Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/54/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116227611 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1116227611.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Richarda Molnára a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci proti obžalovanému T. C., stíhaného pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Tk/3/2016 zo dňa 08.03.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. júla 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného T. C., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Tk/3/2016 zo dňa 08.03.2018 bol obžalovaný T. C. uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že dňa 06.07.2016 v presne nezistenom čase najskôr od 21.00 hod. najneskôr do 23.00 hod. v Bratislave - Dúbravke za T. ulicou v lesnom poraste, v chatke (unimobunke), ktorá sa nachádza na GPS súradniciach I C pod vplyvom alkoholu a pocitu žiarlivosti, veľkou silou a prudkosťou bodol kuchynským nožom s rukoväťou čiernej farby a čepeľou o dĺžke 18 cm na prednú plochu hrudníka vľavo svoju družku poškodenú I. W., o ktorej si myslel, že táto ho podvádza, resp. ho mieni podviesť, ktorá sa v tom čase nachádzala v štádiu ťažkého stupňa opitosti, čím jej spôsobil bodnú ranu hrudníka s bodným kanálom dĺžky cca 20 cm, ktorý prechádzal prednou hrudnou stenou s porušením chrupavky tretieho ľavého rebra, prenikal osrdcovníkom a srdcom v oblasti pravej a ľavej komory (bodný kanál srdcom mal dĺžku 9,5 cm) a malý povrchový defekt pohrudnice v úrovni prichrbticovej čiary v 9. medzirebrí vľavo, čo spôsobilo krvácavý šok v dôsledku masívneho zakrvácania do ľavej pohrudnicovej dutiny do osrdcovníkovej dutiny spojeného s vonkajším krvácaním z bodnej rany, následkom ktorého dňa 06.07.2016 v čase medzi 22.00 hod. a 23.00 hod. poškodená I. W., narodená XX.XX.XXXX, zomrela. Za to mu bol podľa § 145 ods. 2 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 20 rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák. bol obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1, § 78 ods. 1 Tr. zák. súd uložil obžalovanému ochranný dohľad v trvaní 3 roky. Podľa § 73 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému uložil aj ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný T. C., ktoré odôvodnil samostatne, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu. V odvolaní koncipovanom obhajcom namieta, že nesúhlasí so znaleckým posudkom, ktorý bol realizovaný po 16 mesiacoch a hoci boli za obžalovaným traja znalci, vyšetrenie trvalo iba dve hodiny. Domnieva sa, že v tak krátnej dobe nie je možné stanoviť úplne presne inú diagnózu, ako bola predchádzajúca. Nový znalecký posudok nevychádza vôbec z reality, je nepresný a nevysvetlil, prečo došlo k úplne inej diagnóze, ako bola uvedená predtým. Znalci nebrali do úvahy ani skutočnosť, že obžalovaný má stále halucinácie a stále navštevuje psychiatričku v ústave. Berie lieky a to Tiameptín, Hypnogén a Rispen. Nevie si preto vysvetliť, ako mohli prísť znalci k diagnóze, to by sa dalo iba pri pozorovaní v psychiatrickom zariadení. Namieta aj právnu kvalifikáciu skutku. Od začiatku sa priznal k spáchaniu skutku a napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní trestnej činnosti. Nesuhlasí s tým, že poškodená bola jeho blízka osoba, alebo dokonca družka. Žili spolu v jednej unimobunke a dokonca spolu aj spali. Posledný rok pred skutkom už spolu neboli, lebo poškodená odišla. O tom svedčí aj výpoveď svedkyne D. ktorá naviac tvrdila, že poškodená bola lesbička. Vzhľadom na uvedené mala byť ustálená právna kvalifikácia podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. V prípade, ak skutkový stav zostane nezmenený, tak je názoru, že je možné uloženie miernejšieho trestu za použitia ustanovenia § 39 Tr. zák. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol v zmysle jeho návrhu. V odvolaní, ktoré skoncipoval obžalovaný samostatne, namieta znalecký posudok Prof. H., nakoľko ten sa nezakladá na pravde. V posudku neboli uvedené úrazy, ktoré boli zapríčinené tým, že počul hlasy, ktoré mu kázali, aby skočil pod auto, bol hospitalizovaný na tramatológii na Kramároch, kde bol operovaný. Znalci to nedali do posudku lebo sa im to nehodilo a túto správu si ani nevyžiadali z nemocnice. Raz mu hlas nakázal, aby zliezol po hromozvode z piateho poschodia a pri páde si zlomil nohu a poranil si hlavu. Upozorňuje na znalecký posudok PhDr. I., ktorý u neho nezistil sklon k patologickej agresii. Nebolo mu urobené CT vyšetrenie hlavy. Po vražde nafúkal 0,37 promile, takže znalci nemôžu operovať s tým, že bol opitý. Znalci takisto ako MUDr. K., nevedeli určiť presne jeho diagnózu. Chybu urobili orgány činné v trestnom konaní, ktoré ho hneď po skutku mali dať vyšetriť. Znalci taktiež nenapísali do posudku, že po poslednej liečbe absolvoval desaťmesačnú ambulantnú liečbu, pri ktorej radikálne znížil pitie alkoholu. Od jeho psychiatričky taktiež neboli vyžiadané podklady. Žiada, aby znalecký posudok urobili nezávislí znalci a bolo mu urobené CT hlavy. Myslí si, že posudok MUDr. K. mal byť zrušený iba čiastočne. Je názoru, že okresný súd mal povoliť vypočuť ním navrhovaných svedkov H. a D.. Mali sa radi s poškodenou, ale po návrate poškodenej do chaty už boli iba kamaráti a on bol iba jej ochranca. X. H. vo svojej výpovedi klame, nakoľko spával s nimi v miestnosti. Poškodená bola lesbička, ktorá si v base našla priateľku. Svedkovia H., C., H. a J. sú nedôveryhodní, lebo sú alkoholici. Namieta, že došlo k porušeniu jeho práva na rovnosť zbraní, pretože obvinený musí mať vždy možnosť realizovať právo na obhajobu a mať možnosť vypočuť svedkov a spochybniť ich. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného uviedol, že sa pridržiava písomne podaného odvolania. Obžalovaný od začiatku nepopiera spáchanie skutku, namieta iba právnu kvalifikáciu, nakoľko poškodenú nepovažuje za blízku osobu. Namieta tiež znalecký posudok znaleckého ústavu. Vzhľadom na uvedené ponecháva na úvahu krajského súdu, či nie je potrebné vyžiadať tretí posudok. Poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom uložený trest je neprimerane vysoký. Navrhol zvážiť možnosť postupu podľa § 39 Tr. zák. Prokurátor krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný. Obžalovaný uviedol, že je vinný z toho, čo sa stalo. Ľutuje to, ale nevie to vrátiť späť. Svedkyňa D. potvrdila, že poškodená zdedila finančnú hotovosť 47.000 euro, následne si prenajala byt, v ktorom žila. Celý rok teda nebol s ňou v kontakte a nie je možné ju považovať za jeho družku. Keď poškodená minula peniaze, stala sa bezdomovkyňou, kamarátili sa, chránil ju pred inými, ale nežili v druhovskom pomere. Poškodená bola aj tri mesiace vo výkone trestu. Pridržiava sa prednesu svojho obhajcu. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd pripomína, že v predmetnej trestnej veci už Krajský súd v Bratislave rozhodoval a to kasačným uznesením sp. zn. 4To/75/2017 zo dňa 27.07.2017, keď postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1Tk/3/2016 zo dňa 30.05.2017 a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Dôvodom kasačného rozhodnutia odvolacieho súdu bola skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy ohľadne právnej kvalifikácie stíhaného skutku, ako aj z dôvodu chýb znaleckého psychiatrického posudku v zmysle § 146 Tr. por., ktorý bol vypracovaný znalcom MUDr. W. K. o duševnom stave obžalovaného. Pokiaľ ide o výrok o vine zo spáchania žalovaného obzvlášť závažného zločinu, tak odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Výrok o vine obžalovaného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1, ods. písm. c) Tr. zák. nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti. Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaný dňa 06.07.2016 v chatke nachádzajúcej sa v Bratislave - Dúbravke za T. ulicou, pod vplyvom alkoholu, bodol kuchynským nožom s čepeľou noža v dĺžke 18 cm poškodenú I. W. a to spredu do ľavej časti hrudníka, čím jej spôsobil bodnú ranu hrudníka s bodným kanálom dĺžky cca 20 cm v dôsledku čoho poškodená zomrela. Tieto skutkové okolnosti možno nepochybne vyvodiť z výpovede obžalovaného, ktorý sa opakovane priznal k fyzickému útoku na poškodenú za použitia noža, ako aj z výpovede svedka X. H., ktorý bol prítomný pri spáchaní stíhaného skutku. Skutočnosť, že smrť poškodenej bola v príčinnej súvislosti s bodnou ranou hrudníka s prebodnutím srdca, vyplýva zo znaleckého posudku z prehliadky a pitvy poškodenej. V konaní pred súdom prvého stupňa bolo teda bez rozumných pochybností preukázané, že sa stal skutok uvedený v obžalobe, ako aj to, že tento skutok spáchal obžalovaný. Rovnako tak nebolo medzi stranami sporné, že skutok popísaný v skutkovej vete obžaloby napĺňa znaky základnej skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 Tr. zák. (prudký útok nožom s čepeľou o dĺžke 18 cm na ľavú oblasť hrudníka poškodenej svedčí o úmysle obžalovaného spôsobiť smrť poškodenej). K tejto právnej kvalifikácii nevzniesli strany žiadne námietky (obhajca obžalovaného navrhoval v záverečnej reči na hlavnom pojednávaní uznať vinu podľa § 145 ods. 1 Tr. zák.) a nemá k nej námietky ani odvolací súd. Sporným bolo naďalej to, či bol naplnený aj znak kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu vraždy spočívajúci v tom, že tento trestný čin bol spáchaný na chránenej osobe (§ 145 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.), ktorou sa v zmysle § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. rozumie aj blízka osoba, ako aj to, či bol obžalovaný v čase spáchania skutku príčetný, zmenšene príčetný alebo nepríčetný. Pokiaľ ide o kvalifikačný znak „blízka osoba“, tak krajský súd opakuje svoje závery z vyššie citovaného kasačného uznesenia, na ktorých zotrváva, pretože dokazovanie vykonané na hlavnom pojednávaní po zrušení predchádzajúceho rozsudku, na nich nič nezmenilo. Podľa § 127 ods. 4 Tr. zák. sa blízkou osobou rozumie, príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel. Iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že Trestný zákon rozlišuje dve skupiny blízkych osôb, pričom do prvej skupiny patria príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel. Tieto osoby sú považované za blízke osoby bez ohľadu na to, aké vzťahy v skutočnosti tieto osoby medzi sebou majú, respektíve bez ohľadu na to, či by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá pociťovala ako ujmu vlastnú. Do druhej skupiny blízkych osôb Trestný zákon zaraďuje iné osoby (než osoby patriace do skupiny prvej), ktoré sú v rodinnom (napríklad bratranci a sesternice) alebo obdobnom (napríklad druh a družka, t. j. partnerské spojenie muža a ženy, ktorí nie sú zviazaní manželských zväzkom) pomere, avšak len za predpokladu, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Alebo povedané inak, existencia rodinného alebo obdobného vzťahu medzi osobami ešte neznamená, že ide o osoby blízke. Vedľa uvedeného vzťahu musí medzi nimi existovať aj vzťah citový, ktorý charakterizuje zákon práve tak, že by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako ujmu vlastnú. Je preto nutné v každom takomto prípade individuálne skúmať, či tu takýto citový vzťah bol alebo nebol (v čase spáchania skutku). Skutočnosť, či tu je rodinný alebo obdobný vzťah medzi osobami, ako aj skutočnosť, či medzi osobami v rodinnom alebo obdobnom pomere je aj bližší citový vzťah, prislúcha v konečnom dôsledku uvážiť a rozhodnúť súdu. Pri tomto posudzovaní súd pritom nemôže vychádzať iba z údajov určitej osoby, ktorej sa posudzovanie týka a ktorá tieto údaje mení a prispôsobuje podľa vývoja dokazovania (v danom prípade obžalovaného), ale predovšetkým z hľadiska objektívneho a spoločenského. Súd musí teda vyhodnotiť, či z hľadiska spoločenskej morálky, priahlidnuc na všetky dôležité okolnosti prípadu, tu mohol alebo nemohol byť citový vzťah medzi osobami, ktorých vzájomný pomer možno označiť za rodinný alebo obdobný rodinnému. Takýto citový vzťah, ktorý napĺňa pojem „blízkej osoby“ v zmysle Trestného zákona medzi mužom a ženou možno vyvodzovať hlavne vtedy, ak vzhľadom na spôsob spolužitia týchto osôb a vzhľadom na kvalitu a intenzitu vzájomných stavov, možno dôvodne existenciu ich partnerského vzťahu predpokladať. Krajský súd je názoru, že z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní nepochybne vyplýva, že obžalovaného a poškodenú je možné považovať za vzájomne blízke osoby v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák. V tomto smere odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný bol s poškodenou v partnerskom vzťahu (t. j. v pomere obdobnom pomeru rodinnému) a bol medzi nimi aj bližší citový vzťah. Obžalovaný býval s poškodenou v jednej chatke, spávali spolu na jednej posteli a mali spolu žiť aj intímne. Svedok X. H., ktorý býval taktiež v rovnakej chate, vypovedal, že obžalovaný obýval vrchnú časť chatky a on (svedok) pivničnú časť chatky. Poškodená bývala s obžalovaným, spávala s ním na jednej posteli, ktorý sa do nej zamiloval a žili spolu. Obžalovaný nedal na ňu dopustiť a aj ona si ho bránila. Obžalovaný bol veľmi žiarlivý, žiarlil na všetkých. S uvedenou výpoveďou korešponduje aj výpoveď svedka T. H., ktorý uviedol, že obžalovaný oslovoval poškodenú moja maminka, moje zlatíčko. Vypisoval jej zamilované listy a posielal do basy a oslovoval ju aj moja budúca manželka. Obžalovaný sa chválil tým, že mal s poškodenou sexuálny pomer. Obdobne vypovedal aj svedok C. C., ktorý uviedol, že obžalovaný poškodenej hovoril miláčik a mamička a vraj chceli spolu odísť z chatky a začať nový život, obžalovaný bol jej ochranca a žiarlil na ňu. Aj svedok C. J. vypovedal, že obžalovaný s poškodenou spávali spolu na jednej posteli, oslovoval ju moja mamička, mačička, líškal sa jej, ona sedela pri ňom a túlila sa k nemu. Obžalovaný bol veľmi žiarlivý. Tejto výpovedi zodpovedajú aj výpoveď svedkov - príslušníkov Policajného zboru S. J. a W. H., ktorí boli privolaní na miesto činu bezprostredne po spáchaní skutku s tým, že obžalovaný uvádzal, že zabil svoju priateľku, ako aj výpoveď svedkyne K. D. (tety poškodenej), ktorá vypovedala, že poškodená mala síce lesbické sklony, avšak poškodená sa jej zdôverila, že má priateľa a chcú sa osamostatniť. Z týchto dôkazov pre odvolací súd nepochybne vyplýva, že obžalovaný a poškodená mali objektívne spolu bližší citový partnerský vzťah a preto ich je nutné označiť za osoby blízke. S týmto dokazovaním v konečnom dôsledku korešpondujú aj prvotné výpovede obžalovaného v prípravnom konaní, v ktorých celkom jednoznačne označoval poškodenú za osobu, ktorú miloval, s ktorou žil spoločný život (chodili spolu), s ktorou mal aj sexuálny pomer a s ktorou si aj písal v čase, keď bola vo výkone trestu odňatia slobody. Práve v jednom z listov mu mala písať aj to, aby sa snažil niečo vymyslieť, že spolu odídu z tej chatky a začnú niečo v budúcnosti. Obžalovaný pritom uvádzal, že poškodená ho brala ako partnera a on ju bral ako partnerku. Vo svetle všetkých uvedených dôkazov krajský súd konštatuje, že neskoršie zmeny výpovede obžalovaného ohľadne jeho vzťahu k poškodenej, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Práve naopak, z vykonaného dokazovania, ktoré bolo popísané vyššie, je zrejmé, že jeho zmeny výpovede v tomto smere boli vedené len snahou o úpravu právnej kvalifikácie v jeho prospech. Pokiaľ sa v priebehu trestného stíhania namietalo, že obžalovaný a poškodená neboli blízke osoby najmä s poukazom na lesbické sklony poškodenej, tak túto námietku považuje odvolací súd za nesprávnu. Aj prípadné lesbické sklony poškodenej totiž nevylučovali, aby zároveň žila v bližšom citovom vzťahu s mužom. To napokon vyplýva aj zo svedeckej výpovede tety poškodenej (K. D.), ktorá síce potvrdila, že poškodená mala lesbické sklony, avšak zároveň aj uviedla, že sa jej poškodená zdôverila, že má priateľa a chcú sa osamostatniť. Skutočnosť, že poškodená bola počas vzájomného vzťahu s obžalovaným aj vo výkone trestu odňatia slobody, taktiež nenarušuje skutočnosť, že z objektívneho hľadiska medzi obžalovanou a poškodenou existoval bližší citový vzťah, čoho dôkazom je aj to, že si spolu písali počas pobytu poškodenej vo väzení. Krajský súd preto uzatvára, že poškodená osoba bola vo vzťahu k obžalovanému osobou blízkou v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák. a preto ju možno považovať aj za osobu chránenú podľa § 139 písm. c/ Tr. zák. Pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zák., tak prokurátor a následne aj okresný súd po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom, postupovali v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ako aj v intenciách rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Tdo/65/2013 zo dňa 03.12.2013). Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 08.03.2018 prokurátor navrhol zmeny v skutkovej vete tak, aby vyjadrovali práve tú skutočnosť, že trestný čin vraždy bol spáchaný na blízkej osobe práve v spojitosti s týmto postavením poškodenej osoby. Súd prvého stupňa návrh prokurátora na zmenu opisu skutku akceptoval, pričom došlo k úprave skutkovej vety tak, že obžalovaný konal zo žiarlivosti a v domnení, že poškodená, ako jeho družka, ho podvádza, respektíve mieni podviesť. Žiarlivosť, ako ústredný motív konania obžalovaného vyplýva aj zo znaleckého psychologického skúmania obžalovaného, keď znalec PhDr. O. H. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že pri komplexnom vyšetrení obžalovaného zistili citovú zaangažovanosť obžalovaného. Išlo o komplikovaný vzťah medzi obžalovaným a poškodenou s meniacimi sa emóciami počas vývinu ich vzťahu s tým, že konanie obžalovaného ťažko možno vysvetliť inak, ako žiarlivosťou. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že žiarlivosť nie je znakom chránenej osoby v zmysle § 139 ods. 1 Tr. zák., tak mu je potrebné dať za pravdu. Na strane druhej však žiarlivosť môže mať význam a byť považovaná za „súvislosť“ medzi spáchaným trestným činom a postavením poškodenej osoby podľa § 139 ods. 2 Tr. zák., tak ako to bolo v posudzovanom prípade. Odvolací súd konštatuje, že skutok uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku odráža všetky zákonné znaky obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a preto okresný súd postupoval správne, keď obžalovaného uznal za vinného nielen z naplnenia základnej, ale aj kvalifikovanej skutkovej podstaty tohto trestného činu. Pokiaľ ide o posudzovanie otázky, či obžalovaný bol v čase spáchania skutku príčetný, nepríčetný, respektíve zmenšene príčetný, tak krajský súd pripomína, že znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie psychiatria MUDr. W. K. je nutné považovať za chybný v zmysle § 146 Tr. por., pretože je nejasný a jeho závery sú nepresvedčivé. Podrobné odôvodnenie, prečo je tento znalecký posudok chybný v zmysle § 146 Tr. por. a prečo trpí aj vadami podľa § 145 ods. 1 Tr. por. je uvedené v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení krajského súdu (sp. zn. 4To/75/2017 zo dňa 27.07.2017), na ktoré krajský súd odkazuje bez nutnosti ho opakovať. Vzhľadom k tomu, že nepresvedčivosť záverov predmetného znaleckého psychiatrického posudku nebola odstránená ani výsluchom znalca na hlavnom pojednávaní, bol do konania pribratý Ústav pre znaleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii s.r.o. na komplexné posúdenie osoby obžalovaného a to tak z psychiatrického, ako aj psychologického hľadiska. Zo záverov znaleckého posudku pribratého znaleckého ústavu vyplýva, že obžalovaný trpel a trpí na syndróm závislosti od alkoholu, ako aj zmiešanou poruchou osobnosti s prevahou čŕt dissociálnej a emočne nestabilnej impulzívnej poruchy (agresivita, impulzivita, sociálna neprispôsobivosť, paranoidita). Nezistili žiadne psychiatrické alebo psychologické fenomény. Podľa záverov znaleckého posudku nie je možné vylúčiť u obžalovaného stav po akútnych intoxikáciách alkoholom s poruchami vnímania. Takéto stavy však ani v minulosti neboli u obžalovaného objektivizované, vždy boli len obžalovaným subjektívne uvádzané a založené na subjektívnej anamnéze, ktorá mohla mať účelový charakter. Vždy boli spojené s akútnou alkoholovou ebrietou, do ktorej sa uviedol obžalovaný sám, napriek opakovanému poučeniu o nevyhnutnosti abstinencii z jeho strany. Prognózu resocializácie u obžalovaného hodnotí znalecký ústav ako nepriaznivú, nakoľko už v minulosti bol obžalovaný trestne stíhaný za vyhrážanie sa a ohrozovanie nožom svoju partnerku, absolvoval výkon trestu, bola mu nariadená aj ochranná liečba, avšak bez terapeutického efektu. Vzhľadom na poruchu osobnosti a organické poškodenie CNS možno preto uvažovať v čase činu len o znížení ovládacích schopností u obžalovaného. Znalkyňa MUDr. O. H. K. pri svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní znalecký posudok doplnila tak, že zníženie ovládacích schopností u obžalovaného bolo v nezávažnej miere. Obžalovaný opakovane menil popis svojich porúch vnímania, halucinácií, čiže imponovali ako simulované alebo účelovo popisované, nezapadali do celkového klinického obrazu. Obžalovaný raz tvrdil, že mu duch hovorí, aby niečo urobil, v inej výpovedi zase hovorí o hlasoch. Nielen údaje o údajných halucináciách, ale aj o množstve vypitého alkoholu sa líšili a zdalo sa im v rozpore so psychotickým stavom, že by obžalovaný vedel tak podrobne popísať celú tú noc. Diagnóza alkoholovej halucinózy sa nikdy neprejavila u obžalovaného počas hospitalizácie, pričom tento stav by mal trvať dni až týždne. Tento stav považovali za pravdepodobnú simuláciu, nakoľko celkový stav v čase vyšetrenia nezodpovedal psychotickému stavu, kedy by mohli byť halucinácie. Nebola zistená prítomnosť psychotického ochorenia. S poukazom na závery uvedeného znaleckého dokazovania krajský súd konštatuje, že alkohol a jeho nadmerné pitie spravidla podnecuje napríklad žiarlivosť (aj v danom prípade už vyššie uvedení svedkovia vypovedali o žiarlivosti obžalovaného voči poškodenej), avšak v prípade obžalovaného nešlo o chorobnú (patologickú) žiarlivosť. Spôsob vnímania vzniknutej situácie obžalovaným v čase bezprostredne predchádzajúcej útoku na poškodenú preto nemal žiadny podstatný dôvod (pre posudzovanie otázky príčetnosti) v poruchách osobnosti obžalovaného, či vo významných poruchách myslenia obžalovaného (v bludoch na úrovni krátkodobej a relevantnej duševnej poruchy), ale bol len výsledkom nadmerného a dlhodobého užívania alkoholu zo strany obžalovaného v spojení s poruchami vnímania, či predstavivosti, čo však nie je nič výnimočné pri nadmernom užívaní alkoholu a v danej trestnej veci nemalo žiadny zásadný vplyv na rozpoznávaciu, či ovládaciu zložku konania obžalovaného v zmysle zmenšenej príčetnosti, či nepríčetnosti obžalovaného v čase spáchania skutku. U obžalovaného preto išlo v čase činu o plne príčetného páchateľa. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal závery znaleckého posudku znaleckého ústavu a to s poukazom na to, že bol vyšetrovaný iba dve hodiny, tak krajský súd zdôrazňuje, že znalci pri koncipovaní svojich záverov nevychádzali iba z vlastného vyšetrenia obžalovaného, ale aj z iných podkladov. Z predloženého znaleckého posudku je zrejmé, že znalci mali k dispozícii kompletný spisový materiál zohľadňujúci aj vývoj dokazovania v konaní pred súdom (t. j. aj znalecký posudok vypracovaný znalcom MUDr. W. K.), mali k dispozícii rozhodnutia súdu z predchádzajúcej trestnej veci obžalovaného, disponovali zdravotnou dokumentáciou obžalovaného a brali do úvahy aj rukopisné podania obžalovaného. Samotné psychiatrické a psychologické vyšetrenie obžalovnaého bolo teda len jedným z podkladov pre formulovanie záverov znaleckého posudku. Podstatná časť práce znalcov teda spočívala v skúmaní predložených listinných materiálov a závery znalcov neboli utvárané iba, prípadne len na podklade vyšetrenia obžalovaného. Podľa názoru krajského súdu spĺňa vypracovaný znalecký posudok všetky zákonné podmienky a to tak z hľadiska formálneho, ako aj obsahového, pričom závery predmetného znaleckého posudku sú presvedčivé a nevzbudzujú žiadne relevantné pochybnosti o svojej správnosti. Skutočnosť, že dvaja zo znalcov sú manželia nie je dôvodom na ich zaujatosť voči obžalovanému, to platí o to viac, keď jeden z nich je psychiater a druhý psychológ. Ak obžalovaný nesúhlasil so závermi znaleckého dokazovania, mal v trestnom konaní možnosť, aby si prostredníctvom svojho obhajcu zabezpečil iný znalecký posudok od znalca, ktorému dôveruje. Krajský súd sa nestotožňuje ani s námietkou obžalovaného, že boli porušené jeho práva na rovnosť strán v konaní, respektíve právo vypočúvať svedkov, či spochybňovať ich. Napadnutý rozsudok je výsledkom dokazovania, ktoré bolo realizované na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovnaého a jeho obhajcu, pričom relevantné dôkazy boli vykonávané v konaní pred súdom ústne a obžalovaný, ako aj jeho obhajca, mali možnosť klásť svedkom otázky a spochybňovať ich. Dokazovanie na hlavnom pojednávaní bolo preto plne kontradikórne a v tomto smere nedošlo v konaní pred okresným súdom k žiadnym pochybeniam. To sa týka aj výsluchu znalcov na ostatnom hlavnom pojednávaní, ktorých neustále obžalovaný spochybňuje v odvolaní, kde obhjaca, ako aj osobne obžalovaný, mali možnosť klásť vypočúvaným znalcom otázky, čo aj využili. Obžalovaný v odvolaní namietal, že počas konania hlavného pojednávania, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok, neboli akceptované jeho návrhy na doplnenie dokazovania a to výsluchom svedkov K. D. a X. H.. Krajský súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa, že vykonanie dôkazov, ktorých vykonanie navrhol obžalovaný, je nadbytočné a neprinieslo by nič zásadné do ustaľovania skutkového stavu veci. Obidvaja uvedení svedkovia už totiž na hlavnom pojednávaní podrobne vypovedali a obžalovaný (ako aj jeho obhajca) mali možnosť viesť kontradiktórny výsluch týchto svedkov. V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 1/2011 pod č. 7) podľa ktorého, právo na obhajobu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť. Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností podľa § 2 ods. 10 Tr. por., respektíve práva podľa § 2 ods. 11 Tr. por. Vzhľadom na uvedené nie je možné považovať za porušenie práva na obhajobu situáciu, keď súd odmietne ďalej vykonávať dokazovanie, respektíve ďalej overovať určitú skutkovú okolnosť, ktorú už považuje za dokázanú. Povinnosťou súdu je zaoberať sa dôkaznými návrhmi obhajoby, avšak povinnosť súdu vykonať všetky obhajobou (či prokurátorom) navrhované dôkazy neexistuje. Zásada rovnosti strán v konaní pred súdom teda neznamená, že by súd bol povinný vyhovieť všetkým návrhom strán, prípade dbať na to, aby dôkazy vykonané z ich podnetu boli v určitom úmernom pomere. Rovnako tak článok 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd neposkytuje absolútne právo na výsluch každého svedka, ktorého menovite uviedla obhajoba (primerane judikatúra Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 40/1996 - n). Odvolací súd uzatvára, že v konaní pred súdom prvého stupňa boli vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné pre spravodlivé rozhodnutie súdu. Súd prvého stupňa nepochybil ani vo výroku o treste, keď pri ukladaní trestu obžalovanému vychádzal zo závažnosti tohto obzvlášť závažného zločinu, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným a ktorú určuje primárne zákonodarca stanovením rozpätia trestnej sadzby. V danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená zákonom (§ 145 ods. 2 Tr. zák.) v rozpätí 20 rokov až 25 rokov alebo za spáchanie tohto trestného činu súd uloží trest odňatia slobody na doživotie. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané iba zo strany obžalovaného, neprichádza do úvahy zhoršenie postavenia obžalovaného, t. j. uloženie trestu odňatia slobody vo vyššej výmere. Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému, tak odvolací súd konštatuje, že ak ide o trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby ustanovená v osobitnej časti Trestného zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody (§ 34 ods. 6 Tr. zák.), pričom podmienečne odložiť uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy, ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci dva roky (§ 49 ods. 1 Tr. zák.), respektíve tri roky (§ 51 ods. 1 Tr. zák.). Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej trestnej veci je možné uložiť len nepodmienečný trest odňatia slobody, pretože uloženie iného druhu trestu tu vylučuje priamo Trestný zákon. Odvolací súd považuje konkrétnu výmeru trestu odňatia slobody (20 rokov), ktorý bol uložený obžalovanému súdom prvého stupňa za výmeru trestu súladnú so zákonom a primeranú okolnostiam prípadu, ako aj osobe obžalovaného. V tomto smere krajský súd poukazuje hlavne na nenapraviteľný následok konania obžalovaného spáchaný zo žiarlivosti (smrť poškodenej), ako aj na osobu obžalovaného, ktorý už bol v minulosti súdne trestaný za spáchanie úmyselného trestného činu, ktorého sa dopustil pod vplyvom alkoholu v dôsledku čoho mu bolo okrem nepodmienečného trestu odňatia slobody, uložené aj ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Napriek uvedenému sa obžalovaný dopustil závažnej trestnej činnosti a to opätovne pod vplyvom alkoholu. Podľa záverov znaleckého posudku Ústavu pre zanleckú činnosť v Psychológii a Psychiatrii s.r.o. bol u obžalovaného zistený syndróm závislosti od alkoholu a zmiešaná porucha osobnosti. Obžalovnaý bol v čase spáchania skutku pod vplyvom alkoholu, ktorý u neho aj v minulosti podnecoval heteroagresívne správanie, pričom prognózu resocializácie obžalovaného hodnotí znalecký ústav ako nepriaznivú a to po zvážení sociálnych, personologických a kriminogénnych faktorov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a pri absencii priťažujúcich, ako aj poľahčujúcich okolností, postupoval súd prvého stupňa v súlade so zákonom, keď ukladal obžalovanému trest na dolnej hranici trestnej sadzby a to spoločne s uložením ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou, pretože táto kombinácia trestu a ochranného opatrenia dokáže adekvátne zabezpečiť ochranu spoločnosti pred obžalovaným, zabráni mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti a zároveň vytvorí podmienky k tomu, aby sa obžalovaný napravil a v budúcnosti viedol riadny život. Odvolací súd preto uloženie trestu odňatia slobody vo výmere 20 rokov, tak ako ho uložil súd prvého stupňa (teda na dolnej hranici trestnej sadzby), považuje za trest primeraný a plne vyhovujúci kritériám na ukladanie trestu, ktoré vychádzajú z komplexného hodnotenia trestného činu, z ktorého bol obžalovaný uznaný vinným, ako aj z hodnotenia osoby obžalovaného. Súd prvého stupňa nepochybil ani v zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia, nakoľko sa obžalovaný dopustil obzvlášť závažného zločinu (§ 48 ods. 3 písm. b/ Tr. zák.), ktorému bol uložený trest odňatia slobody prevyšujúci 15 rokov (§ 48 ods. 4 Tr. zák.). Pokiaľ ide o výrok o treste, tak odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou obžalovaného, že v danej trestnej veci boli splnené zákonné podmienky na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Tr. zák. Podľa § 39 ods.1 Tr.zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa má za zo, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že za pomery páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho osoby, nesúvisia so spáchaným trestným činom, avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste. V podstate ide o rodinné a osobné pomery, ktoré existujú nie v čase spáchania skutku, ale v čase rozhodovania o treste. Ide napríklad o nepriaznivý zdravotný stav páchateľa, starostlivosť o početnú rodinu, kde je jediným živiteľom a podobne. Žiadne takéto, prípadne iné výrazné okolnosti, ktoré by umožňovali postup podľa § 39 ods.1 Tr. zák. však neboli zistené počas celého trestného stíhania. K uvedenému je potrebné dodať, že ani prípadné priznanie sa obžalovaného k spáchaniu trestného činu, či jeho oľutovanie, respektíve aj vedenie riadneho života pred alebo po spáchaní skutku, nemožno mechanicky považovať za okolnosti predpokladané ustanovením § 39 ods.1 Tr. zák. Ide totiž o bežne sa vyskytujúce okolnosti, ktoré môžu mať (a zväčša aj majú) vplyv na uloženie trestu, avšak len v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby. Navyše ani prísnosť (tvrdosť) zákonom stanovenej trestnej sadzby nemôže byť sama osebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (primerane judikatúra - R 24/1966 - III). V tomto smere odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 39 Tr. zák. je nazvané „mimoriadne zníženie trestu“ z čoho možno vyvodiť, že ho možno aplikovať len pri ojedinelých (výnimočných či mimoriadnych) okolnostiach, ktoré sa vymykajú z inak bežne sa vyskytujúcich okolností prípadu, či pomerov páchateľa. V danej trestnej veci nešlo v osobe obžalovaného o osobu, ktorá by pred spáchaním trestného činu viedla riadny život, pretože bol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselnej trestnej činnosti. V osobe obžalovnaého ide o alkoholika, ktorý sa pod vplyvom alkoholu dopustil úmyselného trestného činu z malicherného dôvodu, pričom spôsobil nenapraviteľný následok (smrť inej osobe). Obžalovaný pritom z minulosti (nariadené ústavné protialkoholické liečenie) vedel o škodlivých účinkoch alkoholu na jeho osobu a napriek tomu alkohol konzumoval aj naďalej a pod jeho vplyvom nechal voľný priebeh svojím predstavám a svojej agresivite. Za takýchto okolností krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za mimoriadne, či výnimočné okolnosti prípadu, respektíve pomery páchateľa. Nič z uvedených skutkových okolností, či hodnotení osoby obžalovaného, nemožno vykladať v prospech obžalovaného, teda spôsobom, ktorý by odôvodňoval uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. V súlade so stavom veci a zákonom je aj výrok o uložení ochranného dohľadu obžalovanému, nakoľko podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. ochranný dohľad musí byť uloží v prípade, ak sa páchateľ odsudzuje za spáchanie obzvlášť závažného zločinu na nepodmienečný trest odňatia slobody. Všetky tieto zákonné podmienky boli v prípade obžalovaného splnené. S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť.