Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/39/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113230984 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113230984.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: AL SAFIR s.r.o., Belinského 20, 851 01 Bratislava, IČO: 45 489 441, proti žalovanému: Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, zast.: Advokátska kancelária Branislava Máčaja s.r.o., Bajkalská 5, 831 04 Bratislava, IČO: 46 759 875, o zaplatenie 81,33 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 35 Cb/182/2013 - 225 zo dňa 08.03.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35 Cb/182/2013 - 225 zo dňa 08.03.2016 p o t v r d z u j e . Žalovaný má právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, prvým výrokom, pripustil zmenu žalobného návrhu tak, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 193,66 eur a náhradu trov konania“. Druhým výrokom zamietol žalobu a tretím výrokom žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 131,47 eur k rukám právneho zástupcu žalovaného do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca žalobou podanou na súd dňa 16.09.2013 žiadal, aby mu žalovaný zaplatil sumu vo výške 81,33 eur a sumu 100 eur za zvýšené náklady za každý začatý mesiac od obmedzenia služieb až do obnovenia prevádzky telefónneho čísla XXXXXXXXXX a náhradu trov konania, z titulu spôsobenej škody neoprávnenou fakturáciou čiastok za užívanie služieb mobilného operátora. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 420 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 132, § 153 ods. 1, § 155 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno zodpovednosti žalovaného za uplatnenú škodu. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že spornou medzi stranami sporu bola skutočnosť, či žalovaný nárok predstavuje nárok na náhradu škody v zmysle ust. § 420 OZ. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 OZ je protiprávny úkon, t.j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom (s právnym poriadkom), ďalej existencia škody (majetková ujma) a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. Uviedol, že žalobca mal za to, že už pri prvej faktúre mu žalovaný fakturoval sumy v rozpore so zmluvou a z toho dôvodu ich reklamoval na zákazníckej linke žalovaného. Už pri prvej reklamácii ho pracovník žalovaného presviedčal, že boli uskutočnené hovory zo zahraničia, a preto je faktúra vysoká. Pri druhej reklamácii ho opätovne presviedčal, že boli uskutočnené hovory zo zahraničia a žalobca si bol istý, že nie. Z dôvodu, že nedokázal predložiť žiadne dôkazy, ich musel uhradiť. Pri tretej reklamácii sa začali pracovníci žalovaného informovať, odkiaľ na Slovensku boli hovory uskutočnené a po informácii, že z Petržalky, informovali žalobcu, že v prihraničných oblastiach sa často prepína signál na zahraničného operátora a potom telefonuje, ako keby volal zo zahraničia. Žalobca mal za to, že žalovaný bol povinný už pri prvej reklamácii zistiť všetky skutočnosti a upozorniť ho na prípadné zablokovanie voľby automatického operátora, a preto mal svoj nárok na náhradu škody za preukázaný. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca podpisom zmluvy súčasne vyjadril súhlas aj s všeobecnými podmienkami žalovaného, kde zobral na vedomie, že podľa čl. 7.2 Všeobecných podmienok poskytovania verejných elektronických komunikačných služieb prostredníctvom verejnej mobilnej siete spoločnosti Orange (ďalej len „VP“) v prihraničných oblastiach sú dostupné služby zahraničných operátorov, a teda môže nastať situácia, že bude na území SR využívať služby zahraničných operátorov. Na zabránenie tejto situácii sú mobilné telefóny vybavené funkcionalitou manuálnej voľby operátora, resp. zablokovania automatickej voľby operátora, popísané v návode na použitie každého mobilného telefónu, pričom každý mobilný telefón zobrazí pripojenie k zahraničnému operátorovi na svojom displeji. Žalovaný poukázal na čl. 8.7 VP, podľa ktorého každý používateľ zodpovedá za poplatky vyvolané nevhodným nastavením služby roaming a je ich povinný uhradiť v plnej výške a z uvedených dôvodov žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že základným predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody je samotná existencia protiprávneho úkonu spôsobilého v príčinnej súvislosti spôsobiť žalovanú výšku škody. V súvislosti s existenciou protiprávneho úkonu konštatoval, že zamestnanci žalovaného v čase žiadnej z reklamácií žalobcu nemohli disponovať objektívnou informáciou, že k vyšším platbám za služby dochádza z dôvodu, že žalobca bol v mieste svojho bydliska v A. W. pripojený do siete prostredníctvom rakúskeho operátora, a teda uskutočňoval hovory ako roamingové napriek tomu, že sa nachádzal na území SR. Jedinou objektívnou informáciou, ktorou mohli disponovať, bola informácia, že zvýšené platby spôsobili hovory prostredníctvom rakúskeho operátora, ktorú žalobcovi preukázateľne poskytli už pri prvej reklamácii a pri všetkých ďalších. Skutočnosť, že pri tretej reklamácii zamestnanec žalovaného oznámil žalobcovi, že môže dochádzať k prepnutiu operátora, bola v tom čase logickou domnienkou operátora, avšak nevyplývala zo žiadnych záznamov žalovaného. Žalovaný teda nemohol v rámci reklamačného konania poskytnúť žalobcovi objektívnu informáciu o príčine prepájania operátorov. Zo svojich záznamov mohol žalovaný objektívne zistiť, že boli realizované hovory v reklamovanom rozsahu prostredníctvom rakúskeho operátora, ale objektívne nemal ako zistiť, či boli realizované z územia Rakúska alebo SR. Konajúci súd bol toho názoru, že žalovaný sa naviac choval zodpovedne prevenčne, keď vo svojich VP informoval zákazníkov (a teda aj žalobcu), že mobilný signál nekopíruje geografické hranice štátov, a teda v prihraničných zónach je možné pripojenie k sieti zahraničného operátora. Výslovne v čl. 8.7 VP uviedol, že poplatky vyvolané nevhodným nastavením služby roaming, znáša zákazník a upozornil ho, že mu vznikne povinnosť uhradiť tieto v plnej výške. Skutočnosť, že VP sú nedielnou súčasťou zmluvy o poskytnutí služieb a žalobca bol s nimi oboznámený, považoval za nespornú. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie zistil, že nároku žalobcu chýba preukázanie protiprávneho úkonu žalovaného, ktorý by mohol založiť jeho nárok na náhradu škody. 4. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že žalovaný preukázal, že sa správal ako zodpovedný účastník zmluvy, prostredníctvom ustanovení VP upozornil žalobcu na možné dôvody vzniku škody, a teda nekonal v rozpore s objektívnym právom. Námietku žalobcu, že nie je možné od neho požadovať, aby si na displeji všimol malú ikonu trojuholníka, ktorá zobrazuje pripojenie cudzieho operátora cez roaming, resp. aby študoval rozsiahly návod k obsluhe mobilného telefónu Nokia Lumia 610, súd vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, nakoľko voľba typu mobilného telefónu bola výhradne voľbou žalobcu a žalovaný ho na povinnosť oboznámiť sa s funkciami svojho mobilného telefónu upozornil v čl. 6.6a VP. Záverom konajúci súd konštatoval, že dokazovaním sa preukázalo, že škoda žalobcu v žalovanej výške vznikla porušením prevenčnej povinnosti žalobcu predchádzať škodám. Bol toho názoru, že žalobca sa nesprával v zmysle zásady „právo patrí bdelým“ tým, že sa neoboznámil s funkcionalitou svojho mobilného telefónu a nenastavil manuálnu voľbu siete, čím by predišiel škode v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 O. s. p.. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie neúplné zistil a posúdil skutkový stav veci. Nesúhlasil so záverom konajúceho súdu, že škoda vznikla porušením prevenčnej povinnosti žalobcu predchádzať škodám tým, že sa neoboznámil s funkcionalitou svojho mobilného telefónu, nakoľko dňa 23.12.2013 požiadal pracovníčku klientskeho centra žalovaného, aby mu telefón nastavila tak, aby som s ním nemal ďalšie problémy pri používaní, ale aj v súvislosti s voľbou siete - operátora, ktorá tieto úkony podľa jej tvrdenia vykonala. Ďalej poukázal na to, že keby nemal záujem predchádzať škodám, netelefonoval by na zákaznícku linku a neinformoval by sa, čo je príčinou vysokých účtov, čo pracovníci klientskeho centra mohli zistiť, ale neurobili tak. Mal za to, že ak by každý používateľ akéhokoľvek technického zariadenia mal študovať manuál k tomuto zariadeniu, nepotrebovali by sme klientske centrá, servisy atď.. Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že sa neinformoval, kto telefón používal, automaticky počítal, že telefón používal žalobca. Používateľom bol však cudzinec, ktorý bol aj v pracovnom vzťahu so žalobcom. Vzhľadom k uvedenému sa domnieval, že súd neposúdil všetky argumenty a dôkazy správne, prípadne ich nebral do úvahy, preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť. 6. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný, ktorý bol toho názoru, že súd prvej inštancie jednoznačne úplne a správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov došiel k správnym skutkovým zisteniam a takto správne skutkové zistenia správne právne posúdil tak, že žalobca nesplnil svoju prevenčnú povinnosť oboznámiť sa s funkcionalitou svojho mobilného telefónu. Poukázal na článok 6 bod 6.6 písm. a) VP, v zmysle ktorého je zrejmé, že je základnou povinnosťou účastníka oboznámiť sa s funkcionalitami mobilného telefónu. Predajné miesta žalovaného sú samozrejme zákazníkom k dispozícii, aby im poskytli informácie ohľadom jeho služieb, predávaných zariadení, či inak pomohli, za nastavenie mobilného telefónu, či využívanie služieb však zodpovedá výlučne samotný účastník. Poukázal aj na článok 7 bod 7.2 VP, ktorý obsahuje ustanovenia, ktoré preventívne informujú účastníka o povahe šírenia rádiových vĺn v rámci siete spoločnosti Orange alebo iného podniku, a to aj mimo územia Slovenskej republiky, ktoré nie je obmedzené alebo ohraničené geografickou hranicou, a to ani hranicou územia Slovenskej republiky, ani hranicou územia iného štátu, resp. inej politicko-geografickej entity, v rámci ktorej sa služba poskytuje. Žalovaný mal za to, že z uvedeného je zrejmé, na základe čoho dospel súd k záveru, že žalobca si nesplnil svoju prevenčnú povinnosť predchádzať škodám. Žalobcovi v dôsledku toho, že sa neoboznámil s návodom na používanie mobilného telefónu a ani so všeobecnými podmienkami, nezvolil si režim manuálnej voľby siete a tiež ani v režime automatickej voľby siete nezaregistroval, že sa nachádza v režime roamingu, vznikli dodatočné náklady (škoda), ktorá by mu inak nebola vznikla. 7. K ďalšiemu bodu odvolania žalovaný uviedol, že jeho zamestnanci informovali žalobcu, že zvýšené náklady sú spôsobené hovormi v roamingu, čo bolo zrejmé aj z faktúry, ktorou bola žalobcovi vyúčtovaná cena služieb. Žalobca teda mal od začiatku vedomosť, že vyššia cena mu bola účtovaná z titulu volaní realizovaných v režime roamingu. Zamestnanci žalovaného vysvetlili žalobcovi, ktorý tvrdil, že v čase realizácie predmetných hovorov sa nachádzal na území Slovenskej republiky (toto tvrdenie môže byť pravdivé ale aj nemusí, je neoveriteľné), že aj v takomto prípade je v prihraničnej oblasti možné, že sa bude nachádzať v režime roamingu, čo je pomerne bežná záležitosť v prihraničných oblastiach Bratislavy. Na túto možnosť upozorňujú žalobcu všeobecné podmienky v článku 7 bod 7.2 a rovnako tak ho v článku 6 bod 6.6 písm. a) upozorňujú aj na to, že sa musí oboznámiť s funkcionalitou svojho mobilného telefónu. Žalobca ďalej poukázal aj na skutočnosť, že žalobcu pri realizácii hovorov v režime roamingu upozorňoval aj piktogram na displeji mobilného telefónu, t. j. vzniku zvýšených nákladov by sa vyhol, ak by v tomto režime neuskutočňoval alebo neprijímal hovory, prípadne ak by si manuálnou voľbou zvolil sieť svojho domovského operátora, t.j. žalovaného. 8. Žalovaný ďalej poukázal na to, že si riadne splnil svoju informačnú povinnosť voči žalobcovi tým, že mu odovzdal návod na používanie mobilného telefónu, že ho vo všeobecných podmienkach upozornil na špecifickú povahu poskytovanej služby (povaha šírenia rádiových vĺn, ktoré sa „riadia“ výlučne fyzikálnymi zákonitosťami, a teda „nerešpektujú“ hranice štátu), a rovnako tak ho informoval aj o tom, ako predísť situácii, kedy sa účastník dostane do režimu roamingu. 9. V súvislosti s ďalším bodom odvolania žalovaný poukázal na to, že žalobca v konaní nikdy neuviedol, a teda súd ani objektívne nemohol vedieť, že faktickým používateľom mobilného telefónu bola iná osoba než žalobca, a teda sa logicky ani nemohol touto skutočnosťou zaoberať. Túto otázku však považoval bez akéhokoľvek právneho významu vo vzťahu k predmetu sporu, keďže Zmluva o poskytovaní verejných služieb č. A6704937 (ďalej len „zmluva“) a Dodatok k Zmluve o poskytovaní verejných služieb číslo A6704937 zo dňa 23.12.2012 boli uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným. Záverom žalovaný poukázal na článok 14 písm. a) a b) VP. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a zaviazal žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. 10. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu uviedol, že zotrváva na vyjadreniach v odvolaní a v súvislosti s konaním žalovaného dodal, že v máji navštívil zákaznícke centrum žalovaného, pretože si kúpil nový mobil a nedalo sa mu nastaviť zablokovanie automatického výberu operátora. Nepodarilo sa to ani pracovníčke žalovaného, ktorá u kolegov zistila, že v operačnom systéme Windows sa toto blokovanie nedá urobiť. 11. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu poukázal na to, že žalobca vždy podľa potreby mení svoju argumentáciu. V doterajšom priebehu konania tvrdil, že jeho mobilný telefón nedisponuje funkcionalitou manuálnej voľby siete. Žalovaný návodom na používanie mobilného telefónu dokázal, že mobilný telefón žalobcu disponuje funkcionalitou manuálnej voľby siete. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že každý mobilný telefón v jeho predajnom portfóliu disponuje funkcionalitou manuálnej voľby siete. Následne žalobca argumentoval v konaní, že nie je jeho povinnosťou sa oboznámiť s návodom na používanie mobilného telefónu, podľa neho by to mal zrejme za neho urobiť žalovaný. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaný opätovne poukázal na ustanovenie článku 6 bod 6.6 písm. a) VP. Aktuálne žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že jeho mobilný telefón síce disponuje funkciou manuálnej voľby siete, avšak aj po navolení tejto funkcie sa jeho mobilný telefón vždy prepne do režimu automatickej voľby siete. Žalovaný konštatoval, že ak tvrdenie žalobcu zodpovedá skutočnosti, o čom však žalovaný nemá žiadnu vedomosť, môže ísť jedine o vadu predmetného mobilného telefónu. Žalovaný uviedol, že žalobca u neho nikdy takúto vadu mobilného telefónu nereklamoval, čo je aj reakciou žalovaného na tvrdenia žalobcu o jeho reklamácii na „zákazníckom mieste Panónska cesta 16 v mesiaci máj“. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že podľa článku 14 bod 14.2 písm. c) VP nezodpovedá, okrem iného za škody, ktoré prípadne vznikli použitím mobilného telefónu v zlom technickom stave alebo s obmedzenou funkčnosťou, čo je aj prípad žalobcu v prípade, ak je jeho tvrdenie o nemožnosti navolenia funkcie manuálnej voľby siete na jeho mobilnom telefóne pravdivé. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej iba „CSP“) bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadreniami sporových strán, odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne. 13. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 14. Úlohou odvolacieho súdu, vzhľadom na námietky odvolateľa, bolo v prvom rade posúdiť, či v prejednávanej veci súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam. Medzi stranami nebolo sporné, že dňa 23.12.2012 uzavreli Zmluvu o poskytovaní verejných služieb v znení Dodatku Zmluvy o poskytovaní verejných služieb na telefónnom čísle XXXXXXXXXX s účastníckym programom Biznis Profi Svet, s poskytnutím koncového zariadenia za zníženú cenu. Podľa článku 2 bod 2. 6 VP vydaných podľa § 44 ods. 1 zák. č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách v platnom znení, žalovaný poskytuje služby na základe zmluvy o poskytovaní verejných služieb uzatvorenej v písomnej podobe medzi ním ako podnikom a účastníkom, pričom práva a povinnosti zmluvných strán upravuje zákon o elektronických komunikáciách, platné právne predpisy, zmluva, všeobecné podmienky a cenník. Podľa článku 2 bod 2. 6 VP zmluva, vrátane jej súčastí (všeobecné podmienky, cenník) nadobudne platnosť dňom jej podpisu obidvoma zmluvnými stranami, čím sa pre tieto stáva záväznou. Žalobca si nárok uplatnil z titulu náhrady škody spôsobenej škody neoprávnenou fakturáciou čiastok za užívanie služieb mobilného operátora, pozostávajúci z čiastok, o ktoré v mesiacoch 2 a 3/2013 presiahli fakturované sumy zmluvne dohodnutý paušál, riadny paušál za mesiac 4/2013 po odpojení a náklady upomienky. Sporným medzi stranami bolo, či si žalobca nárok uplatnený z titulu náhradu škody v zmysle § 420 OZ uplatnil dôvodne. 15. Podľa § 420 ods. 1, 2, 3 OZ, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. 16. Právna úprava zodpovednosti za škodu je pomerne zložitá, najmä svojím systematickým usporiadaním v predpisoch súkromného práva. Nachádza sa tak v Občianskom ako aj Obchodnom zákonníku. Aplikácia všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 OZ prichádza do úvahy vtedy, ak subjekt obchodného záväzkového vzťahu poruší povinnosť stanovenú v inom právnom predpise ako v Obchodnom zákonníku a z tohto osobitného právneho predpisu nevyplýva niečo iné. Všeobecnú zodpovednosť za náhradu škody je možné charakterizovať ako subjektívnu zodpovednosť s predpokladaným zavinením škodcov. To znamená, že dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že škodu spôsobil škodca (žalovaný), existencia škody aj jej výška zaťažuje poškodeného (žalobcu). O všeobecnú zodpovednosť podľa Občianskeho zákonníka pôjde len vtedy, ak sú kumulatívne naplnené tieto predpoklady: 1. vznik škody, 2. protiprávnosť konania, 3. zavinenie škodcu (ktoré je podľa zákona predpokladané) 4. príčinná súvislosť medzi škodou a konaním. 17. Bez zreteľa na to, v akej právnej úprave je obsiahnutá zodpovednosť za škodu, predpokladom tejto zodpovednosti je vždy existencia škody. Vo všeobecnosti je pojem „škoda“ v právnej teórii ako aj v súdnej praxi ustálený a považuje sa za ňu majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Za protiprávne konanie ako predpoklad zodpovednosti za škodu je označované konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, teda konanie, ktoré porušuje hmotnoprávne vzťahy. Vo vzťahu k a zodpovednosti za škodu je potrebné poukázať na to, že aj nesplnenie prevenčných povinnosti (tzv. generálna prevencia) v ustanoveniach § 415 OZ, je považované za protiprávne konanie. O protiprávne konanie môže ísť len vtedy, ak konanie je v rozpore s existujúcou hmotnoprávnou právnou úpravou spoločenských vzťahov, alebo je v rozpore so zmluvným dojednaním. 18. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie jednoznačne úplne a správne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov došiel k správnym skutkovým zisteniam. Konajúci súd vychádzal zo správneho právneho názoru, že základným predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody je samotná existencia protiprávneho úkonu spôsobilého v príčinnej súvislosti spôsobiť žalovanú výšku škody a po vykonanom dokazovaní vyslovil správny záver, že žalobca nepreukázal žiaden protiprávny úkon žalovaného, ktorý by mohol založiť jeho nárok na náhradu škody. Správne poukázal na čl. 7.2 VP, podľa ktorého zvolené a zmluvou dohodnuté služby môže účastník používať len v geografickej oblasti, ktorá je pokrytá rádiovým signálom siete spoločnosti Orange. Žalobca bol zároveň uzrozumený so skutočnosťou, že šírenie rádiových vĺn v rámci siete spoločnosti Orange alebo iného podniku, a to aj mimo územia SR nie je obmedzené alebo ohraničené geografickou hranicou, a to ani hranicou územia SR ani hranicou územia iného štátu, resp. inej policko-geografickej entity, v rámci ktorej sa služba poskytuje. Odvolací súd k tomu dodáva, že informácia uvedená v tomto článku je informáciou všeobecne známou bežnému užívateľovi mobilných sietí a zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca roamingové hovory uskutočnil, pričom nie je podstatná skutočnosť, či to bolo na území alebo mimo územia SR. Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že žalovaný sa choval zodpovedne prevenčne, keď vo svojich VP informoval zákazníkov (a teda aj žalobcu), že mobilný signál nekopíruje geografické hranice štátov, a teda v prihraničných zónach je možné pripojenie k sieti zahraničného operátora. 19. Nakoľko roamingové hovory neboli zahrnuté v službách predplatených v rámci užívateľského programu žalobcov Biznis Profit Svet, žalovaný ich žalobcovi vyúčtoval v súlade s článkom 8, bodom 8. 6 VP a v súlade s platným cenníkom pre roamingové služby. Žalovaný postupoval aj v súlade s článkom čl. 8.7 VP, podľa ktorého za poplatky vyvolané nevhodným nastavením služby roaming, zodpovedá výlučne účastník, ktorý je povinný uhradiť ich v plnej výške. 20. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, ktorý argumentáciu žalobcu vznesenú v súvislosti s neplnením povinností pracovníkov žalovaného vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže žalobca v konaní nepreukázal žiadne porušenie ich zmluvných, príp. zákonných povinností. Práve naopak, žalobca nesplnil svoju prevenčnú povinnosť, keď sa dôsledne neriadil článkom 6 bod 6.6 písm. a) VP, v zmysle ktorého bolo jeho základnou povinnosťou oboznámiť sa s funkcionalitami mobilného telefónu. Žalobcovi v dôsledku toho, že sa riadne neoboznámil s návodom na používanie mobilného telefónu a ani so všeobecnými podmienkami, nezvolil si režim manuálnej voľby siete a tiež ani v režime automatickej voľby siete nezaregistroval, že sa nachádza v režime roamingu, vznikli dodatočné náklady, ktoré sa zmluvne zaviazal zaplatiť. Žalobcu pri realizácii hovorov v režime roamingu upozorňoval aj piktogram na displeji mobilného telefónu, t. j. vzniku zvýšených nákladov by sa vyhol, ak by v tomto režime neuskutočňoval alebo neprijímal hovory, prípadne ak by si manuálnou voľbou zvolil sieť svojho domovského operátora, t.j. žalovaného. Nedodržanie tohto všeobecne známeho postupu pri roamingových hovoroch žalobcom nemožno pripísať na ťarchu žalovaného, ktorý má na zaplatenie poskytnutých roamingových hovorov, či už na území iného štátu alebo uskutočnených na území SR, nárok podľa dohodnutých zmluvných podmienok. 21. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že ak by každý používateľ akéhokoľvek technického zariadenia mal študovať manuál k tomuto zariadeniu, nepotrebovali by klientske centrá, servisy atď.. V tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenie žalovaného, že jeho predajné miesta sú zákazníkom k dispozícii, aby im poskytli informácie ohľadom jeho služieb, predávaných zariadení, či inak pomohli, ale za nastavenie mobilného telefónu, či využívanie služieb zodpovednosť nesie samotný účastník. 22. Taktiež nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd sa neinformoval, kto telefón používal, keď automaticky počítal, že telefón používal žalobca, pričom jeho používateľom bol cudzinec, ktorý bol so žalobcom v pracovnom vzťahu. Odvolací súd poukazuje v tejto súvislosti na tú skutočnosť, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie uvedenú skutočnosť nenamietal, takže súd sa ňou logicky ani nemohol zaoberať. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, ktorý ju však bez ohľadu na to považoval bez akéhokoľvek právneho významu vo vzťahu k predmetu sporu, keďže Zmluva o poskytovaní verejných služieb č. A6704937 a Dodatok k Zmluve o poskytovaní verejných služieb číslo A6704937 zo dňa 23.12.2012 boli uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným. Odvolací súd dodáva, že žalobca bol povinný platiť za poskytnuté služby bez ohľadu na to, kto mobilný telefón používal. 23. Odvolací súd sa nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu vznesenými vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k odvolaniu, nakoľko neboli uplatnená včas, keď podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. 24. Odvolací súd sa na základe uvedených skutočností stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý na základe podrobne vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal protiprávny úkon žalovaného, ktorý by mohol založiť jeho nárok na náhradu škody a žalovaný preukázal, že sa správal ako zodpovedný účastník zmluvy, prostredníctvom ustanovení VP upozornil žalobcu na možné dôvody vzniku škody, a teda nekonal v rozpore s objektívnym právom. Konajúci súd sa zaoberal a posúdil všetky argumenty a dôkazy predložené sporovými stranami a na základe vykonaného dokazovania tak vyslovil správny záver, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania zodpovednosti žalovaného za uplatnenú škodu. 25. V sporovom konaní sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazná povinnosť v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia, znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie. 26. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. 27. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny. 28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalovanému odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 31. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).