Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/113/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205204584 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1205204584.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členov senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: CLEARWAVE Slovakia s.r.o., Einsteinova 7, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 944 935, zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o., Červeňova 14, 811 03 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 885 459 proti žalovanému: COMETAR s.r.o., Betliarska 12, 851 07 Bratislava, IČO: 46 716 645, o návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 15.307,05 eur s prísl. a odvolaní žalovaného voči rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 25Cb/217/2005-207 zo dňa 26.1.2012, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 25Cb/217/2005-207 zo dňa 26.1.2012 v napadnutej zaväzujúcej časti a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom č.k. 25Cb/217/2005-207 zo dňa 26.1.2012, v znení opravného Uznesenia 25Cb/217/2005-242, ktorý rozsudok bol napadnutý odvolaním žalovaného, Okresný súd Bratislava II návrhu žalobcu vyhovel zaviazal žalovaného k zaplateniu sumy 15.236,75 eur s príslušenstvom: úrok z omeškania 20% p.a. zo sumy 12.772,15 od 4.2.2005 do zaplatenia, priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 3.577,13 eur a to všetko do troch dní od právoplatnosti. Vo zvyšku súd konanie zastavil. 2. Žalobou doručenou dňa 24.2.2005 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy istiny 425.030,80 Sk (14.108,44 eur) s 20% ročným úrokom z omeškania, ktorý datoval od 11.8.2004 a vyčíslil v sume 1.198,61 eur a úrokom z omeškania 20% p.a. z dlžných súm, ktoré k 3.2.2005 vyčíslil na sumu 1.265,99 eur a požadoval tiež úrok z omeškania v časti istiny 12.772,15 eur, ktorá ostala doposiaľ neuhradená a žalovaný je v omeškaní s jej zaplatením počnúc 4.2.2005, teda požadoval úrok z omeškania z tejto sumy až do zaplatenia. V sumári tak tvorila žalovaná istina sumu 15.236,75 eur, ktorú tvorí nárok z neuhradených súm nájomného a platieb spojených s užívaním nebytového priestoru (12.772,15 eur) a vyčíslený dojednaný úrok z omeškania za obdobie platnosti zmluvy (1.198,61 eur a 1.265,99 eur). Žalobca vyčíslil nasledovne úrok z omeškania : zo sumy 174.390,90 Sk od 11.8.2004 do 15.8.2004, zo sumy 348.781,80 Sk od 16.8.2004 do 2.9.2004, zo sumy 248.781,80 Sk od 3.9.2004 do 15.9.2004, zo sumy 423.172,70 Sk od 16.9.2004 do 30.9.2004, zo sumy 426.044,50 Sk od 1.10.2004 do 15.10.2004, zo sumy 600.435,40 Sk od 16.10.204 do 26.11.2004, zo sumy 751.574,20 Sk od 27.11.2004 do 30.11.2004, zo sumy 520.480,80 Sk od 1.12.2004 do 1.12.2004, zo sumy 460.980,80 Sk od 2.12.2004 do 13.12.2004, zo sumy 453.754,10 Sk od 14.12.2004 do 15.12.2004, zo sumy 477.006,20 Sk od 15.12.2004 do 29.12.2004, zo sumy 435.148,20 Sk od 30.12.2004 do 3.2.2005, zo sumy 425.030,80 Sk od 4.2.2005 do zaplatenia. Úrok z omeškania vyčíslil v závislosti od prijatých platieb od žalovaného. 3. Žalobca svoj návrh dôvodil tým, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená nájomná zmluva č. 2003-016 (ďalej ako „zmluva“) o podnájme nebytových priestorov (ďalej ako „NP“) dňa 14.11.2003, podľa ktorej sa ako nájomca zaviazal žalobca prenechať za dojednané nájomné, do užívania nebytové priestory podľa zmluvy a žalovaný ako podnájomca sa zaviazal uhrádzať žalobcovi nájomné a ostatné platby vo výške a splatnosti podľa zmluvy. Žalovaný nájomné a ostatné platby riadne a včas neuhrádzal. Predmetom zmluvy č. 2003-016 o podnájme NP, bol podnájom nebytového priestoru A2/I o výmere 171 m2 v stavbe „Dom nábytku ATRIUM“ na Einsteinovej ulici v Bratislave, postavenej na parcele č. XXXX/X a XXXX/X zapísaná na LV č. XXXX katastrálneho úradu v L., Správy katastra pre P. H. R. L.. Podľa článku IV. bod 4.1 zmluvy bolo nájomné dojednané vo výške 8.000,- Sk bez DPH za m2 podlahovej plochy predmetu nájmu teda 1.368.000,- Sk bez DPH za kalendárny rok. Zmluvné strany sa dohodli, že v prípade medziročného nárastu miery inflácie o viac ako 5%, má nájomca právo zvýšiť cenu podnájmu maximálne o 2% ročne. Štatistický úrad SR listom zo dňa 12.1.2004 oznámil, že miera inflácie dosiahla za rok 2003 nárast v priemere o 8,5%. V dôsledku uvedenej skutočnosti sa zvýšilo nájomné za predmetný nebytový priestor o 2% na sumu 1.395.360,- Sk bez DPH za kalendárny rok. Splatnosť nájomného bola upravená v článku IV. bod 4.2 zmluvy tak, že sa žalovaný zaviazal platiť nájomné mesačne na základe faktúry vystavenej žalobcom, podľa bodu 4.11 zmluvy v lehote 14 dní odo dňa doručenia príslušnej faktúry. Výška nájomného za kalendárny mesiac bola 138.373,20 Sk - 4 593,- eur vrátane 19% DPH. Okrem platieb nájomného si zmluvné strany dojednali uhrádzanie záloh za médiá, za služby spojené s prenájmom a príspevok na správu budovy podľa prenajatej podlahovej plochy. Podľa článku IV. bod 4.6 a 4.7 zmluvy bol žalovaný povinný platiť zálohu na média vo výške 70,- Sk za m2 podlahovej plochy mesačne bez DPH teda 14.244,30 Sk s 19% DPH mesačne a zálohu na úhradu služieb spojených s predmetom nájmu vo výške 90,- Sk za m2 podlahovej plochy mesačne teda 18.314,10 Sk s 19% DPH mesačne. Podľa článku IV. bod 4.4 písm. b) zmluvy bol žalovaný povinný platiť pomerný podiel na vedľajších prevádzkových nákladoch (správa nehnuteľnosti) vo výške 2,5% z nájomného teda 3.459,30 Sk. V súčte bol žalobca povinný mesačne platiť žalovanému titulom zmluvy sumu 174.390,90 Sk - 5.788,72 eur ako súčet nájomného (138.373,20 Sk), zálohy na médiá (14.244,30 Sk), na úhradu služieb (18.314,10 Sk) a poplatku za správu (3.459,30 Sk). Pre prípad omeškania s platením úhrad nájomného a ostatných platieb, zmluvné strany si dohodli v článku IV. bod 4.13 zmluvy úrok z omeškania vo výške 20% ročne z dlžnej čiastky. Žalobca fakturoval žalovanému nájomné, zálohy na média, zálohy za služby a poplatky za správu okrem iných aj faktúrou č. 2004330 zo dňa 1.7.2004, č. 2004393 zo dňa 1.8.2004, č. 2004438 zo dňa 1.9.2004, č. 2004471 zo dňa 1.10.2004, č. 2004548 zo dňa 12.11.2004, č. 2004551 zo dňa 30.11.2004. Ďalej fakturoval žalovanému náklady spotreby elektrickej energie za mesiac august 2004 v sume 2.871,80 Sk faktúrou č. 2004441 zo dňa 16.9.2004. Ďalej fakturoval úrok z omeškania v zmysle zmluvy k dňu 11.8.2004 v sume 36.109,40 Sk - 1.198,61 eur faktúrou č. P2004003 zo dňa 13.8.2004. Žalovaný uhradil dňa 2.9.2004 časť sumy fakturovanej faktúrou č. 2004393 vo výške 100.000,- Sk a dňa 13.12.2004 časť dlžnej sumy 7.226,70 Sk. Vo zvyšku ostal dlh na nájomnom a úhradách nezaplatený. Zmluvné strany si dojednali, že podnájomca zloží na účet nájomcu sumu dvojnásobku mesačného nájomného sumu 231.093,40 Sk, ako zábezpeku podľa čl. V. zmluvy. Zábezpeka slúžila na zabezpečenie všetkých peňažných pohľadávok nájomcu voči podnájomcovi. Žalobcovi vznikla voči žalovanému pohľadávka, ktorá pozostávala z neuhradeného nájomného a ostatných platieb. Zároveň však vznikol u žalovaného preplatok a pohľadávky, ktoré žalobca započítal na dlžnú sumu. Na základe zúčtovania spotreby, vyúčtoval žalobca žalovanému cenu skutočne poskytnutých médií a služieb spojených s predmetom nájmu, s dohodnutými mesačnými zálohami za každý kalendárny štvrťrok v roku 2004 (až do skončenia nájmu). V prospech žalovaného vznikol preplatok v sume 51.975,40 Sk - 1.725,27 eur o ktorý znížil svoju pohľadávku voči žalovanému. Ide o vyúčtovanie médií a služieb k 30.11.2004, z čoho suma 41.858,- Sk je preplatok z vyúčtovania k 30.9.2004 a suma 10.117,40 Sk je preplatok z vyúčtovania k 30.11.2004. Obe sumy započítal žalobca na dlžnú pohľadávku z titulu nájomnej zmluvy. Žalobca sa so žalovaným dohodol na odkúpení kovových otvárateľných žalúzií uzatvárajúcich prednú časť uvedeného nebytového priestoru za dohodnutú kúpnu cenu 59.500,- Sk - 1.975,04 eur a túto sumu taktiež započítal na dlžnú pohľadávku. Žalobca vykonal na svoju dlžnú pohľadávku dva zápočty, ktoré oznámil žalovanému. Listom zo dňa 16.12.2004 jednostranne započítal časť svojej pohľadávky voči žalovanému s pohľadávkou žalovaného voči nemu vo výške 339.678,10 Sk, pozostávajúcej z úhrady odporcu (7.226,70 Sk), zloženej zábezpeky (231.093,40 Sk), ceny žalúzií (59.500,- Sk) a preplatku preddavkov za média a služby k 30.9.2004 (41.858,- Sk) - zápočet 1. Listom zo dňa 9.2.2005 jednostranne započítal časť svojej pohľadávky voči žalovanému s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi vo výške 10.117,40 Sk ako preplatku preddavkov za média a služby k 30.11.2004. Týmto spôsobom po započítaní, ostala dlžná suma vo výške žalovaného nároku 425.030,80 Sk (14.108,44 eur). Žalobca svoj návrh preukazoval listinnými dôkazmi a to podnájomnou zmluvou z 14.11.2003, potvrdením Štatistického úradu SR o navýšení miery inflácie za r. 2003, faktúrami za nájomné, vyúčtovaním služieb médií. Žalobca súdu predložil tiež list z 16.12.2004 - jednostranný zápočet vzájomných pohľadávok, ktorým započítal na svoju pohľadávku pohľadávky žalovaného v časti v ktorej sa vzájomne kryli a to 339.678,10 Sk. Žalobca predložil list z 9.2.2005 - zápočet č. 2, ktorým započítal pohľadávku žalovaného tvorenú preplatkom na médiách v sume 10.117,40 Sk. 4. Žalobca písomným podaním doručeným súdu dňa 6.6.2006, vzal späť návrh v časti istiny 40.257,10 Sk. Išlo o sumy DPH a preplatky žalovaného. Žalobca podaním na pripustenie zmeny návrhu doručeným súdu dňa 18.7.2008 žiadal rozšíriť návrh o zmluvnú pokutu, ktorú si zmluvné strany dojednali v zmluve a priznať mu nárok na zaplatenie istiny 9.418.680,- Sk s prísl., ktorú súd uznesením č. k. 25 Cb/217/2005-101 zo dňa 14.5.2009 pripustil. Následne navrhovateľ podaním doručeným dňa 22.6.2009 vzal návrh v časti rozšíreného návrhu späť, teda súd v tejto časti konanie zastavil. Predmetom sporu tak ostala suma istiny 12.772,15 eur ako pôvodná žalovaná suma 14.108,44 eur nárokov na dlžné nájomné a služby a médiá a správcovský poplatok, ponížené zápočtami o preplatky, zábezpeku a sumy uhradené žalovaným, ktorá suma bola ponížená späťvzatím návrhu v časti 1.336,29 eur a výsledná suma istiny je 12.772,15 eur. Žalobca vyčíslil úrok z omeškania 20% p.a. ku dňu 11.8.2004 v sume 1.198,61 eur a 20% p.a. úrokom do 3.2.2005, teda spolu 1.265,99 eur. Výška žalovanej sumy tak predstavuje 15.236,75 eur ako súčet istiny 12.772,15 eur a vyčísleného úroku z omeškania za čas trvania zmluvy, podľa jednotlivých platieb nájomného postupne až k 3.2.2005. V sume 12.772,15 eur ostala pohľadávka neuhradená a žalovaný je od 4.2.2005 v omeškaní, preto z tejto sumy si žalobca uplatnil úrok z omeškania do zaplatenia. 5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie vypočutím právneho zástupcu žalobcu a žalovaného, výsluchom konateľa žalobcu a oboznámil sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu. Medzi sporovými stranami nebolo rozporu o tom, že medzi nimi bol založený zmluvný vzťah tvorený nájomnou zmluvou č. 2003-016 o podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bol podnájom nebytového priestoru A2/I. o výmere 171 m2, ktorý nebytový priestor sa nachádza v objekte „Dom nábytku ATRIUM“ na Einsteinovej ulici v Bratislave, postavenej na parcele č. XXXX/X a XXXX/X zapísaný na LV č. XXXX katastrálneho úradu v L.U., Správy katastra pre P. H. R. L.. Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu určitú a medzi sporovými stranami nebol sporný ani predmet nájmu, ani dojednanie o výške a splatnosti nájomného. K ukončeniu nájomnej zmluvy prišlo listom zo dňa 26.10.2004 zo strany žalobcu ako nájomcu, ktorý zmluvu so žalovaným vypovedal podľa čl. IX bod 9.2 písm. e) zmluvy, teda dôvodom bolo omeškanie žalovaného s platením nájomného a ostatných dojednaných platieb podľa zmluvy. Písomná výpoveď z nájomnej zmluvy bola žalovanému doručená dňa 27.10.2004, čo žalovaný nepoprel, avšak namietal že k ukončeniu nájmu prišlo skôr, dňa 14.9.2004, kedy fakticky priestory prestal užívať. Ďalej vyplynulo, že k prevzatiu NP po ukončení nájmu prišlo dňa 30.11.2004, o čom bola spísaná zápisnica, svedčiaca o prevzatí kľúčov od mreže nebytového priestoru a uvedeným dňom došlo fyzicky zo strany žalobcu k prevzatiu kľúčov a kovovej tyče na mechanické stiahnutie mreže od žalovaného. Súd sa okrem listinných dôkazov a vyjadrení sporových strán, oboznámil tiež s výsledkom konania, ktoré sa viedlo na OS Bratislava III pod sp. zn. 27Cb/183/2004 a to na návrh žalobcu - v tomto konaní žalovaný, voči žalovanému - v tomto konaní žalobca. Predmetom sporu bolo určenie neplatnosti zmluvy o podnájme NP a výpovede z nájmu. Výsledkom bolo Uznesenie č.k. 27Cb/183/2004-138 zo dňa 12.11.2008, právoplatné 6.3.2009, ktorým súd konanie zastavil na návrh žalobcu, ktorý žalobu vzal späť. Na základe uvedeného dedukoval tunajší súd prvej inštancie, že zmluva bola platne uzatvorená a k jej ukončeniu zo strany žalobcu prišlo výpoveďou doručenou žalovanému dňa 27.10.2004. Vypovedanie zmluvy bolo platné a zmluva bola ukončená uplynutím výpovednej doby 1 mesiac (plynúca od nasledujúceho kal. mesiaca po doručení výpovede), dňa 30.11.2004 v súlade s dojednaním čl. IX bod 9.4 zmluvy. 6. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v odpore proti platobnému rozkazu a nárok žalobcu neuznal čo právneho dôvodu ani výšky sumy. Žalobca na požadovanú sumu nárok nemá, čo argumentoval žalovaný tým, že od 14.9.2004 predmetný nebytový priestor fyzicky neužíva a teda po tomto dátume, nie je platenie nájomného ani úhrad medií a ostatných platieb oprávnené. Práve žalovaný má voči žalobcovi nárok a to v sume preplatku na médiách vo výške 41.858,- Sk. Voči žalobcovi nemá žiadnu podlžnosť, za čas kedy NP užíval, uhrádzal platby nájomného a služieb, alebo boli tieto platby kryté jednak zábezpekou, alebo zápočtom. Žalovaný namietol neplatnosť nájomnej zmluvy, z dôvodu, že vlastník nebytového priestoru - Miestny úrad, nedal na poskytnutie do podnájmu vopred súhlas, ako aj namietal že je zmluva v rozpore s dobrými mravmi. K odporu predložil žalovaný list z. 23.9.2004, ktorým reagoval na žalobcov nárok, pričom tento neuznáva, v liste oznamuje že zmluva je neplatná a z titulu nájomného nemá žalovaný žiadny záväzok voči žalobcovi. Žalovaný predložil aj ftk. listu z 17.9.2004, z jeho obsahu vyplýva, že považuje nájomnú zmluvu za neplatnú pre rozpor so Zák. 116/1990 Zb., namieta, že mu ako podnájomcovi nebolo umožnené priestory od 14.9.2004 užívať, pretože žalobca tento priestor odpojil od dodávky el. energie a znemožnil podnájomcovi vstup do priestoru. Z textu ďalej vyplýva, že žalobca odniesol z priestoru určité veci patriace žalovanému, na základe čoho podal trestné oznámenie. V liste oznamuje, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému je v sume 298.310,10 Sk a pohľadávka žalovaného voči žalobcovi je v sume 305.051,90 Sk, teda po zápočte a vzájomnom krytí, rozdiel predstavuje 6.741,80 Sk, v prospech žalovaného. Listom vyzýva žalobcu na odovzdanie vecí, ktoré boli z priestorov žalobcom odnesené a sú majetkom žalovaného. Prílohou listu je jednostranný zápočet pohľadávok z 17.9.2004, ktorého výsledkom je pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vyčíslená v sume 6.741,80 Sk. 7. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil skutkový stav veci. Na skutkové okolnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné a na tie ktoré mal súd za preukázané, aplikoval právne predpisy Obchodného zákonníka, vzhľadom k povahe oboch subjektov ako obchodných spoločností. Súd aplikoval ustanovenia Zák. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, vzhľadom k dikcii § 1 ods. 2 ObZ, podľa ktorého sa ust. Občianskeho zák. spravujú aj obchodné vzťahy, pri absencii úpravy v ObZ a zároveň podľa § 720 Obč. zák., podľa ktorého nájom a podnájom nebytových priestorov upravuje osobitný zákon. 8. Súd prvej inštancie konštatoval, že medzi sporovými stranami prišlo k zhode o tom, že medzi nimi bol založený nájomný vzťah zmluvou z 14.11.2003. Ohľadne rozsahu nájmu a povinnosti žalovaného uhrádzať nájomné, spor nebol. Sporným v konaní bol okamih ukončenia zmluvy, kedy žalobca poukazoval na výpoveď z nájmu, listom z 26.10.2004, doručeným dňa 27.10.2004. Žalovaný nerozporoval prevzatie listu ktorého obsahom bola výpoveď z nájmu, avšak za termín ukončenia považoval deň 14.9.2004. V tento deň priestory fakticky opustil a dôvodom bolo, že žalobca odpojil priestory od médií a priestor uzamkol, čo považoval žalovaný za protiprávne konanie a znemožnenie užívania predmetu nájmu, pričom zo zákona má nájomca povinnosť odovzdať a aj udržiavať predmet nájmu spôsobilý na účel nájmu. Keďže mu po tomto dátume nebolo umožnené NP užívať, plnenie nájmu nemá po tomto dátume právny titul a je bezdôvodným obohatením. Keďže túto okolnosť argumentoval žalobca tým, že si v zmluve dojednali, že k takémuto kroku môže dôjsť v prípade neplatenia nájomného, v čl. IV bod 4.13, súd skúmal, či tento krok bol zo strany žalobcu oprávnený s poukazom na námietku neplatnosti tohto ustanovenia pre rozpor so zák. Ďalej súd skúmal, námietku žalovaného, že bola zmluva neplatná, nakoľko nebol daný súhlas prenajímateľa priestoru na podnájom, čo však vyvracal žalobca listom od Mestskej časti J. z dátumu pred uzatvorením zmluvy a tiež tým, že táto okolnosť neznamená neplatnosť zmluvy ani podľa jej dojednaní ani podľa zákona. Súd aplikoval ustanovenia Zák. 116/1990 Zb. a to tie ktoré upravujú povinné náležitosti zmluvy, práva a povinnosti zmluvných strán. Súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je skutkovo i právne opodstatnený. Medzi sporovými stranami došlo k platnému uzavretiu zmluvy o podnájme nebytového priestoru, keďže zmluva obsahovala všetky predpísané náležitosti podľa Zák. č. 166/1990 Zb. Žalobca nájomné a cenu služieb spojených s nájmom odporcovi vyúčtoval faktúrami, v súlade so zmluvou až do 30.11.2004, kedy sa podnájom skončil uplynutím výpovednej lehoty. Po čiastočnej úhrade a započítaní pohľadávok (v sume 59.500,- Sk, 231.093,40 Sk, 41.858,50 Sk a 10.117,40 Sk) tak celkový dlh žalovaného na nájomnom a úhradách za služby spojené s nájmom predstavuje sumu 12.772,15 eur. Žalovaný bol v omeškaní s platením faktúr počas doby podnájmu, pričom úrok z omeškania (jeho výška 20% ročne bola zmluvne dojednaná) vyúčtoval žalobca jednak penalizačnou faktúrou č. P2004003 v sume 1.198,61 eur (36.109,40 Sk), aj v návrhu na začatie konania v sume 1.265,99 eur. Súd konštatoval, že doba omeškania a jednotlivé sumy, s ktorými je žalovaný v omeškaní korešpondujú s čiastočnými úhradami a započítanými pohľadávkami. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd odporcu zaviazal na zaplatenie zostávajúcej časti žalovanej sumy 15.236,75 eur (12.772,12 + 1.198,61 + 1.265,99). Zároveň mal súd za preukázané, že v časti 12.772,15 eur omeškanie trvá a preto zaviazal žalovaného k zaplateniu dojednaného úroku z omeškania od 4.2.2005, keďže k poslednej čiastkovej úhrade prišlo dňa 3.2.2005. Zmluvu posúdil ako platne uzatvorenú, majúcu všetky zákonné náležitosti podľa § 3 ods. 3 Zák. 116/1990 Zb. Za moment ukončenia zmluvy súd považoval uplynutie výpovednej doby dňa 30.11.2004, pričom plynutie 1 mesačnej výp. doby sa začalo od nasledujúceho mesiaca po doručení písomnej výpovede, teda v súlade s dojednaním zmluvy v čl. IX bod 9.2 písm. e) v spojení s čl. IX bod 9.4 zmluvy. Fyzické opustenie priestorov nemal súd za podstatné pre ukončenie nájmu, ani za moment odkedy by nájomca nemal nárok na nájomné, nakoľko k obmedzeniu médií a uzamknutiu, prišlo z dôvodu na strane podnájomcu, ktorý prestal platiť nájomné a išlo o aplikáciu čl. IV bod 4.13 zmluvy, tak ako to argumentoval žalobca. Až v novembri po uplynutí výpovednej doby, sa podnájomca z priestorov vysťahoval a odovzdal kľúč od priestoru, pričom pri plnení povinností, mohol tento priestor užívať až do novembra 2004. O termíne vypratania nebolo v konaní ani sporu, ako aj sa súd oboznámil s obsahom pripojeného spisu OR PZ Bratislava V. číslo ORP-947/2- OVK-B5-2004, kde sa tieto skutočnosti zhodne uvádzajú vo výpovedi svedkyne H.. P.. Z daných dôvodov posúdil súd prvej inštancie, nárok žalobcu ako dôvodný, nakoľko k stavu, kedy bol priestor odpojený od elektrickej energie a stal sa tak nespôsobilým na užívanie, prišlo aplikáciou práva dojednaného v zmluve, ako dôsledok neplatenia nájomného a preto tento moment nemožno považovať za nedostatok na strane nájomcu, ktorý by mal za následok neoprávnené účtovanie nájomného. Vzhľadom na úplný úspech vo veci, súd s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p., žalobcovi priznal trovy v plnom rozsahu, v rozsahu trov konania a trov právneho zastúpenia, okrem úkonu ktorým žalobca len upresnil návrh. Za tento úkon mu súd náhradu trov nepriznal. 9. Voči rozsudku podal žalovaný odvolanie napádajúc rozsudok v plnom rozsahu, pokladajúc ho za nezákonný. Odvolanie dôvodil podľa dôvodov v § 205 ods. 2 písm. a),b),d),f) O.s.p. Žalovaný mal za to, že súd síce správne zistil skutkový stav veci, ale ho nesprávne právne posúdil. Súdu vytkol tiež procesné pochybenia, keď o procesných úkonoch - späťvzatie časti návrhu žalobcom, rozšírenie žalobného petitu a následné späťvzatie, nerozhodol o týchto návrhoch v zákonnej lehote 1 mesiac, ale až v konečnom rozhodnutí. Zároveň súdu vytkol, že v časti, v ktorej bol návrh vzatý späť, súd žalovanému nepriznal trovy konania, hoci mu mali patriť. Pochybenie súdu videl v tom, že i keď v konaní vyšlo jasne najavo, že od 14.9.2004 bol priestor nespôsobilý na užívanie, priznal súd žalobcovi nárok na nájomné a služby aj po tomto dátume, kedy už priestor fakticky užívaný nebol a nemohol byť a tak súd priznal nárok, ktorý je bezdôvodným obohatením. Žalovaný považuje ustanovenie čl. IV bod 4.13 zmluvy, umožňujúce odpojenie NP od médií, za porušenie § 5 ods. 1 Zák. 116/1990 Zb., ktorý ukladá povinnosť prenajímateľovi (tu nájomcovi) udržiavať predmet nájmu v stave spôsobilom na užívanie. Súd nevzal do úvahy skutočnosť, že mu žalobca neoprávnene zadržiaval hnuteľné veci, pričom ak sa jednalo o zádržné právo, za účelom zabezpečenia pohľadávky z nájomného, žalobca ho vykonal v rozpore so zákonom. Hnuteľné veci mal zadržať na mieste kde sa vykonával nájom a nie ich odniesť. Žalovaný namietal, že sa text písomného vyhotovenia výroku rozsudku, nezhoduje s textom zápisnice z pojednávania, na ktorom bol rozsudok vyhlásený, čo robí rozsudok nepreskúmateľným. Súd sa nevysporiadal správne s použitím zábezpeky, ktorú mal žalobca použiť na pokrytie pohľadávok z nájomného. Žalovaný namietol, že zmluvný úrok z omeškania 20% ročne z dlžnej sumy, je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný tiež namietal, že vzhľadom na nízku právnu zložitosť veci, spor trvá neúmerne dlho. Napadnutý rozsudok požadoval zmeniť a návrh zamietnuť, alebo alternatívne vec zrušiť a vrátiť na nové konanie. 10. Žalobca sa k odvolaniu vyjadril podaním z 29.11.2013. Odvolanie považuje žalobca za účelové, neopodstatnené a riadne neodôvodnené. Zároveň mal za to, že je zmätočné, vykonštruované a podané v snahe oddialiť výkon rozhodnutia. Žalovaný uvádza odvolacie dôvody, ktoré však nie sú na rozhodnutie aplikovateľné. Podľa žalobcu dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. nie je možné aplikovať keďže v súdnom konaní nedošlo k žiadnym vadám konania uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., pre ktoré je možné rozsudok zrušiť. Žalovaný nepoukázal na žiadnu inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ako to vyžaduje ust. § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. Neboli splnené podmienky ani na aplikovanie dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., pretože súd zisťuje skutkový stav na základe vykonaných dôkazov. Súd dospel k takým skutkovým zisteniam, ku ktorým ho vykonané dôkazy viedli a rozhodol na základe skutočností, ktoré mu boli preukázané účastníkmi konania. Sporové strany mali pri rešpektovaní zásady rovnosti, rovnakú možnosť navrhovať a predkladať dôkazy, až do momentu vyhlásenia dokazovania súdom za skončené. Žalovaný však svoje tvrdenia, na rozdiel od žalobcu, dôkazmi nepodložil a preto súd rozhodoval z dôkazov, ktoré v konaní boli k dispozícii, na základe návrhov na dokazovanie. Žalobca poukázal aj na ust. § 205a ods. 1 písm. d) O.s.p., podľa ktorého, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Žalovaný sa k dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f) OSP vôbec bližšie nevyjadril a tento dôvod nedefinoval konkrétne. Odvolanie je zmätočné, nakoľko argumentuje nesprávne zistený skutkový stav, ale v úvode odvolania píše, že skutkový stav bol zistený správne, lenže bol nesprávne právne posúdený. Žalovaný nedefinoval, v čom spočíva nezákonnosť rozsudku. Skutočnosť že žalobca menil rozsah petitu jeho rozšírením a späťvzatím, nie je na ujmu žalovaného, nie je odvolacím dôvodom a zároveň tu nenastal dôvod pre priznanie trov konania pre žalovaného. Faktické neužívanie predmetu podnájmu podľa žalobcu neznamená skončenie podnájomného vzťahu. Zmluvné strany si dojednali v čl. IX. Zmluvy, spôsoby skončenia podnájomného vzťahu, ale faktické skončenie užívania predmetu podnájmu ako dôvod zániku medzi týmito dôvodmi nefiguruje a takýto dôvod nevyplýva ani zo Zák. 116/1990 Zb. Žalobca argumentoval, že v prípade možnosti ukončiť nájom len faktickým opustením priestorov, výpoveď a plynutie výpovednej doby, by stratilo reálne opodstatnenie. Zároveň mal žalobca za to, že tým, že k vyprataniu prišlo až v novembri 2004, kedy si žalovaný odniesol všetky veci z priestorov znamená, že tento priestor, bol užívaný a zároveň bránilo to prenajatiu priestoru inému subjektu. Žalobca poukázal na možnosť uplatniť si zľavu z nájomného podľa §§ 673 - 675 Občianskeho zák., alebo od zmluvy odstúpiť v súlade s § 679 Občianskeho zák., ale žalovaný tieto možnosti nevyužil. Žalobca definoval možnosť aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zák. na nájomnú zmluvu ako lex generalis k Zák. 116/1990 Zb., pričom táto právna úprava dávala možnosť žalovanému od dátumu 14.9.2004 uplatniť si zľavu, alebo nájom ukončiť, ale neurobil tak. Zmluva tak trvala až do uplynutia výpovednej doby. K odpojeniu od energií prišlo aplikáciou zmluvne dojednaného práva, na základe porušenia povinnosti platiť nájomné a úhrady zo strany žalovaného, išlo o sankciu ktorú si zmluvné strany dojednali. K realizácii zádržného práva prišlo zákonným spôsobom, pričom žalobca si žiadnu z vecí patriacich žalovanému neprisvojil a nespôsobil mu škodu. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva to čo tvrdí žalovaný a síce, že by bolo realizovanie zádržného práva obmedzené len na priestor kde sa nájom vykonáva s nemožnosťou tieto predmety vyniesť, čo by v podstate negovalo aj účel zádržného práva v nájme. Rozsudok bol dostatočne odôvodnený a namietaný nesúlad výroku s textom zápisnice z pojednávania bol len chybou v písaní, ktorá bola odstránená opravným uznesením 25Cb/217/2005-242 zo dňa 18.5.2012. Výška úroku z omeškania nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi vzhľadom k tomu, že bola dojednaná v rámci obchodnoprávneho vzťahu. Žalobca požadoval napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. 11. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 27.9.2018, za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 1.7.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalovaný v odvolaní uviedol. Odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam, ktoré boli správne právne posúdené. Nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 a ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP. 13. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. K odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva. 14. Odvolací súd konštatuje, že platnosť zmluvy a nárok žalobcu, bol súdom prvej inštancie posúdený správne. Argumenty žalovaného o nedôvodnosti nároku žalobcu, neboli náležite nepreukázané. Pokiaľ ide o zmluvu o podnájme, táto bola uzatvorená platne a námietky žalovaného o jej neplatnosti, nemajú právny základ. Žalovaný namietal neplatnosť čl. IV bod 4.14 zmluvy, ktorý definuje právo nájomcu, zastaviť dodávky médií pre podnájomcu, v prípade že sa podnájomca omešká s plnením nájomného a iných úhrad po dobu dlhšiu ako 30 dní, pre rozpor so zákonom a to s § 5 ods. 1 Zák. 116/1990 Zb. Odvolací súd konštatuje, že žiadny rozpor so zákonom č. 116/1990 Zb., ani s iným právnym predpisom v tomto ustanovení nenastal. Zmluvné dojednanie je realizáciou zásady zmluvnej voľnosti v Obchodnom práve. Zák. 116/1990 Zb. definuje rozsah povinných náležitostí zmluvy o nájme a podnájme NP v § 3 ods. 3 a 4 nasledovne: „Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.” Vzhľadom k tomu, že mala zmluva medzi žalobcom a žalovaným, predpísané náležitosti, bola platne uzatvorená. Odvolací súd skúmal aj namietaný rozpor so zákonom. V zmysle § 5 ods. 1 Zák. 116/1990 Zb. zákon definuje povinnosť, ktorej nedodržania sa dovoláva žalovaný nasledovne: „Ak nie je dohodnuté inak, prenajímateľ je povinný odovzdať nebytový priestor nájomcovi v stave spôsobilom na dohovorené alebo obvyklé užívanie, v tomto stave ho na svoje náklady udržiavať a zabezpečovať riadne plnenie služieb, ktorých poskytovanie je s užívaním nebytového priestoru spojené.” Odvolací súd poukazuje na povahu subjektov, ktoré sú oba obchodnými spoločnosťami a preto sa ich vzťah, i keď založený osobitným predpisom, riadi zásadami obchodného práva a konkrétne zásadou zmluvnej voľnosti, respektíve tým, že čo nie je zákonom zakázané, je povolené. Z daného dôvodu si zmluvné strany mohli dojednať sankčné ustanovenie čl. IV bod 4.14, pre prípad omeškania žalovaného s platením nájomného. Išlo o ustanovenie na ochranu žalobcu, bolo jeho právom, pri omeškaní odpojiť priestor od médií a svoje právo uplatnil. Aj samotný § 5 ods. 1 Zák. 116/1990 Zb. uvádza v prvej časti vety pred čiarkou, „pokiaľ nie je dohodnuté inak”, teda umožňuje zmluvným stranám dojednanie odlišné. Zákon nevylučuje prípady, kedy si zmluvné strany dojednajú povinnosť udržiavať prenajatý priestor v stave spôsobilom na užívanie, odlišne, respektíve nie absolútne. Namietané zmluvné ustanovenie má navyše sankčný charakter a preto naň nemožno nazerať ako na porušenie § 5 ods. 1 Zák. 116/1990 Zb. V prípade že by žalobca obmedzil dodávku médií bez súčasného porušenia povinností žalovaným, mohlo by sa jednať o neoprávnené obmedzenie využívania prenajatej veci, čo však zákon nepenalizuje neplatnosťou zmluvy, ako to uvádza žalovaný. Z obmedzenia využívať prenajatý priestor vyplývajú pre nájomcu, respektíve podnájomcu práva, ako ich správne definoval žalobca vo vyjadrení k odvolaniu. Ide o práva nájomcu, resp. podnájomcu, podľa všeobecného predpisu, Občiansky zák. - § 673 až § 675. Jedná sa o možnosť v prekluzívnej lehote 6 mesiacov požadovať zľavu z nájomného, alebo neplatiť nájomné vôbec. Opäť však ide o všeobecné ustanovenie, ktoré nepočíta s porušením povinnosti na strane samotného nájomcu, nakoľko explicitne v § 673 OZ uvádza: „Nájomca nie je povinný platiť nájomné, pokiaľ pre vady veci, ktoré nespôsobil nemohol prenajatú vec užívať dohodnutým spôsobom alebo ak sa spôsob užívania nedohodol primerane povahe a určeniu veci”. Odvolací súd má za to, že aj keby si takéto sankčné ustanovenie zmluvné strany v zmluve výslovne nedojednali, obmedzenie prístupu z dôvodu porušenia povinnosti na strane žalovaného, by nebolo porušením povinnosti žalobcu, nakoľko dikcia § 673 OZ vyžaduje, aby sa vec stala nespôsobilou na užívanie bez zavinenia, alebo pôsobenia samotným nájomcom. Odvolací súd v závere konštatuje, že zmluva bola platne uzatvorená a trvala až do ukončenia nájmu uplynutím výpovednej doby, tak ako to argumentoval žalobca, zhodne s názorom súdu prvej inštancie. 15. Žalobca správne vyjadril názor, že faktické opustenie priestorov za situácie kedy si v priestoroch žalovaný zanechal celé zariadenie, nemožno považovať za skončenie nájmu, vzhľadom k taxatívnej úprave spôsobov skončenia nájmu v zmluve, ako aj v zák.č. 116/1990 Zb. Skutočnosť, že sa žalovaný v priestoroch od 14.9.2004 fyzicky nenachádzal, respektíve neprevádzkoval v priestoroch predajňu, bola spôsobená jeho zavinením a situáciu mohol iniciatívne riešiť doplatením nájomného, alebo požadovaním sprístupnenia za súčasného požadovania zľavy z nájomného, alebo odstúpením od zmluvy v súlade s § 679 OZ. V prípade že by sa stali priestory nespôsobilými na užívanie, za súčasného trvania nájmu, z dôvodov na strane žalobcu, mohlo by sa jednať o požadovanie nájomného bez vzájomného protiplnenia, teda o bezdôvodné obohatenie. Keďže však táto situácia bola provokovaná zo strany žalovaného a bola uplatnením sankčného ustanovenia zmluvy, nešlo o ukončenie nájmu, ani o bezdôvodné obohatenie. Súd prvej inštancie správne tento stav právne posúdil. K aplikácii zádržného práva odvolací súd uvádza, zhodne s názorom žalobcu, že zádržné právo, tak ako je upravené v § 672 Občianskeho zák., neupravuje konkrétne spôsob vykonania zádržného, alebo záložného práva k veciam. Tvrdenie žalovaného, že odnesenie vecí v rámci zádržného práva mimo prenajaté priestory, je excesom zo zákonnej úpravy, nemá oporu v zákone. Zároveň táto skutočnosť, aj keby mala za následok porušenie zákona, alebo vznik škody, pre prípad nevrátenia vecí, nemala by za následok zánik práva žalobcu na nájomné. Potenciálnym dôsledkom pri vzniku škody, by bola možnosť zápočtu hodnoty vecí, v rámci nároku na náhradu škody, oproti nájomnému. Hnuteľné veci boli žalovanému vrátené, ako to vyplynulo aj z pripojeného trestného spisu a preto nevznikla na strane žalovaného, žiadna kladná hodnota na zápočet. Pokiaľ ide o námietku rozporu s dobrými mravmi, ohľadne dojednaného úroku z omeškania, vzhľadom na obchodnú povahu subjektov, otázka dobrých mravov je bezpredmetná a v obchodných vzťahoch je možné dojednanie, ktoré prevyšuje zákonnú hranicu úroku z omeškania. 16. Okrem vyššie opísaných odvolacích argumentov, ktoré súviseli so skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením, žalovaný namietal nedostatok procesných stránok rozsudku a konania ako takého. Žalobca opakovane v rámci výkonu dispozičného práva strany sporu, menil rozsah žalovaného nároku. Námietka žalovaného, že o týchto skutočnostiach nebolo rozhodnuté ihneď ale až v konečnom rozhodnutí, nemá opodstatnenie. Zo spisu vyplýva, že o späťvzatí, ako aj o rozšírení návrhu, aj jeho následného späťvzatia, rozhodoval súd v rámci plynutia konania a tento vývoj len stručne zhrnul vo výslednom meritórnom rozsudku. Pokiaľ by súd tieto procesné rozhodnutia neprijal včas, žalovaný mohol ako sporová strana namietať zmeškanie lehôt na rozhodnutie podaním sťažnosti, avšak tieto skutočnosti by aj tak neboli natoľko intenzívnym zásahom do procesu, že by boli odvolacím dôvodom v merite veci. Súd prvej inštancie rozhodol o rozšírení návrhu jeho pripustením Uznesením č. 25Cb/217/2005 zo dňa 14.5.2009. Žalovaný mal možnosť sa k tomuto návrhu vyjadriť a jeho právam nebolo upreté. Pokiaľ ide o namietané trovy, ktoré mali byť žalovanému za tieto dispozičné úkony priznané, odvolací súd konštatuje, že aj v prípade že by sa jednalo o markantný rozdiel v sporovej sume, ktorý by v prospech žalovaného odôvodnil jeho prevahu v spore a teda nárok na náhradu trov ako víťaznej sporovej strane, musela by byť naplnená podmienka vzniku trov. Súd totiž môže priznať trovy na základe splnenia podmienky úspechu v spore a zároveň pri vzniku odôvodnených a preukázaných trov. Žalovanému v súvislosti s dispozičnými úkonmi žalobcu žiadne trovy nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, ani zo spisu žiadne odôvodnené trovy nevyplývajú a preto mu nemalo byť čo priznané. Pokiaľ ide o nesúlad textu písomného vypracovania rozsudku a zápisnice z pojednávania, súd odkazuje na opravné uznesenie, ktorým bola táto vada v písaní odstránená, doplnením dátumu odkedy bol úrok z omeškania žalobcovi priznaný. 17. Odvolací súd v závere konštatuje, že procesná obrana žalovaného spočívala zásadne v popretí nároku žalobcu z dôvodu, že neexistuje dlh, ktorého sa žalobca domáha. Žalovaný na podporu tohto tvrdenia neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by preukázali zánik dlhu jedným zo spôsobov zániku záväzku. K svojim tvrdeniam predložil, len dve listiny a to list z 23.9.2004 a z 17.9.2004, ktoré sú korešpondenciou zaslanou žalobcovi v súvislosti s jeho zápočtom. Ide o popretie pohľadávok ktoré mali byť započítané, avšak z vyčíslenia pohľadávky z nájomného a zápočtov ktoré vykonal žalobca, jednoznačne vyplynula suma, ktorej sa žalobca domáha. Žalovaný nepreukázal, že by istinu 12.772,15 eur uhradil, ako ani nepreukázal, že by tento dlh zanikol iným spôsobom a teda neuniesol dôkazné bremeno svojej procesnej obrany. 18. Záverom odvolací súd konštatuje, že prišlo na strane subjektov sporových strán počas konania k zmenám. Pôvodný žalobca TRMSK, s.r.o. v likvidácii zmluvou o postúpení, previedol pohľadávku z tohto sporu na súčasného žalobcu. Na strane žalovaného prišlo k zmene subjektu z pôvodného EUROKERA spol. s r.o. na právneho nástupcu COMETAR, s.r.o. z dôvodu zlúčenia pôvodného subjektu s právnym nástupcom. 19. Rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. 25Cb/217/2005-207 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný na 100% a preto mu súd priznal nárok vo výške 100%, pričom o výške trov bude rozhodnuté osobitným uznesením po právoplatnosti vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).