Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/47/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201567 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113201567.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Břouškovej a členiek senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej, v právnej veci žalobcu: P.. Š.K. E., B. F.. F. XXX/XX, XXX XX X., proti žalovanému: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia, a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242, Česká republika, o zaplatenie 1.235,42 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 32Cb/18/2013-103 zo dňa 28.09.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 32Cb/18/2013-103 zo dňa 28.09.2015 v znení opravného uznesenia č. k. 32Cb/18/2013-130 zo dňa 12.12.2016, p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.235,42 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.235,42 Eur odo dňa 30.11.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal. 2. Opravným uznesením vydaným pod č. k. 32Cb/18/2013-130 zo dňa 12.12.2016 opravil záhlavie napadnutého rozsudku, keď uviedol, že správne obchodné meno žalovaného a sídlo je: UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242, Česká republika a v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na skutočnosť, že došlo k chybe v časti pri označení žalovaného, keď namiesto spoločnosti UniCredit Bank Czech Republic and Slovakia a.s., so sídlom Želetavská 1525/1, 140 92 Praha 4 - Michle, IČO: 649 48 242, Česká republika, bol uvedený v úvodnej časti nesprávny žalovaný, a to UniCredit Bank Slovakia a.s., Šancová 1/A, 813 33 Bratislava, IČO: 0 681 709 a chybu v písaní opravil s poukazom na ust. § 224 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Predmetné opravné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.01.2017. 3. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 17.01.2013 sa žalobca domáhal, aby mu žalovaný zaplatil istinu vo výške 1.235,42 Eur, ako aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.235,42 Eur od 23.08.2012 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Pôvodným žalobcom bol JUDr. Peter Jonáš, správca konkurznej podstaty úpadcu: F. F., nar. XX.XX.XXXX, so sídlom kancelárie správcu M. R. Štefánika 2393/29, 075 01 Trebišov. V návrhu uviedol, že uznesením Krajského súdu Košice č. k. 4K/104/2005 zo dňa 11.04.2006 bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka: F. F., nar. XX.XX.XXXX a za správcu úpadcu bol ustanovený JUDr. Peter Jonáš. 4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že správca konkurznej podstaty mal so žalovaným uzatvorenú Zmluvu o bežnom účte. Poukázal na tú skutočnosť, že na zmluve o bežnom účte bol podpis správcu konkurznej podstaty, pričom žalovaný si prefotil aj ostatné doklady ako uznesenie o vyhlásení konkurzu. Na predmetnom účte sa nachádzajú finančné prostriedky konkurznej podstaty pochádzajúce zo speňaženia konkurznej podstaty. Pri osobnom odbere výpisov z účtu v banke, správca konkurznej podstaty úpadcu zistil, že žalovaný z tohto účtu odpísal: - dňa 20.09.2011 sumu 392,42 Eur - dňa 30.11.2011 sumu 96,20 Eur - dňa 27.01.2012 sumu 247,20 Eur - dňa 29.05.2012 sumu 372,40 Eur - dňa 23.08.2012 sumu 126,20 Eur Až pri kontrole bežného účtu správca konkurznej podstaty zistil, že žalovaný zasielal exekútorom finančné prostriedky z tohto účtu, pričom však žalobca v tom čase o žiadnej exekúcii úpadcu vedomosť nemal. Žalobca uviedol, že predmetný konkurz sa riadil ešte zákonom č. 328/1991 Zb. zákona o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších noviel (ďalej len „ZKV“) a v zmysle § 14 odsek 1 písm. e), pre pohľadávku voči úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia postihujúci majetok patriaci do konkurznej podstaty, ani nadobudnúť na ňom právo na oddelené uspokojenie. Žalovaný svojim konaním spôsobil škodu žalobcovi, hoci vedel, že sa v tomto prípade jedná o konkurzný účet, zrážal z neho zrážky na základe exekučného príkazu, pričom musel mať vedomosti o tom, že z konkurzného účtu nie je možné vykonávať zrážky. Vzhľadom na tieto skutočnosti žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu. Správca konkurznej podstaty vyzval žalovaného na náhradu škody, tento však svoje zavinenie neuznal v liste zo dňa 14.11.2012. 5. K návrhu sa písomným podaním zo dňa 10.11.2013 vyjadril žalovaný. Uviedol, že nárok žalobcu neuznáva z dôvodu, že žalobca neuvádza v návrhu právne ustanovenie, o ktoré svoj nárok na úhradu žalovanej sumy opiera. Možno iba z textu dedukovať, že si ho uplatňuje ako náhradu škody. Náhradu škody si možno uplatniť len voči tomu, kto zodpovedá za škodu v zmysle § 420 odsek 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého "každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti". Zodpovednosť za škodu je teda priamo podmienená porušením právnej povinnosti. Žalovaný sa však svojim konaním porušenia žiadnej právnej povinnosti nedopustil, naopak, plnil právnu povinnosť v zmysle § 96 odsek 3 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), podľa ktorého banka je povinná po doručení exekučného príkazu vyplatiť pohľadávku a jej príslušenstvo oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak. Žalovaný nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že podľa zákona č. 328/1991 Zb. ZKV, § 14 odsek 1 písm. e), pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia, ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty, žalovaný však zdôraznil, že banka exekúciu, ani nenariaďuje, ani nevykonáva, len realizuje zákonnú povinnosť na základe príkazov exekučných orgánov. Vybavovanie exekúcií prikázaním pohľadávky z účtu v banke je u žalovaného centralizované, vybavuje sa teda na inom pracovisku, nie na pobočke, kde je vedený účet klienta. V tomto prípade však boli žalovanému dávno predtým doručené exekučné príkazy na úpadcu F. F.. Zamestnanci banky na pobočke, kde je vedený účet úpadcu, sa síce pri založení účtu v roku 2011 dozvedeli o konkurze klienta, v čase založenia účtu však exekúcia nebola aktuálna a vzhľadom k § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii č. 7/2005 Zb. v platnom znení (ďalej len „ZKR“), jej nariadenie počas trvania konkurzu ani nikto nemohol dôvodne predpokladať, preto táto informácia nebola posunutá k zamestnancom realizujúcim exekúciu. Naviac v deň doručenia exekučného rozhodnutia už mohlo byť konkurzné konanie ukončené. Napriek tomu, že na účte úpadcu boli exekúcie od 11.08.2011, žalobca upozornil žalovaného na konkurz až v septembri roku 2012. Žalovaný ihneď listom upozornil exekútora JUDr. Borisa Geberyho, v mene klienta, na vrátenie platieb. Zároveň zaslal žalobcovi vysvetlenie listom. 6. Uznesením č. k. 32Cb/18/2013-56 zo dňa 18.09.2013 súd pripustil, aby z konania na strane žalobcu vystúpil F. F., Q. 7, Q. B. a na jeho miesto do konania vstúpil D.. V. E., bytom M. F. XXX/XX, XXX XX X., nar. XX.XX.XXXX. Súd takto rozhodol s poukazom na Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 12.08.2013 a s týmto súvisiacim prevodom predmetnej pohľadávky na D.. V. E.. Súd mal za preukázané, že nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv a povinností, o ktorých súd koná. Ten čo má do konania vstúpiť na strane žalobcu vyslovil so vstupom do konania súhlas, preto súd uznesením pripustil zmenu účastníka na strane žalobcu. Na nástupcu D.. V. E. prešli práva a povinnosti pôvodne označeného žalobcu na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 12.08.2013. 7. Súd vo veci vykonal dokazovanie prednesmi žalobcu, povereného zástupcu žalovaného, uznesením Krajského súdu v Košiciach 4K/104/2005 - 19 zo dňa 11.04.2006, Zmluvou o bežnom účte uzatvorenou medzi správcom konkurznej podstaty a žalovaným dňa 05.01.2011, výpismi z účtu, ktoré správca konkurznej podstaty viedol u žalovaného, listom žalovaného zo dňa 17.09.2010 a 14.11.2012, výpisom žalovaného z obchodného registra, písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 10.11.2013, exekučnými príkazmi založenými v súdnom spise, návrhom na zmenu účastníka na strane žalobcu zo dňa 22.08.2013, Opatrením Krajského súdu v Košiciach vo veci č. k. 4K/104/2005 zo dňa 19.07.2013, písomným vyjadrením V. E. zo dňa 14.09.2015 a ostatnými listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise a z vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci: Medzi účastníkmi konania nie je sporné, že dňa 05.01.2011 účastníci konania uzatvorili zmluvu o bežnom účte, ktorú za žalobcu podpísal pôvodný žalobca, správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Peter Jonáš. Tato skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná. Spornou sa stala skutočnosť, že žalobca neuvádza vo svojom návrhu právne ustanovenia, o ktoré opiera svoj nárok na úhradu žalovanej sumy. Podľa žalovaného len z textu žalobného návrhu možno dedukovať, že si ho uplatňuje ako náhradu škody. Náhradu škody si možno uplatniť len voči tomu, kto zodpovedá za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 8. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí (šiesta časť Občianskeho zákonníka upravuje zodpovednosť za škodu v občianskoprávnych vzťahoch; vzťahuje sa na všetkých účastníkov týchto vzťahov bez ohľadu na to, či ide o osoby fyzické alebo právnické). 9. Podľa § 420 odsek 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 10. Právna povinnosť vyplývajúca z ustanovenia § 415 má charakter generálnej prevencie. Uvedená úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne vzťahy. Pod týmto pojmom je subsumovaná požiadavka dodržiavania zákonných ustanovení a zmlúv, ako aj požiadavka takého konania, ktoré nemá za následok vznik škôd. Ak si niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju všeobecnú prevenčnú povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, treba vyvodiť, že si neplní svoju právnu povinnosť, a teda koná protiprávne. Zodpovedá preto za škodu vzniknutú v príčinnej súvislosti s týmto opomenutím. Žalovaný porušil svoju zákonom uloženú preventívnu povinnosť tým, že pred vykonaním blokácie účtu a následnej exekúcie odpísaním peňažných prostriedkov z účtu úpadcu, sa nepresvedčil (neskúmal), či konkurzné konanie bolo zrušené, zastavené alebo naďalej prebieha tak, ako to obvykle robil u iných úpadcov. 11. Všeobecná úprava zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka, sa použije na obchodnoprávne vzťahy len vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového vzťahu poruší povinnosť stanovenú v právnom predpise inom, ako v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Táto všeobecne záväzná právna povinnosť (zákaz exekúcie) je ustanovená ust. § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb.ZKV: "pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty". 12. Ak banka inkasuje z účtu peňažné prostriedky bez písomného súhlasu (príkazu) majiteľa účtu, alebo splnenia zmluvných podmienok a ak jej postupom, ktorý je porušením jej povinností podľa § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka, vznikla majiteľovi majetková ujma spočívajúca v zmenšení stavu peňažných prostriedkov na jeho účte, je banka povinná mu podľa § 373 Obchodného zákonníka škodu nahradiť. 13. Podľa § 709 ods. 1 Obchodného zákonníka, banka je povinná vykonávať platby z bežného účtu a vykonávať zúčtovanie uskutočnených platieb v súlade so zmluvou o bežnom účte a v lehotách a za ďalších zákonom ustanovených podmienok pre prevody peňažných prostriedkov. 14. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že v prípade, ak nespochybňuje vyššie uvedené tvrdenia žalobcu, nemôže zároveň tvrdiť, že porušením zákona zároveň realizuje svoju zákonnú povinnosť. Zákon č. 328/1991 Zb. ZKV ako všeobecne záväzný právny predpis je záväzný erga omnes a túto záväznosť výslovne stanovuje ústava. Ide o právo absolútne, ktoré pôsobí voči všetkým ostatným osobám, teda nielen proti exekútorovi, ale aj proti žalovanému. Pokiaľ chcel žalovaný plniť exekučný príkaz, mal sa najskôr presvedčiť, či neexistuje zákonná prekážka, t. j. či konkurzné konanie (o ktorého začiatku mal preukázateľne vedomosť) už skončilo. To mohol urobiť jednoduchým a bezodkladným informovaním u správcu konkurznej podstaty, alebo vyhľadaním v Obchodnom vestníku. V konečnom dôsledku žalovaný priznal, že pri iných exekúciách to robil. 15. Exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú (analogicky podľa "starého zákona o konkurze" prerušujú) a aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil, že exekučné konanie bolo zastavené zo zákona (ex lege) vstupom povinného do konkurzu bez toho, aby o tom exekučný súd vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie (NS 7M Cdo 2/2010, NS SR M Cdo 23/2000) . 16. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že ak bol na majetok účastníka exekučného konania vystupujúceho na strane povinného vyhlásený konkurz, exekučné konanie sa podľa ust. § 14 ods. 1 pís. d) zákona č. 328/1991 Zb. zastavilo priamo zo zákona. Zastavanie exekúcie je v tomto prípade úplne nezávislé od vôle a akéhokoľvek procesného úkonu exekútora, či exekučného súdu. Problémom inštitútu zastavenia exekúcie pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke je, že Exekučný poriadok expressis verbis neustanovuje povinnosť exekútora vydať príkaz na odblokovanie účtu tak, ako je to napr. v prípade nevydania exekučného príkazu. V takýchto prípadoch by mala banka účet povinného odblokovať aj bez príkazu na odblokovanie účtu vydaného exekútorom alebo iného výslovného procesného úkonu exekútora. Pokiaľ chcel žalovaný plniť exekučné príkazy (príkaz na blokáciu účtu a následne príkaz na odpísanie peňažných prostriedky z účtu), mohol a mal počkať na zrušenie konkurzu (ak by sa predtým na základe preventívnych opatrení nedohodol s exekútorom inak). Takýto postup (kedy by exekučný príkaz počas jeho neúčinnosti "spočíval", aby bola exekúcia 1. v poradí, čo by mohlo byť aj úmyslom exekútora vydať počas konkurzu exekučný príkaz), by umožňovalo ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 328/1991 Zb., podľa ktorých zrušením konkurzu zanikajú účinky vyhlásenia konkurzu uvedené v § 14, platnosť a účinnosť úkonov vykonaných počas konkurzu tým nie je dotknutá a po právoplatnosti uznesenia o zrušení konkurzu možno viesť pre zistenú pohľadávku exekúciu na majetok úpadcu. 17. Žalobca správne poukázal aj na právny názor vyslovený v uznesení Ústavného súdu SR č. k. III.ÚS 4312/08-16 zo 16. decembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza, že vyhlásením konkurzu, už nemá exekútor možnosť uspokojiť si pohľadávku v exekučnom konaní. Jeho pohľadávka nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú musí exekútor prihlásiť do konkurzu. Aj v tomto prípade platí rímsko- právna zásada ,,z nepráva nemôže vzniknúť právo". Rovnako tak nie je možné uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (napr. uznesenie sp. zn. I.ÚS 50/2010-11). V tomto prípade teda súdny exekútor nemal právo uspokojiť pohľadávku akéhokoľvek veriteľa počas prebiehajúceho konkurzného konania, a teda ani nemohol preniesť na žalovaného právo (povinnosť) vykonať zrážku zo správcovského účtu. 18. Na pojednávaní súdu konanom dňa 28.09.2015 žalovaný namietol po prvý raz počas celého súdneho konania svoju vecnú pasívnu legitimáciu. Súd preto pristúpil ku skúmaniu vecnej legitimácie účastníkov v predmetnom spore. Súd konštatuje, že pod vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa vo všeobecnosti v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má ten z účastníkov, komu svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia), alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí a súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil. 19. Súd uviedol, že čo sa týka vrátenia žalovanej sumy, škodu spôsobil žalobcovi žalovaný a nie exekútor. Pôvodný žalobca bol v právnom vzťahu z porušenia právnej povinnosti so žalovaným. Pôvodný žalobca - správca úpadcu, uzatvoril so žalovaným dňa 05.01.2011 zmluvu o bežnom účte, ktorú za žalobcu podpísal správca konkurznej podstaty úpadcu JUDr. Peter Jonáš. Táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi sporná a žalovaný ju nikdy nepoprel. Pravdivé je tvrdenie žalobcu, že v zmysle Exekučného poriadku nie je možné navrátiť exekúciu do pôvodného stavu, celú výšku škody spôsobil žalovaný tak, ako je to vyššie uvedené. 20. V zmysle § 369 odsek 1 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. 21. Vzhľadom na žalobcom predložené listinné dôkazy, súd mu priznal úroky z omeškania. Na pojednávaní súdu žalobca určil začiatok omeškania na deň 30.11.2012, a to s odkazom na § 563 Občianskeho zákonníka (ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal ). Správca úpadcu listom zo dňa 14.11.2012 vyzval žalovaného na náhradu škody do 15 dní od doručenia tohto listu. Z odpovede žalovaného zo dňa 14.11.2012 vyplýva, že najneskôr v tento deň bola výzva doručená, takže lehota na splnenie povinnosti žalovaného končila najneskôr dňa 29.11.2012. Nasledujúcim dňom sa žalovaný dostal do omeškania. Výšku úrokov z omeškania súd určil v zmysle Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. V zmysle § 3 Nariadenia je výška úrokov z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Výška úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky k prvému dňu omeškania žalovaného s poskytnutím poistného plnenia predstavovala 1 %. V zmysle platnej právnej úpravy je žalovaný povinný žalobcovi uhradiť úroky z omeškania vo výške 8,75% p. a. z dlžnej sumy, a to za obdobie od 17.01.2013 do dňa úplného zaplatenia. 22. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). 23. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011), je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 EP vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný, v tomto prípade vedenie konkurzného konania voči povinnému. Zdôraznil, že exekučné konanie sa v tejto veci začalo až po vyhlásení konkurzu, pričom súdny exekútor, aj súd vydávajúci poverenie, museli o tejto skutočnosti vedieť, keďže ide o informáciu zverejňovanú v Obchodnom vestníku. Bolo výlučne v pôsobnosti exekútora a súdu, aby sa vysporiadali s otázkou neprípustnosti exekúcie na majetok podliehajúci konkurznej podstate. Žalovaný ďalej zdôraznil, že vedenie exekúcie nie je prípustné celkovo vo vzťahu k úpadcovi, ale výlučne vo vzťahu k majetku podliehajúcemu konkurzu. Poukázal na ust. § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 ZKV, na základe ktorého dôjde ex lege k prerušeniu exekučného konania týkajúceho sa konkurznej podstaty vyhlásením konkurzu, upravuje iba situáciu, kedy sa exekučné konanie začalo ešte pred vyhlásením konkurzu. Zákon teda výslovne nepočíta so situáciou, že by mohlo dôjsť k začatiu exekučného konania po vyhlásení konkurzu, keďže takáto situácia by vôbec nemala nastať, ak si súdny exekútor a exekučný súd splnia povinnosti, ktoré im ukladá zákon. Zdôraznil, že žalovaný nie je oprávnený vyhodnocovať zákonnosť postupu ani súlad rozhodnutia vydaného súdnym exekútorom, alebo súdom, so zákonom, a preto je potrebné vyvodiť zodpovednosť voči týmto orgánom. Argument, že zákon má vyššiu právnu silu ako exekučný príkaz, je zavádzajúci a neúplný, keďže rozhodnutia orgánov verejnej správy sú priamou aplikáciou zákona a ak aj sú v rozpore so zákonom, tak sú záväznými, pokiaľ neboli procesne zrušené. V rámci všeobecnej povinnosti pri predchádzaniu škodám podľa § 415 Občianskeho zákonníka, na ktorú apeluje nielen súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ale tak isto aj samotný žalobca vo svojom vyjadrení k odporu, je podľa názoru žalovaného potrebné zdôrazniť, že správca konkurznej podstaty konajúci v mene úpadcu, mal ako účastník konania možnosť procesnej obrany v exekučnom konaní, čím mohol zabrániť prípadným hroziacim škodám. Súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že zo strany žalovaného došlo k vedomej nedbanlivosti, keďže vedel, že môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Pri plnení na základe právoplatného rozhodnutia vydaného štátom povereným orgánom, nemôže subjekt v rámci ust. § 415 Občianskeho zákonníka povinnosti predchádzania škôd dôvodne predvídať, že takéto plnenie môže viesť k spôsobeniu škody. Rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré je priamou aplikáciou zákona, a podľa ktorého žalovaný postupoval, predstavuje nielen primeraný dôvod, ale priamo plnenie povinnosti uloženej zákonom. Žalovaný ďalej zdôraznil, že nemôže byť zodpovedný za nezákonné konanie súdneho exekútora a exekučného súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Žalovaný bol súčinný nad rámec svojich povinností a vzápätí po tom, čo ho konkurzný správca upozornil, že exekúcie boli začaté v rozpore so zákonom, upozornil na tento fakt súdneho exekútora a zároveň ho vyzval k navráteniu neoprávnene vymožených prostriedkov. Týmto poskytnutím súčinnosti nad rámec svojich povinností však žalovaný v žiadnom prípade nepriznal zodpovednosť za konanie exekútora a súdu. 24. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nevysporiadal s námietkou žalovaného ohľadne výšky žalovanej sumy. Žalovaný predloženými listinnými dôkazmi namietal, že výška škody, ktorú si žalobca žalobou nárokuje, nie je správna, pretože na úpadcovom majetku škoda v tejto výške nevznikla. Vzhľadom k tomu, že časť prostriedkov, ktoré boli z účtu odpísané v prospech exekútora JUDr. Stacha Chladného, boli vo výške 247,20 Eur vrátené exekútorom a pripísané naspäť na účet úpadcu. Škoda na majetku úpadcu, a teda na konkurznej podstate vznikla vo výške 988,22 Eur a nie 1.235,42 Eur ako žalobca chybne uviedol vo svojom návrhu. Mal za to, že súd prvej inštancie zistil nesprávne skutkový stav veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Na základe uvedeného žalovaný žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, v prípade, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 25. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný bol od zriadenia konkurzného účtu dňa 05.01.2011 v zmluvnom vzťahu s úpadcom a bez ohľadu na konanie exekútora a exekučného súdu mohol a mal zabrániť vzniknutej škode protizákonným zmenšením peňažných prostriedkov, ktoré mal spravovať, a teda aj chrániť v prospech úpadcu. Žalovaný pred vykonaním exekúcie odpísaním peňažných prostriedkov z účtu úpadcu, sa nepresvedčil, či konkurzné konanie bolo zrušené, zastavené alebo naďalej prebieha tak, ako to obvykle robil u iných úpadcov. Zdôraznil, že uvedenej škode mal zabrániť v rámci svojej zákonnej preventívnej povinnosti a mal skúmať, či konkurzné konanie naďalej prebieha, resp. či realizáciou exekučného príkazu sa neporušuje zákon č. 328/1991 ZKV, ako zákon lex specialis k Exekučnému poriadku, a teda či jeho konaním nemôže spôsobiť svojmu klientovi škodu. Sám žalovaný vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach založených v súdnom spise uvádzal, že informáciu o konkurze zavádza do bankového systému a v rámci preventívnej povinnosti skúma v Obchodnom vestníku, či neprebieha konkurzné konanie a pred samotnou realizáciou exekučného príkazu, v rámci predchádzania škodám v takýchto prípadoch, upozorňujú orgán, ktorý exekučné rozhodnutie vydal, na jeho rozpor so zákonom, čo doteraz neurobil. Žalovaný nemusel disponovať oprávneniami účastníka exekučného konania, resp. prostriedkami procesnej obrany tak, ako uvádzal vo svojom odvolaní na to, aby zabránil vzniku škody. Tvrdenie žalovaného v odvolaní, že pri plnení na základe právoplatného rozhodnutia vydaného štátom povereným orgánom, nemôže subjekt v rámci ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka povinnosti predchádzania škôd dôvodne predvídať, že takéto plnenie môže viesť k spôsobeniu škody, je v priamom rozpore s jeho tvrdením v bode 3 jeho vyjadrenia na súd zo dňa 10.11.2013, v ktorom žalovaný uviedol, že zamestnanci banky denne prehliadajú Obchodný vestník a sledujú vyhlásené konkurzy, aby sa predišlo k úhrade exekúcie z účtu klienta v konkurznom konaní a listy, ktoré v iných analogických prípadoch píšu exekútorom, v ktorých žiadajú preverenie oprávnenosti vydania predmetného príkazu na konkurzný účet v záujme predchádzania možným škodám. 26. Žalobca zdôraznil, že ak už raz škoda objektívne vznikla, nemožno neskôr hovoriť, že škoda nevznikla, keď bola vcelku alebo čiastočne nahradená. Teda pri čiastočnej náhrade škody možno hovoriť len o nahradenej škode, resp. o nenahradenej časti škody a nie o tom, že škoda vznikla v menšej výške. Z materiálneho hľadiska škodu na majetku úpadcu, ktorá vznikla v celkovej výške 1.235,42 Eur, spôsobil žalovaný a nie exekútor alebo dokonca exekučný súd. Žalobca zdôraznil, že návrh smeroval proti žalovanému, a teda žalobca je vo veci náhrady škody v spore so žalovaným a nie s exekútorom. Žalovaný doteraz ani čiastočne nenahradil spôsobenú škodu. Celú škodu mal, resp. má nahradiť žalovaný a nie exekútor alebo iná tretia osoba. Vo veci pohľadávky z titulu náhrady škody, je žalobca veriteľom a žalovaný dlžníkom. V tejto súvislosti zdôraznil, že dlh má splniť dlžník. V mene dlžníka môže dlh splniť niekto iný, ak ho dlžník tým poveril ako svojho zástupcu. V tomto prípade žalovaný a ani exekútor nepreukázali, že exekútor zastupoval žalovaného, resp. bol poverený na čiastočné vyrovnanie dlhu z titulu náhrady škody. Exekútor JUDr. Stacha Chladný neprevzal dlh od žalovaného a ani neplnil za žalovaného a finančné prostriedky poslal vo výške 247,20 Eur na účet úpadcu vo svojom mene a nie v mene, resp. v prospech žalovaného. Zo samotného výpisu z účtu nie je zrejmé, prečo a na základe čoho poslal dňa 20.03.2012 uvedenú čiastku na účet úpadcu. Pokiaľ exekútor plnil bez právneho dôvodu, mohlo by ísť zo strany úpadcu o bezdôvodné obohatenie, ktorého vrátenie by si mohol exekútor nárokovať u úpadcu, resp. následné vysporiadanie tejto čiastky by sa malo riešiť medzi úpadcom, exekútorom a poprípade aj so žalovaným mimo náhrady škody. 27. Žalobca zdôraznil, že tvrdenie žalovaného v odvolaní, že vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.09.2015 bolo žalovanému doručené až na samotnom pojednávaní a žalovaný sa nemohol s jeho obsahom včas oboznámiť, a tým pádom sa nemohol k jeho obsahu vyjadriť, je nesprávne. Žalobca zaslal svoje vyjadrenie žalovanému pred pojednávaním, a to elektronicky na e-mailovú adresu žalovaného, ktorú uvádzal ako kontakt vo svojich vyjadreniach. Túto skutočnosť uviedol aj na pojednávaní dňa 28.09.2015. To, že zástupkyňa žalovaného na súde prvej inštancie tesne pred pojednávaním mu povedala, že o nijakom maily nevie a vyjadrenie sa k nej nedostalo, svedčí len o zlej komunikácii a prenose informácií medzi organizačnými zložkami žalovaného, ktoré zapríčinilo aj vznik škody, o ktorej sa koná. Zdôraznil, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v konaní bola podľa § 221 ods. 1 písm. f) žalovanému ako účastníkovi konania, postupom súdu odňatá možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania. Bez ohľadu na to, že sa žalovaný mohol oboznámiť s vyjadrením, ktoré mu zaslal ešte pred pojednávaním na súde, je toho názoru, že nezaslaním tohto vyjadrenia k vyjadreniam žalovaného, súd neodňal žalovanému možnosť pred ním konať. V tejto súvislosti zdôraznil, že bez ohľadu na vyjadrenie a prípadné následné vyjadrenie žalovaného, by súd rozhodoval rovnako, len a len na základe listinných dôkazov a právneho posúdenia veci. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 28. Vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu zo strany žalovaného bolo doručené žalovanému dňa 17.12.2017. Žalovaný sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu podaním zo dňa 02.01.2018, kde uviedol, že exekučné konanie sa začalo až po vyhlásení konkurzu, pričom súdny exekútor, aj súd vydávajúci poverenie, museli a mali o tejto skutočnosti vedieť, keďže ide o informáciu zverejnenú v Obchodnom vestníku. Pokiaľ ide o výšku škody, ktorej sa žalobca domáha, je žalovaný toho názoru, že o sumu 247,20 Eur, ktorá bola súdnym exekútorom vrátená na účet úpadcu, sa musí znížiť suma žalobcom vymáhaná, pretože by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu. 29. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalovaného a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 30. Krajský súd poukazuje na ust. § 470 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 31. Podľa ust. § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 32. Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci bez nariadenia pojednávania s poukazom na ust. § 219 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. 33. Odvolací súd poukazuje na ust. § 387 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 34. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal v predmetnej veci dostatočné dokazovanie a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ktorý sa použije na obchodnoprávne vzťahy len vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového vzťahu porušuje povinnosť stanovenú v právnom predpise inom, alebo v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Táto všeobecne záväzná právna povinnosť je ustanovená v ust. § 14 ods. 1 písm. e) zákona č. 328/1991 Zb. ZKV, pre pohľadávku proti úpadcovi nemožno nariadiť výkon rozhodnutia, viesť výkon rozhodnutia ani vykonávať exekúciu na majetok patriaci do podstaty. 35. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že všeobecná úprava náhrady škody pre obchodnozáväzkové vzťahy je obsiahnutá v § 373 až § 386 Obchodného zákonníka. To je zodpovednosť za škodu definovaná tak, že sa týka iba škody spôsobenej porušením povinností zo záväzku, ide o objektívnu zodpovednosť za škodu. 36. Odvolací súd poukazuje na ust. § 415 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 37. Právna povinnosť vyplývajúca z ust. § 415 Občianskeho zákonníka má charakter generálnej prevencie a uvedená úprava sa vzťahuje tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne vzťahy. Pod týmto pojmom je subsumovaná požiadavka dodržiavania zákonných ustanovení a zmlúv, ako aj požiadavka takého konania, ktoré nemá za následok vznik škôd. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že každý je povinný počínať si tak, aby sa nikomu nepoškodilo. Táto povinnosť je vyjadrená slovami, že každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. 38. Ak si teda niektorý účastník občianskoprávneho vzťahu neplní svoju všeobecnú preventívnu povinnosť vyplývajúcu z ust. § 415 Občianskeho zákonníka, treba vyvodiť, že si neplní svoju preventívnu povinnosť, a teda koná protiprávne. 39. Odvolací súd súhlase ako súd prvej inštancie poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že ak chcel žalovaný plniť exekučný príkaz, mal sa najskôr presvedčiť, či neexistuje zákonná prekážka, t. j. konkurzné konanie, o ktorom začiatku mal preukázateľne vedomosť, či už skončilo. To mohol urobiť bezodkladným informovaním sa u správcu konkurznej podstaty alebo vyhľadaním v Obchodnom vestníku. Uznesenie o zastavení konkurzného konania, resp. o zrušení konkurzu, sa oznamuje prostredníctvom jeho zverejnenia v Obchodnom vestníku, nielen účastníkom konkurzného konania, ale aj širokej verejnosti a bankám. Exekučné konania sa vyhlásením konkurzu zastavujú. Aj Najvyšší súd SR vyslovil, že exekučné konanie bolo zastavené zo zákona ex lege vstupom povinného do konkurzu bez toho, aby o tom exekučný súd vydával osobitné uznesenie o zastavení exekúcie. V tejto súvislosti aj odvolací súd poukazuje na rozhodnutie NS SR 7Mcdo 2/2010 a MCdo 23/2000. 40. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ak bol na majetok účastníka exekučného konania, vystupujúceho na strane povinného, vyhlásený konkurz, exekučné konanie sa podľa ust. § 14 ods. 1 písm. d) zákona č. 328/1991 ZKV zastavilo priamo zo zákona a zastavenie exekúcie v tomto prípade úplne nezávisle od vôle a akéhokoľvek procesného úkonu exekútora, či exekučného súdu. Odvolací súd má za to, že pokiaľ žalovaný chcel plniť exekučné príkazy, príkaz na blokáciu účtu, následne príkaz na odpísanie peňažných prostriedkov z účtu, mohol a mal počkať na zrušenie konkurzu. 41. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na samotného žalovaného, ktorý uviedol, že pobočka, na ktorej je vedený účet úpadcu, sa síce pri založení účtu dozvedela o konkurze na klienta, v čase založenia účtu však exekúcia nebola aktuálna a vzhľadom na ust. § 48 zákona č. 7/2005 ZKR v platnom znení, jej nariadenie ani nikto nepredpokladal, preto sa táto informácia nedostala do bankového systému a k zamestnancom realizujúcim exekúciu. Z uvedeného listu je však zrejmé, že banka vedela v čase založenia účtu, že úpadca je v konkurze, pretože účet zakladal správca konkurznej podstaty. Ďalej žalovaný v predmetnom liste uviedol, že v rámci predchádzania škodám v takýchto prípadoch síce pred realizáciou príkazu upozorňuje orgán, ktorý exekučné rozhodnutie vydal, na jeho rozpor so zákonom, ale v tomto prípade tak neurobil. Žalovaný v predmetnom liste priznal, že z jeho strany išlo o neoprávnené odpísanie prostriedkov zo správcovského účtu a exekútora vyzval na vrátenie neoprávnene vymožených finančných prostriedkov. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný si teda sám bol vedomý, že porušil preventívnu povinnosť tým, že pred vykonaním blokácie účtu a následnej exekúcie odpísaním peňažných prostriedkov z účtu, sa v tomto konkrétnom prípade nepresvedčil, či je exekúcia z účtu možná, zákonom dovolená, a teda či neexistuje zákonná prekážka v podobe prebiehajúceho konkurzného konania. Z jeho strany išlo teda o nesplnenie si preventívnej povinnosti a nekonal tak, aby predišiel vzniku škody. 42. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v podanom odvolaní, že bol povinný na základe exekučného príkazu vykonať zrážku z predmetného účtu a zodpovedný za uvedený stav je súd, poprípade súdny exekútor, odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný bol od zriadenia konkurzného účtu dňa 05.01.2011 v zmluvnom vzťahu s úpadcom a bez ohľadu na konanie exekútora a exekučného súdu mohol a mal zabrániť vzniknutej škode protizákonným zmenšením peňažných prostriedkov, ktoré mal spravovať, a teda aj chrániť v prospech úpadcu. Žalovaný pred vykonaním exekúcie odpísaním peňažných prostriedkov z účtu úpadcu, sa nepresvedčil, či konkurzné konanie bolo zrušené, zastavené alebo naďalej prebieha tak, ako to obvykle robil u iných úpadcov. Keby žalovaný konal v súlade so svojou preventívnou povinnosťou, škoda na majetku úpadcu by nikdy nevznikla. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 27f zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého ustanovenia banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné na žiadosť správcu konkurznej podstaty dlžníka zriadiť a viesť osobitný účet dlžníka podľa osobitného predpisu, ak v rámci predmetu svojho podnikania poskytujú bankové služby podľa § 5 písm. ag). 43. Podľa ust. § 27f ods. 2 cit. zákona, povinnosť viesť osobitný účet dlžníka zaniká uplynutím doby podľa osobitného predpisu. Banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné informovať majiteľa účtu najneskôr dva mesiace vopred o zániku osobitného účtu dlžníka a o možnosti vyplatenia zostatku finančných prostriedkov alebo ich prevedenia na iný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky a o možnosti zmeny na iný účet, ak banka alebo pobočka zahraničnej banky takúto zmenu umožňuje. Pokiaľ príslušné ustanovenie § 27f odkazuje na osobitný predpis, má na mysli ust. § 167 ods. 3 zákona č. 7/2005 ZKR, ako aj ust. § 167 ods. 4 citovaného zákona. 44. Odvolací súd poukazuje na ust. § 167o ods. 4 zákona č. 7/2005 ZKR, v zmysle ktorého finančné prostriedky na osobitnom účte dlžníka nepodliehajú konkurzu, exekúcii, ani obdobnému vykonávaciemu konaniu počas 36 mesiacov od jeho zriadenia. 45. Z citovaného ust. § 167o ods. 4 je zrejmé, že finančné prostriedky vedené na osobitnom účte, v danom prípade na konkurznom účte, nepodliehajú exekúcii, ani obdobnému vykonávaciemu konaniu počas 36 mesiacov od jeho zriadenia. Napriek tejto skutočnosti banka z predmetného účtu vykonávala zrážky v prospech súdneho exekútora na základe exekučného príkazu, ktorý je síce vydaný v rozpore so zákonom, avšak banka ako strana sporu, ktorá bola v zmluvnom vzťahu s úpadcom, mala urobiť všetko pre to, aby škoda nevznikla a nemala postupovať v rozpore s vyššie uvedeným zákonom. 46. Pokiaľ ide o výšku uplatnenej škody, ktorú namieta žalovaný v podanom odvolaní, poukazujúc na skutočnosť, že časť finančných prostriedkov v sume 247,20 Eur súdny exekútor JUDr. Stacha Chladný zaplatil na účet úpadcu, odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu a poukazuje na skutočnosť, že právny vzťah vznikol medzi žalobcom ako úpadcom a medzi žalovaným, a že žalovaný pokiaľ chcel plniť, tak mal plniť dlh sám ako dlžník. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom, že v prejednanom prípade nedošlo k prevzatiu dlhu, na ktorý sa vyžaduje súhlas veriteľa, ani k pristúpeniu dlhu a súdny exekútor JUDr. Stacha Chladný neplnil za žalovaného a finančné prostriedky poslal vo výške 247,20 Eur na účet úpadcu vo svojom mene a nie v mene a v prospech žalovaného. Navyše nie je zrejmé, z akého titulu boli finančné prostriedky zo strany súdneho exekútora poslané na účet žalobcu a či nebol daný iný právny dôvod na zaplatenie predmetnej pohľadávky v prospech žalobcu z nejakej inej exekuovanej pohľadávky. Pokiaľ by žalobca prijal predmetné plnenie bez právneho dôvodu, vzniklo by na strane žalobcu bezdôvodné obohatenie a súdny exekútor, ktorý plnil, si mohol toto bezdôvodné obohatenie nárokovať. Za daného stavu veci nie je zrejmé, či mal súdny exekútor dôvod na plnenie v prospech žalobcu a či predmetná suma bola plnená zo strany súdneho exekútora z uplatneného titulu a či bola zo strany žalovaného neoprávnene v prospech súdneho exekútora odpísaná. Pokiaľ ide o námietku žalovaného v podanom odvolaní, že v konaní došlo podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP. Vzhľadom k tomu, že vyjadrenie žalobcu k odporu zo dňa 14.09.2015, ktoré má osem strán a je zároveň doplnením návrhu, bolo žalovanému doručené až na samotnom pojednávaní, žalovaný sa nemohol s jeho obsahom včas oboznámiť, a tým pádom sa nemohol k jeho obsahu vyjadriť. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom žalobcu, že toto stanovisko žalovaného nie je správne, keďže žalobca poslal svoje vyjadrenie 4 dni pred pojednávaním elektronicky na e- mailovú adresu žalovaného, ktorú uviedol ako kontakt vo svojich vyjadreniach, čo preukázal vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu, kde uviedol, kedy a na akú adresu bol mail, t. j. vyjadrenie žalobcu k podanému odporu, doručené. Uvedené vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému odoslané 25.09.2015 a na súd prvej inštancie bolo doručené dňa 23.09.2015. Odvolací súd konštatuje, že aj napriek tej skutočnosti, že vyjadrenie k odporu žalovaného bolo doručené žalovanému prostredníctvom mailu iba 3 dni pred pojednávaním, ktoré sa konalo dňa 28.09.2015, na ktorom bol prítomný žalobca aj žalovaný a mohol sa žalovaný k predmetnému stanovisku žalobcu na predmetnom pojednávaní vyjadriť, keďže ho už mal k dispozícii, neodňala sa žalovanému možnosť konať pred súdom, keďže vedel o stanovisku žalobcu v predmetnej veci, bola mu doručená žaloba vo veci samej, boli mu známe všetky listinné dôkazy, ktoré sa nachádzali v spise, a o ktoré žalobca opieral svoj žalobný návrh a ďalšie dokazovanie zo strany žalovaného nebolo navrhnuté a ani nebolo v danom prípade potrebné, keďže z predložených listinných dôkazov bolo možné zistiť skutkový stav veci. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že v danom prípade nezaslaním vyjadrenia žalobcu k podanému odporu, zo strany súdu nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom. Žalovaný mal možnosť sa k predmetnému stanovisku žalobcu vyjadriť, keďže toto mu bolo zo strany žalobcu doručené prostredníctvom mailu. 47. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne s poukazom na ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 a § 262 CSP a náhradu trov konania by bol priznal žalobcovi, ak by mu boli trovy odvolacieho konania vznikli. 49. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).