Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Cob/131/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115213648 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115213648.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: Y O P U R, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 331/12, 900 82 Blatné, IČO: 35 777 672, zast. JUDr. Jánom Benčurom, advokátom so sídlom Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, proti žalovanému: ProCeram s.r. o., so sídlom Rožňavská 5303/4, 821 04 Bratislava, IČO: 31 340 318, zast. Mgr. Mariannou Paulíkovou, advokátkou so sídlom Karloveské rameno 8/A, 841 04 Bratislava, o zaplatenie 781,44 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/10/2016-82 zo dňa 02.02.2017, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 42Cb/10/2016-82 zo dňa 02.02.2017 v časti I. a III. výroku p o t v r d z u j e . Žalobca má voči žalovanému právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom zaviazal žalovaného na zaplatenie 699,25 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku konanie zastavil a III. výrokom žalobcovi priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 79 %. V odôvodnení poukázal na to, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 19.05.2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy vo výške 781,44 eur, ktorá pozostávala z neuhradených faktúr, predmetom ktorých boli vyčíslené úroky z omeškania za omeškanie žalovaného s plnením peňažných záväzkov za vykonané prepravy. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nárok uplatnený žalobcom je skutkovo i právne opodstatnený, a preto žalobe vyhovel, žalovaného zaviazal na zaplatenie istiny vo výške 699,25 eur a vo zvyšku konanie vzhľadom na čiastočné späťvzatie žalobcu v časti istiny vo výške 30,25 eur súlade s § 144 a § 145 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zastavil. Poukázal na to, že žalovaný v priebehu konania nesporoval existenciu záväzkového vzťahu so žalobcom, ako ani výšku vystavených faktúr za vykonanú prepravu. V konaní bol však sporný nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 781,44 eur, ktorý si žalobca uplatňoval voči žalovanému v súvislosti s omeškaním úhrady faktúr za vykonané prepravy. Žalovaný v priebehu konania rovnako nespochybnil fakt, že z jeho strany dochádzalo pri úhradách peňažných záväzkov voči žalobcovi k omeškaniu, čo zdôvodňoval druhotnou platobnou neschopnosťou, avšak nakoľko si žalobca neuplatňoval od žalovaného pri každom jeho omeškaní nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, mal za to, že takéto správanie žalobcu malo za následok vylúčenie platenia úrokov z omeškania. Žalovaný sa teda domnieval, že požadovanie zaplatenia úrokov z omeškania nie je v súlade s inštitútom poctivého obchodného styku, a preto podľa § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Žalovaný v rámci podaného odporu vzniesol vo vzťahu k nároku žalobcu na zaplatenie sumy vo výške 50,83 eur námietku premlčania, nakoľko mal za to, že nároky žalobcu vzniknuté pred 19.05.2011 sú premlčané, keďže k podaniu žaloby došlo zo strany žalobcu dňa 19.05.2015. Súd sa v danom prípade stotožnil s námietkou žalovaného týkajúcou sa premlčaného nároku žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vzniknutých pred 19.05.2011, a to s ohľadom na všeobecnú štvorročnú premlčaciu dobu (dňa 19.05.2015 došlo k podaniu žaloby). Na uvedenú procesnú obranu žalovaného reagoval žalobca čiastočným späťvzatím sumy vo výške 51,94 eur, ktorá predstavovala vyčíslený úrok z omeškania za obdobie od 26.09.2011 do 19.05.2011. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, § 387 ods. 1, § 388 ods. 1, § 392 ods. 1, § 397, § 265, § 1 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 121 ods. 3, § 122 ods. 3 a § 489 Občianskeho zákonníka. 2. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s námietkou žalovaného, ktorý v rámci konania poukazoval na to, že požadovanie úrokov z omeškania nie je v súlade s poctivým obchodným stykom. Uviedol, že žalovaný sa mylne domnieva, že pokiaľ si žalobca neuplatňoval od žalovaného za každé jeho omeškanie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, toto právo žalobcovi zaniklo. Takýto záver žalovaného nemá žiadnu oporu v zákone, nakoľko povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Jediným relevantným liberačným dôvodom je, že dlžník preukáže, že jeho omeškanie so splnením záväzku je v dôsledku omeškania veriteľa, čo však v konaní preukázané nebolo, a túto skutočnosť nenamietal ani žalovaný. Z ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka tak jasne vyplýva, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. V danom prípade nebolo v konaní zo strany žalovaného spochybnené, že sa žalovaný dostal s plnením svojho peňažného záväzku do omeškania, čo napokon priznal aj sám žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 26.11.2015. V uvedených súvislostiach konajúci súd poukázal na to, že pokiaľ sa žalobca nedomáhal voči žalovanému zaplatenia úroku z omeškania pri každom omeškaní žalovaného, nemožno sa na základe tohto postupu žalobcu domnievať, že takéto konanie vylučuje do budúcna jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žalobcovi právo uplatňovať si úrok z omeškania v prípade omeškania dlžníka so splním si svojho záväzku prislúcha priamo zo zákona. Za daných okolností tak nemožno v žiadnom prípade hovoriť o porušení dobrých mravov alebo o rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy a tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. V tomto prípade by ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom výrazne narušujúcim právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Súd v tejto súvislosti dodal, že riadne a včasné plnenie záväzkov je jednou zo základných zásad poctivého obchodného styku, a preto správanie, ktoré vedie k porušeniu tejto zásady treba primárne hodnotiť ako nekalé konanie. V prejednávanej veci to bol práve žalovaný, ktorý nesplnil žalobcovi svoj záväzok riadne a včas, čím vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi podľa pomeru jeho úspechu 89,48 % proti žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 79 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 3. Proti tomuto rozsudku v časti proti I. a III. výroku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Domnieval sa, že v danom prípade požadovanie úrokov z omeškania nie je v súlade s inštitútom poctivého obchodného styku, a preto v súlade s § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. Poukázal na to, že v období spolupráce žalobcu so žalovaným si žalobca nikdy žiadne úroky z omeškania po žalovanom neuplatnil, a ani neuplatňoval, hoci žalovaný bol s úhradami jednotlivých faktúr za prepravu väčšinou v omeškaní. Domnieval sa, že skutočnosť, že si veriteľ neuplatnil úroky z omeškania pri každom omeškaní žalovaného, nasvedčuje tomu, že toto konkrétne správanie sa účastníkov malo za následok vylúčenie platenia úrokov z omeškania. Naopak, až následne po prerušení vzájomnej spolupráce (a to z dôvodu zabezpečenia si vlastného kamiónu, ktorým bola následne vykonávaná preprava u žalovaného), bol žalovaný vyzvaný k úhrade sumy za úroky z omeškania v pôvodne uplatnenej výške, t.j. v sume 781,44 eur. Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad, či noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Zákon subjektívne práva nielen priznáva, ale poskytuje aj ochranu ich výkonu. Nebráni však taký výkon práva, ktorý sa prieči zásadám poctivého obchodného styku. S ohľadom na uvedené, žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy 699,25 eur zamietne a žalovanému prizná voči žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 4. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý skutkové zistenia a právne závery súdu prvej inštancie považoval za vecne správne. Bol toho názoru, že dodržiavanie finančnej disciplíny požíva právnu ochranu. Poukázal na to, že úroky z omeškania majú sankčný charakter, a preto ich uplatnenie vo výške stanovenej právnymi predpismi nepovažuje súdna prax za nepoctivý obchodný styk. Nezasahuje neprimerane do práv a právom chránených záujmov žalovaného. Citoval ustanovenia § 365 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom od 01.02.2013 (zákon č. 9/2013 Z.z.), § 3 ods. 1 vyhl. č. 87/1995 Z.z. platnej do 31.01.2013 a § 1 ods. 1 až 3 nar. vlády č. 21/2013 Z.z. a mal za to, že omeškaním žalovaného so zaplatením úhrad z vykonaných prepráv vzniklo právo žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 369 ods. 1 OBZ. K omeškaniu žalovaného došlo v období od 23.05.2011 do 18.08.2014. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že žalovaný nespochybňuje omeškanie ani výpočet úrokov z omeškania. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť. 5. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 CSP prejednal vec bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného a vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 6. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože vykazuje známky vecnej správnosti. V odvolaní žalovaný neargumentuje žiadnymi novými skutočnosťami a dôkazmi v zmysle § 366 CSP, s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal a ktoré by mali za následok zmenu konajúcim súdom zisteného stavu alebo jeho právneho hodnotenia. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza nasledovné: 7. Žalovaný namietal, že skutočnosť, že si veriteľ neuplatnil úroky z omeškania pri každom omeškaní žalovaného, nasvedčuje tomu, že toto konkrétne správanie sa sporových strán malo za následok vylúčenie platenia úrokov z omeškania. Domnieval sa, že v danom prípade požadovanie úrokov z omeškania nie je v súlade s inštitútom poctivého obchodného styku, a preto v súlade s § 265 Obchodného zákonníka nepožíva právnu ochranu. V konaní nebolo sporné, že z jeho strany dochádzalo pri úhradách peňažných záväzkov voči žalobcovi k omeškaniu. 8. Podľa § 265 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“), výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu. 9. Podľa § 365 ods. 1 OBZ dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. 10. Podľa § 369 ods. 1 a 2 OBZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného upozornenia. Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. 11. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalovaný sa mylne domnieva, že pokiaľ si žalobca neuplatňoval od žalovaného za každé jeho omeškanie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, toto právo žalobcovi zaniklo. Takýto záver žalovaného nemá žiadnu oporu v zákone, nakoľko povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Jediným relevantným liberačným dôvodom je, že dlžník preukáže, že jeho omeškanie so splnením záväzku je v dôsledku omeškania veriteľa, čo však v konaní preukázané nebolo, a túto skutočnosť nenamietal ani žalovaný. Podľa § 324 ods. 1 OBZ záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní riadne a včas. Ak záväzok nie je splnený riadne a včas, dochádza k omeškaniu dlžníka. V prípade omeškania s peňažným plnením veriteľ má okrem vlastného plnenia vyplývajúceho zo záväzku aj právo na úroky z omeškania. Právnym dôsledkom omeškania so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti je povinnosť platiť úroky z omeškania z nezaplatenej časti. Predpokladom vzniku práva na úroky z omeškania je omeškanie dlžníka. V súvislosti s úrokmi z omeškania je potrebné rozlišovať úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve a úroky z omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením (tzv. zákonné úroky z omeškania). Nakoľko v danom prípade došlo k omeškaniu žalovaného s plnením peňažného záväzku, ktorú skutočnosť žalovaný ani nepoprel, žalobcovi vzniklo právo na úroky z omeškania za požadované obdobie omeškania žalovaného a vo výške uplatnenej v súlade so zákonom. Odvolací súd posúdil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že bol zbavený tejto povinnosti z dôvodu, že žalobca si neuplatnil voči nemu v každom prípade jeho omeškania s platením záväzkov. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa nejedná o povinnosť veriteľa uplatniť si v prípade omeškania dlžníka úroky z omeškania, ale o jeho právo a je výlučne na veriteľovi, či a v ktorých prípadoch omeškania dlžníka svoje právo uplatní. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že pokiaľ sa žalobca nedomáhal voči žalovanému zaplatenia úroku z omeškania pri každom omeškaní žalovaného, nemožno sa na základe tohto postupu žalobcu domnievať, že takéto konanie vylučuje do budúcna jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania, nakoľko žalobcovi právo uplatňovať si úrok z omeškania v prípade omeškania dlžníka so splnením si svojho záväzku prislúcha priamo zo zákona. Odvolací súd sa stotožnil aj s názorom konajúceho súdu, že za daných okolností nemožno v žiadnom prípade hovoriť o porušení dobrých mravov alebo o rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V Obchodnom zákonníku je pre oblasť obchodných záväzkových vzťahov ustanovené pravidlo, v dôsledku ktorého sa neposkytne právna ochrana takému výkonu práva, ktoré je v rozpore s poctivým obchodným stykom. Porušenie rovnováhy účastníkov obchodných záväzkových vzťahov prostredníctvom zmluvných dojednaní zakladajúcich nerovnosť zmluvných strán sa obvykle považuje za to kritérium, uplatnením ktorého sa strany sporu dožadujú ochrany pred súdom a navrhujú neposkytnutie súdnej ochrany. V danom prípade to bol práve žalovaný, ktorý nesplnil žalobcovi svoj záväzok riadne a včas, čím žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania a právna ochrana patrí práve jemu. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že v tomto prípade by aplikácia ust. § 265 Obchodného zákonníka nebola prostriedkom právnej ochrany, ale prostriedkom výrazne narušujúcim právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Úroky z omeškania majú sankčný charakter a ich uplatnenie vo výške stanovenej právnymi predpismi nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom, ale uplatnením zákonného práva. 12. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP v napadnutej časti I. a III. výroku potvrdil ako vecne správny. 13. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie. 14. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).