Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/56/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115202053 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115202053.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: Spotrebiteľské združenie OSA, IČO: 42 260 086, Fedinova ul. č. 9, Bratislava, zastúpený: HKP Legal, s.r.o., IČO: 36 727 334, Križkova ul. č. 9, Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, o zaplatenie istiny 627, 09 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. septembra 2017, č. k. 19C/41/2015 - 63, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 627, 09 eur s 5, 05 % úrokom z omeškania od 21. 01. 2015 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 1 ods. 1, 3 zák. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, § 25 ods. 1, 2 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a vecne nedostatkom vecnej aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý je právnickou osobou založenou za účelom aktívnej ochrany spotrebiteľov v najširšom spektre možností a záujmov s tým, že zo základných úloh združenia uvedenými v čl. IV bod 2 stanov žalobcu zistil, že ani z jednej základnej úlohy združenia nevyplýva ochrana spotrebiteľa pri podaní žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia. Poukázal na skutočnosť, že samotné združenie má v písmene e) základných úloh uvedené, že sprostredkováva riešenie sporov medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi a môže spotrebiteľov zastupovať pred súdom a vystupovať v súdnych sporoch na strane spotrebiteľov s tým, že pri aplikácii ustanovenia § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 250/2007 Z. z. jednoznačne vychádza, že žalobca nemôže v postavení postupníka zastupovať spotrebiteľa pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia, nakoľko nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, keď jedinou aktívne vecne legitimovanou osobou na vydanie bezdôvodného obohatenia by bola K. Č., ktorá dňa 26. 03. 2010 uzavrela so žalovaným Zmluvu o revolvingovom úvere s poskytnutou čiastkou úveru 660 eur a s mesačnou splátkou 35, 36 eur, pričom zmluvná odmena bola dojednaná vo výške 825, 12 eur, predpokladaná RPMN za úver 70 %, ročná úroková sadzba 70 %, priemerná RPMN za úver 48, 66 %, poskytnutá čiastka revolvingu 347, 94 eur, zmluvná odmena za poskytnutie revolvingu 500, 70 eur, predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí revolvingu 63, 31 % a ročná úroková sadzba revolvingu, a nakoľko si svoje povinnosti neplnila, žalovaný voči nej podal žalobu, o ktorej Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 06. 10. 2014, č. k. 15C/107/2014 - 55 rozhodol tak, že žalobu zamietol. Uviedol, že Okresný súd Martin vychádzal z ustanovení § 44 ods. 2, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 261 ods. 3 písm. d), § 497 Obchodného zákonníka, § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1, 3 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a vo svojom odôvodnení uviedol, že návrh na uzatvorenie zmluvy nebol prijatý bezvýhradne, nakoľko prijatie návrhu, ktorý obsahuje dodatky, výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh, keď aj výška RPMN bola v prejednávacej veci nepochybne uvedená odchýlne v návrhu na uzavretie zmluvy, a preto neobstála ani aplikácia druhej vety § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a to, že prijatím návrhu je však odpoveď, ktorá vymedzuje obsah navrhovanej zmluvy inými slovami, ak z odpovede nevyplýva zmena obsahu navrhovanej zmeny, keď zároveň poukázal na skutočnosť, že dojednanie o RPMN nemožno považovať za platné zmluvné dojednanie, nakoľko chýba bezvýhradná akceptácia návrhu a k zmluvnému konsenzu medzi zmluvnými stranami nedošlo, pričom neplatné dojednanie RPMN spôsobuje absenciu povinnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a poskytnutý bez poplatkov. Súd prvej inštancie ďalej v napadnutom rozsudku poukázal na to, že Okresný súd Martin v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalovanej (K. Č.) bolo vyplatené vrátane revolvingov 564, 83 eur, bol jej poskytnutý úverový limit a revolving spolu vo výške 1. 007, 94 eur, pričom v podanej žalobe žalobca uviedol, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 660 eur, keď žalovaná splatila 1. 191, 22 eur, a preto žalobu zamietol. Poukázal na skutočnosť, že K. Č. ako postupca uzavrela so žalobcom ako postupníkom dňa 07. 11. 2014 zmluvu o postúpení pohľadávok, predmetom ktorej je žalovaná istina, ktorú žalobca v tomto spore považuje za bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného s tým, že po posúdení zmluvy o postúpení pohľadávky zistil, že bola dojednaná za odplatu, čo je v absolútnom rozpore so zákonom o združovaní občanov, nakoľko sa stráca zmysel a poslanie združenia a súhlasil s názorom žalovaného, že žalobca nemohol platne nadobudnúť od spotrebiteľa nárok, nakoľko vzhľadom na svoje špecifické postavenie mohol v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa len poskytovať pomoc K. Č. pri prípadnom súdnom uplatnení návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia a ak žalobca uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávok a takto nadobudnutý majetok si uplatnil voči žalovanému, potom zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje úkon, ktorý popiera zmysel ustanovenia § 25 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z. z., a žalobca v tomto spore nie je oprávnený sa domáhať nároku, ktorý v skutočnosti nenadobudol. Výrok, ktorým odôvodnil rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 C. s. p. a vecne tým, že žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o jej výške bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) a zároveň súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (ust. § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p.) a navrhol rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia riadne odôvodnil a na preukázanie svojich tvrdení predložil všetky relevantné dôkazy s tým, že skutočnosť, že by na Oznámení o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014 absentoval podpis postupcu (K. Č.), nemohol súd prvej inštancie považovať za spornú, nakoľko žalovaný v priebehu konania nespochybňoval, že by mu Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014 bolo doručené nepodpísané, keďže žalovaný nespochybňoval náležitosti Oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014, ale výlučne skutočnosť, že nie je oprávnený postupovanú pohľadávku nadobudnúť, a teda svoju argumentáciu o neplatnosti postúpenia nikdy neopieral o skutočnosť, že by na oznámení o postúpení pohľadávky nebol podpis postupcu, nakoľko ak by v priebehu konania žalovaný túto skutočnosť spochybnil, mal možnosť vyžiadal si od postupcu podpísané vyhotovenie Oznámenia o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014, a preto za tejto procesnej situácie mal súd prvej inštancie vyhodnotiť Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014 ako úkon právne perfektný, učinený v zákonom predpísanej forme (podpísaný postupcom), z dôvodu ktorého nemohol (aj v zmysle ust. § 151 ods. 1 C. s. p.) dospieť k záveru, že Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 10. 11. 2014 neobsahovalo podpis K. Č. (postupcu). Namietol, že z vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť záver súdu prvej inštancie o tom, že by sa v danom prípade malo jednať o jeho podnikateľskú činnosť, nakoľko v danom prípade jednoznačne absentuje pojmový znak „sústavnosti“ ním vykonávanej činnosti. V súvislosti s riešením otázky jeho aktívnej vecnej legitimácie uviedol, že podľa ustálenej judikatúry súdov relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení (R 119/2003) a nakoľko otázku, či pohľadávka bola skutočne postúpená, a či postúpenie bolo platné, je možné riešiť len v spore medzi postupcom a postupníkom, dlžník (v tomto prípade žalovaný) nie oprávnený domáhať sa preukazovania existencie a platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, a preto platí, že pokiaľ podľa hmotného práva pre určenie osoby, ktorá je v dôsledku postúpenia pohľadávky a oznámenia veriteľa dlžníkovi oprávnená prijať plnenie s účinkami splnenia dlhu, nie je rozhodujúce, či zmluva o postúpení pohľadávky bola platná, potom uvedená okolnosť nemôže byť významná ani v súdnom konaní. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri výklade ust. § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, opomenul zohľadniť základný ústavný princíp „všetko, čo nie je zakázané, je dovolené" (tzv. "mlčanie zákona") zakotvený v ust. čl. 2 ods. 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, resp. nesprávne na vec aplikoval ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy, keďže ho nepochybne nie je možné považovať za štátny orgán (v zmysle ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy), a preto je na jeho konanie nutné aplikovať princíp podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy a v zmysle uvedeného princípu je potom nutné vykladať aj ust. § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z., ktoré vymedzuje iba jeho osobitné oprávnenia, a nie všetky oprávnenia s tým, že iný výklad tohto ustanovenia by bol absurdný, nakoľko výklad prezentovaný súdom prvej inštancie je v praxi nepredstaviteľný. Uviedol, že neexistuje právna norma, ktorá by mu zakazovala nadobudnúť akúkoľvek pohľadávku od tretej osoby s tým, že v prejednávanej veci sa jedná o nadobudnutie pohľadávky priamo súvisiacej s ochranou práv spotrebiteľa, a to priamo od spotrebiteľa ako postupcu, pričom mu ani žiadna právna norma nezakazuje uplatňovanie vlastných pohľadávok voči tretím osobám súdnou cestou a navyše, ak sa v prejednávanej veci jedná o ochranu práv spotrebiteľa za účelom vymoženia bezdôvodného obohatenia prameniaceho z neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a nekalých obchodných praktík zo strany dodávateľa (žalovaného) voči spotrebiteľovi (postupcovi). Namietol, že je irelevantná taktiež úvaha prvoinštančného súdu o tom, že neplatnosť postúpenia pohľadávky zakladá skutočnosť, že „akákoľvek činnosť súvisiaca s podnikaním, či ziskom finančných prostriedkov občianskeho združenia musí byť uvedená v jeho Stanovách“ (ods. 6.1 veta posledná odôvodnenia napadnutého rozsudku), nakoľko skúmanie jeho stanov nemôže mať vplyv na posudzovanie platnosti postúpenia pohľadávky a jej následné uplatnenie (vymáhanie) súdnou cestou, pričom je ho nutné považovať za súkromnoprávny subjekt, ktorý je plne oprávnený nadobudnúť pohľadávku (prípadne akýkoľvek iný majetok) a disponuje všetkými právnymi prostriedkami ochrany svojho vlastníctva, keďže ho v tomto smere nelimituje žiadne z ustanovení zákona na ochranu spotrebiteľa ani zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, či jeho samotných stanov (ako to naznačuje súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku). Namietol, že si nie je vedomý porušenia ustanovení zákonov alebo vlastných stanov, keďže si v konaní uplatňoval výlučne práva vyplývajúce z občianskeho práva hmotného (t. j. primárne na základe príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník), a to spôsobom v súlade s občianskym právom procesným (t. j. podľa príslušných ustanovení C. s. p. a predtým účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok) s tým, že ust. § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. nezužuje jeho oprávnenia v zmysle Občianskeho zákonníka a C. s. p., ale ich naopak dopĺňa a rozširuje o ďalšie špecifické oprávnenia a je preto zjavné, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že ďalšou vadou napadnutého rozsudku je jeho nedostatočné odôvodnenie, nakoľko sa súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, z akého dôvodu judikát R I 19/2003 nepovažoval za relevantný vo vzťahu k súdenej veci, a to napriek skutočnosti, že na túto ustálenú judikatúru poukázal na pojednávaní zo dňa 25. 09. 2017 s tým, že sa presvedčivým spôsobom nevysporiadal ani s tou skutočnosťou, z akého dôvodu považoval jeho konanie za činnosť súvisiacu s podnikaním, či ziskom finančných prostriedkov, keď pri prejednávaní veci postupoval arbitrárne a formalisticky, a preto je napadnutý rozsudok v dôsledku absencie jeho náležitého odôvodnenia nepreskúmateľným. Uviedol, že skutočnosť, že sa mu v konaní závažným spôsobom odňala možnosť konania pred súdom, potvrdzujú aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť, nakoľko súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil aj po právnej stránke. Uviedol, že námietka žalobcu spochybňujúca postup prvoinštančného súdu súvisiaceho s posúdením platnosti oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa 10. 11. 2014, nemá s napadnutým rozhodnutím žiadnu spojitosť, keď súd prvej inštancie nerozhodol na základe posúdenia oznámenia o postúpení pohľadávky ako neplatného, ale na základe iných dôvodov, pre ktoré k postúpeniu pohľadávky nedošlo. V súvislosti s postupom súdu prvej inštancie pri skúmaní vecnej legitimácie sporových strán poukázal na to, že súdna prax ustálila, že otázku vecnej legitimácie je súd povinný skúmať z úradnej povinnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 205/2009 zo dňa 29. 06. 2010). Poukázal na skutočnosť, že zákonné ustanovenia § 25 ods. 1, 2 zák. č. 250/2007 Z. z. sú pri úprave postavenia a činnosti združenia pôsobiaceho v oblasti ochrany spotrebiteľa osobitným právnym predpisom a predstavuje osobitnú úpravu činnosti združenia vo vzťahu k spotrebiteľovi a zároveň sa nimi deklaruje ale aj to, že účelom existencie združenia na ochranu spotrebiteľa je zastupovanie spotrebiteľa v konaniach o uplatňovaní jeho práv, poskytovanie pomoci, prípadne podania návrhu na začatie konania na súde vo veci ochrany spotrebiteľa, a preto žalobca vzhľadom na svoje špecifické postavenie vyplývajúce mu zo zákona o ochrane spotrebiteľa a rozsah určených oprávnení nie je oprávnený nadobúdať od spotrebiteľa jeho prípadné nároky, ale len ho ohľadne nich zastupovať (§ 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa), nakoľko na jednej strane zákon priznáva žalobcovi široký rozsah oprávnení v rámci predmetu svojej činnosti, zároveň nimi na strane druhej vymedzuje aj ich rozsah vo vzťahu ku spotrebiteľovi. Uviedol, že ustanovenie § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa je kogentným ustanovením, ktoré upravuje čo združenie môže robiť vzťahu ku spotrebiteľovi a zákon č. 83/1990 Zb. o slobodnom združovaní občanov v znení neskorších predpisov upravuje všeobecné otázky vzniku občianskeho združenia, jeho registrácie, pričom osobitné právne predpisy regulujú špecifické otázky súvisiace so združeniami v súvislosti s tým, čo to - ktoré združenie vykonáva, keď to, že žalobca bude nadobúdať opakovane pohľadávky od spotrebiteľov (teda spotrebiteľov nebude zastupovať) nepredpokladá nielen uvedené zákonné ustanovenie, ale ani Stanovy žalobcu. Žalovaný vo svojom vyjadrení zároveň uviedol, že zákon o ochrane spotrebiteľa, a ani iný zákon (a ani Stanovy žalobcu) neurčujú, že súčasťou činnosti žalobcu je odkupovanie nárokov od spotrebiteľov, pričom nie je sporné, že žalobca tak robí opakovane (čoho dôkazom sú pripojené listiny o rovnakom postupe žalobcu vo viacerých prípadoch), čo svedčí o opakovanej činnosti žalobcu smerujúcej k dosahovaniu prospechu pre seba samého (titulom rozdielov medzi sumou platenou za postúpenie pohľadávky a sumou, ktorej sa domáha voči domnelému dlžníkovi). 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zopakoval svoje odvolacie dôvody a argumenty, a preto ich odvolací súd považuje za nadbytočné opakovať. 5. Žalovaný, ktorému bolo vyjadrenie žalobcu zo dňa 16. 02. 2018 doručené dňa 26. 03. 2018, sa k nemu nevyjadril. 6. Podľa § 470 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že dané prechodné (intertemporálne) ustanovenia zákona upravujú režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. Počas pôsobenia prechodných ustanovení sa v stanovenom rozsahu dočasne používajú skoršie právne normy, ktorých platnosť a účinnosť zanikla. 9. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, nakoľko právne závery, ktoré sú obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nemajú dostatočnú oporu v rozsahu súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania a zároveň v jeho odôvodnení absentujú racionálne a logické úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie spravoval pri posudzovaní právneho stavu veci. 10. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že nie je v konaní nositeľom vecnej aktívnej legitimácie, nakoľko v postavení postupníka nemôže zastupovať spotrebiteľa pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia, t. j. na podanie žaloby je aktívne vecne legitimovaný iba spotrebiteľ (K. Č.), ktorý ako postupca svoju pohľadávku na žalobcu Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 11. 2014 postúpil, keď dospel k záveru, že uvedená Zmluva popiera zmysel ust. § 25 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a preto žalobca nie je oprávnený domáhať sa voči žalovanému nároku, ktorý v skutočnosti nenadobudol. 11. Odvolací súd sa s uvedeným právnym záverom súdu prvej inštancie nestotožnil, nakoľko skutočnosť, že žalobca ako občianske združenie na ochranu spotrebiteľa nemá vo svojich Stanovách, ktoré upravujú jeho úlohy, zakotvenú ochranu spotrebiteľa pri podaní žaloby na vydanie bezdôvodného obohatenia neznamená, že takúto žalobu nemôže podať, pričom je zároveň nutné uviesť, že tento názor súd prvej inštancie odôvodnil absolútne nepreskúmateľným spôsobom. 12. V konaní nie je sporným že žalobca je občianskym združením založeným na účely kolektívnej ochrany práv spotrebiteľov a jeho činnosť okrem iného spočíva v ochrane kolektívnych práv spotrebiteľov, ktorá sa realizuje prostredníctvom zastupovania spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní, resp. prostredníctvom vstupu do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka. Zároveň je nesporné, že primárnym cieľom občianskeho združenia je vykonávanie neziskovej činnosti, avšak žiadny predpis vyslovene nevylučuje ani to, aby občianske združenie sekundárne vykonávalo aj podnikateľskú činnosť, keďže treba pripomenúť, že legislatíva upravujúca fungovanie občianskych združení je ešte z roku 1990. Prostriedky, ktoré má občianske združenie možnosť pre svoju činnosť získať z členských príspevkov svojich členov, grantov, dotácií, darov, ale aj z podielu zaplatenej dane <https://www.podnikajte.sk/dane- a-uctovnictvo/c/2342/category/dan-z-prijmov/article/poukazovanie-podielov-dane-2016.xhtml>, tzv. 2 % (tak ako uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku), však nemusia postačovať na financovanie neziskových aktivít občianskeho združenia, a preto môže občianske združenie okrem hlavnej neziskovej činnosti ako vedľajšiu činnosť vykonávať aj činnosť podnikateľskú, keďže to legislatíva vyslovene nezakazuje, avšak podnikateľská činnosť občianskeho združenia by mala mať iba podporný charakter pre rozvíjanie primárneho účelu občianskeho združenia, na ktorý bolo založené. 13. Podnikanie občianskeho združenia je potrebné uviesť v jeho stanovách, ktoré sú základným dokumentom upravujúcim poslanie, organizáciu a hospodárenie občianskeho združenia s tým, že v stanovách občianskeho združenia by sa možnosť vykonávať podnikateľskú činnosť ako vedľajšiu činnosť na zabezpečenie svojho hlavného poslania mala objaviť v časti o zásadách hospodárenia (a nie v jeho úlohách, na ktoré poukázal súd prvej inštancie), ktoré sú povinnou súčasťou stanov a prostriedky získané z podnikania občianskeho združenia by mali byť vynaložené na hlavnú činnosť, na ktorú bolo založené. 14. Je nutné dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že možnosť občianskeho združenia vykonávať podnikateľskú činnosť nepriamo potvrdzuje aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ktorá má na svojej internetovej stránke zverejnený aj vzorový návod na vypracovanie stanov občianskeho združenia, keď v časti o zásadách hospodárenia občianskeho združenia sa hovorí, že v záujme vytvárania vlastných zdrojov môže občianske združenie vykonávať v doplnkovom rozsahu vo vzťahu k záujmovej činnosti podnikateľskú činnosť súvisiacu so zabezpečovaním cieľov a poslania občianskeho združenia a v súlade so všeobecne záväznými predpismi a stanovami, a preto je názor prvoinštančného súdu, že Zmluva o postúpení pohľadávok, ktorú žalobca uzavrel so spotrebiteľom je v absolútnom rozpore so zákonom o združovaní občanov, nakoľko sa stráca zmysel a poslanie združenia, keďže bola uzavretá za odplatu, absolútne nesprávny. 15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v konaní vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 14C/107/2014 bol v procesnom postavení vedľajšieho účastníka na strane žalovanej spotrebiteľky K. Č.R., ktorá bola žalovaná obchodnou spoločnosťou, ktorá je v posudzovanom spore žalovaným subjektom (PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), t. j. žalobca tohto konania v súlade s Článkom IV. bod 2 písm. a) Stanov Spotrebiteľského združenia OSA (registrované Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky dňa 26. 01. 2012) ochraňoval právo a oprávnené záujmy spotrebiteľa (žalovanej K. Č.), ktorý po úspechu v danom spore (Okresný súd Martin rozsudkom zo dňa 06. októbra 2014, č. k. 15C/107/2014 - 55 žalobu obchodnej spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. proti žalovanej K. Č. o zaplatenie istiny 293, 20 eur s príslušenstvom zamietol) postúpil pohľadávku predstavujúcu bezdôvodné obohatenie žalovaného (PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.), ktoré vzniklo zaplatením úhrad nad rámec istiny reálne poskytnutého úveru spotrebiteľovi (K. Č.R.) žalovanému Zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorú spotrebiteľ dňa 07. 11. 2014 so žalobcom uzavrel. 16. K platnému postúpeniu pohľadávky teda v zásade nie je súhlas dlžníka potrebný (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), avšak pohľadávku postúpiť nemožno, ak by postúpenie odporovalo dohode veriteľa s dlžníkom. Dlžník má v zmysle ustanovenia § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka možnosť, aby dohodou s veriteľom vopred vylúčil prípadné postúpenie pohľadávky inému, resp. obmedzil postúpenie pohľadávky iba na určité osoby a voči iným postúpenie pohľadávky takouto dohodou vylúčil. Je teda možné dohodnúť zákaz postúpenia pohľadávky ako všeobecný zákaz alebo len ako zákaz postúpenia pohľadávky určitým osobám, prípadne i tak, že veriteľ bez súhlasu dlžníka môže postúpiť pohľadávku len určitému subjektu (napr. banke); zároveň možno zákaz postúpenia vymedzovať aj vo vzťahu k času, t. j. na určitú dobu, prípadne bez časového obmedzenia. Ak veriteľ túto dohodu s dlžníkom nerešpektuje a postúpi pohľadávku napriek dohodnutému zákazu, ani dobrá viera postupníka, ktorý o tomto zákaze nevedel, nemôže zabrániť absolútnej neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor obsahu tohto právneho úkonu so zákonom - ustanovením § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 17. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu v podanom odvolaní, že výklad ust. § 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku je nutné považovať za absurdný, nakoľko v tomto konaní nevystupuje žalobca ako postupník zastupujúci spotrebiteľa pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia, ale ako nový veriteľ žalovaného (dlžníka), na ktorého bola postúpená pohľadávka (§ 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka), pričom z konštantnej judikatúry vyplýva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, keď súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení s tým, že aj názor, že žalobca ako občianske združenie na ochranu spotrebiteľa je oprávnené iba pomáhať spotrebiteľovi pri riešení sporov s dodávateľmi a zastupovať ich alebo vystupovať na ich strane v súdnom konaní je ako správne uviedol aj žalobca v podanom odvolaní neobvykle formalistický, odhliadnuc od toho, že v posudzovanej veci žalobca, napriek tomu, že je občianskym združením na ochranu spotrebiteľa, v spore nevystupuje ako združenie na strane spotrebiteľa, resp. neháji v tomto konaní záujmy spotrebiteľa, ale ako nový vlastník postúpenej pohľadávky, t. j. veriteľ žalovaného. 18. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je absolútne zmätočné, keď súd prvej inštancie na jednej strane dospel k záveru, že žalobca ako právnická osoba založená za účelom aktívnej ochrany spotrebiteľa v najširšom spektre možností a záujmov, nie je oprávnený podať žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko táto možnosť z jeho úloh nevyplýva (§ 25 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z. z.) a na strane druhej, že v postavení postupníka nemôže zastupovať spotrebiteľa pri vymáhaní bezdôvodného obohatenia, nakoľko nie je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, či dôvodom, pre ktorý podľa názoru súdu prvej inštancie nemohol žalobca nadobudnúť pohľadávku spotrebiteľa zmluvou o postúpení pohľadávok je jej neplatnosť, keďže iba uviedol, že daná zmluva popiera zmysel ustanovenia § 25 ods. 2 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. 19. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) C. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou prvoinštančného súdu právne relevantným a logickým spôsobom vyhodnotiť vykonané dôkazy, právne posúdiť dôvodnosť nároku uplatneného žalobcom v konaní, a najmä vypracovať rozhodnutie vo veci zákonom predpísaným spôsobom, t. j. tak, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie presvedčivé, konzistentné a preskúmateľné. 20. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).