Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/254/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1209204021 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1209204021.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr. Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobkyne: B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. 6, C., zastúpená: BAJO LEGAL, s.r.o., IČO: 36 860 581, Landererova 8, Bratislava, proti žalovaným: v 1. rade N. F. Achs, nar. XX.XX.XXXX, bytom N. 6, C., v 2. rade R. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. údolie XXX, C., v 3. rade E. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. rovnicami XX, C., všetci zastúpení: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, Kutlíkova 17, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o určenie neplatnosti darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č. k. 14C/74/2009 - 1144, zo dňa 09.12.2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave, č.k. 14C/74/2009 - 1144, zo dňa 09.12.2016 p o t v r d z u j e . Žalovaní v 1. až 3. rade majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu vo veci zamietol a žalovaným v 1. až 3. rade priznal plný nárok na náhradu trov konania. 2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 25.3.2009 sa žalobkyňa domáhala (pôvodne len voči žalovanému v 1.rade) uloženia povinnosti vrátiť jej dar, a to nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, v k.ú. S. C., obec: BA m.č. S. C., okres C. II, pozemky parc. č. XXXX/X o výmere XXX mX - záhrady, parc č. XXXX/X o výmere XXXmX - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX/X o výmere XXmX - zastavané plochy a nádvoria, rodinný dom súp. č. XXXXX postavený na parc č. XXXX/X a garáž súp. č. XXXXX postavená na parc. č. XXXX/X ( ďalej len " Nehnuteľnosti"), a tieto Nehnuteľnosti vypratať do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 3. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným v 1.rade uzavrela dňa 31.01.2003 manželstvo. Po jeho uzavretí presvedčil žalovaný žalobkyňu, aby mu darovala polovicu Nehnuteľností a sľúbil jej, že jej bude pomáhať pri dostavbe rodinného domu a garáže osobnou prácou a aj finančnými prostriedkami. Darovacou zmluvou zo dňa 13.05.2003 darovala žalobkyňa žalovanému v 1.rade polovicu Nehnuteľností. Približne po uplynutí jedného roku od uzavretia manželstva začali medzi manželmi vznikať nezhody, ktoré vyplývali najmä z toho, že žalovaný neprispieval na dostavbu domu a ani na náklady domácnosti. V roku 2007 sa začal žalovaný správať voči žalobkyni arogantne, provokoval ju, správal sa agresívne voči jej dcére, zaťovi a synovi. Následkom tohto správania dostala žalobkyňa dvakrát infarkt. Podala preto návrh na rozvod manželstva, pričom pri hľadaní dokladov zistila, že žalovaný jej odcudzil všetky doklady týkajúce sa domácnosti, sobášny list, pas, originál darovacej zmluvy a doklady od účtu žalobkyne, vedeného v Mníchove. Na základe opakovaných žiadostí žalobkyne, jej žalovaný vydal len overené fotokópie niektorých dokladov a pas, doklady od účtu jej nedal. Ich manželstvo bolo rozvedené. Žalobkyňa zistila, že žalovaný bez jej vedomia a súhlasu z účtu vybral všetky jej úspory. Po tomto zistení ho preto listom z 25.02.2009 vyzvala na vrátenie daru podľa § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). 4. Na návrhom doručeným súdu dňa 8.4.2009 žalobkyňa navrhla pripustenie vstupu ďalších dvoch účastníkov do konania na strane žalovaného, na ktorých previedol Nehnuteľnosti darovacou zmluvou zo dňa 13.3.2009, a to na jeho deti R. a E. U.. Konečná úprava žalobného petitu bola realizovaná na pojednávaní konanom dňa 11.3.2011, kedy súd uznesením pripustil nasledovnú zmenu petitu: „Súd určuje, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou Nehnuteľností a že zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá medzi N. F. B., R. B. a E. U., ktorou bolo v prospech žalovaného zriadené právo doživotného bývania a užívania pod č. V-4617/09 zo dňa 20.3.2009, je neplatná". 5. Žalovaný v 1.rade považoval žalobu za bezpredmetnú, nakoľko nie je naplnená požiadavka kvalifikovaného a objektívne vnímateľného porušenia dobrých mravov obdarovaným voči žalobkyni ako darkyni. Zdôraznil, že správanie jedného z účastníkov voči druhému nemožno označiť za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník ho k nevhodnému správaniu svojim konaním provokuje. O hrubé porušenie dobrých mravov ide len pri porušení značnej miery intenzity alebo ak je porušovanie sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi. Tvrdenie žalobkyne, že k darovaniu nehnuteľností došlo z dôvodu očakávania finančnej podpory žalovaného v 1.rade neobstojí, nakoľko darovacia zmluva je bezodplatným právnym úkonom. Žalovaný v 1.rade okrem toho participoval na dostavbe nehnuteľnosti, manuálne na stavbe pracoval, zabezpečoval dovoz stavebného materiálu, finančne sa podieľal na krytí nákladov stavby z prostriedkov, ktoré zarobil v Nemecku. Výdavky spojené s bývaním a stravovaním žalovaný v 1.rade znášal samostatne od času, kedy sa objavili názorové nezhody na spoločné bývanie s dcérou žalobkyne. Nie je pravdou, že by arogantné a agresívne správanie žalovaného v 1.rade spôsobilo infarkt žalobkyne. Naopak snažil sa žalobkyni vyhýbať a bola to ona, kto zámerne vyhľadával hádky a dopúšťal sa voči nemu psychického teroru (nočné budenie zo spánku vankúšom, šplechnutie vody do tváre, vystrašenie spoza dverí). Odmeraný prístup k žalobkyni a jej rodine a vyhýbanie sa vzájomnej komunikácii nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov. Potvrdil, že darovacou zmluvou previedol prislúchajúci podiel na Nehnuteľnostiach na svoje deti. V priebehu trvania manželstva so žalobkyňou obaja spolu hospodárili spoločne. Aj žalobkyňa mala prístup k účtu žalovaného v 1.rade, z ktorého aj vyberala finančné prostriedky a nie v malých sumách. Ďalej tvrdil, že v prípade Nehnuteľností došlo k ich podstatnému zhodnoteniu v porovnaní s obdobím darovania. Jej zhodnotením, resp. zmenou samotnej povahy Nehnuteľnosti došlo k spracovaniu veci a vzniku veci novej. Právny zástupca žalovaného v 1.rade zdôraznil, že tvrdenie žalobkyne, že o výberoch na účte sa dozvedela až v roku 2009 nie sú osvedčené. Z uvedeného účtu boli uskutočňované aj iné výbery, a samotné potvrdenia o výberoch neosvedčujú osobu, ktorá tento výber realizovala. 6. K obrane žalovaného v 1. rade žalobkyňa uviedla, že žalovaný jej síce pomáhal s dostavbou domu, avšak žalobkyňa mu umožnila bývanie v nej. Chod celej domácnosti po finančnej stránke zabezpečovala žalobkyňa, nakoľko žalovaný bol poberateľom sociálnych dávok a príspevku v nezamestnanosti. K darovaniu Nehnuteľností došlo z jej strany žalobkyne z dobrej vôle, pretože predpokladala , že žalovaný v 1.rade sa k nej ako manželke bude slušne správať, bude si ju vážiť a ctiť, a poskytovať jej potrebnú pomoc v starobe a chorobe. Poprela, že by ho niekedy k vulgárnemu a agresívnemu správaniu provokovala, len reagovala na jeho hrubé správanie príliš emotívne. O vrátenie daru požiadala na základe nasledovných skutočností: 1. žalovaný v 1.rade z domu odcudzil veci patriace žalobkyni, 2. bez jej vedomia a neoprávnene vybral finančné prostriedky z jej účtu vedenom v banke v Nemecku, 3. opakovane a sústavne psychicky atakoval žalobkyňu a členov jej rodiny, vyvolával konfliktné situácie. K odcudzeniu vecí uviedla, že v roku 2008 žalovaný v 1.rade odcudzil z rodinného domu písomnosti a dokumenty, týkajúce sa rodinného domu, pas žalobkyne, sobášny list, darovaciu zmluvu, kolaudačné rozhodnutie k domu. Sobášny list a pas vrátil. K vybratiu finančných prostriedkov z účtu žalobkyňa uviedla, že v roku 2009, po tom ako sa osobne dostavila do banky, zistila, že na jej účte chýba finančná hotovosť. Na tomto účte si šetrila finančné prostriedky na dôchodok. Žalovanému v 1.rade k účtu zriadila dispozičné právo, ten bez jej vedomia a súhlasu vyberal finančné prostriedky, a to v čase od roku 2002 do 21.3.2005 v celkovej výške 30.899,38 Eur. Čo sa týka psychických atakov na žalobkyňu, tie začali po darovaní Nehnuteľností. Hádky začali kvôli peniazom a od roku 2007, kedy žalobkyňa prestala pracovať, žiadala žalovaného v 1.rade o príspevok na domácnosť, na čo on začal na ňu kričať a vulgárne jej nadávať. Vulgárny bol aj voči vnučke žalobkyne, ktorá mala len 11 rokov, a to kvôli kúpe cigariet, rozhadzoval jej papuče, keď neboli uložené podľa jeho predstáv, čo jej spôsobovalo veľký stres. V prípade, že ho na jeho správanie upozornila dcéra žalobkyne, začal nadávať aj jej. Potom, ako žalovaný v 1.rade stratil prácu, zdržiaval sa väčšinou v dome, kde sedel v suteréne, fajčil, zaznamenával každé pranie dcéry Zuzany, a ak sa mu zdalo, že perie často, rozpútal hádku. V dome sa správal v rozpore so základnými hygienickými návykmi, znevažoval osobnú starostlivosť žalobkyne. Celým svojim konaním spôsoboval žalobkyni stres, čo sa prejavilo na jej zdravotnom stave. Jeho vulgárne správanie sa prejavovalo aj navonok, kedy vynadal dcére žalobkyne z dôvodu, že požičala susede záhradné náradie. Vulgárne nadával aj susedke. Žalobkyňa poukázala na svoj zdravotný stav, keďže prekonala infarkt dňa 19.4.2006, avšak žalovaný v 1.rade jej neposkytol žiadnu pomoc a aj odvoz do nemocnice zabezpečila jej dcéra T.. Počas trvania hospitalizácie od 19.4. do 25.4.2006 žalovaný v 1.rade nejavil o zdravotný stav žalobkyne žiadny záujem. Po týchto zdravotných ťažkostiach mala žalobkyňa opakovane srdcové slabosti, a ani v takýchto situáciách jej žalovaný v 1.rade nepomohol, len privolal dcéru T., ktorá pracuje ako zdravotná sestra. Ďalší infarkt žalobkyňa prekonala dňa 25.8.2006, kedy bola v dôsledku psychického tlaku nútená odísť z domu. Bola tiež hospitalizovaná v období od 29.11.2007 do 11.12.2007, žalovaný v 1.rade ju navštívil len raz a to len na naliehanie. Po príchode rozpútal hádku a odišiel. Aj po návrate z nemocnice sa o ňu nestaral, vôbec jej nepomáhal. Celé opísané konanie žalovaného v 1.rade považovala žalobkyňa za konanie hrubo porušujúce dobré mravy. Mala tiež za to, že listom zo dňa 25.2.2009 sa darovacia zmluva medzi ňou a žalovaným v 1. rade zrušila a preto žalovaný v 1.rade nemohol účinne a platne previesť vlastnícke právo na svoje deti. Darovacia zmluva žalovaným v 2. a 3. rade a zmluva o zriadení vecného bremena sú tak absolútne neplatnými právnymi úkonmi. Tvrdenie žalovaného v 1.rade, že jeho pričinením došlo po darovaní Nehnuteľností do jeho vlastníctva k ich zhodnoteniu, sú irelevantné vzhľadom na predmet sporu. Okrem toho, žalovaný v 1.rade sa na dostavbe rodinného domu významne finančne nepodieľal, čo je zrejmé vzhľadom na pomer jeho príjmov a výdavkov v rozhodnej dobe. 7. Na pojednávaní dňa 17.2.2014 vzniesol právny zástupca žalovaných námietku premlčania ohľadne výberov z vkladnej knižky v Nemecku. K poslednému výberu došlo dňa 21.3.2005, teda pred viac ako 3 rokmi predchádzajúcimi listu, na základe ktorého sa žalobkyňa domáhala vrátenia daru. Právo darcu na vrátenie daru sa premlčiava ako každé iné majetkové právo a premlčacia doba je trojročná. Právny zástupca žalobkyne k otázke premlčania tvrdil, že žalobkyňa sa o neoprávnených výberoch dozvedela až v roku 2009 po návšteve banky. V spoločnom písomnom vyjadrení zo dňa 3.3.2014 žalovaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu poukázali na to, že účasť žalovaného v 1.rade na financovaní nehnuteľnosti je zrejmá z predložených listinných dôkazov v spise. Je isté, že žalobkyňa nemohla mať dostatok prostriedkov na jej financovanie. Pokiaľ ide o zdravotný stav žalobkyne, bola preukázateľne hospitalizovaná už v roku 2002 a jej zdravotné problémy sa u nej vyskytovali dávno pred uzavretím manželstva so žalovaným v 1.rade. Pas žalobkyne a doklady boli medzi sporovými stranami vrátené. Celé toto konanie nezakladá konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ak sa darkyňa domnievala, že jej boli odcudzené veci, mala podať žalobu o ich vydanie. Na rozdiel od žalobkyne, protistrana disponuje dôkazmi jej arogantného správania. Jedná sa o nahrávku z trestného spisu a priestupkové spisy. Aj z rozhodnutia súdu o rozvode manželov je zrejmé, že manželia nedokázali spolu vhodne komunikovať. Účasť žalovaného v 1.rade na stavbe nehnuteľnosti, či už osobná alebo finančná, bola v konaní preukázaná výpoveďami svedkov. Dôvodom vrátenia daru nie je akékoľvek nevhodné správanie, alebo len púha nevďačnosť obdarovaného, ale len také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a je nutné vždy vychádzať z princípu vzájomnosti. Treba preto brať do úvahy aj správanie sa darcu voči obdarovanému. Teda, či nejde len o nežiaducu vzájomnú komunikáciu. Právny zástupca poukázal na to, že sama žalobkyňa používala pred súdom vulgarizmy, využívala metódu klamstva, zavádzania a prekrúcania pravdy, pričom jej tendenciu klamať potvrdili viaceré osoby ( bývalá manželka žalovaného v 1.rade a svedok G. O.). Svoje tvrdenia žalobkyňa podložila len výpoveďami svojich blízkych osôb, ktorí sú všetci zainteresovaní na výsledku konania ako dedičia, bývajúci v spornom rodinnom dome. Žalovaní v 2.a 3.rade nadobudli sporné nehnuteľnosti dobromyseľne. 8. Na pojednávaní dňa 25.4.2014 súd uznesením pripustil zmenu petitu žaloby tak, že žalobkyňa sa domáha určenia, že je výlučnou vlastníčkou Nehnuteľností; ďalej určenia, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena uzavretá dňa 13.3.2009 medzi žalovaným v 1.rade a žalovanými v 2.a 3.rade, ku ktorej bol vklad do katastra nehnuteľnosti povolený pod č. V-4617/09 zo dňa 23.3.2009, je neplatná. 9. V poradí prvým rozsudkom v merite veci č. k. 14C 74/2009-991 zo dňa 25.4.2014 súd prvej inštancie žalobu zamietol a zaviazal žalobkyňu na zaplatenie trov konania žalovaným. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nevyšli najavo skutočnosti, umožňujúce prijatie záveru o hrubom porušovaní dobrých mravov zo strany žalovaného v 1.rade voči žalobkyni. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením č. k. 14Co/793/2014-1077 zo dňa 29.1.2016 tento rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia bola nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z odôvodnenia rozsudku nebol zistiteľný súdom ustálený skutkový stav vo vzťahu k jednotlivým dôvodom podaného žalobného návrhu, vyhodnotenie všetkých vykonaných dôkazov a neboli zistiteľné ani právne závery súdu. Došlo preto k porušeniu práva účastníka na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní vysporiadať sa so všetkými tvrdeniami žalobkyne vo vzťahu k obom žalovaným petitom, a aj s námietkami žalovaných. Pri hodnotení skutkového stavu k určeniu vlastníckeho práva bude povinnosťou súdu vychádzať z ustálenej právnej teórie vo vzťahu k okamihu prechodu vlastníctva k darovanej nehnuteľnosti po doručení výzvy darcu obdarovanému na vrátenie daru. 10. Na základe doplneného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že darovacia zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade obsahovala všetky podstatné náležitosti ako to vyžaduje ustanovenie § 628 a § 151o ods. 2 OZ. Vo veci bolo vykonané dokazovanie aj ohľadne zdravotného stavu žalobkyne zdravotnou dokumentáciou, týkajúcou sa jej psychického a fyzického stavu. Už v roku 2006 bola žalobkyňa hospitalizovaná v Nemocnici s poliklinikou MV SR (prepúšťacia správa zo dňa 25.4.2006), kedy pre sklon k panickej a anxioznej reakcii (pacientka mala stresové obdobie) boli nasadené mierne anxiolytiká, bola odporučená konzultácia psychiatra. Zdravotné problémy žalobkyne v roku 2006 pretrvávali, čo osvedčuje aj lekárske potvrdenie MUDr. B. S., internistky zo dňa 25.8.2006, a preniesli sa aj do roku 2008. Je zrejmé, že táto trpí hypertenziou ( lekárske správy z roku 2008 na č. l. 63). Trpela tiež organickou úzkostnou poruchou, kedy jej lekár odporučil užívať Xanax ( č.l. 64). Súd sa rovnako oboznámil aj so zdravotnou dokumentáciou žalovaného v 1.rade. Z prepúšťacej správy Fakultnej nemocnice s poliklinikou Bratislave je zrejmé, že bol od 6.10.2009 do 26.10.2009 hospitalizovaný. Do tejto nemocnice bol preložený po vykonaní operatívneho zákroku z NÚSCH, kde bol hospitalizovaný za účelom endovaskulárneho riešenia, disekujúcej aneuryzmy decendentnej aorty Stenford B s flapom do ACF I.sin. v NÚSCH, v období od 9.2.2009 do 10.2.2009. Rovnako bol liečený aj psychiatrom, ktorý diagnostikoval organickú poruchu osobnosti - emočnú ( č. l. 143, lekárska správa Z.. N. S.). 11. Do spisu boli založené aj viaceré čestné vyhlásenia, ktoré obsahovo súviseli s predmetom konania, a to dcéry žalobkyne T. druha dcéry žalobkyne N. Z., žalovaných v 2. rade a 3.rade, ako aj žalovaného v 1.rade. Do spisu bol založený aj písomný prepis údajného rozhovoru žalobkyne a žalovaného v 1.rade. V rámci neho žalobkyňa mala používať hrubé nadávky aj vyhrážky, smerujúce k žalovanému v 1.rade. Súd prvej inštancie skonštatoval, že tento listinný dôkaz nebol datovaný, podpísaný a vo svojej podstate z neho súd nemohol vychádzať, nakoľko obsahoval len prepis dialógu, bez akejkoľvek verifikácie. Súd vykonal dokazovanie aj písomnými vyjadreniami P.. S. Z. - projektanta výstavby rodinného domu strán sporu, P.. S. K. - suseda strán sporu, B. Z., ktorý pomáhal pri výstavbe rodinného domu, a F. Q. - bývalej manželky žalovaného v 1.rade. 12. Do súdneho spisu boli ďalej založené viaceré priestupkové spisy, z ktorých je zrejmé, že žalovaný v 1.rade podával v období roku 2009 oznámenia o spáchaní priestupku, či už priamo voči žalobkyni alebo členom jej rodiny. Ich predmetom boli oznámenia o údajných fyzických útokoch na žalovaného v 1.rade, ktoré ale obvinené osoby odmietli. Rovnako rodinní príslušníci žalobkyne podávali oznámenia o spáchaní priestupkov (N. Z.) na žalovaného v 1. rade, ktoré boli namierené proti údajnému rušeniu ich práva bývania v dome a nedotknuteľnosti obydlia. Z kópie priloženého vyšetrovacieho spisu vedeného na OR PZ Bratislava II pod sp. zn. ČVS:ORP-605/1-VYS-B2-2010 súd zistil, že žalovaný v 1.rade podal trestné oznámenie, na základe ktorého bolo voči B. Z. (žalobkyni) a P.. N. Z. (druhovi jej dcéry) vznesené obvinenie za spáchanie úmyselného prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Trestné konanie v tomto čase nebolo skončené. Z predloženého výpisu z banky Deutsche Bank, Investment & FinanzCenter súd zistil, že ku koncu roka 2002 tvoril zostatok na účte č. XXXXXXXX žalobkyne sumu 7.377,52 Eur. Z tohto účtu sa v rokoch 2002 až 2005 vyberali i vkladali finančné obnosy, pričom posledný výber bol uskutočnený dňa 21.3.2005. Ku koncu roku 2005 tvoril zostatok na účte sumu 9,88 Eur. Celkovo vybratá suma činila 30.899,38 Eur. Súd sa oboznámil aj s obsahom pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu sp. zn. 6C 64/2008, kde súd rozsudkom č.k. 6C 64/2008 zo dňa 12.1.2009, právoplatným dňa 20.1.2009, rozviedol manželstvo účastníkov B. Z. a N. F. B.. Z odôvodnenia je zrejmé, že nezhody vo vzťahu manželov začali koncom roku 2007 a týkali sa otázky financovania domácnosti. Súd ako príčinu rozvratu manželstva ustálil povahové a názorové rozdiely manželov, kedy títo nedokázali spolu vhodne komunikovať a riešiť problémy, týkajúce sa finančných prostriedkov, a problémy vznikajúce v súvislosti s ich už plnoletými deťmi z predchádzajúcich vzťahov. Súd vykonal dokazovanie aj vypočutím navrhnutých svedkov. 13. Po takto doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 3 ods. 1; 151o ods. 1,2; 100 ods. 1,2,3; 101; 628 ods. 1 a 2; a 630 OZ. Konštatoval, že žaloba nie je dôvodná ani v časti o určenie vlastníckeho práva žalobkyne, a ani v časti o určenie neplatnosti darovacej zmluvy k častiam Nehnuteľností žalovaným v 2. a 3. rade, a zmluvy o zriadení vecného bremena. V konaní bolo preukázané, že dňa 13.5.2003 darovala žalobkyňa žalovanému v 1.rade podiel vo výške 1/2 na Nehnuteľnostiach. Táto zmluva v celom svojom obsahu spĺňala základné náležitosti darovacej zmluvy, ktorá aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe musí byť vždy uzavretá bezpodmienečne. Vychádzajúc z princípu zachovávania istoty v záväzkovo-právnych vzťahoch je zrejmé, že na darcu pri uzatváraní takejto zmluvy sa kladie vyšší nárok na dodržanie a zachovanie primeranej miery opatrnosti, nakoľko v podstate prenáša vlastníctvo k daru na inú osobu na základe zmluvy a bez akéhokoľvek protiplnenia. Aj z tohto dôvodu zákonodarca v ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka konštituoval výnimočnú možnosť zrušenia status quo, založeného darovacou zmluvou, a ustanovil tak možnosť len za určitých výnimočných okolností domáhať sa vrátenia daru. Darca má možnosť jednostranným úkonom vyzvať obdarovaného na vrátenie daru len vtedy, ak obdarovaný sa k nemu alebo členom jeho rodiny správa spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy. Pre účely ustálenia, či v prípade správania sa obdarovaného sa jedná o hrubé porušovanie dobrých mravov musí súd skúmať rôzne okolnosti, trvanie sporného správania sa, jeho priebeh, intenzitu a nepochybne aj samotné správanie sa darcu; teda to, či samotný darca svojim konaním neprovokuje obdarovaného k nevhodnému správaniu sa, resp. či nie je samotnou príčinou. Celkové správanie sa obdarovaného je však nutné skúmať aj v kontexte vonkajších okolností, ktoré vplývajú na vzťah medzi darcom a obdarovaným. Znamená to, že úmyslom zákonodarcu síce bolo umožnenie vrátenia daru, ale len v prípade závažného, u bežného človeka neakceptovateľného správania, ohrozujúceho duševnú, či telesnú integritu napádaných osôb. Aj samotný prejav vôle, ktorým sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému v 1.rade vrátenia daru, musí spĺňať podstatné náležitosti. Prejav vôle musí byť určitý a zrozumiteľný a hlavne z jeho obsahu musí byť nezameniteľne zrejmé, čo je dôvodom uplatnenia si nároku na vrátenie daru. V prípade, že obdarovaný dar nevráti a darca si uplatní svoj nárok na súde, je viazaný rozsahom tohto prejavu vôle a skúma, či jednak došlo ku konaniu, špecifikovanom vo výzve na vrátenie daru, a tiež, či toto konanie napĺňa znaky konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V prípade, že darca v súdnom konaní uvádza aj iné skutočnosti, ako tie ktoré boli špecifikované v prejave vôle na vrátenie daru, súd na tieto prihliadať nemôže. Právo darcu domáhať sa vrátenia daru podlieha premlčaniu vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy darca mohol právo uplatniť po prvý raz. 14. V konaní nebolo sporné, že písomný prejav vôle darkyne voči obdarovanému sa dostal do sféry jeho dispozície dňa 4.3.2009. Darkyňa v tomto prejave uvádza, že jedným z dôvodov nároku na vrátenie daru je skutočnosť, že sa žalovaný v 1.rade nepodieľal na financovaní dostavby nehnuteľnosti a nákladoch na domácnosť, hoci sa na to zaviazal. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že viazať darovanie veci na splnenie akéhokoľvek sľubu do budúcnosti je neprípustné. Preto, aj keby v konaní bola preukázaná skutočnosť, že sa žalovaný v 1.rade nepodieľal na dostavbe nehnuteľnosti, nemala by za následok prijatie záveru o hrubom porušení dobrých mravov. Okrem toho, v konaní bolo preukázané (viacerými svedeckými výpoveďami nezainteresovaných svedkov ), že žalovaný v 1.rade vkladal do dostavby rodinného domu svoju prácu. Viacerí svedkovia sa vyjadrili v tom smere, že žalovaný v 1.rade trávil na stavbe každú voľnú chvíľu, fyzicky pracoval a vykonával nad stavebnou činnosťou dohľad. 15. Ďalším dôvodom, pre ktorý si žalobkyňa uplatňovala vrátenie daru, bolo údajne arogantné a agresívne správanie žalovaného v 1.rade, ktoré malo za následok dva infarkty žalobkyne. Ako vyplynulo z dokazovania, k prvým problémom medzi manželmi došlo po tom, ako sa žalovaný v 1.rade trvale prisťahoval do domu, čo takmer kolidovalo s časom, kedy žalobkyňa prestala pracovať. Tak sporové strany ako aj svedkovia ( N.) zhodne určili ako začiatok zhoršovania vzťahov rok 2007. Nebolo sporné, že dôvodom hádok manželov boli peniaze a otázka financovania chodu domácnosti. Tieto hádky nadobudli nepochybne charakter, ktorý na oboch stranách spôsoboval stres, sklamanie a frustráciu. Vymedziť v tomto prípade, kto bol osobou vyvolávajúcou hádky je náročné, nakoľko väčšina vyhrotených situácií sa diala len medzi manželmi, a len pri niektorých boli prítomní aj svedkovia - rodinní príslušníci žalobkyne. Súd mal za preukázané, že žalovaný v 1.rade používal vulgárne a oplzlé nadávky voči žalobkyni i členom jej rodiny. Hoci je pravdou, že o nich vypovedali len rodinní príslušníci žalobkyne, ktorí dokonca majú aj právny záujem na výsledku sporu (ako jej dedičia a osoby, žijúce v spornej Nehnuteľnosti), súd im v tomto prípade uveril. Dôvodom bolo to, že opisovali obdobné situácie a ich výpovede sa v zásadných skutkových momentoch nerozchádzali. Z vykonaného dokazovania je nepochybné, že žalovaný v 1.rade sa ako verbálne vulgárny človek prejavoval už pred tým, dokonca ešte v čase pred darovaním Nehnuteľností (svedok Z. uvádzal, že už pri spoznaní žalovaného v 1.rade ho zarazilo, aký je vulgárny, rovnako samotná žalobkyňa sa vyjadrila v obdobnom zmysle). Je preto nepochybné, že žalobkyňa už v čase uzavretia manželstva musela vedieť aké charakterové vlastnosti má jej budúci manžel. Ak napriek tomu mu darovala Nehnuteľnosť, je nutné mať za to, že v tej dobe jej takéto správanie nevadilo, resp. jej to bolo ľahostajné. To, že pri vyhrotení manželských hádok dochádzalo k zvyšovaniu intenzity nadávok, je podľa názoru súdu dôsledok povahy žalovaného v 1.rade, o ktorej ale žalobkyňa musela vedieť. Skutočnosť, žeby žalovaný v 1.rade akýmkoľvek nezákonným spôsobom (alebo spôsobom v rozpore s dobrými mravmi) manipuloval žalobkyňou, či už v čase uzavretia manželstva alebo následne pri darovaní Nehnuteľností, nebolo v konaní preukázané. Následné domnienky, vyslovené žalobkyňou a jej rodinnými príslušníkmi, už nemajú skutkovú relevanciu, nakoľko boli vyslovené po eskalácii rodinnej situácie, kedy boli vzťahy trvalo a vážne narušené. V tejto súvislosti však súd skúmal, či aj samotná žalobkyňa neprekračovala medze dobrých mravov. V konaní vyšlo najavo, že pri manželských hádkach aj samotná žalobkyňa používala agresívne a vulgárne výrazy, podobnej intenzity ako žalovaný v 1.rade. Hoci súd ako dôkaz nemohol vykonať prehratie priloženej nahrávky, tento záver mohol prijať z obsahu svedeckých výpovedí, kedy rodinní príslušníci uviedli, že aj samotná žalobkyňa sa nezdržala, a keď bola vyprovokovaná hrubo žalovanému v 1.rade nadávala. Hoci žalovaný v 1.rade sa nepochybne správal občas provokujúco (robenie značiek pri počítaní vypratých práčok) a žalobkyňu muselo nepochybne hnevať, že odmietal prispievať na vedenie spoločnej domácnosti, tieto problémy možno charakterizovať ako problémy, ktoré si vedia rozumní ľudia vydiskutovať aj bez použitia ordinárneho vyjadrovania. Používanie vulgárnych nadávok voči žalobkyni a členom jej rodiny je v kontexte vyššie uvedeného nepochybne porušením dobrých mravov, ale toto konanie nedosahuje intenzitu predpokladanú zákonom. O hrubom porušovaní dobrých mravov by bolo možné hovoriť vtedy, keby nedochádzalo k obdobnému konaniu aj zo strany žalobkyne, alebo keby okrem duševnej integrity zasahoval žalovaný v 1.rade aj do integrity telesnej a používal by napríklad fyzické násilie. V tejto súvislosti súd prihliadol aj na vyjadrenia jeho rodinných príslušníkov, ktorí ho opísali ako nekonfliktného, pracovitého a čestného človeka; a rovnako dokonca i jeho bývalá manželka. Je preto zrejmé, že nepochybne negatívne vlastnosti žalovaného v 1.rade sa prejavili len v spolužití so žalobkyňou, čo je tiež výsledok určite vzťahovej interakcie. V konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi správaním žalovaného v 1.rade a vznikom závažného ochorenia srdca žalobkyne. Nie je sporné, že žalobkyňa dlhodobo trpela na vysoký krvný tlak, a hoci je zrejmé, že manželské nezhody a hádky vyvolávajú stres, nemožno ustáliť, že by zhoršenie zdravotného stavu spôsobil svojim správaním výlučne žalovaný v 1.rade. Tento záver nevyplýva ani z predloženej zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Okrem toho, je zrejmé, že zdravotnými komplikáciami (a to aj psychického charakteru) trpel aj žalovaný v 1.rade. 16. Ďalším dôvodom, pre ktorý žalobkyňa žiadal od žalovaného v 1.rade vrátenie daru bolo vybratie hotovosti z jej účtu v Nemecku bez jej vedomia. Nakoľko v tejto časti vzniesol právny zástupca žalovaných námietku premlčania, súd sa primárne zaoberal otázkou začatia plynutia premlčacej doby, a či došlo k jej uplynutiu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k poslednému výberu z účtu došlo ešte v roku 2005, konkrétne dňa 21.3.2005. Nakoľko majiteľkou účtu bola žalobkyňa, mala nepochybne aj prístup k tomuto účtu a mohla si kedykoľvek skontrolovať jeho stav. Že tak neurobila, resp. k tomuto pristúpila až v roku 2009, je nutné vyhodnoť ako nedodržanie primeranej opatrnosti z jej strany. Preto premlčacia lehota začala plynúť dňom 22.3.2005, teda dňom nasledujúcim po tom, ako žalovaný v 1.rade údajne neoprávnene a bez súhlasu žalobkyne vybral poslednú hotovosť z účtu. Už týmto dňom si mohla žalobkyňa uplatňovať právo na ich vrátenie, resp. domáhať sa vrátenia daru (z tohto vymedzeného dôvodu). Nakoľko tak urobila až po uplynutí trojročnej premlčacej doby (listom, doručeným dňa 4.3.2009), jej právo na vrátenie daru sa z tohto dôvodu premlčalo. 17. Ďalším skutkovým konaním, ktorým sa mal žalovaný v 1.rade dopustiť konania v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a ktoré bolo vymedzené v kvalifikovanej výzve na vrátenie daru, bolo to, že odcudzil doklady od účtu v Nemecku, pas žalobkyne, sobášny list a originál darovacej zmluvy. Podľa názoru súdu takéto konanie nemožno kvalifikovať ako konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. V prvom rade samotný žalovaný v 1.rade mal dispozičné právo k účtu v Nemecku, a preto vzatie dokladov s týmto účtom súvisiacim, ktoré sa dokonca nachádzali v spoločnom priestore spálne manželov neuzamknuté, nepredstavuje konanie v rozpore so žiadnym právnym predpisom. To isté možno povedať aj v prípade darovacej zmluvy medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 1.rade bol jednou zo zmluvných strán tejto zmluvy, a preto mal nárok na držanie jej originálu. Obdobne to možno ustáliť aj v prípade sobášneho listu, ktorý bol následne žalobkyni vrátený. Odcudzenie pasu, ako osobného dokladu žalobkyne, by súd mohol vyhodnotiť ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, avšak toto bolo konvalidované jeho vrátením a nedosahuje intenzitu závažného zásahu do telesnej či duševnej integrity žalobkyne. Taktiež údajné odcudzenie finančných prostriedkov nemožno považovať za konanie protizákonné. Je nutné si uvedomiť, že manželia v rámci vlastníckych vzťahoch fungovali v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V konaní nebolo preukázané, že by tieto finančné prostriedky nepatrili do BSM. Práve naopak, aj sama žalobkyňa uviedla, že to boli úspory, ktoré vznikli odkladaním dôchodku žalovaného v 1.rade, prípadne, že to boli prostriedky, ktoré mala z podnikateľskej činnosti. 18. Na základe týchto skutočností súd uzavrel, že správanie žalovaného v 1.rade nevykazovalo znaky hrubého porušovania dobrých mravov, tak ako to má na mysli zákon v ustanovení § 630 OZ. V konaní bolo zo strany žalobkyne namietané aj ďalšie konanie žalovaného v 1.rade, že jej údajne neposkytoval pomoc v chorobe. Na tento dôvod súd prihliadnuť nemohol, keďže nebol obsahom samotnej výzvy. Navyše pravdivosť tohto tvrdenia nebola v konaní osvedčená. Je zrejmé, že v prípade zdravotných ťažkostí privolal žalovaný v 1.rade dcéru žalobkyne, ktorá bola zdravotná sestra, a ako taká vedela adekvátne a hlavne odborne reagovať na stav žalobkyne a poskytnúť jej potrebnú pomoc nepochybne kvalitnejšie, ako keby to robil žalovaný v 1.rade. Súd preto považuje postup žalovaného v 1.rade za dostatočný a adekvátny. Skutočnosť, že žalovaný v 1.rade nenavštevoval žalobkyňu v nemocnici, resp. ju navštívil len raz, rovnako nie je dôvodom na vrátenie daru. Síce takéto správanie vykazuje znaky ľahostajnosti a neexistencie empatie, avšak aj k nemu došlo v dôsledku zhoršujúcich sa manželských vzťahov. Súd odkázal aj na rozhodnutie súdu o rozvode manželov, kde príčiny rozvratu manželského vzťahu tkveli v zlej komunikácii manželov (oboch), iných povahových črtách a inom pohľade na riešenie problémov. Súd sa zaoberal aj tvrdením právneho zástupcu žalobkyne, že rozsah a intenzita porušovania dobrých mravov by sa v tomto prípade mali posudzovať s ohľadom na hodnotu daru. Teda, že v prípade darovania hodnotnej veci, by mal žalovaný v 1.rade priamo úmerne prejavovať väčšiu vďačnosť; prípadne, že je nutné jeho následné správanie podrobiť prísnejšiemu hodnoteniu ako v prípade darovania veci nižšej hodnoty. S touto argumentáciou však súd nesúhlasil. Darovanie je prejav vôle, ktorý bez akýchkoľvek protiplnení spôsobuje zmenu vlastníka darovanej veci, a tento prejav vôle nemôže viazaný na akékoľvek následné nároky. Ani postavenie obdarovaných tak nemôže byť vnímané a posudzované rôzne. Žiadny právny predpis nepredpokladá vznik vyšších nárokov na správanie obdarovaných v prípade, že dar má vyššiu hodnotu. Okrem toho práve v prípade darovania veci vyššej hodnoty sa na darcu kladie zvýšený nárok na premyslenie si svojho rozhodnutia, smerujúceho k vzdaniu sa majetkovej hodnoty bez akéhokoľvek protiplnenia. 19. Súd k ďalšej časti žalobného petitu konštatoval, že keďže nedošlo k zániku vzťahu darovania medzi žalobkyňou a žalovaným v 1.rade v čase, kedy došlo k následnému prevodu vlastníckeho práva k darovanému podielu zo strany žalovaného v 1.rade ako darcu na svoje deti a zriadeniu vecného bremena, bol tento žalovaný v 1. rade nesporným vlastníkom Nehnuteľností v rozsahu prevádzaného podielu. Nemožno preto určiť neplatnosť tejto darovacej zmluvy a ani neplatnosť zmluvy o zriadení vecného bremena. Z týchto dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. 20. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku ˇ(ďalej len „CSP“). Nakoľko žalovaní mali vo veci plný úspech, vznikol im nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP. 21. Rozsudok napadla odvolaním žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 06.03.2017. Podľa jej názoru súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal aj z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd predovšetkým dospel k nesprávnemu záveru, že správanie žalovaného v 1. rade nedosiahlo intenzitu hrubého porušenia dobrých mravov, ale iba porušenia dobrých mravov, a teda neboli splnené podmienky na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ). Prvá vada súdu pri rozhodovaní spočívala v samotnom rozsahu a predmete posudzovania správania sa žalovaného v 1. rade, ktoré by mohlo zakladať hrubý rozpor s dobrými mravmi. Je nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, že súd je viazaný rozsahom prejavu vôle, ktorým sa domáha vrátenia daru, pričom môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré boli uvedené v uvedenom prejave. Takýto právny názor nemá podľa názoru žalobkyne oporu v právnom poriadku a ani v súdnej praxi. Žiadny právny predpis nevyžaduje osobitné náležitosti tohto prejavu vôle a nie je teda správny záver súdu, že môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré boli špecifikované v prejave vôle žalobkyne na vrátenie daru. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/108/2007, z ktorého vyplýva, že správanie, ktoré porušuje dobré mravy, nie je ohraničené žiadnym momentom od do, a ak takéto správanie naďalej pretrvávalo aj po obdržaní žaloby žalovaným, zo strany súdu prvej inštancie tým zakladalo zákonnú povinnosť skúmať splnenie podmienok pre vrátenie daru. Súd teda mal skúmať akékoľvek správanie sa obdarovaného, ktoré by mohlo byť v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a to aj po uskutočnení prejavu vôle na vrátenie daru. Už táto skutočnosť predstavuje závažné pochybenie súdu vo vzťahu k preskúmaniu odôvodnenosti žaloby. Ďalším dôvodom vrátenia daru je skutočnosť, že žalovaný v 1. rade sa nepodieľal na financovaní dostavby darovanej nehnuteľnosti a na nákladoch na domácnosť, hoci sa na to zaviazal. Súd to mohol skúmať predovšetkým v kontexte medziľudského a manželského spolunažívania žalobkyne a žalovaného v 1. rade počas manželstva. Súd mal preukázané, že žalovaný v 1. rade sa na stavbe aktívne zúčastňoval. Úplne sa však opomenul zaoberať podieľaním sa žalovaného na nákladoch na domácnosť, čo bolo v konaní preukázané. Je v rozpore s morálkou, aby sa dospelý muž - manžel nepodieľal na nákladoch domácnosti, v ktorej žil, a ani sa žiadnym spôsobom nepodieľal na chode tejto domácnosti. Pritom práve nedostatok financií bol predmetom častých sporov v domácnosti medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade. Ďalšou skutočnosťou na vrátenie daru bolo to, že žalovaný v 1. rade používal vulgárne a oplzlé nadávky voči žalobkyni a členom jej rodiny. Toto správanie bolo dlhodobé a sústavné, ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania. Jednalo sa o vulgarizmy „najhrubšieho rangu“. Súd však toto správanie žalovaného bezdôvodne zľahčoval a hľadal argumentáciu, prečo nepredstavuje hrubý rozpor s dobrými mravmi. V tejto súvislosti súd uviedol, že žalobkyňa musela vedieť už pred darovaním Nehnuteľností o vulgárnom správaní sa žalovaného v 1. rade, k čomu sa postavila ľahostajne, keďže mu Nehnuteľnosti aj tak darovala. Súd to vyhodnotil iba ako dôsledok jeho povahy. Podľa názoru žalobkyne je takýto názor neprípustný. Je totiž rozdiel, či človek používa vulgarizmy iba ako súčasť svojho slovníka pri bežnej konverzácii, alebo či tieto vulgarizmy používa s cieľom iného uraziť alebo zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Predmetom posudzovania rozporu s dobrými mravmi bolo práve používanie vulgarizmov a urážok voči žalobkyni a voči členom jej rodiny, napríklad aj voči vnučke žalobkyne, ktorá bola maloletá. Takto sa pred darovaním Nehnuteľností žalovaný v 1. rade pritom nesprával. Súd ospravedlňoval správanie žalovaného v 1. rade aj tým, že aj žalobkyňa sa mala voči nemu správať v rozpore s dobrými mravmi, a to podľa tzv. princípu vzájomnosti. Aplikácia tohto princípu je však možná iba v tom prípade, ak aj samotné správanie darcu dosahuje intenzitu porušovania dobrými mravov, a ak je toto správanie zároveň príčinou správania obdarovaného. Pritom zákon ako podmienku na zamietnutie návrhu na vrátenie daru neustanovuje nevhodné správanie sa samotného darcu. Je tomu tak preto, že darca sa dobrovoľne a bezodplatne vzdal svojho vlastníckeho práva, a preto mu prislúcha ďaleko silnejšie právne postavenie pri uplatnení práva podľa § 630 OZ ako obdarovanému. Aj keď sa žalobkyňa na hádkach so žalovaným v 1. rade zúčastňovala, ani z jedného dôkazu nevyplynulo, že by voči nemu použila čo aj jeden výraz obdobný výrazom, ktoré používal žalovaný v 1. rade. Nebolo preukázané ani to, že práve toto správanie žalobkyne bolo príčinou správania sa žalovaného v 1. rade. Nadávala iba vtedy, keď bola k tomu vyprovokovaná. Jej správanie bolo iba prirodzenou reakciou a výsledkom provokácie. Navyše na použitie princípu vzájomnosti by muselo byť preukázané, že správanie žalovaného v 1. rade bolo zapríčinené, teda bolo dôsledkom správania sa žalobkyne ako darkyne. Takýto záver je však vylúčený. Na použitie princípu vzájomnosti preto neboli splnené zákonné podmienky. Súd prvej inštancie opomenul aj skutočnosť, že vulgárne správanie sa žalovaného v 1. rade smerovalo aj proti členom rodiny žalobkyne. Konkrétne voči jej dcére a jej maloletej vnučky. Jednalo sa o konanie, ktoré nebolo žiadnym spôsobom vyprovokované a išlo iba o exces žalovaného v 1. rade. Súd síce kvalifikoval správanie sa žalovaného v 1. rade ako v rozpore s dobrými mravmi, avšak iba účelovo hľadal argumentáciu pre ospravedlnenie tohto konania a nekvalifikoval ho ako hrubo rozporného konania s dobrými mravmi. V súlade so zákonom už samotné sústavné hrubé urážky obdarovaného voči darcovi a členom jeho rodiny zakladá hrubý rozpor s dobrými mravmi. Z výpovedí svedkov T. vyplynulo, že žalovaný v 1. rade sa správal hrubo v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu k žalobkyni a členom jej rodiny. Súd konštatoval aj to, že nemožno ustáliť výlučnú príčinnú súvislosť medzi zdravotnými problémami žalobkyne a správaním sa žalovaného v 1. rade. S týmto názorom žalobkyňa taktiež nesúhlasí. Je samozrejmé, že pri ochoreniach toho typu, akými trpí žalobkyňa, nie je možné určiť ich presnú príčinu. Je však nepochybne možné určiť faktory, ktoré na vznik týchto ochorení vplývajú. Jeden z týchto faktorov je nepochybne aj stres zo spolužitia s človekom, ktorý sa sústavne správa arogantne a konfliktne. Hoci žalobkyňa trpela na vysoký krvný tlak, žalovaný v 1. rade ako jej manžel napriek tejto vedomosti sa správal provokujúco a úmyselne vyvolával hádky. Súd posudzoval aj ďalšie konanie žalovaného v 1. rade, ktoré malo spočívať v tom, že odcudzil pas žalobkyne. Súd konštatoval, že toto správanie bolo konvalidované vrátením pasu žalobkyni, a že nedosiahlo intenzitu zásahu do duševnej, či telesnej integrity žalobkyne. Aj tento záver súdu žalobkyňa považuje za neprípustný. Je nesporné, že k odcudzeniu jej pasu došlo, a aj keď tento jej bol neskoršie skutočne vrátený, argument o konvalidácii takého konania žalovaného v 1. rade nemá žiadne právne opodstatnenie. Ani Trestný zákon nepozná inštitút konvalidácie, kedy by bol neskorším vrátením ukradnutej veci spáchaný trestný čin konvalidovaný. Súd ani bližšie nezdôvodnil, prečo odcudzenie pasu nedosiahlo intenzitu závažného zásahu do telesnej či duševnej integrity žalobkyne. Keďže pas je osobným dokladom, ktorý osobu oprávňuje na vstup do iných krajín, jeho použitie inou osobou je už zo zásady protiprávne. Preto je otázne, s akým úmyslom žalovaný v 1. rade odcudzil cestovný doklad žalobkyne. Išlo však o správanie hrubo porušujúce dobré mravy, s čím sa však súd bližšie nezaoberal. K záveru súdu, že ak sa darca rozhodne niekomu niečo darovať, mal by si toto rozhodnutie dôkladne premyslieť a svoju vôľu prejaviť až po zvážení všetkých následkov svojho konania, žalobkyňa uviedla, že zákonodarca použil pojem hrubého porušenia dobrých mravov pre akýkoľvek dar, a toto vymedzenie ponechal na súdnu prax, ktorá v konečnom dôsledku rozhoduje o každom potenciálnom porušení dobrých mravov individuálne. Taktiež právny predpis explicitne neupravuje požadované správanie obdarovaného s ohľadom na hodnotu daru, neupravuje ani zvýšené nároky na darcu pri darovaní, aby si svoje kroky riadne premyslel. Súdy musia tieto skutkové okolnosti zohľadňovať individuálne, a nie iba formalisticky poukázať na jazykové znenie zákona. Hodnotu daru pri domáhaní sa vrátenia považuje za relevantnú aj odborná literatúra, z ktorej vyplýva, že vrátenie daru nie je prípustné v prípade obvyklého darovania. Za obvyklé darovania sa považujú prípady, kedy hodnota daru neprevýši spoločenské zvyklosti. Napríklad dary pri ukončení štúdia, životného jubilea a pod. Je nepochybné, že obdarovaný by sa mal vždy voči darcovi správať v súlade s dobrými mravmi, avšak takéto správanie je ešte viac predpokladané v prípadoch, ak darca daruje nehnuteľnosť vyššej hodnoty, a zároveň tým pomôže obdarovanému v otázke bývania. Podľa názoru žalobkyne súd pri rozhodovaní nehľadal dôvody, pre ktoré by malo byť žalobe vyhovené, ale naopak, hľadal dôvody, prečo žalobe nevyhovieť a konanie žalovaného v 1. rade z rôznych príčin ospravedlniť. Z tohto dôvodu žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd nariadil vo veci pojednávanie, opätovne vypočul strany sporu, ako aj svedkov - dcéru žalobkyne T. Z. a jej druha P.. N. Z. k otázkam týkajúcim sa hrubého správania sa žalovaného, keďže s ním žili v spoločnej domácnosti. Domáhala sa, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe vyhovie a určí, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou Nehnuteľností, určí, že darovacia zmluva a zmluva o zriadení vecného bremena zo dňa 13.03.2009 medzi žalovaným v 1. rade a žalovanými v 2. a 3. rade sú neplatné. Súčasne si uplatnila nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 22. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobkyne právnemu zástupcovi žalovaných v 1. až 3. rade. Žalovaní sa k nemu vyjadrili spoločným podaním prostredníctvom právneho zástupcu, doručeným súdu dňa 05.06.2017. V plnom rozsahu sa stotožnili s dôvodmi napadnutého rozsudku. K rozsahu dôvodov na vrátenie daru žalovaní uviedli, že žalobkyňa dôvody na vrátenie daru počas konania rozširovala tak, ako to bolo pre ňu výhodné. Správanie sa žalovaného v 1. rade bolo reakciou na vzájomné vzťahy medzi ním a žalobkyňou, z čoho vyplýva, že súd by nemal prihliadať na dodatočné dôvody uvádzané žalobkyňou, nakoľko správanie sa žalovaného v 1. rade pretrvávajúce po obdržaní výzvy na vrátenie daru, sa nedá vyhodnotiť ako správanie zakladajúce hrubý rozpor s dobrými mravmi. Išlo o vzájomné sa správanie žalobkyne a žalovaného v 1. rade. Aj keby sa súd nestotožnil s týmto právnym názorom žalovaných, rozšírené dôvody na vrátenie daru zo strany žalobkyne boli v rámci dokazovania vyvrátené. Tvrdenie žalobkyne, že neprispievanie žalovaného v 1. rade na domácnosť zakladá hrubé porušenie dobrých mravov, nemá oporu v žiadnom predpise a ani v rozhodovacej praxi súdov. Navyše žalovaný v 1. rade jednoznačne preukázal svoju finančnú, ako aj osobnú účasť na stavbe Nehnuteľnosti, ktorá je predmetom konania, popísal podrobne svoje majetkové pomery, ako aj majetkové pomery žalobkyne. Žalobkyňa nebola schopná preukázať príjem v takom rozsahu, aby mohla sama financovať nielen kúpu pozemku, ale aj stavbu domu a chod domácnosti. Nepredložila ani daňové priznanie, z ktorého by vyplývalo, že ona sama bola zo svojich príjmov schopná zabezpečiť kúpu pozemku aj dostavbu nehnuteľnosti. Žalobkyňa vo výzve na vrátenie daru zo dňa 25.02.2009 tvrdila, že žalovaný v 1. rade nepomáhal na dostavbe rodinného domu, ktorý je predmetom sporu. Následne však bolo preukázané v akom rozsahu prispel žalovaný v 1. rade na dostavbu domu, a v súvislosti s tým žalobkyňa pridávala a rozširovala údajné dôvody na vrátenie daru. Aj keď súd prvej inštancie akceptoval námietku premlčania vo vzťahu k výberom finančných prostriedkov z vkladnej knižky žalobkyne v Nemecku, žalovaní pripomínajú, že preukázali rozpornosť tvrdení žalobkyne aj nepravdivé obvinenia o tom, že žalovaný v 1. rade vyberal finančné prostriedky bez jej súhlasu a vedomia. Pokiaľ ide o vulgárne správanie sa žalovaného v 1. rade, podľa názoru žalovaných súd len objektívne vyhodnotil dôkazy, ktoré boli v konaní vykonané. Už v čase prvého pojednávania pred okresným súdom bolo preukázané, že žalobkyňa bola vulgárna na adresu žalovaného v 1. rade, celým radom dôkazov. Aj počas súdneho konania sa žalobkyňa vyjadrovala o žalovanom v 1. rade hrubým a nanajvýš urážlivým spôsobom, a vo svojich výpovediach potvrdila vlastné arogantné správanie. Konkrétne poukázali na zápisnicu z pojednávania zo dňa 27.06.2011 na č. l. 6, a zo dňa 24.06.2013 na č.l. 9. Žalovaný v 1. rade žalobkyňu nikdy fyzicky nenapadol a nesiahol na jej osobnú integritu, a preto len hádky, ktoré boli navyše vzájomné, nemožno bez ďalšieho považovať za konanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Za dôležitý dôkaz k otázke vzájomnosti považujú žalovaní aj zvukovú nahrávku, ktorá je založená v trestnom spise vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II, pod ČVS: ORPZ - 605/1 - VYS - B2 - 2010 Lu, a jej prepis. Z tejto nahrávky je zrejmé používanie vulgarizmov toho najhrubšieho významu žalobkyňou na adresu žalovaného v 1. rade. Žalobkyňa sa nestránila akýchkoľvek vulgárností a vyhrážok voči žalovanému v 1. rade aj pri obyčajnej hádke, ktorej dôvodom bolo, že žalovaný v 1. rade použil elektrický radiátor v rozpore s predstavami žalobkyne o jeho používaní. Aj keď súd prvej inštancie odmietol vykonať dôkaz prehratím tejto nahrávky, žalovaní opätovne navrhli odvolaciemu súdu, aby tento dôkaz vykonal. Odôvodnenosť dôkazu vidia v teste proporcionality, kedy v zmysle čl. 16 ods. 3 CSP súd pri prejednávaní a rozhodovaní o veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené ustanovením čl. 3 ods. 1 CSP. Uvedené trestné konanie bolo ukončené s návrhom na podanie obžaloby na žalobkyňu. Vulgárne správanie žalobkyne potvrdila aj jej dcéra, ktorá viackrát uviedla, že žalobkyňa má výbušnú povahu a aj potvrdila vulgarizmy z jej strany na adresu žalovaného v 1. rade. Takéto správanie žalobkyne je možné dokresliť aj z ďalších svedeckých výpovedí svedkov, ktorí nie sú vo v žiadnom vzťahu k stranám konania. Konkrétne žalovaní poukázali na svedeckú výpoveď Z.druhej manželky bývalého manžela žalobkyne) a svedka G. O.. Nepravdivé a účelové je tvrdenie žalobkyne, že nebolo preukázané, že by použila voči žalovanému v 1. rade čo i len jeden výraz, ktorý by bol obdobný výrazom, ktoré požíval žalovaný voči nej. Pokiaľ teda súd aplikoval princíp vzájomnosti, nešlo v žiadnom prípade o zľahčovanie správania sa žalovaného v 1. rade, keďže bolo preukázané aj hrubé, arogantné a vulgárne správanie sa žalobkyne. K otázke príčinnej súvislosti medzi zdravotnými problémami žalobkyne a správaním sa žalovaného v 1. rade, žalovaní zdôraznili, že podľa samotnej žalobkyne sa mal začať žalovaný v 1. rade správať voči nej arogantne a agresívne od roku 2004. Zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne však vyplýva, že infarkt dostala ešte skôr, ako uzavrela manželstvo so žalovaným v 1. rade. Navyše ten, komu boli spôsobené zdravotné problémy, bol práve žalovaný v 1. rade. Jeho psychické problémy vyústili do potreby liečby a dodnes jeho psychické problémy pretrvávajú. Má za sebou operáciu aorty, ktorá je takým vážnym zdravotným zákrokom, že pacient musí dodržiavať prísny režim, aby sa zotavil. Žalovaný však bol zo strany žalobkyne, ako aj jej rodiny, opakovane vystavovaný stresovým situáciám, ktoré boli spôsobené vyhrážkami, vulgarizmami a dokonca aj fyzickým útokom zo strany syna žalobkyne nie dlho po operácii. Žalobkyňu, ani jej rodinu nikdy nezaujímal zdravotný stav žalovaného v 1. rade, čo potvrdila aj dcéra žalobkyne vo svojej výpovedi dňa 24.06.2013. Z dôvodu obavy o svoj život bol nakoniec žalovaný v 1. rade nútený sa z Nehnuteľností vysťahovať. Podal aj trestné oznámenie na žalobkyňu za týranie blízkej a zverenej osoby a trestný spis bol pripojený k súdnemu spisu. Žalovaní zdôraznili aj to, že nemožno opomenúť, že žalobkyňa darovala žalovanému v 1. rade rozostavaný rodinný dom, ktorý má v súčasnosti neporovnateľne vyššiu hodnotu, na zvýšení ktorej sa preukázateľne podieľal práve žalovaný v 1. rade svojím osobným, finančným aj vecným vkladom. Bolo by preto v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd žalobe vyhovel a určil, že výlučnou vlastníčkou tejto Nehnuteľnosti je len žalobkyňa. Vo vyjadrení zo dňa 28.03.2014 žalovaní poukázali na to, že v prípade, ak by súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že obdarovaný sa správal v hrubom rozpore s dobrými mravmi, žalobkyňa by sa mala domáhať vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré predstavuje hodnotu predmetu daru v čase poskytnutia daru určenú znaleckým posudkom, teda hodnotu 22 594,93 eur. Dôvodom je skutočnosť, že žalovaný v 1. rade ako obdarovaný predmetom daru už v súčasnosti nedisponuje, resp. dar v jeho pôvodnej podobe už neexistuje, bol zapracovaný a pretvorený na dokončenú stavbu rodinného domu. Nie je preto možné určiť, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou predmetu konania, nakoľko jeho hodnota v čase darovania bola znaleckým posudkom určená na uvedenú sumu 22 594,93 eur, a jej súčasná hodnota, na zvýšení ktorej sa podieľal aj žalovaný v 1. rade, je znaleckým posudkom určená na 501 000,- eur. Preto sa domáhajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal im náhradu trov odvolacieho konania. 23. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaných právnemu zástupcovi žalobkyne, ktorý v podaní zo dňa 15.12.2017 uviedol, že nepovažuje za potrebné sa ďalej k vyjadreniu žalovaných vyjadrovať. 24. Krajský súd prejednal odvolanie žalobkyne ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP. 25. Po oboznámení sa s dôvodmi napadnutého rozsudku, skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania, a odvolacích námietok žalobkyne, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, riadne a zrozumiteľne vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty procesných strán, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Možno preto konštatovať, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP, a jeho skutkové aj právne závery sú správne. 26. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 1,2, CSP) a v kontexte odvolacích námietok žalobkyne považuje za potrebné vo veci zdôrazniť len nasledovné: Za dôvodnú možno považovať len časť odvolacích námietok žalobkyne, že súd prvej inštancie vyhodnocoval v napadnutom rozsudku výlučne dôvody uvedené žalobkyňou v písomnej výzve na vrátenie daru zo dňa 25.02.2009, ktorá bola žalovanému v 1. rade doručená dňa 04.03.2009. Vo všeobecnosti výzva na vrátenie daru, vrátane vrátenia nehnuteľnosti, môže mať akúkoľvek formu, či už písomnú alebo ústnu. Písomnú formu zákon nevyžaduje, len sa táto forma odporúča, najmä ak sa vrátenie daru týka nehnuteľnosti. Dôležité je, aby išlo o prejav vôle, z ktorého je jednoznačne zistiteľná vôľa darcu na vrátenie daru, a dôvody, pre ktoré vrátenie daru požaduje. Takáto vôľa žalobkyne jednoznačne vyplýva z podanej žaloby vo veci dňa 25.03.2009 a aj z jej vyjadrení v priebehu súdneho konania. Premlčacia doba začína plynúť odo dňa, kedy nastali jednotlivé skutky, ktoré sú dôvodom na vrátenie daru, resp. kedy sa ukončí namietané pokračujúce konanie obdarovaného. 27. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobu vo veci podala žalobkyňa krátko po tom, ako bola doručená žalovanému v 1. rade dňa 04.03.2009 výzva na vrátenie daru. V tomto čase v Nehnuteľnosti už žalovaný v 1. rade nebýval, pretože sa odsťahoval k bývalej manželke po tom ako v januári 2009 absolvoval ťažkú operáciu aorty, a po návrate domov pretrvávali konflikty so žalobkyňou a jej rodinou, a dokonca malo dôjsť k jeho napadnutiu v pooperačnom stave druhom dcéry žalobkyne IH., kvôli čomu podal žalovaný v 1. rade aj trestné oznámenie. V období po doručení výzvy na vrátenie daru nedošlo k ďalšiemu samostatnému skutku, ktorým by žalobkyňa odôvodňovala nárok na vrátenie daru od žalovaného v 1. rade, ale pokračovali vzájomné konflikty medzi nimi a členmi rodiny žalobkyne, obývajúcimi spoločné Nehnuteľnosti, ovplyvnené rozvodom manželstva žalobkyne a žalovaného v 1. rade a sporom o spoločné Nehnuteľnosti. Do týchto konfliktov od marca 2009 vstúpili aj deti žalovaného v 1. rade - žalovaní v 2. a 3. rade, na ktorých žalovaný v 1. rade darovacou zmluvou zo dňa 13.03.2009 previedol svoj spoluvlastnícky podiel, a chceli sa do Nehnuteľností nasťahovať. 28. Odvolací súd zistil, že na žalobkyňu a Ing. N. Z. prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava II podala obžalobu zo dňa 20.06.2017 pod sp. zn. 1Pv/153/16/1102 pre úmyselný prečin neoprávneného zásahu k domu, bytu alebo nebytovému priestoru spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 218 ods. 1, 3 písm. a) Trestného zákona, na škodu žalovaných v 1. až 3. rade. Vo veci vydal Okresný súd Bratislava II dňa 26.06.2017 trestný rozkaz pod sp. zn. 1T/99/2017, ktorý zatiaľ nenadobudol právoplatnosť. Z podanej obžaloby vyplýva, že úmyselného prečinu sa mala žalobkyňa spolu so svedkom Z. dopustiť tak, že od 30.01.2009 dlhodobo neoprávnene bránili žalovanému v 1. rade vstupovať a užívať Nehnuteľnosti výmenou zámkov na vstupných dverách a prekódovaním garážových dverí, a aj fyzicky, hoci mu právo užívania vyplývalo zo spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 1 k stavbe domu a na parcelách, ako aj z práva doživotného bývania. Taktiež dlhodobo neoprávnene bránili vo vstupe a užívaní Nehnuteľností žalovanými v 2. a 3. rade ako novými spoluvlastníkmi od dňa 20.03.2009. Zo skutkového vymedzenia uvedeného trestného konania tak vyplýva, že žalobkyňa spolu s druhom jej dcéry bránili žalovanému v 1. rade v užívaní spoločných Nehnuteľností už v čase, ktorý predchádzal doručeniu výzvy na vrátenie daru dňa 04.03.2009. Aj keby konanie žalobkyne a Ing. Malého nenaplnilo intenzitu skutkovej podstaty trestného činu, nasvedčuje to minimálne záveru, že sa správali voči žalovaným v rozpore s dobrými mravmi, keď im znemožňovali užívanie Nehnuteľností bez toho, aby bol ukončený medzi nimi vlastnícky spor. Ani odvolací súd nemal pochybnosti, že žalovaný v 1. rade sa významnou mierou podieľal na výstavbe spoločnej Nehnuteľnosti nielen finančne, ale aj vlastnou prácou, a prispel tak k jej podstatnému zhodnoteniu oproti času darovania časti Nehnuteľnosti žalobkyňou do jeho vlastníctva. Z rozvodového rozsudku vyplýva, že na rozpade manželstva žalobkyne a žalovaného v 1. rade sa obaja podieľali v zásade rovnakou mierou, a žalobkyňa v konaní neuvádzala také konanie žalovaného v 1. rade, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako hrubo rozporné s dobrými mravmi; hoci by bolo logické, aby takéto správanie v rámci rozvodu manželstva uviedla. Obaja bývalí manželia vo vzájomných hádkach používali hrubé výrazy, a obaja za vznik závažných ochorení vinili najmä druhého manžela. Išlo teda o vzťah vzájomnosti správania sa jedného voči druhému, ktorý vyústil až do odsťahovania sa žalovaného v 1. rade zo spoločných Nehnuteľností. 29. Žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa už náležite nevyporiadal súd prvej inštancie. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 30. Žalovaní v 1. až 3. rade ako úspešná strana sporu aj v odvolacom konaní majú podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd im preto tento nárok priznal v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku. 31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).