Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2CoPr/14/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114204903 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114204903.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členiek senátu: JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci Ž.: Z.. W. B., bytom Y.. I., XX XXX XX Z., zastúpený: JUDr. Andreou Supákovou, advokátkou, Nobelova 1/A, 831 02 Bratislava proti žalovanému: Yurinat EU s.r.o., so sídlom Hviezdoslavovo námestie 7, 811 02 Bratislava IČO: 46 563 504, zastúpený: SHM PARTNERS s.r.o., Advokátska kancelária, so sídlom: Svätoplukova 28, 821 08 Bratislava IČO: 47 235 616, v mene ktorej koná JUDr. Dušan Hrnčiar, PhD., konateľ, v konaní o mzdové nároky, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 20.01.2017 č.k. 20Cpr/2/2014-200, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 20.01.2017 č.k. 20Cpr/2/2014-200, vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.4.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.5.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.6.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.7.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.8.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.9.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.10.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.11.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.12.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2014 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2014 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2014 do zaplatenia, titulom paušálnej náhrady za používanie motorového vozidla, všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje. II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie nárok žalobcu na úhradu mzdy za mesiac február 2014 v sume 545,46 € vylúčil na samostatné konanie. Zároveň uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi: od 1.1.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.4.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.5.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.6.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.7.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.8.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.9.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.10.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.11.2013 do zaplatenia, ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.12.2013 do zaplatenia. ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2014 do zaplatenia. ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2014 do zaplatenia ? 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2014 do zaplatenia, titulom paušálnej náhrady za používanie motorového vozidla, všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Vo zvyšku uplatneného nároku na bonusovú zložku mzdy súd prvej inštancie žalobu zamietol. Právo na náhradu trov konania nepriznal žiadnej strane. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.02.2014, doplnenou dňa 25.02.2014, sa žalobca domáhal od žalovaného úhrady nárokov vyplývajúcich žalobcovi z pracovnej zmluvy, pozostávajúcich z náhrady za používanie vlastného motorového vozidla za 14 mesiacov (150,- € za pohonné hmoty a 100,- € kompenzácia za používanie vozidla ) v sume 3.500,- €, náhrady za plnenie plánu predaja v sume 1.344 €, náhrady za splnené úlohy v sume 1.400,-€, náhrady mzdy za 3 mesiace 2.400,- € vrátane náhrady za používanie vozidla za 3 mesiace 750,- €. 3. V zmysle návrhu žalobcu doručeného dňa 13.11.2015 súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.01.2016 konanie v časti uplatnenej istiny t.j. v sume 975,52 € (= 9.394,- € (pôvodný nárok) - 8.418,48 € (nároky po zmene petitu) zastavil a pripustil zmenu petitu, po ktorom sa domáhal žalobca, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na základe okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného zo dňa 18.2.2014 je neplatné; Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy v celkovej výške 1.503,02 € (2x priemerný mesačný zárobok) spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,23 % ročne zo sumy 751,51 € (1x priemerný mesačný zárobok) od 01.05.2014 do zaplatenia a zo sumy 751,51 € (1x priemerný mesačný zárobok) od 01.06.2014 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. Ďalej v zmysle zmeneného petitu žaloby žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2013 do zaplatenia, vo výške 350,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 350,- € od 1.2.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 460,- € od 1.3.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 460,- € od 1.4.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 460,- € od 1.5.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.6.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.7.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.8.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.9.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.10.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 460,- € od 1.11.2013 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 460,- € od 1.12.2013 do zaplatenia. vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 460,- € od 1.1.2014 do zaplatenia, vo výške 460,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 460,- € od 1.2.2014 do zaplatenia, vo výške 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2014 do zaplatenia, titulom nezaplatenej časti mzdy a cestovných náhrad, a vo výške 545,46 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 545,46 € od 1.4.2014 do zaplatenia titulom náhrady mzdy za mesiac február 2014, ako aj náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia. 4. Konanie v časti žaloby na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ako aj náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v sume 1.503,02 € s príslušenstvom, súd prvej inštancie na pojednávaní konanom dňa 06.05.2016 vylúčil na samostatné konanie. 5. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania mal preukázané, že pracovnou zmluvou zo dňa 25.10.2012 bol medzi žalobcom ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom založený pracovný pomer, v rámci ktorého žalobca vykonával pre žalovaného prácu projektového manažéra. Neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy tvoril dodatok č. 1 k pracovnej zmluve s názvom „Náplň práce, mzdové podmienky a príplatky za prácu zo dňa 25.10.2012.“ Pracovný pomer vznikol dňa 1.11.2012, ktorý bol dohodnutý ako deň nástupu zamestnanca do práce. Žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer v zmysle ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 18.02.2014 bolo žalobcovi doručené dňa 21.02.2014 . Súd prvej inštancie po vylúčení žalobného návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov na samostatné konanie, tak ďalej v predmetnom konaní prejednával uplatnený nárok žalobcu spočívajúci v zaplatení náhrady mzdy za mesiac február 2014, náhrady za používanie motorového vozidla a nárok na odmenu - bonus. Medzi stranami nebolo sporné, že pracovnoprávny vzťah na základe písomnej zmluvy zo dňa 25.10.2012 vznikol dňom 1.11.2012, dňom nástupu zamestnanca do práce a mzdové podmienky si zamestnávateľ a zamestnanec dohodli v pracovnej zmluve, pričom presnejšie boli špecifikované v dodatku č. 1 k pracovnej zmluve, kde si žalovaný so žalobcom dohodli presné podmienky vzniku nároku na časti mzdy nad rámec základnej zložky mzdy. Sporné medzi stranami bolo, či žalobcovi vznikol nárok na uplatnené časti mzdy nad rámec základnej zložky mzdy. 6. Nárok žalobcu na úhradu mzdy za mesiac február 2014 v sume 545,46 € vylúčil súd prvej inštancie na samostatné konanie. 7. Čo sa týka nároku na bonusovú zložku mzdy, súd prvej inštancie poukázal na pracovnú zmluvu vrátane Dodatku č. 1, z ktorého vyplýva, že tento nárok žalobcovi vznikne za splnenia určitých podmienok v nej určených. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že tieto podmienky splnil, avšak žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal, že tomu tak bolo. Naopak žalovaný predložil súdu listinné dôkazy, ktorými preukázal opak tvrdení žalobcu. V zmysle pracovnej zmluvy mal žalobca nárok na dva druhy bonusov, bonusy závislé od hospodárskych výsledkov žalovaného a bonus za plnenie osobných úloh. V tomto smere žalovaný predložil listinné dôkazy - plán schválený štatutárnym zástupcom žalovaného, naopak žalobca predkladal tabuľky, z ktorých nevyplýva a nie je zjavné, kto ich vypracoval a kto schválil ani kedy boli vypracované. Žalovaný v priebehu konania predložil listiny preukazujúce, aké boli plány hospodárskej činnosti žalovaného, aké boli skutočné hospodárske výsledky, ktoré nedosahovali ciele stanovené plánom. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nevznikol nárok na bonusy závislé od hospodárskych výsledkov. Pokiaľ ide o bonus za plnenie osobných úloh, dospel súd prvej inštancie k záveru, že vzhľadom k tomu, že posúdenie priemernosti, či nadpriemernosti plnenia pracovných úloh zamestnanca je v kompetencii zamestnávateľa, ktorý prácu žalobcu vyhodnotil ako priemernú, nevznikol mu nárok na vyplatenie bonusu za plnenie osobných úloh. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že bonusová zložka mzdy prináležala zamestnancovi po splnení podmienok dohodnutých v Dodatku č. 1, nakoľko jej účelom bolo motivovať zamestnanca k pracovným výkonom a k riadnemu plneniu pracovných povinností. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť žaloby v uplatnenej bonusovej zložke mzdy, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. 8. Súd prvej inštancie naopak vyhodnotil uplatnený nárok žalobcu o náhradu za používanie motorového vozidla ako dôvodný a v tejto časti žalobe vyhovel. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, čo do svojich tvrdení o povinnosti zamestnanca uzavrieť podľa vnútorného nariadenia zmluvu o používaní motorového vozidla, ktorá je základom vyplácania náhrad za amortizáciu. Z výpovede žalovaného vyplýva, že takúto zmluvu má zamestnanec podpísať, aby mu boli vyplácané tieto náhrady, pričom nemal vedomosť, či žalobca odmietol takúto zmluvu podpísať. V Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve je vyslovene dohodnuté v časti - mesačné náhrady výdavkov: Benzín, nafta, limit - 150,- €- limit pre Slovensko (+ navyše pre Českú republiku a Maďarsko) Osobný automobil - 100,- €, náhrada za používanie osobného automobilu, pričom z pracovnej zmluvy v spojení s jej Dodatkom č. 1 nevyplýva, že predmetné zložky mzdy sú viazané na uzavretie ďalšej zmluvy. Okrem toho žalovaný nepreukázal, že žalobcu akýmkoľvek spôsobom oboznámil so znením internej normy, ktorá by sa mala týkať používania motorového vozidla. Zároveň súd poukázal aj na to, že žalovaný existenciu takejto normy ani nepreukázal. 9. Vzhľadom k tomu, že žalobca bol úspešný v časti náhrady za používanie motorového vozidla, v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi z týchto nevyplatených zložiek mzdy aj úroky z omeškania splatných s výplatami miezd za ten - ktorý mesiac. 10. Súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 CSP rozhodol, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žalobca mal vo veci čiastočný úspech a čiastočne bola zamietnutá, a teda pomer úspechu obidvoch strán bol zhruba rovnaký. 11. Proti rozsudku súdu prvej podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie v časti výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 250,- € za každý mesiac za obdobie od 01.01.2013 do 01.03.2014 s príslušným úrokom z omeškania, ako aj v časti výroku, ktorým súd nepriznal žiadnemu z účastníkov konania nárok na náhradu trov konania. Žalovaný namieta, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, najmä pokiaľ ide o záver súdu o podmienkach vzniku nároku na náhradu za spotrebované pohonné hmoty a nároku na kompenzáciu za používanie súkromného vozidla. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho záver o dôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku na náhradu za používanie motorového vozidla je nesprávny. Žalovaný zdôrazňuje, že v konaní opakovane poukazoval na skutočnosť, že v pracovnej zmluve bol dohodnutý iba horný limit náhrady za spotrebované pohonné hmoty a nie automaticky paušálna mesačná náhrada. Žalobca mal vyúčtovať náklady za skutočne spotrebované pohonné hmoty a vyúčtované náklady do výšky 150,- € za kalendárny mesiac by mu boli žalovaným preplatené. Žalobca však nepredložil žalovanému žiadne vyúčtovanie skutočne vynaložených nákladov na pohonné hmoty, z dôvodu ktorého je nárok žalobcu na mesačnú paušálnu náhradu za spotrebované hmoty nedôvodný. Rovnako zdôraznil, že o používaní súkromného vozidla žalobcom pri výkone práce nebola uzavretá príslušná zmluva v zmysle rozkazu žalovaného zo dňa 24.10.2012 a žalovaný vzhľadom na to nemohol zahrnúť vozidlo žalobcu do zoznamu vozidiel využívaných na výkon podnikateľskej činnosti žalovaného, a teda za využívanie predmetného vozidla nebola uhrádzaná daň. V pracovnej zmluve síce bola dohodnutá kompenzácia za užívanie súkromného vozidla žalobcom pri výkone práce, avšak súhlas na užívanie konkrétneho súkromného vozidla by bol žalobcovi udelený až uzavretím zmluvy o používaní vozidla, pričom žalobca by súčasne poskytol žalovanému potrebné údaje o vozidle za účelom splnenia vyššie uvedenej daňovej povinnosti. Žalovaný mal interný predpis upravujúci používanie súkromných vozidiel formou vyššie uvedeného rozkazu. Z uvedeného dôvodu žalobcovi nárok na mesačnú náhradu za používanie súkromného vozidla nevznikol a teda uvedený nárok je nedôvodný. S poukazom na uvedené sa domáha, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná náhrada trov konania vrátane odvolacieho konania vo výške 100%. 12. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný v odvolaní vytýkané vady konania neodôvodnil žiadnymi relevantnými skutočnosťami a opätovne poukázal na tvrdenia z prvoinštančného konania. S tvrdením žalovaného, že zmluvné strany si dohodli v pracovnej zmluve v znení jej dodatku len horný limit náhrady za spotrebované pohonné hmoty a nie automaticky paušálnu mesačnú náhradu, a že žalobca mal ako zamestnanec povinnosť uzavrieť so žalovaným ako zamestnávateľom príslušnú zmluvu v zmysle rozkazu žalovaného zo dňa 24.10.2012, a to aj napriek tomu, že v konaní žalovaný nepreukázal, že zamestnanca oboznámil s daným pracovným predpisom a predložil mu predmetnú zmluvu na podpis, žalobca nesúhlasí a považuje ich za neodôvodnené a nepreukázané. Žalobca uvádza, že v pracovnoprávnych vzťahoch možno upraviť podmienky zamestnania a pracovné podmienky zamestnanca len výhodnejšie ako to upravuje Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis. Ak by práca zamestnanca vyžadovala časté služobné cesty, zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách pripúšťa pre zjednodušenie a zníženie administratívnej náročnosti pri preukazovaní výdavkov paušalizáciu cestovných náhrad. Určenie horného limitu náhrad za spotrebované pohonné hmoty zákon o cestovných náhradách ani Zákonník práce nepripúšťa, nakoľko by sa zamestnancovi neposkytovali cestovné náhrady v celej nárokovateľnej výške. Ak by žalovaný tak, ako tvrdí, limitoval výšku sumy cestovných náhrad prislúchajúcich zamestnancovi, obchádzal by účel zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a zamestnanca by poškodzoval. Zároveň žalobca poukazuje na skutočnosť, že dodatok č. 1 k pracovnej zmluve žalovaný vyhotovil len v anglickom jazyku napriek tomu, že podľa ust. § 8 ods. 2 zákona č. 270/1995 Z.z. o štátnom jazyku SR sa právne úkony v pracovnoprávnom vzťahu vyhotovujú vždy v štátnom jazyku (t.j. v slovenskom jazyku). Táto skutočnosť a prípadný rozdielny výklad pojmov vyplývajúcich z dodatku č. 1 zo strany žalovaného, nemôže byť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca, a teda slabšej strany pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca zdôraznil, že žalovaný ako zamestnávateľ nepreukázal, že žalobcu akýmkoľvek spôsobom oboznámil so znením internej normy, ktorá by sa mala týkať používania motorového vozidla, na ktorý sa odvoláva. Žalovaný nie je teda oprávnený vyvodzovať voči žalobcovi akékoľvek následky/sankcie za nedodržiavanie tohto interného predpisu, údajne platného v čase trvania pracovného pomeru so žalobcom. Zo znenia dodatku č. 1 k pracovnej zmluve jednoznačne vyplýva, že žalobca má každý mesiac bez vyúčtovania služobnej cesty nárok na paušálnu náhradu cestovných výdavkov spolu vo výške 250,- € (100,- € náhrada za používanie osobného motorového vozidla zamestnanca + 150,- € náhrada za pohonné hmoty), pričom žalovaný v konaní opak nepreukázal. Akékoľvek tvrdenia žalovaného ohľadom plnenia daňových povinností považuje žalobca v tomto konaní za bezpredmetné a s konaním nesúvisiace, nakoľko žalobca nezodpovedá za plnenie si daňových povinností žalovaného v súvislosti s používaním motorového vozidla na podnikateľské účely. Na základe uvedených skutočností napadnuté výroky prvoinštančného rozhodnutia vychádzajú zo správneho skutkového a právneho posúdenia veci, preto žalobca žiada odvolací súd, aby v napadnutej časti rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalovaného zaviazal k náhrade trov odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia žalobcu. 13. V replike žalovaný uviedol, že skutkové tvrdenia a závery žalobcu považuje za nesprávne a odkazuje na dôvody uvedené v odvolaní. 14. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku ), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13.06.2018 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu t.j. žalobca, právna zástupkyňa žalobcu, žalovaný, právny zástupca žalovaného upovedomení zákonným spôsobom. 15. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd vo výroku, v ktorom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.4.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 250,- € od 1.5.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.6.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.7.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.8.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.9.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.10.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 250,- € od 1.11.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.12.2013 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.1.2014 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.2.2014 do zaplatenia, sumu 250,- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 250,- € od 1.3.2014 do zaplatenia, titulom paušálnej náhrady za používanie motorového vozidla, všetko do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, potvrdil, pretože je v tomto výroku vecne správnym a keďže sa stotožňuje aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie 16. Podľa § 145 ods. 2 Zákonníka práce za podmienok dohodnutých v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi náhradu za používanie vlastného náradia, vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon práce, ak ich využíva s jeho súhlasom. 17. Náhrady v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia sú viazané na podmienku, že osobné motorové vozidlo zamestnanca, ako i iné jeho veci sa používajú za podmienok dohodnutých so zamestnávateľom. 18. Podľa § 7 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné hmoty, ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije. 19. Aplikácia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia § 145 ods. 2 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi dohodnúť sa so zamestnancom na poskytnutí náhrady za používanie vlastného náradia zamestnanca, za použitie vlastného zariadenia zamestnanca a za použitie vlastných predmetov potrebných na výkon práce zamestnanca, ak ich zamestnanec využíva pri výkone práce so súhlasom zamestnávateľa. Podmienky poskytovania takýchto náhrad musí zamestnávateľ dohodnúť v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve. Pre poskytovanie náhrady za používanie vlastného náradia, vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon práce zamestnanca neustanovuje Zákonník práce žiadne právne limity ani žiadne ekonomické limity. 20. V rámci odôvodnenia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, nakoľko z Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve uzavretého medzi zamestnávateľom a zamestnancom dňa 25.10.2012 skutočne vyplýva, že medzi zamestnávateľom a zamestnancom bolo vzájomne dohodnuté, že zamestnanec má nárok na úhradu nafty a benzínu vo výške 150,- € limit pre Slovensko (+ navyše pre Českú republiku a Maďarsko), pričom medzi zamestnancom a zamestnávateľom bola dohodnutá aj paušálna suma vo výške 100,- € ako náhrada za používanie osobného automobilu, kde v rámci dodatku bolo uvedené, že cestovné náklady budú uhradené iba za cesty do ľubovoľných krajín s výnimkou Českej republiky a Maďarska. Žiadne iné vzájomné podmienky v rámci predmetného dodatku dohodnuté neboli. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že o používaní súkromného vozidla žalobcom pri výkone práce nebola uzavretá príslušná zmluva v zmysle rozkazu žalovaného zo dňa 24.10.2012 a žalovaný vzhľadom na to nemohol zahrnúť vozidlo žalobcu do zoznamu vozidiel využívaných na výkon podnikateľskej činnosti žalovaného, za využívanie predmetného vozidla nebola uhrádzaná daň, pričom v pracovnej zmluve bola síce dohodnutá kompenzácia za užívanie súkromného vozidla žalobcom pri výkone práce, avšak súhlas na užívanie konkrétneho súkromného vozidla by bol žalobcovi udelený až uzavretím zmluvy o používaní vozidla, pričom žalobca by súčasne poskytol žalovanému potrebné údaje o vozidle za účelom splnenia vyššie uvedenej daňovej povinnosti, a teda uvedený nárok je nedôvodný, s týmito tvrdeniami sa odvolací súd nemôže stotožniť, nakoľko takáto podmienka (t.j. uzavretie písomnej zmluvy o používaní súkromného motorového vozidla) z pracovnej zmluvy ani z Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve nevyplýva, a preto súd prvej inštancie správne ustálil, že žalovaný svoje tvrdenia ohľadom povinnosti uzavrieť zmluvu o používaní motorového vozidla ničím nepreukázal. Inak povedané je zrejmé, že samotné uzavretie Dodatku č. 1 k pracovnej zmluva možno považovať za dohodu o používaní súkromného motorového vozidla zamestnanca za účelom výkonu práce s poukazom na ustanovenie § 145 ods. 2 Zákonníka práce, pričom uzavretie samostatnej zmluvy na základe ktorej by si potom zamestnanec mohol nárokovať na dohodnutý paušál vo výške 100,- € Zákonník práce ani pracovná zmluva neurčuje. Pokiaľ ide o druhý argument žalovaného uvedený v odvolaní, t.j. že v pracovnej zmluve bol dohodnutý iba horný limit náhrady za spotrebované pohonné hmoty a nie automaticky paušálna mesačná náhrada, a preto žalobca mal vyúčtovať náklady za skutočne spotrebované pohonné hmoty a vyúčtované náklady do výšky 150,- € za kalendárny mesiac by mu boli žalovaným preplatené v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že tvrdenia uvedené žalovaným opätovne nevyplývajú ani zo Zákonníka práce, ani z pracovnej zmluvy ani z predmetného dodatku č. 1 k pracovnej zmluve. Odvolací súd má za to, že je prirodzené, že v prípade že sa zamestnanec so zamestnávateľom dohodnú na používaní vlastného motorového vozidla (čo sa v tomto prípade nepochybne stalo) je zrejmé, že je potrebné taktiež sa dohodnúť na úhradách za pohonné hmoty vzťahujúcich sa k súkromnému motorovému vozidlu. Z dodatku č. 1 k pracovnej zmluve vyplýva, že zamestnávateľ a zamestnanec sa dohodli na paušálnych náhradách za pohonné hmoty vo výške 150,- € mesačne (v prípade pracovných ciest do Českej republiky a Maďarska sa uvedený limit navyšuje). Opätovne je treba zdôrazniť, že z predmetného znenia dodatku č. 1 nevyplýva, že nárok na preplatenie nákladov za pohonné hmoty by bolo potrebné preukazovať jednotlivými dokladmi o úhrade pohonných hmôt, nakoľko v prípade, že by bol spôsob úhrady za pohonné hmoty dohodnutý týmto spôsobom (t.j., že by zamestnanec zamestnávateľovi predkladal doklady o úhradách za pohonné hmoty ) odporovalo by logike dohodnúť si limit vo výške 150,- €. Inak povedané, paušálne dohodnutá suma za pohonné hmoty sa uplatňuje vždy za situácie, že nie je dohodnuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom preplatenie pohonných hmôt na základe predloženia jednotlivých dokladov o úhradách týchto pohonných hmôt, nakoľko v takomto prípade sa prepláca vždy celá daná suma za pohonné hmoty v zmysle jednotlivých dokladov o úhrade, ktorá by nemala byť limitovaná na určitú hranicu. V prípade však, že zamestnávateľ má za to, že týmto spôsobom to bolo medzi zamestnancom a zamestnávateľom dohodnuté, je povinný to aj preukázať, nie iba tvrdiť. Keďže žalovaný svoje tvrdenia v konaní pred súdom prevej inštancie ani pred odvolacím súdom nepreukázal odvolací súd teda zhode so súdom prvej inštancie ustálil, že žalovaný ohľadom vlastných tvrdení neuniesol dôkazné bremeno, a preto bolo potrebné vychádzať z pracovnej zmluvy, ako aj z Dodatku č. 1 k pracovnej zmluva a žalovaného zaviazať na splnenie povinnosti uvedenej v Dodatku č. 1 k pracovnej zmluve. Súd prvej inštancie sa vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného vznesenými v priebehu konania, ktoré boli aj predmetom odvolacieho konania. Svoje myšlienkové pochody náležite odôvodnil a jasne v rámci odôvodnenia vysvetlil. V závere je možné iba skonštatovať, že žalovaný nevyvrátil tvrdenia žalobcu, a preto bolo potrebné žalobcovi v tejto časti jeho žaloby priznať úspech. Na základe vyššie uvedeného potom odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v tejto časti dôvodná, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť ( 387 ods. 1, 2 CSP). 21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 ústavy) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003). 22. Správnosť odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie spočíva v správnej aplikácii v rozsudku citovaných ustanovení Zákonníka práce na zistený skutkový stav veci, nebola porušená zásada rovnosti zbraní ( § 18 veta prvá O.s.p.); porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.01.2015, sp.zn. 6 Cdo 273/2014; (porovnaj tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14.12.2010, č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. 17696/07 vo veci Jan Čavajda v. Česká republika, zo dňa 29.03.2011, č. na Česká republika). Na tomto mieste odvolací súd pripomína ustanovenie § 193 CSP, podľa ktorého je súd viazaný (o.i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd. 23. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p.. Keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, vznikol mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 24. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).