Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/277/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112234029 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112234029.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: R.. L. W., Z. Z. XX, Ž., proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Národnou radou Slovenskej republiky, Národná rada SR, Námestie Alexandra Dubčeka 1, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. októbra 2015 č.k. 25C 195/2012-87 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti určenia, že žalobcovi patrí starobný dôchodok vo výške 489,15 eur mesačne od 01.01.2012, s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia postupuje vec Sociálnej poisťovni, vo zvyšku o zaplatenie sumy 3.765,28 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% od 04.05.2012 (pravdepodobne ročne) titulom náhrady škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom orgánu štátu spočívajúcim v nesprávnom určení výšky starobného dôchodku žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. Vychádzal zo žaloby zo dňa 16.10.2012 v znení jej písomného doplnenia zo dňa 14.03.2013, doručeného súdu prvej inštancie dňa 20.03.2013, skutkovo žalobcom odôvodnenej tým, že je poberateľom starobného dôchodku, keď zákon č. 46/91 Zb. v § 9 podľa neho stanovuje, že počnúc 1.3.1991 sa zvýšia dôchodky, ak sa podľa údajov vykázaných štatistickým úradom zvýšili životné náklady aspoň o 10% alebo priemerná mesačná mzda aspoň o 5% a to najskôr po uplynutí troch mesiacov od predchádzajúceho zvýšenia dôchodkov. Namietal, že dôchodok sa mu nezvyšoval v súlade s § 9 zákona č. 46/91 Zb., čo malo a má vplyv na zvyšovanie jeho dôchodku. V žalobe tvrdil, že štát postupoval nesprávne, keď nezvyšoval dôchodky podľa ustanovení zák. č. 46/91 Zb. a vznikla mu tak škoda za obdobie troch rokov pred podaním žaloby vo výške 3 765,28 eur. V doplnení žaloby zdôraznil, že podstatu žaloby tvorí náhrada škody, ktorá mu vznikla tým, že štát nevykonával zákon č. 46/1991 Zb. (ďalej len „zákon“), tak ako to striktne stanovoval § 9 zákona, podľa ktorého pri zvýšení životných nákladov aspoň o 10% alebo zvýšení priemernej mzdy o 5 % mal sa zvýšiť aj dôchodok. Mal za to, že od 1.1.1999 do 31.12.2003 došlo 10 krát k nárastu priemerných zárobkov o viac ako 5%, zatiaľ čo jeho dôchodok bol zvyšovaný iba 6 krát, čiže 4 krát bol štát nečinný. Spresnil, že k zvýšeniu dôchodkov nedošlo po 4. štvrťroku roku 1999, kedy priemerný zárobok sa zvýšil o 13,64%, ďalej po 2. štvrťroku roku 2001, kedy k nárastu mzdy došlo o 6,61 %, po 4. štvrťroku roku 2001,kedy nárast priemernej mzdy bol 15,8%, po 4. štvrťroku roku 2002,kedy nárast priemernej mzdy bol 16,12%. Nesprávny úradný postup štátu namietal v období po 4. štvrťroku roku 1999, po 2. štvrťroku roku 2001, po 4. štvrťroku roku 2001, po 4. štvrťroku roku 2002. Výslovne uviedol, že v ďalšom období od roku 2003/2004 už nenamietal nesprávny úradný postup z dôvodu, že v tom čase už nebol účinný zákon. 3. Žalovaný v pôvodnom zastúpení Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny vzniesol námietku premlčania a námietku res iudicata. Mal za to, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, za ktorý nemožno podľa neho považovať zákonodarný proces prebiehajúci v parlamente, keď do konca roku 2003 sa zvyšovanie dôchodkov realizovalo prijímaním zákonov. Samotný proces zvyšovania dôchodkov prebiehal v Národnej rade Slovenskej republiky. Išlo o proces schvaľovania zákona o zvýšení dôchodkov a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR ako ústredný orgán štátnej správy nemohlo ovplyvniť rozhodnutie parlamentu. 4. Nakoľko žalobca v žalobe namietal nesprávnosť zvyšovania dôchodku za obdobie od roku 1999 až do roku 2012, súd prvej inštancie najskôr ustálil, ako orgán konajúci za štát Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny. Po upresnení žalobcu, že namieta nesprávny postup štátu v období rokov 1999 až 2003, ustálil, že v danom období je orgánom konajúcim za štát Národná rada Slovenskej republiky. 5. Žalovaný v zastúpení Národnou radou Slovenskej republiky sa k žalobe nevyjadril. 6. Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C 186/2003 súd prvej inštancie zistil, že v danej veci sa nejedná o prekážku res iudicate (veci rozhodnutej), nakoľko v uvedenom konaní sa jednalo o iné obdobie a predmetom konania nebolo aj určenie výšky dôchodku žalobcu od 01.01.2012. 7. V meritórnej zamietajúcej časti súd prvej inštancie rozhodol právne vec posúdiac podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 2 ods. 2, 3 Ústavy SR, § 9 zákona č. 46/1991 Zb. o zvyšovaní dôchodkov, § 10 ods. 1, 2 uvedeného zákona, § 5 ods. 1 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR, § 15 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy účinného do 31.8.2004, keď mal medzi stranami sporu za nesporné, že žalobca je poberateľom starobného dôchodku od 1.1.1999. Dôchodok mu bol priznaný a vyplácaný na základe rozhodnutí Sociálnej poisťovne ústredie nasledovne: v období od 1.9.2000 do 30.9.2001 vo výške 5.985,- Sk, od 1.10.2001 do 30.6.2002 vo výške 6.404,- Sk, od 1.7.2002 do 30.6.2003 vo výške 6.725,- Sk, od 1.7.2003 do 31.1.2004 vo výške 7.129,- Sk, od 1.2.2004 do 30.11.2004 vo výške 7.415,- Sk, od 1.12.2004 do 19.07.2005 vo výške 7668,- Sk, od 20.07.2005 do 30.06.2007 vo výške 9397,- Sk, od 1.7.2007 do 30.06.2008 vo výške 9397 Sk, od 01.07.2008 do 31.12.2008 vo výške 9867,- Sk. od 1.1.2009 do 31.12.2009 vo výške 327,60 eur, od 01.01.2010 do 31.12.2010 vo výške 361,10 eur, od 1.1.2011 do 31.12.2011 vo výške 367,60 eur, od 1.1.2012 vo výške 379,80 eur. Poukázal na výpoveď žalobcu, že štát bol nečinný, keď k zvýšeniu dôchodkov nedošlo 4. štvrťroku roku 1999, kedy priemerný zárobok sa zvýšil o 13,64%, ďalej po 2. štvrťroku roku 2001, kedy k nárastu mzdy došlo o 6,61 %, po 4. štvrťroku roku 2001, kedy nárast priemernej mzdy bol 15,8%, po 4. štvrťroku roku 2002,kedy nárast priemernej mzdy bol 16,12%. Výšku škody určil na základe svojich výpočtov. 8. Konštatoval, že podľa ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 2./ nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. 9. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. 10. Konštatoval, že ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy skúmajú problematiku vo veciach, ktoré sú v ich pôsobnosti, a analyzujú dosahované výsledky. Robia opatrenia na riešenie aktuálnych otázok a spracúvajú koncepcie rozvoja zverených oblastí a riešenia základných otázok, ktoré po zverejnení a po pripomienkovom konaní predkladajú vláde. V prípadoch ustanovených zákonom alebo na základe rozhodnutia vlády sa pripomienkové konanie nemusí uskutočniť. Ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sa starajú o náležitú právnu úpravu vecí patriacich do ich pôsobnosti. Pripravujú návrhy zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, zverejňujú ich po prerokovaní v pripomienkovom konaní a predkladajú vláde, dbajú aj o dodržiavanie zákonnosti v oblasti svojej pôsobnosti. 11. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že žalobcovi bol zvyšovaný dôchodok v zmysle zákonov o úprave dôchodkov t.j. zákona č. 233/2000 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2000, zákona č. 285/2001 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2001, zákona č. 306/2002 Z.z. o zvýšení dôchodkov v roku 2002, zákona č. 639/2002 Z.z. o zmene zákona č. 306/2002 Z.z. a zákona č. 413/2002 Z.z. o sociálnom poistení s účinnosťou od 1.1.2004. 12. Vyslovil, že činnosť Národnej rady Slovenskej republiky pri formulácií, príprave, schvaľovaní a prijímaní zákonov nespadá pod definičné kritérium nesprávneho úradného postupu. Nesprávny úradný postup možno podľa súdu prvej inštancie všeobecne vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu. Mal preto za sporné, či proces prijímania zákona a predovšetkým hlasovanie o takomto zákone možno označiť za postup upravený právnymi predpismi, ktorého porušením môže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Vzhľadom na uvedené, v prípade hlasovania o konkrétnom zákone, v dôsledku ktorého je, resp. nie je prijatý právny predpis, nemožno podľa neho hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Postavenie poslanca Národnej rady Slovenskej republiky je charakterizované zákazom výkonu imperatívneho mandátu, kedy ako zástupca občanov vykonáva svoj mandát podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie je viazaný príkazmi a za hlasovanie ho nemožno stíhať, a to ani po zániku mandátu. Z tohto dôvodu potom nemožno hovoriť o výsledku hlasovania ako o postupe, ktorý by mohol byť v rozpore s predpísanými postupmi. 13. Podľa súdu prvej inštancie v prípade pochybenia NR SR z dôvodu neprijatia právnej normy s určitým obsahom, na prijatie ktorej bol zaviazaný, možno rozoznávať v zásade dve situácie - jednak neprijatie zákona v dôsledku jeho odmietnutia v procese hlasovania a jednak v dôsledku nepredloženia návrhu zákona na hlasovanie poslancom. Úplná nečinnosť v legislatívnom procese by podľa neho mohla za istých okolností predstavovať nesprávny úradný postup - mal však za otázne, kto je v takomto prípade subjektom porušujúcim svoju povinnosť, t.j. otázka, kto mal povinnosť zákonodarnej iniciatívy. Pri pochybení zákonodarného zboru z dôvodu porušenia pravidiel legislatívneho procesu je síce možné v zásade hovoriť o nesprávnom úradnom postupe, keďže došlo k porušeniu zákonom predpísaného postupu, je však otázne, či takýto rozpor bude vo svojom dôsledku znamenať neústavnosť prijatej právnej normy, ako predpokladu pre vznik škody v dôsledku legislatívnej činnosti. Neústavnosť zákona prijatého v rozpore s pravidlami legislatívneho postupu by nastala zrejme iba v prípade závažnejšieho porušenia procesných noriem, kedy v dôsledku ich porušenia bol vyhlásený zákon nereflektujúci vôľu zákonodarného zboru (napr. v prípade zlého prepisu prijatého zákona alebo znemožnenia výkonu hlasovacieho práva poslancov a pod.). Takéto (aj keď nepravdepodobné) situácie závažného porušenia procesných predpisov by mohli založiť zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pri legislatívnej činnosti. Takúto situáciu však treba odlíšiť od možnej zodpovednosti za škodu spôsobenú zákonom prijatým na základe riadneho postupu. Ako vyplýva z čl. 86 ústavy legislatívna činnosť je síce hlavným, nie však jediným predmetom činnosti Národnej rady Slovenskej republiky. Zároveň pri legislatívnej činnosti možno rozlišovať viacero situácií, pričom niektoré z nich môžu a iné nemusia predstavovať zákonom upravený úradný postup. Z tohto dôvodu nemožno bez ďalšieho vyvodzovať z označenia Národnej rady Slovenskej republiky v zákone o zodpovednosti štátu záver, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú legislatívnou činnosťou. Nesprávnym úradným postupom nie je akákoľvek legislatívna, resp. akákoľvek iná normotvorná činnosť. Možnosť domáhať sa náhrady škody za legislatívnu činnosť môže byť založená iba vo výnimočných prípadoch, kedy protiústavný stav bol zákonodarcom dlhodobo prehliadaný a to napriek viacerým upozorneniam zo strany Ústavného súdu SR. Vyhodnotil, že v danej veci sa žalobca neobrátil na Ústavný súd SR a Ústavný súd SR nevyslovil potrebu konať a nekonštatoval existenciu opakovaných upozornení, ktoré boli zákonodarcom viackrát prehliadané. Podľa súdu prvej inštancie v našom ústavnoprávnom poriadku je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady SR, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórii porušení upravených zákonom č. 58/1969 Zb. 14. Taktiež vyhodnotil, že žalobca nepreukázal ani výšku ním určenej škody, nakoľko sa nestotožnil s jeho tvrdením, že medzi vzniknutou škodou, ktorá sa má rovnať rozdielu medzi vyplateným starobným dôchodkom a sumou, ktorá mu mala byť podľa jeho výpočtov ako dôchodok vyplatená a nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v jeho tvrdení o nečinnosti štátu - Národnej rady Slovenskej republiky, je daná príčinná súvislosť v tom, že keby tento včas splnil povinnosť spolupracovať so všetkými ústrednými orgánmi štátnej správy pri koordinovaní štatistických zisťovaní vrátane rastu životných nákladov a rastu priemerných miezd a zistení obdobia, v ktorom tieto údaje prekročili zákonom stanovené hranice, po dosiahnutí ktorých malo dôjsť k zvýšeniu dôchodkov, bolo by mu možné vyplácať dôchodok v ním vypočítanej výške. 15. Na základe uvedených právnych záverov mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nepreukázal v konaní zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu titulom nesprávneho úradného postupu, keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup žalovaného a ani príčinná súvislosť medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom žalovaného a vznikom škody, ktorá mala na strane žalobcu vzniknúť. 16. O čiastočnom zastavení konania a postúpení veci Sociálnej poisťovni rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 103 Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), § 104 ods. 1 veta druhá OSP a § 172 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, keď vo vzťahu k žalobe v časti týkajúcej sa určenia, že žalobcovi patrí starobný dôchodok vo výške 489,15 eur mesačne od 01.01.2012 konanie zastavil s tým, že po právoplatnosti rozhodnutia postúpi žalobu v tejto časti Sociálnej poisťovni, nakoľko do právomoci súdu neparí rozhodovanie o určení výšky starobného dôchodku, pretože takéto určenie je v kompetencii Sociálnej poisťovne a až následne, ak dôchodca namieta výšku stanoveného dôchodku ako nesprávnu, môže v zákonných lehotách požiadať o súdny prieskum (v rámci tzv. správneho súdnictva) rozhodnutí sociálnej poisťovne o určení výšky priznaného dôchodku. 17. Ohľadom náhrady trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak v konaní úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil. 18. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávnu citáciu ust. § 10 ods. 2 zákona č. 46/1991 Zb. a taktiež, že nevysvetlil, na základe akých právnych úvah dospel k záveru, že „vytýkaná nečinnosť žalovaného nemohla založiť z jeho strany nesprávny úradný postup“, keď súd prvej inštancie ani nevysvetlil, prečo činnosť Národnej rady SR nespadá pod definičné kritérium nesprávny úradný postup. Namietal, že za orgán konajúci v danej veci za štát neoznačil Národnú radu SR. Dal do pozornosti, že návrhy zákonov pripravujú ministerstvá, uviedol, že sa neodvoláva na neústavnosť nejakého zákona a to, že sa ako fyzická osoba na legislatívnu nečinnosť Národnej rady SR na Ústavnom súde SR sťažovať nebol oprávnený. Poukázal na to, že v žalobe v rámci okruhu skutkových okolností neuvádzal zodpovednosť Národnej rady SR za legislatívnu nečinnosť. Pokiaľ ide o časť napadnutého rozsudku, ktorou súd prvej inštancie zastavil konanie o určenie výšky jeho starobného dôchodku, uviedol, že táto časť vychádza z predchádzajúceho nesprávneho postupu štátu. 19. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia k odvolaniu žalobcu doručeného súdu prvej inštancie dňa 20.04.2015 sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku, že jeho legislatívny proces nespadá pod zákonnú definíciu nesprávneho úradného postupu. 20. Ďalšie písomné odvolacie námietky podané neboli. 21. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku. K právnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné. 24. Žalobca s postavením „pána sporu“ (dominus litis) nesie zodpovednosť za voľbu žaloby pokiaľ ide o označenie strán sporu, predmet sporu, ktorý vymedzuje opisom rozhodných skutočností, od ktorých existenciu uplatneného nároku odvíja, ako aj za voľbu petitu žaloby, t.j. toho, čoho sa žalobou domáha. Ak teda žalobca za žalovaného označil Slovenskú republiku, zastúpenú Sociálnou poisťovňou, ústredím, ako ústredným orgánom štátnej moci a v popise rozhodných skutočností vychádzal z jeho práv upravených zákonom č. 58/1969 Zb., keďže nárok odvíjal od tvrdeného nesprávneho úradného postupu štátu za obdobie rokov 1999 až 2003, správne súd prvej inštancie postupoval, ak nárok žalobcu subsumoval pod uvedený zákon platný a účinný do 30.06.2004, nakoľko v zmysle prechodného ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci platného od 01.07.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi. Na rozhodnutie o žalobou uplatnenom nároku ho súd prvej inštancie aj správne aplikoval. Žalobca nesúci zodpovednosť za ním zvolený okruh rozhodných skutočností nárok determinujúcich v priebehu preskúmavaného konania rozhodné skutkové okolnosti menil. Písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 09.04.2015 okruh skutkových okolností determinujúcich dôvod jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným postupom štátu upresnil tak, že nenamieta, že by Sociálna poisťovňa nerealizovala zvyšovanie starobných dôchodkov podľa zákonov, ale namieta, že štát nezabezpečil zákonodarný proces a postup, ktorým by boli vydané ďalšie príslušné zákony, ktoré mali nasledovať zakaždým po splnení zákonom č. 46/1991 Zb. stanovených podmienok, a nie len občas. Nesprávny úradný postup štátu videl teda v nesprávnosti jeho zákonodarného postupu, ktorý realizuje Národná rada SR. 25. Posúdenie otázky, ktorý orgán je príslušný konať v mene štátu, má procesný význam z hľadiska predmetu sporu a zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatku procesných podmienok konania (R 48/1967). Na základe uvedeného je preto povinnosťou súdu konať s orgánom oprávneným na zastupovanie štátu v danej veci. V prípade, ak je súd toho názoru, že za štát má konať iný orgán, ako bol označený stranou sporu v žalobe, je povinný postarať sa o odstránenie tejto procesnej vady žaloby (alebo jej upresnenie) a žalobcu poučiť o tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka, prípadne, ak žalobca neoznačí správne štátny orgán, je povinný v záujme rýchlosti a hospodárnosti konania konať s orgánom, ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch menom štátu vystupovať. 26. Na základe vymedzenia rozhodných skutkových okolností žalobcom súd prvej inštancie správne postupoval, ak vo veci s pasívnou legitimáciou Slovenskej republiky konal s Národnou radou SR ako orgánom oprávneným konať za štát vo veciach tvrdeného nesprávneho úradného postupu štátu v rámci zákonodarného procesu, a to s poukazom na ust. § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Citovaný zákon nemá ustanovenia o konkrétnom vymedzení orgánu, ktorý má v individuálne určených veciach štát v konaniach pred súdom zastupovať, preto výber tohto orgánu bol povinný realizovať konajúci súd. 27. V danom prípade žalobca tvrdený nesprávny úradný postup definoval ako nenavrhnutie a neprijatie zákonov zakaždým po splnení podmienok daných zákonom č. 46/1991 Zb., ktorá zákonodarná iniciatíva jednoznačne prináleží poslancom Národnej rady SR a jej výborom. Ak žalobca súdu prvej inštancie vytkol, že nevysvetlil, na základe akých právnych úvah dospel k záveru, že zákonodarný proces nepodlieha možnosti nesprávneho úradného postupu, odvolací súd tento odvolací argument vyhodnotil ako neopodstatnený, nakoľko v sporovom konaní, o ktoré ide i v posudzovanej veci, platí okrem už vyššie spomínanej zásady dispozičnej aj zásada prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim je zásadne vecou strán sporu. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na nich a ukladá im povinnosť označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Strana sporu má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť unesenia dôkazného bremena o svojom tvrdení. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaná každá zo strán sporu. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má žalobca, keď dôkazná povinnosť žalovaného sa odvíja od úrovne splnenia dôkaznej povinnosti žalobcom. Vzhľadom na uvedené potom odvolací súd vyhodnotil, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že Slovenská republika v zastúpení Národnou radou SR nesprávne úradne postupovala, keď nekonkretizoval konkrétne porušenie povinností poslancov Národnej rady SR a jej výborov a toto porušenie potom aj nepreukázal. Zákonodarný proces Národnej rady SR rozhodne súdnej kontrole v rámci občianskeho právneho konania nepodlieha. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil žalobu žalobcu v jej časti o plnenie za nedôvodnú. 28. Pokiaľ ide o napadnutú časť rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcu sa zastavenia konania v časti o určenie výšky starobného dôchodku žalobcu, súd prvej inštancie správne procesne postupoval, ak konanie pre nedostatok podmienok konania o tejto časti žaloby zastavil a rozhodol, že po právoplatnosti rozsudku postúpi vec v tejto časti na rozhodnutie Sociálnej poisťovni, a to s poukazom na ust. § 7 ods. 1 OSP platného v čase vydania rozsudku súdu prvej inštancie, podľa ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Rozhodovanie o výške starobného dôchodku do právomoci súdov v rámci občianskoprávneho konania neprináleží, čím je daný nedostatok podmienok konania, na ktorý bol súd prvej inštancie v zmysle ust. § 103 OSP povinný prihliadať, konanie pre tento nedostatok podľa ust. § 104 ods. 1 OSP a zastaviť vec podľa druhej vety tohto ustanovenia postúpiť po právoplatnosti rozsudku príslušnému orgánu, ktorým je Sociálna poisťovňa. 29. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, ktorému však nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže mu v rámci odvolacieho konania žiadne trovy nevznikli. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).