Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/115/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113225110 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113225110.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: VIA REGIONIS, o.z., so sídlom Klenová 13, 831 01 Bratislava, IČO: 42 118 611, právne zastúpený: HKP Legal, s.r.o., so sídlom Križkova 9, 811 04 Bratislava, IČO: 36 727 334, proti žalovanej: Slovenská republika - v zastúpení Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Špitálska 4, 6, 8, 816 43 Bratislava, právne zastúpený advokátskou kanceláriou Martin Pavle, s.r.o., so sídlom: Pribinova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 860 450, o zaplatenie 73.515,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I do výroku o trovách konania, zo dňa 08. novembra 2016, č. k. 20C/33/2013-132, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I vo výroku o náhrade trov konania, zo dňa 08. novembra 2016, č. k. 20C/33/2013-132, p o t v r d z u j e . II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy vo výške 73.515,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne odo dňa 14.08.2011 až do zaplatenia titulom nevyplatenia nárokovanej platby príslušnej časti nenávratného finančného príspevku, na základe Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 200/2010-1Z-4.0/V, uzavretej dňa 30.08.2010 medzi žalobcom, ako prijímateľom nenávratného finančného príspevku a medzi poskytovateľom - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ako poskytovateľom. Súd prvej inštancie v rozhodnutí priznal žalovanej právo na náhradu trov konania v plnej výške. 2. Súd prvej inštancie s poukazom na § 18 ods. 2 písm. d) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a § 21 ods. 4 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zamietnutie žaloby založil na konštatovaní nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v predmetnom konaní. Vychádzal zo skutkového stavu, že medzi poskytovateľom - Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (ako poskytovateľom) a VIA REGIONIS, o.z. (ako prijímateľom), došlo dňa 30.08.2010 k uzavretiu Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. 200/2010-1Z-4.0/V. Predmetom zmluvy bol záväzok žalobcu zrealizovať projekt „Podpora remeselníkov v J. Q.“ č. ITMS: 27120230110. Poskytovateľ sa na základe zmluvy zaviazal žalobcovi poskytnúť nenávratný finančný príspevok do výšky 340.067,98 Eur. Žalovaná podaním doručeným súdu dňa 15.01.2015 namietala pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej (Slovenská republika) v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že nárokom žalobcu na zaplatenie sumy 73.515,75 Eur spolu s príslušenstvom sa nezaoberal, nakoľko bolo potrebné prihliadnuť na námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná - Slovenská republika - v jej mene Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky nemá pasívnu legitimáciu v predmetnom konaní. Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať medzi konaním štátu prostredníctvom rozpočtových organizácií a samostatným konaním rozpočtových organizácií vo vlastnom mene a pri posudzovaní vecnej legitimácie brať do úvahy, že vecná legitimácia vychádza z hmotnoprávneho vzťahu účastníka k prejednávanej veci, t. j. svedčí len tým osobám, ktoré sú subjektmi sporného hmotnoprávneho vzťahu. V prejednávanej veci žalobca odvodzoval svoje nároky zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku zo dňa 30.08.2010 uzatvorenej žalobcom, ako prijímateľom a medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, v zastúpení Fond sociálneho rozvoja, ako poskytovateľom. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že zmluvu uzatvorilo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vo vlastnom mene a nie v mene Slovenskej republiky, a preto za záväzky zo zmluvy nemôže niesť zodpovednosť štát (žalovaná - Slovenská republika). Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, ako právnická osoba, má spôsobilosť na práva a povinnosti v právnych vzťahoch, v ktorých je zo zákona samostatným nositeľom práv a povinností. Súd prvej inštancie na podklade uvedeného žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) v zmysle zásady úspechu, keď úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v plnej výške. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podal žalobca odvolanie a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že žiadnej strane súd neprizná trovy konania. Uviedol, že z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie rozlišuje medzi subjektivitou Slovenskej republiky a subjektivitou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Žalobca však namieta, že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe akých skutočností priznal žalovanej (Slovenskej republike) náhradu trov konania, keďže žalovaná bola počas celého konania nečinná. Žalobca vychádza z názoru, že procesné úkony boli v priebehu konania vykonávané prostredníctvom právneho zástupcu Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Poukazuje, že plnomocenstvo bolo udelené právnemu zástupcovi iba zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR a nie zo strany Slovenskej republiky, pričom pri akceptácii argumentácie súdu, uvedenej v rozsudku, o odlišnosti subjektivity Slovenskej republiky a Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, z uvedeného potom vyplýva, že žalovaná (Slovenská republika) nebola právne zastúpená, keďže plnomocenstvo udelil právnemu zástupcovi iný subjekt, odlišný od žalovanej, a to Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Z uvedeného potom vyplýva, podľa názoru žalobcu, že nebolo možné prihliadnuť ani na námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keďže bola vznesená subjektom, ktorý nebol účastníkom konania (Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR). 4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uvádza, že v súdnom spise sa nachádza nielen plnomocenstvo na zastupovanie udelené Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ale aj plnomocenstvo udelené Slovenskou republikou, v mene ktorej koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (žalovaný). Plnomocenstvo, ktorým žalovaná (Slovenská republika) splnomocnila právneho zástupcu, bolo prílohou podania „Priebežného vyčíslenie náhrady trov konania odporcu a doloženie plnomocenstva na zastupovanie odporcu“ zo dňa 23.07.2015. Žalovaná bola v konaní riadne zastúpená, pričom jej zástupca adekvátne a účinne používal prostriedky procesnej obrany a argumentáciu, s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil (ako je uvedené v odôvodnení rozsudku). Výsledkom toho je, že žalovaná bola vo veci samej úspešná (žalobca sa ani neodvolal voči I. výroku vo veci samej - zamietnutie žaloby). Tieto skutočnosti potvrdzujú, že právne zastúpenie žalovanej bolo vykonávané riadne. Žalovaná žiada, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok. 5. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu proti rozsudku vo výroku o trovách konania nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania je potrebné ako vecne a právne správne potvrdiť. 6. Podľa § 255 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 7. Podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodnej aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 8. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydal súdny úradník. 9. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo vo veci. U žalovanej ide o plný úspech vo veci vtedy, ak žaloba bola zamietnutá v plnom rozsahu. Strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov voči protistrane, ktorá vo veci úspech nemala. 10. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 08. novembra 2016, č. k. 20C/33/2013-132, ktorý vo výroku o zamietnutí žaloby nadobudol právoplatnosť dňa 14.01.2017. Inak povedané, žalobca voči predmetnému meritórnemu rozhodnutiu (zamietajúcemu výroku) odvolanie nepodal. Odvolanie bolo podané žalobcom voči výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania žalovanej. 11. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu, že právny zástupca žalovaného nemal riadne udelené plnomocenstvo od žalovaného, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na č. l. 99 spisu, kde je založené riadne plnomocenstvo pre právneho zástupcu žalovanej, pričom splnomocniteľom bola Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, a teda uvedená námietka žalobcu o absencii plnomocenstva neobstojí, nakoľko plnomocenstvo právnemu zástupcovi žalovanej riadne udelené bolo. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku v časti priznania práva na náhradu trov konania žalovanej, súd prvej inštancie svoj rozsudok v tejto časti odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 262 ods. 2 CSP s tým, že žalovaná mala vo veci plný úspech, nakoľko žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, a preto priznal náhradu trov konania v plnej výške žalovanej. O výške náhrady trov konania súd rozhodne po právoplatnosti rozsudku. 12. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v danej veci správne posúdil úspech žalovanej v spore (žaloba bola právoplatne zamietnutá), a preto jej aj správne priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Skutočnosti namietané žalobcom v odvolaní, nie sú vecne odôvodnené a nemôžu pre žalobcu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania ako vecne a právne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). 13. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).