Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/153/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114225119 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114225119.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: G. O., B. E. Č.. XXX, XXX XX I., zastúpený euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, so sídlom Symfonická ul. 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. decembra 2015 č.k. 12C 158/2014-36 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanému domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 29.10.1981 bolo proti nemu zahájené trestné stíhanie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 265 ods. 1 vtedy platného Trestného zákona, pretože dňa 3.10.1981 nenastúpil výkon základnej vojenskej služby, uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981 bol vzatý do väzby, uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.11.1981 bola zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby, uznesením Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. Nt 207/81 zo dňa 9.12.1981 bolo zrušené uznesenie Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.11.1981 a bol z väzby prepustený. Uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.1.1982 bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené, lebo bolo zistené, že skutok nie je trestným činom, uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014 bola vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii podľa §33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., keď dňa 17.2.2014 požiadal o odškodnenie a zadosťučinenie, pričom na jeho žiadosť žalovaný v 6-mesačnej lehote nereagoval. Podľa žaloby má žalovaný nárok predstavovať nemajetkovú ujmu za dobu väzby od 29.10.1981 do 9.12.1981, kedy utrpel morálnu a citovú ujmu týmto väznením, bol násilne odlúčený od rodiny, nemohol sa slobodne pohybovať a žil v obavách, že bude niekoľko rokov väznený, pretože z rovnakého dôvodu už bol odsúdený v roku 1978. Podľa žaloby nárok na nemateriálnu ujmu má na základe čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku č. 54/1996/673/859-860 zo dňa 29.5.1997, kedy súd priznal za 12 mesiacov nezákonného väznenia 31.500,- eur, resp. 2.615,- eur/mesiac, neprávoplatné rozsudky tunajšieho súdu a rozsudky Mestského súdu Praha. 2. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, hoci skutkové tvrdenia navrhovateľa nenamietal. Namietal preklúziu uplatneného nároku z dôvodu, že podľa § 24 ods. 2 zákon č. 119/1990 Zb. treba nárok uplatniť na súde v lehote v 3 rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia, alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým bolo trestné stíhanie zastavené, inak nárok zaniká. V danom prípade k zastaveniu trestného stíhania navrhovateľa došlo dňa 30.1.1982 a o odškodnenie požiadal až dňa 17.2.2014. Ďalej žalovaný poukázal na § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.2.1948 do 1.1.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Bol toho názoru, že navrhovateľ mal možnosť uplatniť nárok včas podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. 3. Vo veci rozhodol podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „SR“), čl. 51 ods. 1 Ústavy SR, čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach č. 120/1976 Zb., ust. § 1 ods. 1, 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ust. § 33 ods. 1, 2 uvedeného zákona, ust. § 23 ods. 1 uvedeného zákona, ust. § 24 ods. 1, 2 uvedeného zákona, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že uznesením námestníka VOP pre vyšetrovanie, sp.zn. OPv - 247/81 zo dňa 29.10.1981, bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona za to, že dňa 3.10.1981 do 12,00 hod. nenastúpil na výkon vojenskej služby k Vojenskému útvaru 2481 Pardubice, tak ako bol povinný podľa povolávacieho rozkazu Okresnej vojenskej správy Michalovce, ktorý prevzal včas, a to v úmysle sa trvalo vyhnúť vojenskej službe. Uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981 bol žalobca vzatý do väzby. Z uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981 zistil, že žalobca bol už pre trestný čin podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona odsúdený VOS Olomouc k nepodmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov, ktorý aj vykonal. Pri výsluchu žalobca prehlásil, že na vojenskú službu ani teraz, ani v budúcnosti nenastúpi, pretože mu v tom bráni jeho náboženské presvedčenie. Uznesením Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. Nt 207/81 zo dňa 9.12.1981, právoplatným dňa 9.12.1981, bolo zrušené uznesenie Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981 a žalobca bol prepustený z väzby na slobodu. Z uvedeného uznesenia súd prvej inštancie zistil aj to, že žalobca sa pred vzatím do väzby k skutku doznal, pričom tvrdil, že sa ho dopustil pre svoje náboženské presvedčenie, ale aj pre to, že mal uzavretú dlhodobú pracovnú zmluvu s baňou P. Š., ktorou sa zaviazal tu pracovať do veku 30 rokov a poukázal tiež na svoje zdravotné a sociálne pomery. V žiadosti o prepustenie z väzby a sťažnosti však zaujal iné stanovisko, keď prehlásil, že vojenskú základnú službu nenastúpi. Uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.1.1982 bolo podľa § 172 ods. 1 písm. b) Tr.por. trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené, pretože uvedený skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesením Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014, právoplatným dňa 28.1.2014, tento súd podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii rozhodol, že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie vo veci Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv 247/1981. 4. Mal za preukázané, že žiadosťou o odškodnenie a zadosťučinenie zo dňa 17.2.2014 žalobca požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie. Žiadal: a) náhradu ušlej mzdy od 29.10.1981 do 9.12.1981, podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 116,20 eur, b) náhradu nákladov väzby zo rovnakú dobu podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 28,- eur, c) náhradu nákladov trestného konania podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 6,70 eur, d) cestovného na OS Prešov dňa 28.1.2014 vo výške 53,06 eur, e) náhradu nemateriálnej ujmy podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo výške 1.500,- eur. 5. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť navrhovateľa v zákonnej 6 mesačnej lehote neprerokovalo. 6. Súd prvej inštancie poukázal na výpoveď žalobcu v preskúmavanom konaní, podľa obsahu ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje podľa článku 9 ods. 5 a článku 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach č. 120/1976 Zb. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že je veriaci človek a pretože vedel, že každý musí isť na vojnu, v roku 1976 podpísal pracovnú zmluvu do bane do svojich 30 rokov. Z dôvodu práce v bani mal podľa vtedy platných predpisov povolený odklad výkonu základnej vojenskej služby. Napriek tomu však bol na základnú vojenskú službu povolaný a keďže ju nenastúpil, bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 2 roky nepodmienečne, pretože údajne prácu v bani podpísal zo špekulatívnych dôvodov, aby sa vyhol základnej vojenskej službe. Tento trest vykonal, ale nároky z toho vyplývajúce nie sú predmetom tohto konania. Po vykonaní trestu ho Okresná vojenská správa Michalovce stále vyzývala k nástupu základnej vojenskej služby, s tým, že ak tak neurobí, bude trestne stíhaný, odsúdený a neožení sa. Predstavitelia štátu nerešpektovali zákon o odklade výkonu základnej vojenskej služby a potom, ako nastúpil do druhej šachty o 10 mesiacov a bol už ženatý, mal syna, ho opäť povolali na výkon základnej vojenskej služby. Napriek tomu, že podľa vtedy platných predpisov mal z dôvodu práce v bani odklad výkonu základnej vojenskej služby, bol vzatý do väzby. Vo väzbe bol 6 týždňov. Vtedy sa ho zastal náčelník Vojenskej obvodovej prokuratúry, trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené v roku 1982, ale o odškodnenie podľa vtedy platných predpisov nežiadal vzhľadom na režim, ktorý v tom čase platil, bál sa žiadať odškodnenie. Po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. využil všetky zákonné možnosti na priznanie odškodnenia. Výšku nemajetkovej ujmy určil po dohode so svojim právnym zástupcom, keď vychádzal z odškodnia priznaného mu v Českej republike za prvý trest odňatia slobody, kedy dostal cca 100.000,- Kč. V tomto prípade vykonal väzbu 6 týždňov, čo bol pre neho veľký stres, lebo bol ženatý a mal syna. 7. Zhrnul, že v predmetnom konaní sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 1.500,- eur potom, ako Okresný súd Prešov uznesením č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014 rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Nemajetkovú ujmu žiadal za výkon väzby, ktorú vykonal od 29.10.1981 do 9.12.1981 na základe uznesenia Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobca bol za minulého režimu dva krát trestne stíhaný pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 vtedy platného Trestného zákona. Prvý raz v Českej republike, kedy mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky nepodmienečne, ktorý aj vykonal. Nároky z výkonu tohto trestu neboli predmetom preskúmavaného konania, ktorého predmetom bol nárok žalobcu z druhého trestného konania vedeného proti nemu na základe uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 29.10.1981. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 29.10.1981 bolo proti žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981 bol vzatý do väzby. Z väzby bol prepustený na základe uznesenia Vojenského obvodového súdu v Prešove sp. zn. Nt 207/81 zo dňa 9.12.1981, právoplatného dňa 9.12.1981 a uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.1.1982 bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené, pretože uvedený skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalobca o náhradu škody podľa vtedy platných predpisov, § 5 ods. 1 zákona č. 58/2969 Zb. a Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach č. 120/1976 Zb., nežiadal. O odškodnenie požiadal až po prijatí zákona o súdnej rehabilitácii, č. 119/1990 Zb., potom ako Okresný súd Prešov uznesením č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014, právoplatným dňa 28.1.2014, rozhodol, že podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. je účastný súdnej rehabilitácie. O odškodnenie požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 17.2.2014. Keďže Ministerstvo spravodlivosti SR jeho žiadosť v zákonnej 6 mesačnej lehote neprerokovalo, uplatnil svoj nárok žalobou na súde. 8. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v prvom rade posudzoval, či bol uplatnený na súde v lehote upravenej v § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. a či námietka žalovaného o preklúzii uplatneného nároku je dôvodná. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom na súde dňa 8.9.2014 bol uplatnený včas, pretože 3 ročná lehota na uplatnenie nároku podľa zákona č. 119/1990 Z, začala žalobcovi plynúť až právoplatnosťou uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014, t.j. dňa 28.1.2014, ktorým súd rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. Mal za to, že rozhodnutím Okresného súdu Prešov č.k. 1Nt/39/2013-41 zo dňa 28.1.2014 o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. vzniklo žalobcovi právo na odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb. Vyvodil záver, že žalobca si nárok na toto odškodnenie uplatnil na Ministerstve spravodlivosti SR žiadosťou zo dňa 17.2.2014 a žiadal: náhradu ušlej mzdy od 29.10.1981 do 9.12.1981, podľa § 23 ods. 1 písm. a) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 116,20 eur, náhradu nákladov väzby zo rovnakú dobu podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 28,- eur, náhradu nákladov trestného konania podľa § 23 ods. 1 písm. c) zákona č. 119/1990 Zb. vo výške 6,70 eur, cestovné na OS Prešov dňa 28.1.2014 vo výške 53,06 eur a náhradu nemateriálnej ujmy podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo výške 1.500,- eur, keď predmetom preskúmavaného konania bol len nárok na náhradu nemateriálnej ujmy podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepriznaný Ministerstvom spravodlivosti SR. Poukázal na to, že v priebehu konania na pojednávaní dňa 9.12.2015 žalobca uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje podľa článku 9 ods. 5 a článku 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach č. 120/1976 Zb. Konštatoval, že pri rozhodovaní o nároku žalobcu nie je viazaný jeho právnou kvalifikáciou. Dospel k záveru, že žalobcom uplatnený nárok na nemajetkovú ujmu je potrebné posudzovať podľa zákona č. 119/1990 Zb., pretože nebol odškodnený podľa skôr platných predpisov. Z dôvodu, že nárok na nemajetkovú ujmu nemá oporu v zákone o súdnej rehabilitácii č. 119/1990 Zb., žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vychádzal pri tom aj z názoru Krajského súdu v Bratislave v totožnej veci, a to z rozsudku č.k. 8Co 85/2011- 92 zo dňa 29.11.2011, že i keď zákon č. 119/1990 Zb. v § 23 ods. 1 uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie a výslovne neupravuje nárok na priznanie nemateriálnej ujmy, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahradzovať činnosť zákonodarcu a priznávať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než tie, ktoré platné právne predpisy priznávajú fyzickým, prípadne právnickým osobám, pretože by tým neprípustne prekročili hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnom mocou vymedzené Ústavou SR, resp. pred tým Ústavou ČSFR. Odvolací súd v uvedenej veci ďalej vo svojom rozhodnutí uviedol, že pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemajetkovú ujmu zaradiť do § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak pri jeho prijatí, prípadne neskôr pri prijatí jeho novely urobil. Pokiaľ tak však nespravil, sám v rámci vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. 9. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že uplatnený nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu nie je možné posudzovať podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd bol ratifikovaný bývalou ČSFR až po prijatí zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, dňa 19.3.1992 a pre Slovenskú republiku sa stal záväzným až 1. januára 1993. Uplatnený nárok podľa súdu prvej inštancie nie je možné posudzovať ani podľa čl.9 ods. 5 a čl. 14 ods. 6 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, pretože ani ten nemajetkovú ujmu neupravuje a zákon č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii je zákonom lex specialis, podľa ktorého je potrebné nárok posudzovať s poukazom na už citovaný záver Krajského súdu v Bratislave v totožnej veci, v rozsudku č.k. 8Co 85/2011- 92 zo dňa 29.11.2011. Súd prvej inštancie neprihliadol na žalobcom uvádzané rozhodnutia českých súdov, pretože tie nie sú pre súdy Slovenskej republiky záväzné. Neprihliadol ani na žalobcom uvádzané rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku č. 54/1996/673/859-860 zo dňa 29.5.1997, pretože ten neriešil totožnú vec, keď riešil prípady, kedy došlo k uväzneniu občanov iného štátu v rozpore s tuzemským právom a tuzemský štát ich neodškodnil z dôvodu, že jeho vnútorné právo nedisponovalo vynútiteľným nárokom na odškodnenie pred vnútroštátnymi orgánmi. Dôvodil, že v danom prípade Slovenská republika zákonnými prostriedkami na odškodnenie takýchto osôb disponuje, s tým, že ich v predmetnom rozhodnutí aplikoval. 10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ust.§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), keď však úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože si ju neuplatnil. 11. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Namietal použiteľnosť záverov vo veci Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 85/2011 na preskúmavané konanie, keď uvedený rozsudok Krajského súdu v Bratislave neprešiel dovolacím ani ústavným konaním a v obdobných veciach v iných súdnych konaniach boli závery uvedeného rozsudku prekonané. Žalobca v konaní sp. zn. 8Co 85/2011 bol navyše väznený v 50. rokoch minulého storočia. Uviedol, že Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach priznáva odškodnenie všeobecne a podľa judikatúry ESĽP pakt odškodňuje aj nemateriálnu ujmu. V tomto smere poukázal na rôzne výsledky súdnej praxe, ktoré náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom priznali a sú podľa neho aplikovateľné i v preskúmavanej veci, a to i v rámci písomných doplnení odvolania doručených Krajskému súdu v Bratislave dňa 12.08.2016 a dňa 30.12.2016. 12. Žalovaný sa k podanému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku ako procesnej normy platnej a účinnej od 01.07.2016 (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby o zaplatenie nemajetkovej ujmy za nezákonné trestné stíhanie, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje jeho správnosť dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce, preto si nežiada ani doplniť dôvody na zdôraznenie jeho správnosti, nakoľko by došlo len k opakovaniu vecných a právnych záverov súdu prvej inštancie. V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 14. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. 15. Podľa ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli československými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie. 16. Podľa ust. § 23 ods. 1 cit. Zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83,- eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eur, výkonu väzby vo výške 20,- eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5,- eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne vyplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 17. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 18. V preskúmavanom konaní nebolo sporné, že žalobca si po svojej súdnej rehabilitácii u žalovaného žiadosťou zo dňa 17.02.2014 uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnené väznenie, ako aj že žalovaný jeho žiadosti v zákonom stanovenej lehote nevyhovel. V odvolacom konaní ostalo sporné, či žalobca má podľa zákona o súdnych rehabilitáciách nárok na náhradu nemajetkovej ujmy alebo nie. Podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. zahŕňa nárok na odškodnenie najmä vyššie citované náhrady. Aj napriek tomu, že v ust. § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len demonštratívne, na základe tohto ustanovenia nemožno rozhodnutím súdu priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázal na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a možnosť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrebné vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné morálne zadosťučinenie. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodnenie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969, zákon č. 504/2014 Z. z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a preto možno prijať záver, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného vyplýva, že aj keď ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, alebo neskôr. Pokiaľ tak však neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Odvolací súd má za to, že odškodnenie v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. bolo výrazom spravodlivosti „v medziach možného“ a to podľa názoru a rozhodnutia demokraticky legitimovaného zákonodarcu po roku 1989, pretože práve on má v rámci deľby moci „vládu nad mešcom“ formou zákona. Ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred rokom 1989. 19. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na rozsudok ESĽP zo dňa 29.05.1997 vo veci Tsirlis a Kouloumpas proti Grécku, v ktorom bolo konštatované porušenie článkov Dohovoru, je potrebné pripomenúť, že v predmetnom rozhodnutí vzhliadol ESĽP porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru. Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od roku 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia Tsirlis a Kouloumpas strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich pozbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (ods. 48 rozhodnutia). Predmetný rozsudok ESĽP tak vzhľadom na zrejmú odlišnosť prejednávanej kauzy nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi najmä z dôvodu, že v tomto prípade je aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru vylúčená. SR ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za všetky skutky za obdobie od 18.3.1992. Žalobca bol vzatý do väzby na základe uznesenia Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn. OPv 247/81 zo dňa 30.10.1981, z ktorej bol prepustený na slobodu uznesením Vojenského obvodového prokurátora sp.zn. Nt 207/81 zo dňa 09.12.1981, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Odvolací súd sa oboznámil aj s rozhodnutiami českých súdov a poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch žalobcovmu priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, je nesprávna, pokiaľ v prípade nedostatku vnútroštátnej úpravy hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014 sp. zn. Pl.ÚS-st.39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície, pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, že odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí prichádza do úvahy nárok na odškodnenie. Tento sekundárny nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej i nemateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom, že v týchto štátoch, kde nie je Dohovor použiteľný priamo, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ však ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky sa eventuálne prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP taktiež rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej, s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci Blečič proti Chorvátsku, sťažnosť č. 59532/00, rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigiona dalĺ Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. 45563/04). 20. Odvolací súd poukazuje na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. Pl.ÚS-st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, v ktorom ústavný súd vo výroku I. rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (aj SR) záväzný, t. j. po 18.03.1992, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, keď žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska (žalobca podal žalobu dňa 24.4.2014). Odvolací súd k tomuto konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatných rozhodnutí vyplatené finančné zadosťučinenie, ale na základe podaného dovolania bolo najvyšším súdom ČR (po vydaní stanoviska pléna ÚS ČR) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané. Tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, podľa výroku II stanoviska pléna nemožno tieto očakávania sklamať. Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon spočívajúci v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred ratifikáciou Dohovoru ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. ústavného súdu SR, ktorá by obdobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznane náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil ÚS ČR vo svojom výroku II. Aplikácia výroku II Stanoviska pléna ÚS ČR zo dňa 25.11.2014 je preto vylúčená. V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v ust. § 193 CSP. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca viazaný v konkrétnej veci aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom dovolacieho a dovolacieho súdu. Na základe uvedeného potom nemožno nárok žalobcu odvodzovať od výroku II. stanoviska pléna ÚS ČR týkajúceho sa obdobných vecí. 21. Odvolací súd napokon poukazuje i na identické stanovisko č. 1/2017 pléna občianskoprávneho kolégia sudcov Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.01.2017. 22. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP, avšak v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tonuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( §427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne ( dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh) ( § 428 CSP).