Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/558/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117205533 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1117205533.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: R. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - T. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. 9, D. - C., toho času bytom K. XX, XXXX C., W. republika, a otec - N. C., nar. XX.XX.XXXX, prechodne bytom H. XXX, XXX XX T., v konaní o zníženie výživného, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.10.2017, č.k. 3P/43/2017-209, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 12.10.2017, č.k. 3P/43/2017-209 vyhlásil, že nemá právomoc, konanie zastavil a určil, že žiaden z účastníkov nemá právo (správne nárok) na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 2 ods. 1, § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bodom 11, čl. 1 ods. 1, čl. 3, čl. 4 ods. 1, 3, 4, čl. 5, čl. 10, Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku EÚ dňa 18.05.2011, (ďalej len "Nariadenie o výživnom"), čl. 3 Haagskeho protokolu z 23. novembra 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, a vecne absenciou podmienok súdnej právomoci slovenských súdov na konanie, ktoré predstavujú neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že obvyklý pobyt oprávnenej - maloletej R. C., nar. XX.XX.XXXX v čase začatia konania nebol na území Slovenskej republiky, ale na území W.. Súd prvej inštancie uviedol, že maloletá spolu s matkou bývala v W., kde mala zabezpečené bývanie, kde bola poistená a kde navštevovala školské zariadenie, teda by bolo v záujme maloletej, ako aj z dôvodu vhodnosti a hospodárnosti konania, aby o návrhu otca na zníženie výživného rozhodol súd toho štátu, kde má maloletá obvyklý pobyt, teda súd v W.. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať (čl. 10 Nariadenia o výživnom), a konanie podľa citovaného ustanovenia § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení s ustanovením § 161 ods. 2 C.s.p. zastavil. Pre úplnosť súd prvej inštancie skonštatoval, že prítomnosť odporcu v zmysle čl. 5 Nariadenia o výživnom, ani voľba súdu podľa článku 4 Nariadenia o výživnom v danej veci, ktorej predmetom je zníženie vyživovacej povinnosti otca na maloleté dieťa, neprichádzala do úvahy, a z vyjadrenia matky maloletej vyplynulo, že sa konania zúčastnila iba s cieľom uviesť skutočnosti, ktoré mali za následok nedostatok právomoci slovenského súdu konať. Súd prvej inštancie záverom poukázal na ustanovenie článku 3 Haagskeho protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorý reflektuje faktické a právne pomery v štáte, kde oprávnená žije a udržiava sociálne väzby. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie otec žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vyhovel jeho návrhu na zníženie výživného voči maloletej R. C., nar. XX.XX.XXXX. Namietal ustálenie obvyklého pobytu maloletej súdom prvej inštancie v W. republike poukazujúc na skutočnosť, že pre určenie právomocného súdu (príslušného súdu) je potrebné na tomto území stráviť legálne a fyzicky minimálne 185 dní v roku. Nakoľko neexistuje súdne rozhodnutie o vydaní maloletej matke do W., ako ani jeho súhlas na vycestovanie maloletej do W., vyslovil, že matka maloletú na územie W. neoprávnene premiestnila, teda ide o rodičovský únos. Tvrdil, že všetci účastníci konania sú občanmi Slovenskej republiky, majú trvalý pobyt na Slovensku, na území ktorého sa väčšinu času roka nachádzali. Mal za to, že rodičovská dohoda schválená rozsudkom Okresného súdu Bratislava I dňa 02.12.2013, č.k. 3P/15/2013-258 je chybná a keďže synalagmatický záväzok z nej vyplývajúci matka bezdôvodne, jednostranne neakceptuje, túto dohodu označil za nevykonateľnú. Taktiež zdôraznil, že v zmysle rodičovskej dohody si matka preberala dieťa od neho v Bratislave, matka s dieťaťom trávila čas so svojím partnerom a maloletou na území Slovenska u matky svojho partnera, pričom matka za kmeňové školské zariadenie maloletej uvádzala základnú školu K. na Slovensku. V odvolaní spochybnil starostlivosť matky o maloletú a to zanedbávanie výživy maloletej, fyzické a psychické výpady matky voči maloletej. Poukázal na duplicitné konanie, ktoré matka maloletej podala v W. a ktoré na základe jeho námietok nebolo v W. začaté. 4. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. 5. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 8. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 9. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku EÚ dňa 18.05.2011, (ďalej len "Nariadenie o výživnom"), sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. 10. Podľa článku 3 Nariadenia o výživnom, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. 11. V predmetnej veci súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať o návrhu otca na zníženie výživného na maloletú R. a konanie tak zastavil. 12. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika ako i W. republika sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v zmysle § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení § 161 ods. 1 C.s.p. správne aplikoval ustanovenia čl. 3 - čl. 5 Nariadenia o výživnom a s jeho názorom o nedostatku súdnej právomoci na konanie o návrhu otca na zníženie výživného vysloveným v napádanom rozhodnutí sa odvolací súd stotožňuje. 13. Z obsahu spisu vyplýva, že maloleté dieťa a jeho rodičia sú štátni občania Slovenskej republiky. Matka maloletej a maloletá, ktorá bola právoplatným rozsudkom zverená do osobnej starostlivosti matky, bývajú od júna 2015 v W. republike. Maloletá je poistená v W. v poisťovni L. Z. spolu s matkou, ktorá je v W. zamestnaná a odvádza poistenie. Maloletá spolu s matkou majú trvalý pobyt vo C., kde maloletá navštevovala školské zariadenia, v školskom roku 2014/2015 a 2015/2016 základnú a strednú školu J. vo C. a v školskom roku 2016/2017 EMS - Európsku strednú školu, R., C.. Takýto stav trvá viac už viac ako dva a pol roka. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s argumentáciou otca o nesprávnom ustálení obvyklého pobytu maloletej R. na území W. republike. Tu sa žiada zdôrazniť, že pre koncept obvyklého pobytu je typický jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. V tomto smere je teda významná najmä skutočnosť, kde sa osoba zdržuje, kde pracuje, študuje a pod. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. Z dôvodu, že neexistuje legálna definícia pojmu obvyklý pobyt, Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pristúpil k jeho objasneniu a uviedol, že tento pojem treba vykladať, tak, že mu zodpovedá miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Na tento účel treba vziať do úvahy najmä trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálne väzby, ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Je na vnútroštátnom súde, aby určil, kde má dieťa obvyklý pobyt, majúc na pamäti všetky osobitné skutkové okolnosti každého jednotlivého prípadu (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 02.04.2009 vo veci C-523/07). 14. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri ustálení obvyklého pobytu maloletej R. v W. vzal správne do úvahy fakt, že maloletá navštevuje školské zariadenie v W., je tam poistená, ako aj prihlásená na trvalý pobyt. Zohľadňujúc útly vek maloletej bolo správne prihliadať aj na obvyklý pobyt matky maloletej v W., ktorá zabezpečovala a v súčasnosti aj zabezpečuje starostlivosť o maloletú R.. V súvislosti s námietkou otca, že rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie obvyklého pobytu dieťaťa je posúdenie centra jeho záujmov minimálne po dobu 185 dní v roku, odvolací súd konštatuje, že Nariadenie o výživnom nestanovuje časovú lehotu, po uplynutí ktorej by nastávala domnienka založenia obvyklého pobytu dieťaťa, preto ani prípadne samotné zistenie súdu, že maloletá v čase začatia konania nežila v W. republike po dobu 185 dní roka, by nemohlo samo o sebe viesť k záveru, že si na území W. nevytvorila obvyklý pobyt. Odvolací súd neprihliadal ani na odvolací argument otca súvisiaci s tým, že matka maloletej v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej (konanie právoplatne skončené a to rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.12.2013, č.k. 3P/15/2013-258, právoplatným a vykonateľným dňa 07.01.2014) uvádzala za kmeňovú školu maloletej základnú školu K. na Slovensku, nakoľko aktuálnosť tejto skutočnosti otec v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal. Odvolací súd vyhodnotil výtku o tom, že maloletá sa väčšinu času v roku nachádzala na území Slovenska za nedôvodnú, keďže v konaní bolo matkou jednoznačne preukázané, že centrum života maloletej sa od roka 2015 nachádza na území W., a zároveň dáva otcovi do pozornosti fakt, že pre ustálenie obvyklého pobytu maloletej je dôležité tento posudzovať ku dňu začatia konania, t.j. ku dňu 10.03.2017 a bez právnej relevancie je prítomnosť maloletej na území Slovenska v čase schválenia rodičovskej dohody, t.j. ku dňu 02.12.2013. 15. Pokiaľ ide o námietku otca týkajúcu sa nemožnosti nadobudnutia obvyklého pobytu maloletej na území W. s ohľadom na neoprávnené premiestnenie maloletej na jeho územie, odvolací súd mal za preukázané, že otec na príslušnom súde v W. neinicioval súdne konanie o návrat maloletého dieťaťa, čím možno uzavrieť, že otec sa zmieril s pobytom maloletej na území W. republiky, kde maloletá za uvedené obdobie nadobudla obvyklý pobyt, kde má centrum svojho rodinného života, navštevuje školské zariadenie, vybudovala si sociálne väzby a zžila sa s prostredím. Na tomto nemení nič ani skutočnosť, že rodičia sa na zmene pobytu maloletého dieťaťa v čase jeho odchodu nedohodli spoločne. 16. Odvolací súd záverom uvádza, že neprihliadal na tvrdenia otca o zanedbávaní starostlivosti matky o maloletú, keďže tieto v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, ako aj odvolací súd neprihliadal na výhrady otca k rodičovskej dohode o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej, nakoľko táto bola schválená právoplatným rozsudkom súdu. Odvolací súd nezohľadnil ani argument otca o duplicitnom konaní, ktoré matka začala v W., keďže predmetom týchto konaní nie je totožný nárok. O samotnom nároku na zníženie výživného nie je možné rozhodnúť, nakoľko slovenský súd nemá právomoc na konanie. 17. S poukazom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. 19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).