Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/212/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207225444 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1207225444.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobkyne: H.. R. Y., X.. XX.X.XXXX, L. P. Š. Č.. XXX, zastúpená: JUDr. Ing. Ján Felšöci, advokát, Bajkalská 31, Bratislava, proti žalovanému: Spojená škola s vyučovacím jazykom maďarským, Lichnerova 71, Senec, IČO: 30 797 799, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Iveta Šaranská, s.r.o., Sputniková 15, Bratislava, IČO: 47 250 488, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a iné, na odvolanie žalovaného proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 7. februára 2014 č.k. 4C 423/2008-299 a dopĺňaciemu rozsudku zo dňa 20. decembra 2016 č.k. 4C 423/2008-340 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Opravuje odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 20.12.2016 č.k. 4C 423/2008-340 v jeho odseku 1. tak, že správne znenie jeho prvej vety je, že „Tunajší súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom č.k. 4C 423/2008-299 zo dňa 7. februára 2014 tak, že....“. Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie určil, že výpoveď zo dňa 13.06.2007 daná žalovaným žalobkyni je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trvá, s tým, že o nároku žalobkyne na náhradu mzdy a o náhrade trov konania rozhodne konečným rozsudkom po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku. 2. Vychádzal zo žaloby žalobkyne skutkovo odôvodnenej tým, že dňa 13.6.2007 prevzala výpoveď z pracovného pomeru s odôvodnením, že pani riaditeľka školy J.. A. F. podľa ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej len „ZP“) končí s ňou pracovný pomer výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti. Pracovný pomer mal skončiť uplynutím dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť dňom 1. júla 2007 a uplynula dňa 31. augusta 2007. Ďalej sa vo výpovedi z pracovného pomeru uvádza, že na základe organizačných zmien kvôli klesajúcemu počtu žiakov vyučovacie hodiny pedagogických pracovníkov s aprobáciami slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa od školského roku 2007/2008 prerozdelia a súčasne, že zamestnávateľ nemá možnosť poskytnúť žalobkyni inú vhodnú prácu. Podľa žaloby žalovaný dlhodobo vytváral na pracovisku žalobkyni nevhodné podmienky pre výkon jej pedagogickej práce, nezabezpečil jej vhodné metodické pomôcky a požadoval splnenie úloh v extrémne krátkom čase. 3. Uviedol, že ďalším písomným podaním žalobkyňa doplnila svoju žalobu o uloženie povinnosti žalovanému uhradiť jej záväzky z neplatne skončeného pracovného pomeru. 4. Podľa písomného vyjadrenia žalobkyne vo veci zo dňa 12.6.2012 táto bola u žalovaného zamestnaná najskôr od 1.9.2002 na dobu určitú, neskôr od 1.9.2004 tiež na dobu určitú (na zastupovanie počas materskej dovolenky). Prvýkrát jej žalovaný oznámil skončenie pracovného pomeru dňa 20.4.2006, a to z dôvodu návratu zamestnankyne z materskej a rodičovskej dovolenky. Na základe sťažnosti žalobkyne ohľadom nezákonného postupu žalovaného pri ukončení pracovného pomeru podľa oznámenia zo dňa 20.4.2006 Útvar hlavného kontrolóra Bratislavského samosprávneho kraja skonštatoval, že pracovný pomer žalobkyne sa konkludentne zmenil z pracovného pomeru na dobu určitú na pracovný pomer na dobu neurčitú, a teda skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.4.2006 je neplatné. Podľa žalobkyne následne jej žalovaný zaslal dňa 20.6.2006 oznámenie o tom, že skončenie pracovného pomeru zo dňa 20.4.2006 je neúčinné a pracovný pomer pokračuje ďalej. Žalobkyňa ďalej uviedla, že dňa 29.1.2007 zasadala Rada školy pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Senci, kde boli diskutované jej odborné postupy, jej práceneschopnosť a spôsob výučby. V závere zápisnice zo zasadnutia Rady školy je konštatované, že Rada školy podporuje ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou, pričom dôvodom na skončenie mala byť nespokojnosť žiakov štvrtých ročníkov s jej vyučovacími metódami a tiež zabezpečenie kľudnej a dôstojnej pedagogickej práce. Následne dňa 13.6.2007 dostala výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP. 5. Na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012 uviedla, že skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné z dôvodu neexistencie organizačnej zmeny, resp. rozhodnutia o organizačnej zmene. Ak aj rozhodnutie o organizačnej zmene existovalo, mala za to, že sa jedná o zastretý právny úkon, pretože organizačná zmena nemohla byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru. Súčasne poukázala na skutočnosť, že v septembri 2007 (čo je nasledujúci mesiac po uplynutí výpovednej doby) bola prijatá u žalovaného zamestnankyňa, ktorá vyučovala namiesto žalobkyne geografiu. 6. Podľa zástupkyne žalovaného výpoveď ako právny úkon je platná v plnom rozsahu, bola riadne doručená a boli v nej uvedené dôvody výpovede. Pokiaľ sa jedná o rozhodnutie o organizačnej zmene, poukázala na zápisnicu z porady školy zo dňa 11.6.2007, v ktorej sa jasne rozhodlo o organizačnej zmene z dôvodu úbytku žiakov. Súčasne vyjadril názor, že platné právne predpisy nestanovujú obsahové náležitosti takéhoto rozhodnutia, pričom zápisnica a údaje v nej uvedené spĺňajú kritéria pre takéto rozhodnutie. Pokiaľ sa jedná o písomnú formu, zákon podľa nej nesankcionuje tento úkon neplatnosťou v prípade, ak rozhodnutie písomným nie je. Ďalej poukázal na to, že počet žiakov v školskom roku 2006-2007 bol 190 a v školskom roku 2007-2008 klesol tento počet na 176. Ohľadom prijatia nového zamestnanca právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že zákon a priori nevylučuje takýto postup, pričom nový zamestnanec nevykonával prácu v totožnom rozsahu, aký mala žalobkyňa. 7. Vychádzal i z písomného podania žalovaného vo veci zo dňa 8.4.2013, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP je existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Pri uskutočnení organizačných zmien je potrebné, aby zamestnávateľ o organizačnej zmene písomne rozhodol s uvedením dôvodu organizačnej zmeny, počtu a štruktúry zamestnancov, ktorých sa organizačná zmena má týkať. Ďalej uviedol, že ZP neobsahuje definíciu pojmu organizačná zmena, pričom spravidla sa pod týmto pojmom rozumie - zmena úloh zamestnávateľa, zmena technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce a iné organizačné zmeny. V tejto súvislosti poukázal na zápisnicu z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007, kde je uvedené „od školského roku 2007/2008 t.j. od 1. septembra 2007 na základe organizačných zmien, kvôli klesajúcemu počtu žiakov, s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa stáva jeden pedagóg nadbytočným“. Podľa názoru žalovaného z uvedeného písomného rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že toto rozhodnutie je formulované presne v intenciách vyššie citovaného zákonného ustanovenia, pričom dôsledkom nadbytočnosti je klesajúci počet žiakov v školskom roku 2007/2008, termín, odkedy sa jeden pedagóg stáva nadbytočným, je 1. september a je vyšpecifikovaná aprobácia, v ktorej je nadbytočnosť. Poukázal tiež na skutočnosť, že pre vydanie rozhodnutia, ktoré zamestnávateľ vydáva v súvislosti s výpovedným dôvodom uvedeným v § 63 ods. 1 písm. b) ZP, žiadny právny predpis neustanovuje, okrem písomnej formy, žiadne iné formálne náležitosti. Čo sa týka obsahovej stránky, z písomného rozhodnutia musí byť zrejmé, že sa zamestnanec stane nadbytočným alebo že príslušný orgán rozhodol o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách, pričom žiadne iné obsahové náležitosti nie sú zákonom dané. Mal za to, že rozhodnutie riaditeľky školy prijaté dňa 11.6.2007 spĺňa požiadavku uvedenú v § 63 ods. 1 písm. b) ZP, má písomnú podobu, o organizačnej zmene a nadbytočnosti zamestnanca bolo rozhodnuté pred samotnou výpoveďou, organizačná zmena a nadbytočnosť zamestnanca je v príčinnej súvislosti, teda zamestnanec sa stal práve v dôsledku takéhoto rozhodnutia nadbytočným. 8. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť žalovaný uviedol, že pred daním predmetnej výpovede ponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu, ktorú odmietla vykonávať ponuku v písomnej podobe vo forme Dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 13.6.2007 žalobkyňa odmietla podpísať. Žalobkyni ponúkol prácu v mieste, ktoré bolo dohodnuté v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, a to v rozsahu 7 vyučovacích hodín týždenne, a to 3 vyučovacie hodiny maďarský jazyk a literatúra a 4 vyučovacie hodiny dejepisu. Ohľadom prijatia nového zamestnanca počas troch mesiacov od zrušenia pracovného miesta žalovaný uviedol, že nekonal v rozpore s § 61 ods. 3 ZP, nakoľko je pravdou, že od septembra 2007 bola prijatá do pracovného pomeru H.. J., avšak táto nebola prijatá na miesto žalobkyne. Ohľadom prerokovania výpovede zo zástupcami zamestnancov žalovaný vo vyjadrení uviedol, že listom zo dňa 11.6.2007 požiadal ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským o prerokovanie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP so zamestnankyňou H.. R. Y.. ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským výpoveď prerokovala dňa 13.6.2007 a o prerokovaní bola spísaná zápisnica. 9. Súd prvej inštancie konštatoval, že podaním zo dňa 12.12.2012 žalobkyňa navrhla zmenu petitu, v zmysle ktorého žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni aj náhradu mzdy za obdobie od 8.10.2007 do 16.2.2011 vo výške 21.699,90 eur a úroky z omeškania z dlžnej sumy 3.187,48 eur od 8.10.2007 do 16.2.2011, a to do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia a v zmysle ktorého odporca je povinný uhradiť úroky z omeškania z dlžnej sumy od 17.2.2011 až do zaplatenia, a to do pätnástich dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uvedenú zmenu petitu súd prvej inštancie pripustil uznesením na pojednávaní konanom dňa 11.1.2013. 10. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol medzitýmne podľa ust. § 61 ods. 1, 2, 3 a 4 ZP, § 63 ods. 1, 2 ZP, § 74 ZP, § 77 ZP, § 79 ods. 1 ZP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 1.9.2004 pracovnú zmluvu, na základe ktorej vznikol medzi stranami sporu pracovný pomer. Predmetom pracovnej zmluvy bolo vyučovanie všeobecnovzdelávacích predmetov. Konštatoval, že predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú dal žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyni ako zamestnankyni. Posúdil, že žalovaný ako stredná škola je v súlade s § 27 ods. 6 zákona č. 245/2008 Z.z. o výchove a vzdelávaní (Školský zákon) právnickou osobou, ktorá v právnych vzťahoch vystupuje so svojom mene. Ustálil, že žalobkyňa v súlade s § 77 ZP podala žalobu na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou v lehote 2 mesiacov odo dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. 11. Súd prvej inštancie skúmal splnenie podmienok platnosti výpovede zo dňa 13.6.2007 z dôvodu nadbytočnosti, a to splnenie podmienky existencie organizačnej zmeny vedúcej k nadbytočnosti, splnenie povinnosti ponúknuť zamestnancovi inú vhodnú prácu a splnenie povinnosti prerokovania výpovede odborovým orgánom. 12. K organizačnej zmene uviedol, že predpokladom použitia výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP je i) existencia organizačnej zmeny, ii) nadbytočnosť zamestnanca a iii) príčinná (objektívne jestvujúca) súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, keď o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej sa zamestnanec stane nadbytočným, musí zamestnávateľ rozhodnúť písomne. Zákon nevyžaduje, aby sa organizačná zmena realizovala v čase, keď sa zamestnancovi dáva výpoveď. Musí však byť o nej určeným spôsobom rozhodnuté, aby bolo nepochybné, že zamestnanec sa v istom okamihu v dôsledku realizácie stane pre zamestnávateľa nadbytočným. Nadbytočnosť musí byť v príčinnej súvislosti so zmenami v úlohách zamestnávateľa, jeho technického vybavenia alebo inými organizačnými zmenami. K predpokladom pre danie výpovede podľa súdu prvej inštancie patrí to, že takéto rozhodnutie prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán, podľa ktorého konkrétny zamestnanec sa stal pre zamestnávateľa nadbytočným. Samotné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách v konaní o neplatnosť výpovede súd nemôže preskúmavať z hľadiska jeho platnosti ako právneho úkonu, pretože takéto rozhodnutie nie je právnym úkonom. V prípade, ak vzniknú pochybnosti, či zamestnávateľ rozhodol o organizačných zmenách, súd sa môže zaoberať len tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté, a či ho urobil zamestnávateľ. 13. Poukázal na to, že podľa vyjadrenia právnej zástupkyne žalovaného je rozhodnutie o organizačnej zmene obsiahnuté v zápisnici z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007, konkrétne v bode 8., kde je uvedené „od školského roku 2007/2008, t.j. od 1. septembra 2007 na základe organizačných zmien, kvôli klesajúcemu počtu žiakov, s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa stáva jeden pedagóg nadbytočným“. Súd prvej inštancie konštatoval, že zápisnica z pracovnej porady školy zo dňa 11.6.2007 je písaná ručným písmom, v úvode sú ako prítomní uvedení: pedagógovia pedagogického zboru, ospravedlnený H.. B. H.. Ďalej je v nej uvedený program s desiatimi bodmi označenými arabskými číslicami. Pod bodom 8. je uvedený vyššie citovaný obsah. V závere zápisnice je uvedené, kto zápisnicu zapísal (B. F.) a súčasne pri uvedení riaditeľky školy sa nachádza podpis (F.). Na základe vyhodnotenia zápisnice z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007 mal súd prvej inštancie za to, že v danom prípade neexistuje rozhodnutie o organizačnej zmene. Vyjadril názor, že predmetná zápisnica neobsahuje taký bod programu, ktorý by bolo možné považovať za rozhodnutie o organizačnej zmene zamestnávateľa. Z bodu 8. zápisnice nevyplývajú žiadne zmeny úloh, technického vybavenia, prípadne zníženie počtu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektivitu práce alebo iné organizačné zmeny. Vyslovil, že z uvedenej zápisnice ani jednoznačne nevyplýva skutočnosť, či takéto prípadné rozhodnutie prijala oprávnená osoba. V závere sa pri označení riaditeľky školy nachádza iba podpis (F.) bez predtlačeného mena a priezviska, pričom takisto absentuje odtlačok pečiatky zamestnávateľa. Z uvedeného neprijal záver, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijal žalovaný ako oprávnená osoba. Uviedol, že ak by aj bod 8. zápisnice z pracovnej porady zo dňa 11.6.2007 považoval za rozhodnutie o organizačnej zmene, absentuje podľa jeho názoru príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Zhrnul, že v preskúmavanej veci žalovaný doručil žalobkyni výpoveď zo dňa 13.6.2007 danú podľa § 63 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu skutkovo vymedzeného tak, že „na základe organizačných zmien kvôli klesajúcom počtu žiakov vyučovacie hodiny pedagogických pracovníkov s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa od školského roku 2007/2008 prerozdelia“. Vychádzal z prednesu právnej zástupkyne žalovaného ohľadom poklesu počtu žiakov, že v školskom roku 2006/2007 bol počet žiakov 190 a v školskom roku 2007/2008 bol počet žiakov 176 žiakov. Na pojednávaní konanom dňa 19.4.2013 právna zástupkyňa žalovaného uviedla, že v roku 2006/2007 bolo v odbore slovenský jazyk a maďarský jazyk celkovo 68 vyučovacích hodín na 4 pedagógov, čo je 17 vyučovacích hodín na jedného pedagóga, to znamená o 5 vyučovacích hodín menej ako je celý úväzok pedagóga, ktorý je 22 vyučovacích hodín. V roku 2007/2008 bolo 65 vyučovacích hodín na 4 pedagógov, čo je 14 vyučovacích hodín na jedného pedagóga. Na uvedené vyjadrenie reagovala žalobkyňa tak, že z predložených triednych kníh je možné zistiť, že v období od 1.9.2007 do 31.12.2007 pedagógovia vyučujúci slovenský jazyk a maďarský jazyk mali 5-6 hodín nadpočet týždenne, t.j. mali 27-28 hodín. Pri spočítaní celkového počtu nadhodín u jednotlivých pedagógov ide o 22 hodín a viac, čo je jeden plný úväzok v rozsahu 22 vyučovacích hodín. S uvedeným tvrdením nesúhlasil žalovaný, podľa ktorého sú podstatné predmety slovenský jazyk a literatúra a maďarský jazyk a literatúra, z ktorých má aprobáciu žalobkyňa, a ostatné predmety, ktoré vyučovali iní pedagógovia, sú podľa jeho názoru irelevantné. Poukázal na to, že na otázku súdu, aby žalovaný vysvetlil skutočnosť, že v roku 2006/2007 vyučovali slovenský jazyk a literatúru a maďarský jazyk a literatúru štyria pedagógovia vrátane žalobkyne a v roku 2007/2008 vyučovali slovenský jazyk a literatúru a maďarský jazyk a literatúru takisto štyria pedagógovia (F., R., G. C. Z.), žalovaný uviedol, že si nepamätá konkrétne pracovné úväzky jednotlivých pedagógov a pravdepodobne p. Z. dostala vyučovanie maďarského jazyka vo svojej triede, kde bola triednou. Na otázku súdu, či v roku 2007/2008 došlo k zrušeniu triedy, žalovaný uviedol, že nie. Z uvedeného skutkového stavu súd prvej inštancie vyhodnotil, že v danom prípade absentuje príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Uznal, že v školskom roku 2007/2008 došlo k poklesu žiakov oproti predchádzajúcemu školskému roku 2006/2007 o 14 žiakov, avšak podľa tvrdenia žalovaného v školskom roku 2007/2008 nedošlo k zrušeniu žiadnej triedy. Z uvedeného mal za to, že je irelevantný pokles žiakov o 14, ak nedošlo zároveň k zrušeniu triedy, pretože pokles žiakov o 14 neznamenal, že by nebolo potrebné vyučovať predmety slovenský jazyk a literatúru a maďarský jazyk a literatúru. Ak aj došlo k poklesu žiakov o 14 a nedošlo k zrušeniu triedy, zostala potreba výučby uvedeného predmetu v rovnakom rozsahu bez ohľadu na pokles žiakov v triedach. Vyhodnotil preto, že predmet slovenský jazyk a literatúra a maďarský jazyk a literatúra bolo potrebné vyučovať v nezmenenom rozsahu bez ohľadu na to, či v triede bolo 25 žiakov alebo 20 žiakov. 14. Ďalej sa súd prvej inštancie zameral na zistenie, či žalovaný ponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu v súvislosti so skončením pracovného pomeru, keď konštatoval, že ust. § 63 ods. 2 ZP stanovuje tzv. ponukovú povinnosť zamestnávateľa, ktorej splnenie je hmotnoprávnou podmienkou platnosti výpovede z pracovného pomeru. Uviedol, že podľa ustálenej judikatúry nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, kedy ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, pričom splnenie tejto ponukovej povinnosti v konaní o neplatnosť výpovede musí preukázať zamestnávateľ. Pripomenul, že v danej veci žalobkyňa tvrdila, že jej nebola ponúknutá žiadna iná práca. Poukazovala tiež na znenie výpovede, kde je uvedené „zamestnávateľ Vám nemá možnosť poskytnúť inú vhodnú prácu“. Právna zástupkyňa žalovaného ohľadom splnenia ponukovej povinnosti predložila listinu označenú ako dohoda o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 13.6.2007, ktorá obsahovala zmenu pracovného úväzku tak, že od 1.9.2007 mala žalobkyňa vyučovať 7 vyučovacích hodín týždenne. Podľa vyjadrenia žalovaného žalobkyňa uvedený dokument odmietla podpísať, čo potvrdila svojím podpisom p. Z.. Vychádzal z jej svedeckej výpovede, že bola privolaná ako svedok, keď riaditeľka mala ponúknuť žalobkyni čiastočný úväzok, s čím žalobkyňa nesúhlasila a odmietla to podpísať, pričom svedkyňa si nepamätala, čo konkrétne riaditeľka hovorila žalobkyni a tiež si nepamätala, či tam boli aj iní svedkovia. V konaní tak nemal za preukázané, že by bola žalobkyni ponúknutá iná práca s uvedením, že ak túto odmietne, môže jej byť daná výpoveď. Vyhodnotil, že žalovaný sa dňa 13.6.2007 pokúšal uzavrieť so žalobkyňou dohodu o zmene pracovných podmienok bez toho, aby bola oboznámená s tým, že v prípade, ak odmietne, bude jej daná výpoveď. Navyše v konaní zistil, že žalovaný od 3.9.2007 prijal do zamestnania štyroch pedagógov - H.. D. E. - náboženská výchova, H.. X. J. - biológia, chémia a geografia, A.. Y. R. - odborné predmety a A.. Z. Y. - odborné predmety. Ohľadom H.. X. J. žalobkyňa uviedla, že táto vyučovala predmet geografia, ktorý vyučovala aj žalobkyňa predtým, ako s ňou bol ukončený pracovný pomer. Podľa žalovaného H.. J. bola prijatá namiesto p. L., ktorá vyučovala predmety biológia, chémia a ako nekvalifikovaný pedagóg geografiu a podľa jej názoru je na zamestnávateľovi, aby určil, či uvedený predmet bude učiť kvalifikovaný alebo nekvalifikovaný pedagóg. K uvedenému súd prvej inštancie uviedol, že z predloženého diplomu H.. X. J. č. C. XXXXXX vyplýva, že táto absolvovala vysokoškolské štúdium vykonaním štátnej skúšky v študijnom odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov: biológia - chémia. Ustálil, že H.. J. nemala rovnako ako žalobkyňa kvalifikáciu na výučbu predmetu geológia, preto uvedený záväzok mohol byť ponúknutý žalobkyni. Vykonaným dokazovaním mal preto za preukázané, že H.. J. vykonávala prácu, ktorá bola predmetom dohodnutého druhu práce žalobkyne, a to pred uplynutím zákonnej trojmesačnej lehoty, počas ktorej zamestnávateľ nesmie na zrušené pracovné miesto prijať iného zamestnanca. Za podstatnú mal skutočnosť, že napriek formálnemu skončeniu pracovného pomeru so žalobkyňou mal žalovaný možnosť prideľovať žalobkyni prácu podľa jej pracovnej zmluvy, teda vyučovanie všeobecnovzdelávacích predmetov, ktorým geografia nepochybne je. Poukázal na konštantnú judikatúru, podľa ktorej musí zamestnávateľ ponúknuť zamestnancovi akékoľvek voľné pracovné miesto, ktoré má k dispozícii. Vyjadril názor, že ide nielen o miesto zodpovedajúce pôvodnej pracovnej zmluve, prípadne kvalifikácii, ale aj o také miesto, ktoré by prípadne vyžadovalo predchádzajúcu prípravu zamestnanca na jeho zastávanie, keď záleží len na zamestnancovi, či také miesto prijme alebo nie. 15. K prerokovaniu výpovede zástupcami zamestnancov uviedol, že hoci právne účinky výpovede zamestnávateľa vo vzťahu k zamestnancovi nastanú až po doručení výpovede zamestnancovi, je zamestnávateľ povinný prejednať so zástupcami zamestnancov v podstate tú istú výpoveď, ktorú následne mieni doručiť zamestnancovi. Táto podmienka nie je splnená v prípade, keď zamestnávateľ len informuje o svojom úmysle rozviazať pracovný pomer výpoveďou z konkrétneho zákonného dôvodu. 16. Posúdil, že v žiadosti žalovaného o prerokovanie výpovede zo dňa 11.6.2007, č. 182a/07 (č.l. 197) je uvedené, že „Podľa § 74 Zákonníka práce žiadam ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským v Senci o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce so zamestnancom H.. R. Y., X.. XX.X.XXXX“ a ďalej je uvedené odôvodnenie „od školského roku 2007/2008 na základe organizačných zmien kvôli klesajúcom počtu žiakov vyučovacie hodiny slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra sa prerozdelia. Z toho dôvodu sa 1 pedagóg s aprobáciou slovenský jazyk a slovenská literatúra a maďarský jazyk a literatúra stáva od 1. septembra 2007 nadbytočným podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonník práce“. Uviedol, že hmotno-právna podmienka platnosti výpovede v zmysle § 74 ods. 1 ZP je splnená, ak zástupcovia zamestnancov prerokujú výpoveď predtým, než zamestnávateľ voči zamestnancovi prejaví vôľu skončiť s ním jednostranne z určitého výpovedného dôvodu pracovný pomer. Účelom uloženia povinnosti zamestnávateľovi prerokovať vopred so zástupcami zamestnancov výpoveď dávanú zamestnancovi je poskytnúť ochranu zamestnancovi pred prípadným zneužívaním postavenia zamestnávateľa. V zmysle tohto ustanovenia sa podľa názoru súdu prvej inštancie musí prerokovať samotná výpoveď zamestnávateľa, t.j. jeho už vyhotovený, existujúci právny úkon, nie len zámer, úmysel alebo jeho rozhodnutie dať zamestnancovi v budúcnosti výpoveď. V prejednávanej veci bola žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie vypracovaná dňa 11.6.2007, to znamená, že už tento deň mala byť vypracovaná výpoveď, ktorá mala byť prílohou žiadosti o prerokovanie. Tá však podľa dátumu na nej uvedenom bola vyhotovená až dňa 13.6.2007. Z uvedeného mal za zrejmé, že odborový orgán nemal k dispozícii listinu o výpovedi, ktorú mal prerokovať, a teda logicky mohol len vziať na vedomie zámer žalovaného skončiť pracovný pomer so žalobkyňou. Z predloženej evidencie žalovaného o prijatej a odoslanej pošte mal za preukázané, že žiadny iný dokument okrem žiadosti o prerokovanie a zápisnice o prerokovaní nebol medzi zamestnávateľom a odborovým orgánom doručovaný. Vyhodnotil, že po doručení žiadosti žalovaný už nedoručil odborovému orgánu samostatne listinu o výpovedi. Takisto neprisvedčil prípadnému tvrdeniu, že výpoveď bola vyhotovená skôr ako dňa 13.6.2007 a tento dátum bol na ňu dopísaný dodatočne, nakoľko takáto skutočnosť nevyplynula z vykonaného dokazovania. Konštatoval, že nesplnenie povinnosti zamestnávateľa prerokovať so zástupcami zamestnancov výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru ZP formuluje ako hmotno-právnu podmienku výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, nesplnenie ktorej v nadväznosti na znenie ustanovenia § 17 ods. 2 ZP spôsobuje neplatnosť výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vyjadril navyše pochybnosti, či v danom prípade bola splnená podmienka „prerokovania“ výpovede v zmysle § 74 ZP, keď v zápisnici ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským zo dňa 13.6.2007 je uvedené „predsedkyňa ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským privítala prítomných a zároveň im prečítala list riaditeľky školy zo dňa 11.6.2007 vo veci prerokovania výpovede H.. R. Y.. Po prečítaní listu riaditeľky školy zareagovala H.. C. L. L.Á. s otázkou, či aj v prípade, že sa jedná o nečlena je potrebné prerokovanie výpovede základnou odborovou organizáciou odborového zväzu. Predsedkyňa ZO OZ odpovedala, že každá výpoveď daná zo strany zamestnávateľa musí byť vopred prerokovaná s odborovou organizáciou“. Vyhodnotil, že z uvedenej zápisnice nevyplýva, že by medzi členmi odborového orgánu bola realizovaná výmena názorov, prípadne dialóg ohľadom výpovede zo dňa 13.6.2007. Podľa názoru súdu prvej inštancie prečítanie listu (žiadosti o prerokovanie) predsedníčkou ZO OZ nemožno považovať za riadne prerokovanie výpovede v zmysle § 74 ZP. Za podstatnú mal tiež skutočnosť, že žalovaný nepreukázal, že by prerokovanie výpovede predchádzalo samotnému daniu výpovede, a to vzhľadom na skutočnosť, že prerokovanie a doručenie výpovede boli uskutočnené v jeden deň, a to 13.6.2007. Súd prvej inštancie poukázal na to, že evidencia žalovaného o prijatej a odoslanej pošte osvedčuje opak, a teda že najprv bola odoslaná výpoveď žalobkyni evidovaná pod číslom 185 a následne bola žalovanému doručená zápisnica o prerokovaní výpovede evidovaná pod číslom 186 predloženej evidencie. Zistil, že na predloženej zápisnici ZO OZ pri Spojenej škole s vyučovacím jazykom maďarským zo dňa 13.6.2007 je odtlačok pečiatky žalovaného s označením dňa a hodiny, kedy bola zápisnica doručená žalovanému, a to 13.6.2007 o 11,00 hod. Mal za to, že z tejto skutočnosti však nemožno vyvodiť nepochybný záver, že výpoveď bola prerokovaná vopred, a to s poukazom na zápis v evidencii došlej a odoslanej pošty, ako aj s poukazom na to, že na doručovanej výpovedi absentuje údaj o čase doručenia. V predmetnej výpovedi sa nachádza záznam, že „výpoveď bola prerokovaná dňa 13.6.2007 o 10,00 hod. na členskej schôdzi ZO OZ pri Spojenej škole s vyuč. jazykom maďarským“, čo by osvedčovalo prerokovanie výpovede pred daním samotnej výpovede, avšak táto skutočnosť mal za rozpornú so zápisom v knihe došlej a odoslanej pošty, kde výpoveď je evidovaná pod číslom 185 a až následne pod číslom 186 je doručenie zápisnice o prerokovaní výpovede ZO OZ. Uzavrel, že žalovaný tento rozpor počas konania neodstránil, a teda z vykonaných dôkazov nemožno mať podľa súdu prvej inštancie za jednoznačne preukázané, že by prerokovanie výpovede predchádzalo úkonu - daniu výpovede. Na záver súd prvej inštancie poukázal na to, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva smeruje k cieľu sledovanému právnou normou. Ak však účastník právneho vzťahu síce formálne koná v medziach svojho práva, ale prostredníctvom jeho realizácie sleduje poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu, ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva. Takéto konanie sa totiž realizuje nie na dosiahnutie výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len preto, aby sa formálne dosiahol súlad so zákonom. Preto treba takýto výkon práva považovať, aj keď je formálne v súlade so zákonom, za len zdanlivý výkon práva. Účelom takéhoto konania nie je totiž výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu (totožne napr. ZSP 5/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 31.3.2011, sp. zn. 2MCdo 2/2010). Súd prvej inštancie uviedol, že oficiálnemu doručeniu výpovede žalobkyni predchádzali viaceré skutočnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že žalovaný skončil pracovný pomer so žalobkyňou nie z dôvodu nadbytočnosti, ale z dôvodu „nespokojnosti žiakov štvrtých ročníkov s jej vyučovacími metódami a tiež zabezpečenia kľudnej a dôstojnej pedagogickej práce“, ako je to konštatované v zápisnici zo zasadnutia Rady školy zo dňa 29.1.2007, pričom v predmetnej zápisnici je súčasne uvedené, že Rada školy podporuje návrh A.. D. C., podpredsedu BSK, ukončiť pracovný pomer s H.. R. Y. a že tento návrh v plnej miere podporuje aj riaditeľka školy. 17. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti a vykonané dôkazy považoval súd prvej inštancie žalobu žalobkyne za dôvodnú a v časti na určenie neplatnosti výpovede zo dňa 13.6.2007 jej vyhovel, s tým, že o nároku žalobkyne na náhradu mzdy a o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku konečným rozsudkom. O určení, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá, rozhodol dopĺňacím rozsudkom, nakoľko vzal do úvahy, že žalobkyňa trvá na jej ďalšom zamestnávaní a že žalovaný ani netvrdil, že od neho ak zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, keď takýto skutkový záver podľa súdu prvej inštancie nevyplynul ani z vykonaného dokazovania. 18. Proti medzitýmnemu rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým určil, že výpoveď zo dňa 13.06.2007 daná žalovaným žalobkyni je neplatná, ako aj proti jeho dopĺňaciemu rozsudku, ktorým určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným stále trvá, podal riadne a včas odvolania prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žalovaný. Napadnutý medzitýmny rozsudok žiadal zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súdu prvej inštancie vytkol, že sa nezaoberal okolnosťami skončenia pracovného pomeru žalobkyne z dôvodu nástupu zamestnankyne H.. U. R. do práce po ukončení jej materskej dovolenky. Vyjadril názor, že výpoveď daná žalobkyni bola písomná a žalobkyni doručená dňa 13.06.2007, jej skutkový dôvod je vyjadrený jednoznačne. Mal za o, že v ZP sa nenachádza pojem „organizačná zmena“, s tým, že v danom prípade riaditeľka školy prijala dňa 11.06.2007 písomné rozhodnutie po organizačnej zmene, ktoré bolo vyhlásené na porade, ktorej sa zúčastnila i žalobkyňa. Vyjadril názor, že žiaden právny predpis neustanovuje riaditeľovi školy povinnosť pri svojom podpise uviesť predtlačené meno a priezvisko a použiť odtlačok pečiatky. K výpovedi z pracovného pomeru došlo až následne, keď žalobkyňa odmietla prijať iné pre ňu vhodné mesto. Do pozornosti dal konštantnú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, keďže nejde o právny úkon. Právne posúdenie je možné len so zreteľom na to, či rozhodnutie o organizačnej zmene bolo vydané zamestnávateľom. Pokiaľ ide o ponukovú povinnosť uviedol, že pred výpoveďou ponúkol žalobkyni inú vhodnú prácu, ktorú žalobkyňa odmietla, a to vo forme dohody o zmenených pracovných podmienkach, s tým, že žalobkyni ponúkol prácu v rozsahu 7 vyučovacích hodín týždenne. Uvedené mal za potvrdené svedkyňou Z.. Námietka žalobkyne, že od septembra 2007 bola na jej miesto prijatá H.. J., podľa neho neobstojí, keďže v konaní mal za preukázané, že táto nebola prijatá na miesto žalobkyne. K preukázaniu prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov uviedol, že táto podmienka bol splnená, nakoľko prerokovaním sa s poukazom na ust. § 237 ZO v znení účinnom k 13.06.2007 rozumie výmena názorov a dialóg zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase a primeraným spôsobom, s cieľom dosiahnuť dohodu. Zhrnul, že listom zo dňa 11.06.2007 požiadal zástupcov zamestnancov o prerokovanie výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a v žiadosti zaslal všetky potrebné informácie. K prerokovaniu došlo dňa 13.06.2007. 19. Žalovaný podal prostredníctvom svojej právnej zástupkyne riadne a včas písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 02.02.2017 odvolanie aj proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť v ním rozhodnutej časti. Žiadal vydať opravné uznesenie ohľadom zrejmej nesprávnosti v jeho odôvodnení, keď súd prvej inštancie nesprávne uviedol, že medzitýmne rozhodol rozsudkom zo dňa 7. apríla 2014, hoci medzitýmny rozsudok súd prvej inštancie vydal dňa 7. februára 2014. Vyjadril názor, že na jeho vydanie neboli splnené procesné podmienky, keď žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala len určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú žalobu doplnila dňa 12.6.2012. Na pojednávaní konanom dňa 7.11.2012 sa právna zástupkyňa žalovaného vyjadrila k žalobe a nie k žalobe doplnenej, majúc za to, že k doplnenej žalobe sa bude vyjadrovať až po pripustení zmeny žaloby súdom prvej inštancie, ku ktorému rozhodnutiu však nedošlo. Bola jej tak odňatá možnosť vyjadriť sa k časti žaloby týkajúcej sa trvania pracovného pomeru žalobkyne. Poukázala na konštantnú judikatúru, podľa ktorej pracovný pomer trvá len za predpokladu, že zamestnanec toto oznámil svojmu zamestnávateľovi, ktoré oznámenie nahrádza žaloba, ktorou si uplatnil aj náhradu mzdy. Žalobkyňa však pôvodne podala žalobu len o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a súd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne uvádza, že o určenie trvania pracovného pomeru bola žaloba rozšírená písomným podaním zo dňa 12.6.2012, kedy si žalobkyňa uplatnila voči nemu len náhradu mzdy. O návrhu žalobkyne na zmenu petitu žaloby zo dňa 12.6.2012 súd prvej inštancie nerozhodol. Vyjadril názor, že nemožno od neho spravodlivo požadovať ďalšie zamestnávanie žalobkyne, a to vzhľadom na značný časový odstup od doručenia výpovede. Odôvodnenie napadnutého dopĺňacieho rozsudku označil za nepresvedčivé a nezrozumiteľné. 20. Žalobkyňa písomné odvolacie repliky k odvolaniam žalovaného nepodala. 21. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 22. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 23. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec podľa § 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP a § 381 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že obe odvolania žalovaného nie sú dôvodné, keď súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom z hľadiska skutočností potrebných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce práve normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), z ktorého dôvodu sa odvolací súd s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie napadnutého medzitýmneho rozsudku v spojení s dopĺňacím rozsudkom je dostatočne vyčerpávajúce a v odvolaniach uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než ním vyslovený právny záver o dôvodnosti žalobou uplatneného nároku na určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru žalobkyne a určenie, že jej pracovný pomer trvá. Odvolací súd sa preto vyjadruje len k odvolacím námietkam žalovaného. 24. Inštitút skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre nadbytočnosť v dôsledku rozhodnutia zamestnávateľa o organizačných zmenách, ktorým zamestnávateľ zruší jedno alebo viac pracovných miest, je nástrojom umožňujúcim znižovanie počtu zamestnancov z dôvodov hospodárskej krízy a pod. Zákonník práce a pracovné právo celkovo plní ochrannú funkciu zameranú na záujmy a postavenie zamestnanca. Skončenie pracovného pomeru takýmto spôsobom preto podlieha prísnym formálnym a hmotnoprávnym požiadavkám, ktorých nedodržanie môže viesť k neplatnosti takéhoto skončenia pracovného pomeru. Účelom súdneho konania, ktorého predmetom je práve preskúmavanie platnosti takéhoto právneho úkonu zamestnávateľa, je preto zisťovanie vylúčenia pochybností či rizík o jeho platnosti, keď nadbytočnosť zamestnanca musí byť objektívna, absolútna a nespochybniteľná. Zamestnanec sa stáva pre zamestnávateľa nadbytočným, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať. Nemožnosť zamestnávať znamená, že zamestnávateľ nemá pre zamestnanca žiadnu prácu, a teda ide o absolútnu nemožnosť zamestnanca ďalej zamestnávať (R 51/1997). Dôvody nadbytočnosti pritom môžu spočívať v tom, že zamestnávateľ nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Dôkazné bremeno splnenia podmienky nadbytočnosti zamestnanca nad všetku pochybnosť je v takomto súdnom konaní na zamestnávateľovi. Organizačnú zmenu zamestnávateľ realizuje, pokiaľ nemá možnosť svoju nepriaznivú ekonomickú situáciu riešiť iným spôsobom, a to napr. vnútornou reorganizáciou práce. V zmysle ustálenej judikatúry rozhodnutie o organizačnej zmene nie je preskúmateľným právnym úkonom a hmotnoprávnou podmienkou pre uplatnenie výpovede z dôvodu nadbytočnosti je splnenie tzv. ponukovej povinnosti zamestnávateľom. Táto je splnená, ak zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca zamestnávať ďalej ani na kratší pracovný čas v mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce zamestnanca, alebo zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú vhodnú ponúknutú prácu na takomto mieste alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na ňu. Ponuková povinnosť musí byť splnená pred doručením výpovede. Výpoveď musí byť písomná a riadne doručená zamestnancovi, vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u zamestnávateľa. 25. Pre platné skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo strany zamestnávateľa z dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1, písm. b/ Zákonníka práce je nevyhnutné kumulatívne splnenie nasledovných podmienok: 1 - písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce, alebo o iných organizačných zmenách, 2 - nadbytočnosť zamestnanca 3 - príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca, 4 - ponuka inej vhodnej práce pre zamestnanca v dohodnutom mieste výkonu práce, 5 - prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov. 26. Konajúci súd sa pri skúmaní danosti výpovedného dôvodu uvedeného v ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce musí sústrediť na splnenie vyššie uvedených kumulatívnych podmienok, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje zamestnávateľa. Súd nepreskúmava platnosť rozhodnutia o organizačnej zmene, avšak preskúmava jeho existenciu, navyše ak v danom prípade bola práve táto okolnosť sporná, pretože žalobkyňa v rámci rozhodných skutočností, od ktorých odvíjala svoj žalobou uplatnený nárok, uvádzala neexistenciu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, neexistenciu svojej nadbytočnosti v dôsledku realizovanej organizačnej zmeny, ktorá bola podkladom pre výpoveď vo vzťahu k nej, a svoje tvrdenia v tomto smere sa snažila i preukázať za účelom vyvrátenia tvrdenia žalovaného ako zamestnávateľa o tom, že v dôsledku organizačnej zmeny sa stala nadbytočnou tým, že bolo zrušené jej pracovné miesto dohodnuté v pracovnej zmluve. V neposlednom rade žalobou uplatnený nárok odvíjala od nesplnenia ďalšej náležitosti potrebnej v zmysle Zákonníka práce na platnosť výpovede z pracovného pomeru, a to výpovedi predchádzajúce prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce zamestnaneckou radou alebo odborovým orgánom, keď z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že prerokovať treba výpoveď. V praxi ide o doručenie žiadosti zamestnávateľa zástupcovi zamestnancov o prerokovanie do úvahy prichádzajúcej výpovede alebo aj doručenie samotnej výpovede na jej posúdenie. Účinky splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa teda nastanú len vtedy, ak žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie skončenia pracovného pomeru výpoveďou alebo priložený návrh na skončenie pracovného pomeru výpoveďou obsahujú náležitosti výpovede určené v § 61 ods. 2 Zákonníka práce (R 47/2007). Uvedená hmotnoprávna podmienka platnosti výpovede taktiež smeruje k ochrane zamestnanca, aby zamestnávateľ nezneužil formu prerokovania výpovede. 27. Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ako procesnej normy platnej a účinnej do 30.6.2016, t.j. aj v čase prvoinštančného konania, ktoré vydaniu napadnutého medzitýmneho rozsudku predchádzalo, dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. S uvedeným ustanovením korešponduje i aktuálne znenie ust. § 191 ods. 1 CSP o voľnom hodnotení dôkazov, platné a účinné i v čase vydania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď v zmysle ust. § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. 28. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Medzi skutočnosťami, ktoré boli tvrdené a boli predmetom dokazovania, sudca rozlišuje tie, ktoré sú pre spor rozhodné. Zákon nepredpisuje pravidlá, z ktorých by malo vychádzať hodnotenie jednotlivých dôkazov a ich hodnotenie vo vzájomnej súvislosti. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú čiastkové i komplexné závery sudcu o výsledkoch vykonaného dokazovania. 29. Základom hodnotiaceho princípu súdu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Vierohodnosť určitého poznatku získaného vykonaním konkrétneho dôkazu a teda aj jeho význam z hľadiska dôkazu pravdivosti či nepravdivosti skutkových tvrdení súd hodnotí jednak izolovane, jednak v porovnaní s poznatkami získanými vykonaním všetkých zostávajúcich dôkazov. Získané poznatky potom porovná s poznatkami získanými hodnotením ostatných dôkazov a uváži, do akej miery sú tieto poznatky súladné či protichodné, vzájomne sa doplňujúce a pod. Výsledkom celkového hodnotenia dôkazných prostriedkov je záver o pravdivosti tvrdených skutočností, ktorý je podkladom pre záver o tom, či a do akej miery účastník splnil svoju povinnosť preukázať skutkové tvrdenie. Také hodnotenie dôkazov, ktoré vyznie v záver, že pravdivosť skutkových tvrdení nemožno potvrdiť ani vylúčiť, povedie k tomu, že rozhodnutie súdu vyznie nepriaznivo pre účastníka, ktorého pravdivosť tvrdení mala byť preukázaná. 30. Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nesprávnosť tohto hodnotenia možno vyčítať, len ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického myslenia. Nemožno potom ani polemizovať so skutkovými závermi súdu a namietať, čomu uveril a čomu nie, že niektorý dôkaz nemal za pre skutkový stav dôležitý alebo naopak (6MCdo 1/2010). 31. Na základe uvedeného treba konštatovať, že súd prvej inštancie zákonu zodpovedajúcim spôsobom vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a správne ustálil, že v danom prípade nedošlo k preukázaniu existencie predchádzajúceho písomného rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, v dôsledku ktorej bola ním vo vzťahu k žalobkyni realizovaná výpoveď z pracovného pomeru, nedošlo k jednoznačnému splneniu dôkaznej povinnosti žalovaným o tom, že žalobkyňa sa pre neho stala v príčinnej súvislosti s ním tvrdenou organizačnou zmenou nadbytočná, nedošlo k preukázaniu splnenia ponukovej povinnosti žalovaným a že výpoveď daná žalobkyni bola odborovou organizáciou prerokovaná zákonu zodpovedajúcim spôsobom. S hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie v tomto smere a s jeho právnymi závermi vyslovenými na základe tohto hodnotenia dôkazov sa odvolací súd plne stotožňuje, keď úvodnú odvolaciu námietku žalovaného, že súd prvej inštancie sa nezaoberal právnou významnosťou skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou z dôvodu nástupu H.. R. do práce po ukončení materskej dovolenky, vyhodnotil za úplne irelevantnú vzhľadom na vyššie uvádzané zákonné podmienky pre platnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, pričom samozrejme prihliadol na skutočnosť, že pracovný pomer žalobkyne bol so zreteľom na rozhodnutie Útvaru hlavného kontrolóra BSP uzatvorený na dobu neurčitú. V konaní nebola sporná otázka písomnosti a doručenia výpovede z pracovného pomeru žalobkyni, spornou bola otázka existencie predchádzajúceho rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene, keď žalovaný dôvodil a tvrdil, že týmto rozhodnutím prijatým pred realizáciou výpovede z pracovného pomeru vo vzťahu k žalobkyni bola zápisnica z porady pedagogického zboru konanej dňa 11.06.2007. Odvolací súd sa s vyslovenými závermi súdu prvej inštancie, ktorými právne uzavrel, že uvedená zápisnica z porady nespĺňa kritéria, na základe ktorých by ju bolo možné kvalifikovať za rozhodnutie o organizačnej zmene, stotožňuje a dopĺňa, že uvedená zápisnica ani neobsahuje údaj, že sa jej riaditeľka školy A. F. zúčastnila, nakoľko podľa obsahu zápisnice sa jej zúčastnili pedagógovia školy bez špecifikácie a bez ich konkrétneho vymedzenia. Z uvedeného dôvodu potom neobstojí odvolacia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie nebol oprávnený preskúmavať platnosť uvedeného rozhodnutia, keď rozhodnutie v danej veci absentuje. Odvolací súd sa stotožnil i s hodnotením dôkazov súdom prvej inštancie pokiaľ ide o preukázanie nadbytočnosti žalobkyne žalovaným, keď tento vzhľadom na prerozdelenie jej práce ostatným pedagógom počas ich nadčasov nepreukázal jej nadbytočnosť, pretože nepreukázal, že jej prácu nepotreboval. Odvolacie argumenty žalovaného k splneniu ponukovej povinnosti vo vzťahu k žalobkyni vyhodnotil odvolací súd taktiež za nedôvodné, keď s hodnotením vykonaného dokazovania v tomto smere súdom prvej inštancie je nutné v plnom rozsahu súhlasiť a uzavrieť, že žalovaný v danej veci nepreukázal jej slnenie nespochybniteľne. Ohľadom náležitého prerokovania výpovede z pracovného pomeru odborovou organizáciou bol povinný navrhnúť dokazovanie a uniesť dôkazné bremeno v tomto smere žalovaný ako strana sporu nesúca v sporovom občianskom súdnom konaní ovládanom prejednacou zásadou povinnosť unesenia dôkazného bremena. Opäť je potom nutné konštatovať nesplnenia dôkazného bremena v tomto smere žalovaným, ktorý nepreukázal, že k prerokovaniu výpovede žalobkyne z pracovného pomeru zástupcami zamestnancov došlo zákonu a judikatúre zodpovedajúcim spôsobom, keď nepreukázal, že k žiadosti o prerokovanie bola pripojená i samotná výpoveď z pracovného pomeru, resp. že by táto (jej konkrétne znenie) bola súčasťou žiadosti. Súdny záver o riadnom, zákonnom a súdnej judikatúre zodpovedajúcom prerokovaní výpovede zástupcami zamestnancov by tak nebol dokazovaním podložený. Rovnako sa odvolací súd stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie o tom, že k prerokovaniu výpovede nedošlo pred jej samotnou realizáciou, čo má za následok taktiež jej neplatnosť. 32. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalovaného za nedôvodné a napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, a to i v spojení s dopĺňacím rozsudkom súdu prvej inštancie zo dňa 20.12. 2016 č. k. 4C 423/2008, keď odvolanie žalovaného proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku vyhodnotil taktiež za nedôvodné. Zrejmú nesprávnosť vyskytnutú sa v odôvodnení dopĺňacieho rozsudku v 1. odseku tohto odôvodnenia spočívajúcu v nesprávnom uvedení dátumu vydania medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie opravil odvolací súd podľa ust. § 224 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP. 33. Uvedený dopĺňací rozsudok súd prvej inštancie vydal podľa ust. § 225 CSP v zmysle pokynu odvolacieho súdu zo dňa 30.09.2016 a určil ním, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným trvá. Pre účely jeho vydania nariadil pojednávanie na deň 20.12.2016, na ktoré predvolal právnych zástupcov oboch strán sporu, ktorí obaja ospravedlnili svoju neprítomnosť elektronicky, s tým, že právny zástupca žalovaného žiadal i o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov, na preukázanie ktorého dôvodu nepripojil žiadne listiny preukazujúce takýto dôvod odročenia pojednávania. Súd prvej inštancie preto neporušil zákonný procesný postup, ak pojednávanie neodročil. Nad rámec skutkového stavu uvedeného v medzitýmnom rozsudku súd prvej inštancie v dopĺňacom rozsudku uviedol, že v rámci doplnenia žaloby žalobkyňa žiadala okrem iného aj určiť, že pracovný pomer strán sporu trvá, ktoré doplnenie žaloby bolo doručené žalovanému dňa 26.12.2012 (správne 26.10.2012, pozn. odvolacieho súdu). Poukázal na to, že i z ďalších prednesov a výpovedí žalobkyne vyplýva, že trvá na ďalšom zamestnávaní žalovaným. Pôvodný medzitýmny rozsudok súd prvej inštancie doplnil o určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá s poukazom na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2007, keď žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne so žalovaným trvá, vyhodnotil za dôvodnú, majúc za to, že žalovaný v spore skutkovo netvrdil, že od neho ako od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ako zamestnanca naďalej zamestnával. Vyhodnotil, že takýto skutkový záver nevyplynul ani z vykonaného dokazovania. 34. Žalovaný v odvolaní proti tomuto dopĺňaciemu rozsudku podanom riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer žalobkyne a žalovaného trvá, zmeniť a zamietnuť. Dôvodil, že sa k zmenenej žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala i tohto určenia, nemal možnosť vyjadriť sa, nakoľko dňa 07.11.2012 sa na pojednávaní vyjadril k žalobe ako takej a nie k jej doplnenej verzii, nakoľko súd prvej inštancie nevydal uznesenie o pripustení zmeny žaloby. Navyše argumentoval tým, že doplnenie žaloby žalobkyňou písomným podaním zo dňa 12.06.2012 nemožno považovať za oznámenie zamestnávateľovi o tom, že má záujem na ďalšom zamestnávaní. Poukázal na základný predpoklad pre vyhovenie tejto časti žaloby, a to oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktoré oznámenie môže byť v zmysle ustálenej judikatúry nahradené i žalobou na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, pričom však žalobkyňa sa pôvodnou žalobou náhrady mzdy nedomáhala. Náhrady mzdy sa domáhala až v zmysle pripustenej zmeny žaloby unesením súdu prvej inštancie vydaným dňa 11.01.2013, ktoré znenie petitu však určenie, že pracovný pomer trvá, podľa neho neobsahovalo. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa nedostatočne zaoberal jeho možnosťou ďalej zamestnávať žalobkyňu a to s ohľadom na časový odstup od doručenia výpovede z pracovného pomeru. Odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku označil za nepresvedčivé a bez náležitej právnej argumentácie. 35. Uvedenú odvolaciu argumentáciu žalovaného proti dopĺňaciemu rozsudku súdu prvej inštancie vyhodnotil odvolací súd za neopodstatnenú vzhľadom na obsah spisového materiálu, z ktorého je zrejmé, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou zo dňa 05.09.2007 domáhala proti žalovanému určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru realizovanej dňa 13.06.2007, ktorú žalobu písomným podaním zo dňa 22.09.2009 nejasne a nezrozumiteľne doplnila o uloženie povinnosti žalovanému uhradiť jej záväzky z neplatne skončeného pracovného pomeru, ktoré vadné podanie bolo korigované ďalším písomným doplnením žaloby zo dňa 12.06.2012, ktoré bolo aj právnej zástupkyni žalovaného doručené na vyjadrenie dňa 26.10.2012. V zmysle uvedeného doplnenia pôvodnej žaloby už žalobkyňa žiadala i určiť, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá. Z uvedeného vývoja procesných podaní žalobkyne upravujúcich petit žaloby pred otvorením pojednávania, t. j. pred začatím konania vo veci, realizovaných po doručení uznesenia súdu prvej inštancie zo dňa 10.10.2008, č. k. 4C 423/2008-11, ktorým bola žalobkyňa vyzvaná na doplnenie neúplnej žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 05.09.2007, odvolací súd vyhodnotil, že žalobou vo veci sa žalobkyňa domáhala okrem určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru aj určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá, ako aj náhrady mzdy, o ktorom rozsahu žaloby právna zástupkyňa žalovaného mala vedomosť doručením jej podania upravujúceho žalobný petit dňa 26.10.2012 a ku ktorému rozsahu mala možnosť sa vyjadriť a formulovať právnu obranu žalovaného v spore. Nakoľko ďalším písomným podaním zo dňa 12.12.2012 žalobkyňa opätovne odstránila vady svojej žaloby o špecifikáciu požadovanej náhrady mzdy, súd prvej inštancie vydal na pojednávaní konanom dňa 11.01.2013 uznesenie o doplnení petitu žaloby o túto špecifikáciu náhrady mzdy. Uvedeným uznesením však doplnil pôvodný petit žaloby, ktorá v zmysle všetkých doplňujúcich písomných podaní žalobkyne už petit týkajúci sa určenia, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá, už obsahovala, keď takého znenie petitu žaloby bolo doručovane aj právnej zástupkyni žalovaného na vyjadrenie, pričom nebolo nutné vydaním uznesenia pripúšťať zmenu petitu, keďže išlo o jeho úpravu. Procesným postupom súdu prvej inštancie tak nedošlo k odňatiu práva na spravodlivý proces vo vzťahu k žalovanému, keď teda neobstojí odvolací argument žalovaného o tom, že žalobkyňa sa žalobou nedomáhala určenia, že pracovný pomer trvá, resp. že sa nedomáhala náhrady mzdy ako ekvivalentu písomného oznámenia zamestnávateľovi o tom, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne bolo potom procesnou povinnosťou žalovaného splniť si pre účely úspechu v konaní v časti o určenie, že pracovný pomer medzi stranami sporu trvá, dôkaznú povinnosť v tom smere, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, ktoré dôkazné bremeno si nesplnil ani v rovine tvrdenia, keďže žiadne takéto skutočnosti ani netvrdil, a preto nemohol uniesť ani dôkazné bremeno o ich pravdivosti týchto tvrdení, ako konštatoval správne aj súd prvej inštancie. 36. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalobkyne v odvolacom konaní, ktorej však nárok na ich náhradu nepriznal, keďže jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 37. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).