Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/261/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208203193 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1208203193.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: N.. C. B. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom X., T. č. XX, zastúpený JUDr. Petrom Vačokom, advokátom, Bratislava, Vazovova č. 9/A, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Bratislava, Tomášikova č. 48, zastúpený spoločnosťou ECKER-KÁN & PARTNERS, s.r.o., IČO: 35 886 625, Bratislava, Námestie Martina Benku č. 9/C1, za ktorú koná JUDr. Matej Kán, JUDr. Irenou Sopkovou, advokátkou, Košice, Hlavná č. 25, o zaplatenie sumy 22.903,80 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 20. mája 2016, č.k. 16 C 33/2008-426, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 20. mája 2016, č.k. 16 C 33/2008-426, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.278,67 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 19.7.2008 až do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 277,54 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 529,72 €, k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 93,15 €, p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : I. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 20.5.2016, č.k. 16 C 33/2008-426, rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.278,67 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 19.7.2008 až do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 277,54 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 529,72 €, k rukám právneho zástupcu žalobcu, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 67,45 € a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 93,15 €, obom na účet Slovenskej pošty, a.s., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 11.2.2008, ktorou sa žalobca domáhal voči pôvodne žalovaným v I., II. rade (žaloba pôvodne smerovala aj voči žalovanému v II. rade, spoločnosti Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491, Bratislava, Priemyselná č. 1/a zaplatenia sumy 690.000,- Sk (22.903,80 €) s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatia, eventuálne určenia, že je v podiele 1/3 spoluvlastníkom osobného motorového vozidla značky Volkswagen Phaeton 3.0 V6 TDI 4-Motion, číslo karosérie A číslo motora X rok výroby 2005. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že so žalovanými v I., II. rade ústne uzavreli Dohodu o spoločnom financovaní kúpnej ceny uvedeného vozidla, kúpna cena vozidla bola dohodnutá na sumu 2.090.000,- Sk (69.375,29 €). Na základe tejto dohody uzavreli žalovaný v I., II. rade Zmluvu o finančnom leasingu, ktorej predmetom bolo uvedené vozidlo, žalovaný v II. rade, na základe zmluvy, uhradil predávajúcemu časť kúpnej ceny vozidla vo výške 1.400.000,- Sk (46.471,49 €), zvyšnú časť kúpnej ceny v sume 690.000,- Sk (22.903,80 €) zaplatil v zmysle dohody on. Vozidlo mu bolo pridelené žalovaným v I. rade ako predsedovi predstavenstva žalovaného v I. rade a podľa dohody mal vzhľadom na poskytnuté finančné prostriedky právo požadovať alternatívne buď odkúpenie vozidla alebo vrátenie uhradenej sumy, čo žalovaní v I., II. rade odmietli. 2.1. Súd prvej inštancie vo veci, v ktorej boli pôvodne žalovaní v I. rade spoločnosť Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 849 665, Bratislava, Priemyselná č. 1/a, v II. rade spoločnosť Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., IČO: 35 865 491, Bratislava, Priemyselná č. 1/a, rozhodol rozsudkom dňa 1.10.2010, č.k. 16 C 33/2008-194, tak, že konanie v časti týkajúcej sa určenia, že je spoluvlastníkom v podiele jednej tretiny osobného motorového vozidla Volkswagen Phaeton, zastavil; žalovaným v I., II. rade náhradu trov konania v časti zastavenia konania nepriznal; žalovanému v I. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.903,80 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od 19.7.2008 až do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 3.247,17 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu voči žalovanému v I. rade zamietol; žalobu voči žalovanému v II. rade zamietol v celom rozsahu; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému v II. rade náhradu trov konania vo výške 2.828,59 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému v I. rade zaplatiť žalobcovi sumu 22.903,80 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od 19.7.2008 do zaplatenia, náhradu trov konania v sume 3.247,17 € podal včas odvolanie žalovaný v I. rade. Odvolací súd uznesením zo dňa 13.9.2013, č.k. 7 Co 475/2010-239, uvedený rozsudok vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.903,80 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne odo dňa 19.7.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 3.247,17 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. V ostatných výrokoch uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nadobudlo právoplatnosť. Krajský súd v Bratislave v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní zostalo nepochybné, že do dispozície žalovaného (v I. rade) ako nájomcu bolo dané predmetné motorové vozidlo dňa 10.5.2005 a obratom pridelené ako služobné motorové vozidlo žalobcovi, ktorý ho nepretržite užíval do 13.8.2007 (teda aj opotreboval), že obstarávacia cena vozidla bola v sume 2.090.000,- Sk, z ktorej sumy zo svojich prostriedkov poskytol žalobca sumu 690.000,- Sk (rovnajúcu sa 1/3 obstarávacej ceny) a bolo nepochybné, že žalovaný neskôr ako výlučný vlastník daného vozidla toto predal tretej osobe dňa 27.10.2008. Nebolo preukázané, a strany ani netvrdili, že počas užívania motorového vozidla žalobcom boli na ňom vykonávané zmeny. Uviedol, že súd prvej inštancie zistený skutkový stav správne právne posúdil podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, v dôsledku ktorého vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vzniknuté mu na základe prijatého plnenia bez právneho dôvodu. Žalobca bez právneho dôvodu investoval do cudzieho majetku - motorového vozidla sumu 22.903,80 € bez toho, aby mal na to žalobca ako investujúci právny dôvod. Zhodnocovať vec vo vlastníctve iného subjektu zo strany žalobcu k motorovému vozidlu nebolo dôvodné, na takéto konanie ho neoprávňovala ani všeobecná smernica „organizovanie prevádzky a používanie motorových vozidiel v dcérskych spoločnostiach“, nakoľko nemohol s právnou istotou predpokladať, že motorové vozidlo mu bude reálne odpredané. Zo strany žalobcu tak išlo o plnenie bez právneho dôvodu a ani vyššie uvedená smernica mu nezakladala akýkoľvek nárok na odkúpenie motorového vozidla a už vôbec nie za cenu príslušenstva v sume 22.903,80 € (v ním vynaloženej výške finančných prostriedkov na motorové vozidlo). Odvolací súd konštatoval, že nebola ani preukázaná skutočnosť, ako to uviedol aj súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, že by mala byť táto suma zálohou na budúcu kúpnu cenu motorového vozidla, resp. že mu mala byť suma 22.903,80 € vrátená v plnej výške. Dôvodil tiež, že nároky žalobcu nie sú premlčané. Totiž žalobca investoval do cudzej veci s vedomím a súhlasom vlastníka, vec sám nepretržite užíval na plnenie služobných povinností až do 13.8.2007 a od tejto doby začala plynúť premlčacia doba, pretože až potom žalovaný auto nepredal žalobcovi, hoci záujem auto kúpiť prejavil; žalobu na súd žalobca podal dňa 11.2.2008 v dvojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods. l Občianskeho zákonníka). Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil v určení sumy, v akej žalovaný získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie. Pre rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je určujúca skutočnosť, aká majetková ujma vznikla žalobcovi tak ako rozhodol aj súd prvej inštancie, keď žalobcovi priznal sumu 22.903,80 €, ale aký majetkový prospech získal žalovaný v okamihu jeho získania. Predmetom bezdôvodného obohatenia tak nemôže byť hodnota prijatých finančných prostriedkov žalovaným v sume 22.903,80 €, ako to vyplýva z faktúry č. XXXXXXXXXX, ale zhodnotenie, ktoré žalovaný získal, a to nie v čase prijatia uvedenej sumy. Auto bolo totiž iba v dispozičnej sfére žalobcu, ktorý ho užíval a opotreboval tak predmet bezdôvodného obohatenia. Reálne zhodnotenie bolo v objektívnej sfére žalovaného až v momente, kedy takéto vozidlo prestal žalobca užívať (13.8.2007). Je preto nevyhnuté, za aktívnej účasti strán sporu, zistiť trhovú hodnotu motorového vozidla spolu s príslušenstvom v okamihu ukončenia užívania motorového vozidla žalobcom. V prípade, že k dohode nedôjde, vykoná dokazovanie znaleckým posudkom na jej určenie a z nej 1/3 bude tvoriť bezdôvodné obohatenie žalovaného v I. rade. 2.2. Súd prvej inštancie v konaní pokračoval so žalovaným spoločnosťou Factoring Slovenskej sporiteľne, a.s. (pôvodne označenom ako žalovaný v I. rade), keď voči žalovanému v II. rade bolo konanie právoplatne skončené dňa 23.11.2010. Podľa výpisu z obchodného registra došlo dňa 4.12.2014 k zlúčeniu žalovaného so Slovenskou sporiteľňou, a.s., a právnym nástupcom žalovaného sa stala spoločnosť Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, Bratislava, Tomášikova č. 48. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu a svedkov, listinnými dôkazmi založenými v spise, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Spoločnosť AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.5.2005, splatnou dňa 24.5.2005, vyfakturovala žalovanému za motorové vozidlo sumu 1.400.000,- Sk (46.471,49 €) a faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.5.2005, splatnou dňa 24.5.2005, vyfakturovala žalobcovi za súčasti motorového vozidla sumu 690.000,- Sk (22.903,80 €). Z potvrdenia uvedenej spoločnosti vyplýva, že žalobcovi boli faktúrou č. XXXXXXXXXX fakturované súčasti motorového vozidla zn. VOLKSWAGEN Phaeton 3.0 V6 TDI 4-Motion, t.j. vozidla, ktorého financovanie je predmetom tohto konania. Z detailu obratu na účte žalobcu je zrejmé, že tento za nadštandardnú výbavu vozidla uhradil dňa 18.5.2005 sumu 690.000,- Sk (22. 903,80 €). Zmluvu o finančnom leasingu č. XXXXXXX dňa 10.5.2005 žalovaný uzavrel so spoločnosťou Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s.; jej predmetom bolo poskytnutie finančného leasingu na predmet leasingu - vozidlo VOLKSWAGEN Phaeton 3.0 V6 TDI 4-Motion, obstarávacia cena vozidla bola stanovená na sumu 1.400.000,- Sk (46.471,49 €). V liste T.. L. T. adresovanom žalovanému je uvedené, že žalobca dňa 14.9.2007 vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 690.000,- Sk (22.903,80 €) v lehote troch dní odo dňa doručenia listu, žalobca doručenie výzvy žalovanému nepreukázal. Podľa Dohody o postúpení práv a povinností zo Zmluvy o finančnom leasingu č. XXXXXXX sa žalobca, žalovaný a spoločnosť Leasing Slovenskej sporiteľne, a.s., dohodli na postúpení leasingu vozidla, pričom ju podpísal iba žalobca a uvedená spoločnosť, žalovaný ako nájomca vozidla túto dohodu nepodpísal. Z Potvrdenia o ukončení zmluvy o finančnom leasingu zo dňa 9.5.2008 zistil, že predmetné motorové vozidlo sa po odkúpení stalo výlučným vlastníctvom žalovaného. Zostatková hodnota motorového vozidla bola určená znaleckým posudkom č. 19/2007 ku dňu 13.12.2007 na sumu 1.020.235,- Sk (33.865,60 €). Žalobca mailom zo dňa 7.9.2007 oznámil žalovanému, že kúpna cena vo výške 800.000,- Sk (26.555,14 €) je pre neho neakceptovateľná a ponúkol mu za uvedené vozidlo sumu 640.000,- Sk (21.244,11 €), alebo vrátenie sumy, ktorú za súčasti do motorového vozidla zaplatil, prípadne možnosť demontáže týchto súčastí. Žalovaný kúpno-predajnou zmluvou č. XXXXXXXX zo dňa 27.10.2008 (t.j. po začatí konania) predal spoločnosti Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., predmetné vozidlo za dohodnutú kúpnu cenu 450.000,- Sk (14.937,26 €). Všeobecná hodnota motorového vozidla zn. Volkswagen Phaeton 3.0 V6 TDI 4-Motion, číslo karosérie A bola určená znaleckým posudkom, ktorý vypracoval N.. G. Y., L.., znalec z odboru doprava cestná, odvetvie technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel, ku dňu 13.8.2007 na sumu 39.836,- € vrátane DPH. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 451 ods. 1, ods. 2, § 456, § 458 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (účinného ku dňu 19.7.2008) a dôvodil, že žaloba žalobcu je dôvodná čiastočne. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, pretože žalobca plnil a žalovaný prijal plnenie vo výške 690.000,- Sk (22.903,80 €) bez právneho dôvodu. Uviedol, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčaný nie je, pretože premlčacia doba začala plynúť odo dňa 13.8.2007, nakoľko až potom žalovaný nepredal auto žalobcovi, hoci tento prejavil o kúpu záujem a žalobca žalobu na súd podal dňa 11.2.2008, t.j. v dvojročnej premlčacej dobe. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z názoru odvolacieho súdu vyjadreného v uznesení, ktorým rozsudok zo dňa 1.10.2010, č.k. 16 C 33/2008-194, vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.903,80 € s príslušenstvom zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uviedol, že pokiaľ išlo o určenie výšky bezdôvodného obohatenia, poukázal na názor odvolacieho súdu, podľa ktorého pre obsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je určujúca skutočnosť, aká majetková ujma vznikla žalobcovi, ale aký majetkový prospech získal žalovaný v okamihu jeho získania. Predmetom bezdôvodného obohatenia je preto zhodnotenie, ktoré žalovaný získal v momente, keď žalobca prestal uvedené motorové vozidlo užívať. Vzhľadom k tomu, že nedošlo medzi stranami sporu k dohode, výšku trhovej hodnoty motorového vozidla v rozhodnom čase zistil nariadeným znaleckým dokazovaním s tým, že 1/3 takto určenej hodnoty motorového vozidla z nej je bezdôvodným obohatením žalovaného. Znaleckým posudkom č. XX/XXXX bola všeobecná hodnota motorového vozidla ku dňu 13.8.2007 vo výške 39.836,- €, ktorú žalovaný nespochybnil a žalobcovi bola priznaná 1/3 z takto zistenej hodnoty motorového vozidla, t.j. suma 13.278,67 €, ktorá predstavuje výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného na úkor žalobcu. Poukázal na skutočnosť, že považoval za neúčelne vykonať dôkazy navrhnuté žalobcom (vypočutie svedkov J., W. a W. ohľadne amortizácie motorového vozidla), pretože podľa záveru krajského súdu nie je podstatné koľko zamestnancov vozidlo užívalo, kto ho reálne užíval, ale aká bola reálna amortizácia vozidla vo vlastníctve žalovaného k určitému dňu. Ide o faktický stav amortizácie vozidla, pre ktorý je irelevantné, kto a koľko osôb ho užívalo, amortizácia predstavuje objektívnu kategóriu morálneho opotrebenia vozidla k určitému času. K námietkam žalovaného o premlčaní nároku žalobcu a k jeho pasívnej vecnej legitimácii uviedol, že krajský súd ničím nespochybnil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, naopak, uviedol, že išlo o bezdôvodné obohatenie žalovaného a že nárok premlčaný nie je a zároveň uviedol spôsob, akým má prvoinštančný súd zistiť jeho výšku. Argumentáciu žalovaného, ktorý nesúhlasil so závermi odvolacieho súdu ohľadne plynutia premlčacej doby a jeho pasívnej vecnej legitimácie vyhodnotil ako právne irelevantnú, nakoľko je podľa ustanovenia § 226 O.s.p viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý v zrušujúcom rozhodnutí jasne a bez pochybností vyslovil záväzný právny záver v otázkach, že žalobcovi svedčí voči žalovanému nárok na bezdôvodné obohatenie, a to plnením bez právneho dôvodu investíciou do cudzej veci, že premlčacia doba začala plynúť dňa 13.8.2007, a že teda nárok žalobcu voči žalovanému nie je premlčaný a že v prípade, ak sa strany nedohodnú, vyslovil názor aj v otázke postupu pri určení základu pri výpočte bezdôvodného obohatenia, ktoré žalobcovi svedčí vo výške 1/3 takto zisteného základu. Krajský súd ničím nespochybnil pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného a považoval ho tak za vecne legitimovaný subjekt. K námietke žalovaného o nedôveryhodnosti svedkov P. a N.. L., ktorú namietal už v odvolaní, uviedol, že nejde o takú skutočnosť, ktorá by menila skutkový stav o jeho pasívnej vecnej legitimácii do takej miery, že by právny názor krajského súdu o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného neobstál. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania. Žalobca žiadal o priznanie úrokov z omeškania vo výške 8 % od 14.9.2007, t.j. odo dňa, kedy žalovaného vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale doručenie účinnej výzvy na splnenie dlhu nepreukázal, z dôvodu ktorého mu priznal úroky z omeškania vo výške 8 % ročne z istiny odo dňa 19.7.2008 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovanému doručená žaloba; a vo zvyšku v tejto časti žalobu zamietol. Žalobca by mal nárok na úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne z istiny s tým, že mu mohol priznať len tú výšku, ktorú si sám uplatnil, keďže je jeho návrhom viazaný. 3.3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1, ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní čiastočný úspech vo výške 16 % (pomer úspechu žalobcu 58 % k pomeru úspechu žalovaného 42 %) priznal náhradu trov konania vo výške 277,54 € za zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 219,84 € (16 % zo sumy 1.374,- €) a za vypracovanie znaleckého posudku sumu 57,70 € (16 % zo sumy 360,60 €) a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 529,72 € (16 % zo sumy 3.310,76 €; odmena vo výške 2.707,18 €, režijný paušál vo výške 51,79 € a 20 % DPH) podľa § 13a ods. 1 písm. d/, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, účinnej v čase vykonania úkonu, pozostávajúce z trov prvoinštančného i odvolacieho konania, za jeden úkon vo výške 386,74 €: 1. písomné podanie na súd zo dňa 10.2.2008, 2. prevzatie a príprava zastúpenia zo dňa 2.7.2010, 3. písomné podanie na súd zo dňa 2.7.2010, 4. účasť na pojednávaniach dňa 1.10.2010, dňa 2.7.2014, dňa 20.5.2016, 5. písomné podanie na súd zo dňa 9.12.2010 - vyjadrenie k odvolaniu a režijný paušál vo výške 51,79 € (1 x 6,33 €, 4 x 7,21 €, 1 x 8,04 €, 1 x 8,58 €). 3.4. Rozhodnutie o priznaní náhrady trov konania štátu odôvodil ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. Uznesením zo dňa 21.1.2016, č.k. 16 C 33/2008-417, určil znalcovi N.. G. Y., L.., znalečné v celkovej výške 360,60 €, ktoré bolo znalcovi vyplatené vo výške 160,60 € zo štátnych finančných prostriedkov, a preto žalobcovi uložil povinnosť na náhradu trov konania štátu vo výške jeho neúspechu 42 % (67,45 €) a žalovanému vo výške jeho neúspechu 58 % (93,15 €). 4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.278,67 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od 19.7.2008 až do zaplatenia, náhradu trov konania vo výške 277,54 € a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 529,72 € a vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 93,15 € na účet Slovenskej pošty, a.s., podal včas odvolanie žalovaný dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Uviedol, že po vrátení veci súdu prvej inštancie Krajským súdom v Bratislave, ktorý vo svojom rozhodnutí zo dňa 13.9.2013, sp.zn. 7 Co 475/2010 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 1.10.2010, č.k. 16 C 33/2008-194, vo výroku, ktorým uložil žalovanému v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22.903,80 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne odo dňa 19.7.2008 do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 3.247,17 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vec mu vrátil v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie, a v ktorom vyslovil právny názor, že nároky žalobcu nie sú premlčané, predložil prvoinštančnému súdu odborné stanovisko L.. Y.. Y. S., S., s ktorým sa stotožnil. V tomto stanovisku je vysvetlené, prečo nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, týmto je iná spoločnosť s tým, že súd prvej inštancie sa vôbec otázkou jeho pasívnej vecnej legitimácie nezaoberal a neodôvodnil, prečo nepovažoval jeho tvrdenia o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie za správne, keď odvolací súd k tejto otázke nezaujal žiaden právny názor. Vytkol súdu prvej inštancie, že sa stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že v prípade investície ide o bezdôvodné obohatenie získané na úkor žalobcu bez právneho dôvodu, ale zároveň uviedol, že sa nedá stotožniť s názorom odvolacieho súdu, že k bezdôvodnému obohateniu plnením bez právneho dôvodu malo prísť až vtedy, keď žalobca prestal užívať pridelené vozidlo, t.j. keď prestal zároveň užívať zo svojej investície akúkoľvek s tým spojenú výhodu. Takýto názor je v rozpore s ustanovením § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže vznik bezdôvodného obohatenia pri danej skutkovej podstate je viazaný na samotné plnenie a nie na držbu veci. K bezdôvodnému obohateniu muselo prísť v okamihu plnenia, tzn. v okamihu splatenia celej investície zo strany žalobcu dňa 18.5.2005, pričom toto stanovisko bolo predložené súdu a je v súlade s publikovanými rozhodnutiami súdov a je aj v súlade s odbornou literatúrou, napr. N. Fekete, C. zákonník, Veľký komentár I. diel, vydavateľstvo EUROKODEX, september 2011, str. 513 a nasl. Uviedol, že vo svojom vyjadrení na pojednávaní konanom dňa 20.5.2016 okrem iného uviedol, že súd nie je povinný rešpektovať zjavne nesprávny názor odvolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom uznesení, pričom skutočnosť, že odvolací súd v konaní pochybil pri interpretácii ustanovenia § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka nezakladá povinnosť konajúceho súdu bezpodmienečne nasledovať nesprávny právny názor vyslovený inštančne nadriadeným súdom a je potrebné vychádzať z ústavnoprávneho princípu nezávislosti sudcu, ktorý je pri výkone súdnej moci viazaný zákonom. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3.9.2013, sp.zn. ÚS 46/2013, ustanovenie § 421 C.s.p. a jeho komentár, podľa ktorého otázka posúdenia odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bude posúdená samostatným dovolacím súdom, čím sa rešpektuje celková línia sporového konania, ktorá je založená na rešpektovaní ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít. Súdu prvej inštancie nič nebránilo, aby sa s touto otázkou zaoberal a právne ju v otázke premlčania správne posúdil bez ohľadu na právny názor odvolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení. Ďalej poukázal na čl. 2 ods. 3 C.s.p. a vytkol súdu prvej inštancie, že mu neposkytol odpoveď, prečo sa odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, keď zdôvodnenie svojho postupu tým, že ide o právny názor odvolacieho súdu, nie je dostatočné. Zotrval na svojom tvrdení, že nárok uplatnený žalobcom je premlčaný a že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť; žiadal trovy prvoinštančného i odvolacieho konania. 5. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. januára 2018; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania, majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania v zmysle zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Z obsahu spisu nevyplýva, že by v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument žalovaného vzťahujúci sa k úspešnosti žalobcu. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 MCdo 8/2008]. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. 9. V predmetnej veci ide v poradí o druhý rozsudok súdu prvej inštancie, v ktorom bolo rozhodnuté o žalobe žalobcu tak, že žalobcovi priznal bezdôvodné obohatenie vo výške 13.278,67 € (domáhal sa zaplatenia sumy 22.903,80 €) s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu zamietol s tým, že námietky žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie a že nárok žalobu je premlčaný, považoval za irelevantné, pretože prvoinštančný súd po vrátení veci odvolacím súdom sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu a po vyhodnotení skutočnosti, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný a že nárok žalobcu nie je premlčaný, dospel k záveru, že žalovaný sa obohatil na úkor žalobcu, od ktorého prijal plnenie vo výške 22.903,80 € (690.000,- Sk) bez právneho dôvodu s tým, že výšku bezdôvodného obohatenia určil podľa znaleckého posudku v zmysle intencií odvolacieho súdu. 10. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, že nie je v konaní pasívne vecne legitimovaný, keď ním má byť predajca predmetného motorového vozidla (spoločnosť AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r. o., IČO: 31 443 036, Trnava, Nitrianska č. 1), pretože žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu a nie predajca vozidla, a to tým, že ako vlastník vozidla ho zhodnotené predal tretej osobe, pričom ale dané vozidlo zhodnotil žalobca. Uvedený predajca motorového vozidla predával žalovanému motorové vozidlo bez doplnkov (súčastí), ktoré si objednal a zaplatil žalobca, t.j. nezakúpil zhodnotené motorové vozidlo, čo bolo preukázané potvrdením predajcu zo dňa 15.12.2008 (č.l. 101 spisu) a faktúrou zo dňa 10.5.2005 (č.l. 5 spisu). Vynaložením investícií do cudzej veci bez právneho dôvodu vzniká vlastníkovi cudzej veci bezdôvodné obohatenie (v rozsahu zhodnotenia veci). Tým, že žalobca motorové vozidlo zhodnotil a žalovaný mu ho nepredal po skončení jeho užívania, obohatil sa tak na úkor žalobcu, z dôvodu ktorého je povinný práve on vydať žalobcovi toto bezdôvodné obohatenie. 11. Nebolo možné sa stotožniť ani s tvrdením žalovaného v odvolaní, že nárok žalobcu je premlčaný, pretože Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 13.9.2013, č.k. 7 Co 475/2010-239 jasne vysvetlil, prečo nie je nárok žalobcu premlčaný a odkedy začala plynúť premlčacia doba, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Na doplnenie odvolací súd uvádza, že argumentácia žalovaného, že k vzniku bezdôvodného obohatenia prišlo už dňa 18.5.2005, t.j. v okamihu splatenia celej investície zo strany žalobcu, správna nie je. V tom čase totiž nebolo ešte známe, kto sa na úkor koho obohatil, nakoľko žalobca predmetné motorové vozidlo, ktoré zhodnotil so súhlasom žalovaného, užíval až do 13.8.2007, súc si vedomý toho (zo strany žalovaného bol uistený), že neskôr sa stane jeho vlastníkom, že si ho môže odkúpiť, k čomu ale neprišlo a žalovaný ho predal tretej osobe. Bolo nepochybné, že žalobca motorové vozidlo zhodnotil a užíval do dňa 13.8.2007, a teda až vtedy mohol žalobca po prvý raz uplatniť svoje právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože týmto dňom už nemal k dispozícii ním zhodnotené motorové vozidlo a žalovaný tým, že toto zhodnotené motorové vozidlo užíval, resp. ho predal tretej osobe bez vrátenia vložených investícií žalobcovi získal bezdôvodné obohatenie. Zostalo tiež nepochybné, že práve žalobca takto zhodnotené motorové vozidlo predal tretej osobe. 12. Odvolací súd k ďalšej odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie nemusí byť vždy viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, poukazuje na skutočnosť, že po zrušení rozhodnutia súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie koná ďalej vo veci súd prvej inštancie. Aby právny názor odvolacieho súdu bol súdom prvej inštancie akceptovaný, zákon stanovuje, že súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v zrušujúcom uznesení. Súd prvej inštancie je teda viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak i pri aplikácii procesných predpisov. Viazanosť súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu platí len za predpokladu, že po zrušení odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa skutkový základ nezmení natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu na tento nový skutkový základ. V prejednávanej veci sa žalobca vo vzťahu k žalovanému domáhal zaplatenia sumy 22.903,80 € spolu s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 11.10.2010, č.k. 16 C 33/2008-194, v ktorom nárok žalobcu posúdil ako nárok na bezdôvodné obohatenie. Uvedený rozsudok bol zrušený uznesením odvolacieho súdu zo dňa 13.9.2013, č.k. 7 Co 475/2010-239, v ktorom odvolací súd okrem iného vyslovil záväzný právny názor vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku, a to že súd prvej inštancie zistený skutkový stav správne právne posúdil podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka, v dôsledku ktorého vznikla žalovanému povinnosť vrátiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie vzniknuté mu na základe prijatého plnenia bez právneho dôvodu. Ďalej konštatoval, že nároky žalobcu nie sú premlčané, žalobca investoval do cudzej veci s vedomím a súhlasom vlastníka, vec žalobca sám nepretržite užíval na plnenie služobných povinností až do 13.8.2007 a až odvtedy začala plynúť premlčacia doba, pretože až potom žalovaný auto nepredal žalobcovi, hoci záujem auto kúpiť prejavil; návrh na súd žalobca podal dňa 11.2.2008 v dvojročnej premlčacej dobe (§ 107 ods. l Občianskeho zákonníka). Vytkol súdu prvej inštancie, že pochybil v určení sumy, v akej žalovaný získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, keď pre rozsah práva na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je určujúca skutočnosť, aká majetková ujma vznikla žalobcovi, ale aký majetkový prospech získal žalovaný v okamihu jeho získania. Predmetom bezdôvodného obohatenia tak nemôže byť hodnota prijatých finančných prostriedkov žalovaným v sume 22.903,80 €, tak ako to vyplýva z faktúry č. XXXXXXXXXX, ale zhodnotenie, ktoré žalovaný získal, a to nie v čase prijatia sumy 22.903,80 €. Auto bolo v dispozičnej sfére len žalobcu, ktorý ho užíval a opotreboval tak predmet bezdôvodného obohatenia. Reálne zhodnotenie bolo v objektívnej sfére žalovaného až v momente, kedy takéto vozidlo prestal žalobca užívať (13.8.2007). Uložil súdu za aktívnej účasti strán sporu zistiť trhovú hodnotu motorového vozidla spolu s príslušenstvom v okamihu ukončenia užívania motorového vozidla žalobcom a v prípade, že k dohode nedôjde, vykonať dokazovanie znaleckým posudkom na jej určenie a z nej 1/3 bude tvoriť bezdôvodné obohatenie žalovaného. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvedený právny názor odvolacieho súdu rešpektoval, pričom k zmene skutkového základu veci, ktorý by mal za následok zmenu právneho posúdenia vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcom, neprišlo. 13. Žalovaný po rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým zrušil prvý rozsudok súdu prvej inštancie a ani vo svojom odvolaní neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, a preto je záver súdu prvej inštancie o tom, že žalovaný je v konaní pasívne vecne legitimovaný a že nárok žalobcu premlčaný nie je, správny. Odvolací súd uvádza, že právny názor L.. Y.. Y. S., S.., k pasívnej vecnej legitimácie žalovaného a k premlčaniu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, vyjadrený v jeho právnom stanovisku zo dňa 23.3.2015 (č.l. 359 spisu) nemohol vziať do úvahy, pretože L.. Y.. Y. S., S.., neposudzoval predmetnú vec zo všetkých rozhodujúcich hľadísk vo viazanosti na všetky rozhodujúce právne skutočnosti k veci sa vzťahujúce a v konaní preukázané, keď sám v stanovisku uviedol, že mal k dispozícii (iba) zrušovacie uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 7 Co 475/2010 (zo dňa 13.9.2013) a žiadosť právnej zástupkyne žalovaného o zaujatie stanoviska k otázke vzniku prípadného bezdôvodného obohatenia a k začatiu plynutia premlčacej doby na jeho vydanie. 14. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia odvolací súd vyhodnotil skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 15. Žalovaný podal odvolanie aj voči výroku o náhrade trov konania a náhrade trov konania štátu. O ale v tomto rozsahu vôbec neodôvodnil, a preto odvolací súd osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v uvedených výrokoch; so zdôraznením, že žalobca odvolanie nepodal. Odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 16. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 17. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).