Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/332/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112243097 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1112243097.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: N. F., D.. XX.XX.XXXX, N. D. X, Š., zast. advokátkou Mgr. Zuzanou Gálikovou, Advokátska kancelária, Farská 33, Nitra, proti žalovanej: Slovenská republika zast. Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21. apríla 2016, č.k. 9C 235/2012-133, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o náhradu ušlej mzdy vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 1.11.2005 do 1.07.2008 p o t v r d z u j e. Vo zvyšnej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením vyšetrovateľky PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ, Trnava, sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 zo dňa 22.10.2005, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy podľa ust. § 7 ods. 1 a § 219 ods. 1, 2 písm. i) Tr. zák. v štádiu prípravy formou účastníctva podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a pre trestný čin neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla podľa ustanovenia § 249a ods. 1 a 2 Tr. zák. (všetko podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005). Žalobca bol uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6Tp 201/2005 zo dňa 24.10.2005, právoplatným dňa 03.11.2005, z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005 vzatý do väzby, pričom väzba sa v zmysle uvedeného uznesenia Okresného súdu Nitra začala od doby, kedy bola žalobcovi ako obvinenému obmedzená osobná sloboda, t. j. odo dňa 21.10.2005 od 22.30 hod., a mala byť vykonaná v Ústave na výkon väzby Nitra. Uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T 50/2007-2127 zo dňa 24.04.2008, právoplatným dňa 01.07.2008, bol žalobca prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To 64/2011-2849 zo dňa 01.12.2011, právoplatným dňa 01.12.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre sp. zn. 1Kv 85/2005 zo dňa 05.09.2006. Žalobca prostredníctvom svojho advokáta listom zo dňa 12.06.2012 požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku poškodeného vzhľadom na ujmu spôsobenú mu nezákonným rozhodnutím o väzbe. 3. V odôvodnení ďalej uviedol, že žalobca sa na základe vyššie uvedených skutočností domáhal podľa ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. náhrady škody vo výške 8.351,37 eur titulom ušlej mzdy za obdobie kedy bol vo väzbe, a sumy 9.264,41 eur titulom náhrady trov obhajoby ním vynaložených v súvislosti s predmetným trestným konaním. Žiadal tiež žalovaného zaviazať na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur (§ 17 ods. 2). Uviedol, že žalobca v žalobe považoval za nezákonné rozhodnutie o väzbe, pričom náhrady nemajetkovej ujmy sa domáhal aj s poukazom na nesprávny úradný postup, ktorý spočíval v trvaní protiprávneho stavu šesť a pol roka (teda v nehospodárnosti a neefektívnosti pri vykonávaní úkonov v trestnom konaní zo strany súdu) a v zásahu do jeho práva na osobnú slobodu vzatím do väzby. Skonštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil, keď poukázal na to, že žalobca nešpecifikoval pri jednotlivých nárokoch právny titul, na základe ktorého si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy, teda v príčinnej súvislosti s ktorým mu mala škoda, resp. nemajetková ujma vzniknúť. Žalovaný vzniesol na pojednávaní dňa 08.10.2015 námietku premlčania vo vzťahu k žalobcom uplatnenej náhrady škody v časti, v ktorej sa žalobca náhrady škody domáha titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia ČVS: PPZ93/BOK-Z-1/2005 zo dňa 22.10.2015, keď zastával názor, že tento nárok je premlčaný, keďže si ho žalobca uplatnil až na pojednávaní pred súdom dňa 18.06.2015. Súd prvej inštancie skonštatoval, že uznesením č.k. 9C 235/2012-118 zo dňa 25.6.2015 konanie v časti žaloby o náhradu škody spočívajúcej v trovách právneho zastúpenia vo výške 3.377,89 eur zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby v tejto časti. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 3 ods. 1, § 4, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7, § 9 ods. 1, 2, 3 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Ohľadom žalobcom uplatneného nároku na náhradu ušlej mzdy za obdobie väzby vo výške 8.351,37 eur uviedol, že žalobca ho preukazoval pracovnou zmluvou so spol. GLOBTRANS, s.r.o. zo dňa 01.09.2005, z ktorej zistil, že v nej bol dohodnutý deň nástupu žalobcu do práce dňa 01.09.2005, skúšobná doba tri mesiace a mzda vo výške minimálnej mzdy. Žalobca bol vzatý do väzby dňa 21.10.2005 a z väzby prepustený dňa 01.07.2008, a za toto obdobie si uplatnil právo na náhradu ušlej mzdy. Skonštatoval, že žalobca predložil ako listinný dôkaz Oznámenie o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe, podľa ktorého jeho pracovný pomer, ktorý vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2005 skončil zo strany zamestnávateľa v skúšobnej dobe dňa 31.10.2005. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil záver, že i keby žalobca nebol vo väzbe, jeho majetok by sa nezväčšil o mzdu za obdobie až do 01.07.2008, keďže už dňa 31.10.2005 sa jeho pracovný pomer skončil. Vyhodnotil, že i v prípade ak by žalobca nebol vzatý do väzby, je možné vzhľadom na všetky okolnosti prípadu predpokladať rozmnoženie majetku len o mzdu za obdobie trvania pracovného pomeru, teda od 21.10.2005 do 31.10.2005. Vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na náhradu trov obhajoby uviedol, že výška tejto náhrady bola stanovená ako súčet čiastkových odmien za vykonané úkony právnej služby uhradených žalobcom jeho obhajcovi v trestnom konaní. Na základe vykonaného dokazovania výsluchom svedkov, a to manželky žalobcu a sestry žalobcu, nemal za preukázané zmenšenie majetku žalobcu, resp. mal za preukázané, že najmenej v časti sa úhradou trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil, keďže ich uhradila v časti rodina žalobcu, hlavne jeho otec. Z vyššie uvedených dôvodov žalobou uplatnený nárok na náhradu ušlej mzdy za obdobie väzby a nárok na náhradu trov obhajoby zamietol. 5. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur vyhodnotil, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Zdôraznil, že možnosť náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch prichádza do úvahy len vtedy, keď vzhľadom na spôsobenú ujmu iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a ujmu nie je možné uspokojiť inak. Uviedol, že splnenie týchto podmienok žalobca nepreukázal, keďže súd nemôže brať ohľad na ujmu, ktorá vznikla jeho blízkym osobám a nevznikla priamo žalobcovi a dotkla sa ho len sprostredkovane, a preto priama príčinná súvislosť tejto ujmy s namietanými postupmi orgánov štátu nie je daná. Ak žalobca tvrdil a preukazoval medializáciu v jeho trestnej veci, mal za to, že táto bola realizovaná v súlade so zákonom, pričom ak články informujúce o jeho trestnom stíhaní boli napísané jednostranne, nekriticky a nerešpektujúc prezumpciu neviny, táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na zodpovednosť štátu. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že žalobca bol v článku označený ako N. F.. R. Š.V., pričom svedkovia O. F. (sestra žalobcu) a M. G. nedokázali menovať žiadnu osobu, ktorá bola trestne stíhaná spolu so žalobcom napriek tvrdeniu žalobcu i svedkov, že Š. je malé mesto, a že informácia o trestnom stíhaní žalobcu sa rýchlo šírila. Uviedol, že i ďalšie osoby, ktoré boli obvinené spolu so žalobcom, boli zo Š.V., a svedkovia ich napriek tomu nepoznali, hoci je možné rozumne predpokladať, že ako osoby blízke žalobcovi venovali trestnému stíhaniu osobitnú pozornosť. Z uvedeného vyhodnotil, že tvrdenia o tom, že informácia o trestnom stíhaní sa rozšírila po celej Š., nemôže byť pravdivá a je zavadzajúca, keďže informácia o trestnom stíhaní iných osôb pochádzajúcich zo Š. sa k osobám poznajúcim žalobcu nedostala. Skonštatoval, že výsluchom M. G. bolo preukázané, že menovaný nevnímal žalobcu v dôsledku trestného stíhania a väzby negatívne, pričom sa tiež vyjadril, že neveril, že by žalobca niečo také spáchal. 6. Vysvetlil, že žalobcu v civilnom procese zaťažuje povinnosť tvrdenia, ktorá v rámci konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. zahŕňa označenie titulu (zásahu) podľa § 3 ods. 1 cit. zákona, v súvislosti s ktorým mu mala byť škoda, resp. nemajetková ujma spôsobená. Skonštatoval, že v posudzovanej veci žalobca titul uplatnených nárokov jednoznačne nešpecifikoval, čo samé o sebe vylučuje možnosť úspešného preukázania splnenia podmienok pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. V tejto súvislosti a na námietku premlčania vznesenú žalovaným zdôraznil, že žalobca až na pojednávaní dňa 18.06.2015 jednoznačne uviedol, že si právo uplatňuje v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a v súvislosti s uznesením o vzatí do väzby. S poukazom na to, že žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený dňa 01.12.2011, vyhodnotil, že trojročná premlčacia doba predĺžená o 6 mesiacov predbežného prerokovania uplynula dňa 01.6.2015. Dospel potom k záveru, že žalobca právo uplatnil po uplynutí premlčacej doby. Záverom uviedol, že žalobca sa domáhal náhrady škody aj z titulu nesprávneho úradného postupu súdu poukazujúc na to, že obžaloba bola podaná dňa 05.09.2003 a trestné konanie bolo právoplatne ukončené dňa 1.12.2012, z čoho je zrejmé, že trestné konanie prebiehalo pred súdom viac ako 5 rokov, pričom napr. v roku 2009 nebol vo veci samej zo strany súdu vykonaný žiaden úkon. V tejto súvislosti vyhodnotil, že súd v konaní o nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nemôže posudzovať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže nemôže zasahovať do trestného konania a do výkonu pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní. Neprináleží mu preto hodnotiť dôkazy vykonané v trestnom konaní ani včasnosť ich vykonania. Zdôraznil, že neexistuje žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by oprávňovalo súd v občiansko-súdnom konaní, aby posudzoval postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska rýchlosti a účelnosti trestného konania. Z týchto dôvodov žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy nevznikli. 7. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie alebo zmeniť a jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie o premlčaní jeho nároku, keď tento záver považoval za založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Zdôraznil, že žalobu podal včas a uviedol v nej všetky podstatné okolnosti, na základe ktorých sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, svoj nárok riadne špecifikoval a vyčíslil a v navrhovanom petite uviedol, čoho sa domáha. V tejto súvislosti s poukazom na závery rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo 196/2009 uviedol, že nebol povinný svoj nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia je vecou súdu. Súdu prvej inštancie vytkol, že si osvojil argumentáciu žalovaného, ktorý tvrdil, že neoznačil titul uplatnených nárokov, teda či mala byť škoda, resp. nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe alebo nesprávnym úradným postupom, hoci z predbežného prerokovania nároku na náhradu škody a z priebehu konania pred súdom vyplýva opak (poukázal na pasáže predbežného prerokovania a žaloby). Zdôraznil, že znenie zákona č. 514/2003 Z.z. účinné v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby nestanovovalo náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a až novelou zák. č. 412/2012 bolo zavedené, že zo žiadosti musí vyplývať titul, z ktorého sa žiadateľ domáha nároku na náhradu škody, a že na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z totožného titulu. Právny názor súdu prvej inštancie, že jeho nárok je premlčaný, je preto nesprávny. Poukázal tiež na to, že hoci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku priamo nevyslovil absenciu splnenia niektorej z podmienok objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi štátu podľa zák. č. 514/2003 Z.z., dospel k záveru, že v časti nároku na náhradu ušlej mzdy a náhradu škody spočívajúcej v trovách obhajoby neboli tieto nároky preukázané, a v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy skonštatoval absenciu priamej príčinnej súvislosti ujmy s namietanými rozhodnutiami a postupmi súdu. Vo vzťahu k nároku na náhradu ušlej mzdy zopakoval, že preukázal, že v čase bezprostredne predchádzajúcom začatiu výkonu väzby (21.10.2005) bol v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy so spol. GLOBTRANS, s.r.o. uzavretej na dobu neurčitú, a preukázal aj výšku svojho príjmu. Mal za to, že napriek tomu, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav v tejto časti, nesprávne ho právne vyhodnotil, keďže na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. by malo stačiť preukázanie majetkovej ujmy, ktorá by nenastala, ak by nebol postihnutý neoprávneným zásahom orgánu verejnej moci, pričom v posudzovanej veci je jeho škoda vo vzťahu príčinnej súvislosti s rozhodnutím o obmedzení jeho osobnej slobody, a teda je splnený zákonný predpoklad na jej priznanie. Nesúhlasil ani so zamietnutím jeho nároku na náhradu trov obhajoby, keďže záver súdu prvej inštancie o tom, že zmenšenie jeho majetku nebolo preukázané, nakoľko trovy obhajoby uhradila „v časti rodina žalobcu (hlavne jeho otec)“ nemá podľa jeho názoru oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto súvislosti poukázal na výpoveď jeho manželky, ktorá uviedla, že ona zaplatila z úspor rodiny obhajcom sumu uvedenú v žalobe a vydokladovanú listinnými dôkazmi. Uviedol, že súd prvej inštancie sa s výpoveďou jeho manželky v odôvodnení rozsudku vôbec nevysporiadal. Pripomenul, že v čase, keď bola uhrádzaná väčšina trov obhajoby, bol vo väzbe, z čoho je zrejmé, že trovy nemohol uhrádzať sám, ale že ich v jeho mene uhrádzali rodinní príslušníci, teda manželka z peňazí patriacich do BSM. Poukázal tiež na to, že z pripojeného trestného spisu je zrejmé, že advokát M.. I. M. bol v trestnom konaní jeho obhajcom a vykonával v jeho mene právne úkony. Mal potom za to, že uniesol dôkazné bremeno a štát by mal za jeho škodu zodpovedať. Namietal tiež záver súdu prvej inštancie, že nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ako aj názor, že v jeho sfére ujma nevznikla a vznikla len vo sfére jeho blízkych osôb. V tejto súvislosti opätovne zdôraznil skutkový stav veci a skutočnosť, že bol 33 mesiacov vo väzbe a následne bol spod obžaloby oslobodený. Mal za to, že súd mu mal uplatňovanú náhradu nemajetkovej ujmy priznať s poukazom na čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že trestné stíhanie a jeho pobyt vo väzbe ho zasiahol a mal negatívny dopad na jeho život, pričom podľa ustálenej súdnej praxe je potrebné vychádzať z toho, že už samotné držanie vo väzbe má negatívne dopady na slobodu pohybu, právo na súkromie a výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy a podobne. Zdôraznil, že pobyt vo väzbe mu znemožnil kontakt s rodinnými príslušníkmi a okolím, a teda došlo k závažnému porušeniu jeho práva na rodinný život, profesijný život a došlo tiež k zásahu do jeho povesti a osobnej slobody. Mal za to, že jeho žaloba je dôvodná, a že súd prvej inštancie bezdôvodne poprel jeho právo na náhradu uplatnenej škody, hoci štát nesie objektívnu zodpovednosť za postup orgánov činných v trestnom konaní a tejto sa nemôže zbaviť. 8. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné z časti. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o náhradu ušlej mzdy vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 ako vecne správny, potvrdil. Vo zvyšnej zamietajúcej časti (ako i v závislej časti o trovách konania) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože je založený jednak na nesprávnom právnom posúdení veci a taktiež na nepreskúmateľnom hodnotení dôkazov a záverov z nich prijatých, ktoré naviac súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil, a preto neboli v odvolacom konaní ani preskúmateľné. 10. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V uvedeného prechodného ustanovenia § 470 C.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako i odvolanie žalobcu spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku. 11. Odvolací súd nepovažoval za sporné skutočnosti, ktoré vyplynuli z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, a to, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Trnava západ, sp. zn.: ČVS: PPZ-93/BOK-Z-1-2005 zo dňa 22.10.2005, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy v štádiu prípravy formou účastníctva a pre trestný čin neoprávneného použitia cudzieho motorového vozidla podľa vyššie uvedených ustanovení Trestného zákona účinného do 31.12.2005. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca bol uznesením Okresného súdu v Nitre sp. zn. 6Tp 201/2005 zo dňa 24.10.2005, právoplatným dňa 03.11.2005, z dôvodov uvedených v ustanovení § 67 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Tr. por. účinného do 31.12.2005 vzatý do väzby, pričom vo väzbe bol odo dňa 21.10.2005 do 01.07.2008 (teda viac ako dva roky a osem mesiacov), kedy bol uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn. 1T 50/2007-2127 zo dňa 24.04.2008, právoplatným dňa 01.07.2008, prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To 64/2011-2849 zo dňa 01.12.2011, právoplatným dňa 01.12.2011, bol žalobca oslobodený spod obžaloby Krajského prokurátora v Nitre sp. zn. 1Kv 85/2005 zo dňa 05.09.2006, a to z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol stíhaný a obžalovaný, nie je trestným činom (§ 285 písm. b) Tr. por.). V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku, a že žalovaný žalobcu neodškodnil. 12. Zo žaloby a z predloženého spisu vyplýva, že žalobca sa od žalovaného domáha podľa zákona č. 514/2003 Z.z. náhrady škody, spočívajúcej v ušlej mzde, o ktorú prišiel počas obdobia stráveného vo väzbe (vo výške 8.351,37 eur), ďalej náhrady trov jeho obhajoby v trestnom konaní (vo výške 5.886,52 eur), a náhrady nemajetkovej ujmy (vo výške 182.566,55 eur), ktorú si uplatnil výlučne z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe, čo jednoznačne vyplýva zo žaloby žalobcu (časť IV. žaloby, vysvetľujúca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch). Žalobca vymedzil skutkový stav, z ktorého vyvodzoval svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, a tým určil predmet konania v tejto časti, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy spôsobená výlučne rozhodnutím o väzbe. Ako správne uviedol už súd prvej inštancie, zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je objektívna za súčasného splnenia podmienok, ktorých splnenie bol žalobca povinný v konaní preukázať, a to existenciu škody resp. nemajetkovej ujmy, nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu, a príčinnú súvislosť medzi škodou alebo nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím alebo neprávnym úradným postupom. Odvolací súd považuje v tejto súvislosti za potrebné zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít platí, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má oslobodzujúci rozsudok, ktorým bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný a obžalovaný, nie je trestným činom, má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Podľa ust. § 8 ods. 5 písm. b) zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2008 (s poukazom na § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z.) má právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ten, kto bol vzatý do väzby, ak bol oslobodený spod obžaloby. 13. V prvom rade sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca žalobou uplatnený nárok na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 nepreukázal. Po oboznámení sa so súdom prvej inštancie správne zisteným skutkovým stavom dospel totiž k rovnakému záveru, že žalobca žiadnym listinným ani iným dôkazom nepreukázal, že by sa v prípade, ak by nebol vzatý do väzby, jeho majetok rozmnožil o mzdu za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008, a že o túto mzdu prišiel práve v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou. Žalobca tento ním uplatnený nárok preukazoval pracovnou zmluvou na dobu neurčitú so spoločnosťou GLOBTRANS, s.r.o., zo dňa 01.09.2005, v ktorej bol dohodnutý deň nástupu do práce dňa 01.09.2005, skúšobná doba tri mesiace a mzda vo výške minimálnej mzdy, výškou jeho príjmu za september a október 2005, a Oznámením zamestnávateľa o ukončení jeho pracovného pomeru, ktorý vznikol na základe vyššie uvedenej pracovnej zmluvy, v skúšobnej dobe dňa 31.10.2005 bez udania dôvodu zo strany zamestnávateľa. V konaní bolo tiež preukázané, že žalobca bol vo väzbe od 21.10.2005 do 01.07.2008. Odvolací súd vzhľadom na dôkazy, produkované žalobcom, rovnako ako súd prvej inštancie nezistil žiadnu súvislosť medzi väzbou žalobcu v období od 01.11.2005 do 01.07.2008 a ním tvrdenou, avšak ničím nepreukázanou škodou (ušlou mzdou). Ak totiž žalobca tvrdil, že o mzdu za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 prišiel práve v súvislosti s jeho nezákonnou väzbou, odvolací súd konštatuje, že ním predloženými dôkazmi toto svoje tvrdenie nepreukázal. Naopak, z vykonaného dokazovania je nepochybné, že pracovný pomer žalobcu sa dňa 31.10.2005 skončil (oznámením zamestnávateľa o skončení jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe a to bez udania dôvodu), z čoho je zrejmé, že i keby žalobca nebol vo väzbe, jeho majetok by sa o mzdu za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008, kedy už nebol v pracovnom pomere, nezväčšil. Na tomto správnom závere súdu prvej inštancie nemohli nič zmeniť ani odvolacie námietky žalobcu, ktorý len zotrval na svojich tvrdeniach prezentovaných v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 ako vecne správny potvrdil. 14. V časti zamietnutia nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 12,95 eur za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak totiž súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že ak by žalobca nebol vzatý do väzby, je možné predpokladať rozmnoženie jeho majetku o mzdu za obdobie trvania pracovného pomeru, teda za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005, pričom zároveň jeho žalobu aj v tejto časti zamietol, nie je možné pre absentujúce odôvodnenie tohto rozhodnutia jeho závery, ktoré ho viedli k zamietnutiu tohto nároku, v odvolacom konaní preskúmať. Rozhodnutie o zamietnutí nároku na ušlú mzdu za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005 sa vzhľadom na vyššie uvedený záver, ktorý súd prvej inštancie prijal v odôvodnení, javí naviac ako úplne zmätočné. Súd prvej inštancie bude preto povinný tento nárok žalobcu riadne prejednať a v ďalšom rozhodnutí o veci v tejto časti svoje rozhodnutie o nároku žalobcu na náhradu škody spočívajúcej v ušlej mzde vo výške 12,95 eur za obdobie od 21.10.2005 do 31.10.2005 riadne odôvodniť skutkovo aj právne tak, aby bolo v prípadnom odvolacom konaní aj preskúmateľné. 15. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil ako predčasný jednak pre nepreskúmateľné hodnotenie dôkazov a závery z neho prijatých, ako i pre nesprávne právne posúdenie veci. 16. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu zaplatených trov jeho obhajoby v trestnom konaní vo výške 5.886,52 eur, možno teda vzhľadom na výklad uvedený vyššie konštatovať, že z titulu nezákonného rozhodnutia (za ktoré sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia) resp. z titulu nezákonnej väzby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tento nárok žalobcu zamietol z dôvodu, že cit. „V súvislosti s trovami obhajoby nebolo preukázané zmenšenie majetku žalobcu, resp. výsluchom žalobcu a svedkyne O. Rehákovej, sestry žalobcu, bolo preukázané, že najmenej v časti sa úhradou trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil. Trovy obhajoby uhradila v časti rodina žalobcu (hlavne jeho otec).“ V prvom rade je nepochybné, že táto argumentácia súdu prvej inštancie je zhodná s argumentáciou žalovaného a je doslova opísaná z jeho vyjadrenia založeného v spise na č.l. 125. Odvolací súd konštatuje, že tento záver súdu prvej inštancie, prevzatý z vyjadrenia žalovaného, okrem toho, že je nepreskúmateľný, nemá ani žiadny podklad vo vykonanom dokazovaní, je založený na nesprávnom hodnotení resp. nehodnotení a opomenutí vykonaných dôkazov, a zároveň je aj neudržateľný. Už samotný záver, že „bolo preukázané, že najmenej v časti sa úhradou trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil“, ktorým súd prvej inštancie odôvodnil zamietnutie celého žalovaného nároku, spôsobuje úplnú zmätočnosť jeho rozhodnutia, nakoľko, ak mal mať súd prvej inštancie za preukázané, že sa zaplatením trov obhajoby majetok žalobcu nezmenšil „najmenej v časti“ (v akej časti však neuviedol - pozn. odvolacieho súdu), bol povinný mu „v časti, v ktorej sa jeho majetok zaplatením trov obhajoby zmenšil“ (taktiež neustálenej), nárok priznať, čo však neurobil. Je potrebné si uvedomiť, že podľa ust. § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o väzbe. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom (a ktoré podľa aktuálneho znenia zákona č. 514/2003 Z.z. zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta, pričom tieto hľadiská zohľadňovala súdna prax aj v čase pred prijatím tejto novej úpravy účinnej od 01.01.2013). Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 18.06.2015 vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal na pojednávaní listinné dôkazy (originály potvrdení o zaplatení za právne služby a poštové peňažné poukazy), a že z poštových peňažných poukazov zistil, že manželka žalobcu V. F. zaplatila M.. M. (ako obhajcovi žalobcu v trestnom konaní) v dňoch uvedených v zápisnici z pojednávania sumy 11.532,- Sk, 12.000,- Sk, 14.729,- Sk, 26.713,- Sk, 16.349,- Sk, 16.307,- Sk a 14.974,50,- Sk. Súdu prvej inštancie boli na predmetnom pojednávaní predložené aj poštové poukazy, ktoré boli uhradené (v neuvedený deň) v hotovosti M.. M., a to sumy 350,34 eur, 199,16 eur a 271,50 eur. Z výpovede manželky žalobcu V. F. vyplýva, že ona zaplatila obhajcovi žalobcu sumu, ktorá je uvedená v žalobe a vydokladovaná listinnými dôkazmi, že na obhajcu minula všetky úspory a musela jej pomáhať rodina. Tieto v konaní produkované dôkazy, teda skutočnosti uvedené vo výpovedi manželkou žalobcu a listinné dôkazy, preukazujúce úhrady obhajcovi manželkou žalobcu, súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, neprijal z nich žiadne závery, a pri rozhodovaní na ne bez akéhokoľvek zdôvodnenia neprihliadol, hoci je nepochybné, že ak trovy obhajoby hradila manželka žalobcu (ktorý bol vo väzbe a nemal reálnu možnosť ich uhradiť sám), prostriedky na úhradu trov obhajoby použité patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcu a jeho manželky, pričom úhradou trov obhajoby sa majetok žalobcu jednoznačne zmenšil. Súd prvej inštancie prihliadol výlučne na výpoveď sestry žalobcu O. F., ktorá uviedla, že rodina, hlavne otec, dávala manželke žalobcu peniaze hlavne pre deti, na základe čoho (a v súlade s argumentáciou žalovaného) dospel k vyššie uvedeným a nesprávnym záverom, keď skutočnosti, ktoré tvrdil žalobca v žalobe resp. ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania nebral do úvahy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd tiež za potrebné uviesť, že nie je rozhodujúce, či manželke žalobcu prispievala rodina žalobcu na živobytie, na deti, alebo na iné výdavky, pretože v konaní bolo podľa názoru odvolacieho súdu (i keď súd prvej inštancie z nepreskúmateľných dôvodov tento záver neprijal) listinnými dôkazmi a výpoveďou V. F. jednoznačne preukázané, že za obhajobu žalobcu zaplatila jeho manželka. Je potom namieste prijať záver, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí nároku žalobcu na náhradu zaplatených trov jeho obhajoby v trestnom konaní vo výške 5.886,52 eur, nie je správne, keďže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a je založené na nesprávnom hodnotení resp. lepšie povedané na nevyhodnotení dôkazov. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní prihliadnuť za všetky produkované dôkazy, z pripojeného trestného spisu (ktorý v čase rozhodovania odvolacieho súdu už pripojený nebol) ustáliť, či bol M.. M. obhajcom žalobcu v trestnom konaní, ak áno, aké úkony právnej služby pre žalobcu vykonal, či boli tieto úkony vykonané účelne, či bol ten ktorý úkon právnej služby vykonaný v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním alebo v súvislosti s nezákonnou väzbou (čo má vplyv na právne posúdenie nároku), a či je vyúčtovanie jeho trov obhajoby v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., keďže trovy právneho zastúpenia majú byť podľa odkazu v ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. určené vo výške ustanovenej osobitným predpisom, teda v našom prípade vyhláškou o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, všetky vykonané dôkazy riadne vyhodnotiť a prijať z nich závery, ktoré zhodnotí v novom rozhodnutí, ktoré bude povinný aj riadne skutkovo a právne odôvodniť. 17. Odvolací súd dospel tiež k záveru, že rozhodnutie o zamietnutí nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť v súvislosti s nezákonnou väzbou, je založené jednak na nesprávnom právnom posúdení veci, ako aj na nepreskúmateľnom hodnotení dôkazov, je predčasné, a teda nesprávne. V prvom rade odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvej inštancie (prijatým na základe čiastočného vyhodnotenia vykonaného dokazovania), že žalovaný za medializáciu trestného stíhania žalobcu, ktorá bola realizovaná v súlade so zákonom, nezodpovedá, a že z vykonaného dokazovania ani nevyplynulo, že by žalobca medializáciou utrpel ujmu, zamietnutie žalovaného nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy vyhodnotil ako predčasné. Odhliadnuc od správnych záverov ohľadom medializácie stíhania žalobcu, odôvodnil súd prvej inštancie zamietnutie žaloby v tejto časti len strohou konštatáciou, že žalobca vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal, keďže súd nemôže brať ohľad na ujmu, ktorá nevznikla priamo žalobcovi, ale vo sfére jeho blízkych osôb, a ak sa ho dotkla, tak len sprostredkovane, a teda nie je daná priama príčinná súvislosť tejto ujmy s namietanými rozhodnutiami orgánov štátu. Tieto závery súdu prvej inštancie sú podľa názoru odvolacieho súdu založené na selektívnom, a preto neprípustnom hodnotení dôkazov. Súd prvej inštancie totiž pri hodnotení dôkazov úplne opomenul vyhodnotiť žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu, ktorá jemu osobne vznikla práve tým, že bol viac ako dva roky a osem mesiacov v nezákonnej väzbe. Skutočnosť, že nezákonná väzba je nielen mimoriadne vážnym zásahom do práva na osobnú slobodu jednotlivca, ale že vážne zasahuje do jeho súkromného, rodinného, pracovného, sociálneho a osobného života, do jeho občianskej cti a dobrej povesti, je nespochybniteľná a nie je potrebné ju preukazovať. Ako správne podotkol žalobca v odvolaní, už samotné držanie vo väzbe má negatívne dopady na slobodu pohybu, na právo na súkromie a znemožňuje právo na rodinný život, pričom výkon väzby sám osebe spôsobuje ujmu na základných právach, slobodách a dôstojnosti dotknutej osoby, spôsobuje útrapy, stres, neistotu, úzkostlivé stavy a podobne. Keďže súd prvej inštancie sa zásahom do práv samotného žalobcu nezákonnou väzbou vôbec nezaoberal, nevyhodnotil ho a nevyvodil z neho žiadne závery, bude jeho povinnosťou tak urobiť v ďalšom konaní, v ktorom bude následne opätovne posudzovať, či je vzhľadom na ujmu, ktorú žalobca utrpel strávením viac ako dvoch rokov a osem mesiacov v nezákonnej väzbe (hoci podľa oslobodzujúceho rozsudku skutok, pre ktorý bol stíhaný, vo väzbe, a obžalovaný ani nie je trestným činom) skutočne dostatočným zadosťučinením iba samotné konštatovanie porušenia práva, teda oslobodenie spod obžaloby rozsudkom súdu. Aplikovať bude v tejto časti zákon č. 514/2003 Z.z. účinný do 31.12.2008 (s poukazom na § 27b ods. 1 aktuálneho znenia zák. č. 514/2003 Z.z.). 18. Záverom ohľadom žalovaného nároku odvolací súd už len dodáva, že žalobca v žalobe poukazoval aj na nesprávny úradný postup súdu v trestnom konaní, ktorý mal spočívať (opätovne) v nezákonnej väzbe ako i v nehospodárnosti a neefektívnosti pri vykonávaní úkonov zo strany súdu, ktorý v roku 2009 nevykonal žiadny úkon, pričom celé konanie pred súdom malo trvať viac ako päť rokov. Odvolací súd konštatuje, že i keď žalobca v časti II. žaloby tento ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu riadne špecifikoval, z častí III. a IV. jeho žaloby je nepochybné, že sa v priamej príčinnej súvislosti s ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní žiadnej náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy nedomáha, pretože v tomto smere žiadnou konkrétnou škodou, ktorú by odvodzoval práve od nesprávneho úradného postupu súdu v trestnom konaní v žalobe neargumentoval, a žiadnu škodu, ktorej náhradu v tejto súvislosti požaduje ani nevyčíslil (ako už bolo uvedené vyššie, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 182.566,55 eur si uplatnil výlučne z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe, ako vyplýva z časti IV. žaloby). Vzhľadom na tento záver a ako aj vzhľadom na úplnú absenciu odvolacích námietok v tejto časti potom odvolací súd ani nepovažoval za potrebné preskúmať závery súdu prvej inštancie o nemožnosti posudzovania postupu orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska nesprávneho úradného postupu, keďže závery, ku ktorým by dospel, nemajú pre posudzovanú vec vôbec žiadny význam. Ak totiž žalobca v žalobe neuplatnil v priamej príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní žiadny konkrétny nárok, či už na náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, mal súd prvej inštancie bez ďalšieho konštatovať neunesenie bremena tvrdenia žalobcom v tejto časti a prípadným žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom sa nemal vôbec zaoberať. 19. Vzhľadom na vyššie uvedený záver je nepochybné, že i keď žalobca v žalobe označil nesprávny úradný postup súdu, netvrdil, že mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom súdu v trestnom konaní vznikla konkrétna škoda alebo nemajetková ujma. Z jeho žaloby je však nesporné a zrejmé, že sa od žalovaného domáha troch nárokov, a to 1/ náhrady škody, spočívajúcej v ušlej mzde, o ktorú prišiel počas obdobia stráveného vo väzbe, 2/ náhrady trov jeho obhajoby v trestnom konaní, a 3/ náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nezákonného rozhodnutia o väzbe. Je potom namieste konštatovať, že v prípade uplatnených nárokov 1/ a 3/, tieto jednoznačne odvodzuje od nezákonného rozhodnutia o väzbe, a teda titul, v príčinnej súvislosti s ktorým mu mala byť spôsobená škoda, už v žalobe riadne špecifikoval. Preto sa podľa názoru odvolacieho súdu polemika súdu prvej inštancie o nešpecifikovaní titulu, v súvislosti s ktorým si žalobca nároky 1/ a 3/ uplatnil, na tieto nároky nevzťahuje. Vo vzťahu k nároku na náhradu trov jeho obhajoby v trestnom konaní (nárok 2/) odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zistil, že žalobca v žalobe jednoznačne titul, v súvislosti s ktorým si tento nárok uplatňuje (konkrétne nezákonné rozhodnutie alebo konkrétny nesprávny úradný postup) neoznačil. Napriek tomuto záveru, vyhodnotil odvolací súd názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého bol žalobca povinný titul, na základe ktorého mu vznikla škoda v podobe vynaložených prostriedkov na jeho obhajobu v trestnom konaní, riadne označiť, a ak až dňa 18.06.2015 uviedol, že si svoje právo uplatňuje v súvislosti s uzneseniami o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, jeho nárok zamietol z dôvodu premlčania prihliadnuc na žalovaným vznesenú námietku premlčania, za nesprávny. 20. V prvom rade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie svoj záver o premlčaní nároku právne (citáciou konkrétnych zákonných ustanovení) nijak neodôvodnil, a preto nie je ani možné zistiť, aké zákonné ustanovenia aplikoval pri ustálení premlčacej doby a pri prihliadnutí na námietku premlčania. Keďže však v tejto časti opätovne len prevzal argumentáciu žalovaného a ohľadom povinnosti žalobcu predbežne prerokovať nárok s príslušným orgánom a ohľadom náležitostí žiadosti o predbežné prerokovanie nároku citoval ustanovenia § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.01.2013, ktoré sa na posudzovanú vec nevzťahujú. Takéto právne posúdenie veci potom s poukazom na skutočnosť, že žalobca podal žalobu na súd dňa 21.12.2012 vyhodnotil za nesprávne, keďže v čase žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby na súd, neboli súdom prvej inštancie citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. platné a účinné, nakoľko do zákona č. 514/2003 Z.z. boli implementované až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z.z., účinnou od 01.01.2013. Ako správne uviedol žalobca v odvolaní, v čase podania jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a v čase podania žaloby na súd zákon č. 514/2003 Z.z. nestanovoval náležitosti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, a až novelou zák. č. 412/2012 bolo zavedené, že zo žiadosti musí vyplývať titul, z ktorého sa žiadateľ domáha nároku na náhradu škody, a že na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z totožného titulu. Odvolací súd preto konštatuje, že záver súdu prvej inštancie, že žalobca si svoj nárok (v našom prípade sa jedná len o nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní) uplatnil v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a uznesením o vzatí do väzby až dňa 18.06.2015, a preto je premlčaný, nemôže obstáť. Žalobca totiž v žalobe v súlade s v tom čase účinným ust. § 79 ods. 1 O.s.p. podrobne opísal rozhodujúce skutočnosti tak, že bolo možné vymedziť predmet konania po skutkovej stránke, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (účinného do 30.06.2016) ani zákona č. 514/2003 Z.z. mu nevyplývala povinnosť uviesť aj právnu charakteristiku opísaného skutku, a ani v prípade, že by ju uviedol, nebol súd pri právnom posúdení viazaný prípadným právnym názorom žalobcu, a bol povinný sa zaoberať posúdením uplatneného nároku zo všetkých do úvahy prichádzajúcich právnych dôvodov, ak to žalobcom opísaný skutok a výsledky vykonaného dokazovania umožňovali, čo je aj prípad posudzovanej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené je namieste prijať záver, že žalobca sa žalobou domáhal náhrady trov obhajoby v trestnom konaní z titulu nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia a o vzatí do väzby, a to s poukazom na to, že bol následne súdom spod obžaloby oslobodený. Vychádzajúc zo zistenia, že skutkový stav opísaný žalobcom v žalobe umožňuje jeho nárok na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní posúdiť ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (o vznesení obvinenia) a rozhodnutím o väzbe, bude povinnosťou súdu prvej inštancie tento ním uplatnený nárok, ako už bolo uvedené aj vyššie, opätovne prejednať a rozhodnúť o ňom. 21. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby o náhradu ušlej mzdy vo výške 8.338,42 eur za obdobie od 01.11.2005 do 01.07.2008 podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil, a vo zvyšnej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný (ust. § 391 ods. 2 C.s.p.). 22. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 262 ods. 1 a § 396 ods. 3 C.s.p.). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).