Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/663/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113203375 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113203375.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: C. D., U.. XX.XX.XXXX, R. L. XX, R., zastúpeného: BAJO LEGAL, s.r.o., so sídlom Landererova 8, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o zaplatenie náhrady škody vo výške 7.780 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 13. marca 2015, č.k. 5C/25/2013-111 v spojení s opravným uznesením zo dňa 21. septembra 2015, č.k. 5C/25/2013-140, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 609,11 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 29.11.2012 do zaplatenia, do troch dní. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 3.780 eur spolu s úrokom z omeškania 9,5 % ročne od 19.10.2012 do zaplatenia, náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000 eur, náhradu trov konania vo výške 20 eur a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 2.964,46 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Vychádzal zo zistenia, že uznesením KR PZ v Bratislave zo dňa 27.11.2008 bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví spáchaný z nedbanlivosti podľa § 158 Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 18.12.2008 sťažnosť, ktorú prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II uznesením zo dňa 26.01.2009 zamietol ako nedôvodnú. Prokurátor podal dňa 02.02.2009 obžalobu na Okresný súd Bratislava II, ktorý rozsudkom zo dňa 09.12.2010, sp. zn. 5T/15/2010 žalobcu spod obžaloby oslobodil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2011, sp.zn. 2To 3/11. Právny základ žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 3, § 5 ods.1, § 6, § 9 ods.1, ods.2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1) a s poukazom na relevantnú judikatúru a ustálenú súdnu prax. Konštatoval, že žalobca svoj nárok na náhradu škody síce odvíjal od nesprávneho úradného postupu žalovaného (prokuratúry), všetky ním tvrdené skutočnosti uvádzané v žalobe v zmysle jeho povinnosti podľa § 79 ods. 1 O.s.p. nasvedčovali však tomu, že v danom prípade došlo na strane orgánu verejnej moci (žalovaného) k vydaniu nezákonného rozhodnutia, a preto uplatňovaný nárok žalobcu posudzoval ako nárok na náhradu škody vzniknutú nezákonným rozhodnutím. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobcovi bola uznesením o vznesení obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú zodpovedá žalovaný. S poukazom na § 442 Obč. zák. priznal žalobcovi náhradu škody vo výške 3.780 eur, nakoľko v konaní bolo listinnými dôkazmi (vyúčtovanie trov advokátom, faktúra advokáta, výpis z účtu, príjmový pokladničný doklad, obsah trestného spisu), preukázané, že žalobca vynaložil tieto náklady v trestnom konaní vedenom proti jeho osobe a práve o túto sumu sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania. Nestotožnil sa s námietkou žalovaného, že žalobcovi mohlo vzniknúť právo len na náhradu tarifnej odmeny v zmysle ustanovení vyhlášky č. 655/2005 Z.z., keďže znenie § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., na ktoré žalovaný poukazoval, bolo platné od 01.01.2013, pričom výšku nároku na náhradu škody bolo potrebné v danom prípade posudzovať podľa znenia zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, keďže k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ako aj ku vzniku škody ním vyvolanej, došlo za jeho účinnosti. S poukazom na § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur považoval za čiastočne dôvodný. V tejto súvislosti konštatoval, že pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí, a tak túto mieru zisťoval dokazovaním a dospel k záveru, že trestné stíhanie malo za následok zásah do nemajetkovej sféry žalobcu a bolo spôsobilé privodiť mu vznik nemajetkovej ujmy, ktorej intenzitu však posúdil v miere nižšej, ktorá nezodpovedala celkovo uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 4.000 eur. Mal za to, že zníženie spoločenského postavenia žalobcu navonok sa prejavilo v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, o jeho cti a charaktere, v obave zo spolupráce. Za najdôležitejšiu považoval skutočnosť, že nie je možné ujmu, ktorá vznikla žalobcovi v súvislosti s trestným stíhaním, a dôstojnosť znižujúcich negatívnych pocitov, odstrániť už ničím, len priznaním nemajetkovej ujmy, a že doposiaľ mu nikto neposkytol ani morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia sa, a ani inak neodstránil následky tohto zásahu v takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného zadosťučinenia. Mal za to, že boli splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany žalovaného, sa vzhľadom na odstup času už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Preto za danej situácie považoval za jedinú možnosť ako zmierniť následky neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že trestné stíhanie predstavovalo určitý zásah do osobnostných práv žalobcu a s prihliadnutím na intenzitu, priebeh, rozsah, ohlas ako aj dĺžku trvania trestného stíhania považoval náhradu nemajetkovej ujmy v priznanej sume 2.000 eur za spravodlivú a dostatočnú formu zadosťučinenia. Zamietnutie zvyšnej časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že žalobca svoje tvrdenia o ohrození jeho spoločenského postavenia súvisiaceho s postavením starostu nepreukázal. Priznanie úrokov z omeškania odôvodnil povinnosťou štátu nahradiť škodu najneskôr v lehote do 6 mesiacov odo dňa, keď poškodený nárok riadne uplatnil, v dôsledku márneho uplynutia ktorej sa štát ocitá v omeškaní a odo dňa nasledujúceho po uplynutí tejto lehoty ho stíha povinnosť zaplatiť poškodenému tiež úroky z omeškania. Výrok o trovách konania odôvodnil § 142 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podal odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozsudok je čiastočne nepreskúmateľný. V nadväznosti na ustanovenie § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. zdôraznil, že pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Uviedol, že žalobca podal žiadosť o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu orgánov prokuratúry, generálna prokuratúra jeho žiadosť predbežne prerokovala tak, že ju odmietla z dôvodu, že v postupe prokuratúry neexistoval nesprávny úradný postup a nezistil ani existenciu nezákonného rozhodnutia, ktoré by vydala prokuratúra. Uviedol, že žalobca si následne podanou žalobou uplatnil na súde priznanie nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. V súlade s § 16 citovaného zákona sa mal súd prvej inštancie zaoberať len nárokom žalobcu uplatňovaným titulom nesprávneho úradného postupu. Súd prvej inštancie napriek tomu dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný z titulu nezákonného rozhodnutia, a preto v tejto časti spočíva jeho rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Ak mal súd prvej inštancie zato, že žalobcovi vznikla náhrada škody z titulu nezákonného rozhodnutia, mal sa vysporiadať aj s otázkou procesného zastúpenia žalovaného na súde, keďže generálna prokuratúra nebola oprávneným orgánom konať v mene štátu v prípade, ak titulom náhrady škody malo byť nezákonné rozhodnutie v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia. Škoda nebola spôsobená prokuratúrou, prokurátor sa na rozhodnutí o vznesení obvinenia ani na jeho vydaní žiadnym spôsobom nepodieľal, a zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby nezakladá príslušnosť prokuratúry, nakoľko nemá oporu v zákone. Vytýkal súdu prvej inštancie, že rozhodol v rozpore s § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. keď žalobcovi priznal nárok na dohodnutú zmluvnú odmenu a nie tarifnú odmenu tak ako to vyplýva z uvedeného ustanovenia zákona. Za nesprávne považoval aj ustálenie okamihu omeškania, keď lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Generálna prokuratúra žalobcovi oznámila prípisom zo dňa 29. 11. 2012, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí, a preto žalobcovi vznikol nárok na úroky z omeškaniam najskôr dňa 29. 11. 2012 a nie dňom 19. 10. 2012. Vo vzťahu k priznanej výške nemajetkovej ujmy namietal nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, s poukazom na to, že z neho nie je zrejmé, na základe čoho túto nemajetkovú ujmu priznal, k akému zásahu do práv žalobcu došlo a aké následky tento zásah na žalobcu mal. Žalobca sa nedomáhal nemajetkovej ujmy v dôsledku trestného stíhania, ale v dôsledku nesprávneho úradného postupu, pričom súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s príčinnou súvislosťou medzi prípadnou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom. Mal zato, že žalobca nepreukázal zásah do rodinného či pracovného života. Nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu preto považoval za nedôvodný a nepreukázaný. V rámci náhrady trov konania namietal výšku priznanej sadzby tarifnej odmeny právnemu zástupcovi žalobcu pre jej rozpor s platnou právnou úpravou. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručil žalovanému 18. 10. 2012, pričom opísal celé trestné konanie, ktoré bolo voči nemu vedené a z ktorého vyvodzuje svoje nároky uplatnené v tomto súdnom konaní. Zdôraznil, že žalovaný v jeho liste zo dňa 29. 11. 2012 uviedol, že nezistil nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie a žiadosť o predbežné prerokovanie nároku odmietol ako nedôvodnú. § 16 ods. 4 zákona v znení uvedenom žalovaným bol účinný od 01. 01. 2013, pričom jeho žiadosť o predbežné prerokovanie bola podaná ešte v roku 2012, keď toto ustanovenie v tomto zákone ešte nebolo zakotvené. Zákon o zodpovednosti štátu za škodu účinný do 31. 12. 2012 neobsahoval žiadne ustanovenia, ktoré by stanovovali obsahové náležitosti žiadosti o predbežnom prejednaní nároku ako ani iné ustanovenia, ktoré by určovali v akom rozsahu, resp. z akého titulu sa môže domáhať dotknutá osoba náhrady škody na súde. Mal zato, že nárok na náhradu škody bol prerokovaný z titulu nezákonného rozhodnutia ako aj z titulu nesprávneho právneho posúdenia, čo napokon sám žalovaný uviedol v závere svojho listu zo dňa 29. 11. 2012. Vo vzťahu k oprávnenému orgánu konať v danej veci za štát poukázal na to, že vo veciach náhrady škody spôsobenej vznesením obvinenia ako aj samotným vedením trestného stíhania ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo vnútra SR a aj Ministerstvo spravodlivosti SR a pokiaľ ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci, a žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, príslušným orgánom je ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Poukázal na to, že žalovaný nenamietal svoju nepríslušnosť a nepostúpil vec inému orgánu, jeho nárokom sa zaoberal vecne keď ho vyhodnotil ako nedôvodný. Mal za to, že označenie zástupcu štátu v tomto konaní je správne. Dodal, že na vzniku jeho škody v súvislosti s vedením trestného stíhania má rovnaký podiel zodpovednosti z titulu nezákonného rozhodnutia aj samotná prokuratúra, ktorá uznesením zamietla sťažnosť ako opravný prostriedok voči tomuto uzneseniu, čím de iure potvrdila jeho správnosť. Pri skúmaní zodpovednosti štátu za škodu z titulu nezákonného rozhodnutia v rozsahu uznesenia o vznesení obvinenia je preto potrebné toto vnímať v spojitosti s uznesením príslušnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti voči tomuto uzneseniu, obe tieto uznesenia je potrebné posudzovať spoločne ako jeden celok, keďže sťažnosť je opravným prostriedkom proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Ku škode by totiž nedošlo, ak by nebolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia, ale rovnako aj v prípade, ak by došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia na podklade sťažnosti. Za nezákonné je preto potrebné považovať aj uznesenie príslušnej prokuratúry o zamietnutí sťažnosti smerujúcej voči uzneseniu o vznesení obvinenia vo vzťahu ku ktorému platí fikcia nezákonnosti uznesenia vzhľadom na oslobodenie spod obžaloby. Ďalej zdôraznil, že škoda, ktorú si uplatňuje v tomto konaní ako náklady za zastupovanie v trestnom konaní vo výške dojednanej paušálnej odmeny zaplatenej obhajcovi, vznikla za účinnosti právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej do 31. 12. 2012, ktorá obmedzenie odmeny za zastupovanie vo výške tarifnej odmeny neobsahovala a umožňovala odškodniť celú vzniknutú škodu na rozdiel od právnej úpravy účinnej od 01. 01. 2013, ktorej aplikácia v danom prípade by predstavovala retroaktivitu zákona nezlučiteľnú s princípmi právneho štátu. S poukazom na to, že žalovanému bola doručená jeho žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 18. 10. 2012, mal zato, že od 19. 10. 2012 došlo k omeškaniu žalovaného, nakoľko už v tento deň mohol žalovaný pristúpiť k uspokojeniu jeho nároku na náhradu škody. V tejto súvislosti poukázal na to, že právna úprava v § 16 ods. 4 zákona bola prijatá až s účinnosťou od 01. 01. 2013. Čo do priznanej výšky nemajetkovej ujmy považoval odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie za ucelené a dostatočné a tvrdenia žalovaného o arbitrárnosti predmetného rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia za účelové a nepravdivé. S poukazom na vnútornú prepojenosť trestného konania a nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia mal zato, že prvoinštančný súd pri posudzovaní jeho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zohľadnil aj okolnosti týkajúce sa trestného konania, a preto jeho postup možno hodnotiť ako správny, keďže jeho nárok z neho vychádza a tým aj logicky z titulu nezákonného rozhodnutia ustáleného prvoinštančným súdom. Nesúhlasil ani s odvolacími námietkami žalovaného týkajúcimi sa priznanej náhrady trov konania. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Žalovaný v podanej replike zotrval na svojej odvolacej argumentácii a s poukazom na znenie § 3 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, kde zákon rozlišoval jednotlivé tituly náhrady škody, bol žalobca povinný v žiadosti uviesť z ktorého konkrétneho právneho titulu si nároky uplatňuje, v danom prípade si ich však uplatnil len titulom nesprávneho úradného postupu a vzhľadom na to, že žaloba bola doručená na súd 01.02.2013, mohol si žalobou uplatniť svoje nároky iba z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný, a tým bol nesprávny úradný postup a nie nezákonné rozhodnutie. Na podporu svojej argumentácie týkajúcej sa náhrady škody nesprávne priznanej súdom prvej inštancie vo výške dohodnutej zmluvnej odmeny advokáta na zastupovanie v trestnom konaní poukázal na prijatú judikatúru - uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 402/2015. Zotrval na tom, že úrok z omeškania bol nesprávne priznaný čo do ustálenia okamihu omeškania a výšky ako aj na dôvodoch svojho odvolania týkajúcich sa priznania nemajetkovej ujmy. 5. Žalobca v podanej duplike poukázal na to, že ani zo znenie § 3 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nevyplýva povinnosť označiť v žiadosti titul nároku na náhradu škody. Za postačujúce preto považoval opísanie celého priebehu trestného konania proti nemu nezákonne vedeného a posúdenie titulu považoval len za otázku právneho posúdenia. Za vylúčenú považoval aplikáciu § 16 ods. 4 účinnú od 01.01.2013 na daný prípad. Zotrval na tom, že jeho nároky boli predbežne prejednané aj z titulu nezákonného rozhodnutia. Nesúhlasil tiež s aplikáciou § 18 ods. 3 v znení účinnom od 01.01.2013 na rozhodovanie o náhrade škody spočívajúcej vo vynaložených trovách právneho zastúpenia, nakoľko škoda mu vznikla za znenia právnej úpravy účinnej do 31.12.2012. Nesúhlasil ani s použitím záverov vyplývajúcich z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 402/2015, nakoľko sa týkali právnej úpravy v zákone č. 58/1969 Zb., ktorá rozsah náhrady škody neupravovala. Žiadal prihliadnuť na závery vyplývajúce z rozsudkov Krajského súdu v Bratislave, ktoré správnosť jeho argumentácie potvrdzujú. Za správne považoval aj ustálenie okamihu omeškania žalovaného ako aj priznanú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď už samotné trestné stíhanie je spôsobilé vyvolať vznik nemajetkovej ujmy. 6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "C.s.p.") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), na odvolacom pojednávaní (§ 385 ods. 1 C.s.p.); v neprítomnosti žalobcu, ktorú odôvodnil jeho právny zástupca tým, že už bol vo veci vypočutý a všetko podstatné uviedol; a po opakovaní dokazovania (§ 384 ods. 1 C.s.p.) listinnými dokladmi (vyúčtovanie právnych služieb zo dňa 09.02.2011, návrh na zastavenie trestného stíhania zo dňa 31.07.2009 ) postupom podľa § 204 C.s.p., dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. 7. V preskúmavanej veci sa žalobca domáha zaplatenia náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku trestného stíhania, ktoré bolo nezákonné, nakoľko skončilo jeho oslobodením spod obžaloby. Žalobca v podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku odvodzoval uplatňované peňažné nároky zo skutočnosti, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, hoci trestný čin nespáchal, v tejto súvislosti poukazoval nielen na nezákonnosť postupu prokurátora v prípravnom konaní a v konaní pred súdom, ale vzhľadom na oslobodenie spod obžaloby z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, namietal samotné začatie trestného stíhania vydaním uznesenia o vznesení obvinenia príslušníkom polície. 8. Zo skutočností uvádzaných žalobcom v žiadosti možno vyvodiť, že v rámci nezákonného trestného stíhania napáda aj vznesenie obvinenia, a teda že si uplatňuje nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho postupu prokuratúry a nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, a v rozsahu tejto žiadosti o predbežné prerokovanie nároku si uplatnil svoj nárok na náhradu škody aj v tomto konaní podanou žalobou; žalobca si v tomto konaní neuplatnil iný nárok, resp. vo väčšom rozsahu, ako bol ním uplatnený žiadosťou a predbežne žalovaným prerokovaný. 9. Žalovaný sa nedôvodne dovoláva § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013, nakoľko na žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 01.10.2012 nebolo možné aplikovať právnu úpravu v § 16 ods. 1 cit. zákona v znení účinnom od 01.01.2013 stanovujúcu obligatórne obsahové náležitostí žiadosti. Od žalobcu nebolo možné vyžadovať, aby si v podanej žalobe; (už) za účinnosti právnej úpravy od 01.01.2013; uplatnil nárok z titulu, ktorý zodpovedal titulu, z ktorého bol jeho nárok predbežne prerokovaný, pretože jeho žiadosť v čase jej podania nemusela obsahovať presné vymedzenie titulu uplatňovaného nároku. Ani zo znenia § 3 ods. 1 a § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nevyplývala povinnosť poškodeného označiť v žiadosti titul nároku na náhradu škody. Možno preto uzavrieť, že žalobca v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebol povinný presne pomenovať (výslovne uviesť) titul, na základe ktorého sa náhrady škody domáha. 10. Žalobca si podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Generálnu prokuratúru SR, ktorej príslušnosť na konanie v mene štátu v tom čase vyplývala z ust. § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012. Na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3 Cdo 194/2010). V danom prípade tak prichádzali do úvahy; za právneho stavu do 01.01.2013; viaceré orgány konajúce za štát, a to Ministerstvo vnútra SR pokiaľ ide o nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia podľa § 4 ods. 1 písm. b/, a aj Generálna prokuratúra SR vzhľadom na žalobcom tvrdený nesprávny postup jej orgánov, vrátane vydaných rozhodnutí, podľa § 4 ods. 1 písm. f/, avšak príslušným orgánom konajúcim za štát sa v zmysle § 4 ods. 1 písm. l/ stala Generálna prokuratúra SR ako orgán, ktorý začal na základe žalobcom podanej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku konať ako prvý. 11. V čase podania žaloby dňa 01.02.2013 bol už účinný zákon č. 412/2012 Z.z., ktorým boli presne stanovené podmienky, za ktorých koná Ministerstvo vnútra SR v mene štátu vo veciach náhrady škody spôsobenej v trestnom konaní vyšetrovateľom policajného zboru alebo povereným príslušníkom policajného zboru. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. b/ v znení cit. novely mohlo s účinnosťou od 01. 01. 2013 vystupovať Ministerstvo vnútra SR, ako orgán konajúci v mene štátu, vo veciach náhrady škody len v tom prípade ak prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa policajného zboru alebo povereného príslušníka policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu na príslušný súd. V danej veci tak po 01. 01. 2013 do úvahy prichádzala ako jediný orgán konajúci v mene štátu Generálna prokuratúra SR, a to aj pokiaľ ide o nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, nakoľko prokurátor zamietol sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu a podal v danej trestnej veci obžalobu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo 289/2014 zo dňa 14. októbra 2015 uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 6/2016). 12. Žalobca si v konaní uplatňoval v rámci nároku na náhradu škody trovy právneho zastúpenia vo výške 3.780 eur, ktoré zaplatil obhajcovi za zastupovanie v trestnom konaní za jednotlivé úkony právnej služby v dohodnutej paušálnej odmene. Hoci trovy právneho zastúpenia vznikli žalobcovi pred prijatím právnej úpravy zákona č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 402/2015 zo dňa 28.apríla 2016 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 17/2018), ako aj nadväzujúca súdna prax (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 198/2017), zaujala taký výklad, že poškodený má nárok na náhradu účelne vynaložených trov obhajoby, za ktoré treba považovať trovy právneho zastúpenia vo výške tarifnej odmeny stanovenej za zastupovanie klienta v trestnom konaní osobitným právnym predpisom (vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Tento právny záver možno uplatniť aj v danej veci pri výklade § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 30.12.2012 (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 44/2017). 13. Pri obhajobe v danej trestnej veci bola stanovená v zmysle § 12 ods. 3 písm. a/ vyhl.č. 655/2004 Z.z. tarifná odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej dvanástiny výpočtového základu, t.j. vo výške 57,95 eur v roku 2009, vo výške 60,11 eur v roku 2010 a vo výške 61,75 eur v roku 2011. Obhajcovi tak patrila tarifná odmena za zastupovanie žalobcu v trestnom konaní za 4 úkony v roku 2009 (prevzatie zastúpenia a konzultácia, účasť na výsluchu dňa 21.05.2009, záverečné preštudovanie spisu, návrh na zastavenie trestného stíhania) v sume 231,8 eur, za 5 úkonov v roku 2010 (sťažnosť voči podmienečnému zastaveniu, účasť na pojednávaniach dňa 19.10.2012 a dňa 09.12.2010, porada s klientom v deň pojednávania dňa 19.10.2010, príprava záverečnej reči) v sume 300,55 eur a za 1 úkon (účasť na odročenom pojednávaní dňa 24.08.2010) v sume 15,01 eur a za 1 úkon v roku 2011 (účasť na pojednávaní na krajskom súde) v sume 61,75 eur, spolu vo výške 609,11 eur. 14. Žalovaný tiež dôvodne namieta, že do omeškania s plnením sa nemohol dostať deň nasledujúci po doručení mu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ale najskôr až odmietnutím žiadosti listom zo dňa 29.11.2012. Žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 609,11 eur vo výške 8,75 % ročne od 29.11.2012 do zaplatenia. 15. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 17 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu, a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou zmiernenia trestu, formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Peňažná forma zadosťučinenia je tak subsidiárna a nastupuje až v prípade, ak dostatočným prostriedkom nápravy nie je samotné konštatovanie porušenia práva a nemajetkovú ujmu nie je možné uspokojiť inak. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia, či nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 16. Je nepochybné, že trestné stíhanie vykonané na nezákonnom podklade, predstavovalo pre žalobcu obmedzenie súhrnu jeho osobnostných práv a znamenalo už samé o sebe pre neho určitú imateriálnu ujmu, čo však ale žalobcu nezbavovalo povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života, ako aj to, že zadosťučinenie v inej ako peňažnej podobe nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Z hľadiska posudzovania, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. 17. V posudzovanej veci žalobca odôvodňoval nárok na náhradu nemajetkovej ujmy tým, že nikdy nebol trestne stíhaný, zastával verejnú funkciu starostu, bolo ohrozené jeho spoločenské postavenie, keď takmer tri roky žil v strese a pod hrozbou trestu odňatia slobody, zúčastňoval sa na vyšetrovacích úkonoch, a to všetko u neho vyvolalo dlhotrvajúcu psychickú nepohodu. 18. S poukazom na tvrdenia žalobcu nemožno vyvodiť záver, že by trestné stíhanie výrazne (závažným spôsobom) ovplyvnilo dovtedajší život žalobcu, a že by preto svojím rozsahom a intenzitou predstavovalo značný zásah do jeho osobnostných práv a malo závažné dopady na jeho spoločenské uplatnenie či na jeho súkromný (partnerský) život. Trestné stíhanie, ktoré bolo vedené voči žalobcovi za nedbanlivostný trestný čin (prečin) a bez verejnej publicity nebolo spôsobilé vyvolať pochybnosti okolia o bezúhonnosti žalobcu, o jeho cti a charaktere tak, ako to bolo konštatované súdom prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súd prvej inštancie žalobu v časti zamietol s poukazom na to, že nebolo preukázané, že by trestné stíhanie vyvolalo ohrozenie spoločenského postavenia žalobcu súvisiaceho s postavením starostu a z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že pri svojich záveroch o priznaní peňažnej náhrady neprihliadol ani na výpoveď v konaní vypočutej svedkyne (partnerky žalobcu). 19. Len samotná skutočnosť, že žalobca bol bezúhonnou osobou, počas trestného stíhania sa musel zúčastňovať na vyšetrovacích úkonoch, bol vystavený hrozbe trestu odňatia slobody a bol v psychickej nepohode, nepostačujú pre záver o naplnení predpokladov pre vznik nároku na peňažnú formu náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie v tomto smere vychádzal len z potenciálnej možnosti vzniku negatívnych následkov v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení žalobcu, čo však podľa názoru odvolacieho súdu nepostačuje pre priznanie finančnej kompenzácie. V tomto prípade sa odvolaciemu súdu javilo ako postačujúce; za účelom zmiernenia, resp. vyváženia, následkov vzniknutej ujmy; samotné konštatovanie porušenia práva či ospravedlnenie. Odvolací súd preto dospel k záveru, že priznanú finančnú náhradu nemožno považovať za primeranú intenzite ujmy vzniknutej žalobcovi a následkom v jednotlivých oblastiach jeho života. 20. S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti zmenil podľa § 388 C.s.p. tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 609,11 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75% ročne od 29.11.2012 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v konaní čiastočný úspech v rozsahu 84% nepriznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, nakoľko mu v súvislosti s bránením práva preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.).