Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/115/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114226685 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1114226685.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobkyne: E. A., W.. XX.X.XXXX, F. L. XXX/XX, Ž., zastúpenej: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO : 47 234 466 proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o zaplatenie 578,- € spolu s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/174/2014-163 zo dňa 31. októbra 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 578,- € spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 578,- € od 12.6.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalovaného príslušenstva zo sumy 578,- € súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. 1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 39, § 41, § 101, § 107 ods. 1 a 2, §451 ods. 1 a 2, § 456, § 457, § 458 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a § 1 ods. 1, § 2 písm. a/, b/, c/, d/, a e/, § 4 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa bola v zmluve o úvere č. XXXXXXXXX dňa 25.2.2010 definovaná ako dlžník, žalovaný ako veriteľ. Žalovaný poskytol žalobkyni úver v sume 800,- € a žalobkyňa ako dlžník sa zaviazala zaplatiť žalovanému sumu úveru zvýšenú o poplatok v sume 772,- € v dvanástich mesačných splátkach po 131,- € počnúc dňom 17.3.2010. Z obsahu zmluvy bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že v zmluve je uvedené identifikačné číslo a číslo živnostenského oprávnenia žalobkyne, ktoré boli vpísané do zmluvy a pred jej podpisom bolo už nepatrným písmom pretlačené, že dlžník vyhlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon podnikania. 1.2. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa si svoj nárok voči žalovanému uplatnila včas. V prípade bezdôvodného obohatenia môže ísť o obohatenie nedbanlivostné alebo úmyselné. V prejednávanom prípade ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného. Zákon o spotrebiteľských úveroch platný a účinný od 1.10.2001 už od jeho prvej účinnosti obsahoval povinnosť uvádzať v zmluvách ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetná zmluva bola uzavretá 25.2.2010 - tzn. po 9 rokoch podnikania v oblasti poskytovania úverov, kedy po celý čas platila zákonná, nevyvrátiteľná fikcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutých úverov v prípade absencie RPMN. Dlhodobé ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov je nevyhnutné hodnotiť ako úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu. Žalovaný v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. S prihliadnutím na túto činnosť je žalovaný povinný pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi. Podľa názoru prvoinštančného súdu objektívna premlčacia doba je v danom prípade desaťročná, pretože bezdôvodné obohatenie žalovaného sa považuje za úmyselné. Žalovaný použil nekalú obchodnú praktiku a neumožnil prostredníctvom RPMN porovnať žalobkyni výhodnosť úveru na trhu oproti iným produktom, žalovaný použil neprijateľné podmienky, o ktorých Európska komisia tvrdí, že by sotva uverila, keby ich niekto bol schopný považovať za platné, ak odporujú zákonu, tak musia byť neprijateľné. Opísané praktiky a konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi si ťažko možno predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keď by súd pripustil, že žalovaný nechcel dojednať zmluvu so žalobkyňou v snahe získať prospech, za opísaných okolností ťažko možno uveriť, že nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane, že s tým bol uzrozumený. Súd prvej inštancie preto neuznal obranu žalovaného, že nárok je premlčaný, keďže objektívna desaťročná lehota od poskytnutia úveru neuplynula. Vzhľadom na uvedené, súd vzniknuté bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného považoval za úmyselné, pri ktorom platí desaťročná objektívna premlčacia lehota. Žalovaný pri vznesení námietky premlčania uplatneného nároku nepreukázal, kedy sa žalobkyňa dozvedela o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Žalobkyňa sa o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného dozvedela 17.3.2014 - počas plynutia objektívnej premlčacej doby a dňa 23.6.2014 doručila súdu žalobu. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, k začiatku začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby na strane žalobkyne. 1.3. Zmluvu o úvere, ktorú uzavreli strany sporu prvoinštančný súd vyhodnotil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V konaní nebolo preukázané, že by si žalobkyňa finančné prostriedky požičala na podnikanie. Žalovaný v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko v zmluve o úvere je uvedený len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy na účel podnikania. Tento údaj necharakterizuje, akú podnikateľskú činnosť vykonáva žalobkyňa a aký konkrétny súvis s takýmto podnikaním uzavretie zmluvy má, a teda nie je možné takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobkyňa v tomto smere uniesla dôkazné bremeno, keď vo svojej výpovedi jednoznačne potvrdila, že finančné prostriedky od žalovaného použila výhradne na osobné účely. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil prijatím sumy 578,- €, v dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vydať. Predmetná zmluva neobsahovala údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a priemernej hodnote ročnej percentuálnej miery nákladov. Súd úver vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahovala náležitosti podľa odseku 2, písm. i/, j/ a k/, v dôsledku čoho žalovanému nevznikol nárok na zaplatenie sumy vo výške 578,- €, ktorej vydania sa žalobkyňa titulom bezdôvodného obohatenia voči žalovanému domáha. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil prijatím žalovanej sumy, v dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vydať. 1.4. Žalobkyňa, ktorej vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, žalovaného písomne vyzvala na jeho vydanie, listom zo dňa 6.6.2014, najneskôr do 11.6.2014. Žalovaný žalobkyni sumu 578,- € v lehote splatnosti nevydal. Žalobkyňa si nárok na zaplatenie ročného úroku z omeškania vo výške 8,15 % zo žalovanej sumy uplatnila odo dňa 12.6.2014. Súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 578,- € spolu s 5,15 % ročným úrokom z omeškania odo dňa 12.6.2014 do zaplatenia všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Súd žalobu vo zvyšku žalovaného príslušenstva zo sumy 578,- € zamietol. Žalobkyňou mala byť správne uplatnená sadzba úroku z omeškania vo výške 5,15 % ročne zo žalovanej sumy, mala byť stanovená ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. ku dňu 12.6.2014 + 5 percentuálnych bodov v zmysle citovaného § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom k 12.6.2014 (odkedy súd priznal úrok z omeškania). Žalobkyni nevznikol nárok na priznanie príslušenstva žalovanej pohľadávky vo výške 8,15 %, ale len vo výške 5,15 %. 1.5. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 218 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo vzťahu žalovanému v pnej výške, nakoľko neúspech mala len v nepatrnej výške. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný a to podľa jeho obsahu v časti, ktorou súd žalobe vyhovel. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo vecí v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p., že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vecí podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. a že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 ods. d/ O.s.p. Žalovaný mal za to, že napádaný rozsudok je nepreskúmateľný a žalovanému tak došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom. Argumentáciu súdu, ktorým rozhodol o neprijateľnosti zmluvných podmienok, považuje žalovaný za nepostačujúcu. Z odôvodnenia predmetného rozsudku nie je vôbec zrejmé, prečo súd rozhodol o vydaní čiastky zaplatenej nad rámec istiny. Dňa 25.2.2010 uzatvoril žalovaný ako veriteľ s dlžníkom, ako fyzickou osobou - podnikateľom, aktívnym živnostníkom, pod IČO: 40 537 218, zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX. Nie je preto možné aplikovať na zmluvu o úvere ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, keďže o spotrebiteľa v tomto prípade nejde. Zmluvy sa posudzujú podľa Obchodného zákonníka, nakoľko boli uzatvorené medzi dvomi podnikateľskými subjektmi. Podľa zákona o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej je ponúkaný alebo bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaný poukázal na odôvodnenie žalobcu, ktorým poukazuje len na absenciu podpisu pri účele zmluvy. Nakoľko zmluva tvorí jeden celok, na ktorom sú dva podpisy žalobcu, kde súhlasí s obsahom a podmienkami zmluvy o úvere, žalovaný mal za to, že si bol plne vedomý toho, že si berie úver za účelom podnikania. Podľa judikatúry ESD dokonca nie je spotrebiteľom ani podnikateľ konajúci mimo rámca svojho podnikania (Rozhodnutie ESD zo dňa 14.3.1991, vo veci 361/89 (Di Pinto). Žalovaný nie je povinný preukázať, na čo v skutočnosti žalobkyňa použila peniaze, ale na aký účel jej boli poskytnuté. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie opiera len o tvrdenie, že žalobkyňa použila financie na spotrebný účel. Žalovaný má preto za to, že súd sa riadne nevysporiadal s predmetnou otázkou a len povrchne bez vykonania dokazovania sa priklonil k tvrdeniam žalobkyne. Poukázal v tejto súvislosti na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/70/2010-Úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. O spotrebiteľa ide jedine vtom prípade, ak si vzal úver na osobnú potrebu, a teda nie na účely podnikania, povolania či zamestnania. Žalobkyňou predložená Zmluva nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a ani spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobkyňa vstúpila do právneho vzťahu so žalovaným na základe vyhlásenia, že poskytnuté peňažné prostriedky použije na výkon podnikania, a teda nie na svoju súkromnú potrebu. Dôležitá je zmluva o úvere, a teda účel uvedený v zmluve o úvere a nie žiadosti. Zákon nehovorí o účele v žiadosti o úver. Súd prvej inštancie len konštatuje, že má za to, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, a to bez toho aby to, akokoľvek odôvodnil. Žalobkyňa nepredložila jediný dôkaz o tom, že by sa malo jednať o spotrebiteľský úver. Žalovaný mal za to, že v časti, kde by sa malo nachádzať odôvodnenie, táto časť absentuje. Žiadal aby súd prvej inštancie poukázal na dôkazy, o ktoré oprel svoje tvrdenia. Na podporu svojich tvrdení v závere odvolania žalobca citoval z odôvodnenia rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C/22/2011 a 4C/26/2011. 3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Uviedla, že zo samotnej podstaty spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to samotný predpis nevylučuje. Na predmetný vzťah založený zmluvou o úvere je teda nevyhnutné uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobkyne však v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka, ale došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. V prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k odovzdaniu peňazí (pôžičky) - viď ustanovenie na 1. strane predmetnej zmluvy dole: „Dlžník svojim vlastnoručným podpisom potvrdzuje prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v tejto zmluve.“ Aj napriek snahe oprávneného účelovo zaradiť tieto vzťahy pod režim Obchodného zákonníka (pre spotrebiteľa prísnejšieho) posudzujú sa bez ohľadu na označenie zmlúv tieto vzťahy podľa svojho obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Zmluvné vzťahy tak v každom prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Ďalej žalobkyňa uviedla, že z obsahu zmluvy, ako aj z výpovedí žalobkyne o okolnostiach uzatvárania zmluvy, vyplýva že ide o formulárovú zmluvu, charakteristickú pre zmluvné vzťahy podnikateľa a spotrebiteľa. Žalobkyňa poukázala na podporu tejto svojej argumentácie na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8NcC 25/2014 a rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Coe 70/2010. Zo strany žalovaného, ide len o obchádzanie zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencie obligatórnych náležitostí zmlúv, vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Je nevyhnutné povedať, že takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne, až krajne nevyvážený, postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. Okrem toho tak, ako je to v stovkách ďalších úverových vzťahoch žalovaného, úverovú zmluvu nemohla žalobkyňa ovplyvniť, nijako zmeniť ani upraviť nakoľko bola vopred predformulovaná a v takomto znení bez možnosti pripomienkovania predložená na podpis spotrebiteľovi. Vzhľadom na znenie zmluvy o úvere, znenie Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a z dôvodu neprehľadnosti a nedodržania zákonom stanovených náležitostí zmluvy o úvere, žalobkyňa ustanoveniam zmluvy o úvere bez príslušného vzdelania, poprípade skúseností nemohla rozumieť a vyčítať z nej všetky pre ňu plynúce následky. Máme za to, že v danom prípade ide jednoznačne o spotrebiteľský vzťah medzi žalobkyňou ako spotrebiteľom a žalovaným ako dodávateľom, nakoľko žalobkyňa pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z tohto dôvodu predmetná zmluva o úvere mala obsahovať obligatórne náležitosti, ktoré zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje a ich absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Je nevyhnutné poukázať na to, že je bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované zákonom, za účelom vyhnúť sa aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola judikovaná množstvom rozhodnutí súdov SR a aj napriek tomu žalovaný naďalej túto prax využíva spolu s množstvom ďalších neprijateľných podmienok tak, aby získal čo najväčší finančný prospech a vyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uvedené je zdôraznené najmä tým, že predmetnú zmluvu je nutné posúdiť v závislosti od jej obsahu a objektívneho posúdenia postavenia zmluvných strán, ktoré ju uzatvorili. Naopak posúdenie zmluvy z čisto formálneho hľadiska tak, ako to požaduje žalovaný by malo za následok zvýhodnenie silnejšej zmluvnej strany, ktorá uzatvára takéto formulárové zmluvy so spotrebiteľmi pravidelne a svojim nepoctivým konaním sa snaží využiť nevedomosť spotrebiteľa, resp. slabšie postavenie druhej zmluvnej strany na to, aby docielila vyňatie uvedených zmlúv spod ochrany ustanovení zákonov na ochranu spotrebiteľa. Postupom, ktorým by súd nepriznal žalobkyni postavenie spotrebiteľa by došlo k priamemu nerešpektovaniu samotného účelu uvedených zákonov, ktoré slúžia na ochranu spotrebiteľov v zmluvných vzťahoch z obdobných nevyvážených formulárových zmlúv. 3.1. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyni poskytnuté finančné prostriedky slúžili na účel podnikania žalobkyne, je zavádzajúce a účelové. Je bežnou praxou žalovaného pri uzatváraní obdobných úverových zmlúv označiť povinného ako podnikateľsky subjekt (napríklad údajom IČO), a ak to nie je možné (v prípade ak povinný nemé žiadne podnikateľské oprávnenie) účelovo zaškrtnúť políčko určujúce účel použitia finančných prostriedkov za účelom zamestnania, resp. povolania, aby došlo k vylúčeniu aplikácie právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. V uvedených intenciách poukázala žalobkyňa aj na obsiahlu judikatúru súdov SR týkajúcu sa takejto snahy dodávateľov o označenie spotrebiteľov ako podnikateľských subjektov. Pokiaľ ide o osobitný podpis žalobkyne, ktorý mal vyjadriť jej súhlas so žalovaným uvedeným účelom použitia finančných prostriedkov, je potrebné povedať, že ako spotrebiteľ absolútne nemá, a ani nemôže mať vedomosť o tom aké právne následky pre ňu môže mať podpísanie žalovaným predformulovaného vyhlásenia týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov, ktoré sa navyše nachádza v časti, kde vyžadovaný podpis spotrebiteľa evokuje jeho súhlas s výškou poskytnutého úveru a výškou jednotlivých splátok. Teda nemôže ani predpokladať (spotrebiteľ nebol mandatárom žalovaného ani len upozornený na právne dôsledky takéhoto vyhlásenia) ako si svoje postavenie môže zhoršiť, teda je nevyhnutné účel použitia poskytnutých finančných prostriedkov skúmať z objektívneho hľadiska. Vzhľadom na uvedené je nutné objektívne posúdenie využitia žalobkyňou prijatých finančných prostriedkov. Nevyhnutnosť objektívneho posúdenia účelu použitia finančných prostriedkov potvrdzuje taktiež rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky a Európskeho súdneho dvora (pri konkrétne tých istých formulárových zmluvách o úvere žalovaného) a judikatúra súdov Českej republiky (pri obdobných zmluvách o úvere), ktorá musí byť súdu z jeho činnosti známa. Súdy pri posudzovaní týchto zmlúv posúdili obdobné úverové vzťahy ako spotrebiteľské, a tak nevyhnutne aplikovali ustanovenia právnych predpisov určených na ochranu spotrebiteľa. Žalobkyňa samotná prehlásila, že poskytnutý úver použila výlučne na súkromné účely pričom takto zamýšľal už pri podpise samotnej zmluvy. Zároveň podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Žalobkyňa je v predmetnej zmluve o úvere označená rodným číslom, číslom OP, trvalým bydliskom, a zároveň aj IČO-m. K takému označeniu treba v zmysle vyššie uvedenej argumentácie dodať, že takáto praktika žalovaného jasne smeruje k tomu, že pri uzatváraní zmlúv sú spotrebitelia navádzaní na uvedenie údaja IČO z toho dôvodu, aby sa žalovaný vyhol aplikácii prísnejších ustanovení o ochrane spotrebiteľa. Takéto dvojité označenie žalobcu, teda údaje typické pre fyzickú osobu - nepodnikateľa a zároveň uvedenie údaja IČO vzbudzuje pochybnosti a je nepochybné, že zo strany žalovaného ide len o obchádzanie zákona. Rodné číslo je navyše uvedené ako prvé, a je absolútne netypické a nevídané, aby v podnikateľských vzťahoch pri obchodných zmluvách uvádzali podnikatelia svoje rodné čísla. V zmysle uvedeného poukazujeme na bohatú judikatúru súdov Slovenskej republiky: uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 4 CoE 100/2013-133, 15Co 497/2014 a 15 Co 497/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8NcC 25/2014-36 a uznesenie Krajského súdu Košice, sp. zn. 4CoE/58/2013. 3.2. K výške odplaty za poskytnutý úver sa žalobkyňa vyjadrila tak, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahujú väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Najrozpornejšími ustanoveniami, ktoré sú v zrejmom a hrubom rozpore s dobrými mravmi sú ustanovenia týkajúce sa odplaty za poskytnutý úver. V prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná odplata skladá, ale to že jej výška dosahuje mieru okolo 96 %, čo je v absolútnom rozpore s ustanovením § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. 4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 7. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa ako dlžník a žalovaný ako veriteľ uzavreli dňa 25.2.2010 zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 800,- €, ktorý sa dlžník zaviazal veriteľovi vrátiť zvýšený o poplatok 772,- € v 12 mesačných splátkach vo výške 131 €. Žalobkyňa je v predmetnej zmluve označená svojim menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu. Zároveň je ďalej v zmluve žalobkyňa označená aj svojim obchodným menom, číslom živnostenského registra a údajom o jej IČO. Po údajoch o výške a podmienkach splácania úveru nasleduje prehlásenie dlžníka, že prostriedky sú poskytnuté na účel výkonu podnikania, po ktorom nasleduje podpis dlžníka. Ďalší podpis dlžníka je na spodnej časti zmluvy, po ktorom nasleduje ešte pasáž obsahujúca potvrdenie o prevzatí peňažnej hotovosti znovu podpísané dlžníkom. 8. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v danej veci je rozhodujúce posúdenie toho, či predmetná zmluva má charakter spotrebiteľskej zmluvy (vzhľadom na jej predmet by potom nevyhnutne muselo ísť o zmluvu o spotrebiteľskom úvere), resp. či dlžník a veriteľ (žalobkyňa a žalovaný) z predmetnej zmluvy mali postavenie spotrebiteľa a dodávateľa. Hoci niet pochýb, že žalobkyňa je v predmetnej zmluve označená (aj) ako živnostníčka a zároveň obsahom zmluvy je vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon povolania, súd sa nemôže uspokojiť s týmito zmluvnými ustanoveniami a je povinný bližšie preskúmať predmetnú zmluvu. 9. Občiansky zákonník v § 52 v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy ustanovoval, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Spotrebiteľ je v predmetnom ustanovení definovaný ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z predmetného ustanovenia teda vyplýva, že samotná skutočnosť, že fyzická osoba má postavenie podnikateľa (typicky držiteľ živnostenského oprávnenia) neznamená, že každá takouto osobou uzavretá zmluva sa považuje za vyňatú z okruhu spotrebiteľských zmlúv. Na to, aby sa zmluva nepovažovala za spotrebiteľskú, je potrebné, aby bola zmluva uzavretá alebo plnená v rámci predmetu obchodnej či podnikateľskej činnosti danej fyzickej osoby podnikateľa. 10. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti dobre známa dlhodobá a bežná prax žalovaného, ktorý pri uzatváraní zmlúv s fyzickými osobami, ktoré mali zároveň postavenie podnikateľa, zámerne vypĺňal svoje formulárové zmluvy i údajmi vzťahujúcimi sa na podnikateľskú činnosť dlžníkov (IČO, obchodné meno atď.) a zároveň do takýchto zmlúv zahŕňal vyhlásenie, že finančné prostriedky sú poskytované za účelom výkonu podnikania. Priemerný spotrebiteľ pritom nemá predstavu o tom, aké právne dôsledky sú spojené s takýmto spôsobom vyplnenia formulárovej zmluvy o úvere a nerozumie tomu, ako ovplyvňuje jeho postavenie podpísanie vyhlásenia, že finančné prostriedky tvoriace predmet úverovej zmluvy, majú byť použité na účel výkonu podnikateľskej činnosti. Pokiaľ formulárová zmluva obsahuje už predtlačené kolónky s miestom na vyplnenie údajmi o podnikateľskej činnosti, spotrebiteľ môže byť ľahko vmanipulovaný do poskytnutia týchto údajov, pričom zmluvu vždy vypĺňa zamestnanec či zástupca dodávateľa (žalovaného). Bolo by v rozpore so zmyslom a účelom celého spotrebiteľského práva, ak by sa dali jeho ustanovenia obísť jednoducho tým, že v zmluve je spotrebiteľ dodávateľom označený ako podnikateľ, bez toho aby bolo zrejmé, že fyzická osoba si je vedomá toho, že vstupuje do záväzku nespadajúceho do okruhu spotrebiteľských zmlúv. Konanie, ktorým žalovaný manipuluje dlžníkmi, aby s ním vstupovali do právnych vzťahov ako podnikatelia, odporuje dobrým mravom a nemožno mu priznať právnu ochranu. 11. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ súd skúma zmluvu uzavretú medzi fyzickou osobou na jednej strane a podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti na druhej strane, takúto zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú, pokiaľ nie je preukázaný opak. Zo samotnej skutočnosti, že dlžník je v predmetnej zmluve označený i údajmi vzťahujúcimi sa k jeho podnikateľskej činnosti, nemožno vyvodiť, že predmetná zmluva nie je spotrebiteľská. Aj fyzická osoba podnikateľ (živnostník) môže vstúpiť a vstupuje do spotrebiteľských právnych vzťahov. Nespotrebiteľský charakter zmluvy o úvere nemožno vyvodiť ani zo zmluvného ustanovenia obsahujúce vyhlásenie dlžníka o účele úveru „na výkon podnikania“. Takéto ustanovenie je nedostatočne určité, nevyplýva z neho, na aký konkrétny účel je použitie finančných prostriedkov viazané, preto z neho nemožno zistiť, či tento účel súvisel alebo nesúvisel s podnikateľskou činnosťou dlžníka, resp. či spadal do dlžníkovho predmetu podnikateľskej činnosti. 12. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že žalobkyňa v konaní preukázala, že ako fyzická osoba vstúpila do záväzkového vzťahu so žalovaným ako podnikateľom konajúcim v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, čím tento záväzkový vzťah spĺňa definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Obsah zmluvy nebol spôsobilý preukázať nespotrebiteľský charakter touto zmluvou založeného právneho vzťahu. Žalovaný v konaní neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že úver bol skutočne poskytnutý konkrétne na účel výkonu podnikateľskej činnosti dlžníka - žalobkyne. Záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľská - zmluva o spotrebiteľskom úvere (§ 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z.), bol preto správny. Argumentáciu žalobkyne v odvolacom konaní, keď uviedla, že podľa jej názoru nešlo o zmluvu o úvere, ale o zmluvu o pôžičke, odvolací súd nepovažuje za správnu. Skutočnosť, že k plneniu zo zmluvy (k poskytnutiu úveru) došlo bezprostredne po uzavretí zmluvy, nevylučuje, že by išlo o zmluvu o úvere a takúto zmluvu nie je možné bez ďalšieho považovať za zmluvu o pôžičke. 13. Rovnako správny bol následný prieskum úverovej zmluvy prvoinštančným súdom z toho hľadiska či spĺňa obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere s dôrazom na tie náležitosti, ktorých absencia má za následok, že spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 14. Podľa § 4 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2010) zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 15. Podľa § 4 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2010) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2 za príslušný kalendárny štvrťrok; platnou priemernou hodnotou ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver pri zmluvách o spotrebiteľskom úvere uzatvorených do 15 kalendárnych dní po zverejnení priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov za príslušný kalendárny štvrťrok je priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver za predchádzajúci kalendárny štvrťrok. 16. Podľa § 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2010) pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. 17. Z obsahu predmetnej zmluve je bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že táto neobsahuje údaje o výške ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver (RPMN) v zmysle § 4 ods. 2 písm. j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, ani údaj o priemernej hodnote RPMN podľa § 4 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Absencia týchto údajov má za následok, že na základe tejto zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úvere sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch). Mimoriadna prísnosť tejto sankcie je vyjadrením zvýšeného spoločenského záujmu na ochrane spotrebiteľa pri uzatváraní zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pričom na obsah týchto zmlúv sú kladené striktné obsahové nároky zamerané na to, aby spotrebiteľ pri uzatváraní zmluvy o spotrebiteľskom úvere bol schopný urobiť skutočne informované rozhodnutie. 18. Nakoľko úver poskytnutý žalovaným žalobkyni sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, bola žalobkyňa povinná vrátiť žalovanému iba to, čo na základe zmluvy dostala, teda istinu úveru. Žalobkyňa však nad rámec istiny vo výške 800,- € uhradila žalobcovi i časť zmluvného poplatku vo výške 578,- €, ktorý predstavoval odplatu za poskytnutie úveru. Túto skutočnosť ani sám žalovaný nespochybňoval. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka) zodpovedajúcemu tomu, čo žalobkyňa plnila žalovanému nad rámec istiny úveru, ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vydať. 19. Žalovaný z opatrnosti namietal aj premlčanie nároku žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd sa aj v tejto otázke stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že nárok žalobkyne premlčaný nebol. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu lehotu, ktorá je v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia dvojročná (§ 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka) táto začala plynúť odo dňa, kedy sa žalobkyňa dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodného obohateniu a o tom, kto sa na jej úkor obohatil. Žalobkyňa ako spotrebiteľka a osoba neznalá práva nemohla sama od seba nadobudnúť vedomosť o tom, že žalovaný na jej úkor bezdôvodne obohatil. Žalovaný vo svojej námietke premlčania neuviedol, kedy mala podľa neho subjektívna premlčacia lehota na strane žalobkyne začať plynúť. Žalobkyňa tvrdila, že sa o skutočnosti, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil, dozvedela od svojho právneho zástupcu na prvej porade s ním dňa 17.3.2014, pričom žalovaný vo svojej námietke premlčania toto je tvrdenie nijako nespochybnil. Súd tak na základe žalovaného námietky premlčania nemohol mať za preukázané, že žalobkyňa subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení nadobudla skôr ako dva roky pred podaním žaloby na súd 23.6.2014. 19.1. Pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu lehotu, aj v tomto prípade je potrebné stotožniť sa so súdom prvej inštancie, ktorý správne zistil, že v danom prípade išlo zo strany žalovaného o úmyselné bezdôvodné obohatenie, preto je objektívna premlčacia lehota desaťročná (§ 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu je zrejmé, že žalovaný podnikal aktívne a nedobromyseľné kroky smerujúce k tomu, aby sa predmetná zmluva javila ako nespotrebiteľská (uviedol v nej ako účel úveru podnikanie, označil dlžníka i údajmi identifikujúcimi jeho podnikateľskú činnosť). Zároveň žalovaný, ako podnikateľský subjekt, ktorého predmetom činnosti je poskytovanie úverov nebankovým spôsobom, do úverovej zmluvy, o ktorej musel vedieť, že ju uzatvára so spotrebiteľom, a teda že ide v skutočnosti o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nezahrnul údaje vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný napokon tiež musel vedieť, že následkom absencie daných náležitostí zmluvy vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch (najmä údajov o RPMN úveru), je bezúročnosť a bezpoplatkovosť takto dojednaného úveru. Napriek tomu, že žalovaný si musel byť vedomý toho, že na základe takejto zmluvy o spotrebiteľskom úvere nemá nárok na žiadne úroky, ani poplatky, zahrnul do zmluvy poplatok vo výške 772,- € a jeho časť od žalobkyne i prijal. Dopustil sa tak úmyselného protiprávneho konania, ktorým pre seba získal bezdôvodné obohatenie, preto je premlčacia doba v tomto prípade desaťročná. Vzhľadom na to, že ani len prvá splátka predmetného úveru (17.3.2010) nebola splatná skôr ako desať rokov pred podaním žaloby (23.6.2014), nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia nebol premlčaný ani v objektívnej premlčacej lehote. 20. Len na okraj v súvislosti s argumentáciu súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že motív konania žalobu možno skutočne vidieť nielen v tom, že chcel žalobkyňu pripraviť o ochranu, ktorú jej poskytuje spotrebiteľské právo, ale aj v použití nekalej obchodnej praktiky, keď neuvedením údaju o RPMN žalovaný znemožnil žalobkyni porovnať si ním ponúkaný úver s ponukami iných subjektov. Nakoľko predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, nie je už podstatné zaoberať sa výškou odplaty za poskytnutie úveru a jej rozporom s dobrými mravmi, hoci sa tomu strany venovali v odvolacom konaní. 21. Správny bol tiež záver prvoinštančného súdu, keď žalobkyni priznal úrok z omeškania v zákonnej výške odo dňa nasledujúceho po dni uvedenom vo výzve adresovanej žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako aj rozhodnutie o trovách konania, ktorých náhrada patrí žalobkyni v plnej výške podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. 22. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.. 23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, ods. 2 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalobkyňa, preto jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, keď o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).