorá zo strán sporu využije možnosť podať voči rozhodnutiam súdu riadny opravný prostriedok. Navyše sa žalobca nároku na priznanie nemajetkovej ujmy nedomáha v súvislosti s konštatovanými prieťahmi v konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004 Ústavným súdom Slovenskej republiky, ako to vyplýva z jeho písomného podania doručeného súdu dňa 1.6.2015. Napriek skutočnosti, že súd v konaní o náhradu škody nepreskúmava namietaný procesný postup sudcu v konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004, na doplnenie uviedol, že z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 18 C 377/2004 vyplýva, že žalobca dňa 13.10.2004 doručil súdu písomný návrh zo dňa 5.9.2004 s označením „návrh na začatie súdneho konania vo veci pracovnoprávneho sporu-poškodenie práv zamestnanca formou diskriminácie“, ktorej znaky sú uvedené v § 13 zákona č. 311/2001 Z.z. Petit návrhu, t.j. formulácia výroku rozsudku, vydania ktorého sa žalobca v prejednávanej veci domáha, znel tak, že žiada, aby súd rozsudkom vo veci samej zrušil upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny, zrušil uloženie pokuty 500,- Sk a aby súd vyhlásil za nezákonné uplatnenie smernice finančných postihov č. PR 10/2003, pretože Zákonník práce v žiadnom ustanovení neumožňuje utváranie interných vnútropodnikových sadzobníkov pokút, a tým následne krátenie miezd, z dôvodu ktorého žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný súdom odstrániť diskriminačné správanie svojich zamestnancov v riadiacich funkciách, aby zrušil predvolania vodičov vo svojom voľnom čase do dopravnej kancelárie; výšku nemajetkovej ujmy v petite žaloby žalobca nešpecifikoval. V prípade úspechu si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov konania, žalovaným je Dopravný podnik Bratislava, a.s. Uznesením zo dňa 13.9.2015, č.k. 18 C 377/2004-19, bol žalobca súdom v zmysle ustanovenia § 43 ods. 1, ods. 2 O.s.p. vyzvaný na odstránenie vád žaloby tak, aby určil výšku nemajetkovej ujmy, ktorú si uplatnil voči žalovanému a bol aj vyzvaný, aby upresnil petit žaloby v časti, v ktorej žiadal, aby súd odstránil diskriminačné správanie svojich riadiacich pracovníkov a zrušil predvolania vodičov vo voľnom čase do dopravnej kancelárie tak, aby určil povinnosti žalovaného jasným a vykonateľným petitom. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 12.10.2005 špecifikoval výšku nemajetkovej ujmy na sumu 300.000,- Sk a žiadal, aby súd zakázal vedúcim pracovníkom žalovaného predvolávať vodičov žalovaného do dopravnej kancelárie po „službe“, tzn. vo voľnom čase vodičov a zároveň, aby súd zrušil vyhrážku, že pokiaľ sa nedostavia, bude vec posudzovaná prísnejšie. Podaním doručeným súdu dňa 3.10.2006 sa žalobca informoval na stav konania, vo veci bol dňa 12.12.2006 určený termín pojednávania na deň 20.2.2007, pričom bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podanú žalobu v sume 20.000,- Sk, žaloba bola doručená žalovanému spolu s výzvou, aby sa k nej písomne vyjadril. Výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola datovaná dňom 16.1.2007, ktorá bola doručená žalobcovi dňa 19.1.2007, s tým, aby zaplatil súdny poplatok v sume 20.000,- Sk v lehote 10 dní od dňa doručenia výzvy. Sudkyňa opakovane dala pokyn, aby bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, ale tento pokyn, ako vyplýva z obsahu spisu, realizovaný nebol. Z obsahu záznamu súdnej asistentky vyplýva, že žalobca súdny poplatok ešte ku dňu 26.7.2007 nezaplatil, podľa záznamu z učtárne Okresného súdu Bratislava I. zaplatil súdny poplatok dňa 25.1.2007, ako to vyplýva zo záznamu o zaplatení súdneho poplatku zo dňa 26.1.2007. Žalovaný dňa 26.1.2007 doručil súdu písomné vyjadrenie k žalobe spolu s listinnými dôkazmi, dňa 30.1.2007 žalobca doručil súdu písomné doplnenie k žalobe s listinnými dôkazmi. Pojednávanie konané dňa 20.2.2007 bolo odročené na termín 29.5.2007, pričom v zápisnici bola vec označená „poškodzovanie práv zamestnanca formou diskriminácie“. Dňa 26.2.2007 žalobca doručil súdu písomné podanie, ktorým namietal obsah uvedenej zápisnice z pojednávania a podanie, ktorým podľa jeho označenia doplnil dôkazný materiál. Súd žalobcu vyzval dňa 2.3.2007 na doloženie hodnoverného listinného dôkazu o zaplatení súdneho poplatku a dňa 12.3.2007 žalobca súdu doručil odpoveď na výzvu súdu za účelom preukázania zaplatenia súdneho poplatku. Dňa 29.5.2007 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na termín 19.6.2007, na ktorý sa žalobca na pojednávaní dňa 29.5.2007 ospravedlnil, písomným podaním zo dňa 5.6.2007 sa vyjadril k priebehu konania vo veci samej a jeho súčasťou bola aj úprava žalobného petitu. Z obsahu zápisnice z pojednávania konaného dňa 19.6.2007 vyplýva, že sa žalobca na toto pojednávanie nedostavil, súd vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v časti o zaplatenie sumy 300.000,- Sk zamietol a vo zvyšku, t.j. o zrušenie upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, o zrušenie pokuty 500,- Sk ako postihu podľa smernice, o vyhlásenie za nezákonné uplatňovanie smerných finančných postihov, o zákaz vedúcim pracovníkom žalovaného predvolávať vodičov do dopravnej kancelárie po službe, o zrušenie vyhrážky, konanie zastavil. Rozsudok bol obom stranám sporu doručený dňa 17.8.2007 a dňa 20.8.2007 voči nemu podal žalobca odvolanie, z dôvodu ktorého bol žalobca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie v sume 30.000,- Sk uznesením zo dňa 14.9.2007, č.k. 18 C 377/2004-159, ktoré bolo v dôsledku doručeného odvolania žalobcom súdu dňa 2.6.2008, uznesením zo dňa 27.6.2008, č.k. 18 C 377/2004-169, zrušené a žalobca bol povinný zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 18.000,- Sk. Žalobca dňa 17.7.2008 doručil súdu odvolanie voči uzneseniu zo dňa 27.6.2008, č.k. 18 C 377/2004-169; Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28.8.2008, č.k. 2 Co 209/2008-174, napadnuté uznesenie potvrdil. Vec bola predložená dňa 29.12.2008 Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní žalobcu voči vyššie uvedenému rozsudku s tým, že Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.7.2009, č.k. 2 Co 331/2008-189, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol z Krajského súdu v Bratislave doručený súdu prvej inštancie dňa 3.9.2007. Súd prvej inštancie dňa 2.10.2009 vo veci určil termín pojednávania na deň 12.11.2009, na ktorom žalobca žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 9.958,17 € titulom nemajetkovej ujmy a vo zvyšku vzal žalobu späť, žalovaný s čiastočným späťvaztím žaloby súhlasil. O čiastočnom späťvzatí žaloby bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 26.8.2010, č.k. 18 C 377/2004-409, a zároveň bol žalobca týmto uznesením vyzvaný na špecifikáciu žaloby. Písomným podaním doručeným súdu dňa 12.11.2009 žalobca požiadal o vrátenie časti preplatku na zaplatenom súdnom poplatku, avšak jeho žiadosti vyhovené nebolo, v zmysle písomnej odpovede súdu zo dňa 12.11.2009. Dňa 19.11.2009 žalobca doručil súdu písomné podanie a listinné dôkazy a dňa 10.12.2009 písomné podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že označil meno svedka, ktorého v konaní žiadal vypočuť a zároveň požiadal súd o zabezpečenie dôkazov od žalovaného. Súd dňa 16.12.2009 určil termín pojednávania na deň 14.1.2010, pričom dňa 17.12.2009 žalovaný doručil súdu listinné dôkazy, ktoré žiadal na základe písomných podaní doručených súdu žalobcom a dňa 18.12.2009 žalovaný zaslal súdu písomné vyjadrenie k meritu veci. Súd na termín pojednávanie určený na deň 14.1.2010 predvolal svedka, uvedené pojednávanie bolo odročené na termín 18.3.2010, ktoré bolo odročené na termín 29.4.2010. Žalobca dňa 20.1.2010 doručil súdu písomné podanie spolu s listinnými dôkazmi. Súd uznesením zo dňa 10.2.2010, č.k. 18 C 377/2004-297, zamietol návrh žalobcu na vrátenie súdneho poplatku v sume 663,88 € a 597,49 €, voči ktorému podal žalobca dňa 22.2.2010 odvolanie. Uznesením zo dňa 18.3.2010, č.k. 18 C 377/2004-315, súd vyzval žalobcu na upresnenie žalobného návrhu, na ktoré reagoval podaním zo dňa 22.3.2010, dňa 8.4.2010 doručil súdu doplnenie žalobného návrhu. Žalobca doručil Ústavnému súdu Slovenskej republiky sťažnosť podľa § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej repubiky na porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd na pojednávaní konanom dňa 29.4.2010 prerušil konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 35/2007, z dôvodu ktorého bolo pojednávanie odročené na neurčito. Dňa 29.4.2010 žalobca písomne žiadal súd o podanie správy o stave konania a samostatným podaním doručeným súdu dňa 29.4.2010 požiadal o zmenu petitu žaloby, dňa 20.5.2010 žalovaný dorušil súdu písomné vyjadrenie vo veci samej. Súd prvej inštancie svoje uznesenie zo dňa 29.4.2010, č.k. 18 C 377/2004-346, zrušil uznesením zo dňa 31.5.2010, č.k. 18 C 377/2004-368, a prerušil konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ druhej vety O.s.p do zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky, návrh postúpil Ústavnému súdu Slovenskej republiky a zároveň pripustil rozšírenie žaloby o príslušenstvo žalovanej sumy. Dôvodom zrušenia uznesenia zo dňa 31.5.2010 bola skutočnosť, že žalobca svoj uplatnený nárok za rok 2006 vzal späť. Žalobca dňa 29.6.2010 zobral späť časť žaloby a požiadal o pripustenie zmeny petitu žaloby a dňa 29.6.2010 podal odvolanie voči uzneseniu zo dňa 31.5.2010. Súd uznesením zo dňa 1.7.2010, č.k. 18 C 377/2004-377, zrušil uznesenie o prerušení konania zo dňa 31.5.2010, č.k. 18 C 377/2004-368, z dôvodu, že žalobca časť nároku za rok 2006 vzal podaním doručeným súdu dňa 29.6.2010 späť a predmetom zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky malo byť práve obdobie uplatneného nároku žalobcom za rok 2006. Žalobca dňa 27.7.2010 doručil písomné podanie, ktorým žiadal súd o zabezpečenie dôkazov a súd vyzval žalovaného na doručenie listinných dôkazov špecifikovaných žalobcom. Dňa 19.8.2010 žalobca doručil súdu písomné podanie, v ktorom uviedol záverečné zhrnutie vo veci samej, pojednávanie konané dňa 26.8.2010 bolo odročené na termín 26.10.2010. Súd uznesením zo dňa 26.8.2010, č.k. 18 C 377/2004-409, zastavil konanie v časti žaloby a zároveň vyzval žalobcu na odstránenie vád podania zo dňa 8.8.2010, dňa 17.9.2010 žalobca doručil súdu písomné doplnenie žaloby. Súd uznesením zo dňa 4.10.2010, č.k. 18 C 377/2004-423, nepripustil rozšírenie žaloby, konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 18 C 136/2005 a zrušil uznesenie zo dňa 26.8.2010, č.k. 18 C 377/2004-407, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.6.2011, č.k. 15 Co 480/2010-445, v napadnutej časti, ktorou súd konanie prerušil, zrušené. Súd uznesením zo dňa 25.8.2011, č.k. 18 C 377/2004-448, konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 18 C 136/2005, ktoré bolo prerušené uznesením zo dňa 23.8.2010, č.k. 18 C 136/2005-357, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 26.4.2012, žalobca podal dňa 21.9.2011 odvolanie voči uzneseniu zo dňa 25.8.2011. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.2.2012, č.k. 5 Co 457/2001-476, uznesenie č.k. 18 C 377/2004-448 potvrdil a potvrdil aj uznesenie č.k. 18 C 377/2004-297, ktorým bol návrh žalobcu na vrátenie súdneho poplatku v sume 663,88 € a v sume 597,49 € zamietnutý. Súd uznesením zo dňa 13.6.2012, č.k. 18 C 377/2004-480, rozhodol o pokračovaní v konaní a zároveň prerušil konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ veta druhá O.s.p. do zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky s tým, že po právoplatnosti uznesenia o prerušení konania postúpi návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Uvedené uznesenie bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31.7.2012, č.k. 5 Co 338/2012-489, potvrdené. Súd prvej inštancie dňa 21.9.2012 vyhotovil návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov adresovaný Ústavnému súdu Slovenskej republiky, žalobca voči uvedenému uzneseniu podal dňa 3.7.2012 odvolanie. Zákonná sudkyňa písomným podaním zo dňa 6.3.2014 a 1.7.2014 žiadala Ústavný súd Slovenskej republiky o informáciu, ako bolo vo veci návrhu Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 18 C 337/2004 rozhodnuté a zároveň požiadala o doručenie ich rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 26.3.2014, č.k. PL. ÚS 7/2014-9, odmietol návrh Okresného súdu Bratislava I. na začatie konania o súlade právnych predpisov pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí. Súd následne pokračoval v konaní a na pojednávaní konanom dňa 28.11.2014 vyhlásil rozsudok, ktorým súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 3.000,- € a náhradu trov konania; žalobu v časti o zaplatenie sumy 6.958,- € s úrokom z omeškania zo sumy 9.958,- € za rok 2005 vo výške 5 %, za rok 2006 vo výške 4 %, za rok 2007 vo výške 3 %, za rok 2008 vo výške 2 %, za rok 2009 vo výške 1 %, zamietol. Žalovaný voči uvedenému rozsudku podal dňa 13.1.2015 odvolanie, žalobca proti nemu podal odvolanie dňa 29.1.2015. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č.k. II. ÚS 332/2010-12 prijal sťažnosť žalobcu pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I. vo veci sp.zn. 18 C 377/2004, vo zvyšnej časti sťažnosť zamietol. Konštatoval, že z uvedeného prehľadu procesných úkonov vykonaných zákonnou sudkyňou v konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004 (ich obsah nepodlieha preskúmaniu v prejednávanej veci), ako aj z úkonov žalobcu v tejto veci, je zrejmé, že žalobca bol právoplatnými uzneseniami súdu zaviazaný na zaplatenie súdom vyrubených súdnych poplatkov, keď predmetné konanie bolo prerušené uznesením zo dňa 23.8.2010, č.k. 18 C 136/2005-357, do zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej republiky a v kontexte s týmto uznesením bolo vydané uznesenie dňa 25.8.2011, č.k. 18 C 377/2004-448, ktorým súd konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 18 C 136/2005. Spis Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 18 C 35/2007 si nepripájal, keďže v kontexte s vedením tohto konania žalobca konanie zákonnej sudkyne vo veci sp.zn. 18 C 377/2004 nekonfrontoval. Poukázal na čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Citované ustanovenie je garantom nezávislosti rozhodovania sudcov. Pod nezávislosťou pritom treba rozumieť nielen nezávislosť v rozhodovaní, ale aj nezávislosť v činnosti sudcu, ktorá predchádzala rozhodnutiu. Osobitne poukázal na ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z.z., podľa ktorého je sudca predstaviteľ súdnej moci, pričom právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a nestrannom súde oddelene od iných štátnych orgánov, z čoho je zrejmé, že nie je možné v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. hodnotiť vecnú stránku priebehu konania, vyhodnocovať, či niektorý z procesných úkonov mal sudca vykonať alebo nie, akým spôsobom mal celkovo viesť súdne konanie a ako mal vo veci rozhodnúť. Procesné úkony súdu podliehajú preskúmavaniu odvolacím súdom, výhradne len v rámci vedenia konania o riadnom opravnom prostriedku, resp. dovolaciemu súdu v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorých výsledkom je súd v občianskom súdnom konaní viazaný. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní úspech, nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil a v súvislosti s prejednávanou vecou mu trovy konania ani nevznikli. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 205 ods. 2 písm. b/, c/, d/, f/, § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci; strane sporu sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Vytkol súdu prvej inštancie, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené podľa § 157 ods. 2 O.s.p., pretože v ňom nie sú uvedené konkrétne dôvody, prečo bola jeho žaloba zamietnutá a prečo štát nerešpektuje ústavu a z akého dôvodu nemá nárok na odškodnenie. Namietol, že súd prvej inštancie v tomto konaní konal v rozpore s ustanovením § 40 ods. 1 O.s.p., pojednávanie konané dňa 18.11.2015 sa viedlo spôsobom, ktorý odporuje § 123, § 129 ods. 1 O.s.p., zákonná sudkyňa vôbec neoboznámila, aké listinné dôkazy boli vykonané, nevykonala dôkazy, ktoré v konaní navrhol (vypočutie svedkov, nariadenie znaleckého dokazovania). Uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004 sudca dňa 29.5.2007 otvoril pojednávanie v úplne inej veci-o zrušenie upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny a iné, ako bola jeho žaloba- poškodzovanie práv zamestnanca formou diskriminácie, pričom zaplatil súdny poplatok za žalobu vo výške 20.000,- Sk aj napriek tomu, že spor o zrušenie upozornenia práv zamestnanca formou diskriminácie je pracovnoprávny spor, ktorý je bezplatný. Sudca v uvedenej veci dňa 19.6.2007 vyniesol rozsudok a jeho žalobu zamietol, pričom poukázal na § 3 antidiskriminačného zákona, bez uvedenia odseku a čísla zákona a odôvodnením, že v súčasnosti nie je pracovníkom žalovaného, čo je výsmech odbornosti, zásady zákonnosti. Sudca skutkovú podstatu sporu neskúmal, listinné dôkazy absolútne ignoroval a rozsudok nebol v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Uvedený súdny spor nie je od roku 2004 doteraz právoplatne skončený, vec sa nachádza na Krajskom súde v Bratislave a už 12 rokov sa nevie dovolať svojho práva, to je úroveň prehnitej slovenskej justície, čo je pre občana neprijateľné, nedôstojné a ponižujúce. Taktiež za odvolanie proti rozsudku mu bol vyrubený súdny poplatok vo výške 33.000,- Sk, čo bolo protiprávne a po jeho sťažnosti bol tento poplatok upravený na sumu 18.000,- Sk, takže išlo o pokus poškodiť ho na jeho financiách. Takéto konanie sudcu je ďalší špinavý trik ako zastaviť súdny proces a zmariť právo na spravodlivý rozsudok. Takáto prax, podvody sudkyne JUDr. Hausleitnerovej, boli v jej činnosti úplne bežné, pretože v inom spore vedenom pod sp.zn. 18 C 201/2013 vyrúbila súdny poplatok 600,- € a správne mal byť vo výške 20,- €. Táto sudkyňa je mimoriadne nečestná, občana poškodí kde môže, marí právo na spravodlivosť rôznymi špinavými trikmi, predražovaním súdnych poplatkov sa snaží odradiť občana od žaloby, ale štát to považuje za úplne normálne, pretože slovenský sudca nie je za nič zodpovedný. Takýto štát, ktorý to kryje a toleruje je „darebácky“, keď v tomto konaní sa štát správal rovnako, nakoľko minister JUDr. Tomáš Borec cez svojho právnika dával písomne a aj ústne stanoviská, že žalobu je treba zamietnuť, pretože škodu nepreukázal. Poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave rozhodol uznesením zo dňa 31.7.2009, č.k. 2 Co 331/2008-189, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie vo veci sp.zn. 18 C 377/2004 zrušil ako nezákonný, pretože sudca poškodzoval jeho procesné práva, čo je dôkazom toho, že Y.. V. konala protiprávne, poškodzovala ho, marila právo na spravodlivý rozsudok, a to mimoriadne brutálnym spôsobom, keďže ignorovala listinné dôkazy a odôvodnenie rozsudku bolo neodborné, mimoriadne cynické, čo je dôkazom toho, že konala v prospech žalovaného. Zároveň je to dôkaz nesprávneho úradného postupu podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z., čo nebolo v tomto konaní vzaté na vedomie. Nečestné podvodné konanie uvedenej sudkyne zistil aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo dňa 18.1.2011, č.k. III. ÚS 332/2010-31. Nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie uvedenú v napadnutom rozsudku, že sudca je pri svojej činnosti nezávislý v rozhodovaní a v činnosti, ktorá predchádza rozhodnutiu, pretože tým bolo ospravedlnené zneužívanie právomoci verejného činiteľa, Y.. V., a tým schválil, že sudca cieľavodome marí právo na spravodlivosť, predražuje súdne konanie, pácha na ňom podvody, a to beztrestne. Odvolaciemu súd preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. januára 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 132, § 157, ods., ods. 2, § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 9. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004, ktorý mu nesprávne vyrubil súdny poplatok za žalobu, nevykonal správne dokazovanie, neoboznámil strany sporu s dôkazmi, nesprávne uviedol predmet konania pri prvom pojednávaní vo veci, jeho žalobu zamietol, pričom úvahy uvedené v rozsudku boli nesprávne. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keď mu v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004 žiadna škoda nevznikla. Žalobca vyčíslil náhradu škody sumou 1.261,- €, ktorá predstavuje súdne poplatky zaplatené v uvedenom konaní, ktoré zaplatil štátu a ten mu nezabezpečil, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná. 10. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal žiadnu z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Zo strany Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod sp.zn. 18 C 377/2004 nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia vyrubením súdneho poplatku za žalobu a rozhodnutím o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, nakoľko z dôvodu nezaplatenia týchto poplatkov pri podaní žaloby a odvolania, postupoval súd v súlade so zákonom (§ 5 ods. 1 písm. a/, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Nebolo možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu v odvolaní, že mu v uvedenom konaní vznikla škoda spočívajúca v zaplatenom súdnom poplatku za žalobu vo výške 663,88 € (20.000,- Sk) a za odvolanie voči rozsudku zo dňa 19.6.2007, č.k. 18 C 377/2004-146, vo výške 597,50 € (18.000,- Sk), pretože podaním žaloby a odvolania mu vznikla podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť. Vznik poplatkovej povinnosti je viazaný na deň, v ktorom nastane skutočnosť predpokladaná v ustanovení § 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., t.j. žalobcovi v uvedenom konaní vznikla poplatková povinnosť podaním žaloby a podaním odvolania voči rozsudku. V danej veci žalobcovi škoda zaplatením súdnych poplatkov v uvedenom konaní vzniknúť ani nemohla, pretože konanie vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004 nie je doteraz ukončené a jeho nárok na náhradu škody je preto vylúčený aj z dôvodu, že v rozhodnutí, ktorým sa konanie skončí, rozhodne súd aj o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.) podľa pomeru úspechu strany vo veci (§ 255, § 256 C.s.p.) a v rámci trov budú priznané aj súdne poplatky zaplatené v konaní, ktoré patria medzi trovy konania (do 30.6.2016 § 142 a nasl. O.s.p.), Odvolací súd dodáva, že škoda sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi. Škoda je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza k naturálnej reštitúcii. Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Rozlišujú sa dva druhy škody a to skutočná škoda a ušlý zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, ale musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodovej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodovej udalosti). Pre výšku ušlého zisku je rozhodujúce, akému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodová udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel. 12. Žalobca nepreukázal ani ďalší nevyhnutný predpoklad zodpovednosti za škodu, ktorým je príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná, ak vznikla škoda následkom nezákonného rozhodnutia, teda ak je nezákonné rozhodnutie a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide, a to o príčinu podstatnú. 13. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie aj v tom, že mu neprináleží preskúmavať namietaný procesný postup v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004, pretože v prípade, ak strana sporu podá odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, toto rozhodnutie preskúma odvolací súd, ktorý preskúmava aj jemu predchádzajúce konanie po skutkovej a právnej stránke. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa nielen zákonnosť rozhodnutia vo vzťahu k hmotnému právu, ale aj zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vychádza, zaoberá sa prípadnými vadami, ku ktorým došlo pri výklade a uplatnení ustanovení hmotného práva a aj z úradnej povinnosti skúma vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Žalobca podal odvolanie voči uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie voči rozsudku (vo výške 18.000,- Sk), pričom odvolací súd rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdil, t.j. posudzoval, či rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v súlade s hmotným a procesným právom. 14. K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- € odvolací súd uvádza, že súd je viazaný žalobou. V nej žalobca vôbec netvrdil, ako bolo zasiahnuté nesprávnym úradným postupom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 18 C 377/2004 do jeho osobnej, pracovnej, spoločenskej, prípadne inej, sféry, z čoho táto nemajetková ujma vyplýva a ani ako dospel k jej výške 20.000,- €. Rovnako žalobca ani v odvolaní neuvádzal žiadne skutočnosti, ktorými by preukázal vznik nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodňoval iba tým, že bol prepustený z práce a sudkyňa JUDr. V. ho v uvedenom konaní poškodzovala, konala protiprávne a marila právo na spravodlivý rozsudok, ale ako toto jej konanie zasiahlo do jeho jednotlivých zložiek osobnostých práv, nepreukázal, ani len netvrdil, a preto aj v tejto časti sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. 15. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O.s.p. dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nebol obmedzovaný právnymi predpismi, ako mal z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňovala sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch, zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňovala najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 16. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 17. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, pretože odôvodnenie napadnutého rozhodnutia zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p. s tým, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo základné právo na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu jednoznačne zachované, a preto je námietka žalobcu týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti, napadnutého rozsudku absolútne neopodstatnená. 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).