Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/121/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210218943 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2018 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1210218943.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobkyne: H.. C. D., X.. XX.XX.XXXX, V. L. D. XX, L., zastúpenej občianskym združením Občan, demokracia a zodpovednosť, so sídlom Záhradnícka 52, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Hasičského a záchranného zboru, so sídlom Drieňová 22, Bratislava, o určenie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolania žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č. k. 19C/65/2010-577 zo dňa 9. júna 2016, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady nemajetkovej ujmy z m e ň u j e tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 5 000,- € do 3 dní do právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 1 000,- € a vo zvyšku, t.j. v sume 14 000,- €, žalobu zamietol. Náhradu trov konania súd prvej inštancie nepriznal žiadnej zo strán sporu. 1.1. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 16 ods. 2, 3, a 4 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore a § 2 ods. 1, 2 a 3 a § 2a ods. 1, 2, 4 a ods.11 písm. a/ zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „antidiskriminačný zákon“), ako aj s poukazom na čl. 2 a čl. 10 smernice č. 92/85/EHS a čl. 2 ods. 1 smernice č. 2006/54/ES. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že rozhodnutím prezidenta Hasičského a záchranného zboru zo dňa 22.12.2008 bola žalobkyňa dňom 1.1.2009 vymenovaná do funkcie odborný inšpektor na Prezídiu Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe. Žalobkyni bola určená dĺžka skúšobnej lehoty 6 mesiacov. Žalobkyňa sa stala príslušníkom Hasičského a záchranného zboru v dočasnej štátnej službe až do vymenovania na funkciu odborný inšpektor, vybraného na základe výberového konania. Z oznámenia zo dňa 5.5.2009 súd zistil, že žalobkyňa dňa 6.5.2009 predložila Prezídiu Hasičského a záchranného zboru oznámenie o tehotenstve spolu s lekárskym potvrdením. Z oznámenia o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.5.2009 súd zistil, že žalovaný podľa § 62 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore skončil služobný pomer žalobkyne v skúšobnej lehote bez uvedenia dôvodu. Žalobkyňa oznámenie prevzala dňa 28.5.2009, služobný pomer skončil uplynutím troch kalendárnych dní po dni doručenia. Z listu zo dňa 1.7.2009 súd prvej inštancie zistil, že A.. Ľ. F. so žalobkyňou spolupracoval pri príprave a organizovaní prezentácie Hasičského a záchranného zboru v rámci veľtrhu E+R+P, ktorý sa konal v dňoch 19.-21.5.2009 v Bratislave. Žalobkyňa podľa jeho názoru plne akceptovala systém rokovaní, k príprave pristupovala zodpovedne, bola náročná a v dostatočnom predstihu poskytovala súčinnosť a potrebné informácie. Žalobkyňa aktívne prezentovala veľtrh rozposielaním elektronických pozvánok v médiách Hasičského a záchranného zboru. K prezentácií zboru prispela aj skutočnosťou, že na prezentačnom stánku aktívne strávila všetky dni veľtrhu. Z odvolania zo dňa 11.6.2009 vyplývalo, že sa žalobkyňa proti skončeniu služobného pomeru v skúšobnej lehote odvolala, nakoľko nebola počas trvania štátnej služby žiadnym spôsobom upovedomená o porušeniach pracovnej disciplíny, ani iných previneniach, alebo porušeniach povinnosti týkajúcich pracovnej činnosti. Preto sa domnievala, že dôvodom pre skončenie služobného pomeru bolo oznámenie o tehotenstve. Z oznámenia zo dňa 26.6.2009 prvoinštančný súd zistil, že žalovaný na odvolanie žalobkyne proti skončeniu služobného pomeru v skúšobnej lehote reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že podľa § 62 Zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení zákona č. 729/2004 Z. z. možno služobný pomer príslušníka Hasičského a záchranného zboru skončiť v skúšobnej lehote z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu tak zo strany služobného úradu, ako aj zo strany príslušníka tohto zboru. Z vyjadrenia sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky zo dňa 23.7.2009 vyplýva, že priebeh dočasnej štátnej služby žalobkyne, ako aj jej ukončenie, boli na podnet žalobkyne preskúmané sekciou kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Jediné pochybenie zo strany žalovaného bolo zistené z dôvodu, že žalobkyňa bola vyslaná na služobné cesty bez toho, aby bol vyžiadaný písomný súhlas pred uskutočnením takejto služobnej cesty. Nepreukázala sa námietka žalobkyne, že zamestnávateľ postupoval voči žalobkyni diskriminačne, keď s ňou ukončil služobný pomer, po tom čo oznámila svoje tehotenstvo. Z posúdenia pracovnej činnosti a spolupráce zo dňa 28.5.2009 vyplývalo, že J.. K.. L. V. zhodnotil spoluprácu so žalobkyňou ako bezproblémovú, keďže žalobkyňa pristupovala k zadaným úlohám zodpovedne, samostatne, iniciatívne a s veľkou dávkou kreativity, navyše úlohy plnila v zadaných termínoch a v požadovanej kvalite. Žalobkyňa sa v rámci práce na oddelení medzinárodných vzťahov a komunikácie Organizačného odboru Prezídia Hasičského a záchranného zboru v Bratislave zúčastnila na spolupráci s Požiarnotechnickým a expertíznym ústavom Ministerstva vnútra SR v Bratislave. Bola taktiež členkou prípravného výboru VII. medzinárodnej konferencie a IX. medzinárodnej výstavy hasičskej záchranárskej a zabezpečovacej techniky FIRECO 2009 a V. ročníka veľtrhu policajnej a zabezpečovacej, hasičskej a záchranárskej techniky E+R+P 2009. V ostatnom období sa podieľala na koncepčnej a obsahovej príprave propagačnej publikácie o Hasičskom a záchrannom zbore. Z výsluchu svedka H.. K. F. prvoinštančný súd zistil, že sa so žalobkyňou osobne pozná z obdobia, kedy pôsobil na Ministerstve vnútra SR, na Prezídiu hasičského a záchranného zboru ako viceprezident. Určitý časový úsek so žalobkyňou pracoval. Na Prezídiu hasičského a záchranného zboru pracoval od 3. až 4.9.2008, bol poverený na výkon viceprezidenta po výberovom konaní, od 18.11.2008 bol riadne menovaný do tejto funkcie a odvolaný bol z tejto funkcie 8.12.2009 E.. M. predtým, než nastúpil na Prezídium hasičského a záchranného zboru nepoznal, boli spoločne menovaní, J. M. bol prijatý na oddelenie, ktoré sa skladalo z dvoch častí, z personálneho a organizačného, v rámci ktorého bol aj právny úsek. Žalobkyňu pred nástupom do hasičského a záchranného zboru nepoznal, návrh na jej prijatie, resp. jej nomináciu na prijatie presadzoval J. M. s tým, že opakovane tvrdil, že ju pozná, že spĺňa všetky kritéria na túto pozíciu a že keď bude prijatá, bude jeho pravou rukou. Nevedel povedať, na akú konkrétnu funkciu mala byť prijatá, šlo o zaradenie na organizačnom úseku a mala vykonávať všetky činnosti s tým spojené. Pri jej prijímaní mal on osobne výhrady voči jej prijatiu, mal inú predstavu o tom, čo by mala osoba v takej pozícii spĺňať, prijal však argumenty J. M.. Jemu osobne sa zdala byť mladá na prácu, ktorú mala vykonávať a neskúsená, neostrieľaná, prichádzala zvonku, nepoznala ani ich prostredie na veci, ktoré by mala zabezpečovať. Nepamätal si presne, kedy žalobkyňa nastúpila a kedy začala pôsobiť na Prezídiu, vnímal v súvislosti s jej osobou, že dostávala úlohy a neregistroval žiadne nedostatky, ktoré by s jej prácou súviseli. Nikdy nezaznamenal, že by vyčnievala z rady ostatných v rámci negatívnych informácií. Zrazu dostal informáciu, že sa rieši problém, resp., že bude musieť žalobkyňa u nich skončiť. Z jej strany sa objavila subjektívna príčina a to, že bola v druhom stave. Nevedel uviesť, od koho sa túto informáciu dozvedel, len zaznamenal vo vzťahu k žalobkyni zmenu v tom, že už nepracovala na výstave, ktorá sa konala v Bratislave, ale robila jej kolegyňa. Žalobkyňu z týchto činností vyčlenili, udialo sa to práve v čase, keď oznámila, že je v druhom stave. Podnet na skončenie pracovného pomeru s ňom prišiel od J. M., ktorý bol jej priamym nadriadeným. Svedok tiež uviedol, že dôvodom pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou bolo jej tehotenstvo. On osobne sa s takýmto dôvodom na skončenie pracovného pomeru nestotožňoval, principiálne nesúhlasil s tým, že by musel byť ukončený pracovný pomer so žalobkyňou z tohto dôvodu, potom ako prezentoval svoj nesúhlas, sa už postavenie žalobkyne riešilo mimo neho. Z výsluchu svedka E.. R. M. súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňu pozná ako bývalú kolegyňu. Bola prijatá v roku 2009, jej prijatiu predchádzalo prijímacie konanie, ktoré prebehlo pred koncom roka 2008. Bola prijatá do dočasne štátnej služby, nastúpila na organizačný odbor. V čase jej prijatia bol jej priamym nadriadeným, čo trvalo do začiatku februára 2009. Po nadobudnutí účinnosti novej štruktúry Prezídia hasičského a záchranného zboru sa stala priamou nadriadenou žalobkyne F. J.. Uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou bolo využitie inštitútu skúšobnej doby, resp. možnosti skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. V tom čase mal informáciu od kolegov, že žalobkyňa hovorila v mieste vykonávania štátnej služby, že je tehotná. On osobne žiadny podklad, ani doklad svedčiaci o tehotnosti žalobkyne nevidel, ani s ním nebol oboznámený. 1.2. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný porušil vo vzťahu k žalobkyni zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že skončil služobný pomer žalobkyne z dôvodu jej tehotenstva, a teda pohlavia, čo bolo nepochybne potvrdené svedeckou výpoveďou svedka F., ako aj z oznámenia zo dňa 5.5.2009, ktorým žalobkyňa dňa 6.5.2009 predložila Prezídiu Hasičského a záchranného zboru oznámenie o svojom tehotenstve, prílohou ktorého malo byť lekárske potvrdenie. Pokiaľ žalovaný namietal, že v prílohe oznámenia žiadne lekárske potvrdenie nebolo, do oznámenia žalovaného o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.5.2009 mohol žalobkyňu vyzvať, aby svoje oznámenie z 5.5.2009 doplnila predpísaným spôsobom. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno v tom smere, že nepreukázal iný opodstatnený dôvod pre skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou v skúšobnej dobe, okrem tvrdeného dôvodu, že na ukončenie služobného pomeru využil zákonný inštitút ukončenia služobného pomeru v skúšobnej dobe „bez uvedenia dôvodu“. 1.3. Pri rozhodovaní o priznaní nemajetkovej ujmy, ktorú si žalobkyňa uplatnila v sume 15 000,- € súd prvej inštancie prihliadal na to, aby náhrada nemajetkovej ujmy predstavovala aj určitú satisfakciu za stav, ktorý musela žalobkyňa konaním žalovaného strpieť. Sama povaha tejto ujmy jej priame vyčíslenie neumožňuje, preto žalobkyňa nemusí predložiť dôkazy o existencii ujmy, stačí len ak súd má za preukázané, že táto ujma tu je. Pri jej priznaní súd vychádzal zo satisfakčnej roviny, keďže žalobkyni týmto vznikla len materiálna ujma vo forme strany príjmu z ukončenia služobného pomeru. Skutočnosť, že žalobkyňa sa musela vysporiadať s následkami vzniknutej situácie, tzn. s tým, že sa chcela po rodičovskej dovolenke realizovať pracovnom procese nepovažoval prvoinštančný súd za ujmu vzniknutú v priamej príčinnej súvislosti s ukončením pracovného pomeru so žalobkyňou. Jej vôľa realizovať svoje právo na materstvo, právo čerpať rodičovskú dovolenku v zákonom predpokladanom rozsahu a následná vôľa opätovne sa zaradiť na trhu práce do pracovného pomeru, by nastala aj v prípade, že by jej pracovný pomer nebol ukončený v skúšobnej dobe, ale po jej nástupe na prvú materskú dovolenku uplynutím skúšobnej lehoty, ktorá bola ohraničená úspešným absolvovaním výberového konania, ktoré však nemusela vyhrať a jej pracovný pomer by u žalovaného nemohol pokračovať. Pre priznanie primeraného zadosťučinenia nie sú stanovené žiadne špeciálne podmienky. Základom pre stanovenie výšky primeraného zadosťučinenia je primeranosť a súd výšku primeraného zadosťučinenia stanoví na základe vlastnej úvahy. Žalobkyňa musela po skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe sama riešiť danú situáciu, čo si vyžadoval čas, ktorý mohla využiť do nástupu na materskú dovolenku, resp. do nástupu na práceneschopnosť z dôvodu rizikového tehotenstva. Súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu nemajetkovej ujmy sumou 1 000,- € majúc za to, že táto suma je primeraná ako náhrada morálnej ujmy a výdavkov spojených s navodeným stavom po skončení pracovného pomeru so žalobkyňou a pri hľadaní si iného zamestnania pred nástupom na materskú dovolenku, ako aj satisfakcie za stav, ktorý navrhovateľka musela v tejto súvislosti strpieť. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prihliadol aj na subjekt, ktorý spôsobil tento stav a na jej zavinenie a vyhodnotil a zohľadnil formu a mieru zavinenia žalovaného, čo sa odrazilo práve pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Podľa názoru súdu priznaná výška nemajetkovej ujmy je dostatočnou sankciou. Pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie prihliadol aj na osobu, ktorej sa náhrada nemajetkovej ujmy priznáva, na jej doterajší život a prostredie, v ktorom žije, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli žalobkyni v jej súkromnom živote. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že sa skutočne ako matka s dvomi deťmi neuplatní na trhu práce po skončení jej rodičovskej dovolenky, ako sama uviedla, uchádzala sa u rôznych zamestnávateľov o prijatie do pracovného pomeru, aj keď údajne nebola prijatá do pracovného pomeru z dôvodu, že má maloleté deti, nedostatok praxe a flexibility, nie je to spôsobené tým, že jej pracovný pomer bol ukončený u žalovaného v skúšobnej dobe, ale tým, že sa realizovala ako matka, osobne sa starala o svoje deti aj vzhľadom na ich zdravotný stav čo najdlhšie. Súd žalobkyňu nevnímal ako osobu, ktorá nemá spôsobilosť uplatniť sa na trhu práce ako matka, nakoľko pred nástupom do služobného pomeru u žalovaného už mala pracovné skúsenosti, pracovala v realitnej kancelárii, kde mala na starosti vzťahy so zahraničnými klientmi, prekladanie, tlmočenie a kontakty s developermi a marketing. Pracovala na živnostenský list aj popri štúdiu na vysokej škole, je to aj jedna z reálnych možností realizovať sa v pracovnom procese aj po skončení rodičovskej dovolenky, nakoľko od januára 2016 opäť získala živnostenské oprávnenie. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie žalobu v tejto časti nad sumu 1000,- € ako nedôvodnú zamietol. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyni v konaní trovy nevznikli, od zaplatenia súdneho poplatku za žalobu jej bolo priznané oslobodenie, v konaní bola zastúpená Občianskym združením Občan, demokracia a zodpovednosť, pričom zo stanov občianskeho združenia čl. 2, bod 1 je zrejmé, že ide o mimovládnu neziskovú organizáciu na ochranu ľudských práv združujúcou fyzické a právnické osoby, a jedným z jeho cieľov je presadzovať právo na ľudskú dôstojnosť, právo na ochranu pred diskrimináciou a ľudské práva žien. Členmi združenia sú osoby, ktoré sa dlhodobo aktívne podieľajú na činnosti združenia na základe písomnej zmluvy o spolupráci. Všeobecný súd neporuší základné právo na právnu pomoc a rovnosť strán v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, ak strane, ktorá je zastúpená občianskym združením disponujúcim viacerými pracovníkmi, ktorí majú právnické vzdelanie, neprizná náhradu trov konania, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené. Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. súd rozhoduje o náhrade trov konania ex offo (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a musí popri zásade úspechu v konaní skúmať aj účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Trovy vynaložené stranou v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jej procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc a trovy konania sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď má strana nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí aj pre trovy právnej pomoci. Žalobkyňa prostredníctvom občianskeho združenia, ktoré ju zastupovalo v konaní, uplatnila trovy konania, ktoré špecifikovala ako hotový výdavok v sume 500,- €, ktoré uhradila občianskemu združeniu za analýzu vyhotovenú v júli 2010, ktorá mala žalobkyni slúžiť na to, aby sa rozhodla, či konanie na súde iniciuje. Tiež si uplatnila hotový výdavok a to náhradu cestovných výdavkov zástupkyne poverenej občianskym združením na zastupovanie navrhovateľky v konaní pred súdom, ktoré súviseli s cestami z Brezna (miesta bydliska poverenej členky združenia na zastupovanie) do Bratislavy a späť, pričom vyčíslila tieto výdavky sumou 2 064,65 €, ktorú jej nepreplatilo občianske združenie Občan, demokracia a zodpovednosť. Vzhľadom k tomu, že analýza vypracovaná občianskym združením pred začatím súdneho konania nikdy nebola žalobkyňou v konaní označená a predložená ako jeden z listinných dôkazov a môže byť občianskym združením využívaná v súvislosti s jeho predmetom činnosti a cieľmi v iných súvislostiach, prípadne aj v iných súdnych konaniach, súd nepovažoval tento výdavok za nevyhnutný a preto ho nepriznal. Súd prvej inštancie považoval za potrebné v tejto súvislosti poukázať na skutočnosť, že trovy konania - hotové výdavky súvisiace s cestovnými náhradami občianskeho združenia, ktoré si ich náhradu uplatnilo, resp. ním poverená osoba na zastupovanie v súdnom konaní a s prihliadnutím na účel zriadenia tejto právnickej osoby, ktoré má chrániť práva na ochranu pred diskrimináciou a ľudské práva žien a ako splnomocnený zástupca strany sporu v súdnych konaniach ho aj zastupovať pri uplatňovaní jeho práva, by malo byť schopné poskytovať vo vlastnej réžii. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalovaný, a to v rozsahu, v ktorom súd žalobe vyhovel, žiadajúc aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvej inštancie, že rozsudok porušuje jeho právo na spravodlivý proces a že rozsudok je nepreskúmateľný. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s obranou žalovaného, nakoľko nevysvetlil, prečo si osvojil tvrdenie svedka H.. K. F. a považoval ho za smerodajné. Nevysporiadal sa ani s tým, že list predložený žalobkyňou služobnému úradu nespĺňal predpoklady podľa § 102aj ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore, aby ju služobný úrad na základe neho mohol považovať za tehotnú. Súd sa vôbec nezaoberal svedectvom J.. E.. R. M., ktorého tvrdenie bolo diametrálne odlišné od tvrdenia H.. K. F.. Súd sa nevysporiadal ani s vyjadrením sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, z ktorého vyplýva, že sa nepreukázala námietka žalobkyne o jej diskriminácií. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR týkajúcu požiadaviek na odôvodnenie rozsudku (III. ÚS 119/2003, I. ÚS 335/2006). Žalobca nesúhlasil, že by v súvislosti so skončením služobného pomeru žalobkyne došlo z jeho strany k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, nakoľko dôvodom skončenia pracovného pomeru nebolo tehotenstvo žalobkyne, ale jej nevhodné správanie počas výkonu štátnej služby. Žalobkyňa oznámenie, v ktorom tvrdí, že je tehotná, predložila služobnému úradu až potom, ako bola J.. E.. R. M. upozornená na svoje nevhodné správanie, ako aj na možnosť skončenia služobného pomeru. Následne po predložení oznámenia žalobkyňou jej J.. E.. R. M. poslal SMS, aby sa nasledujúce ráno dostavila do jeho kancelárie, kedy jej oznámil, že jej list nespĺňa predpoklady podľa § 102aj ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore a informoval ju, že ak nepredloží tehotenský preukaz alebo iný doklad relevantne preukazujúci jej tehotenstvo, bude to považovať z jej strany za špekuláciu a služobný úrad s ňou skončí služobný pomer v skúšobnej dobe. Súd sa bližšie týmto svedectvom nezaoberal. Svedok H.. K. F. sa vyjadril, že počul, že dôvodom skončenia služobného pomeru žalobkyne bolo jej tehotenstvo, ale nevyjadril sa od koho. Súd nevysvetlil, prečo si osvojil tvrdenie svedka F. a považoval ho za absolútne smerodajné, súd oprel rozhodnutie o nepriamy dôkaz. Žalujúca strana neustále poukazovala na smernice európskych spoločenstiev odvolávajúc sa na ich vertikálny účinok. Vertikálny účinok však nezakladá právo jednotlivcov domáhať sa svojich práv v občianskoprávnom konaní, zakladá iba ich právo žiadať o poskytnutie satisfakcie štát pred orgánmi európskych spoločenstiev. Žalobkyňa svoju nemajetkovú ujmu odvodzovala najmä z jej súčasného postavenia na trhu práce a jej neakceptácie potencionálnymi zamestnávateľmi. Takáto ujma nemôže byť považovaná za ujmu vzniknutú v príčinnej súvislosti s namietaným konaním. Žalobkyňa nepodložila svoje tvrdenie, že konanie žalovaného na nej zanechalo psychické následky. 3. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že sa dovoláva priameho vertikálneho účinku čl. 10 smernice 92/85/EHS v spojení s čl. 2 ods. 2 písm. c/ smernice 2006/54/ES voči štátnemu orgánu (ktorý figuroval v postavení jej zamestnávateľa). Poukázala pritom na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ Van Duyn (41/74) a Ratti (148/78), pričom za štát považovala aj štátny orgán ako zamestnávateľa v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v veci Marshall (152/84). Priamy účinok čl. 10 smernice 92/85/EHS bol pritom jednoznačne judikovaný Súdnym dvorom EÚ rozhodnutím vo veci Melgar (C-438/99). Ďalej žalobkyňa namietala, že tvrdenie žalovaného o tom, že mu riadne nepreukázala svoje tehotenstvo, nemá nijakú oporu v dôkazoch. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyňu informoval, že ak nepredloží tehotenský preukaz alebo iný doklad relevantne preukazujúci jej tehotenstvo, bude to považovať z jej strany za špekuláciu a služobný úrad s ňou skončí služobný pomer v skúšobnej dobe, považovala žalobkyňa za dôkaz o tom, že tehotenstvo žalobkyne bolo pre žalovaného pri rozhodovaní o skončení služobného pomeru relevantné, že s ním súviselo, čo je v priamom rozpore s čl. 10 smernice 92/85/EHS. Ďalej žalobkyňa nesúhlasila s tým, že by výpoveď svedka J.. E.. R. M. preukazovala, že žalovaný zásadu rovnakého zaobchádzania neporušil, naopak stotožnila sa výpoveď svedka H.. F.. Vyjadrenie inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, na ktoré poukázal žalovaný, nemá pre súd nijakú osobitnú relevanciu, v ničom nepreukazuje, že by zásada rovnakého zaobchádzania porušená nebola. V súvislosti s posúdením výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že konanie žalovaného žalobkyňa považovala za značne znižujúce jej dôstojnosť, uviedla tiež, že sankcie, resp. priznaná náhrada v prípade diskriminácie musí byť v zmysle smernice 2006/54/ ES účinná, efektívna a odradzujúca, zopakovala, že žalovaný má ísť pri dodržiavaní ľudských práv ako orgán verejnej moci príkladom, preto diskriminácie z jeho strany musí byť považovaná za závažný exces. Pritom tiež spomenula, že žalovaný narába s obrovskými finančnými zdrojmi. Vo vzťahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňa argumentovala skutočnosťou, že žalovaný sa dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania viacerými formami z hľadiska práva SR i EÚ a medzinárodného práva, pričom sa to udialo v rezorte, kde majú ženy neporovnateľne nižšie zastúpenie ako muži. Za relevantnú žalobkyňa považovala tiež skutočnosť, že konaním žalovaného bolo značným spôsobom znížené spoločenské uplatnenie žalobkyne, ktoré spočívalo okrem iného v tom, že prišla o prácu, a ako matka malých detí je vystavená situácií, že si musí hľadať prácu. Napokon poukázala na skutočnosť, že Výbor OSN pre odstránenie diskriminácie žien upozornil orgány SR, že náhrady priznávané v konaniach o diskriminácií žien sú neadekvátne a vyzval SR k náprave. 4. Žalovaný repliku sa k vyjadreniu žalobkyne nepodal. 5. Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie taktiež žalobkyňa, a to voči jeho zamietajúcemu výroku a výroku o trovách konania, domáhajúc sa jeho zmeny odvolacím súdom tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania. Vytkla súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že napadnutý rozsudok je svojim výrokom úplne identický ako predchádzajúci rozsudok zrušený odvolacím súdom a svojim odôvodnením je veľmi podobný zrušenému rozsudku a dopĺňaciemu rozsudku. Odôvodnenie považovala žalobkyňa za strohé a nepreskúmateľné. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal vadami, ktoré mu odvolací súd vytkol a kvôli ktorým pôvodný rozsudok zrušil, neriadil sa ani právnym názorom a inštrukciami odvolacieho súdu. Nie je ani zrejmé, ako sa odvolací súd vysporiadal s dôkazmi, ktoré mu odvolací súd nariadil vykonať. Súd prvej inštancie sa namiesto vád, ktoré mal odstrániť, iniciatívne a svojvoľne zaoberal najmä otázkami súčasných životných a pracovných okolností žalobkyne, ktoré vôbec neboli predmetom konania pred odvolacím súdom, a ku ktorých zisťovaniu a posudzovaniu by v prípade, že vec žalobkyne by bola rozhodnutá bez zbytočných prieťahov, ani nemohlo dôjsť. Orgány ochrany práva by si mali vystačiť s existujúcimi možnosťami na identifikovanie ujmy spôsobenej diskrimináciou, napríklad všeobecne dostupnými dátami o dopadoch diskriminácie na diskriminované osoby. Prvoinštančný súd sa tiež zaoberal hypotetickou otázkou, či a dokedy by služobný pomer žalobkyne naďalej trval, ak by ju žalovaný neprepustil v skúšobnej lehote, hoci mu to odvolací súd neuložil. 5.1. Žalobkyňa ďalej vo svojom odvolaní poukázala na čl. 25 smernice 2006/54/ES, ktorý podľa nej v spojení s § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona vytvára v slovenskom práve jedinečné rámce pre uplatňovanie náhrady nemajetkovej ujmy pre prípady porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, vo výraznej miere odlišných od tých, ktoré legislatíva a právna teória a prax vygenerovali pre iné prípady náhrady nemajetkovej ujmy, pričom súd prvej inštancie ich neaplikoval. Nemajetková ujma je ako ujma vzniknutá v prípadoch porušenia antidiskriminačného zákona ujmou na dôstojnosti a integrite osobnosti fyzickej osoby ako ľudského jedinca, čo potvrdil aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 5 Cdo 257/2010. O tejto skutočnosti nie je potrebné vykonávať osobitné dokazovanie, pretože v dôsledku diskriminácie vždy dochádza k zníženiu ľudskej dôstojnosti. Potvrdil to aj Vrchný súd v Prahe uznesením sp. zn. 1Co 62/2003. Žalobkyňa viackrát poukazovala na to, že diskriminačné konanie žalobcu považovala za značne znižujúce jej dôstojnosť. Prepúšťanie tehotných žien zo zamestnania má aj širší spoločenský kontext, ukazuje im, kde je ich miesto a že ak otehotnejú, strácajú pre zamestnávateľa ako zamestnankyne hodnotu. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal z požiadavkou zakotvenou v čl. 25 smernice 2006/54/ES, v zmysle ktorej majú byť sankcie uložené v prípadoch diskriminácie (t.j. aj súdmi v sporových konaniach) účinné, efektívne a odradzujúce, resp. majú mať odstrašujúci efekt. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy prihliadol aj na subjekt, ktorý spôsobil tento stav a na jej zavinenie a vyhodnotil a zohľadnil formu a mieru zavinenia žalovaného, čo sa odrazilo práve pri určení výšky nemajetkovej ujmy. Súd však nijako nekonkretizoval, ako prihliadal na žalovaného a jeho zavinenie, aké skutočnosti vzal pri tom do úvahy. Vôbec sa nevysporiadal s tým, že žalovaný je orgánom verejnej moci s osobitnými zodpovednosťami v oblasti ľudských práv, a preto by mal ísť pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania príkladom, v dôsledku čoho by mala byť diskriminácia zo strany žalovaného vnímaná ako mimoriadne závažný exces. Súd prvej inštancie sa ani nezaoberal argumentom žalobkyne o výške finančných prostriedkov, s ktorými narába žalovaný. Z týchto dôvodov považovala žalobkyňa súdom prvej inštancie priznanú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- € za absolútne neprimeranú, neadekvátnu, nepredstavujúcu dostatočnú sankciu, ani satisfakciu. Takáto suma nie je ani efektívna a odradzujúca. Výbor OSN pre odstránenie diskriminácie žien vytkol vo svojich Záverečných zisteniach z novembra 2015 Slovenskej republike nízke odškodnenia priznávané ženám v súdnych konaniach. Hoci odvolací súd uložil súdu prvej inštancie tento dôkaz vykonať, ten sa s ním vôbec nevysporiadal. 5.2. Súčasne žalobkyňa poukazovala na to, že konaním žalovaného sa výrazne znížilo jej spoločenské uplatnenie, nakoľko ako osoba bez zamestnania v dôsledku diskriminačného konania žalovaného a matka dvoch detí má ťažké vyhliadky na nájdenie si adekvátneho zamestnania. Odmietanie matiek maloletých detí pri prijímaní do zamestnania sa nedeje písomnou, preukázateľnou formou, ale nepriamo. Žalobkyňa pristúpila k založeniu živnosti z dôvodu, že si nemohla nájsť zamestnanie. Žalovaný žalobkyňu vystavil situácií, že si musí hľadať zamestnanie. V dôsledku diskriminačného správania žalovaného žalobkyni tiež vznikla „diera“ v životopise, z ktorého môžu potencionálni zamestnávatelia ľahko vydedukovať, že je matkou maloletých detí. Sťažením spoločenského uplatnenia je aj samotná skutočnosť, že žalobkyňa prišla o prácu, pričom žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16Co 957/2014. Nesúhlasila tiež s názorom súdu prvej inštancie, že jej služobný pomer by bol ukončený tak či tak z dôvodu nástupu žalobkyne na rodičovskú dovolenku. Trvanie štátnej služby žalobkyne bolo síce v služobnej zmluve ohraničené udalosťou (vymenovanie uchádzača na funkciu odborný inšpektor vybraného na základe výberového konania), avšak to nevyhnutne neznamenalo, že by sa jej služobný pomer skončil počas jej rodičovskej dovolenky. Dočasná štátna služba môže trvať až 5 rokov a môže sa vykonávať aj opakovane (§ 30 ods. 1 zákona o Hasičskom a záchrannom zbore). Navyše žalobkyňa mohla výberové konanie bez problémov vyhrať a žalovaný ju naň mohol pozvať aj počas rodičovskej dovolenky. 5.3. V závere svojho odvolania žalobkyňa namietala voči nepriznaniu náhrady trov konania, keď mala za to, že jej patrí plná náhrada trov konania. Nestotožnila sa s konštatovaním prvoinštančného súdu, že jej žiadne trovy konania nevznikli. Súd prvej inštancie sa nevyjadril k trovám uplatneným podaním žalobkyne zo dňa 10.6.2016. Okrem toho žalobkyňa uhradil súdny poplatok za odvolanie vo výške 420,- €. Súd prvej inštancie neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré žalobkyni nepriznal náhradu výdavkov združenia, ktoré ju zastupovalo. 6. K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na svojich doterajších vyjadreniach a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu zamietne. 7. K vyjadreniu žalovaného doručila súdu svoju repliku žalobkyňa, ktorá mala za to, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa bolo možné vyjadriť, preto len skonštatovala, že zotrváva na svojich vyjadreniach. 8. Žalovaný sa k replike žalobkyne nevyjadril. 9. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaných odvolaní v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobkyňou uplatňovaného nároku ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré žalovaný v konaní uvádzal na svoju obranu. Následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade so zásadami vyplývajúcimi z ustanovenia § 191 ( predtým § 132 O.s.p.) dospel k správnym skutkovým záverom ohľadne diskriminácie žalobkyne z dôvodu jej pohlavia, ale vec čo sa týka priznania výšky náhrady nemajetkovej ujmy nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd zastáva názor, že odvolanie žalobkyne je len čiastočne dôvodné, preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznania výšky náhrady nemajetkovej ujmy čiastočne zmeniť (§ 388 C.s.p.) a vo zvyšku potvrdiť (387 ods. 1 C.s.p.). 11. Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. 12. Podľa § 2a ods. 1 antidiskriminačného zákona diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama diskriminácia, obťažovanie, sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na diskrimináciu. 13. Podľa § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii. 14. Podľa § 2a ods. 11 písm. a/ antidiskriminačného zákona za diskrimináciu z dôvodu pohlavia sa považuje aj diskriminácia z dôvodu tehotenstva alebo materstva, ako aj diskriminácia z dôvodu pohlavnej alebo rodovej identifikácie. 15. Podľa § 3 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti, poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní. 16. Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb z dôvodov podľa § 2 ods. 1. 17. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ antidiskriminačného zákona zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, 18. Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol primerané zadosťučinenie; ak ide o nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti, môže sa tiež domáhať neplatnosti právneho úkonu, ktorého účinnosť bola podľa osobitného predpisu pozastavená. 19. Podľa § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalobca“). Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (ďalej len „žalovaný“). 20. Podľa § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. 21. Podľa § 11 ods. 3 antidiskriminačného zákona na konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa vzťahuje Občiansky súdny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. 22. Na základe odvolania žalovaného odvolací súd v prvom rade preskúmal napadnutý rozsudok čo do základu uplatneného nároku a zaoberal sa otázkou, či došlo zo strany žalovaného k diskriminácií žalobkyne z dôvodu jej pohlavia. V súlade s § 11 ods. 2 antidiskriminačného zákona je konanie o tzv. antidiskriminačných sporoch (od účinnosti C.s.p. sa naň vzťahujú aj špeciálne ustanovenia § 307 a nasl. C.s.p.) špecifické najmä prenosom dôkazného bremena zo slabšej strany v tomto spore, ktorou je žalobkyňa domnievajúca sa, že je alebo bola dotknutá na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania (§ 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona), a to na žalovaného, teda subjekt, ktorý sa mal dopustiť diskriminačného správania. Jedinou podmienkou prenosu dôkazného bremena je skutočnosť, že žalobkyňa oznámi súdu také skutočnosti z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ na strane žalobkyne postačuje, ak tvrdí skutočnosti umožňujúce dôvodne prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, žalovaného zaťažuje negatívne dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že z jeho strany voči žalobkyni k diskriminácií nedošlo. Neunesenie dôkazného bremena žalovaným musí mať za následok neúspech žalovaného v spore čo do základu nároku; resp. pokiaľ sa žalobkyňa výslovne domáha určenia, že zo strany žalovaného došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, tak v rozsahu tohto uplatneného nároku. 22.1. V posudzovanej veci nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala u žalovaného v dočasnej štátnej službe vo funkcii odborný inšpektor na Prezídiu Hasičského a záchranného zboru, rovnako nebolo sporné, že oznámením o skončení služobného pomeru v skúšobnej lehote zo dňa 26.5.2009 so žalobkyňou žalobca ukončil služobný pomer a to bez uvedenia dôvodu. Rovnako nebolo sporné, že žalobkyňa svojmu služobnému úradu dňa 6.5.2009 oznámila, že je tehotná, medzi stranami v tejto súvislosti nastal spor iba o to, či prílohou oznámenia bolo lekárske potvrdenie. Z takto ustáleného skutkového stavu možno vyvodiť, že ukončeniu služobného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným predchádzalo oznámenie žalobkyne určené žalovanému o jej tehotenstve. Keď následne žalovaný ukončil s tehotnou žalobkyňou služobný pomer bez uvedenia dôvodu, je dôvodné usudzovať, že daným konaním bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania v zmysle § 2a ods. 11 písm. a/ antidiskriminačného zákona, v dôsledku čoho došlo k prenosu dôkazného bremena na žalovaného, ktorého povinnosťou bolo preukázať, že ku skončeniu služobného pomeru došlo z iného dôvodu, ktorý nesúvisel s pohlavím žalobkyne a jej tehotenstvom, resp. s porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Okrajom odvolací súd poznamenáva, že pokiaľ služobný úrad či zamestnávateľ ukončí pracovný alebo služobný pomer s tehotnou zamestnankyňou bez udania dôvodu, pričom mal o jej tehotenstve vedomosť, bude v zásade vždy dôvodné predpokladať, že k skončeniu pracovného pomeru došlo z dôvodu tehotenstva dotknutej pracovníčky. Nie je pritom podstatné, či tehotná pracovníčka formálne o svojom stave zamestnávateľa informovala alebo sa o tom zamestnávateľ (preukázateľne) dozvedel inak. Z tohto dôvodu preto z hľadiska posudzovania dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania nie je dôležité, či oznámenie žalobkyne o jej tehotenstve malo ako prílohu príslušné lekárske potvrdenie. Z vyššie uvedeného tiež vyplýva, že súd prvej inštancie i odvolací súd na tomto mieste vnútroštátne právo vykladali konformne s čl. 10 smernice 92/85/EHS zakazujúcim okrem iného prepustenie tehotných pracovníčok zo zamestnania bez uvedenia dôvodu, na ktorý poukazovala žalobkyňa. 22.2. Žalovaný zvolil procesnú obranu, v rámci ktorej argumentoval, že dôvodom na skončenie pracovného pomeru nebolo tehotenstvo žalobkyne, ale jej nevhodné správanie počas výkonu štátnej služby. V zásade jediný relevantný dôkaz, ktorý na podporu svojej obrany žalobca produkoval, bola svedecká výpoveď J.. E.. R. M., ktorý bol nadriadeným žalobkyne, a ktorý tiež inicioval ukončenie jej služobného pomeru. Okrem predmetnej svedeckej výpovede žalobca poukazoval už iba na Vyjadrenie sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR zo dňa 23.7.2009, ktoré však predstavuje len vyjadrenie (inej sekcie) žalovaného, pričom tento dokument nie je pre súd záväzný. Odhliadnuc od uvedeného predmetné vyjadrenie obsahuje len konštatovanie, že žalovaný voči žalobkyni nepostupoval diskriminačne, bez akéhokoľvek odôvodnenia tohto záveru. Vyjadrenie inšpekcie je pokiaľ ide o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania tak strohé a bezobsažné a v dôsledku toho nepreskúmateľné, že sa v tomto prípade zo strany súdu nie je s čím vysporiadavať. Oproti tomu obranu žalobcu vyvracala svedecká výpoveď H.. K. F., ktorý pracoval spolu so žalobkyňou, písomné vyjadrenie ďalšieho jej kolegu Ľ. F., ako aj Posúdenie pracovnej činnosti a spolupráce spísané J.. K.. L. V., pracovníkom žalovaného. Žalovaný tiež nespochybnil, že žalobkyňa prezentovala Hasičský a záchranný zbor na medzinárodnej výstave FIRECO 2009 veľtrhu E+R+P 2009. Žalovaný teda svoje tvrdenie o dôvode skončenia služobného pomeru dostatočne nepreukázal, v priebehu konania neprodukoval žiaden dôkaz, z ktorého by bolo dostatočne objektívne možné vyvodiť záver, že dôvodom skončenia služobného pomeru žalobkyne bolo jej nevhodné správanie, resp. iný dôvod, ktorý by nebolo možné považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Výpoveď svedka J.. E.. R. M. sama o sebe nie je dôveryhodná, nakoľko nejde o nestrannú, nezaujatú osobu, naopak ide o osobu, ktorá sa mala priamo podieľať na diskriminačnom správaní sa žalovaného voči žalobkyni. Za tejto situácie by súd musel považovať obranu žalovaného za nedôvodnú, aj keby v konaní neboli vykonané žiadne dôkazy v prospech žalobkyne. Vzhľadom na uvedené je správny prvý výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil, že žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobkyni z dôvodu jej pohlavia, odvolací súd preto tento výrok v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 23. Následne odvolací súd pristúpil k prieskumu napadnutého rozsudku pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorý si žalobkyňa vyčíslila na sumu 15 000,- €. 23.1. Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku. 23.2. Antidiskriminačný zákon obsahuje v § 9 ods. 3 len základný rámec dôvodov, pre ktoré možno priznať diskriminovanému subjektu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj skutočností významných pre určenie výšky tejto náhrady. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania možné priznať vtedy, ak je ujma spôsobená diskrimináciou tak závažná, že z hľadiska dosiahnutia primeranej satisfakcie by nepostačovalo zadosťučinenie v nepeňažnej forme (ospravedlnenie, obnova pôvodného stavu a pod.). Zákon obsahuje aj neúplný výpočet dôvodov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, sú nimi značné zníženie dôstojnosti, spoločenskej vážnosti alebo spoločenského uplatnenia. Posúdiť, či vzniknutá nemajetková ujma dosahuje takú intenzitu, že zakladá nárok na náhradu v peniazoch, je vecou súdu. Pokiaľ ide o konkrétnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tá by mala byť priamo úmerná závažnosti ujmy. Nakoľko však z povahy veci vyplýva, že ujmu v tomto prípade nie je možné dôsledne peňažne kvantifikovať, je tu znova ponechaný priestor na úvahu súdu. Pre rozhodnutie o konkrétnej peňažnej sume je treba prihliadať najmä na závažnosť a trvanie neoprávneného zásahu, spôsob jeho vykonania, povahu práv a oprávnených záujmov diskriminovaného subjektu, ktoré boli porušené či ohrozené atď., pričom priznanú sumu treba vyčísliť i s ohľadom na aktuálnu cenovú hladinu. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie sa uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy dostatočne nevysporiadal a napriek správne zistenému skutkovému stavu vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nedostatočne rešpektoval dikciu § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona. 23.3. Porušenie zásady rovnakého zaobchádzania v preskúmavanej veci spočívalo v skončení služobného pomeru žalovaným z dôvodu pohlavia žalobkyne, konkrétne z dôvodu jej tehotenstva. Samotné skončenie pracovného pomeru v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania predstavuje v zásade aj bez ďalšieho značnú ujmu v osobnostnej sfére diskriminovaného subjektu, ktorá je spojená so stratou príjmu, ale v mnohých prípadoch aj určitého spoločenského statusu či sťažením kariérneho postupu. Je podstatné zohľadniť tiež, v akom postavení na trhu práce sa postihnutý subjekt nachádza, ale aj predchádzajúce trvanie pracovného pomeru a jeho povahu a pod. 23.4. Žalobkyňa pôsobila v služobnom pomere u žalovaného pomerne krátko, k jeho skončeniu došlo ešte v skúšobnej dobe, navyše žalobkyňa vykonávala iba dočasnú štátnu službu, tieto skutočnosti je potrebné vyhodnotiť tak, že intenzita zásahu v podobe skončenia služobného pomeru je relatívne nižšia, než by bola v prípade dlhoročného pracovníka v stálej štátnej službe. Oproti tomu je však závažnosť zásahu zvýšená skutočnosťou, že so žalobkyňou bol rozviazaný služobný pomer ako s osobou vtedy pomerne mladého veku, ktorá len začínala so svojim uplatnením na trhu práce, pričom takýto zásah je objektívne spôsobilý sťažiť jej budúci kariérny rast. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola vtedy tehotná, jej postavenie na trhu práce bolo touto skutočnosťou významne sťažené. Slovenský právny poriadok obsahuje mnohé ustanovenia na ochranu pracujúcich tehotných žien práve z dôvodu, aby neboli vystavené rizikám súvisiacim so stratou práce či neprijateľnými pracovnými podmienkami. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, ktorý uvádzal, že nemožno predpokladať, či by žalobkyňa uňho v služobnom pomere pokračovala aj po skočení rodičovskej dovolenky, nakoľko bola iba v dočasnej štátnej službe, túto skutočnosť odvolací súd zohľadnil, nakoľko je zrejmé, že situáciu žalobkyne nemožno v tomto ohľade porovnať so situáciou osoby v stálej štátnej službe. Rovnako sa odvolací súd vysporiadal s protiargumentáciou žalobkyne, ktorá v zásade uvádzala, že nebolo ani možné vylúčiť, že sa jej služobný pomer zmenil na stálu štátnu službu, keď odvolací súd zohľadnil sťaženie jej kariérneho uplatnenia. 23.5. Súd prvej inštancie sa pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy zaoberal prakticky výlučne len okolnosťami súvisiacimi so služobným pomerom žalobkyne a jej ďalším pracovným uplatnením, a aj to nedostatočne a nesprávne, keď kládol príliš veľký dôraz na možnosti uplatnenia žalobkyne po skončení rodičovskej dovolenky, ktorá sa skončila s veľkým časovým odstupom od diskriminačného zásahu žalovaného. Preto potom prirodzene dospel k nesprávnemu záveru o pomerne nízkej intenzite tohto zásahu. Súd prvej inštancie sa mal primárne zaoberať akútnymi dôsledkami skončenia služobného pomeru v čase, kedy k tomu došlo a menšiu váhu mal prikladať na to, ako následne až do rozhodnutia súdu prebiehal život žalobkyne (napríklad že sa rozhodla mať druhé dieťa), nakoľko následný život žalobkyne bol už ovplyvnený mnohými inými skutočnosťami, nielen diskriminačným správaním sa žalovaného. 23.6. V posudzovanej veci je potrené pre správne určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy ďalej vziať do úvahy povahu práv a oprávnených záujmov diskriminovaného subjektu, ktoré boli porušené či ohrozené, pretože s tým je spojená miera závažnosti excesívneho správania sa žalovaného. Týmito okolnosťami sa pritom súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, hoci zo zisteného skutkového stavu nepochybne vyplývali. Okrem zjavného porušenia ústavného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní (čl. 36 písm. c/ Ústavy) je potrebné prihliadnuť aj na dôvod skončenia služobného pomeru žalobkyne, ktorým bolo jej tehotenstvo. V danom prípade išlo o také konanie žalovaného, ktoré smerovalo proti výkonu ústavou chránených práv žalobkyne na ochranu súkromia (čl. 16 ods. 1 Ústavy), ochranu ľudskej dôstojnosti (čl. 19 ods. 1) a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života (čl. 19 ods. 2). Je potrebné prihliadať aj zvýšenú ochranu tehotných žien v zmysle čl. 41 ods. 2 Ústavy a zákonnú ochranu rodiny v zmysle čl. 41 ods. 2 Ústavy. Diskriminácia tehotných žien je spôsobilá oveľa intenzívnejšie zasiahnuť do súkromnej sféry diskriminovaného subjektov, než napríklad „len“ prostá diskriminácia na základe pohlavia. Okrem značného zníženia dôstojnosti postihnutej osoby výrazne zasahuje aj do jej rodinného života. Zatiaľ čo ujma spôsobená žalobkyni v pracovnej či kariérnej oblasti bola síce značná, jej závažnosť prekonáva ujma v mimopracovnej, súkromnej sfére žalobkyne, nakoľko zásah žalovaného bol spôsobilý narušiť realizáciu ústavou chránených práv žalobkyne vo sfére jej súkromného a rodinného života. Náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,- € prihliadajúc aj na súčasnú životnú úroveň (ide zhruba o jeden hrubý plat v národnom hospodárstve) a cenovú hladinu v SR nekorešponduje s intenzitou zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobkyne, naopak je v nepomere s týmto zásahom a nemôže predstavovať dostatočnú satisfakciu za vzniknutú ujmu. Odvolací súd uvážiac všetky vyššie uvedené relevantné okolnosti a prihliadajúc na § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona považuje za satisfakciu primeranú vzniknutej ujme náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 5 000,- €, ktorá predstavuje dostatočné zadosťučinenie. 23.7. Odvolací súd sa nemohol stotožniť so žalobkyňou požadovanou náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15 000,- €, nakoľko presahuje intenzitu nedovoleného zásahu žalovaného. Náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných sumách sa spravidla priznáva pri podstatne závažnejších zásahoch do osobnostnej sféry fyzických osôb, ako napríklad úmrtie blízkej osoby. Rovnako tak sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, ktorá žiadala pri posudzovaní výšky jej nároku zohľadniť výšku finančných prostriedkov, s ktorými nakladá žalovaný, nakoľko neexistuje žiaden priamy súvis medzi výškou rozpočtu žalovaného a intenzitou ujmy spôsobnej žalobkyni. Táto by bola rovnaká, aj keby sa diskriminácie dopustila organizácia s rádovo nižším či vyšším rozpočtom. Rovnako postavenie žalovaného ako orgánu štátnej správy nemalo žiaden vplyv na mieru nepriaznivého zásahu do osobnej sféry žalobkyne, táto by bola v zásade rovnaká, aj keby sa vo vzťahu k nej porušenia zásady rovnakého zaobchádzania dopustil subjekt súkromného práva. Poukazovanie žalobkyne na nedostatočný odstrašujúci efekt jej priznanej náhrady nemajetkovej ujmy taktiež nemožno hodnotiť ako skutočnosť majúcu vplyv na mieru zásahu do jej osobnostných práv. Samotná náhrada nemajetkovej ujmy síce pôsobí i odstrašujúco, avšak iba v tom zmysle, že dotknutý subjekt a spoločnosť si musia byť vedomí že s porušením zákona je spojený vznik zodpovednosti za toto porušenie a povinnosť nahradiť vzniknutú ujmu. V civilnom sporovom konaní je nemysliteľné zaväzovať povinné subjekty k neprimeranému plneniu za účelom akejsi výstrahy iným. 23.8. Pokiaľ sa žalobkyňa dovolávala priamej aplikácie čl. 25 smernice 2006/54/ES, odvolací súd považuje túto časť jej argumentácie za neodôvodnenú. Podľa daného ustanovenia členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách uplatňovaných pri porušení vnútroštátnych ustanovení prijatých podľa tejto smernice a prijmú všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie ich uplatňovania. Sankcie, ktoré môžu obsahovať platbu náhrady obeti, musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Predmetné ustanovenie sa zaoberá sankciami, ktoré má členský štát uplatňovať voči subjektom, ktoré porušili zásadu rovnakého zaobchádzania, ide teda o ustanovenie týkajúce verejného práva a postihovania diskriminujúcich subjektov štátom. Obsahuje iba možnosť, nie však povinnosť, zahrnúť do sankcie i platbu náhrady obeti. Vzhľadom na to, že predmetná smernica používa pojem „náhrada“, táto už zo svojej podstaty musí byť úmerná tomu, čo sa nahrádza, teda vzniknutej ujme, čo v konečnom dôsledku odvolací súd rešpektoval, keď priznal žalobkyni primeranú náhradu nemajetkovej ujmy. 23.9. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobkyni priznal sumu 5 000,- €. Vo zvyšku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil zamietajúci výrok súdu prvej inštancie. 24. Nakoľko odvolací súd pristúpil k zmene napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, je povinný v zmysle § 396 ods. 2 C.s.p. rozhodnúť i o trovách konania aplikujúc v súlade s § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách prvoinštančného konania. Pokiaľ ide o žalobu v časti jej určovacieho petitu, v tomto prípade dosiahla žalobkyňa plný úspech a patrí jej plná náhrada trov konania v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p.. V druhej časti svojej žaloby sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, čo je nárok, pri ktorom priznaná výška plnenia závisí od úvahy súdu. Od žalobcu v takomto type sporu nemožno očakávať, že sám objektívne vyčísli sumu náhrady nemajetkovej ujmy. Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné ustanovenie, ktoré by bolo obdobou § 142 ods. 3 O.s.p., a ktoré by výslovne upravovalo spôsob rozhodovania o náhrade trov konania v situácií, keď rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Odvolací súd však zastáva názor, že aj ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, umožňuje v takýchto veciach priznať strane plnú náhradu trov konania. 24.1. V prípade uplatňovania nároku, ktorý žalobca objektívne nie je schopný presne vyčísliť (nakoľko jeho konkrétna výška závisí od odborných znalostí alebo od úvahy súdu), je potrebné posudzovať úspech strán sporu v konaní podľa toho, či žalobca preukázal danosť svojho nároku čo do základu. V posudzovanej veci preto úspech žalobkyne nemožno hodnotiť porovnaním výšky súdom priznaného plnenia a žalobkyňou nárokovanej sumy. Žalobkyňa bola v konaní plne úspešná, nakoľko preukázala, že jej vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ aj konkrétne peňažné vyjadrenie tohto nároku bolo nižšie, ako žalobkyňou vyčíslená suma, tento rozdiel nemožno považovať za neúspech žalobkyne a úspech žalovaného. Vzťah medzi náhradou trov konania a výškou nároku žalobcu vyjadrenou v peniazoch sa prejavuje iba pokiaľ ide o rozhodovanie súdu o výške náhrady trov konania v prípadoch, kedy zahŕňajú aj náhradu trov právneho zastúpenia. Výška náhrady trov právneho zastúpenia musí vychádzať zo súdom priznanej peňažnej čiastky a nie zo sumy, ktorej sa žalobca domáhal, nakoľko nie je spravodlivo možné od žalovaného požadovať, aby nahradil trovy právneho zastúpenia vo výške zodpovedajúcej žalobcom subjektívne určenej žalovanej sume. 24.2. Vzhľadom na vyššie uvedené aj vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dosiahla žalobkyňa plný úspech v konaní, patrí jej preto plná náhrada trov konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. O výške náhrady trov prvoinštančného i odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).