Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/186/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114206232 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Králová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114206232.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Královej a členov senátu JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: T.. G. T., Q. N. Č.. X, B., Š.A. G. P., proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 09. februára 2016, č.k. 17C/90/2014-53, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 09. februára 2016, č.k. 17C/90/2014-53, z r u š u j e a v e c v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú určí súd, z dôvodu diskriminačného konania zo strany žalovaného. 2. Žalobca sa svojim návrhom domáhal, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú určí súd z dôvodu diskriminačného konania zo strany žalovaného. V rámci svojej žaloby sa žalobca odvolal na zákon č. 122/2005 Z. z., ktorý menil a dopĺňal zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ,,zákon č. 122/2005 Z. z.“), zároveň s účinnosťou ktorého od 15.04.2005 došlo aj k novelizácii zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, okrem iného aj v ustanovení § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., ktoré sa týkalo funkčného príplatku za výkon funkcie sudcu Špeciálneho súdu, pričom po tejto zmene sa výška príplatku rovnala šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Takýmto postupom došlo podľa žalobcu k neodôvodnenému a veľmi výraznému rozdielnemu platovému ohodnoteniu medzi sudcami všeobecných súdov a sudcami Špeciálneho súdu. Žalobca sa žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 9 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej len "antidiskriminačný zákon") z dôvodu zníženia dôstojnosti a spoločenskej vážnosti, ktorého dôsledky nie sú odstrániteľné žiadnym primeraným zadosťučinením, pričom uviedol, že vzhľadom k nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20.05.2009 sa určenia, že došlo k diskriminácii, nedomáha. 3. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal predovšetkým na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20.05.2009, z ktorého vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky prijatím zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 15.04.2005 zmenilo a novelizovalo aj ustanovenie § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, sa dopustila porušenia zákazu diskriminácie, ustanoveného v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a to tým spôsobom, že takáto právna norma narušila princíp proporcionality, ktorý limitoval zásah zákonodarcu do materiálneho zabezpečenia sudcov, a to tak a/ z hľadiska rešpektovania zásady rovnakého zaobchádzania aplikovateľnej na sudcov v súvislosti s výkonom ich funkcie, ako aj b/ z hľadiska rešpektovania požiadavky zachovania jednotnej sústavy všeobecného súdnictva, čím došlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy). Legislatívna úprava obsiahnutá v § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. teda narúšala systémové a koncepčné riešenie statusových otázok sudcov, keďže rozdiely v odmeňovaní sudcov musia rovnako, ako aj v iných oblastiach výkonu verejných funkcií a zabezpečovania štátnych záležitostí, vychádzať z kritérií, ktoré majú objektivizovaný základ a vo vzťahu k celkovému systému odmeňovania platnému pre danú sféru rešpektujú kritériá racionálnosti a primeranosti. To znamená, že prijatím takejto právnej normy Národnou radou SR chýbal vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom a to aj s poukazom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý k problematike diskriminácie uviedol: „Rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t.j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť.“ (Case of Evans v. the United Kingdom, sťažnosť č. 6339/05, § 73). Súd prvej inštancie konštatoval, vychádzajúc z právneho názoru, konštatovaného Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2008 zo dňa 20.05.2009 (absencia rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a sledovaným zámerom v legislatívnej úprave, obsiahnutej v ustanovení § 69 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.), že žalobcovi vznikol legitímny dôvod, aby sa domáhal satisfakcie, ktorú utrpel v príčinnej súvislosti s prijatím zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 122/2005 Z. z. 4. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobca v tomto konaní preukázal, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. došlo k porušeniu ustanovenia 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona (porušenie zákazu diskriminácie z dôvodu iného postavenia), avšak v súvislosti so vznesenou námietkou premlčania zo strany žalovaného zistil, že premlčacia doba pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy začala v prípade žalobcu plynúť dňa 16.04.2005 (t.j. dňa, ktorý nasledoval po dni, kedy vstúpil do účinnosti zákon č. 122/2005 Z. z., ktorý bol spôsobilý privodiť ujmu žalobcovi s tým, že koniec doby na uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s prijatím sporného zákona pripadol na deň 16.04.2008. Ak teda žalobca podal žalobu na súd dňa 07.04.2011, podal ju po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd námietke premlčania, uplatnenú žalovaným, v plnom rozsahu vyhovel a žalobu v časti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. 5. Súd prvej inštancie sa v rámci svojho odôvodnenia rovnako zaoberal námietkou žalovaného, označeného ako Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky a to z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko podľa jeho názoru, prípadnú ujmu mala spôsobiť Slovenská republika, v mene ktorej koná Národná rada Slovenskej republiky, alebo Národná rada Slovenskej republiky, ktorá prijala zákon č. 122/2005 Z. z. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zistil, že antidiskriminačný zákon a priori nevylučuje, aby žalovaným (a teda subjektom, ktorý nesie prípadnú zodpovednosť za diskriminačné konanie) bol štát. V takomto prípade je žalobca povinný uviesť štátny orgán, ktorý koná pred súdom za štát (§ 21 ods. 4. OSP). Z obsahu žaloby však vyplýva, že diskriminačného konania vo vzťahu k žalobcovi sa mala dopustiť Národná rada Slovenskej republiky a to tým spôsobom, že prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. porušila zásadu zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov, a to pokiaľ ide o práva a povinnosti týkajúce sa výkonu sudcovskej funkcie (čl. 12 ods. 1 prvá veta ústavy, § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona), čo konštatoval aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL 17/2008. Keďže žalobca sa nedomáhal satisfakcie podľa zákona č. 514/2003 Z. z., podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo na mieste, aby žalobca ako žalovaného označil štát, v mene ktorého koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ale ten subjekt, ktorý disponuje právnou subjektivitou v prípade vzniku ujmy, spôsobenej postupom Národnej rady Slovenskej republiky pokiaľ ide o prijatie zákona č. 122/2005 Z. z. Súd prvej inštancie preto vyhodnotil žalobný návrh, ktorý smeroval voči Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za neopodstatnený, a to z dôvodu neexistencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Na zdôraznenie správnosti svojho záveru doplnil, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nie je subjektom, ktorý nesie zodpovednosť za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa iba podieľa na správe súdov tým spôsobom, že v oblasti finančnej riadi tvorbu rozpočtu súdov (§ 71 písm. b) bod 1. zák. č. 757/2004 Z.z.). Ani z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL 17/2008 výslovne nevyplýva, že by sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky malo dopustiť diskriminačného konania v súvislosti s prijatím zákona č. 122/2005 Z. z. Súd prvej inštancie uviedol, že je síce pravdou, že štát zabezpečuje nezávislosť sudcov aj ich hmotným zabezpečením (§ 4 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z.z.), pričom za uspokojenie platových nárokov sudcu zodpovedá štát (§ 65 ods. 5 zák. č. 385/2000 Z. z.), avšak predmetom žaloby nebol nárok na náhradu škody z titulu nevyplatenia platu, ktorý mal žalobcovi prislúchať v zmysle ustanovenia § 65 a nasl. zák. č. 385/2000 Z. z., ale posúdenie, či z dôvodu diskriminačného konania Národnej rady Slovenskej republiky vznikla žalobcovi nemajetková ujma, a ak áno, v akej výške. Z dôvodu oneskoreného uplatnenia práva zo strany žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy a vznesenia námietky premlčania, sa však súd prvej inštancie touto skutočnosťou ďalej nezaoberal. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalovanému, ktorý bol v tomto konaní v plnom rozsahu úspešný, náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si žalovaný náhradu trov konania neuplatnil. 6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a), f) O.s.p. (účinný do 30.06.2016), pričom žiadal rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvej inštancie. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý zamietol žalobu z dôvodu premlčania nároku vychádzajúc z toho, že žaloba bola podaná po všeobecnej trojročnej premlčacej lehote a z dôvodu neexistencie pasívnej legitimácie na strane žalovaného Ministerstva spravodlivosti SR. Žalobca namieta, že do rozhodnutia ústavného súdu nebola daná povinnosť poskytnúť vyšší plat sudcom ostatných súdov. Až v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 17/2008 zo dňa 20.05.2009 bolo konštatované, že došlo k porušeniu zásady zákazu diskriminácie z hľadiska právneho postavenia sudcov. Do rozhodnutia ústavného súdu išlo len o vnútorné presvedčenie, ktoré nezakladalo nárok na odškodnenie, pretože dovtedy platila zákonná úprava platov upravená novelizovaným ustanovením § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. Až čl. 4 zák. č. 291/2009 Z. z. zmenil ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení bola odstránená diskriminácia konštatovaná Ústavným súdom SR zmenou funkčného príplatku zo 6-násobku na 2-násobok. Žalobca má za to, že žalobu, ktorú podal dňa 29.01.2010, podal v trojročnej premlčacej lehote, pokiaľ súd vychádza z toho, že takáto trojročná lehota sa má vzťahovať pre nároky vyplývajúce z antidiskriminačného zákona. K námietke premlčania ďalej uviedol, že diskriminácia pretrvávala až do zmeny ustanovenia § 96 ods.2 zák. č. 385/2000 Z.z., zák. č. 291/2009 Z.z., preto nárok nie premlčaný. K ďalšiemu dôvodu, pre ktorý súd prvej inštancie žalobu zamietol, teda k pasívnej legitimácii, žalobca uvádza, že žalobou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy voči Slovenskej republike. Pokiaľ žalobca označí ako účastníka konania Slovenskú republiku v spojení s určitým orgánom, avšak iným, než ktorého sa podľa súdu prejednávaná vec týka, ide o nedostatok podmienky konania v zastúpení účastníka, ktorý je možné odstrániť, a o ktorého odstránenie je súd povinný sa postarať. O tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka, je súd súčasne povinný žalobcu poučiť. Platí teda, že z hľadiska vecnej legitimácie v prípade označenia žalovaného subjektu ako štát Slovenská republika, je v procesnej rovine takéto označenie dostatočné a je to aplikujúci orgán (súd), ktorý je povinný procesné konať so subjektom oprávneným konať v mene štátu. Určenie toho, kto koná v mene štátu, je vo svojej podstate určením štatutárneho orgánu štátu a nie určením toho, koho treba v procesnom návrhu označiť ako aktívne alebo pasívne legitimovanú osobu. Pre nesprávny procesný postup súdu, ktorý vyplýva z jeho nesprávneho právneho názoru o nedostatku pasívnej legitimácie označeného účastníka (nesprávna interpretácia ustanovenia § 19, § 20, § 21 ods.4, § 44, § 103 O.s.p. a § 21 OZ) bolo porušené základné ústavou garantované právo žalobcu na prístup k súdu v zmysle čl. 46 ods. l Ústavy a čl. 6 ods. l Dohovoru. Sú preto splnené podmienky podania odvolania podľa § 205 ods.2 písm. b/ a f/ O.s.p., čo je dôvodom na zrušenie rozsudku v zmysle § 221 ods. l písm. f/ O.s.p., tzn. odňatie možnosti konať pred súdom. Žalobca ďalej poukazuje na to, že vzhľadom na účel tzv. antidiskriminačného zákona pri riešení diskriminácie v platovej oblasti je zrejmé, že v mene Slovenskej republiky by mal konať orgán, ktorý má povinnosť zabezpečovať poskytovanie platu príslušnému zamestnancovi, v tomto prípade teda Ministerstvo spravodlivosti SR, ako štátny orgán, ktorý plní zákonom uloženú povinnosť zabezpečiť a poskytovať plat sudcom všeobecných súdov. Ministerstvo spravodlivosti malo teda povinnosť po publikovaní nálezu ústavného súdu poskytnúť dotknutým sudcom zadosťučinenie za obdobie, v ktorom boli platovo diskriminovaní. Za odňatie možnosti konať pred súdom považuje žalobca aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie nariadil na deň 09.02.2016 na 9.00 hod. pojednávanie. Z predvolania na pojednávanie vyplynulo, že súd prvej inštancie pokladá za potrebné vypočuť žalobcu a chcel teda vykonať dôkaz výsluchom účastníka, z dôvodu ktorého žalobca žiadal o vypočutie dožiadaným súdom v Košiciach v zmysle ustanovenia § 122 ods.2 O.s.p. Súd prvej inštancie však bez prítomnosti žalobcu rozhodol, aj keď žalobca v podaní zo dňa 28.09.2010 vo veci sp. zn. 11C/25/2010, ktorá predchádzala tomuto konaniu, oznámil súdu prvej inštancie, že nesúhlasí s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania. Uvedené zapríčinilo, že sa žalobca nemohol vyjadriť k stanovisku žalovaného, z ktorého súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí vychádzal, preto aj túto skutočnosť považuje žalobca za procesné pochybenie súdu prvej inštancie a odvolací dôvod podľa § 221 ods. l písm. f/ O.s.p. Z uvedených dôvodov žiada žalobca zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a zároveň si uplatňuje právo na náhradu trov konania. 7. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že neboli splnené procesné podmienky pre vyhlásenie rozsudku vo veci, a preto je potrebné napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie ( § 389 ods. 1 písm. a) CSP). 8. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa voči žalovanému podanou žalobou domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v presne nešpecifikovanej výške na tom skutkovom základe, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 20.05.2009, sp. zn. PL. ÚS 17/08 rozhodol okrem iného aj o tom, že ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z. nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 141a ods. 4 písm. b/, čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1, čl. 148 ods. 1, 2 Ústavy SR a čl. 11 ods. 1 Dohovoru Organizácie spojených národov proti korupcii, čím rozhodol o nesúlade odmeňovania sudcov špeciálneho súdu a námietke porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Následne sa článkom 4 zák. č. 291/2009 Z. z. zmenilo ustanovenie § 69 ods. 2 zák. č. 385/2000 Z. z., ktorým bol funkčný príplatok za výkon funkcie sudcu Špecializovaného trestného súdu a sudcu Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v prvom stupni príslušný Špecializovaný trestný súd, stanovený zo šesťnásobku priemernej mesačnej nominálnej mzdy na dvojnásobok. Zmenou právnej úpravy tak došlo podľa žalobcu k odstráneniu diskriminácie konštatovanej Ústavným súdom SR. Žalobca ako predseda senátu na Krajskom súde v Košiciach cítiac sa dotknutý na svojich právach v dôsledku diskriminačnej právnej úpravy platovo zvýhodňujúcej sudcov špeciálneho súdu, sa preto obrátil na všeobecný súd s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 9 antidiskriminačného zákona. Žalobca výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nevymedzil a žiadal, aby túto určil súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku tak, aby tvorila primerané zadosťučinenie. Na základe uvedeného odvolací súd udáva, že tak, ako vyplýva, v súčasnosti z ustanovenia § 132 ods. 1 CSP ( do 30.06.2016 z ustanovenia § 79 OSP), každá žaloba, na to, aby mohla byť meritórne prejednaná musí spĺňať náležitosti požadované zákonom. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Je teda zrejmé, že aj za predchádzajúcej a rovnako aj za súčasnej právnej úpravy bolo potrebné formulovať žalobný petit tak, aby bol jednoznačne vykonateľný. V danom prípade je nepochybné, že žalobca sa domáha zaplatenia peňažnej sumy, respektíve nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú však nevyčíslil žiadnou sumou, a preto je zrejmé, že predmetná žaloba má vady, ktoré je potrebné zákonným postupom odstrániť. Tak, ako vyplýva z ustanovenia 129 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako 10 dní. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia v uznesení podľa odseku 1 súd uvedie, v čom je podanie neúplné alebo nezrozumiteľné a ako ho treba doplniť alebo opraviť a poučí o možnosti podania odmietnuť. Podľa § 129 ods. 3 CSP, ak sa v lehote určenej súdom podanie nedoplní alebo neopraví, súd podanie odmietne; to neplatí, ak pre uvedený nedostatok možno v konaní pokračovať. Je teda nepochybné, že podanie žalobcu má vady, nakoľko v petite žaloby absentuje výška nemajetkovej ujmy, ktorú súd nemôže doplniť podľa svojej vlastnej úvahy, a preto je potrebné aby túto jasne a zrozumiteľne doplnil a formuloval žalobca (nakoľko iba žalobca má vedomosť v akej výške mu mala nemajetková ujma vzniknúť), a to uvedením konkrétnej výšky nemajetkovej ujmy. Ak žalobca svoje neúplné podanie nedoplní, súd prvej inštancie musí postupovať v zmysle vyššie citovaných ustanovení § 129 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že ak zo strany žalobcu nebola špecifikovaná suma nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje od žalovaného zaplatiť, nebolo možné rozhodnúť o žalobe ako takej. Preto súd v tomto prípade rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu procesného pochybenia zo strany súdu prvej inštancie zrušil s poukazom na ustanovenie § 389 ods. 1 písm. a) CSP, nakoľko pre vydanie rozsudku neboli splnené procesné podmienky. 9. Odvolací súd však považuje za potrebné sa vyjadriť aj k námietke premlčania a rovnako aj námietke pasívnej vecnej legitimácie uvedenej v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie. Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa nedostatku pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR nie je tým subjektom, ktorý mal porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ale týmto subjektom je SR- zastúpená Národnou radou SR, odvolací súd v tomto smere konštatuje, že súd prvej inštancie konal so Slovenskou republikou zastúpenou Ministerstvom spravodlivosti SR, ako zástupcom štátu, ktorého označil žalobca, pričom odvolací súd na rozdiel od názoru súdu prvej inštancie konštatuje, že tento orgán je oprávnený konať za štát, nakoľko základom predmetu sporu je diskriminačné odmeňovanie sudcov Špecializovaného trestného súdu, v dôsledku ktorého malo dôjsť k nemajetkovej ujme žalobcu, pričom je nepochybné, že odmeňovanie (vyplácanie mzdy sudcom) je realizované v súvislosti s rozpočtovými pravidlami verejnej správy a je napojené na rozpočet Ministerstva spravodlivosti SR, a teda vzťah sudcu k štátu v oblasti odmeňovania predstavuje vzťah sudcu a Ministerstva spravodlivosti SR (v prípade sudcov okresných a krajských súdov). Žalovaný - Slovenská republika - konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR, ktoré je ústredným orgánom verejnej moci, ktorý koná za štát v osobitných vzťahoch medzi sudcami a štátom (odmeňovanie sudcov), je teda v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom a to práve v súvislosti s diskrimináciu konštatovanou ústavným súdom v prípade odmeňovania sudcov. 10. Pokiaľ však ide o námietku premlčania vznesenú žalovaným, tu sa odvolaciemu súdu predbežne javí argumentácia súdu prvej inštancie o oneskorenom uplatnení nároku žalobcu, ktorý zamietol žalobu z dôvodu premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, ako dôvodná. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako jeden z relatívne samostatných prostriedkov ochrany osobnosti fyzickej osoby (a rovnako tak ochrany pred diskrimináciou), je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 278/2007 ). To platí i pre právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. Aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych práv, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe ( § 101 Obč. zák. ). Počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby v prípade náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Obč. zák. viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V prejednávanej veci žalobca tvrdil, že neoprávneným konaním žalovaného ( diskrimináciou v odmeňovaní ) bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv. Zásah do práv žalobcu podľa názoru odvolacieho súdu nastal momentom účinnosti zákona č. 122/2005 Z.z., ktorým sa novelizoval zák. č. 385/2000 Z.z. (okrem iného aj ustanovenie § 69 ods. 2 ), podľa ktorého za výkon funkcie sudcu patrí sudcovi špeciálneho súdu a sudcovi Najvyššieho súdu SR, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch vo veciach, na ktoré je v 1. stupni príslušný špeciálny súd, funkčný príplatok mesačne v sume rovnajúcej sa šesťnásobku priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok. Túto úpravu považuje žalobca za diskriminačnú. Predmetná novela nadobudla účinnosť dňa 15.04.2005. Je teda nepochybné, že žalobca mohol svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať prvýkrát 16. apríla 2005. Týmto dňom začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba na uplatnenie predmetného nároku na súde, ktorá skončila dňom 16. apríla 2008. Žalobca však podal žalobu na súd dňa 07.04.2011, teda po uplynutí premlčacej doby ( viď obdobné závery vyplývajú z rozhodnutia NS SR sp. zn. 2 Cdo 194/2011). Začiatok plynutia premlčania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa teda neodvíja od dĺžky trvania diskriminačného konania ( uvedené je len kritériom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy), ani od prijatia nálezu Ústavného súdu, ktorý skonštatoval protiústavnosť a diskrimináciu ustanovení zákona, týkajúceho sa príplatku sudcov, ale od okamihu, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobcu. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. Je pravdou, že zverejnením nálezu Ústavného súdu SR, bola skonštatovaná protiústavnosť a diskriminácia ustanovení zákona, týkajúceho sa príplatku sudcov, inak povedané rozhodnutím Ústavného súdu SR došlo k vyriešeniu otázky, že ide o diskriminačné konanie, avšak nie je možné prijať záver, že až od tohto momentu sa žalobca o diskriminácii dozvedel, respektíve, že do rozhodnutia ústavného súdu išlo len o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré nezakladalo nárok na odškodnenie. S ohľadom na uvedené závery sa javí nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy ako premlčaný. 11. Na záver odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že podanie žalobcu má vady, nakoľko v petite žaloby absentuje výška nemajetkovej ujmy, ktorú súd nemôže doplniť podľa svojej vlastnej úvahy, a preto je potrebné aby túto jasne a zrozumiteľne doplnil a formuloval žalobca (za týmto účelom bude potrebné žalobcu vyzvať na odstránenie vád podania podľa § 129 CSP). Z týchto dôvodov odvolací súd v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 12. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa § 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. 13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).