Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/683/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113231548 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113231548.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: N.. T.G. T., nar. X.XX.XXXX, bytom PoI. X, XXX XX X., právne zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., Kadnárova 83, 831 06 Bratislava, IČO 47 232 765, proti žalovanému: Slovenská republika - Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o náhradu škody vo výške 951,78 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.7.2015, č.k. 19C/181/2013-140, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie náhrady škody vo výške 951,78 eur spolu s príslušenstvom, titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. f), § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1,2, § 15 ods.1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), ust. § 3 ods. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „ Občiansky zákonník“), § 21 ods. 4,5, § 101 ods.1, § 120 ods. 1, § 121, § 123, § 125, § 132, § 153 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok ( ďalej len „ O.s.p.“) a vecne tým, že nemal v trestnom konaní od momentu vznesenia obvinenia do momentu právoplatného oslobodenia žalobcu spod obžaloby preukázaný žalobcom namietaný nesprávny úradný postup a ani neboli konštatované prieťahy v trestnom konaní. Z rozhodnutí vydaných v rámci trestného konania nemal súd prvej inštancie za preukázané, že by rozhodnutia vydané v prípravnom konaní boli zrušené pre nezákonnosť, rovnako ani v konaní pred súdom nedošlo k zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia pre nezákonnosť. Na základe obsahu pripojených vyšetrovacích spisov dospel súd prvej inštancie k záveru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnosti. Ustálil, že v čase vydania uznesení o vznesení obvinenia existovala z dovtedy v trestnom konaní vykonaného dokazovania (výpoveď poškodenej, výsledky rekognície, údaje z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky) pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcu, ktorá sa nepotvrdila len v dôsledku dôkaznej núdze, keďže poškodená N.. Š. v priebehu trestného konania zomrela. I keď extenzívnym výkladom zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) , ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. bol judikatúrou prijatý záver, že z pohľadu nároku na náhradu škody má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť aj zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ako to bolo v tomto prejednávanom prípade, uvedený záver nemôže byť prijímaný absolútne a bezvýhradne. Poukazujúc na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 súd prvej inštancie uviedol, že za nezákonné nemôže byť automaticky považované každé začatie trestného stíhania, resp. každé vznesenie obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému odsúdeniu obvineného, resp. obžalovaného, bez posúdenia a zohľadnenia osobitostí trestného prípadu. Vzhľadom k zistenému skutkovému a právnemu stavu, osobitostiam prejednávaného prípadu súd prvej inštancie dospel k záveru, že priznanie uplatneného nároku na náhradu škody žalobcovi by bolo v rozpore s dobrými mravmi ako súhrnom etických, všeobecne uznávaných a udržiavaných zásad, ktorých zohľadnenie dovoľuje súdu rozhodovať praeter legem alebo dokonca až contra legem. 3. Pre úplnosť súd prvej inštancie dodal, že z predložených listinných dôkazov - príjmových pokladničných dokladov vystavených Y.. N. Syrovým (čl.45,46) nebolo možné prijať jednoznačný záver, že ním účtované zálohy na právne služby boli realizované práve v príčinnej súvislosti s napádaným trestným konaním žalobcu, nakoľko predložené príjmové doklady, s výnimkou dokladu z 15.10.2012 na sumu 35,82 eur, neobsahovali označenie konkrétneho právneho titulu, na podklade ktorého boli vystavené, ako účel platby je uvedený „právne služby, záloha“, čo spochybňuje samotnú príčinnú súvislosť medzi uplatnenou škodou a trestným konaním, a bolo to tak ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a plne procesne úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil a z obsahu spisu nevyplývali. 5. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.. Poukazujúc na ust. § 135 ods. 1 O.s.p. mal za to, že súd prvej inštancie riešil otázku, ktorá mu neprináležala a to otázku viny a dôvod jeho oslobodenia, na základe čoho žalobu zamietol. Dal do pozornosti, že jednou z najvýznamnejších zásad trestného konania je prezumpcia neviny zakotvená v § 2 ods. 4 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok, podľa ktorého sa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Taktiež je povinnosťou štátu a jeho orgánov preukázať vinu trestne stíhaného a platí, že nedokázaná vina sa posudzuje rovnako ako preukázaná nevina. Súd v civilnom konaní nie je preto oprávnený robiť závery o tom, ako by súd rozhodol o vine obžalovaného v prípade, že by neexistovala dôkazná núdza. Z priebehu trestného konania bolo zrejmým, že Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok prvoinštančného súdu, pretože tento nevykonal dôkaz, ktorý nadriadený súd považoval za potrebný na odstránenie pochybností o vine obžalovaného. Pokiaľ sa konanie z dôvodu pochybenia súdu prvej inštancie natiahlo natoľko, že poškodená zomrela a nebolo možné dôkaz vykonať, nemožno to vykladať v jeho neprospech. Taktiež mal za to, že v jeho neprospech nemožno vykladať ani jeho predchádzajúce odsúdenia, nakoľko zo samotnej skutočnosti, že už bol právoplatne odsúdený sa nedá posúdiť otázka jeho viny v inom trestnom stíhaní - obzvlášť, ak bol spod obžaloby oslobodený. Ku konštatovaniu súdu prvej inštancie, že z pokladničných dokladov nebolo možné prijať jednoznačný záver, že účtované zálohy boli realizované v príčinnej súvislosti s napádaným trestným konaním uviedol, že suma na predložených pokladničných dokladoch súhlasí s vyčíslením trov v trestnom konaní , pričom stačí preukázať, že uhradil sumu, ktorá mu bola advokátom vyúčtovaná za právne služby, nakoľko účelnosť vynaložených nákladov nebola namietaná ani žalovaným. Odvolateľ konštatoval, že súd prvej inštancie, zdôvodniac svoje rozhodnutie osobitnými okolnosťami prípadu, nestanovil žiadne kritériá, z ktorých možno určiť, čo sa v iných prípadoch považuje za osobitné okolnosti. Na základe vyššie uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná mu nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. 6. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.12.2015 a uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že súd prvej inštancie v konaní riešil otázku, ktorá mu neprináležala. Poukázal na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania k názoru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia (ČVS: ORP- 448/1-OVS-B3-2009 zo dňa 5.6.2009 a ČVS: ORP-137/1-OEK-B3-2008 zo dňa 5.6.2008) orgánmi činnými v trestnom konaní voči žalobcovi boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady, z ktorého dôvodu neboli príslušnou prokuratúrou zrušené v konaní o sťažnostiach a v čase vydania oboch uznesení o vznesení obvinenia existovala z dovtedy v trestnom konaní vykonaného dokazovania pravdepodobnosť o spáchaní tam definovaných skutkov žalobcom, ktorá sa nepotvrdila len v dôsledku dôkaznej núdze, keďže poškodená Ing. Štefánková v priebehu trestného konania zomrela. Súhlasil s odkazom súdu prvej inštancie na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013. Plne sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že vydaním uznesení o vznesení obvinenia (ČVS: ORP-448/1-OVS-B3-2009 zo dňa 5.6.2009 a ČVS: ORP-137/1-OEK- B3-2008 zo dňa 5.6.2008) orgánmi činnými v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania vyjadrených v ustanovení § 2 Trestného poriadku, v zmysle ktorých pre vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a že na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Taktiež zastával názor, že v predmetnej veci ide o prípad osobitného zreteľa, a to práve z dôvodu úmrtia poškodenej, nakoľko práve vzhľadom na túto skutočnosť vydal Okresný súd Bratislava III dňa 19.1.2012 rozsudok sp.zn. 46T 128/2009, ktorým žalobcu spod obžaloby oslobodil. Vzhľadom na uvedené na predmetnú vec možno plne aplikovať nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je podané dôvodne. 8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p. Odvolanie žalobcu vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodol odvolací súd po nadobudnutí účinnosti C.s.p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 9. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že uznesením zo dňa 5.6.2008 ČVS:ORP-137/1-OEK-B3-2008 vydaným Okresným riaditeľstvom PZ v Bratislave III bolo voči žalobcovi začaté stíhanie ako obvineného za prečin neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca sťažnosť, ktorá bola zamietnutá. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa 31.8.2009 na žalobcu obžalobu. Okresný súd Bratislava III v trestnej veci vydal dňa 14.9.2009 trestný rozkaz sp. zn. 46T 128/2009, proti ktorému podal žalobca ako obžalovaný odpor. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 28.1.2010 sp.zn. 46T 128/2009, uznal žalobcu za vinného zo spáchania prečinu neoprávneného vyrobenia a používania elektronického platobného prostriedku a inej platobnej karty. Na odvolanie žalobcu (obžalovaného) Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 19.5.2010 sp.zn. 1To 73/2010 napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uznesením OR PZ -JKP Bratislava zo dňa 5.6.2009 ČVS: ORP-448/1-OSV-B3-2009 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie ako obvineného pre prečin krádeže podľa ust. § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu podal sťažnosť žalobca. Okresná prokuratúra Bratislava III uznesením zo dňa 16.7.2009 č.k. 4Pv 144/08-17 sťažnosť žalobcu (obvineného) zamietla. Následne Okresná prokuratúra Bratislava III podala vo veci dňa 2.11.2011 na žalobcu obžalobu. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 3.11.2011 sp.zn. 1T/120/2011 spojil na spoločné prejednanie a rozhodnutie vec vedenú pod sp.zn. 1T 120/2011 a vec vedenú na pod sp.zn. 46T/128/2009, na konanie pod spoločnou značkou 46T/128/2009. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 19.1.2012 sp.zn. 46T/128/2009 oslobodil obžalovaného - žalobcu spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava III č. 4Pv 137/2008 zo dňa 2.9.2009 a č. 4Pv 144/2008 zo dňa 2.11.2011, keďže nebolo preukázané, že skutky spáchal. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.2.2012. Podaním zo dňa 5.3.2013 doručil žalobca Ministerstvu spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 13.8.2013 postúpilo žiadosť žalobcu Generálnej prokuratúre SR. Generálna prokuratúra SR listom zo dňa 10.9.2013 žalobcovi oznámila, že nie je príslušná vo veci konať, preto odstupuje žiadosť Ministerstvu spravodlivosti SR. Dňa 19.9.2013 doručil žalobca žalobu na súd. 12. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 13. Podľa § 3 ods. 2 cit. zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 14. Podľa § 5 ods. 1 cit. zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 15. Podľa § 5 ods. 3 cit. zákona ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. 16. Podľa § 6 ods. 1 cit. zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. 17. Žalobca podané odvolanie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Odvolací súd konštatuje, že uvedený odvolací dôvod uplatnený žalobcom bol naplnený. 18. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody tak už uvádzaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011 <http://merit.slv.cz/ II.US25/2011>). 19. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/ > Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 <https://www.slov-lex.sk/ pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/> Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1969/58/> Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2009] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06 <http://merit.slv.cz/III.US117/06>, I. ÚS 320/2016 <http://merit.slv.cz/I.US320/2016>, I. ÚS 395/2016 <http://merit.slv.cz/I.US395/2016> a iné). 20. Právne závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, ktorým odkazoval na nález Ústavného súdu SR sp.zn. II ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, neboli správne, nakoľko predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že najvyšší súd sa vo vzťahu k žalobcom uplatneným nárokom náležite nevysporiadal s otázkou plynutia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, čo bola podľa sťažovateľa primárna otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal najvyšší súd (a pred ním aj okresný súd a krajský súd, pozn.) vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu aj ich vecnej dôvodnosti. Odvolací súd dáva do pozornosti, že v uvedenom náleze Ústavný súd SR vyslovil síce, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení označená, t. j. trestné konanie sa presúva do štádia zisťovania skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne predpokladom tohto šetrenia, tak vzhľadom na uvedené uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Zároveň ale dodal, že legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu. 21. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že právne závery súdu prvej inštancie vychádzajúce zo záveru, že na vydanie uznesení o vznesení obvinenia boli v čase ich vydania splnené všetky zákonné predpoklady odôvodňujúce záver, že žalobca spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z ústavno-konformných úvah. Odvolací súd pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Na základe uvedeného potom nemožno považovať hore uvedené právne závery, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, za právne udržateľné. 22. I keď súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie zdôvodnil neexistenciou nezákonného rozhodnutia, v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej poukázal na osobitosti prejednávanej veci a rozpor s dobrými mravmi, vo vzťahu ku ktorým svoje závery neodôvodnil. Zároveň súd prvej inštancie vyslovil záver, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi uplatneným nárokom na náhradu škody a tvrdeným nezákonným rozhodnutím. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s námietkami žalovaného v časti nepreskúmateľnosti výšky žalobcom uplatňovaného nároku ako aj s námietkou premlčania vznesenou žalovaným vo vzťahu k trovám konania za roky 2008 a 2009. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia tak nemožno bez ďalšieho posúdiť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Na základe uvedeného možno konštatovať porušenie právo na spravodlivý proces, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie možno považovať za predčasné, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. 23. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 24. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri U. proti G., rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (G. proti G.usku, rozsudok z roku 2003). 25. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, keď v danom prípade sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal s námietkami žalovaného vo vzťahu k nároku na náhradu škody uplatňovanú v konaní žalobcom, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.); konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 C.s.p.). 26. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.1 písm. b), c) C.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci, vychádzajúc z predpokladu existencie nezákonného rozhodnutia, zamerať sa na preskúmanie splnenia ďalších dvoch podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a to vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, neopomenúc vysporiadať sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným v konaní (čl. 70), riadiac sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v tomto rozhodnutí ( § 391 ods.2 C.s.p.), opätovne vo veci rozhodne a rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uvedie stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri nárokov uplatnených žalobcom. 27. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).