Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2To/31/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116010436 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marcela Kosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116010436.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Marcely Kosovej a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Michala Valenta, v trestnej veci obžalovaného O. I. a spol., pre obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák. Tr. zák., o odvolaní Krajskej prokuratúry Bratislava proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/30/2016 zo dňa 28. 09. 2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15. novembra 2018, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie Krajskej prokuratúry Bratislava z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3T/30/2016 zo dňa 28. 09. 2017 boli obžalovaní U.. O. I. a U.. U. Y. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodení spod obžaloby prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 13. 07. 2016, č. k. I Kv 17/16/1100-13, pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že: „spoločne ako konatelia spoločnosti Q. O. s.r.o. v (bývalom) sídle spoločnosti IM-Z.-P. S., s.r.o. v I. na K. X dňa 30. júla 2009 uzatvorili za spoločnosť Q. O. s.r.o. kúpnu zmluvu D./XX/XXXXX so spoločnosťou U.-P. S., s.r.o., ktorej predmetom bol kúter na mäso, rok výroby XXXX, výrobné číslo V za kúpnu cenu 551.406,73 Euro vrátane DPH, následne v ten istý deň uzatvorili v mene spoločnosti Q. O. s.r.o. leasingovú zmluvu D./XX/XXXXX so spoločnosťou U.-P. S., s.r.o., ktorej predmetom bol finančný prenájom kútra s výrobným číslom V v hodnote 551.406,73 Euro, pričom pri uzatváraní predmetných zmlúv predložili protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti Q. O. s.r.o., v ktorom bol uvedený dátum obstarania technológie kúpou dňa 28.02.2009 a obstarávacia cena 463.367,19 Euro a doplnok 2/2009 k znaleckému posudku 1/2009 znalca Ing. D. S., podľa ktorého mala všeobecná trhová hodnota technológie predstavovať hodnotu 463.367,-Euro, hoci vedeli, že stroj nemá takú hodnotu, pretože ho nadobudli za kúpnu cenu 13.390,-Euro, následne uhradili prvú zvýšenú splátku istiny vo výške 273.703,37 Euro a zaviazali sa splácať predmet okrem prvej zvýšenej splátky nájmu v 48 mesačných splátkach, splátky riadne neuhrádzali, čím poškodenej spoločnosti U.-P. S., s.r.o., spôsobili škodu vo výške 551.406,73 Euro,“ pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. sa poškodená spoločnosť U.-P. S. s.r.o., so sídlom A. 2, I., U.: XX XXX XXX, so svojím nárokom na náhradu škody, odkázala na civilný proces. Rozsudok okresného súdu nenadobudol právoplatnosť, nakoľko prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava zahlásila proti nemu odvolanie ihneď po jeho vyhlásení priamo do zápisnice súdu o hlavnom pojednávaní proti všetkým jeho výrokom. Svoje odvolanie bližšie písomne zdôvodnila v podaní zo dňa 22. 01. 2018 v ktorom v podstate uviedla, že zastávam právny názor, že rozhodnutie okresného súdu je nesprávne, nakoľko zo skutkových okolnosti uvedených v obžalobnom návrhu, ktoré okresný súd považuje za nepochybne preukázané s tým, že ich nepochybne spáchali obžalované osoby, jednoznačne vyplývajú všetky znaky žalovaného trestného činu a to vrátane subjektívnej stránky konania obžalovaných. Oslobodenie obžalovaných spod obžaloby s poukazom na absenciu subjektívnej stránky, respektíve s poukazom na zavinenie poškodenej spoločnosti je preto nutné považovaní za zjavne vadný výrok napadnutého rozsudku, ktorý vychádza len z nekritického prevzatia pomerne nelogickej obhajoby obžalovaných (zameranej v podstate len na absurdný záver, že za „všetko môže už mŕtvy znalec“, ktorý podal z vlastného rozhodnutia nepravdivý znalecký posudok bez toho, aby o tom obžalovaní vedeli a takéto konanie od neho chceli a to napriek tomu, že z takéhoto prípadného konania nemal mať znalec žiadny prospech) a nemá ani oporu vo vykonaných dôkazoch. Vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní bolo podľa názoru krajskej prokuratúry, bez rozumných pochybností, preukázané, že obžalovaní: - spoločne ako konatelia spoločnosti Q. O. s.r.o. v sídle spoločnosti U.- P. S., s.r.o. v I. na K. X dňa 30. 07. 2009 uzatvorili za spoločnosť Q. O. s.r.o. kúpnu zmluvu D./XX/XXXXX so spoločnosťou U.-P. S. s.r.o., ktorej predmetom bol kuter na mäso, rok výroby XXXX, výrobné číslo V za kúpnu cenu 551.406,73,- Euro vrátane DPH, - následne, v ten istý deň uzatvorili v mene spoločnosti Q. O. s.r.o., leasingovú zmluvu D./XX/XXXXX so spoločnosťou U.-P. S. s.r.o., ktorej predmetom bol finančný prenájom kutra s výrobným číslom V hodnote 551.406,73,- Euro, - pri uzatváraní predmetných zmlúv predložili protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti Q. O., s.r.o., v ktorom bol uvedený dátum obstarania technológie kúpou dňa 28.02.2009 a obstarávacia cena 463.367,19,- Euro, a doplnok 2/2009 k znaleckému posudku 1/2009 znalca Ing. D. S., podľa ktorého mala všeobecná trhová hodnota technológie predstavovať hodnotu 463.367,- Euro. Prokurátorka krajskej prokuratúry vyjadrila presvedčenie, že už len čisto z týchto skutkových okolností, ktoré boli aj podľa okresného súdu nepochybne preukázané, sú zrejmé znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu spočívajúceho v zneužití inštitútu tzv. spätného leasingu, ktorého sa obžalované osoby dopustili v úmysle získať majetkový prospech na úkor poškodenej spoločnosti a to za použitia veci, ktorá nemala hodnotu (cenu) ktorú deklarovali v predkladaných listinných podkladoch. Z vykonaného dokazovania teda nepochybne vyplýva, že predmetom tzv. spätného leasingu bola vec, ktorá mala minimálnu hodnotu oproti hodnote deklarovanej obžalovanými, obžalovaní pritom mali vedomosť o skutočnej hodnote veci, za ktorú ju nadobudli, pričom išlo o staršiu vec, ktorá nebola prakticky vôbec používaná. Z uvedeného vyplýva, že obžalovaní len predstierali záujem vstúpiť do kúpnej zmluvy a následného leasingového vzťahu s poškodenou spoločnosťou, t. j. ich záujem vstúpiť do záväzkovo právneho vzťahu bol len predstieraný, zameraný na vylákanie finančných prostriedkov od poškodenej spoločnosti. V tejto súvislosti si podľa názoru krajskej prokuratúry možno položiť otázky, kto mal záujem získať finančné prostriedky od poškodenej spoločnosti? Kto predkladal listinné doklady, ktorých súčasťou bol aj zjavne nepravdivý znalecký posudok? Kto vedel, že kúpna cena predmetu leaisngu je nedôvodné niekoľkonásobne vyššia než skutočná hodnota tejto veci? A kto mal finančný prospech z uzatvorenia leasingovej zmluvy? Na všetky tieto otázky je, ako uvádza krajská prokuratúra, odpoveď taká, že takýmito osobami boli len a výhradne obžalovaní. Teda nie znalec, či poškodená osoba, ako sa to snaží naznačiť obhajoba spolu s okresným súdom, ktorý prevzal jej verziu. Skutočnosť, že poškodená spoločnosť bola iniciátorom uzatvorenia záväzkovo právneho vzťahu je bez právneho významu, pretože táto skutočnosť nevylučuje spáchanie trestného činu podvodu zo strany obžalovaných, t. j. využitie tejto možnosti zo strany obžalovaných na podvodné obohatenie sa za použitia veci v hodnote šrotu. Krajská prokuratúra ďalej argumentovala, že z hľadiska znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu protiprávne konanie obžalovaných spočívalo v tom, že spoločne, ako konatelia obchodnej spoločnosti, v úmysle neoprávnene získať majetkový prospech predstierali poškodenej spoločnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy a následnej leasingovej zmluvy na kuter, že tento má vyššiu hodnotu než v skutočnosti mal, čo deklarovali dokladmi, ktoré predložili leasingovej spoločnosti pri uzatváraní predmetných zmlúv, a to protokolom o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti Q. O., s.r.o., v ktorom bol uvedený dátum obstarania technológie kúpou dňa XX.XX.XXXX a obstarávacia cena 463.367,19,- Euro, a doplnkom č. 2/2009 k znaleckému posudku 1/2009 znalca U.. D. S., podľa ktorého mala všeobecná trhová hodnota technológie, ktorá bola predmetom leasingu predstavovať hodnotu 463.367,- Euro, hoci nepochybne vedeli, že predmet leasingu nemá takú hodnotu, nakoľko ho nadobudli za kúpnu cenu 13.390,- Euro a navyše išlo o zariadenie pomerne staré (rok výroby 1986) a prakticky nevyužiteľné, čím spôsobili poškodenej spoločnosti U.-P. S. s.r.o. celkovú škodu vo výške 551.406,73,- Euro. Vo vyššie naznačenom kontexte teda poškodená leasingová spoločnosť vykonala na podklade vyššie uvedeného záväzkovo právneho vzťahu majetkovú dispozíciu (majetkovou dispozíciou sa tu rozumie nielen faktické poskytnutie finančných prostriedkov, ale napríklad aj úhrada časti ceny formou započítania vzájomných pohľadávok), ktorou jej bola spôsobená škoda prevyšujúca päťstonásobok sumy 266 Euro v zmysle § 125 ods.1 Tr. zák. O túto finančnú čiastku sa síce právne obohatila spoločnosť Q. O. s.r.o., ktorá bola v leasingovom vzťahu s poškodenou spoločnosťou a ktorá ako každá obchodná spoločnosť má majetok oddelený od majetku svojho štatutárneho orgánu, avšak táto právnická osoba slúžila obžalovaným len ako prostriedok k vylákaniu finančných prostriedkov a cez ňu fakticky obžalované osoby obohatili seba. Podľa krajskej prokuratúry je nesporné, a to napokon vyplýva aj z výpovede zástupcu poškodeného A.. A. E., respektíve z kúpnej zmluvy a následnej leasingovej zmluvy, že skutočne došlo k obchodnoprávnemu vzťahu medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou v mene ktorej konali obvinené osoby s tým, že majetok poškodenej spoločnosti sa v dôsledku tohto zmluvného vzťahu zmenšil o celkovú sumu 551.406,96,- Euro, ktorá pozostávala zo započítania záväzkov voči spoločnosti Q. O. s.r.o. v celkovej výške 387.746,78,- Euro a v skutočne vyplatenej sume vo výške 163.660,18,- Euro. Krajská prokuratúra ďalej dôvodila, že skutočnosť, že obžalované osoby mali vedomosť o reálnej hodnote predmetu leasingu, a že celý záväzkovo právny vzťah medzi obchodnou spoločnosťou, v mene ktorej konali, a poškodenou spoločnosťou, bol z ich strany len predstieraný, a bol len prostriedkom k získaniu finančných prostriedkov, možno nepochybne vyvodiť zo svedeckej výpovede F. T., ktorý logickým a presvedčivým spôsobom popísal všetky rozhodné skutočnosti týkajúce sa predaja kutera obžalovaným osobám s tým, že v čase jeho predaja išlo o viac ako 23 rokov starý kuter, ktorý od neho obvinené osoby nadobudli za cenu 13.200,- Euro. Jeho výpoveď je pritom podporená aj listinnými dôkazmi a to faktúrou dodávateľa S.-ltal s.r.o. vystavenej pre odberateľa Q. O. s.r.o., z ktorej je zrejmá kúpna cena kútra fakturovaná na základe kúpnej zmluvy. Obžalované osoby teda mali nepochybne vedomosť, že kúpou nadobudli kúter, ktorý mal pomerne nízku hodnotu, pretože mal už v čase kúpy viac ako dvadsať rokov. Napriek tomu sa rozhodli predstierať leasingovej spoločnosti, že má hodnotu vyššiu. Za týmto účelom, t. j. aby presvedčili o hodnote predmetu leasingu aj poškodenú spoločnosť, zabezpečili dodatok k znaleckému posudku, ktorý síce spracoval znalec, ale na podklade nepravdivých údajov o obstarávacej hodnote zariadenia (mala byť 26.000.000 Sk) a roku jeho výroby (malo ísť o rok výroby 1996), a preto výsledok znaleckého skúmania hodnoty zariadenia musel byť zákonite v rozpore so skutočnosťou (pokiaľ súd prvého stupňa spochybňuje záver, že tieto vstupné listinné podklady dali znalcovi obžalované osoby, tak je nutné pripomenúť, že objednávateľom znaleckého posudku boli obžalovaní, a preto je logická ich vedomosť o tom, kedy kúter nadobudli ako aj v akej hodnote, ako aj to, že údaje uvádzané v znaleckom posudku sú nesprávne). Následkom tohto ich konania bol nepravdivý znalecký posudok, na podklade ktorého poškodená spoločnosť vstúpila do záväzkovo právneho vzťahu so spoločnosťou, v mene ktorej konali obžalované osoby. Skutočnosť, že predmet leasingu nemal v podstate žiadnu reálnu hodnotu je nutné považovať taktiež za nepochybne preukázanú, pričom tento záver vyplýva zo znaleckého dokazovania znalca Prof. U.. A. I. Z.., podľa ktorého je všeobecná hodnota kutera vo výške 1.927,80,- Euro. Konanie obžalovaných možno preto z hľadiska objektívnej stránky podradiť pod znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zák., nakoľko obžalovaní uviedli poškodenú spoločnosť do omylu v podstatnej okolnosti, a to v otázke hodnoty predmetu leasingu, ktorú výrazne nadhodnotili za účelom získania väčšieho obnosu finančných prostriedkov, aký by im reálne leasingová spoločnosť vyplatila v prípade, ak by bola oboznámená so skutočnou nadobúdacou cenou predmetu leasingu. Poškodená spoločnosť v dôsledku konania obžalovaných osôb vykonala majetkovú dispozíciu rádovo vo vyššej hodnote, než bola reálna hodnota predmetu leasingu len z dôvodu, že boli presvedčení o pravdivosti podkladov, ktoré im obvinené osoby predložili pri uzatváraní kúpnej a následnej leasingovej zmluvy, t. j. konala v príčinnej súvislosti s uvedením do omylu zo strany obžalovaných osôb, následkom čoho došlo k obohateniu obžalovaných a k spôsobeniu škody veľkého rozsahu poškodenej spoločnosti. Obžalovaní pritom konali vo forme spolupáchateľstva, nakoľko zmluvy s poškodenou spoločnosťou podpisovali obaja, takže obom bolo zrejmé, aký je obsah kúpnej ako aj leasingovej zmluvy, a tak isto im bolo známe, za akú sumu kúpili tento kúter od spoločnosti S.-U. spol. s r.o. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, sa podľa názoru krajskej prokuratúry, v žiadnom prípade nemožno stotožniť so záverom súdu o neexistencii subjektívnej stránky obžalovaných pri spáchaní nepochybne preukázaného skutku uvedeného v obžalobe. Z hľadiska subjektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák. je potrebné uviesť, že ide o úmyselný trestný čin, pričom postačí aj úmysel nepriamy, o ktorý ide vtedy, keď páchateľ vie o tom, že inej osobe uvádza nepravdivé okolnosti (t. j. že inú osobu uvádza do omylu) v dôsledku čoho oklamaná osoba vykoná majetkovú dispozíciu, následkom, ktorej vznikne škoda na cudzom majetku (spravidla na majetku klamanej osoby) a páchateľ alebo niekto iný sa zároveň obohatí. Úmysel sa preto musí vzťahovať na uvádzanie inej osoby do omylu ako aj na spôsobenie škody na cudzom majetku. Súd prvého stupňa oslobodil obžalovaných spod obžaloby hlavne z dôvodu, že nekonali v tzv. podvodnom úmysle. Tento postup súdu považuje prokurátorka krajskej prokuratúry za nesprávny, pretože z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní možno urobiť nepochybný záver, že obžalované osoby konali úmyselne, a to v priamom úmysle podľa § 15 písm. a/ Tr. zák. spôsobiť inej osobe škodu na podklade nepravdivých skutočnosti, ktoré uvádzali pri realizovaní tzv. spätného leasingu. Následne prokurátorka krajskej prokuratúry rozobrala teoretické východiska zavinenia v Trestnom zákone, ktoré, pokiaľ sa aplikujú na posudzovaný prípad, možno hovoriť o naplnení vedomostnej zložky zavinenia u obžalovaných nemôžu existovať žiadne relevantné pochybnosti. Z hľadiska naplnenia vedomostnej zložky zavinenia u obžalovaných krajská prokuratúra zhrnula, že obžalované osoby: - vedeli, že sú konatelia spoločnosti oprávnení na realizovanie podnikateľských rozhodnutí v mene spoločnosti, ktorej boli štatutárnymi orgánmi. Vedeli, že ich podnikateľským rozhodnutím je realizovať tzv. spätný leasing na podklade kúpnej a leasingovej zmluvy s poškodenou spoločnosťou. Poznali všetky zmluvné ustanovenia kúpnej a leasingovej zmluvy, ktoré v mene spoločnosti Q. O. s.r.o. aj podpísali a spoločnosť v mene ktorej konali predmetnou zmluvou zaviazali splácať hodnotu predmetu leasingu v 48. mesačných splátkach. Obžalovaní pritom realizovali leasing formou tzv. spätného leasingu z dôvodu, aby disponovali predmetom leasingu a zároveň, aby získali finančné prostriedky od poškodenej spoločnosti. To je napokon podstata tzv. spätného leasingu a preto obžalované osoby museli mať vedomosť aj o tom, že získajú od poškodenej spoločnosti sumu, ktorá sa bude odvíjať od deklarovanej hodnoty predmetu leasingu uvedenej v kúpnej zmluve. Vedeli teda (a to bolo podstatou ich protiprávneho konania), že suma, ktorá im bude zo strany poškodenej spoločnosti poukázaná bude vychádzať hlavne z toho, akú hodnotu predmetu leasingu budú deklarovať poškodenej spoločnosti pred uzatvorením kúpnej a leasingovej zmluvy a že využitím nesprávneho znaleckého posudku sa môžu na úkor poškodenej spoločnosti obohatiť, - vzhľadom k tomu, že išlo o tzv. spätný leasing, obžalovaní vedeli, a to je najpodstatnejšie, aká vec bude predmetom kúpnej a leasingovej zmluvy a poznali aj jej hodnotu, vek ako aj stav, nakoľko ju sami predtým nadobudli. Obžalovaní teda vedeli, že ide o kúter na mäso, ktorý je pomerne starý (v čase jeho predaja išlo o viac ako 23 rokov starú vec) a že ho pred uzatvorením leasingovej zmluvy nadobudli za sumu 13.390,- Euro. Obžalovaní mali preto reálnu predstavu o tom, v akej hodnote sa pohybuje vec, ktorá má byť predmetom leasingu a celkom určite mali aj minimálne laickú predstavu o tom, že spravidla veci vekom starnú a používaním sa opotrebúvajú, pričom len ťažko možno počítať s tým, že stará vec (kúter na mäso) v hodnote 13.200,- Euro „vyskočí“ vekom a pred uzatvorením kúpnej a leasingovej zmluvy na hodnotu 551.406,73,- Euro, t. j. na cenu, za ktorú by sa dalo kúpiť cez 50 obdobných starých vecí, - obžalovaní taktiež mali vedomosť o znaleckom posudku Ing. D. S., v ktorom bol uvedený dátum obstarania technológie kúpou dňa 28.02.2009 a obstarávacia cena bola 463.367,19,- Euro. Obžalovaní poznali obsah tohto znaleckého posudku, nakoľko jeho vypracovanie si objednala práve spoločnosť, v mene ktorej konali a preto vedeli, že predmet leasingu celkom určite nemá takú hodnotu aká je uvádzaná v znaleckom posudku. Je neprijateľná taká predstava, že by sa obžalované osoby domnievali, že znalecky posudok je správny, respektíve, že vychádza z relevantných podkladov, keď zároveň vedeli, o akú starú vec ide, v akej hodnote táto vec bola v čase jeho kúpy spoločnosťou, v mene ktorej obžalované osoby konali nadobudnutá, a že nenastali žiadne také skutočnosti, na podklade ktorých by sa objektívne mohli domnievať, že kúter na mäso tak výrazne „stúpol nacene“, - skutočnosť, že predmetný znalecký posudok bol vypracovaný niekoľko mesiacov pred uzatvorením leasingovej a kúpnej zmluvy a že slúžil primárne na zaradenie kútra do majetku spoločnosti Q. O. s.r.o. s uvedením obstarávacej ceny 463.367,19,- Euro je bez právneho významu (ako aj úvahy súdu prvého stupňa, či týmto konaním mohlo alebo nemohlo prísť k spáchaniu trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie), pretože podstatným je tu tá skutočnosť, že tento znalecký posudok vedome použili (či skôr zneužili) obžalované osoby aj pri uzatváraní kúpnej zmluvy s leasingovou spoločnosťou, hoci mali vedomosť, že v ňom uvedená hodnota predmetu leasingu je zjavne „nadhodnotená“ a že znalec vychádzal z nepravdivých podkladov pri jeho vypracovávaní (napríklad obstarávacia cena kútra). Nie je teda dôležité s akým úmyslom si obžalované osoby nechali vyhotoviť znalecký posudok znalcom U.. D. S., ale podstatným je to, z hľadiska subjektívnej stránky, že ho vedome (úmyselne) použili aj pri uzatváraní kúpnej a leasingovej zmluvy a že zamlčali poškodenej spoločnosti relevantné okolnosti ohľadne hodnoty predmetu leasingu (t. j. skutočnosť, že hodnota starého kútra na mäso prekvapivo stúpla z obstarávacej sumy 13.390,- Euro na sumu 551.406,73,- Euro), - za takýchto skutkových okolností sú nepresvedčivé úvahy súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že sa obžalované osoby mohli a mali spoliehať na pravdivosť vypracovaného znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec zapísaný v zozname znalcov. Alebo povedané inak, okresný súd v podstate uviedol, že na beztrestnosť, či zánik trestnosti činu postačí, pokiaľ si páchateľ nechá objednať znalecký posudok a následne ho použije na získanie majetkovej výhody, a to aj napriek tomu, že musí mať vedomosť o jeho nepravdivosti, či o jeho zjavnej neoprávnenej výhodnosti len pre jednu zmluvnú stranu, a to pre neho. Takéto právne závery nie je možné akceptovať. Na tomto mieste je nutné zopakovať, že obžalovaní museli vedieť, že hodnota predmetu leasingu uvedená v znaleckom posudku je nadhodnotená, nereálna, a až nezmyselne určená, vzhľadom k skutočnej obstarávacej cene tejto veci. Na to, aby k takémuto záveru došli totiž nepotrebovali žiadne odborné znalosti s tým, že okrem umelého navyšovania aktív spoločnosti v mene ktorej konali, využili tento zjavne nesprávny znalecký posudok aj na to, aby neoprávnene (podvodne) získali od poškodenej spoločnosti finančné prostriedky. Na rozdiel od poškodenej spoločnosti, ktorá nedisponovala pravdivou informáciou o skutočnej hodnote predmetu leasingu, obžalované osoby túto informáciu mali a evidentne ju využili vo svoj prospech a v neprospech poškodenej spoločnosti. Z hľadiska naplnenia vôľovej zložky zavinenia u obžalovaných krajská prokuratúra zhrnula, že obžalované osoby: - podpisom kúpnej zmluvy chceli spôsobiť následok spočívajúci v úbytku na majetku poškodenej spoločnosti. Ich vôľa teda smerovala k tomu, aby spoločnosť v mene ktorej konali získala majetkový prospech na podklade dokladov, ktoré poškodenej spoločnosti predložili pred uzatvorením zmluvy a o ktorých museli vedieť, že sú nepravdivé. Obžalované osoby pritom reálne nemohli počítať so žiadnou relevantnou okolnosťou, z ktorej by sa dalo vyvodiť, že k zamýšľanému následku (škoda na cudzom majetku) nepríde. V tomto smere je podľa názoru krajskej prokuratúry nutné opätovne pripomenúť, že o priamy úmysel ide vtedy, ak si páchateľ následok predstavil (aspoň ako pravdepodobný), a chcel ho spôsobiť. Vôľová zložka vyjadruje trestnoprávne kladný vzťah, t. j. zameranosť páchateľa k zamýšľanému následku svojho konania. V žiadnom prípade sa u obžalovaných nedá hovoriť o tom, že by nechceli spôsobiť poškodenej škodu, respektíve, že by len omylom, či nedopatrením považovali znalecký posudok Ing. S. za správny, prípadne že by sa domnievali, že kúter na mäso stúpol tak výrazne na cene, a to bez zrejmej príčiny. Obžalované osoby nemali žiadny rozumný dôvod, aby sa spoliehali na to, že cena kútra je skutočne v hodnote uvedenej v znaleckom posudku. Krajská prokuratúra v tomto smere uzatvorila, že z hľadiska subjektívnej stránky je potrebné konanie obžalovaných kvalifikovať ako priamy úmysel, pretože zo spôsobu vykonania trestnej činnosti, keď obžalovaní poškodenej spoločnosti predložili znalecký posudok o ktorom vedeli, že je nesprávny najmä ohľadne hodnoty (ceny) kútra na mäso, o ktorom tiež vedeli, že obsahuje nepravdivú informáciu, že túto vec obstarali 28.02.2009 kúpou za 463.367,19,- Euro, hoci vedeli, že stroj odkúpili za sumu 13.390,- Euro, vylákali od poškodenej spoločnosti sumu celkovo 551.406,73,- Euro, možno dospieť k záveru, že chceli spôsobom uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom a museli vedieť, že tak spôsobia škodu na cudzom majetku a seba neoprávnene obohatia. Z vyššie uvedených skutočností je podľa presvedčenia krajskej prokuratúry zjavné, že konanie obžalovaných, uvedené v skutkovej vete obžaloby, bolo pokryté ich úmyselným zavinením v zmysle § 15 písm. a/ Tr. zák. (a to všetky znaky žalovaného trestného činu). Išlo o cielené (úmyselné) konanie obžalovaných zamerané na získanie finančných prostriedkov na podklade podstatných nepravdivých informácií poskytnutých poškodenej spoločnosti. Z uvedeného dôvodu postupoval súd prvého stupňa nesprávne, keď síce dospel k záveru, že sa stali skutkové okolnosti uvedené v obžalobnom návrhu, avšak zároveň skonštatoval, že u obžalovaných nedošlo k naplneniu subjektívnej stránky ich konania. V naznačenom kontexte krajská prokuratúra pripomenula, že už uhradením kúpnej ceny zo strany poškodenej spoločnosti došlo k dokonaniu stíhaného trestného činu podvodu a v tomto smere je bezvýznamné, či obžalované osoby mali alebo nemali v úmysle uhrádzať zmluvne dohodnuté splátky počas plynutia leasingovej zmluvy. Prípadné uhrádzanie zmluvne dohodnutých splátok môže mať význam len v rámci nároku na náhradu škody. Z uvedeného dôvodu je preto nepodstatné, že v priebehu leasingového vzťahu bol vyhlásený na ich spoločnosť konkurz, ako aj dôvody, ktoré ku konkurzu viedli, pretože ide o okolnosti, ktoré nastali až po dokonaní stíhaného trestného činu. Rovnako je bez významu, že záväzok spoločnosti, v mene ktorej konali obžalované osoby, bol zabezpečený vlastnou zmenkou (blankozmenkou -1, j. zabezpečovacím inštitútom), pretože zabezpečovacie inštitúty v prípade podvodných konaní spáchaných pri uzatváraní zmlúv slúžia len ako náhrada škody, ktorá už bola spôsobená dokonaným trestným činom. Pokiaľ sa týka spoluzavinenia poškodenej spoločnosti krajská prokuratúra uviedla, že okresný súd oslobodil obžalovaných aj z dôvodu, že poškodená spoločnosť bola tá, ktorá iniciovala realizovanie tzv. spätného leasingu, ako aj z dôvodu, že poškodená spoločnosť pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonala obozretne, keď si sama mala preverovať hodnotu predmetu leasingu s tým, že tak by zistila jeho skutočnú hodnotu a mohla preto zabrániť vzniku škody. V prvom rade považuje krajská prokuratúra za nutné uviesť, že na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti za spáchanie žalovaného trestného činu je absolútne bez právneho významu, kto inicioval realizáciu tzv. spätného leasingu. Prípadná trestná zodpovednosť obžalovaných nemôže zaniknúť len preto, že to mala byť poškodená spoločnosť, ktorá navrhla uzatvorenie kúpnej a leasingovej zmluvy. Nie je možné sa stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že poškodená osoba môže byť podvedená len vtedy, ak je to ona, ktorá navrhla uzatvorenie zmluvy, ktorá bola páchateľom využitá (zneužitá) na podvodné konanie voči poškodenej osobe. Takýto názor nie je možné akceptovať, pretože trestného činu podvodu sa môže páchateľ dopustiť aj vtedy, ak využije ochotu poškodenej spoločnosti na realizovanie určitého záväzkovo právneho vzťahu, ktorý je predmetom jej podnikania, a uvedie ju do omylu ohľadne podstatných skutkových okolností v dôsledku čoho poškodená osoba vykoná majetkovú dispozíciu a vznikne jej na majetku škoda. Napokon, predmetom činnosti leasingovej spoločnosti je aj oslovovať potenciálnych klientov s ponukou na uzatvorenie leasingovej zmluvy (podobne ako je to napríklad v prípade bánk a poskytovania úverov). V žiadnom prípade preto len v tejto okolnosti nemožno vidieť skutočnosť, ktorú by bolo možné vykladať v prospech obžalovaných, respektíve, ktorá by mohla byť, čo i len podporným, dôkazom pri oslobodení obžalovaných spod obžaloby. Krajská prokuratúra ďalej argumentovala, že pokiaľ súd prvého stupňa poukazoval v odôvodnení napadnutého rozsudku na spoluzavinenie poškodeného pri vzniku škody ako na ďalší z dôvodov, z ktorých vyvodzoval oslobodenie obžalovaných spod obžaloby, tak je nutné pripomenúť, že trestnoprávna teória ako aj ustálená judikatúra súdov ohľadne príčinného vzťahu medzi konaním a následkom, vychádza tradične z toho, že príčinou je každý jav, bez ktorého by iný jav nenastal, respektíve nenastal spôsobom, akým nastal. Nie je rozhodujúce, ak k následku došlo pôsobením viacerých okolností, teda nielen konaním obžalovaných, pretože určitá činnosť alebo okolnosť, nestráca povahu príčiny len preto, že okrem nej viedli k následku aj iné činnosti, či okolnosti. Príčinná súvislosť je daná aj vtedy, ak vedľa príčiny, ktorá spôsobila následok, pôsobila aj ďalšia, iná príčina, pričom je nerozhodné, ak každá z týchto príčin bola inak spôsobilá privodiť následok sama o sebe alebo mohla tento následok privodiť len vo vzájomnom spolupôsobení s druhou príčinou. Skutočnosť, že poškodenej spoločnosti vznikla škoda aj preto, že si nepreverila dôslednejšie podklady predkladané obžalovanými osobami pred uzatvorením kúpnej zmluvy, hoci tak urobiť mohla a mala, v žiadnom prípade neznamená, že to bola výlučná príčina vzniku škody na jej majetku, pretože podstatou celej realizácie tzv. spätného leasingu, ktoré vyústilo do majetkovej dispozície zo strany poškodenej spoločnosti bolo aj, a to najmä, konanie obžalovaných predkladajúcich nepravdivé informácie poškodenej spoločnosti, ktoré malo rozhodujúci význam pre rozhodnutie poškodenej spoločnosti uzatvoriť kúpnu a leasingovú zmluvu. Ak by poškodená spoločnosť vedela, že obžalované osoby predkladajú nepravdivé podklady ohľadne hodnoty predmetu leasingu (čo bola rozhodujúca skutočnosť), celkom určite by kúpnu zmluvu so spoločnosťou, v mene ktorej konali obžalované osoby, neuzatvorila, respektíve uzatvorila, avšak na kúpnu cenu ďaleko nižšiu. Bez klamania zo strany obžalovaných, by totiž poškodená spoločnosť neakceptovala kúpnu cenu uvedenú v kúpnej zmluve, a žiadna škoda by jej nebola vznikla. Príčinou vzniku následku (škody na majetku poškodenej spoločnosti) bolo preto hlavne úmyselné protiprávne konanie obžalovaných, ktorých konanie popísané v skutkovej vete obžaloby celkom určite nemožno označiť za konanie bezvýznamné na vzniknutom následku. Napokon podľa názoru krajskej prokuratúry za nesprávnu je potrebné označiť aj úvahu súdu prvého stupňa, že kúpna cena medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou, v mene ktorej konali obžalovaní bola výsledkom dohody zmluvných strán, čo vyložil v prospech obžalovaných. Výsledkom dohody zmluvných strán síce bola, ale jedna zo zmluvných strán mala o výške tejto kúpnej ceny nesprávnu predstavu, pričom túto nesprávnu predstavu v poškodenej spoločnosti vyvolali práve obžalované osoby predložením nepravdivého znaleckého posudku. Na rozdiel od obžalovaných (ktorí vedeli o výraznom nadhodnotení ceny predmetu leasingu), sa totiž poškodená spoločnosť mohla dôvodne spoliehať na to, že sa nemá čoho obávať, nakoľko nemala reálny dôvod pochybovať o správnosti a úplnosti predloženého znaleckého posudku Poškodená spoločnosť preto pri uzatváraní kúpnej zmluvy vychádzala z nepravdivých skutočností, čo malo rozhodujúci vplyv na vznik škody na jej majetku. Krajská prokuratúry vyjadrila presvedčenie, že nesprávna je aj úvaha okresného súdu o tom, že vyvodeniu trestnej zodpovednosti obžalovaných by mal brániť princíp ultima ratio. V danej trestnej veci ani princíp ultima ratio nebráni vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za protiprávne konanie obžalovaných, pretože tu konanie obžalovaných zjavne „prekročilo“ civilný rozmer veci a už naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. V tomto smere je nutné pripomenúť, že na stíhané osoby nebola podaná obžaloba preto, že spoločnosť v mene ktorej konali nedokázala dostáť svojim povinnostiam v zmysle leasingovej zmluvy, ale preto, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy klamali poškodenú spoločnosť o podstatnej (rozhodujúcej) okolnosti, od ktorej sa odvíjala kúpna cena. Ingerencia trestného práva je tu preto namieste, pretože tu išlo o zneužitie záväzkovo právneho vzťahu k obohateniu obžalovaných. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočností prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava navrhla, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods.1 písm. b/ Tr. por. zrušil oslobodzujúci napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. K písomne zdôvodnenému odvolaniu krajskej prokuratúry sa vyjadrili obžalovaní prostredníctvom svojich obhajcov. V písomnom podaní zo dňa 14. 02. 2018 obžalovaní v podstate uviedli, že krajská prokuratúra sa „chytila“ dikcie súdu na str. 9 rozsudku, že táto trestná vec „stojí a padá“ na posúdení otázky subjektívnej stránky žalovaného trestného činu. Nepochybne, subjektívna stránka v tomto prípade je dôležitá, ale nie jediná. Prinajmenšom rovnako dôležitá je aj objektívna stránka tohto prípadu. Predsa dokazovanie potvrdilo, že celý skutok zorganizoval pracovník poškodenej organizácie, pretože takým spôsobom chcel získať pre poškodeného perspektívneho zákazníka a možno pre zúčastnených pracovníkov vyššiu finančnú odmenu, ktorá závisela od finančného objemu celého prípadu. Ak uvádzajú „zorganizoval“, majú na mysli, že navrhol uskutočnenie obchodného prípadu, inštruoval zúčastnených pracovníkov aj ich firmy aj iných na doloženie potrebných dokladov (napr. znaleckého posudku) tak, že dostali už len hotové zmluvy na podpis. Toto všetko patrí do objektívnej stránky skutkovej podstaty činu a zároveň výrazne ovplyvňuje subjektívnu stránku skutkovej podstaty. Dôvody odvolania krajskej prokuratúry, už hneď pod bodom 2/, miešajú rozličné skutočnosti. Je pravdou, že dňa 30. 07. 2009 podpísali kúpnu zmluvu aj leasingovú zmluvu so spoločnosťou U. - P. s.r.o., pretože podpisové právo na zmluvy mali len oni dvaja. Ale bolo preukázané, že uzavretie zmlúv im navrhol pracovník poškodeného svedok Z., pretože najmä on a nie oni mal záujem na uzavretí zmlúv. Protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti je povinná a zároveň štandardná operácia v každej firme. Túto operáciu robili v ich firme príslušní pracovníci zaradení na technicko - administratívnych funkciách. Protokol o zaradení príslušných strojov, vrátane kutra, do účtovníctva, dostali spolu so zmluvami o kúpe a leasingu ako ich prílohy pri podpise. Kúpna cena a účtovná hodnota technológie sú dva rôzne pojmy. Účtovná hodnota strojov, vrátane kutru, sa opierali o znalecký posudok znalca Ing. D. S. a nemali dôvod im neveriť tým viac, že obžalovaný I. znalcovi povedal, za akú cenu kuter kúpili. Ako môže prokurátor v dôvodoch uvádzať, že ich záujem na vstupe do kúpnej zmluvy s poškodenou spoločnosťou a následne do leasového vzťahu bol len predstieraný, v skutočnosti bol zameraný na vylákanie finančných prostriedkov od poškodenej spoločnosti, keď za získanie technológie pre firmu museli ručiť svojim súkromným majetkom a poškodená spoločnosť teraz od nich vymáha hodnotu, o ktorú sa cíti poškodená, v súdnom konaní? Na rečnícke otázky v závere časti 2/ dôvodov odvolania odpovedali: kto mal záujem získať finančné prostriedky od poškodenej spoločnosti? Samotná poškodená spoločnosť mala záujem získať zaujímavého klienta (W.), prípadne jej pracovníci mali záujem dostať vyššie odmeny z vyššej hodnoty kontraktu. Vypovedal o tom ako svedok pracovník poškodenej spoločnosti U.. K. Z. (o záujme na získaní klienta). Kto predkladal listinné doklady, ktorých súčasťou bol aj zjavne nepravdivý znalecký posudok? Listinné podklady k zmluvám predkladala opäť poškodená spoločnosť (zmluvy sú vypracované na hlavičkovom papieri U. - P.), pravdepodobne pri súčinnosti ich technicko - administratívnych pracovníkov, ale podľa pokynov pracovníkov poškodenej spoločnosti, prinajmenšom do určitej fázy priamo svedka Z.. Vypovedal o tom svedok Z. v prípravnom konaní. Kto vedel, že kúpna cena predmetu leasingu je nedôvodné niekoľkonásobne vyššia než skutočná hodnota tejto veci? Oni to nevedeli, pretože sa dôvodne opierali o znalecký posudok Ing. D. S., ktorému ukázali stroj (kúter), povedali mu (obž. I.), za akú cenu stroj kúpili. Zopakovali, že hodnota stroja môže byť odlišná od predchádzajúcej kúpnej ceny. Mali právo spoliehať sa na súdneho znalca. Kto mal finančný prospech z uzatvorenia leasingovej zmluvy? Oni nie, pretože sa zaviazali celú hodnotu stroja splácať v jednotlivých splátkach (čiže nie 13 000.- €, ale 551 406,73 €) a okrem toho za splatenie ceny (hodnoty?) ručili vlastným majetkom. Vlastná odpoveď prokurátora na uvedené otázky vôbec neobstojí. Medzi ich tvrdeniami a výpoveďou svedka F. T. na pojednávaní 15. 03. 2017 nie sú žiadne rozpory. Na str. 4 odôvodnenia prokurátor uvádza, že znalec S. obdržal nepravdivé údaje pre vypracovanie posudku. Pre toto tvrdenie nemá prokurátor v súdnom spise žiadne vierohodné podklady. Pokiaľ sa týka vedomostnej zložky uviedli, že vedeli, že sú štatutárni zástupcovia ich spoločnosti a aké sú ich povinnosti a oprávnenia. Vedeli, že kúpnu aj leasingovú zmluvu musia podpísať oni. Obe zmluvy vypracovala poškodená spoločnosť. V dobe uzatvárania zmlúv písomná kúpna zmluva na kúpu kutru neexistovala (písomná zmluva bola vyhotovená až v r. 2012, potvrdzuje výpoveď E. T.). Keď obe zmluvy vyhotovovala poškodená spoločnosť, mala podklady o majetkových pomeroch ich spoločnosti Q. O., mala podklady o hodnote všetkých troch nových strojov (znalec S. ich uviedol v jednom posudku č. 2/2009). Nebolo ich úlohou hovoriť jej, ktoré stroje má zaradiť do zmlúv pre účely spätného leasingu. Koniec koncov jej pracovníci mali a mohli lepšie vedieť než oni, ktoré stroje majú zaradiť do zmlúv pre zmluvné účely. Spoločnosť U.-leasing bola špecializovanou spoločnosťou pre kúpne a leasingové zmluvy, nie ich spoločnosť. Ich úlohou ako štatutárov Q. O. bolo chrániť záujmy ich spoločnosti, nie iných spoločností, najmä nie navrhovateľa a vyhotoviteľa zmlúv. Ak ich vtedajší zmluvný partner (poškodená spoločnosť), vyhotovil obe zmluvy s obsahom, v akom im ich predložil, predpokladali, že tak to má byť. Nebolo ich povinnosťou vypytovať sa svedka Z., prípadne jeho pracovníkov, prečo im predložili zmluvy práve s takým obsahom. Ich už roky zaťažuje toto trestné stíhanie hoci už doteraz utrpeli značné škody a ďalšie im hrozia, ak by prehrali súdny spor o zmenky proti U.-leasing. Znalecký posudok U.. S. použila do zmlúv poškodená spoločnosť, nie oni. Oni sú už roky trestne stíhaní, ale proti pracovníkom poškodenej organizácie nebolo vznesené ani len obvinenie napr. pre trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku (§ 237 Tr. zák.) alebo pre iný trestný čin. Ich vôľová zložka je vyvrátená doterajšou argumentáciou. Zmluvy vypracovala a predložila im ich na podpis poškodená organizácia. Zmluvy chceli riadne plniť aj si ich začali riadne plniť. V plnení zmlúv im zabránil minimálne nesprávny úradný postup štátneho orgánu Regionálna veterinárna a potravinová správa E.. V roku 2008, krátko pred ich kúpou A. A., nesprávne pridelila predchádzajúcemu majiteľovi tzv. euročíslo, ktoré je rozhodujúce pre distribúciu mäsových výrobkov. Krátko po ich kúpe A. kontrola z I. euročíslo kombinátu odňala, čo v dôsledku viedlo až ku konkurzu podniku. Takto vyvolaný konkurz im zabránil riadne splácať leasingovú zmluvu voči poškodenej organizácii. S A. pôdohospodárstva SR vedú súdny spor o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej správy už takmer 10 rokov, ale spor stále nie je skončený. Znalecký posudok o hodnote strojov bol vypracovaný pre iné účely než pre kúpnu a leasingovú zmluvu. Bol vypracovaný pre účtovnú registráciu majetku podniku. Pri jeho vypracovávaní nemohli predpokladať, že svedok Z. ho použije pre účely zmluvy. Uzatvorili, že napadnutý rozsudok sa podrobne zaoberá jednotlivými dôkazmi v ich prospech aj v neprospech. Súd ich vyhodnotil podľa ustálenej judikatúry a nikde nenašiel priestor pre prelomenie ich obrany. Ich obranu nevyvracajú ani dôvody odvolania podaného krajskou prokuratúrou a preto navrhli odvolanie zamietnuť. V písomnom podaní zo dňa 20. 02. 2018 obžalovaní v podstate uviedli, že pokiaľ sa týka dôvodu ich oslobodenia uviedli, že rozsudok považujú za spravodlivý, nakoľko skutok, ktorý sa im ako obžalovaným kladie za vinu, nie je trestným činom. Rozsudok ja správny a v súlade s právom na spravodlivé súdne konanie a preto, navrhli, aby odvolací súd odvolanie obžaloby, ako nedôvodné, zamietol. Poukázali, že medzi oslobodením obžalovaného podľa § 285 písm. a/ Tr. por. a podľa § 285 písm. b/ Tr. por. je veľmi tenká hranica, a často môže v praxi evokovať nesprávne rozhodnutie. Majú však zato, že v danom prípade súd správne vyhodnotil všetky aspekty konkrétneho prípadu a správne rozhodol tak, ako je vymedzené v enunciáte napadnutého rozhodnutia. Práve naopak, ja absolútne nesprávne a zavádzajúce tvrdenie obžaloby o tom, že súd, vzhľadom na „skutkovú vetu“, svojim rozhodnutím podľa uvedeného § 285 písm. b/ Tr. por., potvrdil i naplnenie subjektívnej stránky pertraktovaného činu. Domnievajú sa, že o uvedenej konklúzii by sa dalo uvažovať, ak by subjektívna stránka bola priamo vymedzená práve v samotnej „skutkovej vete“ (napr. obvinený Ing. U. Y. a obvinený Ing. O. I. úmyselne uviedli poškodeného do omylu, ...). Za týchto okolností by bolo možné uvažovať i o oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por. Avšak v „skutkovej vete“, vymedzenej v obžalobe z 13. 07. 2016, o subjektívnej stránke, nie je ani len zmienka, čo je samozrejme i správne. Preto súd správne rozhodol o oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por., nakoľko mal za to, že skutok sa stal, tak ako je uvedené v „skutkovej vete“, čo je až na niektoré nuansy pravda, avšak pre absenciu subjektívnej stránky (úmyslu, či už priameho alebo nepriameho), nemožno tento skutok považovať za trestný čin (obzvlášť závažného zločinu podvodu). Tak ako tvrdili i v priebehu celého konania, uvedenú vec vnímali a stále vnímajú ako obchodnoprávny záväzok, ktorý vznikol ako deliktuálny následok (škoda), ktorú sa ich spoločnosť neustále snaží poškodenému nahradiť. V tomto smere, tak ako uviedli, možno tvrdenia uvedené v „skutkovej vete“, teda až na niektoré nuansy, považovať za pravdivé. Uzatvorili s poškodeným kúpnu a následne leasingovú zmluvu, predmetom ktorej bol kuter, predložili protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti a doplnok k znaleckému posudku, podľa ktorých mal mať kuter hodnotu 463.367,00 EUR, vedeli sme, že kuter nadobudli za kúpnu cenu 13.390,00 EUR, zaviazali sa splácať a splátky nakoniec riadne neuhradili. Nie je však pravda, že vedeli, že stroj nemá takú hodnotu. Poznali len kúpnu cenu a nie hodnotu (všeobecnú trhovú hodnotu) predmetného stroja a už vôbec nemali v úmysle niekoho uviesť do omylu, či využiť jeho omyla a podviesť ho. Pristavili sa pri argumente obžaloby ohľadne neexistencie prospechu znalca z jeho nepravdivého znaleckého posudku. Podľa ich názoru tu obžaloba opomína, že prospech nemusí vždy znamenať majetkový prospech, ale môže predstavovať i získanie akejkoľvek inej výhody ako napr. zbavenie sa zodpovednosti (civilnoprávnej i trestnoprávnej), tak ako na to poukázali i v priebehu konania a tak, ako sa i naďalej domnievajú, že pred súdom stoja len z viny, neschopnosti, lajdáckostí, neodbornosti a zákernosti znalca, ktorým je práve S. D.. Takýto záver nakoniec vyplýva i z vykonaného dokazovania a všetkých vzájomných súvislosti, najmä výpovedí a konfrontácii znalca. Na základe uvedeného majú teda za to, že súd správne rozhodol o ich oslobodení, ako obžalovaných, spod obžaloby, a to podľa § 285 písm. b/ Tr. por. Pokiaľ sa týka niektorých skutkových zistení, na ktoré poukazuje obžaloba vo svojom odvolaní uviedli, že obžaloba v druhej časti svojho odôvodnenia odvolania poukazuje na niektoré zistenia (skutkové okolnosti), ktoré boli podľa jej názoru preukázané na hlavnom pojednávaní a v tomto smere sa však s tvrdeniami obžaloby nemožno stotožniť, a už vôbec sa nemožno stotožniť stým, že by tieto niektoré zistenia akokoľvek preukazovali naplnenie subjektívnej stránky pertraktovaného trestného činu. Tak ako uviedli v úvode ich vyjadrenia, viaceré tvrdenia obžaloby smerujú len k preukázaniu objektívnej stránky činu vymedzenom v „skutkovej vete“ (že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy, že došlo k uzavretiu leasingovej zmluvy, že bol predložený protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti). Absolútne sa však nestotožňujú s tvrdením obžaloby o tom, že ako obžalovaní vedeli, že stroj nemá takú hodnotu, pretože ho nadobudli za kúpnu cenu 13.390,00 EUR. Sú toho názoru, že obžaloba v tomto smere neustále a úmyselne bagatelizuje zrejmý i citeľný rozdiel medzi pojmom „hodnota (všeobecná hodnota)“ a pojmom „cena (kúpna cena)“. Tu sa plne stotožňujú s argumentmi súdu uvedeným v rozsudku (strana 20 rozsudku, 1. odsek). Zároveň dodávajú, že dôvod pre ktorý nadobudli kuter, za dohodnutú cenu, bol okrem iného i to, že pre spoločnosť S. - U. spol. s. r.o. bol predmetný kuter nadbytočný, tak ako uviedol i T. F.. Zároveň si treba uvedomiť, že uvedený kuter bol len jedna z položiek ohodnotenia celého podniku, ktorým bol mäsokombinát, a ako taký predstavoval len zanedbateľnú položku v rámci oceňovania celého podniku, vrátane všetkých nehnuteľných a hnuteľných vecí. O skutočnú hodnotu sporného kutra sa začali reálne zaujímať až momentom začatia trestného stíhania a vznesenia obvinenia. V konečno dôsledku zdôraznili, že o akejsi reálnej hodnote predmetného zariadenia mal predstavu i samotný T. F., a to v rádovo miliónoch eurách (18.000,000,00 EUR), tak ako uviedol vo svojej výpovedi. K hypotetickým a tzv. „básnickým“ otázkam, ktoré si kladie obžaloba, bez zrejmého preukázania, možno len dodať, že v rámci celého konania sa nepreukázalo to, že by túto kúpnu cenu poškodenému vôbec zatajili. Majú zato, že kúpnu cenu poškodenému, resp. jeho zamestnancom a zástupcom i oznámili, s tým, že hodnota je samozrejme iná. Kúpnu cenu im však nevedeli preukázať vzhľadom na neexistenciu dokladov, ktoré by ju preukazovali, najmä v dôsledku ústnej formy, tak ako uviedol i súd v rozsudku (strana 16 rozsudku, 2. odsek). V konečnom dôsledku s cenou, za ktorú spoločnosť Q. O., s.r.o. nadobudla kuter, ako i s jej hodnotou, bol poškodený pravdepodobne úplne uzrozumený, no napriek tomu súhlasil s predmetným obchodom, ktorý vlastne sám navrhol. I tak v prípade pochybností platí princíp „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech). Na základe uvedeného majú teda za to, že súd správne rozhodol o ich oslobodení spod obžaloby, pričom obžaloba v otázke preukázania subjektívnej stránky nijako nepreukázala existenciu úmyselnej formy zavinenia obžalovaných, tak ako správne konštatoval i súd. Úvahy obžaloby tak ostali len v akejsi hypotetickej rovine. Pokiaľ sa týka protokolu a k doplnku k znaleckému posudku uviedli, že obžaloba v tretej a štvrtej časti svojho odôvodnenia odvolania opätovne, len v hypotetickej rovine a mylne, sa snaží prezentovať závery o tom, že ako obvinení nepochybne poznali hodnotu kutra, vzhľadom na cenu, za akú ho nadobudli. A vzhľadom na to, že poškodenému predložili protokol o zaradení technológie do účtovníctva spoločnosti (vypracovaný len na podklade doplnku č. 2/2009 k znaleckému posudku 1/2009), ako i samotný doplnok č. 2/2009 k znaleckému posudku 1/2009 (ktorý vypracoval znalec, pričom sa absolútne spoľahli na tento znalecký posudok vypracovaný znalcom, ktorý je zapísaný v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ako osobou s odbornou spôsobilosťou, pričom je zreimé, že S. D. postupoval pri vypracovaní znaleckého posudku absolútne nesprávne a v rozpore so všetkými právnymi a ekonomickými pravidlami, tak ako potvrdili obaja znalci na hlavnom pojednávaní). O to viac zaráža tvrdenie obžaloby, že ako obvinení nepochybne poznali reálnu hodnotu kutra, čo možno vyvodiť i z výpovede svedka, ktorým bol T. F., keď sám T. F. mal za to, že hodnota takéhoto zariadenia je v rádov miliónoch eurách (18.000.000,00 EUR). V tomto smere dodali, že stále majú zato, že zariadenie, ktoré nechal poškodený zlikvidovať, bolo pre nich hodnotné, a to i keď nebolo hodnotné pre iného. No predovšetkým v čase, keď uzavierali zmluvy s poškodeným, naozaj nemali skutočnú predstavu o hodnote takéhoto zariadenia a absolútne sa spoľahli na vypracovaný a odovzdaný znalecký posudok. Za absolútne scestné, úplne v rozpore so všetkými výsledkami dokazovania, uskutočnenými na hlavnom pojednávaní, možno považovať tvrdenie obžaloby o tom, že ako obvinení zabezpečili dodatok k znaleckému posudku, ktorý síce spracoval znalec, ale na podklade nepravdivých údajov o obstarávacej hodnote zariadenia, a že preto výsledok znaleckého skúmania hodnoty zariadenia musel byť zákonite v rozpore so skutočnosťou a teda, že následkom tohto konania bol nepravdivý znalecký posudok. Ako uviedli toto tvrdenie obžaloby je absolútne scestné, najmä keď bolo jasne preukázané, že pertraktovaný kuter bol zaradení do majetku spoločnosti, t. j. obstaraný na základe protokolu o zaradení majetku, zo dňa 28. 02. 2009, t. j. päť mesiacov pred tým ako bola uzatvorená kúpna zmluva a leasingová zmluva a pred tým ako vôbec došlo k akýmkoľvek predzmluvným vzťahom medzi poškodeným a obžalovanými. Teda v čase, keď bol kuter zaradený do majetku spoločnosti, t. j. obstaraný, nikto ešte nevedel, že poškodený, pre zabezpečenie svojho záväzku (nie kúpy), požiada obžalovaných o zabezpečenie refinancovania práve prostredníctvom kutra, a vyžiada si znalecký posudok ako listinu potrebnú pre schválenie tohto obchodu, a to i takého, ktorý bol vypracovaný za iným účelom. V konečnom dôsledku o poškodenom, v tom čase, nemal obžalovaný I. O. a obžalovaný Y. U. najmenšieho poňatia. Tiež zdôraznili, že protokol o zaradení majetku zo dňa 28.02.2009, ktorým bol pertraktovaný kuter zaradení do majetku spoločnosti, t. j. obstaraný, bol vyhotovený výlučne a len na podklade Doplnku 2/2009 k Znaleckému posudku 1/2009 zo dňa 23.02.2009, bez ktorého by vlastne nikdy neexistoval. Teda všetky časové súvislosti absolútne vylučujú tvrdenie obžaloby. Tu poukázali i na rozsudok súdu (strana 21 rozsudku, 3. odsek). Zároveň obžaloba absolútne ignoruje vyjadrenia oboch znalcov prezentovaných na hlavnom pojednávaní o tom, že ak by aj obžalovaný I. O. zavádzal znalca o nadobúdacej hodnote kutra, za predpokladu, že by postupoval správne, dospel by k rovnakej všeobecnej hodnote ako znalec X. Z.. V tomto sa tiež v plnom rozsahu stotožnili s rozhodnutím súdu (strana 19 rozsudku, 2. odsek). Na základe vyššie uvedeného majú teda za to, že súd správne rozhodol o ich oslobodení spod obžaloby, a to predovšetkým s ohľadom na všetky súvislosti, najmä časové súvislosti, ale i všetky ostatné súvislosti, ktoré vzišli z dokazovanie na hlavnom pojednávaní. Pokiaľ sa týka hypotetických úvah prokuratúry o zavinení a ďalších argumentom a úvahám v piatej časti odôvodnenia odvolania obžaloby, najmä jej teoretickej časti ako i jej časti týkajúcu sa hypotetických úvahách o zavinení, vzhľadom na vyššie uvedené, ako i na správny názor súdu (strana 9 rozsudku, 4. odsek), ako i vzhľadom na všetky preukázané tvrdenia, považujú za tzv. „argumentačnú vatu“. Nerozumejú a nevedia si predstaviť žiaden logický dôvod spočívajúci v tom, že by si zaradili predmet zadovážený za nízku hodnotu a následne ho mali v úmysle umelo nadhodnotiť, pokiaľ by sami nemali presvedčenie o tom, že uvedený zápis účtovnej evidencie zodpovedá skutočnosti. Takémuto dôvodu by absolútne chýbal motív, a to z toho dôvodu, že ide o nie výhodnú transakciu pre spoločnosť, tak ako sa domnieva predovšetkým obžaloba, a to najmä s ohľadom na všetky daňové povinnosti právnickej osoby (jednak dane z príjmu a jednak dane z pridanej hodnoty - DPH ). Následkom takéhoto konania (nadobudnutie majetku nízkej hodnoty a jeho následnej kapitalizácie - zhodnotenia), totiž nie je nič iné ako odvedenie dane z príjmu vo výške 20,00 % z rozdielu kúpnej ceny a následnej obstarávacej ceny (na základe znaleckého posudku). A tiež v prípade predaja takéhoto zariadenie by spoločnosti ako právnickej osoby / platcovi DPH vznikla daňová povinnosť (daň z pridanej hodnoty - DPH vo výške 20,00 %). Nehovoriac o zložitom odpisovaní majetku. Rovnako sa nestotožňujú s argumentáciou obžaloby, ohľadne toho, že je bezvýznamná ich snaha uhrádzať zmluvné záväzky počas platnosti leasingovej zmluvy ako i to, že tieto záväzky zabezpečili vlastnou bianko zmenkou. Zdôraznili, že na základe ponuky poškodeného pristúpili k financovaniu štyroch nákladných vozidiel, pričom sa podvolili v akejkoľvek otázke zabezpečenia záväzku, ktorý poškodený navrhol, ako spätný prevod sporného kutra, tak i zabezpečenie prostredníctvom bianko zmenky. Všetko robili v úmysle splniť svoj záväzok a nebyť situácie, ktorá vznikla, sa im to určite aj podarí. V konečnom dôsledku bol ich podnik natoľko bonitný a perspektívny, že nebyť negatívnej a protizákonnej ingerencie štátu, sú z predmetného obchodu všetci spokojní, vrátane všetkých zainteresovaných zamestnancom poškodeného. I na základe vyššie uvedeného majú teda za to, že súd správne rozhodol o ich oslobodení spod obžaloby, nakoľko im obžaloba nikdy subjektívnu stránku nepreukázala, resp. v tomto smere neuniesla ani dôkazné bremeno. Pokiaľ sa týka spoluzavinenia a princípu „ultima ratio“, o ktorých polemizuje obžaloba v šiestej a ôsmej časti odvolania, sa v plnej miere stotožňujú s názorom súdu vymedzeným v závere rozsudku (strana 22 rozsudku, 5. odsek). V tomto smere dodali, že akýkoľvek obchod (dobrý či zlý) je stále iba obchod, len natoľko neteší. V konečnom dôsledku, v súhrne všetkých okolností, všetko zlé nakoniec vyústilo práve v ich neprospech ako obvinených. Zanikol im podnik, na ich spoločnosť bol vyhlásený konkurz, prišli o všetko, čo budovali, prišli o všetky investície a v konečnom dôsledku stoja pred trestným súdom a musia dokazovať svoju nevinu. A to všetko v dôsledku nezákonného konania orgánov verejnej moci Slovenskej republiky, za čo ich nakoniec táto republika ešte i perzekvuje a prepiera v trestnom konaní. I na základe vyššie uvedeného majú teda za to, že súd správne rozhodol o ich oslobodení spod obžaloby, a to správne aplikujúc princíp „ultima ratio", vychádzajúc tiež zo spoluzavinenia poškodeného. Pokiaľ sa týka otázky dohody zmluvných strán siedmej časti odôvodnenia odvolania, v tomto smere odkázali na ich predchádzajúcu argumentáciu, ktorou sa vyjadrujú k druhej časti odôvodnenia odvolania a zopakovali, že v rámci celého konania sa nepreukázalo to, že by túto kúpnu cenu poškodenému vôbec zatajili. Majú zato, že kúpnu cenu poškodenému, resp. jeho zamestnancom a zástupcom i oznámili, s tým, že hodnota je samozrejme iná. Kúpnu cenu im však nevedeli preukázať vzhľadom na neexistenciu dokladov, ktoré by ju preukazovali, najmä v dôsledku ústnej formy, tak ako uviedol i súd v rozsudku (strana 16 rozsudku, 2. odsek). V konečnom dôsledku s cenou, za ktorú spoločnosť Q. O., s.r.o. nadobudla kuter, ako i s jej hodnotou, bol poškodený pravdepodobne úplne uzrozumený, no napriek tomu súhlasil s predmetným obchodom, ktorý vlastne sám navrhol. V prípade pochybností platí „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech). Pokiaľ sa týka správnych záverov rozhodnutia súdu prvého stupňa tieto považujú za správne a v súlade s právom na spravodlivé súdne konania. Ba čo viac, považujú ho za absolútne presvedčivý vo všetkých jeho častiach. Majú za to, že súd sa podrobne vysporiadal so všetkými aspektmi predmetného prípadu a po zhodnotení všetkých vykonaných dôkazov, ktoré hodnotil jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach dospel k správnemu záveru. Najmä majú zato, že súd správne vyhodnotil nasledovné skutočnosti: - že obžalovaní písomnú kúpnu zmluvu a faktúru poškodenej spoločnosti predložiť (a teda zatajiť) nemohli jednoducho preto, že v danom čase (pred alebo počas uzatvárania jednotlivých zmlúv s poškodenou spoločnosťou a vzniku daného záväzkového vzťahu) tieto dokumenty neexistovali; - že to neboli obžalovaní, ktorí oslovili poškodenú spoločnosť za účelom rokovaní a záujmu o uzavretie obchodu; - že si svedok (Z. K.) kuter aj obhliadol a odfotil mobilom, nebolo vyvrátené; - že nebolo nijakým spôsobom preukázané, že by obžalovaní nemienili, resp. bránili svedkovi (Z. K.) sa so stavom daného kutra oboznámiť; - že poškodená spoločnosť mala k dispozícii fotodokumentáciu obsiahnutú v znaleckom posudku, z ktorej by bolo možné aspoň čiastočne stav kutra usudzovať; - že poškodená spoločnosť mohla prostredníctvom svedka (Z. K.) osobne, ale aj cez fotodokumentáciu obsiahnutú v znaleckom posudku, resp. jeho Doplnku č. 2/2009, oboznámiť stým, o aký stroj ide a v akom stave sa nachádza, a že poškodená spoločnosť poznala stav kutra; - že na zabezpečenie svojej pohľadávky mohol poškodený použiť iné takmer nové technické zariadenia (nastrekovačku a balíčku), ktorých hodnota síce bola nižšia, ale svojou hodnotou stanovenou v Doplnku č. 2/2009, resp. jeho Opravy č. 9/2009 by pre poškodenú spoločnosť postačovala, a že poškodená spoločnosť si však vybrala predmetný kuter, čo vzhľadom na jeho uvádzanú hodnotu logicky mohlo byť motivované výškou provízie pre zainteresované osoby konajúce v mene poškodenej spoločnosti; - že stav daného kutra nebol zo strany obžalovaných zatajovaní ani neskôr, keď ho prišiel obhliadať svedok (G. Z.) so znalcom X., nakoľko prvý z menovaných na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovaní boli v tomto smere plne súčinní; - že návrh zmlúv vypracovala samotná poškodená spoločnosť; - že tvrdenie obžalovaného I. O. o tom, že stroj na spätný leasing si vybrala poškodená spoločnosť, že zmluvnú cenu stanovila a všetky zmluvné podmienky vypracovala poškodená spoločnosť bez toho, aby s nimi niekto pred týmto vôbec hovoril, nielenže nebolo vyvrátené, ale ho nikto ani nerozparoval, a to ani samotný zástupca poškodeného; - že výpoveď svedka S. D. bola plná zavádzajúcich tvrdení a dokonca neprávd; - že za vyvrátené možno považovať aj to vyjadrenie S. D., že objednávku na vypracovanie Doplnku č. 2/2009 s tabuľkou so zoznamom strojov a s poskytnutím údajov mu mal podpísať obžalovaný I. O. v kancelárii znalca pred vyhotovením doplnku; - že znalec S. D. si objednávku vyhotovil sám, túto si nechal následne potvrdiť obžalovaným I. O. v mäsokombináte A., a že samotní obžalovaní žiadne zavádzajúce a nepravdivé údaje znalcovi neposkytli; - že nebolo preukázané, že by obžalovaní alebo jeden z nich uvádzali S. D. pre účely vypracovania Doplnku č. 2/2009 obstarávaciu cenu kutra v sume 26.000.000,- SK, a že je potrebné zdôrazniť, že aj keby tak urobili, nezbavovalo by to znalca povinnosti postupovať v zmysle svojich povinností, ktoré mu ukladali zisťovať potrebné údaje a stanoviť všeobecnú hodnotu kutra bez ohľadu na informácie a údaje poskytnuté mu zo strany objednávateľa; - že bolo vyvrátené tvrdenie obžaloby, v zmysle ktorého bol výsledok znaleckého skúmania stanovený S. D. zákonite v rozpore so skutočnosťou z dôvodu nepravdivých údajov poskytnutých znalcovi obžalovanými -(poskytnuté informácie o cene stroje v sume 26.000.000,- SK), nakoľko zje zrejme, že ak by také údaje obžalovaní aj poskytli, nemalo by to vplyv na stanovenie všeobecnej hodnoty kutra za predpokladu, že by znalec postupoval správne; - že menovaný znalec mohol postupovať nesprávne z rôznych dôvodov (napríklad jednoducho preto, že si chcel iba „zľahčiť" prácu; - že kúpna cena akejkoľvek veci nemusí byť totožná s jej skutočnou hodnotou a od tejto sa môže výrazne odlišovať, a že je vecou a výsledkom dohody zmluvných strán; - kúpna cena, za ktorú kuter obžalovaní kúpili a ktorá bola výrazne menšia ako znalcom stanovená hodnota tohto stroja, ešte sama osebe nemusela zakladať pochybnosti obžalovaných o správnosti postupu znalca a teda ani o tom, že všeobecná hodnota daného stroja je skutočne taká, ako uviedol znalec; - že obžalovaní nemali vedomosť o nefunkčnosti stroja, resp. ich vedomosť preukázaná nebola, nakoľko tento stroj po dodaní zostal na mieste a v stave, v akom bol dodaný; - že obžalovaný dohodnuté splátky začali splácať, a však z dôvodov, ktoré im nie je možné pričítať k vine, neboli schopní v ich úhrade pokračovať; - že pohľadávka poškodenej spoločnosti bola zabezpečená aj bianko zmenkou; Uzatvorili, že stotožňujúc sa s argumentáciou súdu, že časové súvislosti spojené s kúpou časti podniku, dátumu uzatvorenia zmluvy s bankou, dodaním predmetného kutra a vstupu spoločnosti Q. O., s.r.o. do záväzkového vzťahu s poškodenou spoločnosťou, v kontexte ostatných preukázaných skutočností objektívnej povahy, nesvedčia pre existenciu požadovanej formy zavinenia pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Tr. zák. I to, že deň nadobudnutia podniku spoločnosťou Q. O., s.r.o,, dôvod vypracovania znaleckého posudku, ktorý evidentne nemohol byť tým dôvodom, ktorý sa snažil prezentovať svedok S. D., iniciatíva Z. K. a skutočnosť, že nebolo preukázané, že by sa ako obžalovaní snažili poškodenému nútiť ako zábezpeku daný kuter a nie nastrekovačku a baličku, svedčia pre záver opačný, t. j. že ako obžalovaní v nijakom smere nemali úmysel poškodenú spoločnosť uviesť do omylu, spôsobom kladeným im za vinu. Uviedli, že obžaloba jednoznačne nepreukázala obžalovaným „úmyselné konanie“ a v tomto kontexte pripomenuli princíp v pochybnostiach v prospech veci „in dubio pro reo“. Na základe uvedeného opísania rozhodujúcich skutočností a označených dôkazov, ako i na základe uvedeného rozboru veci, navrhli, aby odvolací súd odvolanie obžaloby, ako nedôvodné, zamietol, nakoľko sú nevinní. Krajský súd v Bratislave vykonal v zmysle § 293 ods. 5, ods. 7 Tr. por. verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného U.. U. Y. a v zmysle § 294 ods. 2 Tr. por. v neprítomnosti splnomocnenca poškodeného subjektu A.. C. X.. Krajská prokuratúra Bratislava na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave v podstate uviedla, že sa v plnej miere sa pridržiava písomne vypracovaného odvolania. Krajská prokuratúra podotkla, že obhajcovia obžalovaných vo svojich vyjadreniach k odvolaniu uvádzali, že v skutkovej vete obžaloby nie je zaznamenaná subjektívna stránka. S týmto nesúhlasila, nakoľko v skutkovej vete je jasne uvedené predstieranie konania obžalovanými. V kontexte všetkých skutočností je teda toho názoru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu nie je správne, a preto navrhla, aby krajský súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec vrátil tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovaných O.. O. L. na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave v podstate uviedol, že podnet k tomuto všetkému nevyšiel od obžalovaných, ale vyšiel od U.. Z.. Rovnako tak aj ďalšie pokyny išli od tejto osoby a obžalovaní sa vôbec s týmto nezaoberali. Ďalej pokiaľ ide o argumentáciu prokuratúry, ktorá zaznela v dôvodoch odvolania, ohľadne toho, že znalec Ing. S. nemal dôvod alebo motiváciu či zisk z toho, že podal nesprávny znalecký posudok, je potrebné uviesť, že dôvodom jeho konania pri vypracovávaní a podaní znaleckého posudku mohla byť jeho nedôslednosť, keď napokon tento znalec bol zo zoznamu znalcov vyškrtnutý. Poukázal na zásadu ultima ratio, v zmysle ktorej trestné konanie či trestný postih je poslednou voľbou v situáciách, keď vzťahy medzi subjektmi práva riešia kódexy civilného či obchodného práva nemá nahrádzať takéto riešenie. V tejto súvislosti aj poukázal, že obžalovaní ručia osobným majetkom za celý dlh, ako aj na to, že podali žalobu proti Ministerstvu pôdohospodárstva, pričom medzitýmny rozsudok už nadobudol právoplatnosť, teda v ďalšom sa bude konať už len o výške škody. Poukazujúc na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia k odvolaniu prokuratúry obhajca obžalovaných navrhol toto odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Obhajca obžalovaného O.. O. P., P. na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave sa v plnej miere sa pridržal písomného vyjadrenia zo dňa 20. 02. 2018, ako aj ostatných vyjadrení a prednesov predostretých v rámci tohto trestného konania a navrhol odvolanie krajskej prokuratúry zamietnuť ako nedôvodné. Obžalovaný U.. O. I. na verejnom zasadnutí Krajského súdu v Bratislave sa pridržal všetkého toho, čo už v tomto konaní vypovedal vrátane toho, čo uviedol pred Okresným súdom Bratislava I. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd, nezistiac dôvody pre zamietnutie odvolania Krajskej prokuratúry Bratislava podľa § 316 ods. 1 Tr. por., ani dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. por., na podklade podaného odvolania preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Svoju prieskumnú povinnosť okrem vytýkaných chýb zameral aj na prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, avšak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.1 Tr. por. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. V medziach svojej prieskumnej povinnosti dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie Krajskej prokuratúry Bratislava nie je dôvodné. Treba hneď úvodom uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného zločinu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o výroku o nevine a náhrade škody s tým, že vyvodil z dôkazov skutkové zistenia, ktoré sú správne pričom v dôvodoch rozsudku precízne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaného dokazovania v naznačenom smere. Z odôvodnenia je zrejmé ako sa vyrovnal s obžalobou ako aj s obhajobou obžalovaných, a tiež akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke neviny a náhrady škody tak, ako to predpokladá § 168 Tr. por. S vyčerpávajúci dôvodmi rozsudku súdu prvého stupňa sa Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, v celom rozsahu stotožňuje a na tieto aj v podrobnostiach poukazuje bez potreby opakovania všetkých tam uvádzaných dôvodov. Primárne je nevyhnutné uviesť, že rozhodnutie o vine obžalovanej osoby musí vychádzať z vykonaných dôkazov (získaných zákonným spôsobom), ktorých vyhodnotením nie je možné dospieť k inému záveru, resp. ktoré nepripúšťajú aj alternatívny a pre obžalovaného priaznivejší záver, pokiaľ ide o otázku viny. Vina obžalovaného musí byť teda jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná. Obžalovaný pritom nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, čo je vyjadrené v zásade, že nedokázaná vina má rovnaké dôsledky ako dokázaná nevina. Uznanie viny zo žalovanej trestnej činnosti nie je možné založiť na hypotetických záveroch, ktoré sú v rovine pravdepodobnosti, a to ani pravdepodobnosti vyššieho stupňa. Pre takýto výrok musí byť daná istota, o ktorej, vychádzajúc z hodnotenia vykonaných dôkazov, nie je dôvod pochybovať. Ak po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov zostanú pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti významnej čo do otázky viny (vrátane tej, z ktorej možno vychádzať pri posudzovaní otázky zavinenia), nemožno rozhodnúť v neprospech obžalovaného. Inak povedané, ak v konkrétnej trestnej veci vykonané dôkazy pripúšťajú alternatívnu možnosť o nevine, je súd povinný v zmysle princípu „in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech veci obžalovaného)“ obžalovaného spod podanej obžaloby oslobodiť. Odvolací súd prízvukuje, že tento princíp sa odvíja od jednej z najzákladnejších zásad trestného konania, ktorou je zásada prezumpcie neviny. Prezumpcia neviny vždy (aj pri zavedení kontradiktórnych prvkov do trestného procesu) vyžaduje, aby to bol štát, ktorý nesie v trestnom konaní konkrétne dôkazne bremeno v otázke viny. Pokiaľ možno v trestnom konaní na základe vykonaného dokazovania dospieť k niekoľkým pravdepodobným skutkovým verziám, je súd povinný prikloniť sa k verzii, ktorá je pre obvineného/ obžalovaného priaznivejšia, nakoľko iba tak nedochádza k porušeniu princípu rozhodovania in dubio pro reo, a tým aj zásady prezumpcie neviny. Teda ani vysoký stupeň podozrenia sám o sebe nemôže byť zákonným podkladom pre odsudzujúci výrok. Trestné konanie vyžaduje v tomto ohľadu ten najvyšší možný stupeň istoty, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, aspoň na úrovni všeobecného pravidla „preukázania mimo akúkoľvek rozumnú pochybnosť“. V konaní pred okresným súdom bol vykonaný celý rad dôkazov. Sumarizujúc vykonané dôkazy z pohľadu odvolacieho konania, so zreteľom na odvolacie námietky odvolateľa, krajský súd v úplnej názorovej zhode s prvostupňovým súdom konštatuje, že časové súvislosti spojené s kúpou časti podniku, dátumu uzatvorenia úverovej zmluvy s bankou, dodaním predmetného kútra spoločnosťou S. - U. spol. s. r.o. a vstupu spoločnosti Q. O. s. r. o do záväzkového vzťahu s poškodenou spoločnosťou v kontexte ostatných preukázaných skutočností objektívnej povahy nesvedčia pre existenciu požadovanej formy zavinenia pri trestnom čine podvodu podľa § 221 Tr. zák. Deň nadobudnutia podniku spoločnosťou Q. O. s. r. o., dôvod vypracovania znaleckého posudku, ktorý evidentne nemohol byť tým dôvodom, ktorý sa snažil prezentovať svedok U.. D. S., iniciatíva U.. K. Z. a skutočnosť, že nebolo preukázané, že by sa obžalovaní snažili poškodenému nanútiť ako zábezpeku daný kúter a nie nastrekovačku a baličku, svedčia pre opačný záver, ako ten, ktorý prezentuje krajská prokuratúra, t. j. že obžalovaní U.. O. I. a U.. U. Y. v nijakom smere nemali úmysel poškodenú spoločnosť uviesť do omylu spôsobom kladeným im obžalobou za vinu. I podľa názoru odvolacieho súdu vina, resp. existencia úmyselnej formy zavinenia u obžalovaných by totiž okrem iného predpokladala ich snahu zatajiť všetky rozhodné okolnosti, na základe ktorých by zo strany poškodenej spoločnosti bolo možné zistiť stav a skutočnú hodnotu daného kútra. Z vykonaného dokazovania pred okresným súdom je zrejmé, že ani jeden z obžalovaných nebránili osobe K. Z., aby sa s predmetným kútrom oboznámil, vyhotovil si prípadne fotodokumentáciu a urobil si tak skutočnú predstavu o stave kútra v tom smere, či o jeho reálnej hodnote možno mať dôvodné pochybnosti. Pre existenciu úmyselného zavinenia preto ani nie je rozhodujúci ten fakt, či svedok Z. skutočne takto konal, t. j. či sa so stavom kútra oboznámil. Z výsledkov dokazovania pred prvostupňovým súdom je zrejmé, že žiadna snaha obžalovaných o znemožnenie oboznámiť sa so stavom kútra preukázaná nebola. Naopak. Obžalovaní z tohto hľadiska konali spôsobom, ktorí možno považovať za súčinný pre účely posúdenia daného zariadenia, pričom akýkoľvek relevantný písomný doklad o nadobúdacej cene kútra (písomná kúpna zmluva, faktúra) obžalovaní poškodenej spoločnosti predložiť nemohli, nakoľko takéto doklady v rozhodnom čase ani neexistovali, pričom nikto z poškodenej spoločnosti takéto doklady ani nežiadal. Priliehavý je právny názor súdu prvého stupňa, že vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, a predovšetkým časové súvislosti, nemôže v neprospech obžalovaných svedčiť ani to, že v protokole o zaradení majetku uviedli obstarávaciu cenu kútra ku dňu 28. 02. 2009 vo výške 463.367,19 Eur, nakoľko sama táto skutočnosť, ku ktorej došlo v období 5 mesiacov pred uzavretím zmlúv s poškodenou spoločnosťou, nesvedčí o úmysle obžalovaných uviesť poškodenú spoločnosť do omylu, ale mohla by byť (hypoteticky) maximálne dôvodom na podozrenie, či nedošlo ku skutočnostiam odôvodňujúcim záver o spáchaní trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 Tr. zák. Veľmi správne postupoval prvostupňový súd, keď vzhľadom na vymedzenie skutku, ktorý je predmetom obžaloby, nepovažoval za potrebné sa uvedenými okolnosťami bližšie zaoberať okrem konštatovania, že všetky v tejto trestnej veci zistené skutočnosti by bolo potrebné zohľadňovať aj pri posudzovaní úmyselnej formy zavinenia vyžadovanej pri tomto trestnom čine. Napokon tento svoj postup okresný súd priliehavo odôvodnil tým, že v posudzovanom prípade nie je možné rozumne uvažovať v takej rovine, že by si obžalovaní do účtovníctva cez uvedený protokol zahrnuli zmienenú obstarávaciu cenu s úmyslom dopustiť sa niekedy v budúcnosti na základe nimi nevyvolanej aktivity podvodného konania. Vyhodnotením vykonaných dôkazov teda prvostupňový súd správne ustálil, že obhajoba obžalovaných bola v danej trestnej veci potvrdená takmer vo všetkých smeroch, keď dôvodil, že väčšina obhajobných tvrdení obžalovaných sa ukázala ako pravdivá, resp. nebola v žiadnej relevantnej časti vyvrátená. Aj podľa názoru odvolacieho súdu opodstatnenosť obhajoby obžalovaných potom logicky mohla viesť iba k jedinému možnému záveru o neexistencii úmyslu uviesť poškodenú spoločnosť do omylu a spôsobiť následok predpokladaný v danej skutkovej podstate. V dôsledku uvedeného nebol naplnený jeden z obligatórnych znakov žalovanej skutkovej podstaty (subjektívna stránka) trestného činu v čom sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so súdom prvého stupňa. Nakoľko skutok, ktorý je obžalovanému kladený za vinu, nebolo a nie je možné subsumovať ani pod žiadnu inú skutkovú podstatu trestného činu upravenú v osobitnej časti Trestného zákona, okresný súd nemal inej možnosti len obžalovaných U.. O. I. a U.. U. Y. spod podanej obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodiť, pretože skutok nie je trestným činom. Vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok súd prvého stupňa v súlade so zákonom obligatórne podľa § 288 ods. 3 Tr. por. odkázal poškodenú spoločnosť U.-P. S. s. r. o., so svojím nárokom na náhradu škody na civilný proces. S poukazom na vyčerpávajúce odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku ako aj vzhľadom na precízny faktický a právny rozbor prerokúvaného prípadu okresným súdom, odvolací súd uzatvára, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa tak, ako už bolo spomenuté vyššie. Z rozhodnutia okresného súdu možno podľa názoru krajského súdu zrozumiteľne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností vyvodiť prečo a z akých dôvodov bolo rozhodnuté o oslobodení oboch obžalovaných spod predmetnej obžaloby krajskej prokuratúry. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.