Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/83/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116219822 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116219822.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: W.. J.. G. Ď., L.. XX. XX. XXXX, J. Y. A.. Č.. XX, J., zastúpený advokátom: JUDr. Jindřich Stoszek, Černyševského ul. č. 26, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody v sume 10. 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 25. mája 2018, č. k. 17C/76/2016 - 96, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu istinu 10. 000 eur s 5, 05 % úrokom z omeškania ročne od 01. 08. 2016 do zaplatenia titulom nesprávneho úradného postupu zamietol v celom rozsahu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 4 ods. 3, § 9 ods. 1, 2 a § 15 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., § 62 ods. 1, § 63 ods. 1, § 64 ods. 1 až 3 zákona o súdoch a vecne tým, že žalobnému nároku žalobcu, ktorý sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 3Obo/57/2011, ktoré mal spôsobiť bývalý sudca Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, I.. G. K. tým, že jemu pridelený spis vrátil predsedníčke senátu po 22 mesiacoch bez vybavenia s odôvodnením, že je vo veci vylúčený, nakoľko rozhodoval vo veci v 5-člennom senáte, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu, pretože vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca nepodal predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy, nakoľko sa o prieťahoch dozvedel po tom, čo bolo súdne konanie v tejto inštancii skončené z dôvodu, že nebol v prejednávanom spore splnený základný predpoklad na priznanie uplatneného nároku, keďže žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, a preto sa v ďalšom už nezaoberal ostatnými predpokladmi na priznanie nároku (vznik ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou ujmou). Rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie odôvodnil právne ustanovením § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému však náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov neuplatnil. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C. s. p.) a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že nepodal predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažnosť na prieťahy, pretože jeho podanie zo dňa 04. 07. 2016, adresované predsedovi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, treba vnímať aj ako sťažnosť na prieťahy, a preto si splnil formálne predpoklady na uplatnenie nároku týmto podaním, keď napokon z odpovede podpredsedníčky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 07. 2016 vyplýva, že jeho podanie vníma a posudzuje ako sťažnosť na prieťahy v konaní. Namietol, že súd prvej inštancie napriek tomu, že na pojednávaní dňa 17. 06. 2017 vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s podaním zo dňa 04. 07. 2016, dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, ktoré je v priamom rozpore s obsahom podania zo dňa 04. 07. 2016 s tým, že medzi účastníkmi konania (strany sporu od 01. 07. 2016, pozn. odvolacieho súdu) nebola sporná skutočnosť, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Poukázal na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpjf 145/78 k otázke postupu súdu v prípade, že nárok nebol predbežne prerokovaný v zmysle ust. § 9 zák. č. 58/1969 Zb. s tým, že aj prípadné nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní je odstrániteľnou vadou konania a súd prvej inštancie mohol a v prípade pochybností ho aj mal vyzvať na jej odstránenie. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje s dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie, ktorý vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledkom bol riadne zistený skutkový stav odôvodňujúci zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania existencie nesprávneho úradného postupu ako jedného zo základných hmotnoprávnych predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti. Uviedol, že podanie žalobcu zo dňa 04. 07. 2016, adresované Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, nemožno považovať za sťažnosť na prieťahy v konaní, a to ani pre účely zák. č. 514/2003 Z. z., keď s poukazom na zmysel a účel sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, ktorý však môže pretrvávať len do momentu vydania meritórneho rozhodnutia vo veci s tým, že v konaní nebolo dokazovaním vykonaným na návrh žalobcu preukázané, že v súdnom konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Obo 57/2011 žalobca na to príslušnému orgánu (predsedovi súdu alebo ústavnému súdu) podal v jeho priebehu sťažnosť na prieťahy, nakoľko podanie zo dňa 04. 07. 2016, ktorým sa žalobca domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, a ktoré žalobca súčasne považuje za „sťažnosť na prieťahy pre účely § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.“, bolo súdu adresované 3 roky po nadobudnutí právoplatnosti meritórneho rozhodnutia v konaní sp. zn. 3Obo 57/2011. Poukázal na skutočnosť, že samotné podanie sťažnosti na prieťahy nezakladá splnenie predpokladu podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. a tým aj dôvodnosť nároku na náhradu škody, ako sa domnieva žalobca, pretože v zmysle uvedeného ustanovenia pre preukázanie existencie prieťahov v súdnom konaní je smerodajným výsledok vybavenia tejto sťažnosti, pričom zo žalobcom predkladaných a súdom vykonaných dôkazov nevyplýva, že by v konaní sp. zn. 3Obo 57/2011 vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky boli orgánmi na to príslušnými (predseda súdu, ústavný súd) konštatované zbytočné prieťahy. Žalovaný považoval za nesprávne aj presvedčenie žalobcu, že nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní je odstrániteľnou vadou konania, na ktorej odstránenie mal súd prvej inštancie postupom podľa § 129 ods. 1 C. s. p. žalobcu vyzvať, keďže je na žalobcovi domáhajúcom sa náhrady škody, aby uniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení o nesprávnom úradnom postupe, a tak procesná aktivita pri predkladaní dôkazov na preukázanie tvrdení je výlučne na ňom. 4. Žalobca sa k uvedenému vyjadreniu žalovaného vyjadril tak, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojej argumentácie, ktorú vo veci prezentoval. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 ods. 1 a § 380 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2018 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený stranám sporu zákonným spôsobom. 6. Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu domáhajúceho sa voči žalovanému náhrady škody v sume 10. 000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5, 05 % ročne od 01. 08. 2016 do zaplatenia, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom (zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní v trvaní takmer dva roky) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3Obo 57/2011 z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu na priznanie uplatneného nároku. 8. Podľa § 3 ods. 1, písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 9. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 10. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zákonnými podmienkami pre vyvodenie objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, ktoré musia byť splnené súčasne, sú: nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, škoda, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý konanie spočívajúce v nečinnosti sudcu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky I.. G. K., ktorým mala byť žalobcovi spôsobená škoda, kategoricky skúmal žalobcom namietaný nesprávny úradný postup v intenciách ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. 12. V posudzovanej veci nebolo medzi procesnými stranami sporné, že žalobca podaním zo dňa 04. 07. 2016 požiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, sporné zostali skutkové okolnosti významné pre posúdenie namietaného nesprávneho úradného postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako orgánu verejnej moci, keď mal súd prvej inštancie bezpečne preukázanú skutočnosť, že žalobca sa neobrátil na príslušný orgán so sťažnosťou na prieťahy, nakoľko v prvoinštančnom konaní výslovne uviedol, že sťažnosť na prieťahy, adresovanú predsedovi súdu, nepodal. Vzhľadom na uvedené vyhlásenie žalobcu, súd prvej inštancie nemohol objektívne dospieť k inému záveru, ako konštatovať nepreukázanie nesprávneho úradného postupu žalobcom, nakoľko posúdenie nesprávnosti úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch závisí od výsledku vybavenia sťažnosti na prieťahy. 13. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že žalobca až v priebehu odvolacieho konania zmenil svoju doposiaľ prezentovanú argumentáciu, keď vecný dôvod svojho odvolania založil na tom, že jeho podanie zo dňa 04. 07. 2016 - žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - treba chápať zároveň ako sťažnosť na prieťahy s tým, že uvedené podanie takto vnímala aj podpredsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo svojej odpovedi zo dňa 13. 07. 2016, a preto vzhľadom na procesnú obranu žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorom nespochybňoval skutočnosť, že sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3Obo 57/2011 nepodal z dôvodu, že vo veci už bolo rozhodnuté, a preto si bol vedomý neopodstatnenosti tejto sťažnosti, je odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa povahy a obsahu podania zo dňa 04. 07. 2016 zjavne účelová. 14. Odvolací súd nemohol prisvedčiť vyššie uvedenej odvolacej námietke žalobcu ani po posúdení podania zo dňa 04. 07. 2016, nakoľko z jeho obsahu jednoznačne vyplýva, že žalobca uvedeným podaním žiadal Najvyšší súd Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody s uvedením skutkových okolností, od ktorých odvodzuje svoj nárok a s uvedením návrhu (petitu) na náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy s tým, že k tejto žiadosti sa vyjadrila predsedníčka senátu I.. I. X. dňa 13. 07. 2016, a teda evidentne nie je správna námietka žalobcu, že podpredsedníčka Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posúdila predmetné podanie ako sťažnosť na prieťahy, pretože k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa vyjadrila zákonná sudkyňa konajúca v právnej veci sp. zn. 3Obo 57/2011, a nie podpredsedníčka súdu ako štatutárny orgán správy súdy, ktorý je príslušný na vybavenie sťažnosti postupom podľa ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). 15. Na základe takto zistených skutočností je navyše zrejmé, že bez ohľadu na charakter podania zo dňa 04. 07. 2016, ktorým argumentoval žalobca v odvolacom konaní, tento nepreukázal skutočnosť, že predseda súdu, ktorý je príslušný na vybavenie sťažnosti podľa ust. § 63 ods. 1 zákona o súdoch, konštatoval ním namietané zbytočné prieťahy v konaní vedenom na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3Obo 57/2011, keď ani inými zákonom ustanovenými individuálnymi právnymi aktmi (podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.) neboli konštatované zbytočné prieťahy, resp. deklarované porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v dotknutom konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. 16. K odvolacej námietke žalobcu, že nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní je odstrániteľnou vadou konania, na ktorej odstránenie ho mal súd prvej inštancie vyzvať, odvolací súd v zhode s názorom žalovaného uvádza, že povinnosť žalobcu uniesť dôkazné bremeno v konaní nemožno prenášať na súd, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že ak súd prvej inštancie zistil rozpor medzi obsahom listinného dôkazu (podaním zo dňa 04. 07. 2016) a vyjadrením žalobcu na pojednávaní dňa 27. 04. 2018, mal ho odstrániť, nakoľko odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie jednak nevzhliadol (a ani nemal dôvod vzhliadnuť) žalobcom tvrdený rozpor, keďže obsah žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v súvislosti s inštitútom sťažnosti na prieťahy nebol v prvoinštančnom konaní sporný, a zároveň je nutné uviesť, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie v súvislosti s posudzovaním hmotnoprávnej otázky týkajúcej sa nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci (konkrétne zbytočných prieťahov v súdnom konaní) nemožno už len z hľadiska elementárnej logiky kvalifikovať ako vadu konania, resp. odstrániteľný nedostatok v procesných podmienkach konania, nakoľko skutočnosť, ktorú žalobca domnelo alebo zámerne označil ako vadu konania, predstavuje v posudzovanom spore okolnosť, od ktorej závisí základný hmotnoprávny predpoklad pre priznanie uplatneného nároku na náhradu škody, a teda v konečnom dôsledku určuje úspech žalobcu v spore, preto procesná iniciatíva v tomto smere prislúcha výlučne žalobcovi, ktorý je pánom sporu - dominus litis, z dôvodu ktorého je názor žalobcu, že aj prípadné nepodanie sťažnosti na prieťahy v konaní je odstrániteľnou vadou konania, absolútne právne irelevantný. 17. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol a vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie pre rozhodnutie vo veci samej riadne zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie, odvolací súd sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a ako vecne správny ho potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).