Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/18/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114201948 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114201948.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: H. L., L. J. XXX/XX, J., zastúpený advokátom: JUDr. Peter Škultéty, Advokátska kancelária Heydukova 3, Bratislava, proti žalovanému: L. R. - C., L. R. XG, L. P., X. K., na Ú. R. F. J. S. B. J. B. S.: L. R. - C., J. J.S. B. A. Č. Š., X.. R. XX, L., A.: XX XXX XXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Eva Borovská, Štefánikova 7, Bratislava, o zaplatenie 840,- € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. septembra 2016, č.k. 12C/54/2014-198, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 28. septembra 2016, č. k. 12C/54/2014-198 potvrdzuje. II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 28.09.2016, č. k. 12C/54/2014-198 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 840,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 28.06.2013, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Okrem toho uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu a na účet Okresného súdu Bratislava I. trovy štátu v plnom rozsahu. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.02.2014 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia poistného plnenia vo výške 840,- € spolu 9,5% úrokom z omeškania od 28.06.2013 do zaplatenia. Žalovaný nárok žalobca odôvodnil tým, dňa 19.01.2013 utrpel úraz pravého kolena, v dôsledku ktorého musel dňa 21.02.2013 podstúpiť operáciu, pričom jeho ošetrujúci lekár mu následne na základe odporučenia odborného lekára určil trvanie dočasnej práceneschopnosti na obdobie od 19.01.2013 do 23.05.2013 zohľadniac aj charakter zamestnania žalobcu (automechanik nákladných automobilov). Žalobca oznámil žalovanému vznik nároku na denné odškodné pri dočasnej práceneschopnosti, v zmysle zmluvy o úrazovom poistení č. R. X.XXX.XXX zo dňa 13.08.2010, a uplatnil si nárok na výplatu poistného plnenia za dočasnú práceneschopnosť v dôsledku úrazu so začiatkom plnenia od 21.01.2013. Žalovaný žalobcovi priznal poistné plnenie za dočasnú práceneschopnosť za 95 dní (od 21.01.2013 do 25.04.2013) v celkovej výške 2.850,- €, od ktorého odpočítal dlžné poistné vo výške 57,61 |€, pričom priznané plnenie bolo žalovaným uhradené dňa 14.06.2013. Nakoľko žalobcova dočasná práceneschopnosť trvala 123 dní (od 21.01.2013 do 23.05.2013) a žalovaný mu priznal a uhradil poistné plnenie za obdobie 95 dní, vyzval ho žalobca dňa 08.08.2013 na doplatenie poistného plnenia za neuznané obdobie skutočného trvania dočasnej práceneschopnosti, t.j. za dodatočné obdobie 28 dní (od 26.04.2013 do 23.05.2013). Žalovaný zvyšné poistné plnenie odmietol uhradiť, pričom sa odvolal na stanovisko svojho lekára a vypracovaný znalecký posudok, ktorý údajne potvrdil jeho stanovisko. Znalecký posudok ani stanovisko svojho lekára ale žalobcovi nepredložil. Dňa 18.11.2013 žalobca preto opätovne vyzval žalovaného na doplatenie poistného plnenia, avšak dňa 02.12.2013 žalobcovi žalovaný oznámil, že trvá na svojom zamietajúcom stanovisku. Po pripustení zmeny žalobného petitu dňa 24.04.2015 si žalobca uplatňoval voči žalovanému úrok z omeškania podľa Občianskeho zákonníka, vo výške 5,5% p.a. zo sumy 840,- € odo dňa 28.06.2013 do zaplatenia. 3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nakoľko neuznal žalobou uplatnený nárok. Nespochybnil platnosť uzatvorenej poistnej zmluvy, avšak namietal celkovú dĺžku trvania dočasnej práceneschopnosti žalobcu, ktorá prekročila priemernú dĺžku trvania pracovnej neschopnosti v prípade liečby obdobných prípadov. Pri poskytovaní poistného plnenia vychádzal z článku 12, bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, podľa ktorého „ak bude dočasná pracovná neschopnosť trvať neprimerane dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre danú chorobu alebo následky úrazu a toto predĺženie pracovnej neschopnosti nebude v zdravotnej dokumentácii dostatočne zdôvodnené, určí výšku poistného plnenia lekár poisťovne“. Žalovaný argumentoval, že si vyžiadal zdravotnú dokumentáciu žalobcu a nezistil, že by u žalobcu počas liečby došlo k nejakým komplikáciám. Lekár v zdravotnej dokumentácii uviedol len to, že vzhľadom na zamestnanie žalobcu potvrdzuje ďalšiu práceneschopnosť. Posudkový lekár žalobcu uviedol, že potrebná dĺžka práceneschopnosti žalobcu bola od 21.01.2013 do 25.04.2013, keďže rehabilitácia bola ukončená dňa 24.04.2013. V znaleckom posudku č. 25/2013, vypracovanom na žiadosť žalovaného, znalec z odboru traumatológie H.. K. R. potvrdil trvanie práceneschopnosti žalobcu tak, ako posudkový lekár a túto považoval znalec za postačujúcu aj vzhľadom na zamestnanie žalobcu. 4. Súd prvej inštancie v prvom rade posudzoval, či má v danej veci právomoc rozhodovať. V odôvodnení uviedol, že právomoc súdu Slovenskej republiky na konanie je daná v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (prepracované znenie), podľa ktorého poistiteľa s bydliskom v členskom štáte možno žalovať na území iného štátu, ak žalobu podal poistník, poistený alebo oprávnený z poistenia, na súdoch podľa miesta bydliska žalobu; a tiež podľa čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia, podľa ktorého poistiteľa, ktorý nemá bydlisko v členskom štáte, ale má organizačnú zložku, obchodne zastúpenie alebo inú pobočku v niektorom z členských štátov, sa na účely sporov vyplývajúcich z činnosti tejto organizačnej zložky, obchodného zastúpenia alebo inej pobočky považuje za poistiteľa s bydliskom v tomto štáte. 5. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, návrhu poistnej B. Č.. XXXXXXX prijatým žalovaným dňa 19.08.2010, poistkou Č.. R. X.XXX.XXX zo dňa 29.10.2010, mal za preukázané, že žalobca, ako automechanik, dňa 08.08.2010 uzavrel so žalovaným poistenie, so začiatkom poistenia 13.08.2010, na poistné plnenie v prípade invalidity (s progresívnym stupňovaním 500%) na poistnú sumu 15.000,- €, pri 100% invalidite až na 75.000,- €, na kritické choroby na poistnú sumu 8.000,- €, na dennú dávku pri práceneschopnosti od 29. dňa na poistnú sumu 15,- €, s rozsahom krytia na všetky úrazy podľa zmluvy, s poistným štvrťročne 57,61 €. Poistná zmluva bol uzavretá na dobu neurčitú s jednoročným poistným obdobím. Žalovaný dňa 29.10.2010 vydal žalobcovi poistku Č.. R. X.XXX.XXX, ako potvrdenie o uzatvorení poistnej zmluvy na úrazové poistenie. Žalovaný platnosť uzavretej poistnej zmluvy o úrazovom poistení nenamietal. Z lekárskej správy žalobcu z Nemocnice Poprad a.s. mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca utrpel dňa 19.01.2013 úraz pravého kolena, dňa 21.02.2013 bol operovaný H.. E. M. a dňa 22.02.2013 bol prepustený do ambulantnej starostlivosti. Uvedené medzi stranami nebolo sporné. Denné odškodné v súvislosti s úrazom v zmysle poistných podmienok (článok 1, bod 4) je vo výške dvojnásobku denného odškodnenia počas dočasnej pracovnej neschopnosti, t.j. vo výške 30,- € denne. Uvedené medzi stranami taktiež nebolo sporné. Potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti Sociálnej poisťovne Č.. E. XXXXXX zo dňa 21.01.2013 mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca bol v dôsledku uvedeného úrazu práceneschopný od 21.01.2013 do 23.05.2013. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že sporná medzi stranami bola dôvodnosť dĺžky trvania práceneschopnosti žalobcu v dôsledku uvedeného úrazu. Žalovaný bol toho názoru, že práceneschopnosť žalobcu trvala dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre následky daného úrazu, a preto postupom podľa článku 12, bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, určil maximálne trvanie liečenia predmetného poškodenia žalobcu na dobu od 21.01.2013 do 25.04.2015, t.j. 95 dní. Za toto obdobie priznal žalobcovi poistné plnenie vo výške 2.850,- €, ktoré mu vyplatil po odpočítaní dlžného poistného vo výške 57,61 €. Výška poskytnutého poistného plnenia za obdobie od 21.01.2013 do 25.04.2013 sporná medzi stranami nebola. Sporný bol iba nárok žalobcu na poistné plnenie za obdobie trvania pracovnej neschopnosti od 26.04.2013 do 23.05.2013. Žalovaný na preukázanie správnosti svojho postupu predložil súdu prvej inštancie znalecký posudok H.. K. R., znalca z odboru traumatológia, č. 25/2013 zo dňa 19.08.2013, vypracovaný mimo konania. Znalec sa okrem iného vyjadril, že pooperačná liečba a rehabilitácia žalobcu trvala podľa dokumentácie do 14.05.2013, pričom dobre je dokumentovaná liečba a rehabilitácia do 09.04.2013. Podľa zdravotnej dokumentácie bola dovtedy liečba potrebná, účelná a primeraná. Interval medzi 09.04.2013 do 14.05.2013 označil za zbytočne dlhý a o účelnosti liečby niet žiadnych informácií. Súd prvej inštancie ďalej z výsluchu znalca zistil, že znalec dĺžku liečby úrazu s diagnózou žalobcu určil v priemere na 6 týždňov, podľa všeobecných skúseností, ktoré prijala prax pre daný druh diagnózy s tým, že rozptyl môže byť až o 100% oboma smermi a závisí od toho, v akom stave sa poranený orgán nachádza, od veku pacienta, od jeho zamestnania (túto skutočnosť znalec nezohľadnil vo svojom znaleckom posudku). Rehabilitáciu a následné zaťažovanie poškodeného kolena označil znalec za súčasť liečby s tým, že rehabilitácia v takýchto prípadoch spravidla trvá asi 2 týždne. U žalobcu trvala rehabilitácia jeden mesiac a nebola zdôvodnená. Dobrá je zdravotná dokumentácia do 09.04.2013 a od 14.05.2013 chýbajú záznamy o dôvodoch rehabilitácie. V znaleckom posudku sa nevyjadril k dĺžke trvania práceneschopnosti žalobcu, nakoľko touto informáciou nedisponoval. Predchádzajúcu operáciu označil za rizikový faktor, ktorý tiež predĺžil liečbu úrazu. Znalec nespochybnil, že liečba žalobcu v máji 2013 trvala. Spochybnil len to, že k nej chýba zdôvodnenie, pričom žiadne nezrovnalosti v liečbe nenašiel. 7. Súd prvej inštancie ďalej vykonal dokazovanie za účelom zdôvodnenia liečby žalobcu v spornom období po 25.04.2013. Obdobie trvania práceneschopnosti žalobcu do 25.04.2013 sporné medzi stranami nebolo a žalovaný vyplatil poistné plnenie za uvedenú dobu. Z výsluchu ošetrujúcich lekárov žalobcu H.. E. M., traumatológa a H.. U. P., rehabilitačnej lekárky zistil, že dĺžku práceneschopnosti určuje obvodný lekár, na jej dĺžku má vplyv aj charakter zamestnania pacienta v zmysle jeho fyzickej náročnosti a subjektívne ťažkosti pacienta. H.. P. vo svojej výpovedi uviedla, že žalobca bol u nej naposledy dňa 24.04.2013, po absolvovaní rehabilitácie, kedy mu bolo odporúčané cvičenie v domácom prostredí podľa návodu, s kontrolou u traumatológa, u nej podľa potreby. Svedkovia zhodne uviedli, že skončenie rehabilitácie neznamená aj ukončenie práceneschopnosti, obvyklá dĺžka liečenia následkov úrazu žalobcu sa pohybuje od 2 do 4 mesiacov, a že dĺžka práceneschopnosti v prípade žalobcu netrvala neprimerane dlho. 8. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení uviedol, že pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku, úhrady poistného plnenia za obdobie od 26.04.2013 do ukončenia práceneschopnosti obvodným lekárom dňa 23.05.2013, vychádzal z obrany žalovaného, ktorý argumentoval článkom 12 bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti, ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, v zmysle ktorého, aby žalovaný mohol určiť výšku poistného plnenia svojím lekárom, je potrebné súčasné splnenie dvoch podmienok: 1) že dočasná pracovná neschopnosť žalobcu trvala neprimerane dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre následky daného úrazu, a 2) že toto predĺženie dočasnej pracovnej neschopnosti nebolo v zdravotnej dokumentácii dostatočne zdôvodnené. 9. Vykonaným dokazovaním podľa názoru súdu prvej inštancie pritom nebolo preukázané, že dočasná pracovná neschopnosť žalobcu trvala neprimerane dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre následky daného úrazu. Znalec síce za primeranú liečbu následkov úrazu žalobcu podľa všeobecných skúseností, ktoré prijala prax pre daný druh diagnózy, označil priemer 6 týždňov, ale s rozptylom až 100 % oboma smermi v závislosti od stavu poraneného orgánu, od veku pacienta a jeho zamestnania, pričom dôvodnosť liečby žalobcu v máji 2013 nespochybnil. Namietal len jej zdôvodnenie a uznal, že zamestnanie žalobcu vo svojom znaleckom posudku nezohľadnil. Ošetrujúci lekári za obvyklú dĺžku liečenia následkov úrazu žalobcu označili dobu od 2 do 4 mesiacov. Podľa názoru súdu prvej inštancie skutočnosť, že v zdravotnej dokumentácii žalobcu chýba zdôvodnenie liečby po 09.04.2013, nemôže byť na ujmu žalobcu, pretože ten za obsah zdravotnej dokumentácie nezodpovedá. Nakoľko neboli splnené súčasne obe podmienky v zmysle článku 12, bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti, ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný pri likvidácii poistnej udalosti žalobcu nepostupoval správne, keď znížil poistné plnenie pod dobu trvania práceneschopnosti. Súd prvej inštancie preto zaviazal žalovaného na doplatenie poistného plnenia za zvyšnú spornú dobu trvania práceneschopnosti, od 26.04.2013 do 23.05.2013, t.j. 28 dní po 30,- €, spolu na 840,- €, spolu s úrokom z omeškania odo dňa 28.6.2013, čo je deň nasledujúci po 15 dňovej lehote určenej na plnenie v zmysle ustanovenia § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka, od oznámenia žalovaného o poistnom plnení zo dňa 12.06.2013. Výšku úroku z omeškania súd prvej inštancie určil v zmysle ustanovenia § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vo výške o 5 percentuálnych bodov vyššej, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t.j. vo výške 5,5% ročne. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 CSP, podľa pomeru úspechu vo veci a plne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O trovách štátu súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a na ich úhradu v celom rozsahu podľa pomeru úspechu vo veci, zaviazal neúspešného žalovaného. O výške náhrady trov konania a trov štátu rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. 10. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C.s.p. a žiadal odvolací súd, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava I. č. k. 12C/54/2014-198, zo dňa 28.09.2016 zmenil, žalobu v celom rozsahu zamietol a zároveň žalovanému priznal náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. Žalovaný nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení uviedol, že v konaní nebolo na základe vykonaného dokazovania z výsluchu svedkov - ošetrujúcich lekárov žalobcu preukázané, že dočasná práceneschopnosť žalobcu trvala neprimerane dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre následky daného úrazu, nakoľko svedkovia uviedli, že obvyklá dĺžka liečenia následkov úrazu sa pohybuje od 2 do 4 mesiacov, t.j. že dĺžka práceneschopnosti v prípade žalobcu netrvala neprimerane dlho. Žalovaný v odvolaní namieta, že žiaden z lekárov nepotvrdil nutnosť doby liečenia a práceneschopnosti u žalobcu tak, ako ju stanovil všeobecný lekár. Tvrdenie žalovaného, že práceneschopnosť žalobcu trvala neprimerane dlhšie, ako je priemer pre daný úraz, tak nebolo vyvrátené na základe vykonaného dokazovania z výsluchu svedkov. Svedkovia sa nevedeli vyjadriť k priemernej dĺžke liečenia, ale uviedli len obvyklú dĺžku liečenia. Uvedené neznamená, že vyvrátili tvrdenie o priemernej dĺžke liečenia, alebo potvrdili, že pre daný úraz - poškodenie je priemerná doba liečenia iná, ako uvádza znalec. Uviedli, že obvykle považujú za primeranú dobu liečenia dobu 2 až 4 mesiace. Žalovaný argumentuje, že priemerná dĺžka liečenia je ustálená praxou a tomu, že v konkrétnom prípade môže byť táto predĺžená, svedčia i samotné podmienky a postup žalovaného, ktorý už pri tvorbe poistných podmienok (čl. 12 bod 7) uvažoval, že môžu nastať prípady, kedy sa liečba predĺži nad priemernú dobu vykázanú štatisticky, skomplikuje sa a pod. Podotýka však, že v takom prípade musí existovať zdravotná dokumentácia, ktorá predĺženie priemernej dĺžky práceneschopnosti odôvodňuje a uvádza sa v nej konkrétny dôvod, ktorý dĺžku liečenia ovplyvnil. V prípade žalobcu po 25.04.2013 v zdravotnej dokumentácii chýbajú záznamy, ktoré by odôvodňovali ďalšie predĺženie jeho liečby. Naopak, zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že operované koleno bolo v poriadku, bez opuchu, s úplnou hybnosťou a ani všeobecný lekár nezdôvodnil, že predĺžená doba liečenia súvisí s úrazom, resp. zamestnaním žalobcu. Žalobca opakovane poukázal na skutočnosť, že po vykonanej artroskopii traumatológ H.. M. odporučil plnú záťaž operovaného kolena a pri poslednej návšteve dňa 14.05.2013 uviedol, že podľa neho ukončením rehabilitácií bola ukončená i liečba. Z uvedeného je zrejmé, že dôvody na predĺženie ďalšej liečby zraneného kolena nenastali, čo nebolo zdôvodnené ani v zdravotnej dokumentácii a tak žalovaný uznal za dôvodné a primerané len plnenie za následky úrazu do 25.04.2013. Žalovaný v odvolaní ďalej namieta, že súd prvej inštancie riadne nezdôvodnil svoj postup a neuviedol, prečo neakceptoval priemernú dĺžku liečenia uvádzanú znalcom v posudku a z čoho mal za preukázanú skutočnosť tvrdenú svedkami, že priemerná dĺžka liečenia pre daný úraz je 2 - 4 mesiace, postupom ktorým žalovanému odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň žalovaný uviedol, že týmto postupom súd prvej inštancie obmedzil zmluvnú voľnosť strán, ktoré sa v poistnej zmluve dohodli, že v prípade predĺženia doby liečenia rozhodne o poistnom plnení lekár poisťovateľa. Takýmto postupom nesporne súd prvej inštancie zasiahol do zmluvne dojednaných poistných podmienok, čo je podľa názoru žalovaného neprípustné. K veci samej uviedol, že svedok H.. M. vo výpovedi jednoznačne uviedol, že pri kontrole dňa 14.05.2013, na ktorú sa žalobca dostavil tri týždne po ukončení rehabilitácií, skonštatoval, že liečba žalobcu je ukončená a počas liečby sa nevyskytli komplikácie. Žiadne predĺženie alebo odporučenie ďalšej práceneschopnosti žalobcu nepotvrdil. Pokiaľ všeobecný lekár práceneschopnosť žalobcu ukončil až 23.05.2013, tak pre takéto ďalšie predĺženie práceneschopnosti neexistuje v zdravotnej dokumentácii žiadne zdôvodnenie. Naopak odborný lekár - traumatológ, lekár poisťovne i znalec priamo uviedli, že liečba bola ukončená po ukončení rehabilitácií, u žalobcu nenastali pri liečbe komplikácie a o účelnosti liečby niet žiadnych informácií. Podľa názoru žalovaného postupom, ktorý zvolil prvoinštančný súd, by bolo možné predlžovať neodôvodnene dobu liečenia a poisťovne by museli uhrádzať i denné odškodné za čas, kedy sa poistený na následky úrazu neliečil, alebo ak by doba liečenia nebola v zdravotnej dokumentácii priebežne zdôvodnená. 11. K odvolaniu žalovaného sa žalobca nevyjadril. 12. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.02.2018 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli žalobca, právny zástupca žalobcu, žalovaný a právna zástupkyňa žalovaného upovedomení zákonným spôsobom. 13. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd vo výroku v ktorom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 840,- € v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil, pretože je vecne správny a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). 14. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že sporným v danom čase zostalo iba obdobie práceneschopnosti žalobcu od 26.04.2013 do ukončenia práceneschopnosti obvodným lekárom dňa 23.05.2013, pričom žalovaný pri krátení poistného plnenia vychádzal z článku 12 bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti, ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, v zmysle ktorého, aby žalovaný mohol určiť výšku poistného plnenia svojím lekárom, je potrebné súčasné splnenie dvoch podmienok: 1) že dočasná pracovná neschopnosť žalobcu trvala neprimerane dlhšie, ako je priemerná dĺžka liečenia pre následky daného úrazu, a 2) že toto predĺženie dočasnej pracovnej neschopnosti nebolo v zdravotnej dokumentácii dostatočne zdôvodnené. Súd prvej inštancie v rámci skutkového stavu ustálil, že dočasná pracovná neschopnosť žalobcu netrvala neprimerane dlhšie a to právne z dôvodu, že znalec v rámci svojej výpovede za primeranú liečbu následkov úrazu žalobcu podľa všeobecných skúseností, ktoré prijala prax pre daný druh diagnózy, označil priemer 6 týždňov, ale s rozptylom až 100 % oboma smermi v závislosti od stavu poraneného orgánu (t.j. až 12 týždňov) a dĺžka liečby ďalej závisela od veku pacienta a jeho zamestnania, pričom dôvodnosť liečby žalobcu v máji 2013 svedok nespochybnil. Namietal len jej zdôvodnenie a uznal, že zamestnanie žalobcu vo svojom znaleckom posudku nezohľadnil. Ošetrujúci lekári pri výsluchu pred súdom prvej inštancie uviedli, že za obvyklú dĺžku liečenia následkov úrazu žalobcu považujú dobu od 2 do 4 mesiacov. Je nepochybné, že práceneschopnosť žalobcu trvala od 19.01.2013 do 23.05.2013 t.j. 18 týždňov (4,5 mesiaca), pričom v konaní bolo preukázané, že žalobca utrpel dňa 19.01.2013 úraz pravého kolena, až dňa 21.02.2013 bol operovaný H.. E. M. (t.j. viac ako mesiac po úraze) a dňa 22.02.2013 bol prepustený do ambulantnej starostlivosti. Pokiaľ ide o námietku žalovaného uvedenú v odvolaní, že svedkovia sa nevedeli vyjadriť k priemernej dĺžke liečenia, ale uviedli len obvyklú dĺžku liečenia, a preto uvedené neznamená, že vyvrátili tvrdenie o priemernej dĺžke liečenia, alebo potvrdili, že pre daný úraz (t.j. roztrhnutie menisku) je priemerná doba liečenia iná, ako uvádza znalec, v tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že žalovaný (nie žalobca) bol povinný súdu prvej inštancie preukázať, prečo vyhodnotil dĺžku práceneschopnosti žalobcu, ako neprimerane dlhú t.j. z čoho vychádzal. V osobitných poistných podmienkach ani v žiadnych iných dokladoch predložených zo strany žalovaného sa nikde neuvádza, že pri každej práceneschopnosti si bude žalovaný nechať vyhotovovať znalecký posudok, za účelom posúdenia dĺžky dočasnej pracovnej neschopnosti a týmto spôsobom bude zisťovať priemernú dĺžku práceneschopnosti pre daný úraz ( s dôrazom na to, že ide o spotrebiteľskú zmluvu). Inak povedané, žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že je oprávnený si nechať vypracovať znalecký posudok za účelom preskúmania práceneschopnosti žalobcu a súčasne žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývalo, aká je priemerná dĺžka práceneschopnosti pre daný úraz. Žalovaný súdu prvej inštancie teda nepredložil žiadnu prílohu respektíve dôkaz, z ktorého by jasne vyplývala priemerná dĺžka liečenia pri danom úraze. Samotná skutočnosť, že žalovaný si túto dobu liečenia vyhodnotil sám, ako neprimerane dlhú (bez predloženia relevantných dôkazov zo strany žalovaného, iba s poukazom na znalecký posudok znalca, ktorý si nechal žalovaný vyhotoviť za účelom posúdenia dočasnej práceneschopnosti žalobcu bez toho, aby ho na to oprávňovalo zmluvné dojednanie) neznamená, že skutočne neprimerane dlhou aj bola. Z výsluchu H.. E. M. vyplýva, že posledná kontrola žalobcu bola vykonaná dňa 14.05.2013 po ukončení rehabilitácie, kedy bola ukončená aj liečba, avšak odvolaciemu súdu nie je zrejmé, prečo žalovaný trvá na tom, že doba liečenia žalobcu trvala iba do 24.04.2013, pričom žalovaný sám vo svojom odvolaní poukazuje okrem iného aj na to, že liečba žalobcu skončila až dňa 14.05.2013. Odvolací súd uvádza, že tak, ako vypovedal H.. E. M., o práceneschopnosti pacienta rozhoduje obvodný lekár pacienta, ktorý zohľadní koniec liečby, čo však bez ďalšieho neznamená, že zdravotný stav pacienta si nevyžaduje ešte zotrvávajúcu práceneschopnosť t.j. do 23.05.2013 t. j. v trvaní ešte 9 dní (od 14.05.2013 do 23.05.2013). Samotný lekár vypovedal tak, že v danom prípade nepovažuje dĺžku rehabilitácie, ani samotnej liečby za neprimerane dlhú. Odvolací súd má za to, že obvodný lekár v danom prípade pri určovaní doby práceneschopnosti zohľadnil aj zamestnanie žalobcu a rovnako aj jeho záťaž v rámci zamestnania. Inak povedané, žalobca síce reálne prácu po ukončení liečby t. j. po 14.05.2013 vykonávať síce mohol, avšak nie prácu jeho kvalifikácie t.j. automechanik nákladných automobilov, ktorá si vyžadovala fyzicky náročnú prácu a teda namáhanie končatiny po roztrhnutí menisku a následnej operácii. Znalec, ktorý pre žalovaného vyhotovil znalecký posudok taktiež potvrdil, že zamestnanie žalobcu vo svojom znaleckom posudku nezohľadnil. Pokiaľ ide o odvolací dôvod žalovaného, že v prípade žalobcu po 25.04.2013 v zdravotnej dokumentácii chýbajú záznamy, ktoré by odôvodňovali ďalšie predĺženie jeho liečby a naopak, zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že operované koleno bolo v poriadku, bez opuchu, s úplnou hybnosťou a ani všeobecný lekár nezdôvodnil, že predĺžená doba liečenia súvisí s úrazom, resp. zamestnaním žalobcu, odvolací súd uvádza, že zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že liečba bola ukončená až dňa 14.05.2013, tak, ako to vo svojej výpovedi uviedol aj H.. E. M.. Samotná skutočnosť, že v zdravotnej dokumentácii nie sú uvedené dôvody trvania práceneschopnosti, respektíve ani žiadne zdravotné záznamy ktoré by odôvodňovali trvanie práceneschopnosti po danom dátume t.j. po dni 25.04.2013, nie je skutočne možné vyhodnocovať na ťarchu žalobcu, nakoľko žalobca sám nemá možnosť ovplyvniť údaje v zdravotnej dokumentácii, pričom žalovaný sa v danom prípade riadil pokynmi ošetrujúceho lekára, ktorý vyhodnotil jeho zdravotný stav tak, že je potrebné uvedenú práceneschopnosť ukončiť až dňa 23.05.2013. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že dĺžka liečby vzhľadom k celkovému zdravotnému stavu žalobcu, ako aj k faktorom ovplyvňujúcim dĺžku liečby (operácia mesiac po úraze, fyzicky náročná práca) bola primeraná a to aj vzhľadom k tomu, že od operácie t.j. od 22.02.2013 bol žalobca práceneschopný cca 3 mesiace do 23.05.2013, čo je bezpochyby obvyklá doba trvania práceneschopnosti. V tejto situácii je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že žalobca bol operovaný, až viac ako mesiac po úraze, z dôvodu, že jeho zdravotný stav sa nevyvíjal správne, a preto aj jeho práceneschopnosť bola stanovená s prihliadnutím aj na túto skutočnosť. Odvolací súd za to, že žalovaný nebol oprávnený použiť ustanovenie článku 12 bod 7 osobitných poistných podmienok pre poistenie denného odškodného pri dočasnej pracovnej neschopnosti, ako pripoistenia k úrazovému poisteniu, a súčasne preto nebol oprávnený krátiť poistné plnenie. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, preto ho odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 15. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008). 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.1 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalobcovi priznal v rozsahu 100%. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podia § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podia § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podia písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podia odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).