Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15CoPr/13/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115217387 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1115217387.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: T. I. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom L., zastúpený advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., Bratislava, Špitálska č. 10, IČO: 36 722 758, za ktorú konajú JUDr. Vojtech Agner, JUDr. Lukáš Garčár, Mgr. Róbert Ondrášik, proti žalovanému: TATRA UNITED CORPORATION, a.s., Bratislava, Námestie 1. mája č. 5, IČO: 31 382 711, zastúpený Mgr. Tomáš Szabo, advokát, Bratislava, Radvanská č. 23, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. mája 2017, č.k. 14 Cpr 3/2015-99, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 16. mája 2017, č.k. 14 Cpr 3/2015-99, p o t v r d z u j e. II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom zo dňa 16.5.2017, č.k. 14 Cpr 3/2015-99 súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného a náhrady mzdy. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 37, § 38 ods. 1, ods. 4, § 39 ods. 2, § 59 ods. 1 písm. d), § 68 ods. 1 písm. a/, § 70, § 77 Zákonníka práce. Po vecnej stránke odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie tým, že žalobca si mal neplatnosť skončenia pracovného pomeru uplatniť žalobou na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 17.4.2015 a žalobca mal svoje právo na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatniť na súde najneskôr dňa 18.6.2015, čo neurobil a žalobu podal na súde až dňa 25.6.2015, teda po lehote stanovenej zákonom, čím mu toto právo zaniklo. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním mal jednoznačne za preukázané, že predmetom konania je neplatnosť skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného listom zo dňa 17.4.2015. V konaní bolo nesporné, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.7.2014 ako kuchár od 1.8.2014 a miestom výkonu práce bol hotel C. T.. V konaní bolo preukázané, že žalovaný so žalobcom okamžite skončil pracovný pomer dňa 17.4.2015 podľa ustanovenia § 68 ods. 1 Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Spornou okolnosťou medzi stranami sporu bolo, odkedy začala plynúť lehota na uplatnenie práva žalobcu na podanie žaloby. Podľa tvrdenia žalovaného žalobcovi začala plynúť lehota na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru dňom 18.4.2015 a uplynula dňom 18.6.2015. Žalovaný namietal, že žalobca podal žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru po uplynutí lehoty danej Zákonníkom práce v ustanovení § 77 s tým, že lehota na podanie žaloby uplynula dňom 18.6.2015 a žalobca podal žalobu na súd až dňa 25.6.2015. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalovaného, či bola žaloba o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru podaná žalobcom včas. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný doručil okamžité skončenie pracovného pomeru priamo na pracovisku žalobcu dňa 17.4.2015 za prítomnosti svedkov, a to R.. E. R., N. L. a F. S.. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi prečítané a zdôvodnené za prítomnosti uvedených svedkov, žalobca odmietol okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať. Z písomného prejavu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.4.2015 vyplýva, že svedkovia N. L. a F. S. potvrdili svojim podpisom, že žalobca odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru a to priamo na písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Námietka žalobcu, že v ten deň mal dovolenku, nemá vplyv na doručovanie, pretože žalobca sa na vyzvanie dostavil na pracovisko dňa 17.4.2015 a priamo na pracovisku mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru v súlade so Zákonníkom práce. Tieto skutočnosti vyplynuli z dokazovania pred súdom prvej inštancie, z výpovedí svedkov na pojednávaní konanom dňa 7.3.2017. Súd prvej inštancie sa stotožnil s námietkou žalovaného, že žalobca svoj nárok neuplatnil včas. Mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 17.4.2015 a lehota na uplatnenie práva na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce uplynula dňom 18.6.2015, žalobca si uplatnil právo žalobou na súde až dňa 25.6.2015, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žaloba bola podaná včas, keďže mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručované aj poštou dňa 27.4.2015, súd prvej inštancie poukázal na § 38 ods. 1 Zákonníka práce, keď žalovaný si splnil povinnosť a doručil okamžité skončenie pracovného pomeru dňa 17.4.2015 žalobcovi priamo na pracovisku, žalobca odmietol písomnosť prevziať, pričom písomnosť sa považuje za doručenú. Následné doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru poštou na adresu žalobcu nebolo potrebné, pretože žalovaný postupoval v súlade s § 38 a nasl. Zákonníka práce upravujúcich doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru na pracovisku. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Zákonník práce pojmy premlčanie a preklúzia neupravuje. Pre pracovnoprávne vzťahy treba použiť v súvislosti s vymedzením týchto pojmov Občiansky zákonník. Lehota začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Právo možno uskutočniť (vykonať) po prvý raz, keď na strane oprávneného subjektu vznikne možnosť podať na jeho základe žalobný návrh. Ide o objektívne určenie začiatku plynutia lehoty. V prípade, ak je uspokojenie nároku obmedzené na určitú dobu a plnenie z toho vyplývajúce sa stane splatným uplynutím tejto doby, so zročnosťou je spojený začiatok plynutia lehoty. Vzhľadom na to, že ide o hmotnoprávne lehoty, na zachovanie treba úkon urobiť tak, aby došiel adresátovi v posledný deň lehoty. Hmotnoprávne lehoty (stanovené Občianskym zákonníkom alebo iným právnym predpisom hmotného práva, tzn. aj Zákonníkom práce) spôsobujú právne následky v oblasti občianskeho práva hmotného (napr. zánik záväzku), zatiaľ čo lehoty procesnoprávne majú taký procesný význam, že ich právne následky vôbec nepôsobia v oblasti práva hmotného (napr. procesná lehota na splatenie dlhu stanovená vo výroku rozsudku nespôsobuje vznik splatnosti pohľadávky, pretože splatnosť pohľadávky nastala už skôr; rovnako ani nedodržanie tejto lehoty nespôsobí omeškanie dlžníka, pretože dlžník už v omeškaní bol). Základný rozdiel medzi hmotnými a procesnými lehotami spočíva v momente, v ktorom sú tieto lehoty zachované. Hmotnoprávna lehota ostáva zachovaná, ak sa prejav vôle, ktorý sa má urobiť, resp. plnenie, ktoré sa má uskutočniť, urobí najneskoršie v posledný deň lehoty. Na rozdiel od tohto momentu splnenia, procesnoprávna lehota (časový úsek určený pre procesné úkony účastníkov, resp. iných subjektov) je zachovaná, ak sa úkon urobí v posledný deň na súde alebo sa podanie odovzdá na poštovú prepravu (toto sa osvedčuje dátumom na poštovej pečiatke). V prípade, že je podanie urobené prostredníctvom telefaxu, lehota je zachovaná, ak je podanie posledný deň lehoty doručené súdu. Podľa názoru súdu prvej inštancie, podľa § 77 Zákonníka práce mal žalobca uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené žalobcovi dňa 17.4.2015 a žalobca mal svoje právo uplatniť na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr dňa 18.6.2015, čo neurobil a podal žalobu na súde až 25.6.2015, teda po lehote stanovenej zákonom, čím jeho právo zaniklo. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keďže žalovaný bol v konaní úspešný. 2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vytýkal súdu prvej inštancie, že pri vyhodnotení dôkazov predložených žalovaným neprihliadol na ich dôveryhodnosť, predovšetkým pokiaľ ide o výpovede svedkov, ktorí sú ešte stále zamestnancami žalovaného. Podľa odvolateľa si svedkovia podozrivo zhodne pamätali podrobnosti a to aj vzhľadom na časový odstup od momentu doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. Išlo o výpovede zmanipulované, účelové a pripravené. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi na stretnutí dňa 17.4.2015 v areáli hotela C., keď na tomto stretnutí nebol spísaný žiadny záznam. Žalovaný nepreukázal tvrdenie, že listina - okamžité skončenie pracovného pomeru, bola spísaná za účasti žalobcu. Na preukázanie tohto tvrdenia žalovaný nenavrhol výsluch svedkov, o ktorých zaujatosti by nebolo pochýb. Poukázal aj na to, že pokiaľ by žalovaný považoval okamžité skončenie pracovného pomeru za doručené žalobcovi dňa 17.4.2015, nedoručoval by mu túto listinu následne poštou. Podľa odvolateľa sa písomnosti doručujú zamestnancovi prednostne poštou. Odvolateľ uviedol, že žalovaný si bol vedomý toho, že žalobca odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 17.4.2015 a opustil miestnosť. Žalovanému sa tak nepodarilo dosiahnuť dohodu o ukončení pracovného pomeru so žalobcom na stretnutí dňa 17.4.2015, zaslal preto žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru poštou, ktorá zásielka bola žalobcovi doručená dňa 27.4.2015. Po porade s právnikom podal žalobca dňa 25.6.2017, teda v zákonnej lehote 2 mesiacov, žalobu na príslušný súd. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho tvrdením, podľa ktorého mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené dňa 27.4.2015, rovnako sa nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré mal byť so žalobcom skončený pracovný pomer okamžite ako ani so skutkovým stavom, tvrdeným žalobcom. Žalovaný vyvíjal, v rozpore s dobrými mravmi, na žalobcu veľký nátlak, aby podpísal dohodu o skončení pracovného pomeru. Dohodu mienil žalobca pred jej podpisom prerokovať s právnikom, čo mu žalovaný neumožnil. Žalobca zo stretnutia odišiel a 27.4.2015 mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Dôvody v ňom uvedené boli buď nepravdivé alebo nespĺňali kritériá závažnosti pre okamžité skončenie pracovného pomeru. Odvolateľ v odvolaní namietal, že pokiaľ by išlo o duplicitné doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako to tvrdí žalovaný, je pravdepodobné, že by uvedenú skutočnosť žalovaný oznámil pri doručovaní tejto písomnosti. Žalobca vyjadril pochybnosti, prečo by žalovaný nebol pri doručovaní poštou primerane opatrný, ak bol až prehnane opatrný pri spisovaní záznamu svedkov o neprevzatí písomnosti žalobcom dňa 17.4.2015. Odvolateľ v odvolaní ďalej uviedol, že svoju prácu vykonával svedomito, do práce chodil podľa pokynov zamestnávateľa, ako živiteľ rodiny nemal úmysel prísť o prácu. O tomto informoval aj žalovaného pri prerokovaní dohody o skončení pracovného pomeru, keď jedinou podmienkou zo strany žalobcu bola dvojmesačná výpovedná doba, aby si mohol nájsť nové zamestnanie. Odvolateľ si nie je vedomý porušenia pracovnej disciplíny, podľa neho dôvodom skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa boli osobné názorové nezhody, konanie žalovaného považuje za diskriminačné. Súd prvej inštancie, podľa odvolateľa, prihliadol len na tvrdenia žalovaného, nedostatočne zistil skutkový stav, resp. sa ním vôbec nezaoberal, dôkazy nehodnotil vo vzájomnej súvislosti, dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, porušil žalobcovo právo na spravodlivý súdny proces. Podľa odvolateľa, žalovaný si je vedomý neunesenia dôkazného bremena, pokiaľ ide o dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto sa zameral na vyfabrikovanie dôkazov, ktoré by mali zabrániť žalobcovi uplatniť jeho práva. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalobca u neho pracoval na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 31.7.2014 ako kuchár, s miestom výkonu práce hotel C., T.. Pracovný pomer žalovaný so žalobcom ukončil dňa 17.4.2015 okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t.j. z dôvodu, že žalobca ako zamestnanec žalovaného porušil závažne pracovnú disciplínu. Poukázal na to, že žalobca v odvolaní spochybňuje výpovede svedkov, p. N. L., R.. E. R. a p. F. S., z dôvodu, že sú naďalej zamestnancami žalovaného. Avšak výpoveď žalobcu a svedkov sa v podstatných náležitostiach stotožňuje. Žalobca aj svedkovia na pojednávaní dňa 7.3.2017 zhodne potvrdili, že dňa 13.4.2015 bola žalobcovi nariadená dovolenka, pričom sa mal dňa 17.4.2015 dostaviť na pracovisko (po predchádzajúcom telefonickom dohovore zo dňa 16.4.2015). Do knihy príchodov sa žalobca nezapísal a išiel priamo k riaditeľovi, R.. E. R., ktorý mu za prítomnosti p. N. L. a p. F. S. doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 17.4.2015. Žalobca potvrdil, že dokument (podľa jeho tvrdení dohodu o skončení pracovného pomeru) mu „nedali, lebo ja som ju chcel, aby mi to dali, aby som sa mohol poradiť s právnikom“ (str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 7.3.2017, ods. 1) a keďže „mi nedali návrh dohody, tak ja som odišiel od riaditeľa a išiel som domov“ (str. 3 zápisnice z pojednávania zo dňa 7.3.2017, ods. 3, druhá veta). Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že žalobca v priebehu súdneho konania nepreukázal, že mu mal žalovaný doručovať dohodu o skončení pracovného pomeru. Takáto listina nebola žalovaným nikdy vyhotovená, a preto ju ani nemohol žalobcovi doručovať. Podľa žalovaného skutočnosť, že žalobcovi doručoval dňa 17.4.2015 skončenie pracovného pomeru vyplýva tak z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 7.3.2017, zo záznamu na Okamžitom skončení pracovného pomeru dňa 17.4.2015, ktorý bol spísaný p. N. L., ako aj zo samotného odvolania žalobcu. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v odvolaní uvádza: „žalovaný si bol plne vedomý skutočnosti, že žalobca odmietol podpísať Dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 17.4.2015, na čo následne opustil miestnosť.“ Pokiaľ ide o doručovanie písomností zamestnancovi Zákonník práce vychádza z prednosti priameho doručovania, t.j. na pracovisku. Žalovaný sa snažil doručiť písomné vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi prostredníctvom svojich zamestnancov na pracovisku žalobcu. Z konania pred súdom prvej inštancie je zrejmé, a potvrdzujú to aj výpovede svedkov a aj výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 7.3.2017, že pokus o doručenie písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi bol žalovaným vykonaný dňa 17.4.2015. Žalovaný po tom, čo žalobca odmietol (za prítomnosti ďalších osôb) prevziať písomné vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru na pracovisku dňa 17.4.2015, spísal na listine záznam a „osobnú zložku" žalobcu vrátil na personálne oddelenie žalovaného. Žalovaný má za to, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal opak tvrdení svedkov a taktiež nepreukázal doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru až dňa 27.04.2015 (ako to uvádzal v súdnom konaní). Žalobca nenavrhol prvoinštančnému súdu vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu, pričom jedným zo základných pravidiel Civilného sporového poriadku je, že súd vykoná len tie dôkazy, ktoré strany navrhnú. V zmysle princípu formálnej pravdy, zakotvenej v ustanovení § 185 Civilného sporového poriadku, súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré navrhli strany sporu. Výnimku z uvedeného ustanovenia tvoria o.i. individuálne pracovné spory, kedy súd môže celkom výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré strany navrhli, a to v prípade, ak považuje vykonanie dôkazu za nevyhnutnosť pre rozhodnutie vo veci. Podľa ustanovenia § 186 ods. 2 Civilného sporového poriadku „súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.“ Súd je pri svojom rozhodnutí viazaný tvrdeniami strán a nemá povinnosť zisťovať skutočný stav veci - dokazuje sa len to, čo tvrdia strany. Predmetom dokazovania však nie sú skutočnosti, ktoré sú zhodne tvrdené stranami sporu (napr. deň doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru na pracovisku žalovaným žalobcovi). V čl. 15 Civilný sporový poriadok ustanovuje základný princíp pre hodnotenie dôkazov: „Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu“. Nadväzujúca právna úpravu predpisuje, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to, čo vyšlo počas konania najavo. Podľa ustanovenia § 191 ods. 2 Civilného sporového poriadku môže byť vierohodnosť každého vykonaného dôkazu spochybnená, t.j. každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Podľa žalovaného, v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal, že žalobcovi doručoval dňa 17.4.2015 okamžité skončenie pracovného pomeru na pracovisku žalobcu, pričom žalobca si toto okamžité skončenie pracovného pomeru odmietol prevziať a z miesta stretnutia odišiel. Žalovaný zastáva názor, s ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, že si žalobca mal uplatniť svoje právo na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde najneskôr do 17.6.2015, čo žalobca neučinil a žalobu podal až dňa 25.6.2015 (§ 77 Zákonníka práce). Poukazujúc na judikát 2 Cdon 475/96 (SJ 75/1997) zo dňa 19.3.1997 „....ak taká žaloba nebola podaná, skončil pracovný pomer medzi účastníkmi podľa tohto právneho úkonu, aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru. Po uplynutí dvojmesačnej lehoty sa súd už nemôže zaoberať otázkou platnosti rozväzovacieho úkonu, a to ani ako predbežnou otázkou...“, má žalovaný za to, že prvoinštančný súd predmetnú vec správne posúdil, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa žalovaného súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rovnako rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Prvoinštančný súd vykonal všetky navrhnuté dôkazy, pričom s nepodloženými tvrdeniami žalobcu sa v celom rozsahu vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalobca. Namietal tvrdenie žalovaného, že doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 17.4.2015 v konaní nerozporoval a že na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiaden dôkaz. Zo zápisnice z pojednávania dňa 7.3.2017 ako aj nahrávky vyplýva, že žalobca opakovane zdôrazňoval, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu nebolo doručené dňa 17.4.2015, ale až poštou dňa 27.4.2015, na adresu jeho trvalého pobytu, čo žalobca preukázal svojou výpoveďou. Ako dôkaz žalobca pripojil k vyjadreniu kópiu okamžitého skončenia pracovného pomeru s tým, že originál predloží súdu na požiadanie. Podľa žalobcu, ak žalovaný tvrdí, že okamžité skončenie pracovného pomeru po stretnutí dňa 17.4.2015 žalobcovi nezasielal poštou, je to lož, keď žalobca disponuje originálom tohto dokumentu. Poukázal aj na rozpor, keď na listine o okamžitom skončení pracovného pomeru je uvedený čas odmietnutia prevzatia písomnosti 11.05 hod., pričom svedkyňa F. S. vo výpovedi uviedla, že bola zavolaná do kancelárie riaditeľa okolo 9.00 hod. a vtedy mala okamžité skončenie pracovného pomeru podpísať ako svedok. Ostatní svedkovia si presný čas nepamätali. Podľa žalobcu súd prvej inštancie kládol počas výsluchu žalobcovi na pojednávaní dňa 7.3.2015 sugestívne otázky a vyvíjal na neho neprimeraný nátlak, prediktívne komunikoval so žalobcom, čo je v rozpore so zásadou práva na spravodlivý súdny proces. V ostatnom žalobca zotrval na svojich doterajších tvrdeniach, ako aj na odvolacom návrhu, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Poukázal na to, že nespochybňuje, že žalobca a jeho právny zástupca opakovane zdôrazňovali, „že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo doručované dňa 17.4.2015 ale až poštou dňa 27.4.2015“. Žalovaný však opätovne poukázal na to, že žalobca toto svoje tvrdenie (doručenie okamžitého skončenia poštou až dňa 27.4.2015) žiadny spôsobom (okrem svojich tvrdení) v priebehu prvoinštančného konania nepreukázal. Uviedol, že žalobca k svojmu vyjadreniu predložil aj kópiu okamžitého skončenia pracovného pomeru. Z tejto kópie okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 17.4.2015 jednoznačne vyplýva, že záznam o odmietnutí prevzatia tohto dokumentu bol vykonaný ihneď po odchode žalobcu z pracoviska dňa 17.4.2015. Žalovaný, za účelom preukázania pravdivosti svojich tvrdení o tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru sa doručovalo žalobcovi osobne na pracovisku dňa 17.4.2015, navrhol vypočutie svedkov. Svedkovia F. S., N. L. a R.. E. R. toto tvrdenie žalovaného potvrdili svojimi výpoveďami na pojednávaní dňa 7.3.2017. Žalovaný poukázal na to, že v priebehu súdneho konania nikdy netvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru nezasielal žalobcovi poštou. Na pojednávaní dňa 7.3.2017 svedkyňa N. L. uviedla, že nevie o tom, že by sa doručovalo okamžité skončenie pracovného pomeru poštou, keďže nie je personalistka. Svedok R.. E. R., na tom istom pojednávaní, uviedol, že po odchode žalobcu z kancelárie boli veci postúpené na personálne oddelenie žalovaného. Podľa jeho mienky R.. I. dala pokyn, aby sa doručovalo okamžité skončenie pracovného pomeru opakovane na adresu žalobcu, pričom išlo už len o formálny akt. Žalovaný poukázal aj na to, že medzi doručovaním okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným žalobcovi na pracovisku žalovaného (17.4.2015) a dňom pojednávania (7.3.2017) je časový horizont dvoch rokov, takže svedok si nemusí detailne pamätať všetky skutočnosti po tak dlhom časom. Žalovaný rozsudok súdu prvej inštancie považuje naďalej za správny a zákonný. Súd prvej inštancie sa vyčerpávajúco vysporiadal so všetkými námietkami, resp. právnou argumentáciou prezentovanou žalobcom, resp. jeho právnym zástupcom, počas prvoinštančného konania. Žalobca vo svojom odvolaní a ani vo vyjadrení zo dňa 26.9.2017 neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom samotného konania a s ktorými by sa prvoinštančný súd nevysporiadal. Opätovne navrhol odvolaciemu súdu, aby vo veci vydal rozhodnutie, ktorým potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 12. decembra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7.1. Žalobca sa v predmetnom konaní domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy v sume jeho priemerného zárobku vo výške 387,43 € za každý kalendárny mesiac od doručenia žaloby žalovanému do nástupu žalobcu do práce. 7.2. Žalovaný namietal, že žalobca neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatnil na súde po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty (§ 77 Zákonníka práce), ktorá začala žalobcovi plynúť dňa 18.4.2015 a uplynula dňa 18.6.2015, keď žalovaný považoval okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcovi za doručené okamihom, kedy ho žalobca odmietol prevziať (17.4.2015 o 11.05 hod.). 7.3. Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že jeho rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 7.4. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 7.5. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že v danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie, ktoré bolo potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 132 ods. 1, § 182 C.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že právo žalobcu na uplatnenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zaniklo z dôvodu, že nebolo uplatnené v ustanovenej lehote podľa § 77 Zákonníka práce, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákonníka práce (§ 38 ods. 1, ods. 4, § 77), a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 7.6. K odvolacej námietke žalobcu, v ktorej spochybnil dôveryhodnosť výpovedí svedkov navrhnutých žalovaným (R.. E. R., N. L., F. S.), ktorí sú ešte stále zamestnancami žalovaného a podľa ktorej námietky boli tieto výpovede účelové, pripravené a zmanipulované, odvolací súd uvádza. Výpovede všetkých troch svedkov na pojednávaní konanom dňa 7.3.2017 sa zhodujú v tom, že žalobca sa dostavil do kancelárie riaditeľa, kde bol oboznámený s dôvodmi okamžitého skončenia pracovného pomeru a odmietol písomné vyhotovenie okamžitého skončenia pracovného pomeru prevziať, o čom bol svedkyňami L. a S. urobený a podpísaný záznam na písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru. Na stretnutí boli prítomní R.. R., N. L., F. S. a žalobca. Rovnako o tomto stretnutí vypovedal aj žalobca, avšak, na rozdiel od uvedených svedkov, tvrdil, že na stretnutí bola pripravená dohoda o skončení pracovného pomeru, o ktorej obsahu sa chcel žalobca poradiť s právnikom, túto mu však nedali, ani ju nečítal, na stole, kde ho usadili, bola položená dohoda o ukončení pracovného pomeru, zo stretnutia odišiel. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že nečítal ani okamžité ukončenie pracovného pomeru, ale potvrdil, že sa o tom na stretnutí bavili. Ani jeden zo svedkov, vypočutých v konaní, nepotvrdil, že žalobcovi bola doručovaná na stretnutí s ním dohoda o ukončení pracovného pomeru, resp. že by bol prejednávaný jej obsah. Žalobca, okrem svojho tvrdenia, žiadny dôkaz o tom, že na dotknutom stretnutí mu bola doručovaná dohoda o skončení pracovného pomeru, nepredložil, žiadne dokazovanie v tomto smere nenavrhol. Správny bol preto záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca na stretnutí u žalovaného dňa 17.4.2015 (ako to vyplýva zo záznamu na písomnom vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru) odmietol prevziať okamžité skončenie pracovného pomeru a bol poučený o následkoch odmietnutia. 7.7. K odvolacej námietke žalobcu, ktorou žalobca spochybnil doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 17.4.2015 z dôvodu, že pokiaľ by ju žalovaný považoval za doručenú, nedoručoval by zásielku následne poštou, pričom podľa žalobcu sa zásielky doručujú zamestnancovi prednostne poštou, odvolací súd uvádza. Podľa § 38 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom v čase doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy musia byť doručené zamestnancovi do vlastných rúk. To platí rovnako o písomnostiach týkajúcich sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštovým podnikom ako doporučenú zásielku. Zo znenia uvedeného ustanovenia vyplýva, že písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia pracovného pomeru sa zamestnancovi doručujú v prvom rade na pracovisku, v byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý a až v tom prípade, že takéto doručenie nie je možné, doručujú sa prostredníctvom pošty. Takýto postup zvolil aj žalovaný, okamžité skončenie pracovného pomeru doručil žalobcovi na pracovisku, následné doručovanie poštou už v danom prípade nemalo relevanciu. 7.8. Tvrdenie žalobcu, podľa ktorého si bol žalovaný vedomý toho, že žalobca odmietol podpísať dohodu o skončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 17.4.2015, opustil miestnosť a žalovanému sa tak nepodarilo dosiahnuť dohodu o ukončení pracovného pomeru so žalobcom na stretnutí dňa 17.4.2015, zaslal preto žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru poštou, ktorá zásielka bola žalobcovi doručená dňa 27.4.2015, je tvrdením, ktoré žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal a na preukázanie tohto svojho tvrdenia nenavrhol vykonať žiadne dôkazy. Ako správne vo svojom vyjadrení poukázal žalovaný, žalobca nepredložil v celom konaní žiaden dôkaz, ktorým by preukázal svoje tvrdenie, že mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené dňa 27.4.2015. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať aj na to, že ani v samotnej žalobe žalobca netvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu bolo doručované poštou dňa 27.4.2015, nepripojil k žalobe o tejto skutočnosti žiadny dôkaz, rovnako v žalobe netvrdil, že mu žalovaný doručoval, resp. predložil na podpis dohodu o skončení pracovného pomeru. Tieto skutočnosti tvrdil až v priebehu konania. Žalobca tak v konaní nepostupoval v súlade s ustanovením § 79 ods. 1 O.s.p. (platného a účinného v čase podania žaloby), podľa ktorého je žalobca povinný, okrem iného, v žalobe pravdivo opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva. 7.9. K odvolacej námietke žalobcu, podľa ktorej sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho tvrdením, že mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo doručené dňa 27.4.2015, odvolací súd opätovne uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a túto ním tvrdenú skutočnosť nepreukázal. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie prípadné nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Žalobca v konaní tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru mu žalovaný doručil poštou dňa 27.4.2015. Žalobca však nepredložil žiadny dôkaz o tom, kedy mu bolo okamžité skončenie pracovného pomeru doručené prostredníctvom pošty, žiadny dôkaz na preukázanie tejto tvrdenej skutočnosti ani nenavrhol vykonať. Predloženie písomného vyhotovenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcom je dôkazom toho, že uvedená písomnosť mu bola doručená (ktorú skutočnosť ani žalovaný nepoprel), nie je však dôkazom o tom, kedy mu táto písomnosť bola doručená. K tvrdeniu žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s dôvodmi, pre ktoré mal byť so žalobcom skončený pracovný pomer okamžite, odvolací súd uvádza, že po tom, ako súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca si neuplatnil svoje právo na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súde v zákonom stanovenej lehote, v dôsledku čoho jeho právo zaniklo, bolo nadbytočné zaoberať sa splnením dôvodov pre žalovaným zvolený spôsob ukončenia pracovného pomeru. 8.1. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súdu prvej inštancie nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky dodržania zákonnej lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. 8.2. Správne je aj rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu, keďže žalovaný mal v konaní plný úspech. 9. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 10. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).