Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/76/2018 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117206464 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Richard Molnár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1117206464.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Richarda Molnára a sudkýň senátu JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Ivety Zelenayovej, v trestnej veci obžalovaného J.. Q. M., pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2Tk/1/2017 zo dňa 06.04.2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28. novembra 2018 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava I zamieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil obžalovaného J.. Q. M. spod obžaloby Okresného prokurátora pre Bratislavu I, sp. zn. 3Pv 21/16/1101, pre obzvlášť závažný zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že presne nezisteného dňa na jar roku 2010 v presne nezistenom čase v Bratislave na Kamennom námestí pred obchodným domom Tesco sa vyhrážal T. W. fyzickou likvidáciou, ak nezabezpečí, aby J.. H. K. podpísal „Dohodu o narovnání“ medzi J.. Q. M. a J.. H. K. a „Spätvzatie žaloby v súdnom spore Krajského súdu v Brne pod číslom 9Cm 112/2008“ resp. ak si bude poškodený T. W. uplatňovať vlastnícke práva k 324 kusom akcií spoločnosti KM A., a.s. so sídlom F. M. 2, S., pričom hodnota jednej akcie bola 20.000,- CZK t.j. v celkovej hodnote 6.480.000,- CZK (254.466,915 Eur) zabezpečí za pomoci polície a prokuratúry v Hodoníne a v Brne jeho trestné stíhanie alebo väzobné stíhanie, a ak by to nepochopil, tak aj jeho fyzickú likvidáciu. pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti tomuto rozsudku podal dňa 06.04.2018 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I odvolanie. Doplnil ho písomným podaním 20.06.2018 na č.l. 1102-1103. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadrili obžalovaný, prostredníctvom obhajcu Q.. M. F. dňa 17.07.2018 a poškodený T. W. dňa 11.07.2018. V písomných dôvodoch odvolania okresný prokurátor poukázal na tú skutočnosť, že súd prvého stupňa dôsledne nevyhodnotil dôkazy jednotlivo ani v ich súhrne, v podstate si osvojil obhajobu obžalovaného bez toho, aby ju konfrontoval s vykonaným dokazovaním. Obhajoba obžalovaného je pritom vyvrátená radom priamych a nepriamych dôkazov, najmä výpoveďou poškodeného T. W. a svedka V. E. ako aj listinnými dôkazmi, pričom na rozdiel od okresného súdu je toho názoru, že menovaní svedkovia na hlavnom pojednávaní nijakým spôsobom nepozmenili svoje výpovede, pričom už v prípravnom konaní ako aj na hlavnom pojednávaní poškodený T. W. jednoznačne a vierohodne označil miesto skutku, čím vyvrátil akúkoľvek pochybnosť, ktorú sa snažil obžalovaný, resp. obhajca prezentovať na hlavnom pojednávaní. K presnému určeniu času skutku treba uviesť toľko, že vzhľadom na odstup času od spáchania skutku je zo strany poškodeného a svedka pochopiteľné, že nedokázali presne určiť deň spáchania skutku a zastáva názor, že by bolo spochybniteľné, ak by si presne pamätali slede všetkých udalostí spojených so sporom obžalovaného a poškodeného, kedy došlo k inkriminovanej udalosti. Pokiaľ okresný súd poukázal na uplatnenie zásady ultima ratio je potrebné poukázať na skutočnosť, že nemôže rozširovať podmienky trestnej zodpovednosti, ani ich zužovať, v tomto smere, že konanie napĺňajúce všetky zákonodarcom stanovené znaky skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu (u prečinov), vrátene potrebnej miery závažnosti označiť za beztrestné. Túto zásadu je možné uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák. a teda v zmysle platnej účinnej zákonnej úpravy len pri prečinoch. Preto v tomto prípade neprichádzalo vôbec do úvahy uplatnenie tejto zásady. Na základe uvedených skutočností navrhol, aby krajský súd v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, c/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr. por. mu vec vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Poškodený T. W. sa podaním na č.l. 1105 vyjadril k odvolaniu prokurátora, v ktorom vyhodnocoval produkované dôkazy, pripojil sa k odvolacím dôvodom prokuratúry a navrhol v súlade so stanoviskom prokurátora, aby odvolací súd rozsudok prvého stupňa zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Obžalovaný J.. Q. M., prostredníctvom obhajcu Q.. M. F. sa vyjadril písomným podaním zo 17.07.2018 na č.l. 1109-1118. Uviedol, že dôvody odvolania prokuratúry neobstoja a nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní v priebehu prípravného konania ako aj hlavného pojednávania a nie súd bol ten, kto nevyhodnotil dôkazy jednotlivo a v ich súhrne, ale práve naopak dôvody uvádzané v odvolaní sú dôkazom, že odvolateľ hodnotil dôkazy len jednotlivo, tendenčne, nezohľadňujúc pritom vykonané dôkazy vrátane výpovedí poškodeného W. a svedka E. z prípravného konania. Tvrdenie prokurátora, že títo nezmenili výpovede a že určité zmeny v týchto výpovediach sú pochopiteľné, vzhľadom na odstup času od spáchania skutku a preto si nemôžu pamätať sled udalostí, v žiadnom prípade neobstojí. V tomto smere poukázal na výpovede poškodeného W., pri podaní trestného oznámenia 26.07.2010, asi dva mesiace po údajnom skutku a 05.08.2010, teda po troch mesiacoch, keď bol vypočúvaný na prokuratúre, teda je neuveriteľné, že po niekoľkých mesiacoch si nepamätá, kde malo dôjsť ku skutku, ktorým bol proti nemu spáchaný závažný trestný čin. Prvostupňový súd vykonal v priebehu dokazovania na hlavnom pojednávaní všetky dôkazy, ktoré vykonať mal a mohol vrátane dôkazov navrhnutých prokurátorom. Žiadne zo strán nemali návrhy na doplnenie dokazovania. V ďalšej časti písomného podania vyhodnocoval dôkaznú situáciu, poukázal na výpovede obžalovaného Q. M., na výpovede poškodeného T. W. a to v termínoch 15.08.2010, 26.07.2010, 17.03.2011, 26.10.2012 a 04.04.2016, výpoveď svedka V. E. z 12.10.2010, 17.03.2011, 28.09.2012 a 19.01.2018. V ďalšej časti poukázal na listinné dôkazy, ktoré založil do spisového materiálu v predmetnej trestnej veci, ktoré spochybňujú priebeh samotného skutku, priebehom súdneho konania súdnych sporoch Krajský súd Brno sp. zn. 9Cm 112/2008 v spojení s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 5Cmo 269/2017, ktorými rozsudkami bola zamietnutá žaloba T. W. na vydanie 324 akcií spoločnosti KM A. a.s. Tieto skutočnosti jednoznačne vyplývajú z priložených rozsudkov, ktoré tvoria súčasť spisu. Ďalej poukázal na listinné dôkazy, ktoré doložil súdu 20.10.2017, z listinných správ českej polície vyplýva, že poškodený T. W. podával trestné oznámenia na Q. M. a ďalšie osoby v Českej republike, ktoré však ani v jednom prípade neboli preukázané a opodstatnené. Taktiež predložil súdu uznesenia Vrchného súdu v Olomouci, z ktorých vyplýva, že poškodený T. W. opakovane vznášal námietky zaujatosti sudcov, ktorí rozhodovali v súdnych sporoch v Českej republike, ktoré boli všetky zamietnuté ako nedôvodné. Tieto skutočnosti nepriamo nasvedčujú, že poškodený sa snaží za každú cenu bezohľadne všetkými prostriedkami presadzovať svoje záujmy. Dňa 30.05.2016 vyšetrovateľovi písomným podaním predložil dôkaz týkajúci sa miesta spáchania skutku, z ktorého vyplýva, že parkovisko po 31.03.2009 nebolo verejne prístupné, v roku 2010 bol príjazd motorových vozidiel na parkovisko monitorovaný a je možný len na základe pridelených čipových kariet alebo osobitného povolenia. Ide o objektívny dôkaz, že k stretnutiu na uvedenom parkovisku, tak ako to uvádzal poškodený T. W. a svedok E., nemohlo dôjsť. Teda nemohlo dôjsť ani k vyhrážaniu ako si vymyslel poškodený. Pri dodržaní zásad uvedených v § 2 ods. 12 Tr. por., pri hodnotení dôkazov vykonaných v rámci trestného konania podľa vyššie uvedenej zásady je nevyhnutné dospieť k záveru, že výpovede poškodeného a svedka, vzhľadom na ich menenie a rozpor medzi jednotlivými výpoveďami a vzhľadom na výpoveď obžalovaného svedka P., listinné dôkazy ako aj okolnosti, za ktorých údajne malo dôjsť k spáchaniu trestného činu sú nevieryhodné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy a následne správne rozhodol a preto považuje odvolanie prokurátora za nedôvodné. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu v zmysle § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. por. sa vykonalo v neprítomnosti poškodeného T. W., ktorý sa na verejné zasadnutie nedostavil, pričom predvolanie prevzal 16.11.2018 a lehotu na prípravu verejného zasadnutia mal zachovanú. Na verejnom zasadnutí prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že sa pridržiava písomných odvolacích dôvodov uvedených v odvolaní Okresnej prokuratúry Bratislava I v písomnej forme. Obhajca obžalovaného Q.. M. F. navrhol odvolanie okresnej prokuratúry zamietnuť ako nedôvodné. Poukázal na tri momenty, okrem toho, čo už uviedol v písomných dôvodoch vyjadrenia k odvolaniu prokurátora. Je nesporné, že v čase, keď sa mali stretnúť obžalovaný s poškodeným v Bratislave, v tom čase sa nepoznali, čo vyplýva z výpovede poškodeného W. a obžalovaného. Zo spisu je zrejmé, a z dôkazov to vyplýva, že keď išiel poškodený W. s E. do Bratislavy o tejto skutočnosti nikto nevedel. Obžalovaný teda nemohol vedieť, kde sa bude poškodený nachádzať, aby sa s ním mohol stretnúť. Dňa 26.10.2012 bol poškodený W. vypočutý na polícii. V rámci výsluchu požiadal poškodeného W., aby zakreslil miesto stretnutia, tento náčrt je súčasťou spisu a miesto stretnutia bolo zakreslené ako aj parkovisko pri nemocnici. Zakreslil miesto, kde stál s autom a kde mal komunikovať s obžalovaným. V tomto smere poukázal na ďalší listinný dôkaz v spise, že parkovisko nebolo verejnosti prístupné. To znamená, že poškodený W. nehovoril pravdu. Obžalovaný J.. Q. M. na verejnom zasadnutí poukázal, že v živote sa nedopustil trestného činu ani prečinu, pridržal sa vyjadrenia svojho obhajcu a dodal, že poškodeného T. W. videl prvýkrát na súde. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania (306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a dospel k záveru, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné. Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že po vykonanom dokazovaní na hlavnom pojednávaní, po výsluchu obžalovaného Q. M., poškodeného T. W., svedka V. E., Q.. J. P., prečítaním svedeckých výpovedí J.. H. K. a T. A., za splnenia podmienok § 263 ods. 1 Tr. por. a oboznámením sa s listinnými dôkazmi vzťahujúcimi sa k predmetnej trestnej veci spisového materiálu z prípravného konania, dospel k záveru, že nebol spáchaný skutok, ktorý sa kladie obžalovanému za vinu. Podľa okresného súdu bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie vyčerpávajúco a zo strany obžaloby ani zo strany obhajoby neboli navrhnuté na vykonanie iné dôkazy, ako už boli vykonané. Samotné výpovede poškodeného T. W. a svedka V. E. mohli byť dôvodom na začatie trestného stíhania, dokonca i na vznesenie obvinenia J.. Q. M., ktorý má byť osobou, ktorá sa mala poškodenému W. vyhrážať. Pre uznanie viny a následné ukladanie trestu však nestačí samotné podozrenie z trestnej činnosti. Ako vyplýva už zo samotného skutku podanej obžaloby, tento sa mal stať „presne nezisteného dňa na jar roku 2010, v presne nezistenom čase.“!!! Už samotná definícia miesta a času skutku v sebe obsahuje pochybnosti, či je vôbec možné takýmto spôsobom stanoviť miesto a čas skutku. Presvedčivejšou pre súd sa javí výpoveď obžalovaného J.. M., ktorý sa vôbec nevedel vyjadriť ku skutku, tvrdil len, že na jar roku 2010 v Bratislave nebol. Na hlavnom pojednávaní bolo ďalej zistené z pozmenených výpovedí poškodeného W. a svedka E., , že skutok na rozdiel od podanej obžaloby sa mal stať na ulici Špitálskej, nie na Kamennom námestí, v tomto zmysle nedošlo zo strany obžaloby k úprave skutku v záverečnom návrhu, keď prokurátor navrhol uznať vinu obžalovaného podľa skutku uvedeného v podanej obžalobe. Súdu pre uznanie viny obžalovaného nepostačuje dokonca ani vyšší stupeň pravdepodobnosti, že skutok sa stal, pre odsudzujúci rozsudok je nevyhnutné, aby vina obžalovaného bola dokázaná absolútne nespochybniteľne, bez akýchkoľvek rozumných pochybností. V tejto situácii súd zdôrazňuje, že trestné konanie je navyše vždy vedené zásadou ultima ratio, teda zásadou v zmysle ktorej je trestné konanie možné až vtedy, keď všetky ostatné postupy v zmysle civilného alebo obchodného práva boli zmarené. Nahrádzanie prostriedkov civilného konania konaním trestným je v zmysle tejto zásady navyše neprípustné. Prípad, ktorý súd aktuálne prejednáva je typickým príkladom porušenia zásady „ultima ratio“, keď poškodený využije všetky právne i mimoprávne prostriedky k presadeniu svojej „pravdy“, ktorá spočíva v nároku na predmet konania civilného súdu. Okresný súd Bratislava I teda v zhrnutí konštatuje, že v trestnom konaní nebolo bez pochybností preukázané naplnenie zákonných znakov skutkovej podstaty žalovaného trestného činu konaním obžalovaného a navyše ako ďalší dôvod postupom podľa § 285 písm. a) Tr. por. súd uvádza potrebu dodržiavania zásady ultima ratio ako zákaz riešenia civilno právnych vzťahov prostriedkami trestného práva. Podľa § 285 písm. a) Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Keďže ani v prípravnom konaní ani na hlavom pojednávaní pred súdom mimo spochybniteľných tvrdení poškodeného W. a svedka E., nebol vyprodukovaný nespochybniteľný dôkaz, ktorý by svedčil o tom, že bol spôsobený protiprávny stav, že obžalovaný je osobou, ktorá spôsobila protiprávny stav ktorý je predmetom podanej obžaloby, súd bol povinný oslobodiť obžalovaného J.. Q. M. spod obžaloby podanej Okresným prokurátorom pre Bratislavu I . Okresný súd Bratislava I po vykonanom dokazovaní konštatuje, že ani v spisovom materiáli Okresného súdu Bratislava I, 2Tk 1/2017, ani na hlavnom pojednávaní sa nepodarilo zabezpečiť dôkaz o tom, že by skutok tak, ako je uvedený v obžalobe prokurátora sa vôbec stal. Keďže poškodený si nárok na náhradu spôsobnej škody v trestnom konaní po poučení o predmete podanej obžaloby neuplatnil, o tejto súd nerozhodoval. Podľa ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. V zmysle 12. odseku toho istého zákonného ustanovenia orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Pri plnení revíznej povinnosti tak odvolací súd zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo ustálené na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo odrazom prípravného konania, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti, ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por. Okresný súd vecne správne rozhodol, avšak v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne argumentoval vo vzťahu k právnej kvalifikácii skutku a uplatneniu v danej veci zásady ultima ratio. Správne poukázal na dôkaznú situáciu a vyhodnotil produkované dôkazy vo vzťahu prípravného konania a hlavného pojednávania. I v prípade, ak by aj došlo k spáchaniu skutku, ktorý by bol preukázaný, nemohlo by pri rozhodnutí súdu dôjsť k ponechaniu žalovanej právnej kvalifikácie, vzhľadom na rozhodnutia civilných súdov v Českej republike, Krajského súdu Brno, sp. zn. 9Cm 112/2008 v spojení Vrchního soudu v Olomouci sp. zn. 5Cmo 269/2017, ktorými bolo zamietnuté vlastnícke právo uplatňované T. W. k 324 kusom akcií spoločnosti KM A. a.s., teda aj v prípade, ak by sa skutok stal, ako bol opísaný nemohol obžalovaný spôsobiť poškodenému škodu. Navyše k samotnej dôkaznej situácii v predmetnej trestnej veci, odvolací súd poznamenáva, že ku skutku podľa obžaloby malo dôjsť niekedy na jar roku 2010 na námestí pred obchodným domom Tesco, kde sa mal obžalovaný J.. Q. M. vyhrážať poškodeného T. W. za prítomnosti svedka V. E.. Samotný obžalovaný J.. Q. M. v priebehu celého trestného konania popieral spáchanie skutku, uviedol, že v danom termíne v Bratislave nebol, poškodeného T. W. videl prvýkrát v Bratislave na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Poškodený ho jedenkrát kontaktoval e-mailom, v predchádzajúcom období, ale na tento e-mail neodpovedal. Poškodený T. W. po tom, čo malo dôjsť ku skutku podal na obžalovaného J.. Q. M. trestné oznámenie 26.07.2010, teda asi v rozmedzí dvoch až troch mesiacov po údajnom spáchaní skutku. Z jeho výpovedí je zrejmé, že mal byť prítomný pri týchto udalostiach jeho priateľ V. E., ktorý riadil jeho motorové vozidlo. Poškodený bol následne vypočutý 05.08.2010, 17.03.2011, 26.10.2012, 04.04.2016 a následne vypovedal na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa. Priamym svedkom, ktorý mal byť svedkom udalosti bol V. E., ktorý bol vypočutý počas prípravného konania 10.10.2010, 17.03.2011, 28.09.2012, a pred súdom prvého stupňa 19.01.2018. Je treba uviesť, že v týchto výpovediach poškodeného a svedka sa vyskytli už počas prípravného konania ako aj na hlavnom pojednávaní nezrovnalosti, dokonca rozpory, kde malo dôjsť k spáchaniu skutku. V tomto smere obidvaja menili výpoveď opakovane a miesto, ktoré označil poškodený a to parkovisko, kde sa mal odohrať incident, o ktorom zakreslil aj náčrt, je jednoznačne vyvrátené listinnými dôkazmi, správou majiteľa parkoviska, že k tomuto parkovisku nebol voľný prístup. Bolo prístupné iba zamestnancom nemocnice. Následne došlo k zmene výpovedi svedka a poškodeného k lokalizácii, kde malo dôjsť ku skutku, pričom na tomto mieste je zákaz zastavenia vozidiel, jedná sa o miesto na chodníku, kde sú ďalšie prekážky, pre ktoré nemohli za sebou zastať fyzicky tri vozidlá, tak ako to bolo popísané podľa výpovedí poškodeného a svedka, nakoľko okrem ich vozidla sa mali na mieste nachádzať ďalšie vozidlá a to neznáme vozidlo a vozidlo obžalovaného. Motívom trestného oznámenia poškodeného bola tá skutočnosť, podľa jeho vyjadrení, že na území ČR sa nemohol domôcť svojich práv a to ani v civilných ani v trestných konaniach. O týchto skutočnostiach však svedčia aj listinné dôkazy, ktoré boli založené do spisu v predmetnej trestnej veci. Už v minulosti na obžalovaného podával poškodený trestné oznámenia na území ČR ako aj na iné osoby, ktoré boli odmietnuté ako nedôvodné. V tomto smere odvolací súd poukazuje na nelogické konanie poškodeného, keď trestné oznámenie na osobu obžalovaného, s ktorým mal už v minulosti problémy, po skutku, ku ktorému malo dôjsť, podáva až s odstupom času dvoch alebo troch mesiacov. Poškodenému nič nebránilo, aby okamžite po tom, čo malo dôjsť ku skutku, telefonicky alebo osobne informoval políciu o incidente, ktorý sa mal odohrať medzi ním a obžalovaným. Jeho výpoveď je v tomto smere všeobecná bez konkrétnych údajov k inkriminovanému dňu, kde malo dôjsť k spáchaniu skutku. Navyše je nelogické, že neuvádzal ani číslo motorového vozidla, na ktorom sa mal obžalovaný pohybovať v Bratislave. v prípade, že by trestné oznámenie podal okamžite, akoukoľvek formou, polícia mohla jeho tvrdenia preveriť priamo v lokalite mesta Bratislava, ako aj za súčinnosti s políciou Českej republiky. Mohlo dôjsť k prevereniu kamerových záznamov z centra mesta Bratislavy, kde sa mal skutok udiať a tak isto aj lokalizáciou vozidla obžalovaného a jeho mobilného telefónu, prostredníctvom telekomunikačnej prevádzky, ktoré dôkazy by mohli jednoznačne prispieť k objasneniu veci. V prípade, že by bolo trestné oznámenie podané neodkladne, mohla polícia obžalovaného zadržať, či už v Bratislave, alebo v blízkej lokalite, keď sa jedná o tak závažný skutok. Je nepochopiteľné, že v prípade ak došlo k vydieraniu poškodeného, čo je významná skutočnosť, tento nevedel špecifikovať, v aký deň to bolo, či v pracovný deň, alebo v deň pracovného pokoja, kde sa pohyboval na území miesta Bratislava, kde mal ísť na stretnutie s ďalšími osobami, k týmto skutočnostiam sa vôbec nevyjadroval, ani on ani svedok V. E., ktorý mal byť priamym svedkom tohto incidentu. V tomto smere treba poznamenať aj tú skutočnosť, že nielen vo výpovedi poškodeného v priebehu skutku sa vyskytli rozpory, ale aj rozpory medzi výpoveďou poškodeného a svedka V. E., ktoré sa týkali rozhovoru obžalovaného a poškodeného a miesta, kde sa mal svedok E. nachádzať. V jednej výpovedi uvádza, že stál vedľa poškodeného, v druhej výpovedi, že sedel v motorovom vozidle poškodeného T. W.. Ďalší priamy svedkovia tohto incidentu podľa výpovedí poškodeného a svedka neexistujú a svedkovia, ktorí boli vypočutí alebo prečítané ich výpovede počas hlavného pojednávania sa k incidentu priamo nemohli vyjadriť. Vyjadrovali sa iba k súdnym sporom ohľadom sporných zmeniek, ktoré boli predmetom súdneho konania v Českej republike. S poukazom aj na obhajobné tvrdenia obžalovaného počas celého konania a vykonanými dôkazmi sa ani podľa odvolacieho súdu nepodarilo, bez akýchkoľvek pochybností preukázať tvrdenie obžaloby, že sa dopustil žalovaného trestného činu. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vyššie uvedenú argumentáciu a okrem vykonaných dôkazov neexistuje ďalšia reťaz priamych alebo nepriamych dôkazov, ktoré by jednoznačne usvedčovali obžalovaného z tejto trestnej činnosti. Podľa § 285 písm. a/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak nebolo dokázané, že skutok sa stal, správne preto okresný súd postupoval v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia, pričom postupoval správne aj z pohľadu ustanovenia § 165 ods. 2 Tr. por. Základné zásady trestného konania totiž vyžadujú, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine (aj treste) o jednoznačne zistené fakty. Tam, kde nemožno bezpečne určiť, ktorá z verzií skutkového riešenia zodpovedá skutočnosti, musí súd voliť takú, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia a ak zostanú po vyčerpaní všetkých dosiahnuteľných dôkazov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti, je nutné rozhodnúť v prospech obžalovaného a oslobodiť ho spod podanej obžaloby. Len vysoký stupeň podozrenia totiž sám o sebe nemôže vytvoriť spoľahlivý a zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu, ktorý musí byť vždy výrazom ľudsky dosiahnuteľnej istoty. Prokurátor v odvolaní v podstate namietal len hodnotenie vykonaných dôkazov a rozsah, pričom však odvolací súd práve tento rezultát okresného súdu si osvojuje pre jeho logiku a legálnosť. Z týchto dôvodov reálny dôvod pre vyhovenie odvolaniu okresnej prokuratúry nebol zistený. Správne uvažoval súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že nebolo preukázané, že skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba sa stal, a výrok o oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm. a/ Tr. por. odvolací súd považuje za správny a zákonný. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu výroku napadnutého rozsudku, preto odvolanie prokurátora ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.