Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 15Co/188/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206218711 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1206218711.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Slovenská republika - Správa štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky, IČO: 30 844 363, Bratislava, Pražská č. 29, proti žalovanému: Medika SK, a.s., IČO: 35 839 881, Ivanka pri Dunaji, Vajnorská č. 6, zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária MAJLING & NINČÁK, s.r.o., IČO: 35 960 728, Bratislava, Palárikova č. 14, za ktorú koná JUDr. Ján Majling, o zaplatenie sumy 5.449,28 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. septembra 2016, č.k. 7 C 33/2008-408, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. septembra 2016, č.k. 7 C 33/2008-408, vo výroku, ktorým návrhu žalovaného na prerušenie konania v súlade s ustanovením § 162 C.s.p. nevyhovel; vo výroku, ktorým uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.449,28 € spolu s 13 % úrokom z omeškania od 1.8.2006 do zaplatenia všetko do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia, a vo výroku, ktorým žalobcovi priznal náhradu trov konania, p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 29. septembra 2016, č.k. 7 C 33/2008-408, vo výroku, ktorým návrh žalovaného na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010 zamietol, o d m i e t a . III. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 29.9.2016, č.k. 7 C 33/2008-408, návrh žalovaného na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010 zamietol; návrhu žalovaného na prerušenie konania v súlade s ustanovením § 162 C.s.p. nevyhovel; uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.449,28 € spolu s 13 % úrokom z omeškania od 1.8.2006 do zaplatenia, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia; žalobcovi priznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 9.8.2006, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 8.796,42 € (265.001,- Sk) s príslušenstvom. Žalobca žalobu dôvodil tým, že je podľa ustanovenia § 21 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy Slovenskej republiky ostatným ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky a ako taký nie je zapísaný v Obchodnom registri a ako ústredný orgán štátnej správy je rozpočtovou organizáciou. Na základe Rozhodnutia zo dňa 17.12.2004, č. 305/2004-OR o vyčlenení (predaji) časti zásob mobilizačných rezerv a jeho prvej zmeny zo dňa 29.6.2005 (touto bol doplnený súpis materiálu uvedený v prílohe) bol žalovaný ako ochraňovateľ povinný vykonať predaj vyčlenených zásob mobilizačných rezerv špecifikovaných v prílohe predmetného rozhodnutia, ktoré boli v jeho vlastníctve a finančné prostriedky za predávaný materiál poukázať na účet veriteľa na základe faktúr za predávaný materiál, ktoré mal vystaviť on. V nadväznosti na uvedené rozhodnutie a jeho zmenu si žalovaný na základe objednávok, ktoré mu adresoval, objednával u neho zdravotnícky materiál (v nich uvedený), ktorý mu po realizácii objednávky vyfakturoval, a preto mu vznikol nárok na zaplatenie fakturovanej dlžnej sumy v celkovej výške 433.904,17 Sk. Listom zo dňa 3.7.2006, č. 2006/03682-2 OE, zaslal žalovanému predžalobnú výzvu, v ktorej ho upozornil na jeho dlh v uvedenej výške, ktorý mu vznikol neuhradením faktúr uvedených v prílohe č. 1 predmetného listu a zároveň ho vyzval na zaplatenie tohto dlhu v lehote piatich dní odo dňa doručenia výzvy. Poľa výpisu z účtu zo dňa 10.7.2006 je zrejmé, že žalovaný čiastočne uhradil dlžnú sumu vo výške 149.667,27 Sk, dňa 19.07.2006 uhradil ďalšiu časť pohľadávky vo výške 19.235,90 Sk, t.j. spolu zaplatil sumu 168.903,17 Sk a zostal tak žalovanému dlh vo výške žalovanej istiny. 2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca a žalovaný uzatvorili na základe objednávok žalovaného kúpne zmluvy, predmetom ktorých bol tovar presne špecifikovaný v objednávkach, faktúrach vystavených žalobcom a dodacích listoch. Žalobca dodal žalovanému objednaný tovar, ktorého prevzatie potvrdil žalovaný podpisom na dodacích listoch, pričom neuhradil kúpnu cenu za dodaný tovar vo výške 265.001,- Sk a až po podaní žaloby žalovaný čiastočne žalobcovi plnil, z dôvodu ktorého bolo konanie o zaplatenie sumy 100.836,10 Sk zastavené. Zostala tak nevysporiadaná časť - neuhradené dve faktúry, č. 2653500024 na sumu 105.661,30 Sk, splatná dňa 28.3.2006, č. XXXXXXXXXX na sumu 58.503,60 Sk, splatná dňa 11.4.2006, t.j. spolu suma 164.164,49 Sk (5.449,28 €). Žalovaný uznal žalobu čo do dôvodu i do základu a výšky uplatnenej pohľadávky, čo napokon dokumentuje i skutočnosť, že v priebehu konania čiastočne žalobcovi plnil. Nezaoberal sa listinnými dôkazmi a skutočnosťami súvisiacimi so vzájomným návrhom žalovaného, ktorý síce nazval prostriedkom procesnej obrany podľa § 147 ods. 2 C.s.p., ktorá skutočnosť bude predmetom konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4C 184/2010 o náhradu škody, nakoľko tento návrh bol právoplatne vylúčený na samostatné konanie, z dôvodu ktorého ich nepovažoval za prostriedok procesnej obrany. Písomnými podaniami zo dňa 15.3.2007 a 4.4.2007 žalobca upravil petit žaloby tak, že žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 164.164,90 Sk (5.449,28 €) spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % z istiny od 1.8.2006, a preto uznesením zo dňa 14.1.2009, č.k. 7 C 33/2008-207, zmenu návrhu v súlade s § 95 ods. 1 O.s.p. pripustil. Podaním zo dňa 29.5.2009 žalovaný podal vzájomný návrh proti žalobcovi o zaplatenie sumy 1.891.110,61 € (56.971.598,33 Sk) s príslušenstvom titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením zmluvy zo strany žalobcu presunom zásob mobilizačných rezerv k inému ochraňovateľovi, a to IMUNA PH ARM, a.s., Šarišské Michaľany, na základe Rozhodnutia Správy štátnych hmotných rezerv SR č. 58/2007- OMRaPZ za súhlasného stanoviska Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 26.4.2007, č. 14603-2/2007-OKM, t.j. ušlý zisk, reprezentujúci jeho maržu z hodnoty nakúpených mobilizačných rezerv. Žalobca oznámil súdu, že žalovaný si v konaní vedenom pod sp.zn. 4 C 160/2008 uplatnil rovnaký „vzájomný návrh“ a Okresný súd Pezinok právoplatným uznesením zo dňa 17.8.2009 tento vzájomný návrh vylúčil na samostatné konanie, takže nie sú splnené podmienky na spojenie veci tak, ako už o tom rozhodol súd v konaní vedenom pod sp.zn. 4 C 160/2008. Zároveň žalobca namietol v časti vzájomného návrhu aj miestnu príslušnosť Okresného súdu Pezinok, a preto konanie v časti vzájomného návrhu o zaplatenie sumy 1.891.110,61 € uznesením zo dňa 16.5.2011, č.k. 7 C 33/2008- 338, zastavil pre listispedenciu podľa § 83 O.s.p. Žalovaný písomným podaním zo dňa 8.11.2011 podal opakovane návrh na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 166/2008 a žiadal prerušiť toto konanie do doby, kedy Krajský súd v Bratislave rozhodne o jeho odvolaní zo dňa 11.3.2011 proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 21.1.2011, sp.zn. 4 C 160/2008. Rozhodnutím zo dňa 12.12.2011, č.k. 7 C 33/2008-349, podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. konanie prerušil a po právoplatnosti konania vedeného spod sp.zn. 4 C 160/2008 pokračoval v konaní. Na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016 žalovaný opätovne navrhol spojiť na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010 s odôvodnením, že obe veci skutkovo spolu súvisia, týkajú sa tých istých sporových strán a je to aj v záujme hospodárnosti konania; tento návrh zamietol s poukazom na skutočnosť, že žaloba v predmetnej veci bola podaná na súd dňa 9.8.2006 a uvedený návrh žalovaného na spojenie veci bol podaný dňa 29.9.2016 (10 rokov po podanej žalobe). 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 1, ods. 2, § 261 ods. 1, § 324 ods. 1, § 365 veta prvá, § 409 ods. 14 (pravdepodobne ods. 1, poznámka odvolacieho súdu), § 411, § 447, § 448 ods. 1, § 369 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 164, § 166 ods. 1 C.s.p., a dôvodil tým, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel, nakoľko bola podaná dôvodne. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, že žalobca a žalovaný uzatvorili na základe objednávok žalovaného kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol tovar presne špecifikovaný v objednávkach žalovaného a faktúrach vystavených žalobcom. Uzatvorením týchto zmlúv sa žalobca ako predávajúci zaviazal žalovanému dodať tovar a previesť na neho k tomuto tovaru vlastnícke právo. Žalovaný ako kupujúci sa zaviazal zaplatiť za prevzatý tovar dohodnutú kúpnu cenu. Žalobca svoju povinnosť zo zmluvy splnil, žalovaný svoju povinnosť zaplatiť za tovar nesplnil. Tým, že mal preukázaný vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami sporu, z ktorého žalovaný nesplnil povinnosť a nezaplatil zostatok kúpnej ceny za dodaný tovar, zaviazal ho na zaplatenie kúpnej ceny vo výške 5.449,28 €. Zároveň uviedol, že nevyhovel návrhu žalovaného na prerušenie konania, pretože nepreukázal, že by na súde prebiehalo také konanie, v ktorom by sa riešila otázka, ktorá by mala v zmysle § 164 C.s.p. význam pre rozhodnutie súdu. Naopak niekoľkokrát podávané návrhy žalovaného na spojenie vecí, prerušenie konania a vzájomné návrhy, o ktorých už bolo aj v iných konaniach právoplatne rozhodnuté, považoval za účelové s úmyslom odďaľovať rozhodnutie vo veci samej. K zamietnutiu návrhu žalovaného na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010 poukázal na ustanovenie § 166 ods. 1 C.s.p., ktoré dáva súdu možnosť spojiť veci na spoločné konanie, ale nie povinnosť na spojenie vecií po splnení predpokladov ustanovených v tomto predpise. Základným predpokladom na spojenie vecí je skutočnosť, že veci spájané na spoločné konanie sa začali a sú vedené na tom istom súde, keď tento predpoklad je splnený, pretože obe veci sú vedené na Okresnom súde Pezinok (predtým na miestne príslušnom Okresnom súde Bratislava II.), a preto skúmal splnenie ďalších predpokladov pre spojenie vecí, ktorými sú hospodárnosť konania a splnenie aspoň jednej z podmienok, a to či veci skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán sporu a dospel k záveru, že nie je naplnená podmienka hospodárnosti konania. Vzájomný návrh žalovaného bol uznesením zo dňa 17.8.2009, č.k. 4 C 160/2008-186, vylúčený na samostatné konanie a bol ako nový návrh zapísaný pod sp.zn. 4 C 184/2010, zákonnou sudkyňou v tejto veci sa stala JUDr. Ingrid Daxner. Považuje tak za nehospodárne opätovne spájať veci, ktorých prejednanie bolo právoplatne vylúčené na samostatné konanie, keď toto konanie začalo ešte v roku 2006 a predpokladalo sa rozhodnutie vo veci na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016, čo sa aj stalo. Prihliadol aj na právo účastníka konania garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Spojením veci by sa v konaní o vzájomnom návrhu zmenila osoba zákonného sudcu. O prípustnosti spojenia vecí by v zmysle rozvrhu práce na rok 2016 musel opatrením rozhodnúť predseda alebo podpredseda súdu. Podľa Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok na rok 2016 je spojenie vecí v zmysle § 112 O.s.p. (§ 166 ods. 1 C.s.p.) možné iba v rámci senátu, do ktorého veci vhodné na spojenie napadli. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania vo výške, ktorá je v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného v čase vzniku omeškania žalovaného s plnením peňažného záväzku, odo dňa 1.8.2006 tak ako žiadal, keď splatnosť jednej faktúry bola dňa 28.3.2006 a druhá dňa 11.4.2006. 3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.; vecne tento výrok neodôvodnil. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. b/, f/ C.s.p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam). Uviedol, že v predmetnom konaní niekoľkokrát uplatňoval procesné práva, ktoré mu priznával Občiansky súdny poriadok, resp. Civilný sporový poriadok a všetky procesné kroky, ktoré v konaní zvolil, boli výhradne za účelom urýchlenia ukončenia vzájomných sporov medzi stranami sporu nie iba v tomto konaní, ale aj v ďalších konaniach. Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v súlade so zásadou hospodárnosti konania, keď aj po niekoľkých návrhoch na spojenie vecí, prerušenie konania, či uplatnení jeho nároku vzájomnou žalobou v tomto konaní, nereagoval správnymi procesnými krokmi, ktoré by viedli k dosiahnutiu účelu občianskeho súdneho konania a plneniu jeho základných zásad. Poukázal na zásadu hospodárnosti konania, na ustanovenie § 112 O.s.p., resp. § 166 C.s.p. a na to, že je povinnosťou všeobecného súdu v rámci konania prihliadnuť na okolnosti prejednávanej veci tak, aby ústavou chránené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces bolo okrem iného aj v súlade so zásadou hospodárnosti civilného sporového konania a akékoľvek neodôvodnené odmietnutie procesných návrhov sporovej strany na pokračovanie v konaní so zníženými nákladmi je porušením jeho procesných práv a právom chránených záujmov v civilnom sporovom konaní. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie uvedeným v napadnutom rozsudku, že návrh na spojenie vecí realizoval po takmer 10-ročnej dobe, pretože opakovane navrhoval spojiť konania, predmetom ktorých je jeho právny nárok uplatnený zo vzájomného vzťahu so žalobcom (návrh na spojenie vecí zo dňa 17.3.2009, zo dňa 7.11.2011). Súd by mal postupovať tak, aby realizácia práv v sporovom konaní bola nielen rýchla a efektívna, ale predovšetkým tak, aby jej vplyv nezaťažoval sporové strany zvýšenými nákladmi. Ďalej dodal, že v priebehu konania realizoval procesné práva (prostriedky procesnej obrany), ktorými sa snažil brániť právnemu nároku žalobcu v predmetnom konaní, najmä vzájomnou žalobou zo dňa 29.5.2009 a uplatnením prostriedku procesnej obrany zo dňa 28.9.2016, ale prvoinštnačný súd na uvedené procesné návrhy nereagoval tak, aby bola naplnená zásada hospodárnosti konania a možnosť vyhnúť sa ďalším konaniam na tom istom súde medzi totožnými sporovými stranami a dokonca z právnych nárokov, ktoré vyplývajú z rovnakého vzájomného vzťahu medzi sporovými stranami. Je presvedčený, že súd prvej inštancie svojim procesným postupom znemožnil realizáciu jeho procesných práv s poukazom najmä na porušenie zásady hospodárnosti civilného sporového konania, resp. nesprávnym posúdením súdu došlo k absencii realizácie procesných krokov v súlade s uvedenou zásadou hospodárnosti konania. Odvolaciemu súd preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci samej; žiadal trovy odvolacieho konania. 5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s argumentáciou žalovaného týkajúcu sa spojenia vecí i prerušení konania, či už na pojednávaní alebo v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku. Námietku žalovaného uvedenú v odvolaní považuje za nedôvodnú, pretože prerušenie konania i spojenie vecí na spoločné konanie je možnosťou (nie povinnosťou) súdu, pričom prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, nie je podľa § 162 C.s.p. možné, pretože v písm. a/ až c/ sú taxatívne stanovené možnosti, kedy súd konanie preruší. Rovnako aj ustanovenie § 166 ods. 1 C.s.p. dáva súdu možnosť, nie povinnosť, v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a buď skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých strán sporu. Žalovaný vo svojom odvolaní ani nenamietal výrok rozsudku, ktorým ho zaviazal k povinnosti zaplatenia sumy 5.449,28 € s príslušenstvom. Navrhol odvolaciemu súdu preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že aj naposledy na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016 navrhol súdu spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010 z dôvodu hospodárnosti konania a aj prerušenie konania v predmetnej veci, pretože tak, ako už uvádzal, dôvodom pre spojenie vecí, resp. prerušenie konania, je skutočnosť, že sporové strany majú medzi sebou niekoľko ďalších sporov, aj na súde, ktoré môže mať vplyv na konanie a rozhodnutie v tomto konaní. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalobcu v jeho vyjadrení, že spojenie vecí na spoločné konanie a prerušenie konania je možnosťou (nie povinnosťou) súdu, nakoľko súd je povinný prihliadať na okolnosti konania a po dodatočnom posúdení je povinný prihliadnuť na základné zásady občianskeho súdneho konania a konanie prerušiť, resp. spojiť, za účelom zníženia nákladov a časového zaťaženia súdu a strán sporu. Odkázal na svoje predchádzajúce podania týkajúce sa realizácie jeho procesných práv ako strany sporu v tomto konaní s tým, že všetky procesné kroky, ktoré zvolil v predmetnom konaní, boli vykonané výhradne za účelom urýchlenia skončenia vzájomných sporov sporových strán v tomto i ďalších konaniach. Zotrval na svojom odvolacom návrhu. 7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho vyjadreniu k odvolaniu žalovaného nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že dôvodom pre spojenie, resp. prerušenie konania, je skutočnosť, že sporové strany vedú medzi sebou niekoľko ďalších iných sporov, aj na súde, ktoré môže mať vplyv na konanie a rozhodovanie súdu v inom konaní. Predmetné konanie už prerušené bolo do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4 C 160/2008 a toto konanie už bolo aj právoplatne skončené. Nie je mu známe, aké ďalšie konania má na mysli žalovaný, keď tvrdí, že majú medzi sebou niekoľko ďalších sporov, ktoré ale neuviedol. Je mu známy už len jeden súdny spor, ktorý medzi sebou vedú, a to na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 4 C 184/2010, ktorý sa týka vzájomnej žaloby žalovaného voči nemu, ktorú podal v konaní vedenom pod sp.zn. 4 C 160/2008 a Okresný súd Pezinok ju vylúčil na samostatné konanie. Ďalšie tvrdenia žalovaného, že súd je povinný prihliadnuť na okolnosti konania a po dodatočnom právnom posúdení musí prihliadnuť na základné zásady občianskeho súdneho konania a konanie prerušiť, resp. spojiť veci za účelom zníženia nákladov a časového zaťaženia súdu a sporových strán, považoval za právne irelevantné, nemajúce oporu v zákone. Zotrval na svojom predchádzajúcom vyjadrení a dodal, že žalovaný vo svojom vyjadrení, ani v odvolaní proti napadnutému rozsudku, neuviedol žiadne nové skutočnosti a argumenty, než tie, ktoré uviedol na pojednávaní konanom dňa 29.9.2016, a s ktorými sa prvoinštančný súd vysporiadal na uvedenom pojednávaní i v písomnom vyhotovení napadnutého rozsudku. Navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 8. Odvolací súd doručoval žalovanému vyjadrenie uvedené v bode 7. odôvodnenia tohto rozsudku podľa § 374 ods. 3 C.s.p., na tomto mieste odvolací súd uvádza, že žalobca vo svojom podaní už žiadne nové skutočnosti, okrem tých ktoré uvádzal vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach, neuviedol. 9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. septembra 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalovaného, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd návrhu žalovaného na prerušenie konania nevyhovel, vo výroku, ktorým súd uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 5.449,28 € spolu s príslušenstvom, vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. 12. Odvolateľ navrhol odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci samej, ale v odôvodnení jeho odvolania úplne absentuje uvedenie odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, t.j. z akého dôvodu nesúhlasí s výrokom, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie sumy 5.449,28 € s príslušenstvom. Žalovaný v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že svojím postupom mu znemožnil realizovať procesné práva, keď nevyhovel jeho návrhu na spojenie vecí (odvolanie bolo v tejto časti odmietnuté), resp. prerušenie konania, pričom neuviedol konkrétne konanie vedené na Okresnom súde Pezinok, s ktorým by malo byť predmetné konanie spojené, prípadne v dôsledku ktorého prerušené. Odvolací súd dodáva, že je odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný, preto ak žalovaný vo svojom odvolaní výrok, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie sumy 5.449.28 € s príslušenstvom, žiadnym spôsobom nenamietal a neuviedol tak podstatné, rozhodujúce a konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu, než ako rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, nemal sa odvolací súd čím zaoberať a posúdiť správnosť tohto výroku. Tým, že žalovaný neuviedol konkrétne dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie v uvedenom výroku považuje za nesprávne, odvolací súd nemôže podrobiť napadnutý rozsudok odvolaciemu prieskumu. Aj napriek tejto skutočnosti, odvolací súd neodmietol odvolanie žalovaného pre neuvedenie podstatných náležitostí odvolania podľa § 386 písm. d/ C.s.p., pretože v odvolaní uviedol odvolací návrh. 13. Námietku žalovaného uvedenú v odvolaní, že súd prvej inštancie nepostupoval v konaní podľa zásady hospodárnosti konania, a aj po niekoľkých jeho návrhoch na spojenie vecí a prerušenie konania nereagoval, pričom všetky procesné kroky, ktoré v predmetnom konaní zvolil, boli za účelom urýchlenia ukončenia vzájomných sporov medzi stranami sporu v tomto i ďalších konaniach, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, pretože skutočnosť, že súd prvej inštancie nespojil na spoločné konanie predmetné konanie s iným konaním vedeným na Okresnom súde Pezinok, resp. nevyhovel jeho návrhu na prerušenie konania, nie je procesnou vadou podľa § 380 ods. 2 C.s.p., z dôvodu ktorého by mal odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd uvádza, že skúma správnosť právnych (v zmysle hmotnoprávnych) záverov, ktoré súd prvej inštancie prijal na základe zisteného skutkového stavu veci, ale aj správnosť postupu prvoinštančného súdu z hľadiska procesných predpisov. Zo všetkých do úvahy prichádzajúcich vád konania odvolací súd prihliada iba k tým, ktoré sú v dôsledku takého porušenia predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd posudzuje otázku, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný, keby k vade konania neprišlo. Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je také porušenie práv strany sporu, v dôsledku ktorej jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ide napríklad o nedostatok vyrozumenia sporovej strany o konaní súdu, vrátane oneskoreného predvolania, v dôsledku čoho bola strana vylúčená z práva zúčastniť sa pojednávania, vyjadriť sa napríklad k dokazovaniu, výpovedi svedkov a podobne, k čomu ale v danom prípade nedošlo. 14. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudok rozhodol vo veci samej a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.449,28 € s príslušenstvom, čo žalovaný v odvolaní vôbec nenamietal, a preto by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a uložil prvoinštnačnému súdu predmetné konanie spojiť s iným konaním vedeným na Okresnom súde Pezinok alebo opätovne posúdiť návrh žalovaného na prerušenie konania. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že súd musí v konaní postupovať tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom v konaní, konať hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Princíp hospodárnosti konania je významným a základným interpretačným pravidlom nového civilného konania, čím sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní aj riadil. Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že žalovaný svoje procesné návrhy uplatnil takmer po uplynutí 10 rokov od začatia predmetného súdneho konania. 15. Vzhľadom na skutočnosť že žalovaný podal odvolanie proti výroku rozsudku, ktorým mu súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Pezinok pod sp.zn. 7 C 33/2008 a sp.zn. 4 C 184/2010, podľa § 166 C.s.p., a ktoré patrí medzi rozhodnutie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, podľa § 386 písm. c/ C.s.p., odmietol. 16. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že žalovaný neuviedol ani pri tomto odvolacom dôvode konkrétne dôvody, pre ktoré mal prvoinštančný súd dospieť k nesprávnym skutkovým záverom. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn. aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 17. Odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o náhrade trov konania potvrdil už bez ďalšieho, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. Žalovaný podal odvolanie aj proti tomuto výroku rozsudku, avšak toto odvolanie vo vzťahu k výroku o trovách konania vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedenom výroku; žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 C.s.p.). 18. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 19. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 20. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).