Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/271/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113243191 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1113243191.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci žalobcu: Miele s.r.o., so sídlom Plynárenská 1, Bratislava, IČO: 35 872 161, zast. Mgr. Peter Neštepný, advokát, so sídlom Hodžovo námestie 2A Bratislava, proti žalovanému: B.. D. Ď., nar. XX.X.XXXX, bytom T. XX, R., o zaplatenie 243,20 eur s prísl, na odvolanie žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29.3.2018, č.k. 25C/37/2014-118, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa vo výroku o zastavení konania p o t v r d z u j e. Uznesenie súdu prvej inštancie sa vo výroku o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I) a žalovanému nepriznal náhradu trov konania(výrok II). 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), a vecne tým, že žalobca podaním doručeným súdu dňa 22.5.2017 vzal žalobu po zvážení hodnoty sporu a nákladov súdneho sporu v celom rozsahu späť. I keď žalovaný so späťvzatím žaloby nesúhlasil, ním uvádzané dôvody nepovažoval súd prvej inštancie za preukázané a zároveň ani za tak vážne, aby prevýšili právo žalobcu na dispozíciu s jeho žalobou. Tvrdenia žalovaného, že užíva viacero výrobkov zn. Miele a v prípade zabezpečenia potreby ich servisu sa žalobca k nemu správa ako k dlžníkovi, nemal zo strany žalovaného za preukázané a posúdil ich ako nesúvisiace s konaním. Dal do pozornosti, že žalovanému nič nebráni domáhať sa ochrany svojich práv zákonným spôsobom. Uviedol, že zastavením konania nebudú práva a právom chránené záujmy žalovaného v ničom dotknuté a nedôjde tak k odopretiu spravodlivosti žalovanému. 3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1, § 256 ods. 1 C.s.p. majúc za to, že zastavenie konania zavinil žalobca, nakoľko však žalovanému trovy konania nevznikli, nepriznal mu ich. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal významnou a relevantnou skutočnosťou, a to že žalobca ho i naďalej považuje za dlžníka, čo je medzi stranami nesporným. Mal za to, že späťvzatie žaloby je zo strany žalobcu zjavným zneužitím práva, nakoľko k tomuto kroku pristúpil po viac ako troch rokoch konania a po tom, čo preukázal riadne uplatnenie reklamácie. I napriek tomu si proti nemu žalobca neoprávnene uplatňoval domnelý nárok, preto trval na tom, že bolo potrebné o nároku rozhodnúť, aby bolo bez akýchkoľvek pochybností do budúcnosti zrejmé, či je dlžníkom žalobcu. Zároveň namietal, že nebol súdom prvej inštancie riadne poučený o povinnosti uniesť dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam uvedeným vo vyjadrení zo dňa 26.6.2017. 5. Odvolaním napadol aj výrok o trovách konania namietajúc, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nezohľadnil jeho stratu času v dôsledku prípravy jednotlivých podaní a účasti na pojednávaniach, zavinenú bezdôvodným uplatnením domnelého nároku žalobcu. 6. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 7. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. 9. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 16.12.2013 doručili žalobu vo veci samej, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenie sumy 243,20 eur s príslušenstvom. Nárok odôvodnil tým, že žalovaný si u neho objednal servisné služby, ktoré neuhradil. Žalovaný vo vyjadrení doručenom súdu dňa 19.6.2014 uviedol, že žalobu žalobcu neuznáva v celom rozsahu, a to z dôvodu, že žalobcom uplatnený nárok vyplýva z plnenia v rámci reklamácie predchádzajúcej služby poskytnutej žalobcom, počas ktorej došlo k poškodeniu jeho prístroja pracovníkom žalobcu. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávania, na ktorých vypočul strany sporu, vykonal dokazovanie ako aj výsluch svedka Ľ. N.. Uznesením zo dňa 25.4.2017 č.k. 25C/37/2014-102 uložil súd prvej inštancie žalobcovi zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania vo výške 400 eur. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 22.5.2017 zobral žalobca žalobu v celom rozsahu späť dôvodiac tým, že zvážil hodnotu sporu a ďalšie náklady spojené so znaleckým dokazovaním, uvádzajúc, že je presvedčený o svojej pravde. Výzvou zo dňa 2.6.2017 súd vyzval žalovaného, aby sa k späťvzatiu žaloby vyjadril. Podaním doručeným súdu dňa 27.6.2017 žalovaný vyjadril nesúhlas so späťvzatím žaloby. Napadnutým uznesením súd konanie zastavil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 10. Podľa § 144 C.s.p., žalobca môže vziať žalobu späť. 11. Podľa § 145 ods. 1 C.s.p., ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. 12. Podľa § 146 ods. 1 C.s.p., súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa § 168 alebo pojednávanie. 13. Dispozičný princíp je základným princípom civilného procesu, ktorý je typický pre konanie sporové. Vychádzajúc plne zo zásady „autor dominus litis“, t.j. žalobca je pánom sporu je na žalobcovi, či bude spor začatý a či bude tiež ukončený. Konkrétne sa dispozičný princíp prejavuje v práve realizovať tzv. dispozičné úkony, ktorými je nakladanie s konaním, predmetom. Niektoré z týchto úkonov sú v dispozícií všetkých účastníkov konania, niektoré môžu realizovať iba účastníci v určitom procesnom postavení. Späťvzatie žaloby (návrhu na začatie konania) je jedným zo širokej škály dispozičných oprávnení žalobcu ako účastníka konania s postavením tzv. dominus litis (pána sporu), ktorý má právo procesnými úkonmi, ktoré sú prejavom jeho autonómnej vôle, ovplyvňovať priebeh a smerovanie celého súdneho konania (tzv. dispozičný princíp občianskeho súdneho konania). Vôľa žalobcu dosiahnuť zastavenie konania prostredníctvom inštitútu späťvzatia žaloby je limitovaná dvoma skutočnosťami, a to nesúhlasom druhej procesnej strany so zastavením konania a existenciou vážnych dôvodov, pre ktoré konanie zastaviť nemožno. Dôkazné bremeno existencie takýchto vážnych dôvodov v konaní nesie žalovaný (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22.9.2010, sp. zn. 4Cdo/136/2010). 14. Vo vzťahu k námietkam žalovaného, že nebol súdom prvej inštancie riadne poučený o povinnosti uniesť dôkazné bremeno preukazujúce vážnosť ním uvádzaných dôvodov vo vzťahu k nesúhlasu so zastavením konania, odvolací súd uvádza. Súd prvej inštancie výzvou zo dňa 2.6.2017 vyzval žalovaného v súlade s ust. § 146 ods. 1 C.s.p., aby sa v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril, či so späťvzatím žaloby žalobcom doručenej súdu dňa 22.5.2017 súhlasí. Vychádzajúc z ust. § 146 ods. 1 C.s.p., bolo tak povinnosťou žalovaného v prípade nesúhlasu so zastavením konania vážnosť ním uvádzaných dôvodov preukázať, súd prvej inštancie si svoju poučovaniu povinnosť splnil. Do poučovacej povinnosti súdu nepatrí návod, ako by účastník mal alebo mohol v danom prípade preukázať svoj nesúhlas so zastavením konania, ale iba pomôcť k tomu, aby mohol zákonom stanoveným spôsobom dať najavo svoj postoj k podaniu strany sporu. 15. Zákon pojem „vážne dôvody“ nerieši, preto je potrebné vychádzať z toho, že posudzovanie vážnosti dôvodov je výlučne vecou voľnej úvahy a hodnotiaceho úsudku súdu. Za vážny dôvod nesúhlasu žalovaného so späťvzatím žaloby právna teória aj ustálená súdna prax (na ktorej záveroch nevznikol ani v prejednávanej veci dôvod čokoľvek meniť) považuje len tie prípady, v ktorých by po zastavení konania v dôsledku späťvzatia došlo k takej právnej situácii, ktorá by vylučovala možnosť (potrebu) vecného zaoberania sa súdu s neskorším návrhom ktoréhokoľvek z účastníkov zastavovaného konania a pre ktorú okolnosť (založenú najčastejšie na uplynutí času) ochranu práva účastníkovi (nesúhlasiacemu so späťvzatím) bolo by možno reálne poskytnúť len v tom konaní, ktoré by sa malo práve podľa namietaného späťvzatia návrhu zastaviť. Žalovaným uvádzané dôvody nesúhlasu so zastavením konania vzhľadom na charakter sporu a všetky okolností prejednávanej veci nemožno považovať za vážne dôvody, na základe ktorých by súd konanie nezastavil a nerešpekoval tak vôľu žalobca ako dominus litis v dispozícii s jeho návrhom. V prejednávanej veci žalovaný nesúhlas so zastavením konania založil na tom, že užíva viacero výrobkom žalobcu a v prípade zabezpečenia ich servisu sa k nemu žalobca správa ako k dlžníkovi a poskytnutie servisu podmieňuje nie obvyklými podmienkami za akých mu bol poskytovaný servis pred vznikom predmetu sporu, čím dochádza k jeho diskriminácii. Vychádzajúc z uvedeného možno súhlasiť so závermi súdu prvej inštancie, že v prípade, ak žalovaný tvrdí, že žalobca vo vzťahu k jeho osobe porušuje svoje zmluvné povinnosti a týmto konaním príp. nekonaním ho diskriminuje, nič žalovanému nebráni v tom, aby sa domáhal ochrany svojich práv. Odvolací súd tak totožne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaným uvádzané dôvody nesúhlasu so zastavením konania, nie sú dôvodmi vážnymi, na základe ktorých by bolo dôvodným konanie nezastaviť. Rozhodnutím o zastavení konania podľa názoru odvolacieho súdu tak nedošlo k vážnemu zásahu do práv žalovaného a k vytvoreniu nenahraditeľnej ujmy, ktorá by mohla nastať bez rozhodnutia vo veci. 16. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o zastavení konania podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vo výroku vecne správne potvrdil. 17. Podľa § 256 ods. 1 C.s.p., ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. 18. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 19. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. V odvolaní žalovaný namietal aj nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej inštancie v časti rozhodnutia o trovách konania, majúc za to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil stratu času v dôsledky prípravy jednotlivých podaní a jeho opakovanej účasti na pojednávaniach. 21. V prejednávanej veci súd prvej inštancie konanie zastavil, preto pri rozhodovaní o náhrade trov konania bolo dôvodným postupovať v súlade s ust. § 256 ods. 1 C.s.p. a skúmať procesné zavinenie na zastavení konania. Súd prvej inštancie správne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že k zastaveniu konania došlo v dôsledku procesného úkonu žalobcu a správne vyvodil, že zastavenie konania procesne zavinil žalobca. Vzhľadom k uvedeným záverom bolo dôvodným priznať náhradu trov konania žalovanému, pričom správnosť uvedených záverov ani žalovaný v odvolaní nenamietal. Nepriznanie náhrady trov konania je rozhodnutím výnimočným, a to buď z dôvodu aplikácie ust. § 257 C.s.p. alebo v prípade keby sa strana, ktorá má na náhradu trov konania nárok výslovne nároku na náhradu trov konania zriekla prípadne, ak by zjavne o náhradu trov konania neprejavila záujem, alebo by bola v konaní pasívna. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania tak bez potrebného zdôvodnenia nemožno založiť len na konštatovaní, že strane sporu žiadne trovy nevznikli, preto rozhodnutie prvoinštančného súdu o nepriznaní náhrady trov konania možno považovať za predčasné. Odvolací súd dáva do pozornosti novú právnu úpravu rozhodovania o trovách konania, podľa ktorej súd najskôr rozhoduje o nároku na náhradu trov konania (§ 262 ods. 1 C.s.p.) a následne o výške náhrady trov konania (§ 262 ods. 2 C.s.p.), pričom dôvodnosť a účelnosť uplatnený trov konania sa posudzuje v druhej fáze rozhodovania o náhrade trov konania, a to pri rozhodovaní o výške náhrady trov konania. 22. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania, proti rozhodnutiu ktorému bude prípustné odvolanie (§ 357 písm. m) C.s.p.). Až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov konania, bude následne samostatným rozhodnutím súdny úradník rozhodovať o ich výške (kde môže zohľadňovať účelnosť ich vynaloženia) proti rozhodnutiu ktorému bude prípustná sťažnosť (nie odvolanie), o ktorej bude opätovne rozhodovať súd prvej inštancie. 23. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).