Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/180/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114200643 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114200643.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: L. B., U. R., M.. XX.X.XXXX, Q. F. Ž. XXX, zastúpená spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Budziková & JUDr. Dachová, s.r.o., IČO: 47257113, so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, za ktorú koná advokátka JUDr. Marta Dachová, proti žalovanému: Ústav pamäti národa, IČO: 36555649, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, v konaní pred súdom prvej inštancie zastúpenému spoločnosťou SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o., IČO: 47244780, so sídlom Hurbanovo námestie 1, Bratislava, za ktorú koná advokát Pavol Poláček, o určenie, že žalobkyňa bola neoprávnene vedená vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, a o zdržanie sa sprístupnenia a zverejnenia údajov o jej neoprávnenom evidovaní vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. septembra 2016 č.k. 11C 3/2014-402 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti trov konania p o t v r d z u j e. Žalovanému priznáva náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti, ktorou sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa sprístupnenia a zverejnenia údajov o neoprávnenom evidovaní žalobkyne L. B., U. R., M. XX.X.XXXX, v dokumentoch Ministerstva vnútra, bývalej Štátnej bezpečnosti, vo zväzku J. XXXXX, bývalého VII. odboru V. správy ZNB Bratislava, registračné číslo XXXXX, druh zväzku a spisu Dôverník, pod krycím menom W., na internetovej stránke Z..E..Y..sk. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni. 2. Konštatoval, že žalobkyňa sa žalobou, pôvodne doručenou Okresnému súdu Poprad dňa 31.10.2013 a následne postúpenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 13.1.2014, v znení jej zmeny, ktorú súd pripustil uznesením na pojednávaní dňa 22.6.2015, domáhala: a/určenia, že je neoprávnene evidovaná v dokumentoch Ministerstva vnútra, bývalej Štátnej bezpečnosti, vo zväzku č. J. XXXXX, bývalého VII. odboru V. správy ZNB Bratislava, registračné Č.. XXXXX, druh zväzku a spisu dôverník, pod krycím menom W., v správe žalovaného, b/ uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa sprístupnenia a zverejnenia údajov o jej neoprávnenom evidovaní v dokumentoch Ministerstva vnútra, bývalej Štátnej bezpečnosti, vo zväzku č. J. XXXXX, bývalého VII. odboru V. správy ZNB Bratislava, registračné Č.. XXXXX, druh zväzku a spisu dôverník, pod krycím menom W., c/ zverejnenia rozhodnutia súdu s vyššie uvedeným výrokom na úvodnej internetovej stránke žalovaného Z..E..Y..sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, d/náhrady trov konania. 3. Vychádzal zo žalobkyňou vymedzeného skutkového tvrdenia, že sa asi v rokoch 2009-2010 od svojich detí dozvedela, že bola evidovaná vo zväzkoch bývalej Štátnej bezpečnosti (ďalej aj len „ŠTB“). Z obsahu registračného protokolu sa dozvedela, že osoba rovnako označená menom, priezviskom a dátumom narodenia bola evidovaná ako spolupracovník ŠTB v pozícii dôverník s krycím menom W.. Mala jej byť navrhnutá spolupráca zo strany ppor. V. Q., s ktorou mala bez výhrad súhlasiť; vznik spolupráce je datovaný 3.4.1979. Vylučuje, žeby jej bola navrhnutá spolupráca, žeby vedome súhlasila so spoluprácou s ŠTB a žeby spoluprácu potvrdila svojím podpisom. Podstatná časť jej zväzku, ktorá by preukazovala, čím mala prispieť k ochrane československého socialistického zriadenia, bola zničená dňa 7.12.1989. Žalobkyňa pracovala v tom čase ako recepčná účelového zariadenia Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ďalej aj len „ÚV KSČ“) Vysoké Tatry - Javorina a ppor. V. Q. poznala ako zamestnanca Úradu na ochranu ústavných činiteľov, ktorý opakovane navštevoval zariadenie, v ktorom pracovala, a komunikoval s ňou o počasí, o svojej rodine a o rodinných problémoch. Ich komunikácia prebiehala na recepcii. V registračnom zväzku na str. 8 sa uvádza, že sa mala stretnúť s povereným pracovníkom osemkrát, mala mu podať päť správ informatívneho charakteru a mala byť dvakrát pohostená. Žalobkyňa prízvukovala, že zo svojej pracovnej pozície mu poskytla len informácie o počasí a svojej rodine, o tom, kde a ktorá kľučka je pokazená; iné informácie mu neposkytovala. Spolupráca s ňou mala byť ukončená v septembri 1980 po odchode na materskú dovolenku. Ani jedna z uvedených skutočností nie je pravdivá. O tom, že bola spolupracovníčkou ŠTB sa dozvedela až s odstupom veľmi dlhého času. Táto informácia sa jej hlboko dotkla, pretože ppor. V. Q. považovala za veľmi seriózneho, priateľského a poriadneho človeka. Nevedela, že jej osobný pohovor s ním bol vyhodnotený ako vedomá spolupráca s ŠTB. Zverejnením údajov na internetovej stránke žalovaného je poškodená jej česť a dobrá povesť. V roku 1989 pracovala v hoteli Grand a jej bývalý kolega L. T. (kuchár) sa jej vysmieval, že je bonzáčka. V tom čase ešte nevedela, prečo sa jej vysmieval. V dôsledku zverejnených údajov na internetovej stránke žalovaného si zmenila aj priezvisko R. na svoje dievčenské priezvisko B.. Ochrany svojich práv sa domáha podľa § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) a podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy SR. 4. Žalovaný založil svoju obranu na tvrdení, že zverejnil registračné protokoly bývalej ŠTB podľa § 19 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z.z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 - 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 553/2002 Z.z.). Registračné protokoly predstavujú interné zoznamy vedené štatisticko-evidenčnými útvarmi ŠTB, v ktorých boli formou zoznamu evidované všetky zväzky, ktoré boli založené a vedené bývalou ŠTB. Zväzkom bol označovaný súbor dokumentov zhromažďovaný a vedený útvarom ŠTB k určitej problematike, objektu alebo osobe. Išlo o riadne evidenčné pomôcky pre administráciu a registráciu písomností, ktoré produkovala ŠTB pri svojej činnosti. V registračných protokoloch sú evidované kategórie zväzkov: skupinový zväzok, osobný zväzok, vecný operatívny zväzok, agentúrno-pátrací zväzok, evidenčný zväzok, objektový zväzok, kontrolný zväzok, spis preverovanej osoby, signálny zväzok, spis nepriateľskej osoby, spis dôverníka (v spise sa zhromažďovali informácie, ktoré mali plniť previerkové, pomocné a orientačné úlohy štátnobezpečnostnej povahy v súvislosti s odhaľovaním alebo objasňovaním protištátnej činnosti), spis kandidáta tajnej spolupráce, zväzok kandidáta na agenta, zväzok kandidáta na informátora, zväzok rezidenta, zväzok informátora, zväzok agenta, zväzok konšpiračného bytu a zväzok držiteľa prepožičaného bytu. V registračných protokoloch boli evidované osoby vedome a dobrovoľne spolupracujúce s bývalou ŠTB aj osoby významných disidentov a úhlavných nepriateľov vtedajšieho režimu. Zdôraznil, že u dôverníkov nešlo o vedomú spoluprácu s ŠTB a dôverníci nie sú považovaní ani označovaní za tajných spolupracovníkov bývalej ŠTB. Na túto skutočnosť upozorňuje aj na svojej internetovej stránke, kde je vo vzťahu k dôverníkom výslovne uvedené: „Tieto osoby neboli spolupracovníkmi ŠTB.“. Potvrdzuje to aj Nález Ústavného súdu ČSFR sp. zn. Pl. ÚS 1/1992 zo dňa 26.11.1992, ustanovenie § 2 písm. i/ zákona č. 553/2002 Z.z. aj Príkaz Ministra vnútra ČSSR obsahujúci Smernicu pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky zo dňa 25.1.1978, ktorá striktne rozlišovala medzi tajnými spolupracovníkmi (rezident, agent, držiteľ prepožičaného bytu) a dôverníkmi. V prípade dôverníkov išlo o osoby, ktoré plnili menej závažné dielčie úlohy štátnobezpečnostnej povahy, predovšetkým pomocné, orientačné a previerkové úlohy (čl. 17 Smernice). Smernica u dôverníkov nevyžadovala viazací akt (písomný záväzok spolupracovníka k spolupráci s ŠTB); viazací akt sa vyžadoval iba v prípade tajných spolupracovníkov kontrarozviedky. Dôverníci neboli zasvätení do metód a foriem práce ŠTB, nemohli nahradiť tajných spolupracovníkov, nesmeli plniť úlohy, pri ktorých bolo nutné odkryť kontrarozviedkový záujem, metódy a formy práce kontrarozviedky (čl. 25 ods. 1, ods. 2 Smernice). Žalobkyňa bola pre ŠTB záujmovou osobou, pretože pracovala ako recepčná v záujmovom objekte - účelovom zariadení ÚV KSČ Vysoké Tatry - Javorina, v ktorom sa často konali rokovania medzi poprednými straníckymi a ústavnými činiteľmi s predstaviteľmi iných štátov, zariadenie tiež využívali za účelom zotavenia. V návrhu na zaevidovanie dôverníka W. zo dňa 30.3.1979 sa uvádza, že má vzhľadom na jej funkčné zaradenie ako recepčná v hlavnej budove dokonalý prehľad o akomkoľvek pohybe zamestnancov a je tu možnosť informovať o prípadne vzniknutých problémoch, ktoré sú alebo by mohli byť predmetom záujmu ŠTB. Styky so žalobkyňou boli udržiavané do septembra 1980, kedy odišla na materskú dovolenku. Utajenie aktivít a osôb bolo pre fungovanie ŠTB zásadné - jej činnosť podliehala prísnym zásadám konšpirácie a vysokému stupňu utajenia. V čase vzniku a vedenia evidencie žalobkyne zo strany ŠTB boli všetky dokumenty týkajúce sa jej spolupráce s ŠTB vedené v režime prísne tajné a neboli dostupné iným osobám. Z uvedeného dôvodu nemohla vážnym spôsobom zasiahnuť do cti, vážnosti a dôstojnosti žalobkyne v spoločnosti. Evidenciu žalobkyne ako dôverníka ŠTB potvrdzuje viac ako 15 podpisov príslušníkov ŠTB na dokumentoch predložených súdu. Veľká časť dokumentov v osobnom zväzku bola krátko po nežnej revolúcii dňa 7.12.1989 skartovaná na príkaz prvého námestníka ministra vnútra J. C.. V prípade, že zásah do práv žalobkyne mal byť spôsobený zverejnením registračných protokolov bývalej ŠTB, uviedol, že o neoprávnenom zásahu nie je možné hovoriť vtedy, ak zásah zákon dovoľuje alebo ak k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva alebo ak existujú okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu; môže ísť o tzv. zákonnú licenciu, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon (napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 274/2007, sp. zn. 1Co 34/1995, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 2835/2011, sp. zn. 30Cdo 3126/2007). Žalovaný poukázal na zákonnú licenciu vyplývajúcu z § 19 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z.z. a nestotožnil sa s tvrdením, že plnením povinnosti uloženej citovaným zákonom konal protiprávne a neoprávnene zasiahol do osobnostných práv žalobkyne. 5. Žalovaný namietal aj svoju pasívnu vecnú legitimáciu z dôvodu, že zákon č. 553/2002 Z.z. ani žiaden iný právny predpis neobsahuje ustanovenie, na základe ktorého by ho bolo možné označiť za osobu zodpovednú za konanie ŠTB. Uviedol, že nikdy neviedol evidenciu žalobkyne ako dôverníka ŠTB a v tom čase ani neexistoval. Jeho pasívna vecná legitimácia môže byť daná len vo veciach prípadných nárokov týkajúcich sa zverejnenia registračných protokolov agentúrnych a operatívnych zväzkov ŠTB. Považoval za absurdné, aby organizácia, ktorá má za cieľ skúmať, zhromažďovať, sprístupňovať a zverejňovať informácie o činnosti represívnych zložiek štátu v čase neslobody a bojovať proti dedičstvu komunistického režimu súvisiaceho s potláčaním základných práv a slobôd, bola označená za právneho nástupcu organizácie, ktorá najviac zosobňuje temné stránky komunistického režimu. Konštatoval, že činnosť a štruktúra Zboru národnej bezpečnosti (ďalej aj len „ZNB“) bola upravená v zákone č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti v znení účinnom do 27.8.1991 (ďalej len „zákon č. 40/1974 Zb.“) a jednou z jej zložiek bola aj ŠTB. ZNB nebol socialistickou organizáciou a v právnych vzťahoch nemohol vystupovať samostatne vo svojom mene, nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania. Podľa zákona č. 128/1970 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti v znení účinnom do 31.10.1990 do pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti patrilo riadenie Štátnej bezpečnosti. Podľa § 59 ods. 9 zákona č. 40/1974 Zb. náhradu škody spôsobenej občanom zo strany ZNB poskytuje v zastúpení štátu Federálne ministerstvo vnútra alebo Ministerstvo vnútra ČSR alebo Ministerstvo vnútra SSR za útvary nimi riadené. Poukázal aj na čl. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, v zmysle ktorého nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská republika. Podľa názoru žalovaného je teda daná pasívna vecná legitimácia Slovenskej republiky zastúpenej Ministerstvom vnútra SR. 6. Súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní dňa 14.9.2016 za prítomnosti žalobkyne, právnej zástupkyne žalobkyne a právneho zástupcu žalovaného. Na pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, vyjadrením právneho zástupcu žalovaného, výsluchom svedkov T. P., V. Q. a T. C. a listinnými dôkazmi: pracovná zmluva zo dňa 28.8.1978, zväzok vedený Ministerstvom vnútra č. J. XXXXX k dôverníkovi W., registračný protokol, objektový zväzok SKALA Č.. XXXXX, objektový zväzok HRANICA Č.. XXXXX, rozkaz ministra vnútra ČSSR zo dňa 25.1.1978, ktorým sa vydáva Smernica pre prácu so spolupracovníkmi kontrarozviedky, výpis z internetovej stránky žalovaného k registračným protokolom agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti, osobná evidenčná karta príslušníka MV T. C., osobná evidenčná karta príslušníka MV V. Q., výpoveď zo zamestnania zo dňa 28.4.2010 podaná žalobkyňou, akceptovanie výpovede zo strany bývalého zamestnávateľa žalobkyne, posudok o služobnej činnosti pri skončení služobného pomeru príslušníka ZNB (žalobkyne), rozhodnutie Okresného úradu Poprad č. OU-PP-OVVS-2014/09433-2/2PS zo dňa 22.7.2014, mzdový list (zápočtový list) žalobkyne zo dňa 14.1.1990, článok U. Ž. s názvom: „ Můžou přijít, jsme hotovi ...". Nevykonal dokazovanie výsluchom svedka R. Q., pretože dňa XX.XX.XXXX zomrel. Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov T. Š. a N. S., pretože to bolo vzhľadom na vykonané dokazovanie už nadbytočné. Žalobkyňa nedala súhlas na výsluch ďalších, ňou bližšie neoznačených, svedkov (č.l. 136 súdneho spisu). 7. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobkyňa pracovala ako recepčná v účelovom zariadení ÚV KSČ - Zotavovňa DONBAS v Tatranskej Lomnici (v hlavnej budove) na základe pracovnej zmluvy zo dňa 28.8.1978 s dňom nástupu do práce dňa 8.8.1978, miestom výkonu práce bolo stredisko JAVORINA (č.l. 6 súdneho spisu). Pracovala tu od 8.8.1978 do 31.12.1989, teda 13 rokov a 95 dní; dôvodom skončenia jej pracovného pomeru bola delimitácia. Na bývalom Ministerstve vnútra ČSSR bol vedený zväzok dôverníka č. XXXXX s krycím menom W., registračné Č.. XXXXX a týka sa osoby: L. R., D. B., narodená XX.X.XXXX F. Ž., československej štátnej príslušnosti, slovenskej národnosti, pôvodným povolaním úradníčka, v čase podania návrhu na zaevidovanie zamestnaná ako recepčná v účelovom zariadení ÚV KSČ Vysoké Tatry - Javorina, ku ktorému bol založený objektový zväzok SKALA. Návrh na zaevidovanie žalobkyne ako dôverníčky podal V. Q. zaradený vo funkcii referenta agentúrno-operatívneho oddelenia VII. odboru V. správy FMV dňa 30.3.1979, pretože ju hodlal využiť ako dôverníčku k objektu účelového zariadenia ÚV KSČ Vysoké Tatry - Javorina, v ktorom sa často uskutočňovali rokovania medzi poprednými straníckymi a ústavnými činiteľmi s predstaviteľmi iných štátov a zariadenie využívali aj za účelom zotavenia. Vzhľadom na jej funkčné zaradenie recepčnej v hlavnej budove mala dokonalý prehľad o akomkoľvek pohybe zamestnancov a existovala možnosť informovania o prípadne vzniknutých problémoch, ktoré sú alebo by mohli byť predmetom záujmu, najmä pokiaľ sa v zariadení zdržiavajú alebo sú ubytovaní československí alebo zahraniční politickí a ústavní činitelia. Nebola vylúčená zaujímavá možnosť získavania zaujímavých signálov z radov obyvateľstva voči funkcionárom, pretože menovaná mala dobrý prehľad aj o obyvateľoch z blízkeho okolia. Z týchto dôvodov ju navrhoval využiť aj ako spoločenskú agentúru. Jej manžel T. R. pracoval ako colný asistent na prechode C. U.. Žalobkyňa nebola politicky organizovaná, aktívne pracovala v SZM a v mieste trvalého bydliska bola pionierskou vedúcou pre pionierov z C.. So žalobkyňou malo byť uskutočnených viacero stykov, na ktorých sa overoval jej vzťah k orgánom MV aj možnosti poskytovania informácií o veciach, ktoré sú predmetom záujmu ŠTB; žalobkyňa mala reagovať pozitívne, na stykoch podávala objektívne informácie z vlastnej iniciatívy, na základe čoho jej bola navrhnutá spolupráca, s ktorou bez výhrad súhlasila. Na základe uvedených dôvodov V. Q. žiadal o evidovanie žalobkyne u Štatisticko-evidenčného odboru XII. Správy FMV Bratislave ako dôverníka na ochranu chráneného objektu HRANICA s číslom zväzku XXXXX. 8. Z vyhodnotenia spolupráce s dôverníkom W. vypracovaného VII. odborom V. správy ZNB dňa 27.3.1985 vyplýva, že styk so žalobkyňou bol udržiavaný do mesiaca september 1980, kedy odišla na materskú dovolenku. Uskutočnilo sa celkovo osem schôdzok, na ktorých podala päť správ informatívneho charakteru a týkali sa problematiky objektov HRANICA a SKALA vo Vysokých Tatrách. Na základe správ podaných dôverníkom W. nedošlo k realizácii žiadnej osoby, boli však prevedené niektoré preventívne opatrenia smerujúce k odstraňovaniu získaných, resp. zistených nedostatkov. Schôdzky so žalobkyňou sa uskutočnili prevažne na jej pracovisku. Neboli získané žiadne poznatky nasvedčujúce tomu, že by bola na pracovisku alebo v mieste svojho trvalého bydliska podozrievaná zo spolupráce s orgánmi MV alebo by bola dekonšpirovaná. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola od roku 1980 na materskej dovolenke a nebol predpoklad, že sa opäť vráti pracovať do zamestnania v objektoch SKALA a HRANICA, nebolo účelné ju viesť v agentúrnej sieti. Vyhodnotenie vyhotovil a podpísal operatívny pracovník R. Q. a odsúhlasil ho svedok T. C.. 9. V dôvodovej správe na uloženie zväzku dôverníka W. Č.. XXXXX do archívu Štatisticko-evidenčného odboru XII. Správy ZNB sa uvádza, že žalobkyňa pristupovala k spolupráci seriózne, na každej schôdzke sa snažila objektívne informovať o zaujímavých skutočnostiach, správy podávala ústne. Správy ňou podávané boli preverované a zakladali sa na pravde. Na základe ňou podaných správ nedošlo k realizácii žiadnej osoby. Počas spolupráce nebola ani raz odmenená, v dvoch prípadoch bola primerane na schôdzke pohostená. Dôvodom ukončenia spolupráce bol jej odchod na materskú dovolenku. Vzhľadom na to, že do tohto obdobia žalobkyňa nenastúpila pracovať do objektu zvláštnej dôležitosti a nebol reálny predpoklad, že do tohto zamestnania v budúcnosti nastúpi, bolo rozhodnuté spoluprácu s ňou ukončiť a zväzok uložiť do archívu na päť rokov. Dôvodovú správu vyhotovil a podpísal operatívny pracovník R. Q. a odsúhlasil svedok T. C.; obaja žiadali zničiť zložku vlastnoručných správ a finančnej časti. 10. V zozname dokumentov vo zväzku Dôverníka W. Č.. XXXXX sa uvádza poznámka, že dňa 7.12.1989 boli skartované: lustrácia žalobkyne, výpis z kádrového dotazníka žalobkyne, dožiadanie o previerku ŠTB, výsledky previerky ŠTB, správy zo styku, fotografie, záznam o prevzatí zväzku, vyhodnotenie spolupráce so žalobkyňou za rok 1979, previerka, odchod zo zamestnania na materskú dovolenku a evidenčný list výdavkov; č.l. 2, 6 až 19 zväzku. K účelovému zariadeniu ÚV KSČ - Zotavovňa DONBAS, kde pracovala žalobkyňa ako recepčná, bol dňa 14.1.1974 V. správou FMV zriadený objektový zväzok SKALA č. XXXXX; do vyčleneného priestoru patrila hlavná budova zotavovne DONBAS (kde pracovala žalobkyňa) a druhá budova zotavovne DONBAS. Chránený objekt slúžil na rekreačné účely chránených osôb - čelných straníckych a ústavných činiteľov a býval miestom rokovania a oddychu vedúcich predstaviteľov československých a zahraničných delegácií; z týchto dôvodov bola zotavovňa DONBAS objektom záujmu nepriateľsky zameraných osôb voči socialistickému zriadeniu a tiež objektom záujmu zahraničných rozviedok. Objektový zväzok viedol nstržm. F. a dňa 26.5.1976 ho odovzdal svedkovi V. Q., ktorý ho v ten deň aj prevzal a prevzatie potvrdil svojím podpisom. V. Q. následne dňa 28.8.1979 zväzok odovzdal R. Q.. K ochrane objektu bol využívaný dôverník W. Č.. XXXXX, dôverník TOPOĽ č. XXXXX, tajný spolupracovník ALEX č. XXXXX a dôverník SMREK č. XXXXX. V priebehu rozpracovania nebola realizovaná žiadna osoba. Keďže chránený objekt bol zrušený a pominuli dôvody jeho ďalšieho obhospodarovania, R. Q. navrhol zväzok SKALA č. XXXXX uložiť do archívu Štatisticko-evidenčného odboru - Úradovne pre ochranu ústavy a demokracie v Bratislave na päť rokov. Záverečná správa k zväzku SKALA č. XXXXX bola spísaná dňa 9.8.1990 na Úrade FMV pre ochranu ústavných činiteľov III. odbor, 2. oddelenie a schválil ju N. S., námestník riaditeľa tohto úradu. Na poľovnícky zámoček Javorina nachádzajúci sa v Belianskych Tatrách bol dňa 14.1.1974 zriadený objektový zväzok HRANICA č. XXXXX. Dôvodom založenia zväzku bola skutočnosť, že poľovnícky zámoček Javorina sa nachádza na rozhraní slovensko-poľských hraníc, v bezprostrednej blízkosti lesa, v jeho okolí sa mohli pohybovať domáci aj zahraniční turisti, nebol vylúčený ani pohyb osôb so závadami štátobezpečnostného a kriminálneho charakteru. Poľovnícky zámoček bol miestom odpočinku a zotavenia čelných straníckych a ústavných činiteľov, rokovaní a odpočinku vedúcich predstaviteľov československých a zahraničných delegácií. Z týchto dôvodov bol poľovnícky zámček Javorina objektom záujmu nepriateľsky zameraných osôb voči socialistickému zriadeniu a zahraničných rozviedok. Ukazovala sa nevyhnutnosť vykonávať aktívnu štátobezpečnostnú ochranu tohto objektu a vykonávať agentúrno-operatívne opatrenia. Svedok V. Q. dňa 28.8.1979 odovzdal objektový zväzok HRANICA č. XXXXX R. Q.. V záverečnej správe s návrhom na uloženie objektového zväzku HRANICA č. XXXXX do archívu zo dňa 9.8.1990 sa uvádza, že k ochrane objektu boli využívaní predovšetkým dôverníci W. Č.. XXXXX (žalobkyňa), TOPOĽ č. XXXXX a SMREK č. XXXXX. V priebehu rozpracovávania nebola realizovaná žiadna osoba. Keďže chránený objekt bol zrušený a pominuli dôvody jeho ďalšieho obhospodarovania, R. Q. navrhol zväzok HRANICA č. XXXXX uložiť do archívu Štatisticko-evidenčného odboru Úradovne pre ochranu ústavy a demokracie v Bratislave na päť rokov. Záverečná správa k zväzku HRANICA č. XXXXX bola spísaná dňa 9.8.1990 na Úrade FMV pre ochranu ústavných činiteľov III. odbor, 2. oddelenie a schválil ju N. S., námestník riaditeľa tohto úradu. 11. Žalobkyňa absolvovala základnú školu v Ž., následne študovala na Strednej ekonomickej škole a po maturite začala od 1.9.1977 pracovať v Prahe v Zbore nápravnej výchovy - v ústavnom zariadení na U. ako referentka; bola prijatá do služobného pomeru príslušníčky Zboru národnej bezpečnosti - ČSR. V posudku zo dňa 17.7.1978 o služobnej činnosti pri skončení služobného pomeru príslušníka ZNB podľa § 106 ods. 1 zákona č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 100/1970 Zb.) sa uvádza, že žalobkyňa je "bezpartajní", bola členkou SZM v mieste bydliska a v Prahe sa do organizácie SZM neprihlásila. O politické dianie neprejavovala záujem, nezapájala sa do akcií uskutočňovaných u tamojšej zložky. Ide o mladého človeka, politicky nevyzretého, málo sa angažujúceho pre politiku strany. V kolektíve ostatných kolegov sa výraznejšie neprejavovala. 12. Súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia žalobkyne, že sa o svojej evidencii vo zväzkoch ŠTB dozvedela asi v rokoch 2009, 2010 od svojej dcéry. Následne sa jej posmieval aj kolega v bývalej práci, preto dňa 28.4.2010 podala výpoveď z pracovného pomeru v spoločnosti POĽANA, a.s. (Hotel B.), podľa § 67 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ako dôvod uviedla nekorektné zaobchádzanie zo strany zamestnávateľa a nevyhovujúce pracovné podmienky. Zamestnávateľ jej dňa 3.5.20100 oznámil, že súhlasí s výpoveďou. V dôsledku evidencie vo zväzkoch ŠTB požiadala aj o zmenu priezviska R. na svoje dievčenské priezvisko B. a Okresný úrad Poprad, Odbor všeobecnej vnútornej správy, jej vyhovel rozhodnutím č. OU-PP-OVVS-2014/09433-2/2PS zo dňa 22.7.2014. Zo zväzku dôverníka W. aj z objektových zväzkov SKALA a HRANICA vyplýva, že na základe ňou podaných informácií nebola realizovaná žiadna osoba, čo znamená, že v rámci získaných informácií sa na žiadnu osobu nič nenašlo. Ak by aj nevedomky podala nejakú informáciu, nebola takého charakteru, žeby spôsobila rozpracovať nejakú osobu. Nejde u nej ani o vedomú, ani o nevedomú spoluprácu. Keď si dá do internetového vyhľadávača meno L. R., vyjde zoznam odkazov, v ktorých sa jej meno nachádza - česká stránka W.:/..I., na ktorej sa nenachádza rozdelenie medzi vedomými a nevedomými spolupracovníkmi ŠTB. Žalovaný mal podľa § 19 zákona č. 553/2002 Z.z. zverejniť informácie len o vedomej spolupráci s ŠTB. S V. Q. sa rozprávala len o počasí, aerobiku a pokazených kľučkách; na základe týchto informácií nemôže žalovaný o nej publikovať informácie v takej forme ako teraz. 13. Konštatoval, že žalovaný na svojej internetovej stránke Z..E..Y..sk zverejnil registračný protokol, v ktorom sa v časti „meno, priezvisko a dátum narodenia rozpracovanej osoby“ uvádza L. R., M. XX.X.XXXX, druh zväzku dôverník, číslo zväzku XXXXX, krycie meno W.. Zväzok mal byť uložený na V. správe FMV v Bratislave, je dopísaná poznámka chránený objekt; zväzok prijal p. Q. a k jeho menu je pripojený nečitateľný podpis. Zväzky sú na strane, kde je zaznamenaná aj žalobkyňa, zoradené vzostupne od čísla XXXXX do čísla XXXXX (zväzok žalobkyne bol vedený pod číslom XXXXX); medzi jednotlivými číslami nie sú vynechané riadky, žiadne údaje nie sú v registračnom protokole prepisované, dopisované ani vyčiarknuté. Žalovaný neprevádzkuje českú internetovú stránku W.:/..I., ani jej neposkytuje informácie. Na svojej internetovej stránke Z..E..Y..sk v časti „Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti“ uvádza toto upozornenie: "pred vstupom do registračných protokolov zdôrazňujeme, že osobou evidovanou ako spolupracovník ŠTB je osoba, ku ktorej bol kedykoľvek v období od 25. februára 1948 do 31.decembra 1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu. Zväzky vedených osôb sú v protokoloch označené značkami: R - zväzok rezidenta I - zväzok informátora A (tiež TS, Ag) - zväzok agenta, tiež agentúrny zväzok KB - zväzok konšpiračného bytu PB - zväzok držiteľa prepožičaného bytu Tieto osoby boli spolupracovníkmi ŠTB!!! Zväzky osôb, ktoré neboli vedomými spolupracovníkmi alebo boli priamo obeťami a objektmi, o ktoré sa zaujímala ŠTB, sú v protokoloch označené značkami: PO - spis preverovanej osoby SZ alebo S - signálny zväzok NO - spis nepriateľskej osoby D - spis dôverníka KTS - spis kandidáta tajnej spolupráce KA - zväzok kandidáta na agenta KI - zväzok kandidáta na informátora. Tieto osoby neboli spolupracovníkmi ŠTB!!!" 14. Z výpovede svedka V. Q., bývalého príslušníka ŠTB a pred výsluchom oslobodeného od povinnosti mlčanlivosti rozhodnutím ministra vnútra SR č. SITB-OB4-2016/000393-013 zo dňa 4.4.2016, zistil, že žalobkyňu nepozná ani vizuálne, ani podľa mena; nevie, či sa niekde videli. Nevie, kto založil spis dôverníka W.. Nebol agentom ŠTB, pracoval na ochrane ústavných činiteľov. Bol výkonným príslušníkom Federálneho ministerstva vnútra ČSSR, preto nemohol byť ani členom Komunistickej strany Československa (ďalej aj len „KSČ“). Najskôr pracoval na Oddelení epizódy, kde pripravoval zabezpečenie miest pobytu chránených osôb a zahraničných delegácií. Potom pracoval na Agentúrno- operatívnom oddelení a neskôr ako vedúci (starší referent) Vnútorného a organizačného odboru VII. odboru V. správy v Bratislave. Popritom vykonával funkciu styčného a inšpekčného dôstojníka pre jeho odbor. Zabezpečoval chod sekretariátu, spisovú službu (nešlo o spisy spolupracovníkov), evidenciu, archiváciu a skartáciu spisov a prípravu bezpečnostných akcií. Ak jeho nadriadený dostal informáciu o príprave bezpečnostných opatrení, zabezpečoval epizódu, prípravu dopravy, miesta a hygieny, tak aby bolo miesto čisté pre konkrétneho funkcionára. Pred revolúciou chodieval aj do Tatranskej Javoriny, bol tam jeden drevený zámoček a dva bungalovy. Bol členom výjazdovej skupiny, ktorá zbierala informácie za účelom popisu situácie v konkrétnom objekte. Členmi výjazdovej skupiny boli aj pyrotechnici, ktorí zisťovali, či je objekt odpočúvaný, osoby zabezpečujúce hygienu a osoby z oddelenia osobnej ochrany. Informácie získaval od vedúceho zariadenia v Tatranskej Javorine, prevádzkara alebo údržbára, aj od recepčných (v rámci bežnej komunikácie typu: "Dobrý deň, ako sa máte, čo nové?"). Dohodli sa, koľko ochrankárov bude pri dverách, v záhrade a podobne, svedok potom všetko zhrnul a pokračoval v prípravách. Straníci mali v Tatranskej Javorine k dispozícii zariadenie DONBAS, do ktorého sa len tak niekto nedostal. Zamestnanec, ktorý pracoval v straníckych zariadeniach, teda aj v DONBASE, musel mať špeciálne bezpečnostné previerky, musel byť bezúhonný a nesmel mať rodinu v zahraničí. Svedok uviedol, že dôverník nemusel vedieť, že je spolupracovníkom ŠTB. Existovali úrovne: styk, dôverník, kandidát na tajnú spoluprácu a agent. Spoluprácu s ŠTB podpisoval len agent. Keď sa niekto stal agentom, bolo to cielené, aby sa mohol niekam dostať. Do správy o činnosti za kalendárny rok sa uvádzalo, že je evidovaných niekoľko živých spolupracovníkov, nikto nemusel vedieť, o koho ide. Dôverník nemusel vedieť, že v konkrétnom čase poskytuje informácie, všetko záviselo od vzťahu medzi príslušníkom ŠTB a dôverníkom. Mohli ísť spolu na víno, kofolu, mohli sa stretnúť na pracovisku, vonku alebo v konšpiračnom byte. Ak by bol dôverník v konšpiračnom byte, mohol by zistiť, že poskytuje informácie. Informácie mohli poskytovať aj zamestnanci záujmových zariadení, ktorí tam dennodenne pracovali; záviselo to od informácií, ktoré operatívny pracovník potreboval. K zaevidovaniu dôverníka alebo k aktu viazania u agenta došlo až po určitej dobe stretávania sa operatívneho pracovníka s potenciálnym dôverníkom alebo agentom a keď operatívny pracovník zistil, že má od osoby dôveryhodné informácie, navrhol ho na spoluprácu. Informácie o jednej osobe sa mohli nachádzať aj v iných spisoch - ak jedna osoba poskytla informácie, ktoré potvrdila iná osoba, bola o tom zmienka v oboch spisoch; išlo o spravodajské hry. Do pracovnej činnosti svedka patrilo po určitú dobu aj spisovanie listín, ktoré boli súčasťou zväzkov ŠTB, a ich podpisovanie. Vyjadril sa, že na listine na č.l. 16 súdneho spisu (návrh na zaevidovanie dôverníka W. zo dňa 30.3.1979) môže byť jeho podpis; v návrhu na zaevidovanie dôverníka W. sa používala formulácia v zmysle smerníc. V rámci previerky konkrétneho objektu sa riešilo všetko, aj kľučky na dverách. Pripustil, že sa vyskytol v zariadení Javorina na recepcii. Bol v kontakte so spisom JAVORINA, spis DONBAS si nepamätá; s nejakými spismi bol v kontakte aj od pána F.. Nepamätal si na cielené stretnutia s dôverníkom alebo agentom, ale vedel, že nejaký človek v zariadení je dôverníkom alebo agentom a možno sa s nimi rozprával. Vedel, že v zariadení DONBAS boli rozpracúvané niektoré osoby, dozvedel sa to zo spisu JAVORINA, v ktorom bolo uvedené, čo treba rozpracovať. V tom čase písal záznamy zo stretnutí s dôverníkmi alebo s agentom a stretával sa s nimi. Založil niekoľko spisov dôverníkov alebo agentov, ale nevedel presne koľko. Pri svojej činnosti až do roku 1989 neporušil služobnú prísahu, služobné predpisy, ani všeobecne záväzné právne predpisy, nedopisoval do zväzkov fiktívne údaje; u polície nemal problém 22 rokov. Nevie o tom, žeby on sám alebo niekto z jeho kolegov falšoval spisy. Po nahliadnutí do zväzkov W., SKALA a HRANICA neuviedol, žeby informácie v nich boli v súčasnosti v porovnaní s dobou ich založenia a vedenia pozmeňované. 15. Z osobnej evidenčnej karty príslušníka MV vyplýva, že svedok V. Q. bol dňa 1.7.1976 preložený na VII. odbor V. správy ZNB v Bratislave, pracoval ako referent 2. skupiny oddelenia osobnej ochrany VII. odboru a od 1.6.1976 pracoval ako referent Agentúrno-operatívneho oddelenia VII. odboru ZNB. Od 1.9.1979 do 31.7.1983 študoval na Vysokej škole ZNB v Bratislave, na fakulte ŠTB. Po ukončení štúdia bol odo dňa 1.8.1983 premiestnený na V. správu ZNB. Od 18.6.1980 bol členom KSČ. Tvrdenie svedka V. Q. uvedené v predchádzajúcom odseku, že nebol členom KSČ, je teda v rozpore s týmto listinným dôkazom. 16. Podľa svedeckej výpovede svedka T. C., bývalého príslušníka ŠTB a pred výsluchom oslobodeného od povinnosti mlčanlivosti rozhodnutím ministra vnútra SR č. SITB-OB4-2016/000393-009 zo dňa 2.3.2016, na II. oddelenie VII. odboru V. správy ZNB. O zväzku dôverníka W. vedel, pretože už v tom čase existoval. Bol zástupcom vedúceho a neskôr vedúcim operatívneho oddelenia. V tom čase dôverník W. (žalobkyňa) neposkytoval žiadne informácie. Rešpektovali rozhodnutie dôverníka W., že nechcel poskytovať informácie o blízkych osobách, nemal pozitívny vzťah k ZNB, bolo by to proti jeho zásadám a princípom. Preto zväzok W. ukončili a uložili do archívu. Nepamätal sa, žeby tento zväzok kontroval, lebo v tom čase na to nemal právomoc. Právomoc na kontrolu zväzkov mal až ako vedúci operatívneho II. oddelenia (1985-1986), ale v tom čase už zväzok neexistoval. Počas návštevy objektu zvláštnej dôležitosti bolo nevyhnutné so žalobkyňou komunikovať. Telefonicky ich prepojila s vedúcim objektu, rozprávali sa, či je prítomný vedúci organizácie a potom spoločenské otázky, či rastú hríby, či sa niekto násilím nedomáhal vstupu do objektu zvláštnej dôležitosti. Žalobkyňa na položené otázky odpovedala. Predstavil sa jej ako pracovník ochranky, bol s ním aj operatívny pracovník. Keď bol svedok v objekte zvláštnej dôležitosti a rozprával sa so žalobkyňou, vedel, že je v tom čase vedená ako dôverníčka. Dôverník nemusel vedieť, že poskytuje informácie, ani nemusel vedieť, že je dôverníkom. Vyplývalo to zo spoločenských kontaktov operatívneho pracovníka, ktorý zvážil, či pristúpi k registrácii alebo nie. Na rozdiel od agenta, dôverník nepodpisoval viazací akt. Rozhovor s dôverníkom mohol byť voľný, v ktorom dôverník nemusel mať dojem, že poskytuje informácie; rozhovor mohol byť oficiálny alebo neoficiálny. Žalobkyňa nemohla ani vycítiť, že poskytovala informácie ŠTB. Spolupráca s dôverníkmi sa vyhodnocovala jedenkrát do roka; mohlo ísť aj o slovné hodnotenie u náčelníka oddelenia. V prípade žalobkyne vedel, že osoba W. (žalobkyňa) existovala, bol na ňu založený spis dôverníka, ale neposkytovala informácie. Osobne sa nestretol so zväzkom na neexistujúcu osobu. Nevie o tom, žeby jeho kolega alebo podriadený porušili zákon alebo interné smernice pri vedení spisov. Ak by sa tak stalo, riešilo by sa to a o takej situácii nič nevie. On sám nikdy neporušil služobné predpisy alebo všeobecne záväzné právne predpisy pri vedení spisov alebo evidencii. Nepamätal sa na situáciu, žeby informácie mohol poskytnúť niekto iný a žeby boli napísané na žalobkyňu, v prípade jej zväzku sa nič také neriešilo. Žalobkyňa neposkytovala informácie z vlastnej iniciatívy, z jej konania nevyplývalo, žeby si bola vedomá toho, že poskytuje informácie; jej spolupráca nebola vedomá. O jej nesúhlase s poskytovaním informácií sa dozvedel prostredníctvom previerok operatívnou cestou (prostredníctvom operatívnych pracovníkov alebo technických prostriedkov). Osobne nebol svedkom toho, žeby žalobkyňa prejavila negatívny vzťah k spolupráci s ŠTB. So žalobkyňou sa stretával počas výjazdov, asi 3-4 krát do roka. Nepodpísal by vyhodnotenie spolupráce alebo dôvodovú správu vo zväzku, ak by boli nepravdivé. Spoznal svoj podpis na č.l. 18 a 20 súdneho spisu (vyhodnotenie spolupráce so spolupracovníkom W. zo dňa 27.3.1985, dôvodová správa na uloženie zväzku dôverníka W. do archívu zo dňa 27.3.1985). Recepčná a vrátnik predstavujú pre operatívneho pracovníka zaujímavý zdroj informácií, pretože predstavujú prvé nárazové pole. Po nahliadnutí do zväzkov W., SKALA a HRANICA neuviedol, žeby informácie v nich boli v súčasnosti v porovnaní s dobou ich založenia a vedenia pozmeňované. 17. Z osobnej evidenčnej karty príslušníka MV vyplýva, že svedok T. C. pracoval na ministerstve vnútra od 1.8.1965. Od 1.6.1975 pracoval ako starší referent na voľnom mieste zástupcu náčelníka Agentúrno- operatívneho oddelenia VII. odboru V. správy ZNB; od 1.11.1975 bol zástupcom náčelníka Agentúrno- operatívneho oddelenia VII. odboru V. správy ZNB. Od 1.10.1980 pracoval ako starší referent špecialista II. oddelenia VII. odboru, potom od 1.2.1981 ako vedúci starší referent špecialista II. oddelenia. Bol členom KSČ od 15.4.1965. 18. Z výpovede svedka T. P., zamestnanca žalovaného, zistil, že žalobkyňa je vedená v spise dôverníka, s ktorým sa spolupráca riadila podľa Smernice o práci so spolupracovníkmi Československej kontrarozviedky účinnej odo dňa 1.4.1978. Smernica rozlišovala medzi spolupracovníkmi (dôverník) a tajnými spolupracovníkmi (agent, rezident, držiteľ prepožičaného bytu). Rozdiel medzi nimi spočíval vo forme viazania alebo verbovania na spoluprácu s ŠTB - tajný spolupracovník musel podpísať viazací akt, ktorého súčasťou bol sľub mlčanlivosti a súhlas so spoluprácou, u spolupracovníka sa súhlas so spoluprácou nevyžadoval, pretože plnil len previerkové, pomocné a všeobecné informačné úlohy; vo všeobecnosti išlo o nevedomého spolupracovníka. Informácie medzi dôverníkom a operatívnym pracovníkom boli odovzdávané ústne v neformálnej debate. Dôverníci nesmeli byť využívaní namiesto tajných spolupracovníkov, nebolo možné ich použiť do kontrarozviedneho rozpracovania, v ktorom bolo potrebné odkryť metódy a postup kontrarozviedky. Návrh na viazanie tajného spolupracovníka alebo dôverníka odchádzal na Štatisticko-evidenčný útvar, ktorý vytvoril spis a pridelil mu evidenčné číslo. Osoba dôverníka alebo tajného spolupracovníka bola "blokovaná", teda v prípade záujmu iného útvaru ŠTB alebo kontrarozviedky by sa v systéme ukázalo, že už je táto osoba viazaná. Na Slovensku to bol VII. odbor V. správy ZNB. Kontrolu zväzku žalobkyne vykonal náčelník spravodajského oddelenia VII. odboru V. správy ZNB. Pri každej osobe, ktorá mohla byť potenciálnym spolupracovníkom alebo tajným spolupracovníkom ŠTB, musela vopred prebehnúť previerka tejto osoby, či má niekoho v zahraničí, previerka príbuzných, kontaktov, informácií, ktoré má a či bude ochotný a schopný spolupracovať. Išlo o úvodné kontaktovanie nazývané ako tip alebo styk s otázkami napríklad "čo je nové, čo sa dialo?" a podobne; ak bola osoba schopná, kontaktovali ju na spoluprácu. Často sa stalo, že osoba nemala záujem spolupracovať a vtedy ďalšie rozpracovanie nepokračovalo a spis ukončili. Schôdzky so spolupracovníkmi sa uskutočňovali podľa potreby, nepravidelne a ak to situácia vyžadovala, nemuseli sa uskutočniť. Nespomína si, žeby bol zaevidovaný aj ten, kto nedal súhlas na spoluprácu. Pojem "nedošlo k realizácii žiadnej osoby" znamená, že na základe podaných informácií od dôverníka nezačali žiadnu osobu rozpracúvať, nezaložili k nej zväzok a nepodnikali agentúrno-operatívne kroky. Žalobkyňa pracovala v chránenom objekte, v ktorom bolo potrebné zabezpečiť bezpečnosť vysokých straníckych a štátnych funkcionárov pri oddychu a rokovaniach. Recepčná bola pre nich zaujímavá; rovnaké skúsenosti sú aj z hotelov v Bratislave. Operatívny pracovník sa mohol predstaviť rôznymi spôsobmi - ako pracovník ministerstva vnútra, pracovník kontrarozviedky alebo ochrankár. Kontaktovaná osoba nemusela vedieť, že sa o nej vedie spis, alebo že sa vedú záznamy o tom, čo hovorí. V spise dôverníka W. sa nachádzajú záznamy o preverovaní žalobkyne pred vznikom spolupráce - pod č. 4 (výpis z kádrového dotazníka), č. 5 (dožiadanie a previerka ŠTB), č. 6 (výsledok previerky ŠTB), č. 7 (správa zo styku). Dôverník nemusel vyhotovovať vlastné správy, informácie podával ústne a operatívny pracovník ich zapísal v správe. Žalobkyňa bola preverovaná aj prostredníctvom kolegov pracujúcich v objekte, o čom svedčí dokument č. 12 a v poznámke dôverník TOPOĽ a jeho záznam č. 5 z roku 1980. Vo vedení spisov nenašiel žiaden neoprávnený krok, spisy boli vedené chronologicky, navzájom súviseli; nemohla byť do nich dodatočne dopísaná informácia. 19. Po právnej stránke vychádzal súd prvej inštancie z ustanovení § 11, § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 písm. b/ bod 5, § 2 písm. a/, b, písm. f/ až j/, § 8 ods. 3, § 19 zákona č. 553/2002 Z.z., § 4, § 5 ods. 1 zákona č. 70/1965 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti s poukazom na to, že zákon č. 70/1965 Zb. bol zrušený zákonom č. 40/1974 Zb. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 40/1974 Zb. Zbor národnej bezpečnosti je jednotným ozbrojeným bezpečnostným zborom, ktorého základným poslaním je chrániť socialistické spoločenské a štátne zriadenie, verejný poriadok, bezpečnosť osôb a majetku, § 78 ods. 5, 7 zákona č. 171/1993 Z.z., § 470 ods. 1, § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 20. Vyslovil, že podľa § 8 zákona č. 40/1974 Zb. Zbor národnej bezpečnosti je podľa vojenských zásad organizovaný zbor, ktorý plní úlohy na celom území Československej socialistickej republiky (ods. 1). Základné zásady organizačnej výstavby a celkové početné stavy Zboru národnej bezpečnosti schvaľuje vláda Československej socialistickej republiky (ods. 2). Zásady organizácie Zboru národnej bezpečnosti ustanovuje minister vnútra Československej socialistickej republiky (ods. 3). Organizáciu útvarov Zboru národnej bezpečnosti riadených ministrom vnútra Československej socialistickej republiky ustanovuje minister vnútra Československej socialistickej republiky. Organizáciu útvarov Zboru národnej bezpečnosti riadených ministrom vnútra Českej socialistickej republiky a ministrom vnútra Slovenskej socialistickej republiky ustanovujú títo ministri (ods. 4). 21. Citoval tiež nasledujúce zákonné ustanovenia: § 9 ods. 1, 2, § 10, § 59 ods. 4, 7 zákona č. 40/1974 Zb. Konštatoval, že zákon č. 40/1974 Zb. bol zrušený zákonom č. 204/1991 Zb. o Policajnom zbore Slovenskej republiky v znení účinnom do 31.8.1993 (ďalej len zákon č. 204/1991 Zb.), ktorý zrušenie vyjadril v ustanovení § 76 ods. 2 bod 1 nasledovne: "Vo vzťahu k policajnému zboru a policajtom strácajú platnosť zákon č. 40/1974 Zb. o Zbore národnej bezpečnosti v znení zákona č. 74/1990 Zb., zákona č. 84/1990 Zb. a čl. I zákona č. 385/1990 Zb.". Podľa § 70 zákona č. 204/1991 Zb. ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým policajný zbor alebo policajti. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 204/1991 Zb. policajný zbor je podriadený ministrovi vnútra Slovenskej republiky. Zákon č. 204/1991 Zb. bol zrušený zákonom č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 171/1993 Z.z.). Podľa § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. Policajný zbor je podriadený ministrovi. Zákon č. 100/1970 Zb. je naďalej účinný, do dňa rozhodnutia súdu nebol zrušený žiadnym iným zákonom. 22. Podľa čl. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon č. 542/1992 Zb.“) uplynutím 31. decembra 1992 zaniká Česká a Slovenská Federatívna Republika (ods. 1). Nástupníckymi štátmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky sú Česká republika a Slovenská republika (ods. 2). 23. Podľa čl. 2 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. pôsobnosť Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorá jej bola zverená ústavnými a inými zákonmi, prechádza na Českú republiku a na Slovenskú republiku 1. januárom 1993. 24. Konštatoval tiež, že podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 542/1992 Zb. zánikom Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zanikajú štátne orgány Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky. Súčasne zanikajú ozbrojené sily a ozbrojené bezpečnostné zbory Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a rozpočtové a príspevkové organizácie napojené na štátny rozpočet Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a štátne organizácie v pôsobnosti Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktoré boli zriadené zákonom. 25. Konanie v časti, ktorou sa žalobkyňa domáha uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa sprístupnenia a zverejnenia údajov o jej neoprávnenom evidovaní v dokumentoch Ministerstva vnútra, bývalej Štátnej bezpečnosti, vo zväzku J. XXXXX, bývalého VII. odboru V. správy ZNB Bratislava, registračné číslo XXXXX, druh zväzku a spisu Dôverník, pod krycím menom W., na internetovej stránke Z..E..Y..sk podľa § 145 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil po späťvzatí žaloby žalobkyňou v tejto časti, s ktorým späťvzatím žaloby žalovaný súhlasil. 26. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáha určenia, že je neoprávnene evidovaná v dokumentoch Ministerstva vnútra, bývalej Štátnej bezpečnosti, vo zväzku Č.. J. XXXXX bývalého VII. Odboru V. Správy ZNB Bratislava, registračné č. XXXXX, druh zväzku a spisu dôverník, pod krycím menom W., v správe žalovaného, žalobu ako nedôvodnú zamietol. 27. Pokiaľ ide o neoprávnené vedenie žalobkyne vo zväzku Č.. J. XXXXX bývalého VII. Odboru V. Správy ZNB Bratislava, registračné č. XXXXX, druh zväzku a spisu Dôverník, pod krycím menom W., ktorý má v správe žalovaný na základe zákona č. 553/2002 Z.z., dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný. Uviedol, že si je vedomý rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Co/34/95 zo dňa 31.1.1996 a sp. zn. 6Cdo/83/2010 zo dňa 31.5.2011 ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, no nesúhlasil s ňou aj vzhľadom na nejednotnú judikatúru súdov v Slovenskej republike v tejto otázke a uviedol k tomu nasledovné dôvody podľa čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP: Žalovaný nezaložil predmetný zväzok dôverníka W.; zväzok bol založený, vedený, ukončený a archivovaný pred rokom 1990, keď žalovaný ako verejnoprávna ustanovizeň neexistoval; žalovaný bol zriadený až s účinnosťou od 28.9.2002 zákonom č. 553/2002 Z.z. (§ 1 písm. a/, § 7). Skutočnosť, že žalovaný má zväzky v správe na základe zákona č. 553/2002 Z.z., nezakladá jeho zodpovednosť za ich obsah, založenie a vedenie. Svedkovia T. C. a V. Q. vo svedeckých výpovediach neuviedli, žeby bolo so zväzkom dôverníka W. manipulované v období jeho spravovania žalovaným, nezistili fiktívne stretnutia medzi pracovníkom ŠTB a dôverníkom W., ani fiktívne záznamy. Ak by mali byť vo zväzku dôverníka W. zaznamenané fiktívne stretnutia, išlo by o porušenie interných smerníc a o kárny delikt, ktorý by sa riešil. K takejto situácii v súvislosti so zväzkom dôverníka W. nedošlo. Obaja svedkovia považujú informácie vo zväzku W. za pravdivé, a preto ich aj podpísali. Súd zdôrazňuje, že obaja svedkovia boli na účely konania sp. zn. 11C/3/2014 zbavení mlčanlivosti rozhodnutiami ministra vnútra SR citovanými v odsekoch 20 a 22 tohto odôvodnenia. Žalobkyňa netvrdí, žeby žalovaný s týmto zväzkom a jeho obsahom v období jeho správy manipuloval alebo ho menil. Podľa názoru súdu by bola daná pasívna vecná legitimácia žalovaného len v tomto poslednom prípade, o ktorý však v predmetnej právnej veci nejde. Ústav pamäti národa ako verejnoprávna ustanovizeň má zákonné splnomocnenie spracovať evidenčné záznamy z protokolov a zväzkov a ďalších evidenčných pomôcok ŠTB z obdobia rokov 1939-1989 a v rámci toho uvedené materiály zverejňovať v elektronických médiách (§ 8, § 19 ods. 1 zákona č. 553/2002 Z.z.). Jeho činnosť je zameraná na evidenciu archívnych materiálov, no nemá právo do nich vstupovať a zasahovať s cieľom meniť obsah, upravovať a ani posudzovať pravdivosť alebo nepravdivosť evidovaných skutočností. Evidenčné zväzky okrem toho predstavujú nenahraditeľné svedectvo o historickom období, v ktorom vznikli, a preto sú kultúrnym dedičstvom národa (§ 8 ods. 3 zákona č. 553/2002 Z.z.). 28. Vyslovil, že žalovaný v zmysle zákona č. 553/2002 Z.z., ani v zmysle zákonov č. 40/1974 Zb., č. 204/1991 Zb. a č. 171/1993 Z.z. nie je právnym nástupcom bývalej ŠTB. K rovnakému záveru dospel aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku č. k. 1Co/350/2005-130 zo dňa 15.6.2006. K evidovaniu žalobkyne v materiáloch ŠTB došlo zo strany bývalých federálnych štátnych orgánov (ŠTB) v roku 1979. Podľa ústavného zákona č. 542/1992 Zb. ČSFR zanikla uplynutím 31.12.1992, týmto dňom zanikli aj jej ozbrojené a bezpečnostné zložky a jej nástupníckymi štátmi sa stali Slovenská republika a Česká republika. Na území Slovenskej republiky bolo v zákonoch č. 204/1991 Zb. a č. 171/1993 Z.z. zakotvené, že ak sa v iných zákonoch alebo všeobecne záväzných právnych predpisoch hovorí o Zbore národnej bezpečnosti, Verejnej bezpečnosti alebo o príslušníkoch Zboru národnej bezpečnosti alebo Verejnej bezpečnosti, rozumie sa tým Policajný zbor alebo policajti. Jednou zo zložiek ZNB bola aj ŠTB (§ 5 ods. 1 zákona č. 70/1965 Zb., § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 40/1974 Zb.). Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (D.. T.. B. - L.. U. - L.. U.. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava: Veda 2003. 985 s. ISBN 80-224-0750-X) slovo "rozumieť" použité v § 70 zákona č. 204/1991 Zb. a v § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. má význam slov chápať, myslieť niečo istým spôsobom, mieniť. Rovnako vysvetľuje význam slova "rozumieť" aj Synonymický slovník slovenčiny (D.. L.. U.. X. nezm. vyd. Bratislava: Veda 2004. 998 s. ISBN 80-224-0801-8) ako chápať, mieniť (mať vo vedomí zmysel niečoho), prichádzať na zmysel niečoho (najmä slov, reči). Z uvedeného vyplýva, že Zbor národnej bezpečnosti sa považuje za (mieni sa ním) Policajný zbor. V tomto kontexte súd poukazuje aj na § 72 ods. 1 zákona č. 333/1991 Zb. o Federálnom policajnom zbore a Zbore hradnej stráže, podľa ktorého policajtmi sa dňom účinnosti tohto zákona stávajú príslušníci Zboru národnej bezpečnosti zaradení v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra. Podľa § 74 citovaného zákona práva a povinnosti zo služobného pomeru a iných vzťahov príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti zaradených v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra a príslušníkov pohraničnej stráže v služobnom pomere vojaka z povolania, ktoré nezanikli do dňa účinnosti tohto zákona, preberá Federálne ministerstvo vnútra. Svedkovia V. Q., ktorý založil spis dôverníka W., a svedok T. C., ktorý spis kontroloval a bol nadriadeným V. Q., boli príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti v odbore pôsobnosti Federálneho ministerstva vnútra. Zodpovednosť za škodu spôsobenú príslušníkmi Zboru národnej bezpečnosti niesol štát - ČSSR zastúpený Federálnym ministerstvom vnútra alebo ministerstvami vnútra republík (§ 59 ods. 7 zákona č. 40/1974 Zb.). Inak tomu nie je ani v súčasnosti - štát v zastúpení Ministerstvom vnútra SR zodpovedá za škodu spôsobenú Policajným zborom alebo policajtom v súvislosti s plnením ich úloh ustanovených zákonom (§ 78 ods. 5, ods. 7 v spojení s § 82 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.). Okrem toho, zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kam nepochybne patrilo aj vedenie zväzkov ŠTB, upravoval aj ďalší, osobitný právny predpis, ktorým bol zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov súd dospel k záveru, že pasívne vecne legitimovaným subjektom je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, nie žalovaný. 29. Uviedol, že ust. § 17 ods. 2 zákona č. 553/2002 Z.z. neupravuje zodpovednosť žalovaného za obsah zväzkov, ale upravuje výlučne jeho povinnosti vydať pre potreby znaleckej činnosti originál zachovaného osobného zväzku alebo personálneho (kádrového) spisu na žiadosť právnickej osoby. Podľa názoru súdu toto ustanovenie nemožno vykladať ako základ pre pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného v sporoch o pravosti ním spravovaných dokumentov. Ak by mal zákonodarca tento úmysel, nič mu nebránilo, aby ho expressis verbis v zákone uviedol, no nestalo sa tak. Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Môže sa, ba dokonca musí, od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa však musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje viazanosť štátnych orgánov iba textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Jazykový výklad môže v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie, potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/2007, IV. ÚS 1/2014, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, m. m. I. ÚS 306/2010, podobne aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 150/1999). 30. Ďalej uviedol, že z vyjadrení žalobkyne vyplýva, že žalovaný mal do jej práv zasiahnuť tým, že uverejnil dokumenty bývalej ŠTB, v ktorých sú podľa jej názoru uvedené nepravdivé informácie o jej osobe. Žalobkyňa netvrdila, ani nepreukázala, žeby dané dokumenty vytvoril žalovaný, žeby informácie v nich uvedené do dokumentov vložil žalovaný, resp. neskôr tieto menil, dopĺňal alebo akokoľvek s ich obsahom narábal. Žalobkyňa netvrdila, ani nepreukázala, žeby žalovaný pri vykonávaní svojej činnosti prekročil právomoci uložené mu zákonom č. 553/2002 Z.z., žeby v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje, ktoré neboli uvedené v pôvodných evidenčných záznamoch ŠTB. Dokumenty vo vzťahu k žalobkyni, ktoré vznikli činnosťou ŠTB, boli predmetom sprístupnenia a zverejnenia a nevzťahovala sa na ne výnimka uvedená v § 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 553/2002 Z.z. Zákonodarca žalovanému neukladá povinnosť ani právo overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok sú presné alebo pravdivé; žalovaný bol povinný dokumenty prijať, archivovať v stave a v obsahu, ako mu boli doručené, a v takom obsahu aj zverejniť; čo sa nepochybne stalo aj v prejednávanej veci. Tieto dokumenty sú nenahraditeľným svedectvom o historickom období, v ktorom vznikli a pre uchovanie pamäti národa sú jeho kultúrnym dedičstvom. Splnenie zákonnej povinnosti žalovaným podľa § 19 zákona č. 553/2002 Z.z. a teda zverejnenie prepisov evidenčných záznamov z protokolov ŠTB (nie samotných zväzkov agentov, dôverníkov a podobne) nemožno podľa neho považovať za porušenie povinnosti z jeho strany a za zásah do osobnostných práv žalobkyne. Zákon č. 553/2002 Z.z. neposkytuje žalovanému možnosť vybrať si dokument alebo záznam, ktorý zverejní a ktorý nie - legislatívne je táto povinnosť vyjadrená slovom "vydá", ktoré nepripúšťa žiadnu moderáciu ani viacvýznamový výklad; výnimku tvoria len dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajúce v poškodení záujmov Slovenskej republiky v medzinárodných stykoch, jej bezpečnostných záujmov alebo v ohrození života konkrétnej osoby (§ 6 ods. 2, ods. 3 zákona č. 553/2002 Z.z.). Žalobkyňa však v konaní netvrdila, žeby v jej prípade malo ísť o dôvod hodný osobitného zreteľa vedúci k nezverejneniu jej mena v registračných protokoloch na internetovej stránke žalovaného. Ak teda žalovaný zverejnil na svojej stránke, že dôverník W. bol vedený vo zväzkoch ŠTB, splnil len svoju zákonnú povinnosť, čo mu nemôže byť na ujmu [k tomu napríklad uznesenie Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 81/2016-18 zo dňa 10.2.2016, odsek 19 bod (ii), rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 274/2007]. Porušenia povinnosti by sa žalovaný dopustil v opačnom prípade, teda keby túto informáciu nezverejnil. 31. K zamietnutiu žaloby ako nedôvodnej dospel sú prvej inštancie na základe nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalobu zamietol vrátane žalovaného nároku žalobkyne na zverejnenie rozsudku súdu na internetovej stránke žalovaného, pretože tento výrok je závislý od výroku, ktorým by súd vyhovel žalobe, čo sa v predmetnej právnej veci nestalo. 32. K vyššie uvedeným záverom súd prvej inštancie dodal, že dôverník nemusel vedieť, že je vedomým spolupracovníkom ŠTB, nemusel vedieť, že ho kontaktuje príslušník ŠTB a že mu podáva informácie. Mohli sa stretnúť na pracovisku alebo náhodne vonku. Skutočnosť, že žalobkyňa nevedela, že by mohla byť vedená vo zväzkoch ŠTB ako dôverníčka, nepredstavuje bez ďalšieho dôvod opodstatnenosti jej žaloby. Spolupracovníkom bezpečnostnej zložky je podľa § 2 písm. i/ zákona č. 553/2002 Z.z. rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu; teda nie dôverník. Tejto zákonnej definícii spolupracovníka bezpečnostnej zložky predchádzal nález Ústavného súdu ČSFR sp. zn. Pl. ÚS 1/92 zo dňa 26.11.1992, ktorý je aktuálny aj v súčasnosti. Ústavný súd ČSFR konštatoval, že tajný spolupracovník (agent, držiteľ konšpiračného bytu, atď.) bol so svojou úlohou a postavením podrobne oboznámený a spolupráca s ním sa potvrdzovala tzv. viazacím aktom. Na druhej strane, evidencia osôb ako spolupracovníkov (dôverníci, kandidáti tajnej spolupráce a tajní spolupracovníci dôverného styku) mohla byť založená aj bez ich písomného záväzku a vedomia; bola založená na osobnom styku s vybranými kandidátmi. Tento styk mal slúžiť na osobné poznanie, overenie a prehĺbenie poznatkov, ktoré boli získané administratívnou previerkou a kontrarozviedkovými prostriedkami, na zistenie vzťahu kandidáta k ŠTB a ochotu poskytovať informácie. Osobný styk sa musel uskutočňovať tak, aby nebola vopred narušená konšpirácia budúceho tajného spolupracovníka a neboli mu odkryté formy a metódy práce kontrarozviedky, ani skutočný dôvod styku. Nešlo teda o vedomú spoluprácu, ale len o zámer orgánov ŠTB takto podchytené osoby získať do budúcna pre vedomú spoluprácu; zápisy v tejto kategórii sa uskutočňovali bez vedomia zapísaných osôb. Žalovaný s cieľom sprehľadniť vyhľadávanie v registračných protokoloch a porozumieť významu kategórií osôb evidovaných v registračných zväzkoch zverejnil na svojej internetovej stránke upozornenie v tomto znení: "pred vstupom do registračných protokolov zdôrazňujeme, že osobou evidovanou ako spolupracovník ŠTB je osoba, ku ktorej bol kedykoľvek v období od 25. februára 1948 do 31. decembra 1989 Štátnou bezpečnosťou evidovaný zväzok v kategóriách rezident, agent, informátor, držiteľ prepožičaného bytu alebo držiteľ konšpiračného bytu. Zväzky vedených osôb sú v protokoloch označené značkami: R - zväzok rezidenta I - zväzok informátora A (tiež TS, Ag) - zväzok agenta, tiež agentúrny zväzok KB - zväzok konšpiračného bytu PB - zväzok držiteľa prepožičaného bytu Tieto osoby boli spolupracovníkmi ŠTB!!! Zväzky osôb, ktoré neboli vedomými spolupracovníkmi alebo boli priamo obeťami a objektmi, o ktoré sa zaujímala ŠTB, sú v protokoloch označené značkami: PO - spis preverovanej osoby SZ alebo S - signálny zväzok NO - spis nepriateľskej osoby D - spis dôverníka KTS - spis kandidáta tajnej spolupráce KA - zväzok kandidáta na agenta KI - zväzok kandidáta na informátora. Tieto osoby neboli spolupracovníkmi ŠTB!!!" Uviedol, že žalovaný ani týmto spôsobom nemohol zasiahnuť do práv žalobkyne (obdobne to konštatoval aj Okresný súd Bratislava I v rozsudku č.k. 9C/139/2012-141 zo dňa 9.12.2014). 33. O nároku strán na náhradu trov konania v zastavenej časti súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorých o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP); keďže žalobkyňa späťvzatím žaloby v časti bez uvedenia dôvodu procesne zavinila zastavenie konania, priznal náhradu trov konania protistrane (§ 256 ods. 1 CSP). O nároku strán na náhradu trov konania v zamietajúcej časti rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 470 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnému v zamietajúcej časti priznal nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 34. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej a v časti trov konania podala v zákonnej lehote prostredníctvom svojej právnej zástupkyne odvolanie žalobkyňa a žiadala ho v tejto napadnutej zamietajúcej časti zmeniť a jej žalobe vyhovieť a priznať jej aj náhradu trov konania, dôvodiac nesprávnym právnym posúdením nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a poukazujúc aj na doterajšiu súdnu prax. Uviedla, že podľa § 27 a § 8 ods. 3 zákona č. 533/2002 Z.z. (zákon o pamäti národa) je žalovaný jediným vlastníkom a správcom dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu ako verejnoprávna inštitúcia s právnou subjektivitou s pôsobnosťou jej zverenou v zmysle cit. zákona, teda je nositeľom povinnosti tvoriacich obsah pasívnej legitimácie. Poukázala na rozsudok Najvyššie súdu SR sp. zn. 5Co 635/2014 s tým, že výklad a aplikácia zákonov štátu vrátane zákona o pamäti národa musí byť interpretovaný v zmysle § 152 ods. 4 Ústavy SR ústavne zosúladeným spôsobom. Mala za nesporné, že k zásahu do jej osobnostných práv došlo pri činnosti žalovaného hoci sa tak stalo podľa zákona č. 553/2002 Z.z. Zverejnenie údajov o osobe, jej zaradenie do zoznamu osôb dôvodne evidovaných ako spolupracovníkov ŠTB považovala za v rozpore s deklarovanými cieľmi zákona o pamäti národa, pretože poškodzujú česť, dobré meno a dôstojnosť osoby, ktorá sama bola obeťou systému. Toto je spôsobilé citeľne poškodiť dobré meno dotknutej osoby, čo znamená, že je daná zodpovednosť žalovaného za túto činnosť vo vzťahu k ochrane jej osobnosti, a tým aj jeho pasívna legitimácia. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že nevedela, že je vedená vo zväzkoch ŠTB ako dôverníčka, ale že táto skutočnosť nepredstavuje sama o sebe opodstatnenosť žaloby, považovala za chybné a nesprávne vyhodnotenie dôkazov a existujúcich skutkových okolností v danej veci. Mala za to, že práve naopak, jej práva bolo porušené už tým, že bola vedená vo zväzkoch ŠTB ako spolupracovník- dôverník, pričom tam nemala čo robiť, pretože nespolupracovala. Už táto samotní skutočnosť registrácie vo zväzkoch ŠTB v kategórii nevedomý spolupracovník spĺňa jednak porušenie ústavných práv- Listiny základných práv a slobôd, ale aj základné zásady vyplývajúce z práva fyzickej osoby na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že v jej prípade ide naviac o to, že nespolupracovala a nebola ochotná „rozprávať“. A pokiaľ sa hovorí o nevedomej spolupráci, nemožno hovoriť podľa nej o spolupráci alebo dôverníkovi. Poukázala aj na výpovede svedkov a tiež na skutočnosť, že svedok V. Q. nebol v tom čase príslušníkom ŠTB, čo vylučuje, aby založil zväzok, hoci je tam podpísaný, okrem toho sa vyjadril, že ju nepozná a jej meno mu nič nehovorilo. Rovnako aj svedok C. uviedol, že bola pre ŠTB nezaujímavou osobou. Aj vzhľadom na tieto výpovede poukázala na to, že bola v týchto zväzkoch registrovaná neoprávnene a zverejnením tejto skutočnosti na internete bolo porušené jej právo na súkromie, bolo poškodené jej dobré meno. V časti náhrady trov konania žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a náhradu trov žalovanému nepriznať z dôvodu, že podľa nej ide o prípad hodný osobitného zreteľa aj za predpokladu neúspechu vo veci pre ňu, nakoľko všetky dôkazy svedčia o tom, že bola obeťou systému a pri ochrane svojho mena má právo na korektné zaobchádzanie. Je presvedčená, že v danom prípade ide o výnimočné okolnosti predvídané zákonom a súd ich mal využiť pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej strane sporu. 35. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu aj nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že žalobkyňa poukazujúc na súdnu prax neuvádza žiadne konkrétnejšie argumenty. Pokiaľ ide o zoznamy, nie je pravdou, že zverejňované zoznamy sú zoznamy osôb spolupracujúcich s ŠTB, čo aj opakovane namietal a žalobkyňa túto námietku ignorovala a opomína skutočnosť, že Ústav pamäti národa na základe zákonného príkazu zverejňuje zoznam všetkých osôb, ktoré sú evidované v registračných protokoloch, K označeniu „dôverník“ uviedol , že ide o dobové označenie evidovanej osoby, ktoré však neznamená, že daná osoba bola spolupracovníkom, čo vyplýva aj z ust. § 2 zákona č. 553/2002 Z.z. a čo aj uviedol na svojej internetovej stránke, na ktorej zverejňuje len registračné protokoly. 36. Čo sa týka náhrady trov konania, upozornil na skutočnosť, že od začiatku sa k predmetnej veci promptne, jasne a výstižne vyjadroval, poukazoval na nedôvodnosť žaloby, a chaotickosť vyjadrení žalobkyne, ponúkal jej možnosť mimosúdneho urovnania vo forme poskytnutia potvrdenia o tom, že nie je vedená ako spolupracovník ŠTB, čo odmietala a sama zapríčinila dĺžku konania, ako aj náklady spojené so súdnym konaním. Preto rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom priznania mu náhrady trov konania považoval za spravodlivé a plne zákonné. Bol. Toho názoru, že neexistuje žiadny legitímny dôvod na jeho označenie ako pasívne legitimovaného v tomto konaní, nakoľko je iba správcom dokumentov, ktorých pôvodcom je bývalá ŠTB, nie je právnym nástupcom bývalej ŠTB a ani pôvodcom dokumentácie pochádzajúcej z jej činnosti, činnosť správy týchto dokumentov bývalej ŠTB a hodnotenie obdobia neslobody vykonáva na základe povinnosti uloženej mu zákonom o pamäti národa, za túto činnosť a vykonávanú evidenciu zo strany ŠTB nezodpovedá, ale jej právny nástupca, ktorým je Ministerstvo vnútra SR. Nie je podľa neho možné, aby mu na jednej strane zákon prikazoval postupovať a konať určitým spôsobom a aby toto konanie bolo zároveň zásahom do práv žalobkyne. Mal za to, že pasívne legitimovaným by mohol byť len v prípade, ak by sám prevzaté dokumenty pozmenil alebo vo veci prípadných nárokov týkajúcich sa zverejnenia Registračných protokolov agentúrnych a operatívnych zväzkov ŠTB. Poukázal na ust. § 9 zákona č. 40/1974 Z.z., podľa ktorého Štátna bezpečnosť (ŠTB) bola zložkou Zboru národnej bezpečnosti (ZNB). ZNB bol súčasťou československého štátu a nepredstavoval samostatnú organizačnú zložku štátu; podliehal priamo ministrovi vnútra. Z hľadiska právnej subjektivity ZNB nebol socialistickou organizáciou, v právnych vzťahoch nemohol vystupovať vo svojom mene a neniesol zodpovednosť z týchto vzťahov+ rovnako nemal spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania. V zmysle zákona č. 128/1970 Zb. „do pôsobnosti ŠSR vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti patrí riadiť Štátnu bezpečnosť“ Náhradu škody zo strany ZZNB upravuje ust. § 59 zákona o ZNB. Podľa ust. § 59 ods. 9 tohto zákona náhradu poskytuje „v zastúpení štátu Federálne ministerstvo vnútra alebo Ministerstvo vnútra Českej socialistickej republiky alebo Ministerstvo vnútra Slovenskej socialistickej republiky za útvary nimi riadené. Podľa čl. 1 ústavného zákona 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej federatívnej republiky nástupníckymi štátmi sú Česká republika a Slovenská republika. Na základe toho konštatoval, že v prípade nárokov vyplývajúcich z činnosti ŠTB je aj naďalej daná pasívna vecná legitimácia štátu v zastúpení Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Podľa jeho názoru zákonodarca osobitným spôsobom neupravil zodpovednosť za prípadné protiprávne konanie ŠTB práve z dôvodu, že bola a je jednoznačne stanovená zákonom - za takéto konanie nesie zodpovednosť štát zastúpený Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Spravovanie archívnych materiálov nemôže zakladať jeho pasívnu legitimáciu. Namietal zodpovednosť za obsah dokumentov bývalej ŠTB a za spôsob ich vytvorenia, pričom vykonáva len ich správu a odborný výskum, plnenie jeho zákonnej povinnosti nemôže byť zároveň porušením práva. Jeho úlohou je dokumentácia, vedecké bádanie, zhromažďovanie informácii, ich poskytovanie na základe podmienok ustanovených v zákona o pamäti národa a všeobecne prospešné vzdelávanie v období neslobody. Nie je podľa neho možné konštatovať jeho zodpovednosť bez toho, aby došlo k zohľadneniu vymedzenia jeho úloh, postavenia a faktického napĺňania účelu jeho fungovania. Uviedol, že v konaní je potrebné rozlišovať medzi evidovaním určitej osoby ako dôverníka ŠTB a zverejnením evidencie. Akúkoľvek zodpovednosť za vyhotovenie danej evidencie nesie skutočný právny nástupca ŠTB, ktorým je štát v zastúpení Ministerstva vnútra SR. Pokiaľ mal zásah spočívať v zverejnení žalobkyne na internetovej stránke, uviedol, že nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde to zákon dovoľuje, keď ide o plnenie zákonom uloženej povinnosti. Poukázal aj na zákonnú licenciu vyplývajúcu mu zo zákona o pamäti národa, keď registračné protokoly zverejnil na základe takejto zákonnej licencie. Nemá oprávnenie do týchto materiálov ani zasahovať, tak aby ich obsah menil, upravoval, posudzoval pravdivosť alebo nepravdivosť evidovaných skutočností. Žalobkyňa v konaní netvrdila a nepreukázala, že by pri vykonávaní svojej činnosti prekročil svoje právomoci v tom, že by v zverejnených prepisoch uverejnil aj také údaje o nej, ktoré neboli uvedené v pôvodných evidenčných zložkách ŠTB. Nemôže preto niesť zodpovednosť za to, čo v týchto archívnych materiáloch bolo v minulosti zaevidované. Zákon o pamäti národa mu neumožňuje zákonnú povinnosť si nesplniť a registračné protokoly nezverejniť, preto z jeho strany nemohlo dôjsť k prekročeniu zákonnej licencie udelenej mu zákonom o pamäti národe. V tejto súvislosti poukázal aj na základný právny princíp zakotvený v čl. 2 Ústavy SR, ktorý mu zakazuje konať to, čo zákon nedovoľuje, bez ústavou zaručeného zákonného základu, v jeho rozsahu a spôsobom stanoveným zákonom žiadny štátny orgán SR nemôže a nesmie konať. Vzhľadom na ust. § 19 zákona o pamäti národa poukázal na to, že zákon, ktorý je platný a účinný, je všeobecne záväzný a všetky osoby sú povinné zákon rešpektovať a dodržiavať. Bol toho názoru, že jeho činnosť, ktorá je predmetom tohto konania, je plnením zákonnej povinnosti a bez ďalšieho ho nemožno napadnúť žalobou na ochranu osobnosti, ktorá nie je vhodným prostriedkom domáhania sa nárokov žalobkyne. Uviedol tiež, že žalobkyňa ani neuviedla a nepreukázala jedinú námietku, ktorá by bola spôsobilá spochybniť oprávnenosť evidencie jej tvrdenia uvedené v odvolaní považoval za nejasné, obsahujúce len náznaky a dohady, ktoré nie sú ničím preukázané. Pokiaľ ide o obsah zväzku HRANICA, tento zapadá do viacerých dokumentov v osobnom zväzku W. a obsah objektového zväzku SKALA súhlasí s obsahom viacerých dokumentov zväzku W.. Poukázal aj na zväzok TOPOĽ, ktorý preukazuje existenciu dôverníka W., ako aj to, žer tento dôverník podal správu, na základe ktorej bol vyhotovený agentúrny záznam č. 1/80 a uvedené plne súhlasí s vyššie označenými dokumentmi. Mal za preukázané, že spisy boli založené a vedené riadne, vo vzájomnej zhode, neobsahujú žiadne nedostatky a žiadne pochybenia nezistili ani ich opakované kontroly, čo žalobkyňa právne relevantným spôsobom ani nespochybnila. K výpovediam svedkov v konaní uviedol, že ich výpovede ako bývalých príslušníkov ŠTB k evidovaným osobám sú nedôveryhodné, pretože je zásadou, že každý príslušník chráni evidované osoby a nevyzradzuje ich. Mal za to, že výpoveď svedka Q. nijako nebola spôsobilá spochybniť oprávnenosť evidencie žalobkyne ako dôverníka ŠTB, tento nikdy neporušil pri svojej činnosti príslušné predpisy a ani nemal vedomosť o akomkoľvek falšovaní spisov, či zväzkov v jeho okolí. Tiež ani výpoveď svedka C. nebola podľa neho nijako spôsobilá spochybniť oprávnenosť evidencie žalobkyne ako dôverníka ŠTB, tento nikdy neporušil pri svojej činnosti príslušné predpisy a ani nemal vedomosť o takomto konaní v jeho okolí. Zároveň priznal pravosť svojich podpisov, ako aj to, že tvrdenia uvedené v dôvodovej správe, preukazujúce oprávnenosť vedenia spisu W., sú pravdivé. Uviedol tiež, že pri hodnotení dokumentácie ŠTB je potrebné vychádzať z prezumpcie správnosti úradnej evidencie a dokumentáciu ŠTB je potrebné podľa neho označiť za listiny vydané inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomocí, teda za listiny, ktorým je pridelený štatút verejnej listiny. V opačnom prípade by tieto dokumenty museli byť označené za súkromné listiny, čo považuje za absurdné. 37. Dňom 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (ďalej „CSP“), kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásade jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 38. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 39. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 40. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) prejednal vec bez pojednávania postupom podľa § 219 ods. 3 CSP verejne vyhlásil, keď dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 41. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 42. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 43. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie stranami sporu navrhnutými dôkazmi, výsledky ktorého aj správne vyhodnotil a svoje odôvodnenie aj náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). Správne predovšetkým vyhodnotil nedostatok pasívnej legitimácie žalovaného v konaní. Preto len na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa. 44. Vecnou legitimáciou, či už aktívnou alebo pasívnou, sa v občianskom súdnom konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť strán/účastníkov vyplývajúce z hmotného práva. Vecnú legitimáciu má len tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti (pasívna vecná legitimácia). Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania a jednou z podstatných otázok, ktoré si súd musí vyriešiť. 45. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 12. októbra 2017 pod sp. zn. II.ÚS 285/2017 konštatoval, že základné práva Ústavu pamäti národa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 2Cdo 984/2015 a jeho uznesením z 31. januára 2017, ako aj postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 5Co 635/2014 a jeho rozsudkom z 30. júna 2015 porušené boli, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 984/2015 z 31. januára 2017 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 635/2014 z 30. júna 2015 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii poukázal predovšetkým na vývoj judikatúry všeobecných súdov, ktorá (porov. za všetky napr. R 38/1996 a R 114/1999) pripúšťala, aby sa osoby tvrdiace, že boli neoprávnene evidované vo zväzkoch ŠTB, domáhali občianskoprávnej ochrany titulom ochrany osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Tieto žaloby boli prípustné najskôr voči Slovenskej informačnej službe (porov. cit. R 38/1996), pretože za rozhodujúcu sa považovala „skutočnosť, kto v súčasnej dobe spravuje archívny materiál bývalej Štátnej bezpečnosti. Týmto orgánom je Slovenská informačná služba, ktorá vznikla na základe zák. č. 46/1993 Z.z. a ktorá má aj v súčasnosti možnosť tieto materiály využívať.“. Už v tejto judikatúre teda všeobecné súdy uznali za zodpovedného za zásah spočívajúci v neoprávnenom evidovaní osoby vo zväzku ŠTB orgán, ktorý bol držiteľom a správcom týchto zväzkov, aj keď sám tento orgán o evidovaní určitej osoby nerozhodoval a ani rozhodovať nemohol (keďže vznikol tri roky po zrušení Štátnej bezpečnosti). Zákonom o pamäti národa bol zriadený sťažovateľ ako verejnoprávna ustanovizeň a samostatná právnická osoba (§ 7 ods. 1 a 2), ktorého úloha spočíva výslovne len v povinnosti spravovať zväzky ŠTB a ďalšie súvisiace dokumenty, sprístupňovať a zverejňovať ich, ako aj odborne spracúvať obdobie neslobody 1939 až 1989. Tieto úlohy sú mu podľa výslovného (vyššie už citovaného) znenia zákona zverené štátom (§ 8 ods. 1 úvodná veta). Ustanovením § 26 ods. 1 citovaného zákona sa potom štátnym orgánom, medzi inými aj ministerstvu vnútra a Slovenskej informačnej službe uložila povinnosť odovzdať sťažovateľovi všetky dokumenty presne vymedzené v tomto ustanovení tak, aby mohol plniť svoje úlohy. Práve v dôsledku toho potom judikatúra všeobecných súdov v nadväznosti na právne názory vyslovené v citovaných judikátoch R 38/1996 a R 114/1999 dospela k záveru, že od účinnosti zákona o pamäti národa je v sporoch o ochranu osobnosti z titulu neoprávneného evidovania určitej osoby vo zväzkoch ŠTB pasívne legitimovaným práve sťažovateľ (porov. R 39/2012). Bez ohľadu na uvedené je však potrebné vždy dôsledne rozlišovať, aký zásah je predmetom konania, teda akým konaním ktorej osoby došlo k zásahu, pred ktorým sa žalobca domáha ochrany. V prerokúvanej veci totiž krajský súd na viacerých miestach svojho rozsudku zmiešava otázku neoprávneného evidovania a neoprávneného zverejnenia. 46. Ústavný súd v súvislosti s formovaním svojho postoja k otázke pasívnej legitimácie sťažovateľa považoval za vhodné poukázať na inšpiratívne rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 20C 149/2005 z 30. augusta 2011, „ktorým bol zamietnutý návrh na určenie neoprávnenosti vedenia vo zväzkoch ŠTB s argumentáciou, že pasívna legitimácia v tomto spore svedčí jednoznačne Slovenskej republike, ktorá je nositeľom zodpovednosti za neoprávnený zásah do cti navrhovateľa, jeho zaevidovaním v registroch bývalej Štátnej bezpečnosti, pričom konkrétna zodpovednosť za zásah do osobnostných práv navrhovateľa prešla z bývalého Federálneho ministerstva vnútra ČSFR na Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky; na základe uvedených skutočností mal za to, že odporca nie je subjektom, ktorý by bol zodpovedný za zásah do osobnostných práv navrhovateľa. Pre úplnosť rozhodnutia konštatoval, že podľa § 23 ods. 2 zák. č. 553/2002 Z.z. o pamäti národa má navrhovateľ ako fyzická osoba u ktorej je evidovaný osobný zväzok, možnosť odovzdať odporcovi vlastné vyjadrenie k obsahu zväzku, alebo k faktu registrácie v evidencii v informačných systémoch zväzkov bezpečnostných služieb - ak by navrhovateľ takéto vyjadrenie odporcovi odovzdal, bol by odporca povinný ho zaradiť k údajom o navrhovateľovi ako neoddeliteľnú súčasť dokumentu, a ďalej ju sprístupňovať už iba s týmto vyjadrením. Uplatnením si týchto práv mohol navrhovateľ dostatočne účinne zamedziť zásahu do svojich osobnostných práv.“. Krajský súd však citovaný rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil na ďalšie konanie s poukazom na to, že pretože „zákon v § 27 ods. 1 uložil vymenovaným štátnym orgánom - Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Ministerstvu obrany Slovenskej republiky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky a Slovenskej informačnej službe odovzdať odporcovi dokumenty o činnosti bezpečnostných zložiek, ktoré majú vo vlastníctve, držbe alebo správe, a že uložil žalovanému okrem iného povinnosť sprístupňovať tieto dokumenty, zverejňovať údaje z nich a poskytovať potrebné informácie orgánom verejnej moci, určil ho zároveň za subjekt zodpovedný za riziko spojené s plnením týchto úloh, ak údaje v týchto materiáloch, resp. evidencia v nich je neoprávnená. S možnosťou prípadných sporov o pravosť dokumentov alebo sporov na ochranu osobnosti zákon o pamäti národa výslovne počíta napr. v ust. § 17 ods. 2 a 3. Dispozícia s týmito dokumentmi dáva zároveň odporcovi možnosť efektívnej obrany v súdnom konaní proti prípadným neopodstatneným návrhom v tomto smere. Plnenie povinností vyplývajúcich z § 19 zákona o pamäti národa nevylučuje zodpovednosť odporcu za zásah do osobnostných práv v prípadoch neoprávnenej evidencie v materiáloch ŠTB. (…) Odporca ako vlastník, prípadne správca dokumentov bývalých bezpečnostných zložiek zodpovedá za zásah do osobnostných práv, ktorý je daný už samotnou neoprávnenou evidenciou fyzickej osoby v týchto materiáloch, aj keď túto skutočnosť nezavinil a ani zaviniť nemohol, a ku ktorému v takomto prípade dochádza aj v prípade plnenia povinnosti vyplývajúcej z § 19 zákona o pamäti národa.“. 47. Ústavný súd zastal názor, že Ústav pamäti národa nie je vo veci žaloby o ochranu osobnosti pasívne vecne legitimovaný z hľadiska zodpovednosti za neoprávnenú evidenciu, ako ani z hľadiska zodpovednosti za zverejnenie tejto evidencie. Konštatoval tiež, že z § 13 Občianskeho zákonníka, na ktorom všeobecné súdy založili svoje rozhodnutie, vyplýva, že fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky a aby jej bolo priznané primerané zadosťučinenie. Žaloba na ochranu osobnosti môže byť okrem iného aj určovacou žalobou, výsledkom ktorej je určenie či sa žalobcovi neoprávnene zasiahlo do osobnej sféry, pričom naliehavý právny záujem na tomto určení sa neskúma, keďže prípustnosť takejto žaloby sa vyvodzuje priamo z § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa všeobecne akceptovaného názoru právnej teórie je povinným subjektom podľa citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka vždy pôvodca zásahu, teda ten, ktorého konanie spôsobilo zásah do osobnosti fyzickej osoby. Z tohto dôvodu ústavný súd nepovažoval za výsledok racionálnej interpretácie záver krajského súdu v napadnutom rozsudku, že „odporca je pasívne vecne legitimovaný i vtedy, keď má povinnosť, ktorej splnenia sa navrhovateľ na ňom domáha, a to ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu. V danom prípade (keď predmetom konania je okrem určenia, že navrhovateľ je neoprávnene evidovaný v materiáloch bývalej ŠTB aj uloženie povinnosti odporcovi zverejniť výrok tohto rozsudku na svojej internetovej stránke) je týmto vymedzená pasívna vecná legitimácia len označeného odporcu v spore...“. Pasívna legitimácia žalovaného (sťažovateľa) totiž podľa názoru ústavného súdu nemôže byť založená tým, že žalobca (dotknutá osoba) žiada zverejnenie určitého rozhodnutia na jeho stránke. Naopak, z už citovaného § 13 Občianskeho zákonníka pri jeho racionálnej interpretácii celkom zreteľne vyplýva, že pasívne legitimovaný musí byť (len) pôvodca zásahu. Úlohou súdov v konaní o ochranu osobnosti, s osobitným zreteľom na konania ohľadom neoprávneného evidovania osoby vo zväzkoch ŠTB, je teda najskôr ustáliť, aký zásah je predmetom konania, kto je, resp. bol pôvodcom tohto zásahu (t. j. koho konanie je podstatou daného zásahu). Podľa názoru ústavného súdu však všeobecné súdy vo svojich rozsudkoch nedávajú jasnú odpoveď ani na jednu z týchto otázok. Ústavný súd zdôraznil, že žalobca sa v prerokúvanej veci nedomáhal určenia, že k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv došlo zverejnením dokumentov sťažovateľom v zmysle § 19 zákona o pamäti národa, ale neoprávneným evidovaním sťažovateľa. Pod (neoprávneným) evidovaním treba rozumieť činnosť príslušných zložiek a príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti, na základe ktorej bol založený zväzok žalobcu, boli vytvárané jednotlivé dokumenty (záznamy, správy, informácie, potvrdenia a pod.), ktoré sú obsahom tohto zväzku, resp., že tento zväzok, prípadne ďalšie dokumenty bol zaevidovaný v iných registračných pomôckach ŠTB a pod. Len takáto činnosť totiž mohla viesť k tomu, čo tvrdí žalobca, teda že zväzok založený na jeho meno nie je pravdivý (je vymyslený), že v ňom obsiahnuté záznamy o stretnutiach, spolupráci, ako aj správy a potvrdenia o výplate prostriedkov nezodpovedajú skutočnosti. Len komplex týchto činností viedol (mohol viesť) k tomu, že takýto (podľa žalobcu fiktívny) zväzok vznikol a informácie o jeho (údajnej) spolupráci v ňom obsiahnuté sú nesprávne a mohli teda zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Je zrejmé, že pôvodcom tohto zásahu, ktorý viedol k neoprávnenému vytvoreniu zväzku na meno žalobcu a jeho neoprávnenému zavedeniu do evidencie ŠTB, nemohol byť Ústav pamäti národa, ktorý bol ako verejnoprávna ustanovizeň zriadený o (približne) 20 rokov potom, čo sa tento zväzok vytváral, a o 13 rokov potom, čo došlo k zrušeniu Štátnej bezpečnosti. Ak zásah do osobnosti spočíva v neoprávnenom evidovaní, nie je zákonný dôvod pre zodpovednosť Ústavu pamäti národa, keďže tento o evidovaní nerozhodoval. Jeho zodpovednosť pritom nemôže zakladať sama okolnosť, že spravuje archívne materiály, ako to naznačuje odvolací súd. To by bolo rovnako neakceptovateľné, ako by mohla byť analogicky (hypoteticky) zodpovednosť archívu za rozhodnutia, ktoré opatruje, alebo zodpovednosť Obchodného vestníka alebo Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky za aktuálne povinné zverejňovania zmlúv. Samotná okolnosť, že určitý orgán (verejnoprávna inštitúcia) sa stal ex lege držiteľom fyzických nosičov, na ktorých sú zachytené výstupy (úradnej) činnosti orgánov verejnej moci, totiž sama osebe nezakladá aj prechod zodpovednosti za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému došlo (malo dôjsť) touto (úradnou) činnosťou. Poukázal na judikát R 38/1996, prostredníctvom ktorého sa vyvodila pasívna legitimácia Slovenskej informačnej služby, ktorá však je štátnym orgánom, teda orgánom konajúcim za štát, ktorá mala oprávnenie s evidenciou bývalej ŠTB nakladať ako štátny orgán v medziach svojej právomoci. V tomto prípade teda nešlo o určenie pôvodcu zásahu a zodpovednej osoby, keďže nebolo sporné, že pôvodcom zásahu bol štát (konkrétne federatívny štát, keďže do federálnej pôsobnosti patrilo riadenie Štátnej bezpečnosti, porov. § 2 prvý bod zákona č. 128/1970 Zb. o vymedzení pôsobnosti Československej socialistickej republiky vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti v znení neskorších predpisov); išlo teda len o určenie štátneho orgánu, ktorý je (ako štátny orgán) pasívne legitimovaný. Postavenie sťažovateľa je však odlišné; sťažovateľ nie je štátnym orgánom, ktorému by boli zverené akékoľvek právomoci v otázkach evidencie spolupracovníkov bývalej ŠTB. Navyše, vzťah medzi osobami evidovanými v registračných protokoloch ŠTB a štátnym orgánom zjavne nemožno označiť za súkromnoprávny, a teda aplikovať na neho ochranu osobnosti. 48. Ústavný súd (vo všeobecnosti) nevylučuje, že zásah v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka môže spočívať aj v samotnom akte zverejnenia už existujúcej informácie alebo dokumentu. Typickým prípadom môže byť zásah do súkromia spočívajúci vo zverejnení (inak pravdivého) súkromného, dokonca intímneho listu, ktorý bol zjavne určený len jeho adresátovi. Takisto nemožno považovať za a priori vylúčené ani to, že takýto zásah môže spočívať aj v zverejnení informácií získaných štátnym orgánom pri výkone jeho zákonom ustanovených úloh. V tejto súvislosti však treba mať na pamäti, že § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka výslovne poskytuje ochranu (len) pred neoprávneným zásahom. Zákonom o pamäti národa zriadil štát ústav (tak ako iné verejnoprávne inštitúcie) a splnomocnil ho na plnenie úloh verejnoprávneho charakteru, v danom prípade na úlohy súvisiace s vyrovnávaním sa s minulosťou. V už citovanom § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa je ustanovená povinnosť Ústavu pamäti národa vydať tlačou a na elektronických médiách prepis evidenčných záznamov zo zachovaných alebo rekonštruovaných protokolov zväzkov. Argumentoval, že „registračné protokoly zverejnil na základe zákonnej licencie uvedenej v zákone č. 553/2002 Z.z., kde § 19 ods. 1 obsahuje jasnú a jednoznačnú povinnosť pre žalovaného a neumožňuje mu zákonnú povinnosť si nesplniť a registračné protokoly nezverejniť“. Ústavný súd opakovane zdôraznil, že nemá pri zverejňovaní registračných protokolov žiadne diskrečné oprávnenie, teda oprávnenie rozhodnúť, či určitú ich časť zverejní alebo nie. Nejde teda o „diskrečnú“ aplikáciu právnej normy ustanovenej v § 19 ods. 1 zákona o pamäti národa, ale o priame („technické“) plnenie zákona. Ústav pamäti národa dokonca neprepisuje údaje v týchto protokoloch (kde prípadný chybný prepis by prípadne mohol zakladať zodpovednosť za zásah do osobnosti), ale uverejňuje priamo fotografie archiválií. Zodpovednosť za skúmanie správnosti zverených výslovne vylučuje aj § 26 ods. 3 zákona o pamäti národa, podľa ktorého „Ústav nie je povinný overovať, či údaje obsiahnuté v dokumente a údaje získané do informačného systému dokumentov zo zachovaných evidenčných pomôcok uvedených v odseku 2 sú presné alebo pravdivé.“. Plnenie tejto zákonnej povinnosti teda samo osebe vylučuje, aby jej plnením Ústav pamäti národa konal protiprávne, teda aby toto zverejnenie (ak je vykonané presne v súlade s § 19 a ďalšími ustanoveniami zákona o pamäti národa) mohlo predstavovať neoprávnený zásah v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (aj v judikáte R 38/96 sa v zamietacej časti voči ministerstvu vnútra uvádza, že: „za neoprávnený zásah nemožno preto považovať postup pri vydávaní osvedčenia podľa § 9 ods. 1 zák. č. 451/1991 Zb. V takomto prípade, keď príslušný štátny orgán vo vydanom osvedčení uviedol, že žiadateľ je osobou vedenou v bývalých archívnych materiáloch Štátnej bezpečnosti ako osoba uvedená v § 2 ods. 1 zák. č. 451/1991 Zb., ide totiž o plnenie zákonom uloženej povinnosti.“ pozn.). Ak právny predpis jasne a zrozumiteľne ustanovuje nejakú povinnosť, tak súd nemôže vo svojom rozhodnutí o určovacej žalobe konštatovať, že žalovaný splnením zákonom ustanovenej povinnosti porušil subjektívne právo žalobcu. 49. Ústavný súd ďalej vyslovil, že podľa čl. 144 ods. 1 ústavy boli totiž sudcovia odvolacieho súdu viazaní zákonom, teda aj § 19 zákona o pamäti národa. Odvolací súd bol teda povinný vychádzať z toho, že ak zákonodarca v § 19 zákona o pamäti národa uložil sťažovateľovi povinnosť zverejniť všetky dokumenty týkajúce sa činnosti ŠTB, tak tým sám vyvážil záujem na ochrane osobnosti na jednej strane a s potrebou vysporiadať sa s minulosťou na druhej strane, pričom preferoval záujem na transparentnosti tohto procesu (porov. bod 9.5; porov. II. ÚS 480/2014 bod 33), t.j. zákonodarca vytvoril normatívnu situáciu, v ktorej už neostáva priestor na vyvažovanie pre aplikačné orgány. Zásada lex posterior derogat priori, ako aj lex specialis derogat generali vedú k jednoznačnému záveru, že § 19 zákona o pamäti národa predstavuje právny základ postupu Ústavu pamäti národa pri zverejnení uvedených archívnych materiálov. Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil, že Ústav pamäti národa nie je (nebol) pôvodcom zásahu, a že mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon o pamäti národa. Nad rámec uvedeného ústavný súd už len podčiarkol, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo (okrem iného) určenie, či bol žalobca neoprávnene evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti ako agent. Štát však právomoc (úlohu) rozhodovať o evidencii žalobcu, resp. iných osôb v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti Ústavu pamäti národa zákonom o pamäti národa a ani iným zákonom nezveril. Následné uverejnenie a sprístupnenie dokumentov bývalej Štátnej bezpečnosti Ústavom pamäti národa zodpovedá jeho zákonom ustanoveným úlohám a postupu, ktorý ustanovuje zákon o pamäti národa, a je len právnym dôsledkom rozhodnutia iných štátnych orgánov splnomocnených k tomu štátom, za ktoré nemôže niesť zodpovednosť Ústav pamäti národa (sťažovateľ) o to viac, že je „len“ verejnoprávnou ustanovizňou, ktorá môže plniť len tie úlohy, ktoré jej štát prostredníctvom zákona explicitne zveril (§ 9 zákona o pamäti národa). 50. Odvolací súd nemal dôvod odchýliť sa od vyššie uvedeného stanoviska Ústavného súdu SR, ktorým právnym názorom je aj viazaný a plne sa s ním stotožňuje a v celom rozsahu naň poukazuje, Vzhľadom na skutočnosť, že v spore označený žalovaný nie je (nebol) pôvodcom zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, keď mu zverejnenie prepisu evidencií bývalej Štátnej bezpečnosti ukladá zákon o pamäti národa, súd prvej inštancie správne žalobu žalobkyne pre označený nedostatok tzv. pasívnej vecnej legitimácie v spore na strane žalovaného žalobu zamietol, z ktorého dôvodu odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny a aj vecne správny v časti náhrady trov konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil považujúc odvolacie námietky žalobkyne vzhľadom na vyššie uvedené za nedôvodné, s jej tvrdeniami sa už aj súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobkyne v časti trov konania, táto tiež nebola dôvodná, nakoľko nejde o dôvod dôvody hodné osobitného zreteľa, kedy by prichádzalo do úvahy rozhodnutie podľa § 257 CSP a prisvedčil aj názoru žalovaného, že trovy konania vznikli nesprávne koncipovanou žalobou a zotrvaním žalobkyne na nej. 51. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP a v konaní celkom úspešnému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 1 CSP). 52 Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).