Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/126/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207211548 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1207211548.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev, Farnosť Tomášov, so sídlom: Agátová 1, 900 44 Tomášov, IČO: 34 073 256, zastúpeného: MAPLE & FISH, s.r.o., so sídlom Dunajská 15/A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, o vydanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 23. júla 2015, č. k. 4C/375/2008 - 434, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok zo dňa 23. júla 2015, č.k. 4C/375/2008 - 434, v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal uloženia povinnosti vydať a navrátiť žalobcovi vlastníctvo k nehnuteľnosti parc. č. XXX - roľa o výmere 14973 m2, vedenej v PK vložke č. XXX Y. F..Ú.. Y., B. na Z. Č.. XXX a žalovanému priznal náhradu trov konania vo výške 1.724,41 eura. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobcu mal preukázané, že Konferencia biskupov Slovenska dňa 14.09.1995 na svojom riadnom plenárnom zasadnutí vydala rozhodnutie, podľa ktorého nehnuteľnosti, ktoré sú zapísané na rímskokatolícku cirkev bez uvedenia farnosti alebo biskupstva, sú na nich vedené na rímskokatolícke školy, sirotince, zrušené rády, spolky a iné cirkevné organizácie, patria do vlastníctva toho biskupstva, na území ktorého sa nachádzajú. Týmto Konferencia biskupov Slovenska stanovila právne nástupníctvo po zaniknutých alebo zrušených spoločenstvách s tým, že biskupstvá k nehnuteľnostiam vykonávajú všetky svoje práva a povinnosti spojené s vlastníctvom. Z PK vložky č. XXX, F.. Ú. Y., zistil, že čo sa týka parc. č. XXX, ku ktorej sa žalobca domáha vydania, bolo vlastníctvo pôvodne zapísané v prospech Rímskokatolíckej obce veriacich vo Y., J.S. Y. J. Y. Č.. XXX F..Ú.. Y. nie je poznamenané poštátnenie parcely č. XXX. Z výpisu z Z. Č.. XXX F..Ú.. Y. zo dňa 27.02.2014 zistil, že vlastníctvo k parc. č. XXX J. Č.. XXX bolo nadobudnuté darom z 23.2.1927. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovanému bola doručená výzva zo dňa 24.4.2006 na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam v zmysle zák. č. 161/2005 Z.z., o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, v ktorej Rímskokatolícka cirkev farnosť Tomášov ako oprávnená osoba vyzvala žalovaného ako povinnú osobu podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam pôvodne zapísaných a vedených okrem iných aj v pozemkovoknižnej vložke č. XXX F. Ú. Y.. Z predmetnej výzvy ďalej vyplýva, že nehnuteľnosť zapísaná v uvedenej pozemkovoknižnej vložke prešla do vlastníctva štátu alebo obce a bola zapísaná v predmetnej pozemkovoknižnej vložke na základe dôvodu uvedeného v § 3 citovaného zákona, čo osvedčuje zápis v časti B v pripojenej pozemkovoknižnej vložke, ktorá je verejnou listinou, respektíve v dokumentoch, ktoré naň odkazujú. V tejto výzve je uvedené, že Rímskokatolícka cirkev, farnosť Tomášov je právnym nástupcom po pôvodných vlastníkoch nehnuteľnosti, ktorí sú zapísaní v uvedených pozemkových knihách, respektíve pozemkovoknižných vložkách. Rímskokatolícka cirkev, farnosť Tomášov, bola zriadená v zmysle zákona č. 308/1991 Z.z. a v zmysle Kódexu kanonického práva (CIC) kanónov 515, § 1,2,3. Vykonaným dokazovaním mal teda preukázané, že dotknutá parcela bola pôvodne zapísaná v prospech právneho predchodcu žalobcu, keď ako vlastník predmetných nehnuteľností je označená Rímskokatolícka obec veriacich vo Y.. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 3 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. Vo vzťahu k náležitostiam reštitučnej výzvy poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 247/2009, v ktorom sa okrem iného uvádza: "Z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 uvedeného zákona to potom znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak v písomnej výzve doručenej povinnej osobe do 30. apríla 2006, boli nehnuteľnosti, ku ktorým sa uplatnilo právo na navrátenie vlastníctva, označené, hoci aj len s odkazom na konkrétne pozemkovoknižné vložky v konkrétnom katastrálnom území, a rovnako bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 zákona bol preukázaný hoci aj len s odkazom na dokument zapísaný v pozemkovoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný". Vychádzajúc z existujúcej judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že výzve žalobcu zo dňa 24.4.2006 nemožno priznať účinky kvalifikovanej výzvy, spĺňajúcej zákonné náležitosti. Je potrebné si totiž uvedomiť, že nárok na navrátenie vlastníckeho práva bol uvedeným zákonom priznaný oprávneným osobám, a nie vlastníkom. V nadväznosti na uvedené, ako i ust. § 37 Občianskeho zákonníka, zakotvujúce pre platnosť právneho úkonu podmienku jeho určitosti, nemožno ani pri výzve oprávnenej osoby o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam ustúpiť od požiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje svoj reštitučný nárok a uvedenie dôvodu, o ktorý ho opiera. Za použitia širšieho výkladu zákona na splnenie požiadavky určitosti výzvy, okrem presnej špecifikácie nehnuteľností by postačoval i samotný odkaz na katastrálne územie a pozemnoknižnú vložku, príp. i bez takéhoto označenia len pripojenie listín. Rovnako tak k výzve neskôr predložená špecifikácia nehnuteľností a predloženie listinných dokladov/najneskôr do 30.4.2006/, by nedostatok určitosti zhojili, keďže z obsahu výzvy posudzovanom v kontexte s ostatnými listinami by bol zrejmý rozsah uplatňovaného reštitučného nároku. Za takúto však nemožno považovať výzvu žalobcu v danej veci, ktorou vyzval žalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, pôvodne zapísaných a vedených vo všetkých pozemnoknižných vložkách, v ktorých je uvedený ako pôvodný vlastník, orgán, zložka alebo inštitúcia rímskokatolíckej cirkvi vo všetkých katastrálnych územiach na území SR. Posudzujúc výzvu žalobcu v zmysle vyššie uvedených záverov konštatoval, že tento právny úkon žalobcu nebol určitý a nekonkretizoval ani dôvod navrátenia vlastníctva, keď poukaz na ust. § 3 ods. 1 cit. zák. v tomto smere, pri existencii viacerých skutkových podstát, nie je postačujúci, a preto nespĺňal zákonom požadované náležitosti výzvy. Keďže žalobca v zákonnej lehote neuplatnil právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam právne aprobovaným spôsobom, vyvolávajúcim účinky uplatnenia si práva, jeho nárok v zmysle § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. zanikol. Poukázal tiež na to, že žalobca výzvou zo dňa 24.4.2006 uplatnil okrem iného právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti evidovanej v PKV č. XXX F..Ú.. Y., s tým, že reštitučný titul podľa § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. má vyplývať z príslušnej PKV tvoriacej prílohu výzvy. Z príslušnej PKV č. XXX však nevyplýva žiadny reštitučný titul podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru NS SR v otázke stanovenia minimálnych kritérií pre preukázanie reštitučného titulu oprávnenou osobou zák. č. 161/2005 Z.z. a následne posúdenia preklúzie práva z dôvodu podľa § 5 ods. 1 predmetného zákona (uznesenie NS SR 4Cdo 247/2009), v zmysle ktorého "k zániku práva by došlo aj v prípade, ak by z výzvy nebolo zrejmé, resp. zistiteľné, ku ktorým nehnuteľnostiam má byť prinavrátené vlastníctvo, alebo ak by nebol preukázaný dôvod prechodu vlastníctva na štát alebo obec v zmysle § 3 zák.č. 161/2005 Z.z...., preto z hľadiska interpretácie § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. to znamená, že pre riadne uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva bolo postačujúce, ak reštitučný dôvod v zmysle § 3 bol preukázaný.... len odkazom na dokument zapísaný v pozemnoknižných vložkách, z ktorého bol tento dôvod zistiteľný. Z PK vložky č. XXX existencia akéhokoľvek reštitučného titulu vo vzťahu k parcele číslo XXX nie je zistiteľná a z uvádzaného je zrejmé, že reštitučný titul podľa § 3 vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti nemožno považovať za preukázaný v prekluzívnej lehote podľa § 5 zákona č. 161/2005 Z.z. Preto právo žalobcu na navrátenie vlastníckeho práva v súlade s ust. § 5 ods. 1 veta druhá zák. č. 161/2005 Z.z. vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti parc. č. XXX zaniklo, t.j. sa prekludovalo. Navyše, žalobca bol žalovaným na túto skutočnosť výslovne upozornený v reakcii na výzvu zo dňa 24.4.2006, avšak i napriek tomu nepredložil žalovanému ani dodatočne žiadnu listinu, z ktorej by bola zistiteľná existencia reštitučného titulu podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., a ani nešpecifikoval konkrétny reštitučný titul podľa § 3 cit. zákona, o ktorý žalobou uplatnené právo opiera. Žalobcom uvádzané skutočnosti, a to, že k prevodu vlastníctva na štát parcely č. XXX pravdepodobne došlo až po roku 1951, inak by o tejto skutočnosti bol vedený zápis v PK vložke, nakoľko platil prísny intabulačný princíp, prípadne, že vzhľadom k tomu, že v PK vložka je poznamenaný iba zápis z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných nehnuteľností, je možné usudzovať, že v roku 1959 ešte parcela č. XXX L.ola evidovaná v PK Y. Č.. XXX v prospech tam uvedeného vlastníka, a v roku 1997 bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov v F..Ú.. Y. a zapísané rozhodnutie o obnove evidencie pozemkov (ROEP), o čom svedčí zápis na LV č. XXX F..Ú.. Y. a v dôsledku toho bolo zapísané vlastnícke právo k parcele č. XXX v prospech štátu v správe žalovaného a k prevodu vlastníctva na štát nemohlo dôjsť ani po rozhodnom období (t.j. po 1.1.1990), nakoľko v takom prípade by titulom nadobudnutia nebol ROEP, ale konkrétna zmluva, ktorou by štát nehnuteľnosť nadobudol, považoval za hypotetické a žiadnym spôsobom nepreukázané, teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno a ničím nepreukázal, že nehnuteľnosť parc. č. XXX F.. Ú.. Y. prešla na štát v rozhodnom období (od 8.5.1945 do 1.1.1990). Túto skutočnosť žalobca kvalifikovane nepreukázal ani vo výzve adresovanej žalovanému na navrátenie vlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti zo dňa 24.4.2006. Z odpovede Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru zo dňa 13.05.2014 vyplýva, že zápis vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti v prospech SR bol vykonaný na základe ukončeného konania ROEP v F..Ú.. Y., ktorý bol schválený rozhodnutím správneho orgánu pod č. 14-1/ROEP/97 dňa 11.11.1997, ktoré vyjadrenie priamo potvrdzuje hodnovernosť údajov uvádzaných na LV č. XXX ohľadne zápisu vlastníctva k spornej parcele č. XXX F..Ú.. Y. v prospech Slovenskej republiky (časť B LV č. XXX - titul nadobudnutia). Z uvedenej odpovede ďalej vyplýva, že podkladom pre vykonanie zápisu vlastníckeho práva mala byť výlučne PKV č. XXX (..."iný doklad preukazujúci vlastnícke právo k parc. reg. "E" Č.. XXX sa nenachádza v archíve katastrálneho odboru OÚ Senec."), ktoré skutočnosti preukazujú, že k prechodu vlastníckeho práva na Slovenskú republiku nedošlo v tzv. rozhodnom období od 8.mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 zák. č. 161/2005 Z. z., teda nie je splnená jedna zo základných podmienok pre navrátenie vlastníctva k nehnuteľnosti podľa citovaného zákona. V danom prípade nie je namieste ani prípadná námietka správnosti a zákonnosti postupu správneho orgánu v konaní ROEP zo strany žalobcu, nakoľko konanie ROEP v F..Ú.. Y. s poukazom na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia správneho orgánu o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov podľa § 7 ods. 3 zák. č. 180/1995 Z.z. v mesiaci november 1997 je k dnešnému dňu nutné považovať za právoplatne skončené a vykonané oprávneným orgánom, a preto ho nie je možné spochybniť v rámci konania na všeobecnom súde, nakoľko pokiaľ ide o akty správnych orgánov, ktoré by boli vecne vadné alebo nezákonné, platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ sa nepreukáže opak; ten je možné dosiahnuť ich nápravou v existujúcom platnom systéme opravných prostriedkov. Od právoplatnosti dotknutého rozhodnutia uplynulo 17 rokov a nie je možné sa v súčasnosti domáhať jeho zmeny. Okrem toho však bol žalobca účastníkom konania ROEP v F..Ú.. Y. (viď zápis v časti B LV č. XXX-príloha), a teda disponoval všetkými oprávneniami účastníka konania vymedzenými v zákone č. 180/1995 Z.z., teda i právom podať relevantné opravné prostriedky (doklad na č. l. 329 súdneho spisu). Na základe uvedeného dospel k záveru že podanú žalobu je potrebné zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 1 724,41 eura. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, alternatívne ho zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, nesprávne vec právne posúdil, pričom napadnutý rozsudok je i nedostatočne odôvodnený. Nesúhlasil so závermi prvoinštančného súdu, podľa ktorých jeho reštitučná výzva nekonkretizovala reštitučný titul, na podklade ktorého došlo k poštátneniu predmetnej nehnuteľnosti, pričom v priebehu konania ani nebolo preukázané, že nehnuteľnosť prešla na štát v rozhodnom období niektorým z reštitučných dôvodov. Nehnuteľnosť bola pôvodne vedená v PKV č. XXX F.. Ú.. Y. spolu s parcelami č. XXX C. XXX v prospech vlastníka Rímskokatolícka obec veriacich vo Vlkoch. Parcely č. XXX C. XXX boli v roku 1959 odpísané do novej PKV č. XXX F..Ú.. Y. v prospech Československého štátu v správe ONV Šamorín (pozri zápis v PKV č. XXX F..Ú.. Vlky v časti B) poradové č. X C. J. Č.. XXX F..Ú.. Y. v časti B) poradové č. 1). V konaní poukázal na to, že hoci v PKV č. XXX F..Ú.. Y. nie je poznamenané poštátnenie nehnuteľnosti, samo osebe to ešte nevedie, ani nemôže viesť, k záveru o tom, že k poštátneniu nedošlo, o to viac, ak v súčasnosti je žalovaná nehnuteľnosť vedená ako vlastníctvo štátu v správe žalovaného. Nakoľko v PKV absentuje akýkoľvek zápis o poštátnení a v súčasnosti je vlastníkom nehnuteľnosti Slovenská republika v správe žalovaného, je zrejmé, že k odňatiu vlastníctva došlo bez právneho dôvodu, čo je reštitučný titul podľa § 3 písm. h) Reštitučného zákona. Vzhľadom na politickú a spoločenskú situáciu, ktorá bola na území SR v rozhodnom období, nebolo ničím neobvyklým, ak sa štát protiprávne, svojvoľne a bez akéhokoľvek titulu zmocnil cirkevného majetku. Práve z uvedeného dôvodu a v záujme aspoň čiastočnej nápravy krívd a príkoria minulého režimu bol prijatý Reštitučný zákon, a keďže štát si sám uvedomoval, že v minulosti dochádzalo často k odňatiu vlastníctva bez akéhokoľvek formálneho úkonu, uviedol ako jeden z reštitučných dôvodov aj odňatie bez právneho titulu. Trvá preto na tom, že k odňatiu vlastníckeho práva došlo v rozhodnom období a z dôvodu podľa § 3 písm. h) Reštitučného zákona, pričom na podporu uvedeného zotrval na svojej argumentácii, že do roku 1951 platil prísny intabulačný princíp, v zmysle ktorého sa prevody zapisovali do PKV, ktoré mali povahu verejných listín, zápisy v PKV mali konštitutívny charakter a platilo to, čo bolo v nich poznamenané. Po roku 1951 došlo k zmene a intabulačný princíp sa už prísne nedodržiaval. Vzhľadom na uvedený intabulačný princíp je možné ustáliť, že k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti na štát došlo až po roku 1951, inak by o tejto skutočnosti bol vykonaný zápis v PKV. Vzhľadom k tomu, že v PKV č. XXX je poznamenaný iba zápis z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných nehnuteľností, je možné usudzovať, že v roku 1959 ešte nehnuteľnosť bola evidovaná v PKV č. XXX v prospech tam uvedeného vlastníka. V roku 1997 bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov v k. ú. Y. a zapísané rozhodnutie o obnove evidencie pozemkov (ROEP), o čom svedčí zápis na LV č. XXX F.. Ú.. Y. a v dôsledku toho bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané v prospech štátu v správe žalovaného. Spracovateľ ROEP-u mal pri jeho zhotovovaní vychádzať z archívnych dokumentov, a teda pre zápis vlastníckeho práva štátu v správe žalovaného musel mať písomný podklad. Napokon, k prevodu vlastníctva na štát nemohlo dôjsť ani po rozhodnom období (t.j. po 01.01.1990), pretože v takom prípade by titulom nadobudnutia nebol ROEP, ale konkrétna zmluva, ktorou by štát nehnuteľnosť nadobudol. Z uvedených skutočností tak možno usudzovať, že k prechodu vlastníctva na štát došlo v období medzi rokom 1959 až 31.12.1989. Ak by k poštátneniu nedošlo, nemohlo by byť v rámci ROEP-u zapísané vlastnícke právo k nehnuteľnosti v prospech Slovenskej republiky v správe žalovaného, ale musel by byť vykonaný zápis v prospech pôvodného vlastníka, resp. jeho právneho nástupcu. Žalovaný pritom v priebehu konania nepreukázal, že by vlastnícke právo (pred vykonaním zápisu ROEP-u) nadobudol iným zákonným spôsobom. Namietal, že hoci žiadal, aby súd prvej inštancie vyzval spracovateľa ROEP-u, aby sa vyjadril, na základe akých skutočností došlo k vykonaniu zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného, súd tejto žiadosti nevyhovel a nevykonal dopyt na spracovateľa ROEP-u. Do konania bolo predložené vyjadrenie Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru, zo dňa 13.05.2014, z ktorého vyplýva, že podkladom k zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalovaného bola výlučne PKV č. XXX. Prílohou vyjadrenia bol aj výpis z registra obnovenej evidencie pozemkov určený pre žalovaného. V predloženom výpise je ako titul nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti uvedený dar 23.02.1927. V konaní namietal, že ide o nesprávny údaj, nakoľko týmto titulom nadobudla vlastnícke právo Rímskokatolícka obec veriacich vo Vlkoch, o čom svedčí zápis v PKV č. XXX v časti B poradové č. 1. Uvedená skutočnosť tak rovnako svedčí tvrdeniu, že štát nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a navyše, vzhľadom na tento zjavný rozpor a nesprávnosť postupu spracovateľa ROEP-u, mal súd prvej inštancie vyhovieť jeho návrhu a obrátiť sa na spracovateľa ROEP-u so žiadosťou o podanie vysvetlenia k vykonanému zápisu. Súd však takto nepostupoval, len uzavrel, že konanie o schválení registra obnovenej evidencie pozemkov je právoplatne skončené a nie je možné ho spochybniť v konaní pred všeobecným súdom, a preto nevykonal všetky navrhnuté dôkazy (t.j. dopyt na spracovateľa ROEP-u, vyžiadanie si darovacej zmluvy z roku 1927). Zároveň namietal, že prvoinštančný súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že nebol preukázaný reštitučný titul. Dostatočne totiž preukázal, že štát mu protiprávne a bez akéhokoľvek titulu odňal vlastníctvo k nehnuteľnosti a za tohto stavu, keď neexistuje žiadna poštátňovacia listina, nemohol ju ani predložiť. Napokon vytkol súdu prvej inštancie nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a tým aj porušenie jeho práva na spravodlivý proces s poukazom na to, že v rozpore s ust. § 157 O.s.p. jeho závery obsiahnuté v rozsudku sú neodôvodnené, v dôsledku toho nepreskúmateľné a nezodpovedajú zásadám formálnej logiky, následkom čoho je rozsudok arbitrárny a nepodložený. Okresný súd totiž v odôvodnení len skonštatoval, že sa nemožno stotožniť s tvrdeniami žalobcu, avšak z odôvodnenia nie je zrejmé, na základe akých úvah dospel súd k tomuto záveru, akým spôsobom sa súd vysporiadal s námietkami žalobcu, ktoré boli podložené relevantnými dôkazmi a pre rozhodnutie vo veci samej rozhodujúce. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil, keď skonštatoval, že nebol preukázaný reštitučný titul podľa zák. č. 161/2005 Z.z., hoci dostatočne preukázal, že mu štát protiprávne a bez akéhokoľvek titulu odňal vlastníctvo k nehnuteľnosti. Poukázal na to, že podľa § 5 ods. 1 zák. č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká. Nakoľko, ako už uviedol aj v reakcii na výzvu žalobcu na vydanie nehnuteľných vecí zo dňa 29.11.2006, z príslušnej PKV č. XXX nevyplýva žiadny reštitučný titul podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., a preto, keď žalobca ani v následnom súdnom konaní žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu reštitučného titulu podľa § 3 zák. č. 161/2005 Z.z., t.j. prechod spornej nehnuteľnosti na štát v rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990, jeho právo na vydanie predmetnej nehnuteľnosti zaniklo. V konaní na súde prvej inštancie nebola žiadnym spôsobom preukázaná existencia reštitučného titulu podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z., a žalobcom uvádzané tvrdenia opaku nemajú žiadnu relevanciu, ani oporu v zistenom skutkovom a právnom stave, keď reštitučný titul podľa § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z. z. (t.j. prechod na štát bez právneho dôvodu v rozhodnom období) nemožno vyvodiť ani na základe odkazu na aktuálny zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX v prospech Slovenskej republiky, ktorý bol vykonaný na základe ukončeného konania ROEP v k. ú. Y., ktorý bol schválený rozhodnutím správneho orgánu pod č. 14-l/ROEP/97 dňa 11.11.1997, a teda k prechodu vlastníckeho práva na Slovenskú republiku nedošlo v tzv. rozhodnom období od 8. mája 1945 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3 zák.č. 161/2005 Z.z. Preto nie je, a ani nemôže byť splnená jedna zo základných podmienok pre navrátenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa zák. č. 161/2005 Z. z. Pokiaľ žalobca tvrdí, že zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX na základe ukončeného konania ROEP v k.ú. Y. nie je v súlade so zákonom, mal ako účastník konania právo podať proti rozhodnutiu správneho orgánu č. 14-1/ROEP/97 dňa 11.11.1997 relevantné opravné prostriedky podľa zák. č. 180/1995 Z. z. alternatívne podať žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Prebiehajúce súdne konanie vyvolané zák. č. 161/2005 Z.z. však v žiadnom prípade nie je spôsobilé k odstráneniu žalobcom tvrdenej nezákonnosti zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parc. č. XXX. Napokon sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že je daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keď žalobca na pojednávaní konanom v danej veci dňa 02.07.2015, uviedol, že nemá žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V danom spore vykonal súd prvej inštancie dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností potrebných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania a navrátenia nehnuteľností podľa zák. č. 161/2005 Z. z., ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uviedol žalovaný na svoju obranu, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. (191 C.s.p.) dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v konaní nebolo preukázané naplnenie reštitučných dôvodov v zmysle § 3 ods. 1 písm. h/ zákona č. 161/2005 Z.z. pre vydanie predmetnej nehnuteľnosti - pozemku parc. č. XXX - roľa o výmere 14973 m2, vedenej v PK vložke č. XXX Y. F..Ú.. Y., zapísanej na LV č. XXX. S uvedeným záverom súdu prvej inštancie, ako aj odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, spĺňajúcim vo vzťahu k posúdeniu danej otázky všetky zákonom stanovené náležitosti v zmysle § 220 ods. 2 C.s.p., sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil; a za nedôvodnú preto považuje i námietku žalobcu, že v dôsledku nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. 6. Z ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 161/2005 Z. z. vyplýva, že oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla do vlastníctva štátu v rozhodnom období, spôsobom uvedeným v ustanovení § 3 citovaného zákona. V súlade s uvedeným ustanovením súd prvej inštancie pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcu v konaní vychádzal zo zápisov vlastníctva predmetných nehnuteľností v predložených pozemkovoknižných vložkách a správne dospel k záveru, že v prospech právneho predchodcu žalobcu bola pôvodne predmetná nehnuteľnosť zapísaná. Odvolací súd však považuje za správny jeho záver, že žalobca v spore nepreukázal, že daný pozemok prešiel bez právneho dôvodu na štát v rozhodnom období. V spore totiž z vykonaného dokazovania nevyplýva existencia žiadneho právneho dôvodu, na základe ktorého by štát nadobudol vlastníctvo pozemku v relevantnom období, pričom jediným preukázaným nadobúdacím titulom štátu je rozhodnutie o schválení ROEP č. 14-1/ROEP/97 zo dňa 11.11.1997, ktoré bolo aj podkladom pre zápis štátu ako vlastníka tohto pozemku. 7. Zároveň však považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v zmysle ustálenej judikatúry (porov. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010, sp. zn. 5 MCdo 4/2009, uverejnený pod č. 39 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2010) o reštitučný dôvod spočívajúci v prevzatí veci štátom bez právneho dôvodu; ako uplatnil žalobca v preskúmavanej veci; ide vtedy, ak vlastník veci nebol postupom štátu síce formálne pozbavený svojho vlastníckeho práva, avšak mu bola odňatá možnosť vec držať, užívať ju a používať jej plody a úžitky, teda štát sa zmocnil veci vo vlastníctve cirkvi alebo náboženskej spoločnosti a nakladal s ňou ako s vlastnou (vec okupoval) bez toho, aby k tomu mal nejaký právne relevantný právny dôvod (titul), s ktorým vtedy platné právo spájalo prechod vlastníckeho práva. K odňatiu veci jej vlastníkovi (cirkvi alebo náboženskej spoločnosti) pritom muselo dôjsť v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti (§ 1 zák. č. 161/2005 Z. z. v spojení s § 1 ods. 1 zák. č. 282/1993 Z. z.). Žalobca, ktorého v tejto súvislosti ako oprávnenú osobu v spore o vydanie nehnuteľnosti zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti takúto skutočnosť preukázať, však v konaní na súde prvej inštancie nepreukázal, že by ohľadne predmetnej nehnuteľnosti po roku 1923, resp. v rozhodnom období do 31.12.1989, boli zo strany štátu vyvíjané akékoľvek aktivity, ktoré by mali znaky konania majúceho za cieľ zmocniť sa danej veci a nakladať s ňou. V preskúmavanej veci naviac žalobca takéto konanie štátu ani žalovaného ani netvrdil, keď sa obmedzil iba na hypotézu, že muselo dôjsť k prevzatiu veci štátom bez právneho dôvodu v rozhodnom období, nakoľko v PKV č. XXX absentuje akýkoľvek zápis o poštátnení a v súčasnosti je vlastníkom nehnuteľnosti Slovenská republika v správe žalovaného, pričom v tejto PKV je poznamenaný iba zápis z roku 1959, ktorý sa týka 2 z 3 zapísaných nehnuteľností, a teda v roku 1959 ešte nehnuteľnosť bola evidovaná v PKV č. XXX v prospech tam uvedeného vlastníka a v roku 1997 bolo ukončené konanie o obnove evidencie pozemkov, na základe ktorého bolo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zapísané v prospech štátu v správe žalovaného. Žalobcom opísaná postupnosť záznamov v pôvodnej PK vložke č. XXX a neskorších výpisov z listu vlastníctva, týkajúcich sa predmetného pozemku, však ešte nepreukazuje, že by sa štát; ako to predpokladá ust. § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z.; zmocnil predmetného pozemku bez právneho dôvodu. Za tohto stavu sa odvolací súd; a to bez zreteľa na ostatné okolnosti veci; stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. 8. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu v odvolaní, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhované dokazovanie a nedostatočne ustálil skutkový stav veci, keď nevyhovel jeho návrhu a neobrátil sa na spracovateľa ROEP-u so žiadosťou o podanie vysvetlenia k vykonanému zápisu. Prvoinštančný súd si totiž v súlade s dôkazným návrhom žalobcu od Okresného úradu Senec, katastrálny odbor vyžiadal vyjadrenie k podkladom pre vypracovanie návrhu ROEP, teda i k rozhodnutiu, na základe ktorého bol štát zapísaný na LV č. XXX C.ko vlastník a žalovaný ako správca majetku. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň nepochybne vyplýva, že skutočnosti vyplývajúce z vyjadrenia Okresného úradu a zo spolu s ním predložených listín riadne zohľadnil aj pri posudzovaní dôvodnosti podanej žaloby. Z písomnej informácie Okresného úradu Senec, katastrálneho odboru zo dňa 13.05.2014, no tiež z vyjadrenia spracovateľky návrhu ROEP Ing. Anny Cellerovej pritom vyplýva, že jediným známym podkladom pre spracovanie; neskôr schváleného; návrhu ROEP bola darovacia zmluva zo dňa 23.02.1927. Pre úplnosť odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že vyžiadanie darovacej zmluvy zo dňa 23.02.1927, z ktorej spracovateľ návrhu ROEP vychádzal, by nemalo žiaden význam, keď je nepochybné, že táto darovacia zmluva zo dňa 23.02.1927 (ktorej nesprávny dátum vo výpise z PKV č. XXX v časti B poradové č. 1 vyplynul iba z nedôsledného prekladu, resp. chyby v písaní prekladateľa) predstavuje nadobúdací titul právneho predchodcu žalobcu (Rímskokatolíckej obce veriacich vo Vlkoch), a preto ani oboznámenie jej obsahu nemohlo mať žiaden význam pre rozhodnutie súdu. Za tohto stavu, keď boli vykonané všetky žalobcom navrhované dôkazy, ktoré mohli mať význam pre rozhodnutie súdu, prvoinštančný súd svojím postupom neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý súdny proces. 9. Pokiaľ žalobca v odvolaní opätovne zdôrazňoval, že vzhľadom na intabulačný princíp je možné ustáliť, že k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti na štát došlo až po roku 1951, inak by o tejto skutočnosti bol vykonaný zápis v PKV, odvolací súd (opätovne) poukazuje na to, že ide iba o hypotézu žalobcu, ktorá nie je podporená žiadnymi dôkazmi, preukazujúcimi, že zo strany štátu ohľadne daného pozemku došlo v rozhodnom období k akejkoľvek aktivite vykazujúcej znaky správania, ktoré by mohlo čo i len nasvedčovať úmyslu štátu zmocniť sa pozemku a nakladať s ním. 10. Napokon, pokiaľ ide o námietky žalobcu v odvolaní týkajúce sa náležitostí výzva na vydanie predmetne nehnuteľnosti, odvolací súd; z dôvodu hospodárnosti; nepovažuje za nevyhnutné sa nimi podrobnejšie zaoberať, keď bez zreteľa na posúdenie náležitostí danej výzvy žalobe nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania existencie žalobcom tvrdeného reštitučného dôvodu v zmysle § 3 ods. 1 písm. h/ zák. č. 161/2005 Z.z., a súd prvej inštancie preto rozhodol vo výroku vecne správne, keď podanú žalobu (i) z tohto dôvodu ako nedôvodnú zamietol. 11. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záveru súdu prvej inštancie o nesplnení predpokladov pre vyhovenie podanej žalobe z hľadiska odvolacích dôvodov v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli viesť k inému rozhodnutiu vo veci samej. 12. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; v spojení s opravným uznesením zo dňa 10. februára 2016, č.k. 4C/375/2008 - 460, ktorým prvoinštančný súd opravil záhlavie rozsudku; podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne prvoinštančný súd po právoplatnosti rozhodnutia. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).