Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/204/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114208978 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114208978.5 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcu: Ľ. U., V. M. Č.. XXX, zast. advokátom JUDr. Martinom Olosom, ul. Karola Kašjaka č. 1, Rajecké Teplice, proti žalovanej: Slovenská E., K.. T. P. F., Š. H.. Č.. X, V., o 1 765,84 eur s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. marca 2018 č. k. 19C/71/2014-183, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e. Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.765,84 eur s 5,50 % úrokami z omeškania od 29.10.2013 do zaplatenia do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol a vyslovil, že žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe trestného oznámenia F. T. a jeho doplnenia bol žalobca dňa 6.11.2009 na ORPZ Žilina vypočutý ako zadržaný - podozrivý. Žalobca vypovedal, že bola u neho v tento deň vykonaná prehliadka vozidla, garáže a záhrady, ako aj domová prehliadka, pričom sa u neho nič nenašlo, nikdy nevlastnil nelegálnu zbraň ani granáty. K predmetu výsluchu vypovedal, že keď si jeho bývalý penzión prenajal T., tak mu dal všetok servis, reštauračné zariadenia, pričom on mu mal dať za to 30.000 Sk. Peniaze mu však nedal. Keďže nevedel, akým spôsobom má od neho tie peniaze získať, tak si vymyslel, že „mám na ruke samopal a 500 nábojov za 30.000 Sk“. Žalobca ďalej vypovedal : „Tiež mi nechcel zaplatiť sumu 5,6 mil. Sk, tak som mu zo srandy povedal, že ak nevyplatí tú sumu teda tých 5,6 mil. Sk U., tak že to nebude ani jeho ani U., že tam dám 4 granáty, do každého rohu a zrovnám to zo zemou.“ Následne OR PZ Žilina uznesením z 09.12.2009 Č.:D.-XXXX/OVK-ZA-XXXX vznieslo obvinenie žalobcovi pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák. Žalobca toto uznesenie prevzal dňa 18.12.2009. Sťažnosť proti tomuto uzneseniu podal jeho obhajca až dňa 04.01.2010 písomne na poštovom úrade. Túto sťažnosť Okresná prokuratúra Žilina uznesením z 29.01.2010 č. k. 1Pv 1245/09-5 zamietla ako podanú oneskorene. Sťažnosť teda nebola meritórne prejednaná s odkazom na § 192 Tr. por. (žalobca splnomocnil advokáta L.. U. D. ako obhajcu v trestnej veci dňa 23.12.2009 - č. l. 11 vyšetrovacieho spisu.). Okresná prokuratúra Žilina podala dňa 12.01.2011 na OS v Žiline obžalobu na obvineného - žalobcu v bode 1 pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Tr. zák. a v bode 2 pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. Z obsahu pripojeného súdneho spisu Okresného súdu v Žiline sp. zn. 22T 5/2011 súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol rozsudkom z 24.07.2012 č.k. 22T 5/2011-271 oslobodený spod obžaloby pre prečin nebezpečného vyhrážania a pre zločin vydierania s poukazom na to, že prokurátor na hlavnom pojednávaní ustúpil spod obžaloby podľa § 239 ods. 2 Tr. por. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 24.07.2012. Žalobca podal dňa 27.05.2013 na U. X. F. žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z.z. Táto žiadosť bola postúpená na T. P. F.. T. P. F. listom z 23.10.2013 žalobcovi oznámila, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú a túto odmieta a to najmä z dôvodu, že prokurátor v prípravnom konaní ani pri podaní obžaloby neporušil žiadne povinnosti stanovené zákonom a jeho rozhodnutia teda nemajú znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. T. P. F. zdôraznila, že ku kompletnej zmene výpovede priamej svedkyne N. došlo až na hlavnom pojednávaní a obžaloba tak už nebola dôvodná. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu opodstatnená. Žalobca bol v trestnom konaní vedenom pred OS Žilina sp. zn. 22T 5/2011 úspešný, keďže v konečnom dôsledku bol právoplatne spod obžaloby oslobodený. Z toho je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že tu existuje nezákonné rozhodnutie, ktorým je vyššie uvedené uznesenie vyšetrovateľa OR PZ Žilina z 09.12.2009, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre zločin vydierania. V súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla žalobcovi škoda, za ktorú zodpovedá žalovaná v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. Škoda pozostáva z nákladov, ktoré žalobca vynaložil na svoju obhajobu v trestnom konaní. V ňom ho zastupoval advokát L.. U. D., ktorý si titulom odmeny za právne služby vyúčtoval sumu 1.165,84 eur. Túto sumu mu žalobca aj zaplatil, čo vyplýva z príjmových pokladničných dokladov advokáta z 30.12.2009 č. 3/2009, resp. č. 2/2012 z 15.10.2012. 4. Pokiaľ ide o obranu žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že nebola splnená podmienka vzniku nároku na náhradu škody uvedená v ust. § 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., keďže sťažnosť podanú obhajcom žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia nie je možné považovať za podanie riadneho opravného prostriedku tak, ako to predpokladá toto zákonné ustanovenie, pretože táto sťažnosť bola podaná po uplynutí zákonnej lehoty troch dní, v dôsledku čoho prokuratúra túto sťažnosť s odkazom na ust. § 192 Tr. poriadku už meritórne nepreskúmavala a podľa § 193 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku ju zamietla ako podanú oneskorene, súd prvej inštancie uviedol, že oslobodenie žalobcu spod obžaloby má totožné dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia a na tom nič nemení ani skutočnosť, že sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia prokurátor zamietol ako oneskorene podanú. Táto obrana žalovanej preto podľa súdu prvej inštancie nie je dôvodná. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dodal, že aj v prípade, ak by žalobca nepodal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, jeho oslobodenie spod obžaloby má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia. V ust. § 6 ods. 2 prvej vety zákona č. 514/2003 Z.z. sa uvádza, že právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. V danom prípade žalobca podal sťažnosť (riadny opravný prostriedok) proti uzneseniu o vznesení obvinenia (proti nezákonnému rozhodnutiu). Skutočnosť, že podal tento riadny opravný prostriedok oneskorene, nemá žiadny vplyv na konštatovanie o splnení podmienky uvedenej v tomto zákonnom ustanovení. 5. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.765,84 eur z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. 6. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj 5,50 % úroky z omeškania zo sumy 1.765,84 eur, keď dospel k záveru, že žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením žalovanej sumy dňom 29.10.2013, teda dňom oznámenia žalobcovi, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Keďže žalobca požadoval priznať úroky z omeškania od 28.05.2013, súd prvej inštancie žalobu zamietol v časti úrokov z omeškania od 28.05.2013 do 28.10.2013. 7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania. V súvislosti s výrokom o trovách konania súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Žalobca mal vo veci neúspech len v pomerne nepatrnej časti, t.j. v časti, v ktorej súd žalobu zamietol ako nedôvodnú (viď bod 49. odôvodnenia tohto rozsudku). Keďže mal žalobca úspech v celej časti uplatnenej istiny 1.765,84 eur a vo väčšej časti uplatneného zákonného úroku z omeškania a neúspech len v nepatrnej časti (v konaní pred súdom prvej inštancie ), pričom v odvolacom konaní bol plne úspešný, súd mu priznal plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania (v rozsahu 100 % ).“ 4. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že len samotná skutočnosť, že obvinený bol súdom oslobodený spod obžaloby nemôže sama osebe založiť zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie. V prípravnom konaní boli zákonným spôsobom vykonané všetky potrebné úkony a prokurátor mohol postupovať a rozhodnúť len tak, ako mu to dovoľovali príslušné ustanovenia Trestného poriadku. Zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia neprichádzalo do úvahy z dôvodu, že žalobca podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu oneskorene - po uplynutí zákonnej lehoty. V čase vznesenia obvinenia a v čase podania obžaloby existovalo dôvodné podozrenie, že sa skutok stal a že súčasne vykazoval všetky zákonom predpokladané znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu, čo okrem iného vyplýva aj z oslobodzujúceho rozsudku. Postup prokurátora bol teda zákonný a preto žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo postupom. Žalovaná ďalej v odvolaní poukázala na to, že v prípade vznesenia obvinenia sa nevyžaduje istota zistenia, ale postačuje zdôvodnená pravdepodobnosť, že skutok spáchala konkrétna osoba. Takáto zdôvodnená pravdepodobnosť v predmetnej trestnej veci existovala a vyplývala z vykonaného dokazovania. Ďalej žalovaná v odvolaní namietla, že žalobca ako poškodený podal sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia oneskorene a preto treba vychádzať z toho, že riadny opravný prostriedok nepodal (§ 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 514/2003 Z.z.). Dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle druhej vety tohto ustanovenia v predmetnej trestnej veci neboli zistené. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Odvolací súd rozsudkom z 30.05.2016 č.k. 6 Co 162/2016-126 potvrdil prvý v poradí rozsudok súdu prvej inštancie zo 04.12. 2015 č.k. 19C/71/2014-95, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, keď sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Ústavný súd SR v Náleze z 13.12.2016 sp. zn. I. ÚS 540/2016-33 vyslovil, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci zaručené čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu porušené bolo a súčasne týmto nálezom uvedený rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto nálezu ústavný súd okrem iného uviedol: „Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 ( ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné [rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 ] a svojou rozhodovacou činnosťou ho v prevažnej miere potvrdzuje aj ústavný súd (napríklad III. ÚS 117/06, I. ÚS 320/2016 <http://merit.slv.cz/I.US320/2016>, I. ÚS 395/2016 <http://merit.slv.cz/I.US395/2016> a iné). Pre správnu interpretáciu § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov- lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> však nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia a doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu možno dospieť k záveru, že aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> prichádza do úvahy aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z hľadiska teleologického výkladu nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) namietaného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za správny treba považovať výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania (uznesenie najvyššieho súdu z 18. októbra 2010 sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 2/2014). Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu vychádzajúce zo zistenia, že výsledky prípravného konania odôvodňovali záver, že sťažovateľ spáchal skutky, ktoré mu boli v obžalobe kladené za vinu, v dôsledku čoho nebolo možné uznesenie o vznesení obvinenia považovať za nezákonné tak, ako sú tieto formulované v jeho rozsudku, nevychádzajú z už uvedených právnych úvah, ktoré ústavný súd považuje za ústavno-konformné s obsahom sťažovateľom označených práv a osobitne s čl. 46 ods. 3 ústavy. Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (v danom prípade táto situácia nastala z dôvodu, že prokurátor ustúpil od obžaloby podľa § 239 ods. 2 Trestného poriadku <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/301/>), uznesenie, ktorým bolo obvinenému vznesené obvinenie, je potrebné považovať za takýchto okolností vždy za nezákonné a zasahujúce do základných práv jednotlivca. Pokiaľ konajúce súdy dospeli k záveru, že priznanie nároku na náhradu škody sťažovateľovi bolo v rozpore s dobrými mravmi, ústavný súd je nútený konštatovať, že tento ich záver nebol odôvodnený ústavne konformným spôsobom, ktorý by vylučoval akúkoľvek svojvôľu týchto súdov pri prerokúvaní danej veci. Preto nemožno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd v napadnutom rozsudku z 30. mája 2016 aplikoval a interpretoval ustanovenia zákona č. 514/2003 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/> Z.z. a na prípad dopadajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že ním zasiahol do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe čoho ústavný súd pristúpil k vysloveniu ich porušenia tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.“ 8. Z tohto právneho názoru ústavného súdu, ktorým je súd prvej inštancie a aj odvolací súd viazaný, vychádzal v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie. K odvolacím námietkam žalovanej treba uviesť, že ústavný súd v predmetnom náleze okrem iného uviedol, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo.“ Z tohto hľadiska treba ako nedôvodnú a irelevantnú vyhodnotiť odvolaciu námietku žalovanej, že v predmetnej trestnej veci vedenej proti žalobcovi prokurátor postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku. Samotná tá okolnosť, že orgány činné v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi vrátane prokurátora postupovali v súlade s Trestným poriadkom, nezbavuje žalovanú zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž keďže trestné stíhanie žalobcu sa skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku, bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo (a bez ohľadu na to, že postup orgánov činných v trestnom konaní bol zákonný), uznesenie o vznesení obvinenia (a rovnako aj uznesenie o začatí trestného stíhania), treba považovať za nezákonné. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že treba vychádzať z toho, že žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti zákonnému rozhodnutiu - uzneseniu o vznesení obvinenia, keďže sťažnosť podal oneskorene (§ 6 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. ), súd prvej inštancie sa touto obranou žalovanej zaoberal a v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku vysvetlil, z akých dôvodov považuje túto obranu žalovanej za nedôvodnú. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie obsiahnutými v bode 44. odôvodnenia napadnutého rozsudku a zdôrazňuje, že vzhľadom na oslobodenie žalobcu spod obžaloby uznesenie o vznesení obvinenia by bolo nezákonné aj v prípade, ak by žalobca proti nemu sťažnosť nepodal. 9. Z uvedeného vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie je z hľadiska odvolacej argumentácie žalovanej vecne správny v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 10. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 11. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 12. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).