Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/146/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114206047 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114206047.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: D. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom DroR. XX, XXX XX R., zast. Mgr. Juraj Vlkovič, advokát, so sídlom Tomášikova 26, 821 01 Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu škody, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23.01.2017, č.k. 25C/45/2014-118, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6 310,54 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v časti, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 5.893,22 eur od 29.08.2013 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku uplatňovaného úroku z omeškania sa žaloba zamieta. Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 6.310,54 eur spolu s 5,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.310,54 eur do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I) a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške (výrok II). 2. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 27 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 1 ods. 1, 2, § 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 5 ods. 2 písm. a), § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1, 2, 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu a jeho nesprávnym postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), a vecne tým, že žalobca sa domáhal voči žalovanému nároku na náhradu skutočnej škody spočívajúcej v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní vo výške 5.413,44 eur, v nákladoch vynaložených v súvislosti s vypracovaním odborného stanoviska znalkyňou s odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo vo výške 479,78 eur a v trovách predbežného prerokovania nároku voči štátu vo výške 417,32 eur. Svoj nárok odvodzoval žalobca z nezákonného uznesenia Krajského úradu vyšetrovania PZ Žilina, ČVS: L.-XX/OVEK-XXXX zo dňa 26.06.2001, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie proti žalobcovi, pričom Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 12.09.2012, sp. zn. 2To/80/2012-1144 zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 12.03.2012, sp. zn. 3T/155/2002 v časti týkajúcej sa žalobcu a oslobodil ho spod obžaloby. Vo vzťahu k námietke premlčania vznesenou žalovaným súd prvej inštancie ustálil, že objektívna desaťročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu začala plynúť dňom 26.06.2001, resp. dňom 02.07.2001, teda dňom kedy bolo žalobcovi doručené uznesenie o vznesení obvinenia a uplynula podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. dňa 26.06.2011, resp. 02.07.2011, pričom žalobca bol spod obžaloby oslobodený po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty a následne si svoj nárok voči žalovanému uplatnil na súde dňa 27.02.2014, teda tiež po uplynutí objektívnej premlčacej doby. Námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako námietku uplatnenú v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), keď v prejednávanej veci žalobcovi bránila uplatniť si nárok na náhradu škody skutočnosť, že trestné konanie, ktoré bolo voči žalobcovi vedené na podklade nezákonného rozhodnutia, bolo právoplatne skončené až dňa 12.09.2012. Uviedol, že žalobca si nemohol uplatniť svoje nároky skôr, ako ho súd spod obžaloby neoslobodil a prvýkrát sa dozvedel o svojom nároku na náhradu škody, keď mu bol doručený oslobodzujúci rozsudok krajského súdu a za dĺžku trestného stíhania nezodpovedá žalobca ale štát a vzhľadom na uvedené na vznesenú námietku premlčania neprihliadol. Nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, podľa ktorej si žalobca mohol uplatniť svoj nárok súdnou cestou pred oslobodzujúcim rozsudkom trestného súdu z dôvodu zachovania objektívnej premlčacej lehoty, nakoľko nárok na náhradu škody nemožno uplatniť pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán a ak by bola takáto žaloba podaná, bolo by to predčasné a viedlo by to k zamietnutiu žaloby. Nestotožnil sa ani s obranou žalovaného, podľa ktorej v danom prípade absentuje nezákonné rozhodnutie ako podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu a priklonil sa k ustálenej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, že žalovaný v tomto prípade zodpovedá za škodu spôsobenú uznesením o začatí trestného stíhania, nakoľko žalovaný bol spod obžaloby právoplatne oslobodený. Poukázal pritom na skutočnosť, že príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná vtedy, ak by škoda pri absencii nezákonného rozhodnutia nevznikla, pričom v prípade trestného stíhania žalobcu išlo o tzv. nutnú obhajobu, nakoľko voči žalobcovi bolo začaté trestné stíhanie pre taký trestný čin, pre ktorý musel mať žalobca ako obvinený obhajcu už v prípravnom konaní. Vyvodil, že všetky úkony právnej služby poskytnuté obhajcom žalobcovi súviseli s poskytovaním právnych služieb v predmetnom trestnom konaní, teda išlo o úkony vyvolané začatím trestného stíhania voči žalobcovi, a preto náklady vynaložené žalobcom na tieto úkony súd prvej inštancie posúdil ako náklady, ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným uznesením o začatí trestného stíhania. Ustálil, že u žalobcu došlo k vzniku škody zaplatením trov obhajoby vo výške 5.893,22 eur. Námietku žalovaného ohľadom neúčelnosti vynaložených nákladov na obhajobu posúdil ako nedôvodnú, nakoľko výsledky úkonov obhajoby viedli k oslobodeniu spod obžaloby. K uplatnenému nároku na náhradu škody vo výške 479,78 eur spočívajúcemu v nákladoch zaplatených znalkyni z odboru písmoznalectva, odvetvie ručné písmo Mgr. Márii Zelenkovej za vypracovanie odborného stanoviska č. 18/2012, uviedol, že tento nárok mal preukázaný, nakoľko išlo o náklady trestného konania vedúce k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby, ktoré boli vynaložené v príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia voči žalobcovi a predstavovali majetkovú ujmu žalobcu. Nakoniec priznal žalobcovi aj nárok na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, ktorý predstavoval sumu vo výške 417,32 eur a ktorých výšku žalovaný nerozporoval. Uviedol, že žalobcom uplatnená čiastka vo výške 417,32 eur predstavuje náklady, ktoré žalobca vynaložil na uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona 58/1969 Zb., a to žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom tieto náklady majú povahu príslušenstva pohľadávky a ich náhradu priznal aj s poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Napadnutým rozsudkom zároveň priznal žalobcom uplatnený úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 29.08.2013, teda odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku žalobcu Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, pričom pri určení výšky úrokovej sadzby vychádzal z nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v aktuálnom znení. O trovách konania rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „C.s.p.“) a v konaní procesne úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania v plnej výške. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný dôvodiac ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p., teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že z výkladu ustanovenia § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. jednoznačne vyplýva, že objektívna premlčacia lehota je 10 ročná a nie je možné v žiadnom prípade ju prekročiť. Ak by bola pripustená argumentácia, že márnym uplynutím objektívnej premlčacej lehoty nedochádza k zániku súdnej vymáhateľnosti práva na náhradu škody, došlo by nepochybne k neprípustnému narušeniu princípu právnej istoty. Za absolútne neprípustné považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že objektívna premlčacia lehota nemohla začať plynúť bez existencie behu subjektívnej premlčacej lehoty. Takéto ponímanie považuje za nesprávne, nemajúce podklad v žiadnom ustanovení právneho poriadku a súd prvej inštancie vychádzajúc z takéhoto nesprávneho posúdenia nemohol dospieť k správnemu vyhodnoteniu námietky premlčania. Vyhodnotenie vznesenej námietky zo strany súdu je podľa názoru žalovaného v rozpore so samotným charakterom objektívnej lehoty. Žalovaný má za to, že v prípade žalobcu existoval efektívny mechanizmus, ktorý mohol žalobca aplikovať, ak mal záujem uplatňovať si nárok na náhradu škody, kedy si mohol predčasne uplatniť nárok na náhradu škody v civilnom konaní a zároveň podať návrh na prerušenie konania až do právoplatného skončenia trestného konania. Za načrtnuté pasívne správanie nemôže niesť zodpovednosť štát, resp. nie je prípustné, aby žalobca automaticky delegoval zodpovednosť za škodu na štát a súd prvej inštancie takémuto konaniu žalobcu poskytol právnu ochranu, keď konštatoval, že žalovaným vznesená námietka premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že OČTK a súdy nemohli a ani nemôžu rozhodovať len na základe ničím nepodložených tvrdení obvinených, naopak v každom prípade musia vykonať všetky potrebné úkony a zaoberať sa dôkazmi tak, aby bola zistená objektívna pravda. V danom trestnom konaní žalobca nebol jediným obžalovaným a z dôvodu rozsiahlosti trestného spisu a počet vykonaných úkonov bolo potrebné aby OČTK a súdy pristupovali k veci so zvýšenou opatrnosťou a obozretnosťou. Ohľadom dĺžky trestného konania poukázal na to, že neboli zo strany príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní, preto nemožno za dĺžku trestného konania viniť iba štát, ale je potrebné prihliadnuť na dĺžku trestného konania komplexne, s ohľadom na správanie sa všetkých jeho účastníkov. Uviedol, že v rámci slovenského právneho poriadku nesmie byť nadmerná a neuvážená aplikácia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka na ujmu právnej istoty a rovnako je potrebné pri skúmaní otázky, či vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či účastník konania, ktorý sa rozporu s dobrými mravmi dovoláva postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti v súlade so zásadou vigilantibus iura scripta sunt. Vychádzajúc z časových údajov žalovaný poukázal na to, že k podaniu žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody došlo zo strany žalobcu až po piatich mesiacoch od právoplatného skončenia trestného konania. Súdnou cestou si žalobca uplatnil svoj nárok až viac ako 17 mesiacov po tom, ako sa dozvedel o skončení trestného konania. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že zo strany žalobcu nemožno konštatovať starostlivé a efektívne uplatňovanie jeho práv a za takejto situácie sa nemôže javiť vznesenie námietky premlčania za zneužitie práva. K priznaným nákladom spojeným s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody žalovaný uviedol, že priznanie týchto nákladov zákon č. 58/1969 Zb. výslovne neupravuje, avšak súčasná právna úprava v ustanovení § 18 ods. 3 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z. explicitne vylučuje možnosť uplatňovania nákladov vynaložených na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z okruhu škodových položiek, ktorých náhradu je možné požadovať od štátu v kompenzačných konaniach. Uviedol, že pokiaľ zákon 58/1969 Zb. možnosť náhrady trov predbežného prerokovania nároku na náhradu škody neupravoval, avšak v čase rozhodovania súdu v tejto veci je účinná právna úprava vylučujúca možnosť ich priznania, neexistoval dôvod, aby sa súd prvej inštancie uchýlil k priznaniu tejto časti uplatneného nároku s poukazom na jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré možno hodnotiť ako ojedinelé a zároveň dávno prekonané. Žalovaný zároveň poukázal na nesprávne priznanie úroku z omeškania, nakoľko súd prvej inštancie priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 6.310,54 eur od 29.08.2013 do zaplatenia; istinou pre výpočet úroku z omeškania bola teda nielen suma samotnej pohľadávky ale taktiež náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré majú predstavovať príslušenstvo pohľadávky. Priznanie úrokov z omeškania z takto posúdených nákladov predstavuje podľa názoru žalovaného nesprávne právne posúdenie veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. Na základe uvedených skutočnosti navrhol aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a žalobu v celom rozsahu zamietol. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je podané čiastočne dôvodne. 6. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že Krajský úrad vyšetrovania PZ Žilina uznesením zo dňa 26.06.2001, Č.: L.-XX/OVEK-XXXX vzniesol obvinenie voči žalobcovi za pomoc k trestnému činu skrátenia dane podľa § 10 ods. písm. c) k § 148 ods. 1 a 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 2To/80/2012-1144 zo dňa 12.09.2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Žilina, sp. zn. Kv 40/00 zo dňa 09.04.2002. Podaním zo dňa 25.02.2013 doručil žalobca žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorou žiadal aby mu štát - Slovenská republika nahradila škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím vo výške 5.893,22 eur a náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, a to trovy právneho zastúpenia vo výške 417,32 eur. Listom zo dňa 28.08.2013 žalovaný žalobcovi oznámil, že jeho žiadosť bola predbežne prerokovaná, pričom jej nebolo vyhovené, nakoľko neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody. Dňa 27.02.2014 doručil žalobca súdu žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 6.310,54 eur spolu s ročným úrokom z omeškania zo sumy 6.310,54 eur od 29.08.2013 do zaplatenia a trov konania. 7. Odvolateľ podané odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu súdu prvej inštancie odôvodňoval tým, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neprihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovaným v konaní a predmetnú námietku posúdil ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 8. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia. 9. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. 10. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie. 11. Premlčanie možno ako definovať kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať. 12. Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 13. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že „Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 23.9.2013 sp. zn. IV. ÚS 542/2013 tiež konštatoval, že „Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s dobrými mravmi. Ak účastník konania, voči ktorému sa táto námietka uplatnila, chce vylúčiť účinky tejto námietky pre rozpor s dobrými mravmi, mal by v zásade tento rozpor v konaní uplatniť a tento rozpor aj náležite preukázať.“ Obdobný prípad posudzoval Ústavný súd SR aj v konaní, v ktorom rozhodol nálezom zo dňa 21. 11. 2017, sp. zn. III. ÚS 44/2017, kde dospel k záveru, že vznesenie námietky premlčania možno považovať pri márnom uplynutí objektívnej desaťročnej premlčacej doby podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. v prípade zastavenia trestného stíhania po uplynutí uvedenej desaťročnej premlčacej doby za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. 14. Odvolací súd je toho názoru, že súd je by mal vždy prihliadať na skutočnosť, či strana sporu na úkor ktorého sa námietka premlčania vzniesla, uplynutie premlčacej doby zavinila a mal by naozaj len vo výnimočných prípadoch zmierňovať neprimeranú tvrdosť zákona. 15. Odvolací súd konštatuje, že vznesenie námietky premlčania nároku žalobcu zo strany žalovaného, je v posudzovanom prípade potrebné považovať za konanie proti dobrým mravom, nakoľko žalobca sám nezavinil márne uplynutie objektívnej premlčacej doby v zmysle § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., keďže táto uplynula skôr, než bolo trestné stíhanie žalobcu ukončené, pričom takéto ukončenie trestného stíhania bolo podmienkou pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Pokiaľ by bol prijatý záver, že nárok žalobcu je premlčaný, k premlčaniu by došlo ešte v čase, keď žalobca ani nemohol mať vedomosť, že mu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím vznikne škoda. Ak by bola žaloba podaná pred právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku, súd by žalobu mohol ako predčasnú zamietnuť. Rozhodnutie o vznesení obvinenia sa stalo nezákonným právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Žiline. Takýmto výkladom by trvanie trestného konania viac ako 11 rokov, ktoré skončí oslobodzujúcim rozsudkom, malo za následok, že po vznesení námietky premlčania, by žalobca, ktorý bol nepochybne vedením trestného konania dotknutý na svojich právach, bol v konaní neúspešný. Vznesenie námietky premlčania je preto podľa názoru odvolacieho súdu prostriedkom, ktorý v konečnom dôsledku poškodzuje žalobcu v jeho právach. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného ohľadom toho, že v prípade žalobcu nešlo o starostlivé a efektívne uplatňovanie jeho práv, keď žalobu podal po 17 mesiacoch po tom, ako sa dozvedel o skončení trestného konania. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25.02.2013 následne čakal na odpoveď žalovaného, ktorá mu bola poskytnutá až listom zo dňa 28.08.2013. Žaloba na súd bola zo strany žalobcu podaná na súd dňa 27.02.2014. Podľa názoru odvolacieho súdu tieto časové úseky nie sú zjavne neprimerané s ohľadom na starostlivé vyhodnotenie nároku, prípravu žalobného návrhu ako aj časový úsek, počas ktorého bol žalobca nútený čakať na odpoveď žalovaného. 16. Podľa § 20 zákon č. 58/1969 Zb. pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom. 17. Vo vzťahu k žalobcom namietanému priznaniu nároku na náhradu nákladov spojených predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody uplatneného vo výške 417,32 eur odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie poukazujúc na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie NS SR zo dňa 30.3.1999, sp.zn. 2Cdo/7/99). Právny záver súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatňované náklady na predbežné prerokovanie nároku je potrebné posúdiť ako príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o náklady spojené s uplatnením nároku na náhradu škody, je konformný s doterajšou súdnou praxou, a nie je tu žiaden významný dôvod, pre ktorý by mal odvolací súd aplikovať neskoršiu právnu úpravu zavedenú zákonom č. 514/2003 Z.z. 18. Odvolací súd sa však stotožňuje s názorom žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v časti v ktorej priznal žalobcovi úroky z omeškania aj z nákladov na predbežné prerokovanie nároku. V ustanovení § 121 ods. 3 Obč. zák. je stanovené, že príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Príslušenstvo pohľadávky je vymedzené kogentným spôsobom, a preto priznanie príslušenstva v podobe úrokov z omeškania z príslušenstva v podobe nákladov spojených s uplatnením pohľadávky nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona. 19. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 6310,54 eur podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. Zároveň pristúpil k zmene rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to v časti priznaných úrokov z omeškania, ktoré priznal žalobcovi iba zo sumy 5 893,22 eur, t.j. z úročenej istiny odpočítal sumu 417,32 eur (náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody) a vo zvyšnej časti uplatňovaného úroku z omeškania žalobu zamietol. 20. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p. a ich plnú náhradu priznal žalobcovi voči žalovanému, hoci bol žalobca v časti uplatňovaného úroku neúspešný, nakoľko pri nevyčíslenom úroku z omeškania za neohraničené obdobie nie je možné určiť pomer úspechu a neúspechu žalobcu v tejto časti uplatňovaného nároku. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).